Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 340/2020
PDF · 530.1 KB
No categories available
I. ÚS 340/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , ,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 13/1998 a jeho rozsudkom sp. zn. 13 C 13/1998 z 29. októbra 2015,
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 108/2016
a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 108/2016 z 15. decembra 2017 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 131/2018 a jeho uznesením
sp. zn. 3 Cdo 131/2018 z 25. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,
, (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 13/1998 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“)
a jeho rozsudkom sp. zn. 13 C 13/1998 z 29. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 108/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“)
a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 108/2016 z 15. decembra 2017 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 131/2018
(ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 131/2018
z 25. septembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu so svojím
manželom podala 12. februára 1998 okresnému súdu žalobu o náhradu škody, ktorá im bola
spôsobená žalovanými, a to žalovaným v 1. rade
,
žalovaným v 2. rade obchodnou spoločnosťou ,
, , a žalovaným v 3. rade obchodnou spoločnosťou
, ,
(spolu aj „žalovaní“). Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 13/1998.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 13/1998 z 8. októbra 2004 konanie
na základe čiastočného späťvzatia žaloby v časti zastavil, žalovaným v 1. a 2. rade uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke a jej manželovi istinu v sume
28 000 Sk spolu s úrokom z omeškania od 26. januára 1998 do zaplatenia vo výške 15 %
ročne a žalovaným v 1. a 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
sťažovateľke a jej manželovi istinu v sume 435 262 Sk spolu s úrokom z omeškania
vo výške 13 % ročne a zároveň žalovaným uložil povinnosť nahradiť trovy konania
sťažovateľke a jej manželovi. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol.
4. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 382/05 z 30. mája 2006 zrušil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 13 C 13/1998 z 8. októbra 2004 a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
5. Následne bola žaloba sťažovateľky a jej manžela napadnutým rozsudkom
okresného súdu v celom rozsahu zamietnutá.
6. Sťažovateľka a jej manžel podali proti napadnutému rozsudku odvolanie. Krajský
súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 108/2016 z 15. decembra 2017 napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil.
7. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľka a jej manžel
dovolanie, ktoré odôvodnili § 432 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky
a jej manžela odmietol.
8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti popisuje skutkové okolnosti, ktoré tvorili základ
žaloby, ktorú podala aj so svojím manželom proti žalovaným. Sťažovateľka uvádza,
že rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 153/1992 z 9. júla 1992 okresný súd
privolil k výpovedi danej manželovi sťažovateľky z nájmu služobného bytu,
ktorý sťažovateľka užívala s manželom od roku 1985. Zároveň okresný súd určil povinnosť
vypratať predmetný byt, a to do 15 dní odo dňa zabezpečenia primeraného náhradného bytu
v tej istej lokalite v oblasti
9. V dôsledku skutočností, že sťažovateľka a jej rodina nemali zabezpečený náhradný
byt, resp. poskytnutý náhradný byt mal množstvo nedostatkov, čím sa výrazne znižovala
kvalita bývania, musela si rodina sťažovateľky s dvoma maloletými deťmi, kde syn
sťažovateľky je ťažko zdravotne postihnutý, zabezpečiť dočasne iné náhradné bývanie,
v dôsledku čoho im vznikla škoda, ktorú si uplatnili v napadnutom konaní proti žalovaným.
10. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „nikto z účastníkov konania nevzal
do úvahy, že v nájomnom byte sa náchadza chránená osoba, ktorá má právo, aby jej stav
bol bratý v úvahu“. Žalovaní vyvíjali na sťažovateľku a jej rodinu nátlak, keď jej onámili,
že do nájomného bytu (ktorý bol zabezpečený žalovanými, pozn.) bude pozastavená
dodávka energií, čo sa nakoniec aj uskutočnilo.
11. V dôsledku popísaných skutočností si musela sťažovateľka s jej rodinou
v priebehu „niekoľkých hodín“ prenajať bývanie v Kežmarku za 900 Sk denne. Žalovaní
sa snažili sťažovateľku a jej manžela „zdiskreditovať“ tvrdeniami, že sú rozvedení,
čo nie je pravda, keď následne sťažovateľka v ústavnej sťažnosti popisuje, že z dôvodu
zdravotného postihnutia syna museli žiť v určitých obdobiach ako rodina oddelene.
12. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že okresný súd sa v napadnutom
konaná v priebehu rokov 1998 až 2004 vysporiadal so všetkými dôkazmi, vykonal výsluch
všetkých osôb, ktoré boli zodpovedné za daný stav, v ktorom sa ako nájomníci nechtiac
ocitli, a konštatoval, že bola preukázaná príčinná súvislosť medzi preukázanou spôsobenou
škodou a konaním žalovaných.
13. Sťažovateľka namieta, že následne po vrátení veci krajským súdom na dalšie
konanie okresný súd žalobu zamietol. V tomto kontexte sťažovateľka uvádza:
„Po dvadsiatich rokoch máme za sebou dve protichodné rozhodnutia. V prvom rozhodnutí
sa v roku 2004 súd jednoznačne a postupne vysporiadal so všetkými žalobnými návrhmi.
Druhé sú rozhodnutia, ktoré mi kladú za vinu, že som nepreukázala príčinnú súvislosť medzi
spôsobenou škodou a konaním žalovaných.“
14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti cituje viaceré rozhodnutia ústavného súdu
a poukazuje na sktutočnosť, že v zmysle judikatúry ústavného súdu sú všeobecné súdy
povinné rozhodovať v obdobných veciach rovnako a tým zachovávať právnu istotu
a predvídateľnosť práva.
15. Následne sťažovateľka argumentuje už len vo vzťahu k namietanému porušeniu
označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, keď uvádza, že tento žiadnym
spôsobom svoje rozhodnutie neodôvodnil, len sa stotožnil so závermi napadnutého
rozsudku krajského súdu. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že ... Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom rozsudku (správne „vo svojom uznesení“, pozn.)
zo dňa 25. 09. 2018 sp. zn. 3 Cdo 131/2018 zamlčal konkrétne, vecne a právne významné,
argumenty a námietky sťažovateľky, pričom Najvyšší súd... sa s nimi nevyrovnal a vôbec
sa nevyjadril, prečo odmietol argumenty a námietky sťažovateľky...“.
16. K namietanému porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka cituje viaceré rozhodnutia ústavného súdu
a uvádza, že žaloba bola podaná v roku 1998 a že až po viac ako dvatsiatich rokroch trvania
tohto súdneho konania zákonný sudca dospel k záveru, že nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi škodou a konaním žalovaných.
17. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/13/1998, postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/108/2016, a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 131/2018 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 13C/13/1998, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 5Co/108/2016, a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod sp. zn. 3 Cdo 131/2018 porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 131/2018
zo dňa 25.09.2018 sa zrušuje.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 5Co/108/2016-1269
zo dňa 15.12.2017 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
5. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.: 13C/13/1998-1188
zo dňa 29.10.2015 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
6. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 20.000. Eur od Najvyššieho súdu, ktoré je tento súd povinný sťažovateľovi zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
18. Vec bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ivete Macejkovej,
ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade
s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola vec 17. októbra 2019
pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
v znení dodatku č. 1 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana
Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
19. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248
a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije
aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
22. Podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení v znení účinnom v čase podania ústavnej sťažnosti (ďalej len „zákon
č. 38/1993 Z. z.“) návrh na začatie konania sa Ústavnému súdu podával písomne. Návrh
musel obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
Návrh musel podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
23. Podľa čl. 20 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd bol viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
24. Podľa čl. 50 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musela obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
25. Podľa § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak je navrhovateľ advokátom, nemusí
byť v konaní zastúpený.
26. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
27. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
28. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
29. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
30. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
31. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
32. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
33. Ústavný súd zdôrazňuje, že v ústave a v zákone o ústavnom súde má presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 43 ods. 1 a § 123
ods. 1 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, je pritom ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom súde).
34. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka napriek skutočnosti, že je advokátka,
podala ústavnému súdu ústavnú sťažnosť, v ktorej absentuje ústavnoprávna argumentácia,
relevantné námietky a predovšetkým prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia
označených práv vo vzťahu k ňou označenému postupu okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu.
35. Ústavný súd súčasne poukazuje na neurčitosť petitu ústavnej sťažnosti,
pretože sťažovateľka jednoznačne neoznačila rozhodnutia všeobecných súdov,
ktorými podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Taktiež
v petite ústavnej sťažnosti absentuje požiadavka vysloviť porušenie jej práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd,
vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, ustálil predmet konania pred ústavným súdom
tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 13/1998 a napadnutým rozsudkom okresného súdu
36. V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 13/1998 a napadnutým rozsudkom okresného súdu
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným
súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
37. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného
aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
38. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok
okresného súdu bol predmetom prieskumu zo strany krajského súdu na základe odvolania
podaného sťažovateľkou a jej manželom, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým
rozsudkom. Z toho dôvodu je vylúčený ústavný prieskum vo vzťahu k napadnutému
rozsudku okresného súdu, keďže v danom prípade existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje
čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd totiž nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti
vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným
súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
39. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 108/2016 a napadnutým rozsudkom krajského súdu
40. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
sa v celom odôvodnení ústavnej sťažnosti nenachádza čo i len jediná dostatočne konkrétna
a určitá ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by mala svedčať v prospech záveru
o porušení označených práv sťažovateľky. Obsahom ústavnej sťažnosti je predovšetkým
popis skutkových okolností a námietka „existencie dvoch protichodných rozhodnutí“
okresného súdu v napadnutom konaní. Argumentácia obsiahnutá v ústavnej sťažnosti,
ktorá smeruje proti záverom všeobecných súdov, musí mať nevyhnutné prepojenie
na základné práva a slobody sťažovateľov, a to nielen na úrovni návrhu na rozhodnutie
vo veci samej, ale aj v rovine odôvodnenia ústavnej sťažnosti, čo v prípade ústavnej
sťažnosti sťažovateľky absentuje. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
41. Ústavný súd už v minulosti poukázal na skutočnosť, že podľa § 18 ods. 2 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát
je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí
pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným
súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé, ako je tomu
v preskúmavanom prípade, keď sťažovateľka je sama advokátkou. Tieto závery sú mutatis
matundis aktuálne aj vo vzťahu k prejednávanej veci, v ktorej ako sťažovateľka vystupuje
advokátka, a na ich obsahu ústavný súd trvá.
42. Pretože ústavná sťažnosť vrátane jej doplnení neobsahuje v tejto časti náležitosti,
ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde,
a to relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec ústavnej sťažnosti obsahovo
korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť
v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
43. Nad rámec uvedeného ústavný súd v okolnostiach prejednávanej veci konštatuje,
že s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka vníma preskúmavanú vec citlivo
ako matka ťažko telesne postihnutého dieťaťa, ktoré bolo v rozhodnom čase maloleté,
preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj vecne a uzatvára, že nevzhliadol
nič, čo by signalizovalo možnosť porušenia sťažovateľkiných označených práv postupom
a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
44. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka
a jej manžel nepreukázali vznik škody, ktorej náhradu si v napadnutom konaní uplatňovali.
Okresný súd poukázal predovšetkým na skutočnosť, že žalovaní zabezpečili sťažovateľke
a jej rodine náhradný byt, a to dvojizbový byt I. kategórie v Penzióne
ktorý sa nachádzal v . V konaní bolo znaleckým
posudkom vypracovaným , preukázané, že išlo
o primeraný náhradný byt v tej istej lokalite , a teda, že spĺňal podmienky
bytovej náhrady dané § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka, platného a účinného v čase
vydania rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 153/1992 z 9. júla 1992.
45. Okresný súd v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo
žalovanými preukázané, že k odpojeniu energií v tomto náhradnom byte došlo výlučne
v dôsledku konania sťažovateľky a jej manžela, ktorí ako nájomcovia a užívatelia bytu
neuhrádzali nájomné v zmluvne dohodnutej výške. Pokiaľ teda sťažovateľka a jej manžel
opakovane odmietali ponuku náhradného bytu v penzióne bez preukázania dôvodov,
že byt nie je primeraným náhradným bytom a pokiaľ tento sa stal neobývateľný odpojením
od energií v dôsledku neplatenia nájomného, je zrejmé, že sťažovateľke a jej manželovi,
tak ako to uviedol okresný súd, nevznikla škoda súvisiaca s údajnou potrebou zabezpečenia
si iného vhodného bývania.
46. Pokiaľ teda krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu,
a to na základe uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade
neodmietnutia ústavnej sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonnom predpísaných
náležitostí, by existoval iný dôvod na jej odmietnutie a to ako zjavne neopodstatnenej.
III. 3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 131/2018 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
47. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jej označené
práva v dôsledku skutočnosti nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia,
keď nie je zrejmé, z akých právnych dôvodov a argumentov vychádzal,
s ktorými sa stotožnil, ktoré neprijal a prečo.
48. Vzhľadom na to, že napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle
ktorého otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho
súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd.
49. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko,
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
50. Poukazujúc na uvedené, ústavný súd ozrejmuje, že jeho úlohou bolo zistiť,
či právny názor, na základe ktorého najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky,
bol najvyšším súdom aplikovaný ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade
s namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru.
51. Sťažovateľka a jej manžel podané dovolanie odôvodnili poukázaním na § 432
ods. 1 CSP, a teda, že napadnutý rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom
právnom posúdení veci. Sťažovateľka v podanom dovolaní uviedla, že napadnutý rozsudok
krajského súdu je zmätočný, obsahujúci viacero dohadov a domienok. V konaní bolo
podľa jej názoru jednoznačne preukázané nedostatočné poskytovanie služieb spojených
s užívaním bytu zo strany žalovaných a vznik škody. Poukázala na viaceré rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky.
52. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že tento
dospel k záveru, že sťažovateľka a jej manžel uplatnené dovolacie dôvody nevymedzili
spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP. V tejto súvislosti najvyšší
súd v bode 14 napadnutého uznesenia uviedol: «V prípade dovolacieho dôvodu (a zároveň
dôvodu prípustnosti dovolania) spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci
je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť tvrdením nesprávneho právneho posúdenia
takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri ktorej riešení
sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená
alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľ je teda povinný jednak
sformulovať právnu otázku, ktorá bola pre rozhodnutie odvolacieho súdu (predstavujúce
primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní) rozhodujúcou a okrem toho v dovolaní
jednoznačne uviesť i to, v čom vidí prípustnosť dovolania, t.j. ktorý z predpokladov
uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C.s.p. podľa neho zakladá prípustnosť
tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Kým u podradenia právnej otázky pod niektorú
zo skutkových podstát z ustanovenia § 421 C.s.p. dovolateľovi nepôjde vytknúť,
ak sa v tomto smere „netrafí“ (napr. preto, že pri podávaní dovolania vychádza
z presvedčenia o neriešení právnej otázky dovolacím súdom, hoci táto už riešená
je, a to buď ustáleným spôsobom odchylným od riešenia ponúkaného odvolacím súdom
alebo rozdielne), od požiadavky na sformulovanie právnej otázky (prinajmenšom
tak, aby bolo zrejmé, v čom má byť právne posúdenie veci odvolacím súdom nesprávnym)
ustupovať nejde.»
53. Vzhľadom na uvedené pokiaľ sťažovateľka v podanom dovolaní nevymedzila
primárny predmet prieskumu v dovolacom konaní, a teda právnu otázku, ktorá bola
pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúcou a na základe uvedeného najvyšší súd
odmietol dovolanie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom ozrejmil, z akého dôvodu dovolanie sťažovateľky odmietol.
54. Právny názor najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný
a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Civilného
sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral
ich účel a zmysel.
55. Keďže v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.4 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 13/1998, postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 108/2016 a postupom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 131/2018
56. Po preštudovaní obsahu ústavnej sťažnosti ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka v nej, okrem citovania judikatúry súvisiacej s právom na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, jednou vetou poukázala na skutočnosť, že zákonnému sudcovi
trvalo dvadsať rokov, aby dospel k záveru o nepreukázaní príčinej súvislosti medzi škodou
a konaním žalovaných.
57. Takáto argumentácia, vedená výlučne vo všeobecnej rovine, nezodpovedá
požiadavke v zmysle § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavom súde a nezodpovedá
ani požiadavke v zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z., v zmysle ktorého musí ústavná
sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo
podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd, resp. musí obsahovať
odôvodnenie návrhu. Uvedené zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom ustanovených náležitostí.
58. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
59. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže napokon
vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený
všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním, a preto už k namietanému porušovaniu
týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 133/2019).
60. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že napadnuté konanie sa skončilo
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 13/1998 z 29. októbra 2015, ktorý nadobudol
právoplatnosť v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu 5. februára 2018. Konanie
na najvyššom súde vedené pod sp. zn. 3 Cdo 131/2018 sa skončilo vydaním napadnutého
uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. novembra 2018.
61. Ústavný súd konštatuje, že v čase podania ústavnej sťažnosti bolo už napadnuté
konanie okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho súdu právoplatne skončené.
62. Vzhľadom na uvedené existuje aj ďalší dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti
v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
63. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu