Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 417/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Ladislava Duditša

a Petra Straku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

,

, zastúpeného advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou, Mierové námestie 93,

Ilava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva

na zákonného sudcu podľa a základného práva

na obhajobu podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na odškodňovanie za nezákonné odsúdenie podľa čl. 2 a čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku z 19. mája 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. , rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. januára 2018 v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2020

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj konaniami, ktoré im predchádzali,

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť (zo 17. júna 2020) ,

,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na zákonného sudcu podľa , základného práva

na obhajobu podľa a dohovoru, práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na odškodňovanie za nezákonné odsúdenie

podľa čl. 2 a čl. 4 Protokolu č. 7 k dohovoru (ďalej len „protokol“) rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)

z 19. mája 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „prvostupňový

rozsudok“), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 23. januára 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „odvolací

rozsudok“) a uznesením najvyššieho súdu z 30. marca 2020 v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „dovolacie uznesenie“), (spolu aj „napadnuté rozhodnutia“),

ako aj konaniami, ktoré im predchádzali (spolu aj „napadnuté konania“).

Vec bola pôvodne pridelená sudcovi ústavného súdu Liborovi Duľovi (ako sudcovi

spravodajcovi), ale uznesením ústavného súdu č. k. -5 z 30. júna 2020 bol

sudca IV. senátu ústavného súdu Libor Duľa vylúčený z konania a rozhodovania vo veci

a namiesto neho bola vec pridelená ako sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi

[vekom starší člen III. senátu ústavného súdu; čl. III bod 1 písm. c) a d) rozvrhu práce].

2. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že «Rozsudkom ŠTS v Pezinku

č. k. zo dňa 19.05.2016 som bol uznaný vinným v bode 1. z trestného činu

sprenevery podľa , , v znení účinnom

do 01.09.2003 a trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1

písm. a) ods. 3, ods. 5 v znení účinnom do 01.09.2003 za čo mi podľa

účinného do 01.01.2006 nebol uložený trest s ohľadom na moje

predchádzajúce odsúdenie a zároveň mi bola uložená povinnosť spolu s ostatnými

odsúdeným nahradiť škodu poškodenej Devín banka, a.s. v konkurze vo výške 734.913,36

EUR. V zákonnej lehote som voči tomuto rozsudku podal odvolanie s vecným odôvodnením,

ktoré odvolací Najvyšší súd SR Rozsudkom č. k. zo dňa 23.01.2018

vo výroku IV. zamietol a následne mi Najvyšší súd SR č. k. odmietol

dovolanie. Vyššie špecifikovanými rozhodnutiami bolo priamo zasiahnuté do môjho

základného práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1,

, SR ako aj do základného práva na účinný opravný

prostriedok a ďalšie základné práva. Poukazujem na to, že Špecializovaný trestný súd

v Pezinku nebol vecne príslušný na prejednanie a rozhodnutie o predloženej obžalobe proti

mne - obžalovanému a spol. Od začiatku tohto procesu som

opakovane vznášal námietku vecnej nepríslušnosti súdu a zákonného sudcu, nakoľko

o obžalobe mal rozhodovať Krajský súd v Prešove, na ktorom v roku 2004 bola pôvodne

obžaloba podaná, a to z dôvodu, že v zmysle účinného do 01.01.2006 je

na prejednanie a rozhodnutie o uvedených trestných činoch príslušný Krajský súd Prešov.

Ja som túto námietku vznášal opakovanie svojimi vlastnými prípismi zo dňa 18.12.2013

a 28.01.2015 a prostredníctvom ustanovenej obhajkyne prípismi zo dňa 28.11.2014

a 01.12.2014, a to v konaní pod č. k. a následne prípisom

zo dňa 16.05.2016, doručenému súdu 18.05.2016 v konaní č. k. . Mám zato, že

o uvedenej námietke súd nikdy nerozhodol a túto moju opakovanú námietku ignoroval.

