Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 261/2020
PDF · 191.23 KB
No categories available
II. ÚS 261/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD.,
M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 26 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 16, čl. 29 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom
Okresného súdu Košice II sp. zn. 13 C 35/2017 z 9. mája 2018 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 370/2018
z 23. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Romanom
Juríkom, PhD., M. Flengera 4, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa
čl. 16, čl. 29 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 35/2017 z 9. mája 2018
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného
súdu“ a „napadnuté konanie“), a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 Co 370/2018 z 23. októbra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka v procesnom
postavení žalovanej bola stranou v konaní o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom
z titulu „Dohody č. 44/§49/2015 ŠR o poskytnutí príspevku na samostatnú zárobkovú
činnosť podľa § 49 ods. 6 zákona o službách zamestnanosti, predmetom ktorej bolo
poskytnutie finančného príspevku na prevádzkovanie samostatnej zárobkovej činnosti.“.
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola sťažovateľka zaviazaná na peňažné plnenie
spolu s príslušenstvom v splátkach a na zaplatenie súdneho poplatku na účet okresného
súdu. Žiadnej zo strán nebolo priznané právo na náhradu trov konania.
3. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
4. Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základných práv a práv
označených v bode 1 tohto uznesenia tým, že okresný súd porušil imperatív relevantného
konania podľa procesných predpisov, pretože „odmietol uviesť predbežné právne posúdenie
veci na pojednávaní napriek tomu, že mu táto povinnosť vyplýva z § 181 ods. 2 C. s. p. a že
právny zástupca sťažovateľky o to súd na pojednávaní dňa 28. 3. 2018. Súd neuviedol
predbežné právne posúdenie ani neskôr na pojednávaní dňa 9. 5. 2018.“.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že považuje oba napadnuté rozsudky
všeobecných súdov za nepresvedčivo odôvodnené, pretože nedávajú odpovede „na kľúčové
otázky sporu, na aplikáciu práva Európskej únie a na účel prostriedkov z Európskeho
sociálneho fondu“.
6. Sťažovateľka zastáva názor, že „ak všeobecné súdy neprihliadali na akty únie
regulujúce používanie prostriedkov z Európskeho sociálneho fondu, porušili práva
sťažovateľky zaručené Chartou základných práv EÚ. Keďže sťažovateľka pred uzatvorením
dotknutej dohody so zúčastnenou osobou splnila podmienky na poskytnutie príspevku na
samostatnú zárobkovú činnosť a rozhodla sa s pomocou zúčastnenej osoby podnikať, mali
jej všeobecné súdy poskytnúť súdnu ochranu aj z hľadiska jej práva na prístup k službám
zamestnanosti podľa článku 29 Charty základných práv. Mali jej tiež poskytnúť súdnu
ochranu z hľadiska jej práva podnikať tak podľa Ústavy Slovenskej republiky, Listiny
základných práv a slobôd a Charty základných práv EÚ, nie trestať ju za neúspech
v podnikaní.“.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd a článku 47 prvého a druhého
pododseku Charty základných práv a slobôd Európskej únie postupom Okresného súdu
Košice II v konaní so sp. zn. 13 C 35/2017 a rozsudkom Okresného súdu Košice I,
č. k. 13 C 35/2017-89, z 9. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach so sp. zn.
1 Co 370/2018 z 23. októbra 2019, porušené bolo.
Základné právo sťažovateľky na rovnosť pred zákonom, prístup k službám
zamestnanosti a na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 26 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, článku 16 Charty základných práv Európskej únie
a článku 29 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súdu Košice I,
č. k. 13 C 35/2017-89, z 9. mája 2018 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach so sp. zn.
1 Co 370/2018 z 23. októbra 2019, porušené bolo.
Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1 000 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1 000 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľke trovy konania.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a vykonávať inú hospodársku činnosť.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. Podľa čl. 16 charty sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie,
vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.
15. Podľa čl. 29 charty každý má právo na prístup k bezplatným službám
zamestnanosti.
16. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,
ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 26 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 16,
čl. 29 a čl. 47 charty postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C 35/2017 a jeho rozsudkom z 9. mája 2018
19. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
20. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
21. V danom prípade mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok, ktorý jej
zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku okresného súdu
z 9. mája 2018 mohla podať sťažovateľka odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému
rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 1 Co 370/2018 z 23. októbra 2019. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 26 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 16,
čl. 29 a čl. 47 charty rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 370/2018 z 23. októbra
2019
22. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo
na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo
právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak,
z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým ako požiada o ústavnú
ochranu ústavný súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany
svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať
ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany
svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade
Civilným sporovým poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
23. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že
sťažovateľka sa v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa
ústavy, listiny a práv podľa dohovoru a charty napadnutým rozsudkom krajského súdu
obrátila priamo na ústavný súd bez toho, aby proti napadnutému rozsudku krajského súdu
podala dovolanie.
24. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že nepodala dovolanie pre vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), keďže má vedomosť o tom, že dovolací súd
v obdobnej právnej veci dovolanie odmietol ako neprípustné (sp. zn. 1 Obdo 92/2018),
i keď sú jej známe rozhodnutia, keď v minulosti rozhodol odlišne (sp. zn. 3 Cdo 236/2010,
sp. zn. 3 MCdo 18/2010). Ďalej tiež uviedla, že nízka hodnota sporu (tzv. majetkový
cenzus) vylučuje možnosť podať dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
25. Vychádzajúc z vlastnej ustálenej judikatúry, ústavný súd sa môže len čiastočne
stotožniť s argumentáciou sťažovateľky o neprípustnosti dovolania v jej právnej veci
[v súvislosti s § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 422 CSP], pretože v okolnostiach
posudzovanej veci ide o rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa § 420
písm. f), pretože ide o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí a sťažovateľka v samotnej
ústavnej sťažnosti namieta okrem iného i tzv. vady zmätočnosti konania. Skutočnosť, že
sťažovateľka má vedomosť, že dovolací súd v obdobnej právnej veci dovolanie odmietol
ako neprípustné (i keď ako sama uvádza, sú jej známe rozhodnutia, keď v minulosti
rozhodol odlišne), nie je podľa názoru ústavného súdu dôvodom hodným osobného zreteľa,
ktorý bránil sťažovateľke vyčerpať právne prostriedky, ktoré jej priznáva zákon na ochranu
jej základných práv a slobôd predtým, než o ochranu požiada ústavný súd.
26. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
27. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
28. Keďže sťažovateľka právne prostriedky, ktoré jej priznáva zákon na ochranu jej
práv, nevyčerpala a nepreukázala, že sa tak stalo z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ústavný súd sa meritórne nezaoberal podanou ústavnou sťažnosťou, ktorou namietala
porušenie svojich základných práv podľa ústavy, listiny, ako aj práv podľa dohovoru
a charty, ale túto pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde.
29. V tejto súvislosti ústavný súd už za predchádzajúcej právnej úpravy opakovane
vyslovil názor, že v prípadoch uplatnenia dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku, spôsobilého zabezpečiť ochranu práv sťažovateľa, následne však odmietnutého
dovolacím súdom pre neprípustnosť, je lehota na podanie ústavnej sťažnosti v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(m. m. III. ÚS 674/2014, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54). V súčasnosti uvedené vyplýva priamo z § 124 in fine zákona o ústavnom súde.
30. Ústavný súd v súvislosti namietaným porušením práv sťažovateľky podľa charty
uvádza, že nepristúpil ku skúmaniu podmienok aplikovateľnosti charty v právnej veci
sťažovateľky, keďže dôvody jej odmietnutia (nedostatok právomoci a neprípustnosť) bránia
jej vecnému preskúmaniu ústavným súdom.
31. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu