Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 247/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 5. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 5. februára 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ uviedol, že napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol

jeho dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. júna 2017 podľa . Sťažovateľ

v dovolaní, poukazujúc na prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

argumentoval, že trestný súd v jeho trestnej veci vydal odsudzujúci rozsudok na základe

jediného priameho usvedčujúceho dôkazu – výpovede , ktorá

bez zákonného dôvodu odmietla vypovedať na hlavnom pojednávaní, a preto súd prečítal

zápisnicu o jej výpovedi z prípravného konania, na základe ktorej rozhodol.

3. Podľa názoru sťažovateľa menovaná svedkyňa nemala právo odoprieť výpoveď

z dôvodu, že by si mohla privodiť trestné stíhanie, pretože za tú istú vec, o ktorej mala

vypovedať, už bola odsúdená. Možnosť prečítania výpovede z prípravného konania podľa

je viazané na využitie práva svedka odoprieť výpoveď

podľa , teda ak svedok toto právo nemal, nemohol ho ani využiť

a konajúci súd nemohol postupovať podľa . Pokiaľ

tak postupoval, je podľa sťažovateľa takýto dôkaz contra legem a odsudzujúci rozsudok

vydaný na základe tohto dôkazu v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces.

4. Sťažovateľ argumentoval, že z odôvodnenia prvostupňového rozsudku vyplýva,

že tento pri ustálení viny sťažovateľa vychádzal najmä z výpovede menovanej svedkyne

a výpovedí svedkov vypočutých v rámci hlavného pojednávania, ako aj z listinného dôkazu

preukazujúceho, že vozidlo VW Touareg zaistené neďaleko miesta činu, v ktorom boli

zaistené biologické stopy patriace , bolo vo vlastníctve obchodnej

spoločnosti ktorej jediným spoločníkom a konateľom

bol sťažovateľ. O účasti sťažovateľa na skutku vypovedala len svedkyňa

a preto je jej výpoveď mimoriadne dôležitá. Sťažovateľ je preto toho názoru, že s poukazom

na dôležitosť a závažnosť tohto dôkazu bolo nutné ho vykonať riadne a zákonným

spôsobom. Najvyšší súd však aproboval spôsob vykonania tohto dôkazu okresným súdom

na hlavnom pojednávaní, teda sa dopustil závažného pochybenia.

5. Svedkyňa vypovedala v prípravnom konaní v procesnom postavení

svedka a po zákonných poučeniach uviedla, že osobu sťažovateľa poznala prostredníctvom

, ktorého videla pred skutkom asi tri až štyrikrát. Následne ju mal

spoločne s osobou, ktorú označuje ako inštruovať, ako vykonajú skutok.

Svedkyňa potom opísala priebeh skutku a jej konanie po skutku. Vo výpovedi ale vôbec

neuviedla, ako vyzeral, koľko mal rokov, odkiaľ pozná meno tejto osoby,

kde táto osoba bývala, resp. ani žiadne iné okolnosti, podľa ktorých by táto osoba mohla

byť stotožnená. Svedkyňa okrem toho počas rekognície osobu sťažovateľa neopoznala.

Prvostupňový súd sa pokúsil vykonať dôkaz v podobe výsluchu svedkyne

na hlavnom pojednávaní konanom 29. marca 2017, táto však iba všeobecným vyjadrením

s poukazom na uviedla, že využíva svoje právo

nevypovedať, aby si neprivodila trestné stíhanie. Následne súd prvého stupňa bez ďalšieho

zisťovania dôvodov na odmietnutie vypovedať prečítal zápisnicu o jej výpovedi

z prípravného konania z 21. februára 2014.

6. Aj keď sa sťažovateľ stotožňuje s názorom, že právo svedka odmietnuť vypovedať

v zmysle patrí k jeho základným právam, nemožno

ho považovať za absolútne a všeobecné. Konajúci súd je preto podľa názoru sťažovateľa

postupom podľa a povinný zistiť dostatočný podklad

pre svoje rozhodnutie o odôvodnenosti odopretia výpovedi svedka pre nebezpečenstvo

trestného stíhania pre svedka, resp. jeho blízkej osoby, a zároveň svedkovi ponechať

dostatočný priestor, aby vynechal to, čo považuje pre seba alebo blízke osoby

za nebezpečné.

7. Svedkyňa bola za ten istý skutok (v rámci spolupáchateľstva pôvodne

stíhaná spoločne so sťažovateľom) už bola právoplatne odsúdená rozsudkom Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. mája 2014, teda objektívne

nemala zákonnú možnosť s poukazom na odmietnuť

vypovedať, keďže sťažovateľ nebol jej blízkou osobou a sebe už nemohla privodiť

nebezpečenstvo trestného stíhania.

8. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore aj s judikatúrou ESĽP,

konkrétne s analogickým rozhodnutím o neprípustnosti sťažnosti vo veci Dieter Wanner

proti Nemecku z 22. novembra 2018, č. 26892/12.

9. Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že nesprávny postup najvyššieho súdu,

ktorým schválil postup okresného súdu a krajského súdu, ktoré sa bez zákonného dôvodu

uspokojili s odmietnutím svedka vypovedať na hlavnom pojednávaní, je procesnou chybou,

a teda aj porušením práva na spravodlivý súdny proces sťažovateľa.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil:

„I. Základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu podľa

a na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 05.02.2020 v konaní vedenom pod , porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.02.2020 v konaní

vedenom pod sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

III. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur, ktoré

je Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

18. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa podľa ,

teda že nie sú splnené dovolacie dôvody podľa . Podstata

argumentácie sťažovateľa tkvie v tvrdení, že k prečítaniu zápisnice o výpovedi svedkyne

z prípravného konania podľa

na hlavnom pojednávaní po tom, čo dotknutá svedkyňa s odkazom na možnú obavu

z privodenia si trestného stíhania podľa odmietla vo veci

vypovedať, údajne neboli splnené podmienky, a teda má ísť v danom smere o nezákonný

dôkaz, a teda aj o porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.

19. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že čl. 46 ods. 1

je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a tiež iných

orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej

v siedmom oddiele druhej hlavy (). Tak to nepochybne platí

aj pre miesto a postavenie práva na spravodlivé súdne konanie explicitne vyjadrené v čl. 6

ods. 1 dohovoru v štruktúre práv garantovaných dohovorom, čo v plnom rozsahu potvrdzuje

judikatúra ESĽP.

20. Zároveň z doterajšej judikatúry ústavného súdu zjavne vyplýva, že medzi

obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

dohovoru neexistuje zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných

procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo zaručené v dohovoru

(pozri napr. ).

22. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to,

aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

23. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46

ods. 1 inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu

poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky

upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo

inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov

a iných orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom,

je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

24. Úlohou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bolo ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom zohľadniť a dodržať uvedené teoretické východiská zvlášť

pri vysporiadaní sa s dovolacími námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa dovolacieho dôvodu

podľa (rozhodnutie je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom).

25. Ako je zrejmé z napadnutého uznesenia, najvyšší súd je na rozdiel od sťažovateľa

toho názoru, že výpoveď svedkyne bola prečítaná postupom podľa § 263 ods. 4 Trestného

poriadku, teda postupom určeným pre svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje

právo odoprieť výpoveď podľa , teda bola postupom zákonným.

V predmetnej trestnej veci svedkyňa vypovedala v prípravnom konaní,

nevyužijúc právnu ochranu podľa , a jej výpoveď

je potrebné považovať za zákonnú, čo sťažovateľ napokon ani žiadnym spôsobom

nespochybnil. Neskôr táto svedkyňa možnosť nevypovedať po príslušnom zákonnom

poučení využila v ďalšom štádiu trestného konania, t. j. na hlavnom pojednávaní,

čím vznikla otázka ďalšieho procesného využitia jej výpovede z prípravného konania.

26. Podľa zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý

na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď podľa § 130 Trestného

poriadku, možno prečítať za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka,

o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený i výslovne vyhlásil, že toto právo

nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného

poriadku.

27. K otázke nastolenej sťažovateľom ústavný súd poukazuje na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. augusta 2019, v ktorom sa najvyšší súd

uvedenou problematikou, ako aj sťažovateľom uvádzaným rozhodnutím ESĽP Dieter

Wanner proti Nemecku podrobne zaoberal a s ktorými závermi sa ústavný súd v plnom

rozsahu stotožňuje:

«Po prvé, ak ide o „pochybnosti“ obvinených ohľadom práva svedka Ing. W. O.,

PhD. odmietnuť vypovedať s odkazom na nebezpečenstvo možného privodenia si trestného

stíhania po tom, čo už tento bol „vo veci“ právoplatne odsúdený (menovaný svedok bol

právoplatné odsúdený za prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Tr. zák. rozsudkom

ŠTS z 13. decembra 2016, sp. zn. , a to na základe uzavretej dohody o vine

a treste - ako zákonného inštitútu s legálnym benefitom v podobe nižšieho trestu),

ako i po tom, ako už skôr vypovedal, a teda svoje právo nevyužil, tak v tejto súvislosti

je potrebné v zmysle ustálenej judikatúry zdôrazniť, že ak bol svedok, ktorý bol skôr

spoluobvineným, zúčastnený na trestnom čine obvineného, proti ktorému vypovedá, má vždy

právo odmietnuť výpoveď podľa , a to aj vtedy, keď sa trestné stíhanie

proti nemu už právoplatne skončilo.

Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo

trestného stíhania sebe alebo osobám uvedeným v veta prvá ,

je dôsledkom ústavnej ochrany pred takouto povinnosťou ( Slovenskej

republiky, resp. čl. 37 ods. 1 Listiny základných práva slobôd) a táto má prednosť

pred dosiahnutím účelu trestného konania v zmysle , a to aj vtedy,

ak by v konkrétnej veci mohla viesť k dôkaznej núdzi (pozri k tomu R 60/2003 -bod I. prvá

právna veta, tiež rovnako R 35/2008 - bod I. a R 14/2012 - bod I. prvá právna veta

a bod II.).

Preto v posudzovanej veci konajúci súd prvého stupňa správne „bez ďalšieho“

akceptoval prejav vôle svedka Ing. W. O., PhD. na hlavnom pojednávaní konanom 4. mája

2017 vo veci nevypovedať z dôvodu, „aby svojou výpoveďou nespôsobil nebezpečenstvo

trestného stíhania sebe a svojim blízkym“, keď žiadne ďalšie posudzovanie „oprávnenosti“

využitia daného práva v tomto prípade neprichádzalo do úvahy.

Pokiaľ pritom dovolatelia v posledne spomínanej súvislosti na podporu svojich

tvrdení poukazovali na rozhodovaciu činnosť ESĽP, tak tu si zrejme obvinení neuvedomili

jednu zásadnú skutočnosť, a síce, že podľa c ods. 1

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (tak, ako je vykladaný ESĽP)

má prednosť pred našim vnútroštátnym zákonom len vtedy ak zabezpečuje väčší rozsah

ústavných práv a slobôd. A nakoľko je už z vyššie uvedeného zrejmé, že v tomto prípade

poskytuje náš vnútroštátny zákon (tak, ako je vykladaný vnútroštátnymi súdmi) – konkrétne

ustanovenie - osobe svedka vyššiu mieru ochrany ako zmieňovaná

medzinárodná zmluva, neprichádza jej aplikácia s poukazom na už citovaný článok

Slovenskej republiky do úvahy (alebo inak, názor vyjadrený v rozhodnutí ESĽP, na ktoré

odkazovali obvinení, je z daného pohľadu irelevantný).

V tejto súvislosti možno záverom tiež podotknúť, že ak zákon vo všeobecnosti

poskytuje ochranu určitému právu jednej osoby, nemôže potom využitím tohto práva

zo strany príslušnej osoby (v danom prípade konkrétne využitím práva dotknutého svedka

vo veci nevypovedať) zároveň dôjsť k porušeniu žiadneho práva inej osoby, resp.

k nezákonnému zásahu do práva inej osoby (v tomto prípade teda k porušeniu práva

obvineného/obvinených na obhajobu).»

28. Ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na judikatúrne závery najvyššieho

súdu uvedené v uznesení sp. zn. z 8. marca 2011 (publikovanom v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 14/2012),

v zmysle ktorého osoby, ktoré boli, resp. sú v postavení spoluobvinených, ale aj osoby,

proti ktorým sa viedlo, či vedie paralelné trestné stíhanie v zmysle ustálenej súdnej praxe,

majú vždy právo odmietnuť vypovedať podľa .

29. Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu, ako aj sťažovateľom predloženého

rozsudku okresného súdu, ktorým bol uznaný vinným v konaní proti ušlému, namietaný

výsluch svedkyne v prípravnom konaní nielenže bol vykonaný zákonným

spôsobom, ale bol zrealizovaný v súlade so zásadou kontradiktórnosti, keďže bola pri ňom

prítomná obhajkyňa sťažovateľa, ktorá mala možnosť v zásade rovnakým spôsobom

ako na hlavnom pojednávaní klásť svedkyni otázky či namietať neprípustnosť položených

otázok. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že išlo o jediný, resp. rozhodujúci dôkaz o jeho vine,

ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej trestnej veci výpoveď tejto svedkyne nebola

jediným (i keď podstatným), ale jedným z viacerých navzájom sa doplňujúcich

usvedčujúcich dôkazov, na čo poukázal aj najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia.

30. Ústavný súd konštatuje, že v danej trestnej veci za podstatnú považuje

skutočnosť, že čítaný výsluch svedkyne z prípravného konania bol vykonaný v súlade

so zákonom, rešpektujúc zásadu kontradiktórnosti, a preto námietku nezákonnosti čítania

výpovede svedkyne vyhodnotil ústavný súd ako neopodstatnenú.

31. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a obsahom

tých základných práv podľa a práv podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

32. Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2020

Martin Vernarský

predseda senátu