Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 340/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , ,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2015,

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2017 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 25. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,

, (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“)

a jeho rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“)

a jeho rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2017 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením sp. zn.

z 25. septembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu so svojím

manželom podala 12. februára 1998 okresnému súdu žalobu o náhradu škody, ktorá im bola

spôsobená žalovanými, a to žalovaným v 1. rade

,

žalovaným v 2. rade obchodnou spoločnosťou ,

, , a žalovaným v 3. rade obchodnou spoločnosťou

, ,

(spolu aj „žalovaní“). Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. .

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. októbra 2004 konanie

na základe čiastočného späťvzatia žaloby v časti zastavil, žalovaným v 1. a 2. rade uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke a jej manželovi istinu v sume

28 000 Sk spolu s úrokom z omeškania od 26. januára 1998 do zaplatenia vo výške 15 %

ročne a žalovaným v 1. a 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľke a jej manželovi istinu v sume 435 262 Sk spolu s úrokom z omeškania

vo výške 13 % ročne a zároveň žalovaným uložil povinnosť nahradiť trovy konania

sťažovateľke a jej manželovi. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol.

4. Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. mája 2006 zrušil rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 8. októbra 2004 a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

5. Následne bola žaloba sťažovateľky a jej manžela napadnutým rozsudkom

okresného súdu v celom rozsahu zamietnutá.

6. Sťažovateľka a jej manžel podali proti napadnutému rozsudku odvolanie. Krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2017 napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil.

7. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľka a jej manžel

dovolanie, ktoré odôvodnili

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky

a jej manžela odmietol.

8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti popisuje skutkové okolnosti, ktoré tvorili základ

žaloby, ktorú podala aj so svojím manželom proti žalovaným. Sťažovateľka uvádza,

že rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. z 9. júla 1992 okresný súd

privolil k výpovedi danej manželovi sťažovateľky z nájmu služobného bytu,

ktorý sťažovateľka užívala s manželom od roku 1985. Zároveň okresný súd určil povinnosť

vypratať predmetný byt, a to do 15 dní odo dňa zabezpečenia primeraného náhradného bytu

v tej istej lokalite v oblasti

9. V dôsledku skutočností, že sťažovateľka a jej rodina nemali zabezpečený náhradný

byt, resp. poskytnutý náhradný byt mal množstvo nedostatkov, čím sa výrazne znižovala

kvalita bývania, musela si rodina sťažovateľky s dvoma maloletými deťmi, kde syn

sťažovateľky je ťažko zdravotne postihnutý, zabezpečiť dočasne iné náhradné bývanie,

v dôsledku čoho im vznikla škoda, ktorú si uplatnili v napadnutom konaní proti žalovaným.

10. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „nikto z účastníkov konania nevzal

do úvahy, že v nájomnom byte sa náchadza chránená osoba, ktorá má právo, aby jej stav

bol bratý v úvahu“. Žalovaní vyvíjali na sťažovateľku a jej rodinu nátlak, keď jej onámili,

že do nájomného bytu (ktorý bol zabezpečený žalovanými, pozn.) bude pozastavená

dodávka energií, čo sa nakoniec aj uskutočnilo.

11. V dôsledku popísaných skutočností si musela sťažovateľka s jej rodinou

v priebehu „niekoľkých hodín“ prenajať bývanie v Kežmarku za 900 Sk denne. Žalovaní

sa snažili sťažovateľku a jej manžela „zdiskreditovať“ tvrdeniami, že sú rozvedení,

čo nie je pravda, keď následne sťažovateľka v ústavnej sťažnosti popisuje, že z dôvodu

zdravotného postihnutia syna museli žiť v určitých obdobiach ako rodina oddelene.

12. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že okresný súd sa v napadnutom

konaná v priebehu rokov 1998 až 2004 vysporiadal so všetkými dôkazmi, vykonal výsluch

všetkých osôb, ktoré boli zodpovedné za daný stav, v ktorom sa ako nájomníci nechtiac

ocitli, a konštatoval, že bola preukázaná príčinná súvislosť medzi preukázanou spôsobenou

škodou a konaním žalovaných.

13. Sťažovateľka namieta, že následne po vrátení veci krajským súdom na dalšie

konanie okresný súd žalobu zamietol. V tomto kontexte sťažovateľka uvádza:

„Po dvadsiatich rokoch máme za sebou dve protichodné rozhodnutia. V prvom rozhodnutí

sa v roku 2004 súd jednoznačne a postupne vysporiadal so všetkými žalobnými návrhmi.

Druhé sú rozhodnutia, ktoré mi kladú za vinu, že som nepreukázala príčinnú súvislosť medzi

spôsobenou škodou a konaním žalovaných.“

14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti cituje viaceré rozhodnutia ústavného súdu

a poukazuje na sktutočnosť, že v zmysle judikatúry ústavného súdu sú všeobecné súdy

povinné rozhodovať v obdobných veciach rovnako a tým zachovávať právnu istotu

a predvídateľnosť práva.

15. Následne sťažovateľka argumentuje už len vo vzťahu k namietanému porušeniu

označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, keď uvádza, že tento žiadnym

spôsobom svoje rozhodnutie neodôvodnil, len sa stotožnil so závermi napadnutého

rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že ... Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo svojom rozsudku (správne „vo svojom uznesení“, pozn.)

zo dňa 25. 09. 2018 sp. zn. zamlčal konkrétne, vecne a právne významné,

argumenty a námietky sťažovateľky, pričom Najvyšší súd... sa s nimi nevyrovnal a vôbec

sa nevyjadril, prečo odmietol argumenty a námietky sťažovateľky...“.

16. K namietanému porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci zbytočných

prieťahov podľa sťažovateľka cituje viaceré rozhodnutia ústavného súdu

a uvádza, že žaloba bola podaná v roku 1998 a že až po viac ako dvatsiatich rokroch trvania

tohto súdneho konania zákonný sudca dospel k záveru, že nebola preukázaná príčinná

súvislosť medzi škodou a konaním žalovaných.

17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

podľa a Dohovoru postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. , a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pod sp. zn. porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 25.09.2018 sa zrušuje.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: -1269

zo dňa 15.12.2017 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

5. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.: -1188

zo dňa 29.10.2015 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 20.000. Eur od Najvyššieho súdu, ktoré je tento súd povinný sťažovateľovi zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

18. Vec bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ivete Macejkovej,

ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade

s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola vec 17. októbra 2019

pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana

Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) v čl. I až a až a až

a a . V zmysle a sa tento zákon použije

aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

22. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení v znení účinnom v čase podania ústavnej sťažnosti (ďalej len „zákon

č. “) návrh na začatie konania sa Ústavnému súdu podával písomne. Návrh

musel obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Návrh musel podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

23. Podľa ústavný súd bol viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

24. Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musela obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

25. Podľa ak je navrhovateľ advokátom, nemusí

byť v konaní zastúpený.

26. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

27. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

28. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

29. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

30. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

31. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

32. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

33. Ústavný súd zdôrazňuje, že v ústave a v má presne

definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , a

ods. 1 ). Až na výnimky, je pritom ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania ( ).

34. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka napriek skutočnosti, že je advokátka,

podala ústavnému súdu ústavnú sťažnosť, v ktorej absentuje ústavnoprávna argumentácia,

relevantné námietky a predovšetkým prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia

označených práv vo vzťahu k ňou označenému postupu okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu.

35. Ústavný súd súčasne poukazuje na neurčitosť petitu ústavnej sťažnosti,

pretože sťažovateľka jednoznačne neoznačila rozhodnutia všeobecných súdov,

ktorými podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (a rovnako aj práva podľa dohovoru). Taktiež

v petite ústavnej sťažnosti absentuje požiadavka vysloviť porušenie jej práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd,

vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, ustálil predmet konania pred ústavným súdom

tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a napadnutým rozsudkom okresného súdu

36. V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a napadnutým rozsudkom okresného súdu

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

37. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného

aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

38. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok

okresného súdu bol predmetom prieskumu zo strany krajského súdu na základe odvolania

podaného sťažovateľkou a jej manželom, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým

rozsudkom. Z toho dôvodu je vylúčený ústavný prieskum vo vzťahu k napadnutému

rozsudku okresného súdu, keďže v danom prípade existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje

. Ústavný súd totiž nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti

vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným

súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými procesnými úkonmi (,

).

39. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a napadnutým rozsudkom krajského súdu

40. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

sa v celom odôvodnení ústavnej sťažnosti nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna

a určitá ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru

o porušení označených práv sťažovateľky. Obsahom ústavnej sťažnosti je predovšetkým

popis skutkových okolností a námietka „existencie dvoch protichodných rozhodnutí“

okresného súdu v napadnutom konaní. Argumentácia obsiahnutá v ústavnej sťažnosti,

ktorá smeruje proti záverom všeobecných súdov, musí mať nevyhnutné prepojenie

na základné práva a slobody sťažovateľov, a to nielen na úrovni návrhu na rozhodnutie

vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia ústavnej sťažnosti, čo v prípade ústavnej

sťažnosti sťažovateľky absentuje. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

41. Ústavný súd už v minulosti poukázal na skutočnosť, že podľa § 18 ods. 2 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát

je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí

pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným

súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé, ako je tomu

v preskúmavanom prípade, keď sťažovateľka je sama advokátkou. Tieto závery sú mutatis

matundis aktuálne aj vo vzťahu k prejednávanej veci, v ktorej ako sťažovateľka vystupuje

advokátka, a na ich obsahu ústavný súd trvá.

42. Pretože ústavná sťažnosť vrátane jej doplnení neobsahuje v tejto časti náležitosti,

ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a ,

a to relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec ústavnej sťažnosti obsahovo

korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

43. Nad rámec uvedeného ústavný súd v okolnostiach prejednávanej veci konštatuje,

že s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka vníma preskúmavanú vec citlivo

ako matka ťažko telesne postihnutého dieťaťa, ktoré bolo v rozhodnom čase maloleté,

preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj vecne a uzatvára, že nevzhliadol

nič, čo by signalizovalo možnosť porušenia sťažovateľkiných označených práv postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

44. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka

a jej manžel nepreukázali vznik škody, ktorej náhradu si v napadnutom konaní uplatňovali.

Okresný súd poukázal predovšetkým na skutočnosť, že žalovaní zabezpečili sťažovateľke

a jej rodine náhradný byt, a to dvojizbový byt I. kategórie v Penzióne

ktorý sa nachádzal v . V konaní bolo znaleckým

posudkom vypracovaným , preukázané, že išlo

o primeraný náhradný byt v tej istej lokalite , a teda, že spĺňal podmienky

bytovej náhrady dané , platného a účinného v čase

vydania rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. z 9. júla 1992.

45. Okresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo

žalovanými preukázané, že k odpojeniu energií v tomto náhradnom byte došlo výlučne

v dôsledku konania sťažovateľky a jej manžela, ktorí ako nájomcovia a užívatelia bytu

neuhrádzali nájomné v zmluvne dohodnutej výške. Pokiaľ teda sťažovateľka a jej manžel

opakovane odmietali ponuku náhradného bytu v penzióne bez preukázania dôvodov,

že byt nie je primeraným náhradným bytom a pokiaľ tento sa stal neobývateľný odpojením

od energií v dôsledku neplatenia nájomného, je zrejmé, že sťažovateľke a jej manželovi,

tak ako to uviedol okresný súd, nevznikla škoda súvisiaca s údajnou potrebou zabezpečenia

si iného vhodného bývania.

46. Pokiaľ teda krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu,

a to na základe uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade

neodmietnutia ústavnej sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonnom predpísaných

náležitostí, by existoval iný dôvod na jej odmietnutie a to ako zjavne neopodstatnenej.

III. 3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

47. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jej označené

práva v dôsledku skutočnosti nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia,

keď nie je zrejmé, z akých právnych dôvodov a argumentov vychádzal,

s ktorými sa stotožnil, ktoré neprijal a prečo.

48. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle

ktorého otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd.

49. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

50. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,

či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky,

bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s namietaným porušením označených článkov a dohovoru.

51. Sťažovateľka a jej manžel podané dovolanie odôvodnili poukázaním na § 432

ods. 1 , a teda, že napadnutý rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom

právnom posúdení veci. Sťažovateľka v podanom dovolaní uviedla, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je zmätočný, obsahujúci viacero dohadov a domienok. V konaní bolo

podľa jej názoru jednoznačne preukázané nedostatočné poskytovanie služieb spojených

s užívaním bytu zo strany žalovaných a vznik škody. Poukázala na viaceré rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky.

52. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že tento

dospel k záveru, že sťažovateľka a jej manžel uplatnené dovolacie dôvody nevymedzili

spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam až . V tejto súvislosti najvyšší

súd v bode 14 napadnutého uznesenia uviedol: «V prípade dovolacieho dôvodu (a zároveň

dôvodu prípustnosti dovolania) spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci

je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť tvrdením nesprávneho právneho posúdenia

takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení

sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená

alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľ je teda povinný jednak

sformulovať právnu otázku, ktorá bola pre rozhodnutie odvolacieho súdu (predstavujúce

primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní) rozhodujúcou a okrem toho v dovolaní

jednoznačne uviesť i to, v čom vidí prípustnosť dovolania, t.j. ktorý z predpokladov

uvedených v až c/ podľa neho zakladá prípustnosť

tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Kým u podradenia právnej otázky pod niektorú

zo skutkových podstát z ustanovenia dovolateľovi nepôjde vytknúť,

ak sa v tomto smere „netrafí“ (napr. preto, že pri podávaní dovolania vychádza

z presvedčenia o neriešení právnej otázky dovolacím súdom, hoci táto už riešená

je, a to buď ustáleným spôsobom odchylným od riešenia ponúkaného odvolacím súdom

alebo rozdielne), od požiadavky na sformulovanie právnej otázky (prinajmenšom

tak, aby bolo zrejmé, v čom má byť právne posúdenie veci odvolacím súdom nesprávnym)

ustupovať nejde.»

53. Vzhľadom na uvedené pokiaľ sťažovateľka v podanom dovolaní nevymedzila

primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní, a teda právnu otázku, ktorá bola

pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúcou a na základe uvedeného najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom ozrejmil, z akého dôvodu dovolanie sťažovateľky odmietol.

54. Právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný

a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Civilného

sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral

ich účel a zmysel.

55. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv

sťažovateľky podľa a ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol v tejto časti

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu

sp. zn.

56. Po preštudovaní obsahu ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka v nej, okrem citovania judikatúry súvisiacej s právom na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, jednou vetou poukázala na skutočnosť, že zákonnému sudcovi

trvalo dvadsať rokov, aby dospel k záveru o nepreukázaní príčinej súvislosti medzi škodou

a konaním žalovaných.

57. Takáto argumentácia, vedená výlučne vo všeobecnej rovine, nezodpovedá

požiadavke v zmysle zákona o súde a nezodpovedá

ani požiadavke v zmysle , v zmysle ktorého musí ústavná

sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo

podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd, resp. musí obsahovať

odôvodnenie návrhu. Uvedené zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti podľa pre nesplnenie

zákonom ustanovených náležitostí.

58. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (, , ).

59. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže napokon

vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, v ktorom už o sťažnosti podľa označený

všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním, a preto už k namietanému porušovaniu

týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

60. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že napadnuté konanie sa skončilo

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. októbra 2015, ktorý nadobudol

právoplatnosť v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu 5. februára 2018. Konanie

na najvyššom súde vedené pod sp. zn. sa skončilo vydaním napadnutého

uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. novembra 2018.

61. Ústavný súd konštatuje, že v čase podania ústavnej sťažnosti bolo už napadnuté

konanie okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho súdu právoplatne skončené.

62. Vzhľadom na uvedené existuje aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti

v tejto časti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

63. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu