Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 261/2020
PDF · 423.88 KB
No categories available
III. ÚS 261/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , správkyne konkurznej podstaty úpadcu
, , zastúpenej spoločnosťou iTRUST Legal, s. r. o.,
Seberíniho 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Raška, LL.M.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 26 K 2/2018 z 22. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, správkyne konkurznej podstaty úpadcu ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd “) sp. zn. 26 K 2/2018 z 22. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv napadnutým
rozhodnutím, ktorým jej okresný súd priznal paušálnu odmenu za výkon funkcie správcu
do konania prvej schôdze veriteľov v sume 1 533,32 €, a teda nie v sume 2 300 €,
akú sťažovateľka požadovala a aká nominálne vyplýva z § 43 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v spojení s § 12
ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z.,
ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vykonávacia
vyhláška“).
3. Sťažovateľka za materiálnu podstatu svojej ústavnej sťažnosti považuje
skutočnosť, že „Sťažovateľka, ako správca konkurznej podstaty, bola rozhodnutím
všeobecného súdu – napadnutým Uznesením – v dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácie
zákonov Okresným súdom Košice I poškodená na svojich základných právach;“
pričom podľa sťažovateľky „Zákon ani iný všeobecný právny predpis neoprávňuje
sťažovateľku proti napadnutému Uzneseniu podať riadny ani mimoriadny opravný
prostriedok a domáhať sa tak svojich práv v systéme všeobecného súdnictva, vzhľadom
na čo je splnená podmienka vyčerpania účinných opravných prostriedkov pred podaním
sťažnosti.“.
4. Sťažovateľka prezentuje svoje požiadavky tak, že „v súlade s konštantnou
judikatúrou Ústavného súdu ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva sa touto sťažnosťou
domáha ochrany svojho práva na to, aby všeobecný súd: i. zistil skutkový stav veci
a na skutkový stav aplikoval platnú a účinnú právnu normu, ii. túto aplikáciu presvedčivým
spôsobom odôvodnil, iii. vyvodzoval v rozhodnutí závery ktoré nie sú zjavne neodôvodnené
a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň
prekvapivé“.
5. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí podľa sťažovateľky pochybil v tom,
že vytkol sťažovateľke štyri porušenia povinností správcu, o čo oprel dôvod zníženia
jej odmeny. V odôvodnení ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka sústredila na vyvrátenie
samotnej skutočnosti, že sa porušenia povinností dopustila, resp. na tvrdenie, že k tomu
došlo z ospravedlniteľných dôvodov. Sťažovateľka takto buď priamo spochybňuje
niektoré skutkové zistenia okresného súdu (oneskorené vyhotovenie súpisu majetku
a jeho zverejnenie v Obchodnom vestníku správcom, nepredloženie evidenčnej pomôcky,
oneskorené predloženie rovnopisu zápisnice zo schôdze veriteľov) alebo k nim uvádza
skutkové okolnosti, ktoré okresný súd mal pri svojom rozhodovaní o jej odmene zohľadniť,
ale tak neurobil.
6. Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu aj nesprávnu aplikáciu a výklad niektorých
ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Konkrétne sťažovateľka tvrdí, že okresný
súd „nesprávne a ústavne nekonformne vykladá ust. § 76 ods. 2 ZKR – nerozlišuje medzi
povinnosťou vyhotoviť súpis v konkrétnej zákonnej lehote a povinnosťou zverejniť súpis
majetku bez ustanovenej konkrétnej zákonnej lehoty ako dvomi rozličnými povinnosťami“,
pričom podľa sťažovateľky okresný súd «volí ústavne nekonformný výklad termínu
„bezodkladne“ – resp. v napadnutom Uznesení neuvádza a neodôvodnil prečo nepovažuje
zverejnenie súpisu sťažovateľkou za bezodkladné a na základe čoho takýto záver vyvodil».
Sťažovateľka tiež spochybňuje sankcionovanie nedodržania lehoty na predloženie
evidenčnej pomôcky, pretože podľa jej názoru „takáto súdom uložená povinnosť nemá
oporu v zákone a jej nesplnenie nemôže byť sankcionované krátením odmeny správcu“.
Napokon sťažovateľka nesúhlasí ani so spôsobom, ako okresný súd určil zmeškanie lehoty
na predloženie zápisnice z prvej schôdze veriteľov, a predkladá svoju vlastnú verziu
plynutia lehoty v tomto prípade.
7. Sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti namieta aj nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a navrhuje ústavnému súdu rozhodnúť o nej týmto
nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu
Košice I, sp. zn. 26K/2/2018 z 22. júla 2019, porušené boli.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Košice I,
sp. zn. 26K/2/2018 z 22. júla 2019, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie
konanie.
III. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania na účet
právneho zástupcu sťažovateľky do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa § 31 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii najneskôr päť dní
pred konaním prvej schôdze veriteľov správca doručí jeden rovnopis zoznamu pohľadávok
na súd; zmeny v doručenom zozname pohľadávok priebežne oznamuje súdu predložením
jeho úplného znenia s uvedením dátumu jeho vyhotovenia.
18. Podľa § 34 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prvú schôdzu veriteľov
zvoláva správca do 55 dní od vyhlásenia konkurzu tak, aby sa konala nie skôr ako pätnásty
deň a nie neskôr ako dvadsiaty deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok
podľa § 32 ods. 3 písm. a).
19. Podľa § 35 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii odpis zápisnice predseda
schôdze veriteľov najneskôr nasledujúci pracovný deň po konaní schôdze veriteľov doručí
súdu alebo správcovi; odpis zápisnice je predseda schôdze veriteľov povinný podpísať.
20. Podľa § 35 ods. 1 tretej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii odpis
zápisnice predseda schôdze veriteľov najneskôr nasledujúci pracovný deň po konaní
schôdze veriteľov doručí súdu alebo správcovi; odpis zápisnice je predseda schôdze
veriteľov povinný podpísať.
21. Podľa § 43 ods. 1 prvej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii správca
má za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu,
ktorej výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov.
22. Podľa § 76 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súpis je správca povinný
vyhotoviť do 60 dní od vyhlásenia konkurzu. V prípadoch hodných osobitného zreteľa
môže súd na návrh správcu lehotu na vyhotovenie súpisu aj opakovane predĺžiť.
Vyhotovený súpis je správca povinný bezodkladne zverejniť v Obchodnom vestníku.
23. Podľa § 12 ods. 1 vykonávacej vyhlášky za výkon funkcie do konania prvej
schôdze veriteľov patrí správcovi paušálna odmena v sume a) 2 300 €, ak hodnota majetku
uvedená v súpise majetku podstát zapísaného do súpisu majetku podstát bez poznámky
v čase konania prvej schôdze veriteľov nepresahuje 33 000 €...
24. Podľa § 12 ods. 2 vykonávacej vyhlášky ak správca počas konkurzu do konania
prvej schôdze veriteľov porušil svoje povinnosti, jeho paušálna odmena sa podľa závažnosti
porušenia povinnosti primerane znižuje, prípadne mu vôbec nepatrí.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
25. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov ani nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov
(napr. I. ÚS 31/05), ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
26. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
27. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
28. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu tvoria právne východiská
aj v danej veci.
29. Ústavný súd po preštudovaní napadnutého rozhodnutia konštatuje, že s výnimkou
prvého prípadu porušenia povinností správcu (oneskorené zvolanie prvej schôdze veriteľov,
ktoré sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nepopiera ani nenamieta) sa uznesenie okresného
súdu v podstatných veciach obsahovo zhoduje s obsahom ústavnej sťažnosti.
30. Okresný súd v uznesení popri rekapitulácii činnosti správcu až do prvej schôdze
veriteľov a citovania relevantnej právnej úpravy v zákone o konkurze a reštrukturalizácii
a vo vykonávacej vyhláške konkretizuje jednotlivé porušenia povinností správcu, a to:
- oneskorené zvolanie prvej schôdze veriteľov (zákonná lehota uplynula
9. augusta 2018, oznam o zvolaní schôdze zverejnený 16. augusta 2018),
- zmeškanie 60-dňovej lehoty na vyhotovenie súpisu majetku úpadcu a jeho
zverejnenie v Obchodnom vestníku (lehota uplynula 14. augusta 2018, k zverejneniu došlo
10. septembra 2018),
- nesplnenie povinnosti predložiť súdu spolu s rovnopisom zoznamu pohľadávok
evidenčnú pomôcku najneskôr v lehote 5 dní pred konaním prvej schôdze veriteľov,
- oneskorené doručenie rovnopisu zápisnice zo schôdze veriteľov.
31. Okresný súd identifikoval porušenie povinností správcu zo svojich skutkových
zistení, ktoré konfrontoval s príslušnými ustanoveniami zákona o konkurze
a reštrukturalizácii; v prípade evidenčnej pomôcky ide o povinnosť uloženú okresným
súdom v uznesení o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka sp. zn. 26 K 2/2018
z 8. júna 2018.
32. Okresný súd odôvodnil zníženie paušálnej odmeny svojím oprávnením určiť
výšku odmeny podľa § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a ustanovením § 12
ods. 2 vykonávacej vyhlášky, pričom sumu odmeny požadovanú sťažovateľkou podľa § 12
ods. 1 písm. a) vykonávacej vyhlášky (t. j. 2 300 €) znížil o štyri dvanástiny z dôvodu,
že z dvanástich povinností, ktoré mal správca vykonať, nesplnil štyri.
33. Vo všeobecnej rovine je celkom zrejmé, že v danej veci ide o aplikáciu a výklad
jednoduchého práva – zákona a vykonávacej vyhlášky. Opätovne tu ústavný súd prízvukuje,
že nemieni vyhodnocovať pravdivosť tvrdení sťažovateľky, na ktorých zakladá dôvodnosť
svojej ústavnej sťažnosti, a to preto, lebo v nesporných okolnostiach kauzy nedosahujú
ústavnú relevanciu. Táto skutočnosť je ešte zdôraznená tým, že napadnuté rozhodnutie bolo
vydané v konkurznom konaní, ktoré sa vyznačuje zásadnými odlišnosťami oproti bežnému
civilnému procesu. V tomto konaní ani nejde o „nachádzanie práva“, okrem riešenia
čiastkových, akcesorických záležitostí, medzi ktoré patrí aj sťažovateľkina kauza.
34. Na druhej strane ústavný súd už v početných rozhodnutiach vyslovil,
že každý postup či rozhodnutie všeobecného súdu pri výkone súdnej právomoci môže byť
za istých okolností predmetom ústavného prieskumu, ak pri ňom došlo k takému
procesnému excesu, svojvôli či arbitrárnosti, že je z hľadiska kritérií súdnej ochrany
účastníkov konania ústavne neudržateľné.
35. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nejde o takýto prípad. Právne závery
okresného súdu v predmetnom prípade nie sú arbitrárne, pretože spojenie skutkových
okolností (či už sťažovateľkou namietaných alebo nie) s aplikovanými právnymi normami
je racionálne, netrpí zjavnými vnútornými logickými konfliktmi a dôsledne rešpektuje
procesnú podstatu konkurzného konania. Okresný súd výrok svojho rozhodnutia riadne
a zrozumiteľne odôvodnil a neprekročil limity svojej právomoci určené špeciálnou právnou
úpravou ani jej účel zabezpečiť plynulosť a rýchlosť konkurzného konania.
36. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia alebo neprimeranosti aplikácie právnej normy, ústavný súd pripomína,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (napr. rozhodnutie vo veci García Ruiz c. Španielsku
z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
37. V tejto súvislosti je v danej veci podstatné, že relevantná právna úprava nedáva
konkurznému súdu diskrečný priestor na posúdenie splnenia povinností správcu (konkrétne
povinnosti sú spojené s jednoznačne určenou zákonnou lehotou), preto nemožno hovoriť
o právno-aplikačnej neprimeranosti. Pri možnosti uložiť sankciu (krátenie paušálnej
odmeny správcu) poskytujú tieto právne normy priestor na úvahu konkurzného súdu,
avšak s touto časťou svojho rozhodnutia sa okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal.
38. Ústavný súd v konečnom dôsledku nevidí žiadny súvis medzi napadnutým
rozhodnutím a právami sťažovateľky, ktorých porušenie namieta. Rozhodnutie okresného
súdu, ktoré sťažovateľka napáda, podľa názoru ústavného súdu netrpí žiadnou vadou,
a to ani po stránke právnej, ani po stránke argumentačnej vo vzťahu k jeho odôvodneniu,
ktoré ústavný súd posúdil ako dostatočné. Iba skutočnosť, že sťažovateľka s posúdením
jej veci nesúhlasí, nemôže viesť sama osebe k tomu, aby ústavný súd vyhovel jej ústavnej
sťažnosti a napadnuté rozhodnutie zrušil.
39. Zo všetkých tu uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
podľa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol v celom rozsahu
ako zjavne neopodstatnenú.
40. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd považuje za vhodné poznamenať,
že sťažovateľkou prezentované polemické názory na niektoré aplikačné a výkladové otázky
nemožno akceptovať. Napríklad právny úkon v lehote určenej termínom „bezodkladne“
(zbytočný je každý odklad, ktorý nie je odôvodnený objektívnou prekážkou) nemôže
byť vykonaný po mesiaci od začiatku jej plynutia (vyhotovenie a zverejnenie súpisu
majetku), a obdobne, úplne špecifickú lehotu „najneskôr nasledujúci pracovný deň
po konaní schôdze veriteľov“ (doručenie zápisnice súdu) nie je možné modifikovať
výkladom podľa § 203a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pretože takýto výklad
by zmenil obsah litery zákona. Aj v tomto prípade platí zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, najmä ak ide o osobu znalú práva.
41. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť ako celok bola odmietnutá,
bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými
v petite jej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Martin Vernarský predseda senátu