Doposiaľ bez právneho základu súd o tejto námietke nerozhodol. Je potrebné poukázať,

že každé odôvodnené podanie treba vybaviť tak, aby vecné rozhodnutie o ňom nebolo

vylúčené, pričom treba dbať, aby vyriešenie otázky podmienok konania (vrátane príslušnosti

súdu), bolo vybavené bezodkladne, v čo možno najkratšom čase. Súdy sú povinné o každej

námietke vždy rozhodnúť procesnou formou uznesenia s odôvodnením a poučením

o opravnom prostriedku. Doterajšie opakované vyjadrenia Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku ohľadom toho, že o námietke nemôže rozhodnúť, z dôvodu, že o tejto otázke

už bolo rozhodnuté v dôsledku rôznych podaní obvinených a odsúdených, je bez základu

a nemôže obstáť, nakoľko vznesená námietka sa týka konania č. PK-1 , pričom

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR nemožno bez akéhokoľvek dôvodu

aplikovať na toto konanie, nakoľko sa tieto rozhodnutia týkali iných konaní a iných

obvinených, ktoré časovo predchádzali tomuto konaniu. Zdôrazňujem, že ak sa vec vylučuje

na samostatné konanie, ide o nové, samostatné konanie a treba ho vykonať znova

od začiatku. (R 93/1999). Z uvedeného vyplýva, že obvinený má právo vznášať námietky

aj voči príslušnosti súdu a zákonného sudcu, pričom súd je povinný sa námietkou zaoberať

a rozhodnúť o nej zákonným spôsobom a zákonom predpísanou formou. Mám zato a trvám

na tom, že príslušným súdom na prejedanie tejto veci je Krajský súd Prešov, na ktorom

v roku 2004 bola pôvodne obžaloba podaná, a to z dôvodu, že v zmysle

účinného do 01.01.2006 je na prejedanie a rozhodnutie o trestnom čine sprenevery podľa

§ 248 ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5 Tr. zákona účinného do 01.01.2006 a o trestnom čine

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3, ods. 5 Tr. zákona

účinného do 01.01.2006 príslušný Krajský súd Prešov. Zároveň poukazujem na právne

významnú skutočnosť, že Uznesenie NS SR č. k. zo dňa 19.01.2005, nie je

doposiaľ právoplatné, nakoľko vo výrokovej časti neobsahuje rozhodnutie o sťažnosti

prokurátora a o mojej sťažnosti, pričom prokurátor tak ako aj ja taktiež namietal vecnú

nepríslušnosť Špeciálneho súdu v Pezinku a o uvedenom nebolo doposiaľ právoplatne

rozhodnuté. Uvedené je tak závažnou procesnou vadou, ktorá zapríčinila nespravodlivý

proces a odňala mi základné právo na zákonného sudcu. Špecializovaný trestný súd

v Pezinku konal celý čas ako vecne a miestne nepríslušný súd, pričom z tohto dôvodu bolo

celé dokazovanie vykonané nezákonne. Ďalej podotýkam, že každé odôvodnené podanie

treba vybaviť tak, aby vecné rozhodnutie o ňom nebolo vylúčené, pričom treba dbať,

aby vyriešenie otázky podmienok konania (vrátane príslušnosti súdu), bolo vybavené

bezodkladne, v čo možno najkratšom čase...

V ďalšom poukazujem na porušenie mojich základných práv na spravodlivý proces

a základné právo na prípravu obhajoby, keď Špecializovaný trestný súd v Pezinku nelogicky

a nezákonne po záverečných rečiach v konaní č. k. dňa 26.04.2016 vyhlásil

procesné uznesenie, ktorým konanie č. spojil s konaním č.

s odkazom na účinného do 01.01.2006... V zmysle

účinného do 01.01.2006 ak sú tu podmienky na spoločné konanie, môže súd

spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorom boli podané samostatné

obžaloby. Máme za to, že nie je možné spojiť veci po záverečných rečiach, nakoľko po nich

nasledujú už len záverečné slová a vyhlásenie meritórneho rozhodnutia vo veci samej.

Týmto sa sťažovateľovi odňalo právo sa v konaní č. riadne brániť, vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom, a to buď osobne alebo prostredníctvom obhajcu. Z pojmu

prejednanie veci jednoznačne vyplýva, že pri spojení veci sa má vykonať súvislé

dokazovanie k jednotlivým skutkom a veciam. Skutočnosť, že súd oboznámil po spojení veci

ostatných účastníkov konania s obsahom záverečných rečí nemôže konvalidovať - zhojiť

dokazovanie, ktoré bolo vykonané bez účasti sťažovateľa - obžalovaného v konaní

č. , z ktorého bol vylúčený na samostatné konanie, a do ktorého opäť vstúpil

až po záverečných rečiach dňa 26.04.2016... sa jedná o „spojenie“ tej istej veci - skutkov,

voči ktorým bola podaná iba jedna obžaloba. Je teda možné konštatovať, že Uznesením

zo dňa 26.05.2016 vyhláseným na pojednávaní č. k. došlo takpovediac

k „spojeniu osôb - obvinených“ avšak nie k spojeniu veci v zmysle

účinného do 01.01.2006. Spojením vecí sa predsa rozumie spojenie dvoch alebo viacerých

samostatných vecí, v ktorých boli podané samostatné obžaloby. Súdu je predsa zrejmé,

že vo veci bola na obvinených podaná iba jedna obžaloba pôvodne na Krajskom súde

v Prešove č. k. a preto Uznesenie o „spojení veci“ zo dňa 26.04.2016 bolo

vydané nezákonne a svojvoľne. Taktiež poukazujem na to, že sťažovateľ - som mal

vykázané predvolanie na deň 26.04.2016 len na HP č. k. o 13:00 hod.

Súd doposiaľ nemá vykázané, že by ma predvolal (na už spojené konanie) na HP

dňa 26.04.2016 o 14:00 hod. č. k. . Na pojednávame bez osobnej účasti som dal

súhlas len na HP č. k. na deň 26.04.2016 o 13:00 hod. som ani po spojení veci

nemohol vykonať poradu s obhajkyňou, ktorá dňa 26.04.2016 bola prítomná na spojenom

konaní bez toho, aby mala čas sa so mnou poradiť a pripraviť obhajobu,

čím boli porušené moje základné práva na spravodlivý proces a právo na čas prípravy

obhajoby.

Nakoľko Najvyšší súd SR ako odvolací a dovolací súd sa len stotožnil s rozhodnutím

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku bez toho, aby odstránil vyššie špecifikovaný

nezákonný stav a zásah do základných práv sťažovateľa, táto sťažnosť smeruje aj voči ich

postupu a rozhodnutiam.».

3. Primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12 000 €, o ktoré sťažovateľ žiada,

odôvodňuje pocitom poníženia, duševného a citového utrpenia, stresom a obavami.

4. Napokon sťažovateľ žiada ústavný súd o prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie a vydanie nálezu v znení:

«1. Základné právo sťažovateľa , na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a SR, právo sťažovateľa, že nikoho

nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a zmysle SR a právo sťažovateľa, aby mal čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu v zmysle čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.

50 ods. 3 SR, právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok v zmysle

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na odškodňovanie za nezákonné

odsúdenie v zmysle čl. 2 a 4 Protokolu č. 7- Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, postupom a rozhodnutiami Špecializovaného súdu v Pezinku v konaní

č. a Najvyššieho súdu SR v konaniach č. a

porušené boli.

2. Rozsudok ŠTS v Pezinku č. k. zo dňa 19.05.2016, Rozsudok NS

SR č. k. zo dňa 23.01.2018 a Uznesenie NS SR č. k. zo dňa

30.03.2020 zrušuje a vec vracia Špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie.

3. Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku a Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje

konať bez toho, aby zasahoval , do jeho základných

práv špecifikovaných v tomto náleze.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie 12.000 EUR

(slovom dvanásťtisíc eur), ktoré je Špecializovaný trestný súd v Pezinku spoločne

a nerozdielne s Najvyšším súdom SR (tu zrejme sťažovateľ pozabudol na slovo „povinný“ –

pozn.) vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu Ústavného súdu SR.

5. priznáva náhradu trov konania v sume trov právneho

zastúpenia za dva právne úkony s dvomi režijnými paušálmi v sume 375,24 EUR.»

I.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa v prípade konania o sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

10. Podľa musí byť navrhovateľ v celom konaní

pred ústavným súdom zastúpený advokátom...

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane ustanoví zákon.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

14. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

15. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov

proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,

alebo ak týmto jazykom nehovorí.

16. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

17. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

18. Podľa čl. 2 protokolu:

1. Každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu, má právo dať preskúmať výrok

o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto práva vrátane dôvodov, pre ktoré sa

môže vykonať, ustanoví zákon.

2. Z tohto práva sú prípustné výnimky v prípade menej závažných trestných činov,

ktoré ako také kvalifikuje zákon, alebo ak príslušnú osobu súdil na prvom stupni najvyšší

súd, alebo ak bola uznaná za vinnú a odsúdená na základe odvolania proti oslobodzujúcemu

rozsudku.

19. Podľa čl. 4 protokolu:

1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom

právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený

právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a tohto štátu.

2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania

v súlade so zákonom a príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené

skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie

vo veci.

3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 dohovoru.

20. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

21. Podľa o trestnom konaní súdnom (trestný

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak sú tu podmienky

spoločného konania, môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých

boli podané samostatné obžaloby.

II.

Predbežné prerokovanie návrhu

K postupu a prvostupňovému rozsudku špecializovaného trestného súdu, ako aj

postupu a odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu

22. Podstata sťažnosti v tejto časti spočíva okrem iného v presvedčení sťažovateľa,

že špecializovaný trestný súd nebol vecne príslušný na prejednanie jeho trestnej veci, čím

malo byť porušené aj jeho právo na zákonného sudcu a postupom špecializovaného

trestného súdu aj jeho právo na obhajobu.

23. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

24. Vo vzťahu k napadnutému postupu a prvostupňovému rozsudku špecializovaného

trestného súdu disponoval sťažovateľ opravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil.

Poskytnutie ochrany v prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ,

dohovoru a protokolu v danom prípade spadalo do právomoci nadriadeného súdu, teda

najvyššieho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

25. Vo vzťahu k napadnutému postupu a odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu

disponoval sťažovateľ mimoriadnym opravným prostriedkom (dovolaním), ktorý aj využil,

pričom dovolací súd sa napriek tomu, že odkazoval na vyčerpávajúce odôvodnenie

odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu, aj sám v ústavne akceptovateľnom rozsahu venoval

vecným argumentom, na ktorých sťažovateľ svoje dovolanie založil. V tomto prípade tak

poskytnutie ochrany v prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ,

dohovoru a protokolu spadalo do právomoci dovolacieho súdu, teda najvyššieho súdu,

ktorý ju v ústavne akceptovateľnej miere aj vykonal, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

26. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie v zmysle .

K postupu a dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu

27. Podstata sťažnosti v tejto časti spočíva na rovnakých argumentoch, na ktorých

sťažovateľ založil aj svoje odvolanie, a to najmä na vecnej nepríslušnosti špecializovaného

trestného súdu, porušení práva na zákonného sudcu, ako aj práva na obhajobu postupom

špecializovaného trestného súdu.

28. Dovolací súd k namietanej nepríslušnosti špecializovaného trestného súdu a s ním

súvisiacemu namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu uviedol: «... obžaloba

bola vo veci [proti obvinenému a spol. pre trestný čin podľa § 248

ods. 1, ods. 4 písm. a), písm. b), ods. 5 v znení účinnom

do 31. decembra 2005 a iné] podaná dňa 10. septembra 2004 na Krajský súd v Prešove,

pričom tento ju uznesením (jeho prvým výrokom) zo 14. októbra 2004, sp. zn. ,

podľa s poukazom na v znení

účinnom do 31. decembra 2005 postúpil na prejednanie Špeciálnemu súdu ako súdu vecne

príslušnému, keďže mal za to, že na základe skutkových zistení prichádza do úvahy právne

posúdenie konania aj ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa v znení účinnom do 31. decembra 2005

(k tomu pozri aj R 94/1999; pozn. dovolacieho súdu). Druhým výrokom predmetného

uznesenia rozhodol Krajský súd v Prešove potom o tom, že podľa

v znení účinnom do 31. decembra 2005 ponecháva naďalej vo väzbe viacerých

spoluobvinených (o i. aj )... Na podklade podaných sťažností

proti danému rozhodnutiu rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 19. januára 2005, sp. zn. , ako i uznesením z 22. februára 2012,

sp. zn. (na podklade neskôr doručených sťažností zo strany ďalších dvoch

spoluobvinených) s tým, že tento závery krajského súdu ohľadne postúpenia veci potvrdil.

Z neskoršieho právoplatného rozsudku, aktuálne preskúmavaného, potom vyplýva,

že v dotknutej veci napokon nebolo zistené naplnenie zákonných znakov zločineckej

skupiny..., ale išlo „iba“ o organizovanú skupinu.

... je potom potrebné ako rozhodujúci vnímať výklad dotknutého ustanovenia § 222

ods. 1 v znení účinnom do 31. decembra 2005, upravujúceho postúpenie

veci, podľa ktorého ak súd zistí v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie

nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný rozhodnúť vec sám, ak ide

iba o miestnu nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je povinný sám vec rozhodnúť,

ak by mala byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho stupňa. Postúpiť vec

inému súdu nemôže súd, ktorému bola vec postúpená nadriadeným súdom, okrem prípadu,

že by sa skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti medzitým podstatne zmenil.

... s odkazom na závery uvedené v R 5/1971 pritom odvolací súd v tomto smere

zdôraznil, že súd je povinný postupovať v zmysle vyššie citovaného ustanovenia „v tom

prípade, ak na podklade vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní dospeje

k záveru, že skutok uvedený v obžalobe sa má posúdiť ako iný trestný čin, a síce taký,

o ktorom je príslušný vykonať v prvom stupni konanie súd toho istého druhu, ale vyššieho

stupňa (resp. v prípade súdu toho istého stupňa ak by išlo o trestný čin, o ktorom môže

konať len senát, nie samosudca). Opačne, t. j. postupovať vec zo súdu vyššieho stupňa

na súd nižšieho stupňa, však postupovať nemožno.

Možno teda zhrnúť, že ustanovenie § 222 ods. 1 veta druhá, časť vety

za bodkočiarkou v znení účinnom do 31. decembra 2005 je potrebné

interpretovať extenzívne, a to tak, že súd na vyššej kompetenčnej úrovni (s vyššou

pôsobnosťou, vecnou príslušnosťou) po prerokovaní veci na hlavnom pojednávaní

nepostupuje vec súdu na nižšej kompetenčnej úrovni a rozhodne vo veci sám.

Také postúpenie je povinné len v opačnom vyjadrení, napr. ak okresný súd alebo krajský

súd zistia po prerokovaní veci, že nie sú príslušní vo veci rozhodnúť, postúpia vec krajskému

súdu, resp. Špecializovanému trestnému súdu; nie však naopak, ako sa toho dožadovali

odvolatelia, nakoľko skôr konajúci (hierarchicky nižšie postavený) súd nemôže

pri rozhodovaní prekročiť svoju vecnú príslušnosť, resp. pôsobnosť. Opačný postup

je pri extenzívnom výklade možný a naznačuje to i znenie uvedeného ustanovenia vo vzťahu

k okresnému a krajskému súdu.

... Špecializovaný trestný súd ako súd na vyššej kompetenčnej úrovni postupoval

správne, keď vec nepostúpil späť Krajskému súdu v Prešove, ale sám o nej rozhodol, keďže

v zmysle vyššie uvedeného bol príslušný na jej prerokovanie a rozhodnutie.“»

29. K sťažovateľom namietanému porušeniu práva na obhajobu dovolací súd uviedol

„Zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného dňa 26. apríla 2016 od 14.00 hod.

do 14.30 hod. vo veci vedenej pod sp. zn. vyplýva, že prítomné osoby

(keď prítomná bola aj obhajkyňa obvineného ) boli v rámci tohto iba

zo strany predsedu senátu oboznámené s priebehom hlavného pojednávania vo veci

obvinených a , vedenej pod sp. zn. ,

a následne s rozhodnutím o jej spojení s dotknutou vecou (teda vecou vedenou proti

obvinenému a spol. pod sp. zn. ) - proti ktorému procesnému

rozhodnutiu nebolo možné podať žiaden opravný prostriedok. Následne bolo hlavné

pojednávanie prerušené a odročené na 19. máj 2016, na ktorý termín bol obvinený

riadne predvolaný (č. l. 3435) s tým, že doručenie mal vykázané 4. mája 2016.

Špecializovanému trestnému súdu bolo (prostredníctvom obhajkyne obvineného

) doručené podanie obvineného z 9. mája 2016, v ktorom tento žiadal,

aby sa hlavné pojednávanie pred Špecializovaným trestným súdom dňa 19. mája 2016

o 13.00 hod. vo veci sp. zn. konalo v jeho neprítomnosti, za účasti jeho

obhajcu. Zároveň dal súhlas k tomu, aby sa všetky výsluchy svedkov, znalecké posudky a iné

dôkazy vykonali na hlavnom pojednávaní v jeho neprítomnosti prečítaním, a tiež súhlasil

i s tým, aby sa záverečné reči a posledné slová predniesli v jeho neprítomnosti.“

30. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa vylúčenia jeho veci na samostatné

konanie a jej neskoršie opätovné spojenie na spoločné konanie sa dovolací súd vyjadril

citovaním argumentácie odvolacieho súdu: „Pokiaľ ide o námietky obžalovaného

k vylúčeniu jeho veci na samostatné konanie a opätovnému spojeniu na spoločné

konanie so zreteľom najmä na vykonané dôkazy vo vylúčenom konaní, odvolací súd

konštatuje, že podstata vykonaných dôkazov voči tomuto obžalovanému bola vykonaná

do vylúčenia jeho osoby zo spoločného konania a po opätovnom spojení veci boli vykonané

dôkazy len prečítaním najmä listinných dôkazov, voči čomu nemal obžalovaný

výhrady ani pripomienky, s uvedeným postupom súhlasil a doslovne oň požiadal

listom založeným na č.l. 3 440 vo zv. č. 36 spisu (ide o podanie menovaného z 9. mája 2016,

presný obsah ktorého je uvedený vyššie; pozn. dovolacieho súdu). Rovnako v tomto liste

neuviedol ani žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.

Postup, ktorým bola jeho trestná vec vylúčená a neskôr spojená na spoločné konanie

má oporu v ustanoveniach a (v znení účinnom

do 31. decembra 2005; pozn. dovolacieho súdu). Pri spojení veci je prípustná analógia.

Nie je teda vylúčené spojenie veci dvoch a viacerých obvinených, na ktorých bola pôvodne

podaná jedna obžaloba, ak predtým boli splnené podmienky na vylúčenie niektorého z nich

zo spoločného konania a tie medzičasom pominuli.“

31. Dovolací súd v dovolacom uznesení opakovane konštatuje, že vecné námietky

sťažovateľa nemožno podradiť pod žiaden z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1

, pričom sa im osobitne venuje a svoj prieskum jednotlivých argumentov

sťažovateľa kombinuje s odkazmi na závery prieskumu týchto argumentov odvolacím

súdom. Možno konštatovať, že svojím postupom a odôvodnením dovolacieho uznesenia sa

najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými

tvrdeniami a námietkami sťažovateľa.

32. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

33. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi postupom dovolacieho

súdu v dovolacom konaní, ako aj jeho závermi inkorporovanými v dovolacom uznesení

a základnými právami, ako aj právami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite ústavnej

sťažnosti sťažovateľa (zákaz pokračovať v porušovaní základných práv a práv, priznanie

finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu