Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 247/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 predbežne

prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, a ,

, , zastúpených advokátom JUDr. Jánom Dolejšom,

advokátska kancelária, Pajštúnska 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

Slovenskej republiky, ako aj a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a ,

o d m i e t a ako podanie zjavne neoprávnených osôb.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla

2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,

, , a ,

, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia Slovenskej republiky (ďalej len „ “), ako

aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú fyzické osoby, ktoré vystupovali

ako poškodení v rámci trestného konania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn. .

3. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. novembra 2017 bol

obžalovaný (ďalej len „obžalovaný“) uznaný vinným zo zločinu

sprenevery podľa ustanovenia a na tom skutkovom

základe, že v priebehu júla, augusta a septembra roku 2010 vybral na presne nezistených

miestach finančné prostriedky v súhrnnej výške 38 700 € z firemného účtu obchodnej

spoločnosti (ďalej len „obchodná spoločnosť“),

vedeného vo Všeobecnej úverovej banke, a. s., ktoré boli časťou finančných prostriedkov

v celkovej výške 60 000 € poskytnutých sťažovateľmi, pričom obžalovaný bol povinný

použiť tieto finančné prostriedky v zmysle zmluvy o dielo z 31. augusta 2010 uzatvorenej

medzi obžalovaným a ako konateľmi zhotoviteľa na jednej strane

a sťažovateľmi ako objednávateľmi na druhej strane na realizáciu dohodnutých

rekonštrukčných a prístavbových prác k rodinnému domu v obci vo vlastníctve

sťažovateľov. Obžalovaný použil na dohodnutý účel z celkovej poskytnutej sumy 60 000 €

iba 23 902,08 € a zvyšnú časť zverených finančných prostriedkov vo výške 36 097,92 € si

prisvojil a použil ich na splatenie vlastných záväzkov voči neznámej osobe, pričom tieto

finančné prostriedky sťažovateľom napriek ich výzve nevrátil, ale ani nepoužil

na dohodnutý účel, čím spôsobil svojím konaním sťažovateľom škodu vo výške

36 097,92 €.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie obžalovaný.

5. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2018 bol rozsudok

okresného súdu zrušený v celom rozsahu so záverom, že skutok nie je trestným činom.

Sťažovatelia boli so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na civilný proces.

6. Proti oslobodzujúcemu rozsudku krajského súdu podal 28. decembra 2018

generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) dovolanie.

Vyslovil názor, že skutok tak, ako ho okresný súd ustálil, naplnil všetky zákonné znaky

skutkovej podstaty zločinu sprenevery podľa ustanovenia § 213 ods. 1 a 3 Trestného

zákona. Ťažisko svojej argumentácie sústredil na skutočnosť, že záloha prevzatá na základe

zmluvy o dielo neprechádza do vlastníctva zhotoviteľa, ale je pre neho cudzou vecou. Preto

ak nedošlo k zhotoveniu diela podľa zmluvy o dielo, znaky skutkovej podstaty trestného

činu sprenevery sú naplnené.

7. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2020 bolo

dovolanie odmietnuté s tým, že nie sú splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia

. Najvyšší súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného

nebola naplnená skutková podstata zločinu sprenevery, pretože neboli splnené kumulatívne

znaky skutkovej podstaty potrebné pre vznik trestnej zodpovednosti.

8. Podľa názoru sťažovateľov uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich

označených práv podľa a dohovoru.

9. Predovšetkým bolo porušené právo sťažovateľov na účinný opravný prostriedok

a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1

, a to najmä tým, že najvyšší súd dovolanie podané generálnym prokurátorom

odmietol.

10. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že obžalovaný uzatvoril

so sťažovateľmi zmluvu o dielo a takmer okamžite potom, ako sťažovatelia previedli

peniaze, tieto z účtu v hotovosti vybral. Ďalší pohyb týchto finančných prostriedkov sa

v podstate nepodarilo preukázať, pretože obžalovaný uviedol, že ich použil na vrátenie

pôžičky s tým, že údajného veriteľa odmietol konkretizovať. Uviedol iba jednoduché

odôvodnenie: „berte to tak, že tým veriteľom som ja“. Možno usudzovať, že finančné

prostriedky poukázané sťažovateľmi, ktoré obžalovaný vybral z účtu obchodnej spoločnosti,

skončili u samotného obžalovaného. Zo súdneho spisu je tiež zrejmé, že obchodná

spoločnosť mala v kritickom čase dvoch konateľov, a to obžalovaného a ,

ktorý sa stal konateľom 25. januára 2010 a mal na starosti technickú stránku realizácie

stavieb, pričom k účtom a financiám prístup nemal, keďže tie mal na starosti obžalovaný.

Následne sa a obžalovaný stali spoločníkmi obchodnej spoločnosti

a v auguste 2010 uzatvorili zmluvu o dielo so sťažovateľmi. Na dokončenie stavby

sťažovateľov však nemali dostatok finančných prostriedkov, keďže obžalovaný (ktorý ako

jediný mal dispozičné právo s účtom) tieto peniaze takmer okamžite vybral z účtu a tvrdil,

že ich musel použiť na splatenie údajnej pôžičky. Z toho je zrejmé, že sa nepodarilo

hodnoverne preukázať, na čo obžalovaný použil spornú finančnú čiastku, ktorú v auguste až

septembri 2010 vybral z účtu obchodnej spoločnosti. Jednoznačne však bolo preukázané, že

finančnú čiastku nepoužil na rekonštrukciu rodinného domu sťažovateľov, teda na účel,

na ktorý ho mal podľa zmluvy o dielo použiť.

11. Vychádzajúc zo súdnej praxe, sa zverenou vecou rozumie aj vec vo vlastníctve

inej osoby, ktorú má páchateľ z dôvodov plnenia určitých úloh vo vzťahu k jej vlastníkovi

so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel. Páchateľ si prisvojí vec, ktorá mu bola

zverená, ak s ňou naloží v rozpore s účelom, na ktorý mu bola cudzia vec daná

do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia.

12. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že obžalovaný mal nakladať

s peňažnými prostriedkami poskytnutými sťažovateľmi, pričom tieto prostriedky boli

prevedené na obchodnú spoločnosť v zmysle zmluvy o dielo a boli účelovo určené

na realizáciu dohodnutých rekonštrukčných a prístavbových prác. Podstatná je však

skutočnosť, že majetok obchodnej spoločnosti je vo vzťahu k majetku obžalovaného ako

konateľa majetkom cudzím. Akékoľvek jeho úkony s týmto majetkom predstavujú

disponovanie s cudzou vecou. Ďalej je podstatné, že išlo o finančné prostriedky účelovo

určené, pričom obžalovaný s ich časťou nakladal v rozpore s určeným účelom.

13. Skutočnosť, že obžalovaný konal ako konateľ obchodnej spoločnosti s peniazmi

patriacimi obchodnej spoločnosti, za uvedených okolností nevylučuje jeho trestnoprávnu

zodpovednosť ako fyzickej osoby za spáchanie trestného činu sprenevery, lebo ako fyzická

osoba nakladal s cudzou vecou (peniazmi obchodnej spoločnosti), túto si prisvojil tým, že

s ňou nakladal v rozpore s účelovým určením vyplývajúcim zo zmluvy o dielo a spôsobil

tým škodu sťažovateľom.

14. Konanie v mene právnickej osoby nevylučuje trestnoprávnu zodpovednosť

konajúcej osoby, ak táto naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu. Aj osoby

v postavení konateľov sú totiž povinné konať v súlade s , lebo inak sa

stávajú trestne zodpovednými subjektmi ako fyzické osoby.

15. Ak teda obžalovaný nakladal s peňažnými prostriedkami, ktoré účelovo získal

od sťažovateľov, v rozpore s dohodnutým účelom, hoci konal ako štatutárny zástupca

obchodnej spoločnosti, naplnil ako fyzická osoba skutkovú podstatu trestného činu

sprenevery. Prijatie peňazí obžalovaným v postavení konateľa nespôsobuje beztrestnosť

jeho konania, pretože prijatie peňazí (či už v mene právnickej alebo fyzickej osoby)

nezbavuje ju povinnosti splniť záväzok, a teda použiť peniaze v súlade s účelom, pre ktorý

boli poskytnuté a prijaté.

16. V zmysle uvedeného s prihliadnutím na základné princípy trestného konania, ako

aj na celkový obraz daného pochybného konania obžalovaného a obchodnej spoločnosti je

nevyhnutné, aby práve v tomto prípade vzal ústavný súd do úvahy svoju právomoc

zasiahnuť do neodvrátiteľného stavu spočívajúceho v nevymožiteľnosti, resp. nemožnosti

uplatniť si vzniknutú škodu v rámci trestného konania alebo civilného konania.

Bezodkladne po konaní obžalovaného a po vzniku sporu pre neplnenie povinností podľa

zmluvy o dielo dostali sťažovatelia v rámci rokovaní prísľub zo strany obchodnej

spoločnosti (konateľa ), že rekonštrukcia nehnuteľnosti v zmysle zmluvy

o dielo bude dokončená, a tým sa naplní účel zmluvného vzťahu. V rámci celkového obrazu

treba brať zreteľ aj na túto skutočnosť, lebo práve to bolo dôvodom neuplatnenia nároku

v zmysle zmluvy o dielo na všeobecnom súde. Sťažovatelia dobromyseľne verili obchodnej

spoločnosti, že táto si bude v rámci svojej podnikateľskej činnosti plniť povinnosti bez toho,

aby došlo k vzniku akejkoľvek škody. Sťažovatelia sú zároveň toho názoru, že v rámci

trestného konania bolo nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou, či obžalovaný nevstupoval

ako konateľ obchodnej spoločnosti do zmluvného záväzku so sťažovateľmi s tým, že bol

vopred pripravený zmluvné povinnosti neplniť a účelovo určené finančné prostriedky

využiť na iný účel napriek vedomiu, že bez týchto peňazí obchodná spoločnosť nebude

schopná plniť povinnosti zo zmluvy o diela. Takéto konanie obžalovaného mohlo naplniť aj

skutkovú podstatu trestného činu podvodu.

17. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01.2020, sp. zn.

základné právo sťažovateľa (myslia sa tým sťažovatelia, pozn.) na účinný

opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01.2020, sp. zn.

základné právo sťažovateľa (myslia sa tým sťažovatelia, pozn.) na súdnu

ochranu podľa Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01.2020, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi (myslia sa tým

sťažovatelia, pozn.) trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Skutkový stav veci

18. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2020 vyplýva,

že ním bolo podľa ustanovenia dovolanie generálneho

prokurátora odmietnuté.

19. Podľa konštatovaní najvyššieho súdu rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 30. novembra 2017 bol obžalovaný uznaný vinným zo zločinu sprenevery

podľa ustanovenia a a bol mu za to uložený trest odňatia

slobody vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov

s probačným dohľadom. Zároveň bol zaviazaný v skúšobnej dobe nahradiť sťažovateľom

ako poškodeným škodu vo výške 36 097,92 €. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2018 bol rozsudok okresného súdu zrušený v celom rozsahu

a obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu podľa ustanovenia § 285 písm. b)

, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa ustanovenia

sťažovatelia ako poškodení boli odkázaní s nárokom na náhradu škody

na civilný proces. Proti rozsudku krajského súdu podal generálny prokurátor dovolanie,

podľa obsahu ktorého sa nestotožnil s právnymi závermi krajského súdu. Podľa jeho názoru

zo znenia skutkovej vety rozsudku je zrejmé, že obžalovaný vybral z bankového účtu

obchodnej spoločnosti finančné prostriedky poskytnuté sťažovateľmi, pričom tieto bol

povinný použiť v zmysle zmluvy o dielo na realizáciu dohodnutých rekonštrukčných prác

rodinného domu sťažovateľov, avšak takto použil len časť poskytnutých prostriedkov

a zvyšné finančné prostriedky sťažovateľom napriek výzve nevrátil. Takýto skutok naplnil

všetky zákonné znaky skutkovej podstaty podľa ustanovenia § 213 ods. 1 a 3 Trestného

zákona.

20. Podľa názoru najvyššieho súdu hoci dovolacie námietky smerujú proti

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, z podstaty tvrdených námietok vyplýva, že sú

namierené i proti skutkovým zisteniam a dôkazným hodnotiacim úvahám krajského súdu.

Dovolanie sa v podstatnej časti sústreďuje na prehodnocovanie skutkového stavu

a vykonaných dôkazov a prezentuje vlastné závery. Dovolacia námietka napádajúca postup

súdov pri hodnotení dôkazov nemôže zakladať dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371

ods. 1 písm. i) , keďže predmetom tohto dovolacieho dôvodu je

nesprávne právne posúdenie ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého

a druhého stupňa, ale nikdy nie samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie

je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. Dovolacia námietka napádajúca postup súdu pri

hodnotení dôkazov nemôže teda zakladať uvedený dovolací dôvod. Právo namietať

skutkové otázky má v dovolacom konaní výlučne minister spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len ,,minister spravodlivosti“) ( ).

21. Konaním obžalovaného nebola naplnená skutková podstata zločinu sprenevery

podľa ustanovenia a , pretože neboli kumulatívne splnené

znaky skutkovej podstaty potrebné pre vznik trestnej zodpovednosti. Dokazovaním nebolo

bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by obžalovaný konal v úmysle nedokončiť

dielo v zmysle zmluvy o dielo, keďže časť prijatých finančných prostriedkov, ktoré

obžalovaný vyberal ako zálohy, použil preukázateľne na aktivity súvisiace s podnikaním.

Preto zo strany krajského súdu nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ

ide o dovolacie námietky, je zrejmé, že sa v nich presadzuje iné hodnotenie dôkazov, než

aké urobil krajský súd.

III.

Relevantná právna úprava

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

24. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

25. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „ “) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

27. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

28. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že sťažovatelia k ústavnej sťažnosti

nepripojili napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2020.

29. Podľa sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí

pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

30. Podľa ak má návrh na začatie konania

uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže

ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.

Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie

konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2

písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.

31. Hoci podaná ústavná sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu,

sťažovatelia v priamom rozpore s ustanovením

k ústavnej sťažnosti nepripojili uvedené uznesenie najvyššieho súdu, pričom tak urobili bez

výslovného vysvetlenia. Napriek tomu je však z podanej ústavnej sťažnosti zrejmé, že sa tak

stalo iba nedopatrením, pretože v záverečnej časti ústavnej sťažnosti je výslovne označené,

že jej prílohu tvorí okrem plnomocenstva aj „Uznesenie NS SR zo dňa 29.01.2020, sp. zn.

“.

32. Ústavnú sťažnosť treba považovať za podanie zjavne neoprávnených osôb, preto

je potrebné ju odmietnuť [ ].

33. Podľa ak tento zákon neustanovuje

inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade

škody.

34. Podľa v neprospech obžalovaného môže

rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor; len čo do povinnosti na náhradu škody má toto

právo aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

35. Podľa dovolanie z dôvodov uvedených v

podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon

nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania

uvedenú v § 372 ods. 1.

36. Podľa ustanovenia proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

37. Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že sťažovatelia

v argumentácii uplatnenej v ústavnej sťažnosti nebroja proti skutočnosti, že boli so svojimi

nárokmi na náhradu škody odkázaní na civilný proces, pretože ich argumentácia smeruje

proti skutočnosti, že obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený s tým, že skutok, ktorý

spáchal, nie je trestným činom.

38. Z citovaných ustanovení sa javí ako nepochybné, že

sťažovatelia ako poškodení nemali k dispozícii žiadne opravné prostriedky vo vzťahu

k rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu týkajúcim sa výroku o vine (resp. nevine)

obžalovaného. Sťažovatelia si toho boli zrejme vedomí a odvolanie proti rozsudku

okresného súdu, ale ani dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodali. Dovolanie proti

rozsudku krajského súdu ako mimoriadny opravný prostriedok podal generálny prokurátor,

ktorý ako jediný bol oprávnený bez vonkajšieho podnetu takýto mimoriadny opravný

prostriedok použiť. Inak by tak mohol urobiť ešte minister spravodlivosti, avšak iba

na základe podnetu (napr. aj od sťažovateľov).

39. Z dosiaľ uvedeného sa dá urobiť záver, že platná právna úprava nepriznáva

v rámci trestného konania poškodenému právo žiadať preskúmanie zákonnosti výroku

o vine či nevine trestne stíhanej osoby, ktorá spôsobila poškodenému ujmu.

40. Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne

rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa, nepredstavuje právo

poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv

a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, záujmov spoločnosti

a ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva. Ústavný

súd už v tejto súvislosti uviedol ( ), že vymedzenie trestného činu, stíhanie

páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.

Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či

bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie

tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie

bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa

trestného činu.

41. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. januára 2020.

42. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

43. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na príslušnom súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon ( ).

44. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (Drgonec, J.,

. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855). Existencia práva

na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že ak hlavným zmyslom

a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu, potom by bolo priamo

v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu. Zamedzením prístupu k súdu by

sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva na spravodlivý súdny proces,

ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo na spravodlivý proces

obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté a podmienené, a to právo

na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J. Ochrana ľudských práv

v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., Paneurópska vysoká

škola, 2011. s. 10). Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym

obmedzeniam a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní

primeranosti obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery,

že by bol narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne

obmedzenie sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť

č. 8225/78, bod 58).

45. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi, upravujúcimi postupy

v súdnom konaní (m. m. , ).

46. Podľa ustanovenia domáhať sa práv uvedených v ,

, , až a až tejto sa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

47. V súvislosti so základným právom podľa treba mať zároveň

na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane

ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno domáhať práv

uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú ( ).

48. Keďže nepriznáva poškodenému aktívnu legitimáciu v otázke

preskúmavania viny trestne stíhanej osoby, nemá poškodený v tomto zmysle právo na súdnu

ochranu podľa , resp. dohovoru, a nemôže sa preto domáhať

nápravy námietkou, že otázka viny trestne stíhanej osoby mala byť posúdená inak. Z tohto

dôvodu sú sťažovatelia zjavne neoprávnenými osobami.

49. Podľa ustanovenia ak veriteľ v premlčacej dobe

uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne

pokračuje, premlčacia doba od momentu uplatnenia práva po dobu trvania konania

neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo

u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

50. Sťažovatelia si svoje nároky na náhradu škody voči obžalovanému uplatnili

v trestnom konaní. V dôsledku tejto skutočnosti v dobe od uplatnenia tohto práva až do

rozsudku krajského súdu premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa

ustanovenia im neplynula. Potom, čo krajský súd

sťažovateľov odkázal s ich nárokom na náhradu škody na civilný proces, mohli si nárok

uplatniť v rámci civilného sporového konania. Inými slovami, záver krajského súdu

(s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd) o tom, že skutok obžalovaného nebol trestným činom,

sám osebe nemá nijaký dopad na nároky sťažovateľov na náhradu škody.

51. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu