Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 313/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

BSBT, s. r. o., Stará Košická 57, Nižný Klátov, IČO 43 951 783, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Murgašova 3, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a 2 , základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 23. novembra 2017 v spojení

s jeho opravným uznesením sp. zn. z 22. marca 2018 a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2019 a takto

rozhodol:

1 . Ústavnú sťažnosť spoločnosti BSBT, s. r. o., o d m i e t a .

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 23. novembra 2017 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. septembra 2019 n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti BSBT, s. r. o., Stará Košická 57,

Nižný Klátov, IČO 43 951 783 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor) a práva na pokojné užívanie svojho majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 23. novembra 2017 v spojení s jeho opravným

uznesením sp. zn. z 22. marca 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. septembra 2019 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa návrhom

na začatie konania (ďalej len „žaloba“) doručeným krajskému súdu 8. apríla 2015 domáhala

proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“ alebo spolu

aj „účastníci“) preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia žalovaného (odvolacieho

finančného orgánu) č. 1100303/1/16359/2015/4897 z 15. januára 2015

(ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým bolo rozhodnutie Daňového úradu Košice V

(ďalej len „správca dane“) č. /MOL z 2. augusta 2010

[ďalej len „rozhodnutie správcu dane“) v časti výroku o vyrubení rozdielu dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 58 559,78 € zmenené tak, že sťažovateľke za zdaňovacie

obdobie IV. štvrťrok roku 2008 sa vyrubuje rozdiel DPH v sume 77 885,01 €. V právnej

veci žaloby sa konanie na krajskom súde viedlo pod sp. zn. .

3. Žaloba bola rozsudkom krajského súdu zamietnutá ako nedôvodná s tým,

že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.

4. Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas kasačnú

sťažnosť – opravný prostriedok, ktorá bola rozsudkom najvyššieho súdu rovnako

zamietnutá. Zároveň najvyšší súd rozhodol tak, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov

kasačného konania. Rozsudok najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudol

právoplatnosť 11. decembra 2019.

5. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti zároveň uviedla:

„... Sťažovateľ má za to, že tak rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, došlo k porušeniu jeho procesných práv,

a to v takej miere, že mu bolo odňaté právo na spravodlivý súdny proces...

Súd prvej inštancie a rovnako aj kasačný súd dospeli na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdili, ak uzavreli,

že žalovaný postupoval zákonne, keď v zmysle zákona o správe daní ako odvolací orgán

zmenil výrok správcu dane a výrok o dani z pridanej hodnoty za zdaňovacieho obdobie IV.

štvrťrok 2008 zo sumy 58.559,78 EUR na 77.885,01 EUR...

... čo má za následok nezrozumiteľnosť, neurčitosť a nejasnosť uvedeného

rozhodnutia a nemožno sa stotožniť so závermi správneho súdu, ani Najvyššieho súdu SR,

že dotknutý výrok rozhodnutia spĺňa podmienky určitosti, nezameniteľnosti a vykonateľnosti

rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva SR.

Sťažovateľ na základe výzvy správcu dane predložil relevantné dôkazy preukazujúce

oslobodenie od dane z pridanej hodnoty v súlade s

Zb. a to zmluvu o dielo, z ktorej nepochybne vyplývalo, že súčasťou tovaru dodávaného

mimo územia SR, za ktorý boli vystavené faktúry č. FA-07.061g, RE-07.074h, FA-07.070d

a FA-07-073j, bola aj inštalácia, montáž dodávaného tovaru. Predmetná zmluva bola

sťažovateľom predložená správcovi dane spolu so zaslaním listu: Odpoveď na výzvu

na predloženie dôkazov zo dňa 24.05.2010, kde sa zmluva o dielo nachádzala v origináli.

Okrem predloženia listinných dôkazov - zmluvy o dielo sťažovateľ súčasne navrhol,

aby správca dane vykonal dokazovanie v súlade s

aj výsluchom konateľa sťažovateľa. Sťažovateľ má zato, že správca dane postupoval

v rozpore s a jeden z navrhovaných dôkazov - zmluvu

o dielo spochybnil tým, že poprel jej doručenie a druhý z navrhovaných dôkazov - vypočutie

konateľa sťažovateľa vôbec nevykonal...

Ďalšou procesnou vadou, ktorú obsahuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR

zo dňa 15.01.2015 je, že nespĺňa všetky náležitosti rozhodnutia v zmysle zákona § 63

ods. 3 o správe daní. V zákona písm. d) rozhodnutie

musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c). Podľa písmena c)

predmetného zákona rozhodnutie musí obsahovať o. i. obchodné meno a sídlo právnickej

osoby, o ktorej právach a povinnostiach rozhodoval...

Finančné riaditeľstvo SR, ako aj Daňový úrad Košice V, neuskutočnili úkony,

ktoré boli nevyhnutné na zistenie a doplnenie skutkového stavu a zistenia skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti sťažovateľa, hoci im táto povinnosť

vyplýva z právnej úpravy...

Krajský súd v Košiciach, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd

si bez akéhokoľvek dokazovania a výsluchu sporových strán bezvýhradne a jednostranne

osvojili tvrdenia a závery žalovaného - Finančného riaditeľstva SR a na sťažovateľom

uvádzané dôkazy a námietky v daňovom ako aj súdnom konaní vôbec neprihliadli.

Uvedené rozhodnutia konajúcich súdov možno považovať za arbitrárne,

nedostatočne odôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

dôsledkom čoho je porušenie základného práva alebo slobody...“

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa BSBT, s.r.o. na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ods. 2 a podľa , ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20

ods. 1 a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 25.09.2019 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 23.11.2017 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 75/41/2015-

120 zo dňa 22.03.2018 a sp. zn. -132 zo dňa 12.07.2018 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.09.2019 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 23.11.2017

v spojení s opravným uznesením sp. zn. -120 zo dňa 22.03.2018

a sp. zn. - 132 zo dňa 12.07.2018 zrušuje a vec v r a c i a Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 450,28 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

7. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu na čas

do právoplatného skončenia konania o tejto ústavnej sťažnosti.

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení Z. z (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, ak

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

15. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie vecí

ústavným súdom

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť

majetok, základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, a tiež aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku

podľa dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu.

19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietané porušenie označených základných

práv podľa a listiny a označených práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

odôvodňuje tým, že krajský súd a najvyšší súd na základe vykonaných dôkazov dospeli

k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdili, keď zmenu

rozhodnutia správcu dane v časti výroku o vyrubení rozdielu DPH v sume 58 559,78 €

rozhodnutím žalovaného spočívajúcu oproti tomu vo vyrubení rozdielu DPH za zdaňovacie

obdobie IV. štvrťrok roku 2008 sťažovateľke v sume 77 885,01 € považovali za zákonnú

a tým za správnu.

20. Sťažovateľka ústavnú sťažnosť odôvodnila tiež porušením svojich procesných

práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.

21. Sťažovateľka namieta, že napriek tomu, že rozhodnutie žalovaného nevykazuje

všetky zákonné náležitosti rozhodnutia a v spojení s rozhodnutím správcu dane nespĺňa

podmienku určitosti, zrozumiteľnosti a vykonateľnosti, jej žaloba a následne aj kasačná

sťažnosť boli zamietnuté.

22. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka vytýka to, že krajský súd rovnako ako najvyšší

súd neprihliadol na podľa jej názoru pre rozhodnutie podstatný listinný dôkaz,

a to na zmluvu o dielo preukazujúcu splnenie podmienky pre oslobodenie od DPH,

ako ani na to, že jej návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom konateľa sťažovateľky

nebolo vyhovené.

23. Z už uvedených dôvodov považuje sťažovateľka rozsudok krajského súdu,

ako aj rozsudok najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené, a tak z ústavného hľadiska

za neudržateľné a arbitrárne.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 46

ods. 1 a 2 a 2 listiny, práva podľa dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

24. Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak (...) nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

25. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie krajského súdu.

26. Podľa a kasačnú sťažnosť možno okrem iných

odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon

tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

27. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať

sa preskúmania rozsudku krajského súdu využitím kasačnej sťažnosti – opravného

prostriedku, ktorú napokon pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne

využila, pričom o jej kasačnej sťažnosti bolo rozhodnuté rozsudkom najvyššieho súdu.

28. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku krajského

súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie podľa .

K namietanému porušeniu základného práva podľa 46 ods. 1 a 2 ,

ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

29. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

30. Ustanovenie a listiny v podstate upravuje právo

na prístup k súdu, a to ako lex specialis pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán

verejnej správy. V podstate ide skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc

preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné

právo. To je v skutočnosti priznané už v a listiny.

31. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa , listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

32. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu:

„... Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne

daňový subjekt...

... daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane

vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie

doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce

z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu

konania k dispozícii.

... Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu -

žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených

podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane

z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil: preto je jeho povinnosťou preukázať,

že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie

zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno,

svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej

hodnoty uznaný ako oprávnený... Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno

o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie

dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra

je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce

skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu

a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový

subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu... Vzhľadom na uvedené

kasačný súd konštatuje, že sťažovateľka v konaní nepreukázala, teda nepredložila žiadne

doklady preukazujúce splnenie podmienok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona

č. (napr. zmluvu o dodaní tovaru, doklady o preprave, protokoly o prevzatí),

že tovar bol dodaný osobe identifikovanej pre daň v inom členskom štáte. Sťažovateľka tiež

nepreukázala, že tovar bol dodaný aj s montážou. Z administratívneho spisu je zrejmé,

že správca dane vyzval sťažovateľka na doloženie relevantných dokladov (napr. zmluva

o dielo), ale sťažovateľka si svoju povinnosť uniesť dôkazné bremeno nesplnila. Na výsluch

pred správcom dane sa konateľ sťažovateľky tiež nedostavil. K veci kasačný súd dodáva,

že v prípade, že v rámci dodávky tovaru mala byť vykonaná aj montáž dodávaného tovaru,

tak aj táto skutočnosť musí byť z faktúry zrejmá. Na predložených faktúrach sú uvedené

druhy tovarov a ich množstvá, ale nevyplýva z nich, že išlo o dodanie tovaru aj s montážou.

Samotné tvrdenie sťažovateľky o uskutočnení montáže bez ďalších súvisiacich dôkazov,

ktoré by tvrdenie sťažovateľky potvrdili, nemožno považovať za dostatočné. Predložené

faktúry tiež nespĺňajú náležitosti pri dodaní tovaru do iného členského štátu podľa § 72

ods. 2 písm. b) Správca dane tak správne vyvodil záver,

že sťažovateľke vznikla z fakturovanej zmluvy 12.349.280 Sk povinnosť odviesť daň

z pridanej hodnoty v sadzbe 19 % vo výške 2.346.364 Sk (77.885.01 €) v tuzemsku...

... Zmenený výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného považuje kasačný súd

rovnako ako krajský súd za dostatočne zrozumiteľný a preskúmateľný. Odôvodnenie

krajského súdu uvedené v odsekoch 18 až 21 považuje kasačný súd za dostatočne

vyčerpávajúce a zrozumiteľné. Daňová povinnosť sťažovateľky k dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 sa rovná vyrubenému rozdielu dane z pridanej

hodnoty vo výške 77.885,01 €. Uvedené vyplýva z toho, že sťažovateľka v daňovom priznaní

k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 uviedla nadmerný

odpočet vo výške 582.192 Sk (19.325,23 €) a správca dane na základe vykonanej kontroly

určil výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu vo výške 1.764.172,- Sk (58.559,78 €),

z čoho vyplýva rozdiel vo výške 2.346.364 Sk, t. j. 77.885,01 €. Suma 58.559,78 € je suma,

ktorú je sťažovateľka povinná zaplatiť, keďže nadmerný odpočet jej nebol vrátený...“

33. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

nevysporiadal s jej podstatnými námietkami kasačnej sťažnosti, nevyhodnotil ako spôsobilú

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu je plne v súlade s v spojení s a podľa názoru

ústavného súdu je presvedčivé, zrozumiteľné, konanie nevykazuje znaky podstatných

pochybení procesného charakteru, preto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod

na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

34. Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „“) oslobodené od dane

je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu

predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

35. Podľa názoru ústavného súdu už krajský súd dal jasnú, zrozumiteľnú

a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, keď s poukazom na to, že sťažovateľka, napriek upozorneniu

zo strany správcu dane, že zmluva o dielo nie je súčasťou na danú vec vzťahujúceho

sa správneho spisu, resp. prílohou jej písomného podania z 24. mája 2010 a predvolania

sťažovateľky, resp. jej konateľa na výsluch na 10. júna 2010 o 13.00 h, zmluvu o dielo

nepredložila a na výsluch sa bez ospravedlnenia nedostavila, pričom nepredložila ani žiadne

iné relevantné doklady preukazujúce splnenie podmienok pre oslobodenie od DPH

podľa , t. j. rezignovala na svoju povinnosť uniesť

dôkazné bremeno, t. j. preukázať, že tovar bol dodaný s montážou s miestom mimo územia

Slovenskej republiky, na základe čoho krajský súd rovnako ako žalovaný a správca dane

uzavrel, že sťažovateľke vznikla povinnosť zo zdaniteľného plnenia v sume 12 349 280 Sk

odviesť DPH v sadzbe 19 % v sume 2 346 364 Sk (77 885,01 €).

36. V nadväznosti na závery krajského súdu najvyšší súd s akcentom na to, že daňové

konanie nie je vyhľadávacím konaním a dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní

splnenia podmienok na oslobodenie od DPH ťaží a priori daňový subjekt (sťažovateľku),

dodal, že správca dane a následne aj žalovaný vyhodnotili všetky dôkazy a zistené

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, dôsledkom čoho, na základe vykonaného

dokazovania, správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s daňovým poriadkom

[ o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.]. Najvyšší súd rovnako ako krajský súd

rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane považoval za dostatočne

určité, zrozumiteľné, a tak za vykonateľné. Keďže podľa názoru najvyššieho súdu

sa krajský súd s opakovanými námietkami sťažovateľky vo svojom rozhodnutí riadne

vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo

na najvyššom (kasačnom) súde, námietky sťažovateľky uvedené v kasačnej sťažnosti

najvyšší súd vyhodnotil ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť rozsudku krajského súdu, a kasačnú sťažnosť zamietol.

37. Ako už bolo uvedené, právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí,

aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko

z 9. 12. 1994, Annuaire č. 303 – B).

38. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa , listiny, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 nie je záruka, že rozhodnutie (kasačného)

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný, aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

39. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu

40. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti

uviedla, nevyplýva žiadna možnosť ich porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

41. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv podľa

a 2 , podľa a 2 listiny a dohovoru, vzhľadom

na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto celkom prirodzené,

že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

42. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nebolo namieste

ani vyhovieť požadovanému odkladu vykonateľnosti rozsudku krajského súdu a najvyššieho

súdu (bod 2 výroku). Bezpredmetným sa stalo aj rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu