Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 334/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom

Bánošom, Parková 4, Fiľakovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. -189 z 21. augusta 2018,

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 15. januára 2019

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. júla 2019,

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. septembra 2019 doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2019

doplnená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Bánošom,

Parková 4, Fiľakovo, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. -189

z 21. augusta 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. januára 2019

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. júla 2019 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva: „Na základe žaloby, ktorá bola podaná na Okresný súd

v Lučenci, súd vydal rozsudok sp.zn.22T/121/2017-189. Súd v konaní absolútne sa neriadil

prezumciou neviny. Na argumenty sťažovateľky, že ona nemohla zabrániť škode

.. ktorú si sama poškodená spôsobila. Že existoval systém

SOLUS nikdy sťažovateľka nemala k dispozícii. O systéme sa dozvedela až na vytýčenom

hlavnom pojednávaní. Argumentácii a tvrdeniam že systém SOLUS nemala k dispozícii jej

tvrdenia nikto nepreveroval či klame alebo hovorí pravdu. Keby mala k dispozícii systém

SOLUS ku škode by nikdy nedošlo. Za vzniknutú škodu nemohla ale si škodu vyrobila len

a len poškodená . Celá história bola argumentovaná aj

v rámci dovolacieho konania na Najvyššom súde SR, sp.zn.2Tdo 38/2019. Na najvyššom

súde v rámci dovolania sa návrhmi na dokazovanie a vážnymi argumentami nikto

nezaoberal. Bola by to práca navyše a sudcovia absolútne sa s návrhom sťažovateľky

nezaoberali.

Toto je vizitka Najvyššieho súdu ktorý pripustil bezprávie a nezáujmom o podaný

návrh sťažovateľky...

Odsúdená počas konania pred OS Lučenec v konaní ,

pred KS Banská Bystrica v odvolacom konaní 5To 127/2018,pred KS Banská Bystrica

a pred NS SR /dovolacie konanie/2Tdo/38/2018 že podľa §371 ods.1 písm. g

, že rozhodnutia sú založené na dôkazoch ktoré neboli vykonané zákonným

spôsobom. V konaniach absolútne nezaujímali navrhované dôkazy obhajoby a odsúdenej.

Jednoznačne sa opierame o uvedené rozsudky a dôkazy, ktoré boli navrhnuté len Okresnou

prokuratúrou Lučenec, Krajskou prokuratúrou Banská Bystrica a v dovolacom konaní pred

NS SR. Toto naše tvrdenie je možné zistiť z uvedených súdnych rozhodnutí.

Celé vyšetrovanie v prípravnom konaní bolo zmanipulované na príkaz Okresnej prokuratúry

v Lučenci .

Ďalej namietame že podľa sa v rámci konania pred

OS Lučenec, odvolacieho konania pred KS Banská Bystrica a dovolacieho konania sa súdy

nezaoberali že súdne rozhodnutia sú založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku,

hlavne sme toto namietali.“

3. Sťažovateľka navrhla aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím okresného súdu Lučenec, sp.zn.

-189, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.

a uznesenie Najvyšší súd SR sp.zn. z 9.jula 2019 v plnom rozsahu zrušujú

pre závažné porušenia práva sťažovateľa.“

II.

Relevantná právna úprava a predbežné prerokovanie návrhu

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

6. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv neexistuje

zásadná odlišnosť.

11. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (sťažovateľka mala zrejme na mysli porušenie

ods. 1 , ktoré chráni základné právo na súdnu ochranu) a právo podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu.

12. K namietanému porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľky dôjsť tým,

že okresný súd sa neriadil zásadou prezumpcie neviny, nikto nepreveroval jej tvrdenia,

že systém SOLUS nemala k dispozícii, za škodu nemohla a škodu si zapríčinil iba

poškodený, všeobecné súdy sa návrhmi na dokazovanie nezaoberali, najvyšší súd pripustil

bezprávie, súdy sa nezaoberali tým, že rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku.

13. Z rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sťažovateľka na výzvu ústavného súdu

predložila, ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu uznaná

vinnou z pokračovacieho zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 2 a 3 písm. a)

spáchaného sčasti samostatne a sčasti spolupáchateľstvom podľa

.

14. Odvolanie sťažovateľky (podané jej obhajcom) krajský súd napadnutým

uznesením zamietol podľa .

15. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 382 písm. d) Trestného

poriadku.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

okresného súdu

16. Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku

prvého stupňa je odvolanie.

17. Podľa odvolanie sa podáva na súde, proti

ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je

jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.

18. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana ústavnosti nie je výlučnou

úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Aj pre všeobecné súdy vyplýva priamo z () povinnosť

chrániť v konaní a pri rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, preto sa subsidiárna

právomoc ústavného súdu uplatní až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. napr. ). Ak teda právny poriadok poskytuje sťažovateľovi iné právne

prostriedky ochrany práv garantovaných alebo medzinárodnou zmluvou, a to aj

v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov

v konaní pred všeobecným súdom, nemôže sa pred ich vyčerpaním domáhať úspešne

ochrany práv v konaní pred ústavným súdom.

19. Ak sťažovateľ nevyužije právny prostriedok, ktorý zákon poskytuje na účinnú

ochranu ním označených práv, ústavná sťažnosť je neprípustná.

20. Sťažovateľka mala k dispozícii opravný prostriedok proti rozsudku okresného

súdu, ktorým je odvolanie podľa . Rozsudok okresného

súdu bol vyhlásený v prítomnosti sťažovateľky a jej obhajcu 21. augusta 2018. Lehota

na podanie odvolania uplynula 5. septembra 2018. Sťažovateľka prostredníctvom svojho

obhajcu odvolanie podala 18. októbra 2018, teda viac ako mesiac po zákonom ustanovenej

lehote.

21. Odvolanie podané po zákonom ustanovenej lehote nie je možné považovať

za využitie právneho prostriedku, ktorý zákon poskytuje na účinnú ochranu sťažovateľkou

označených práv.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol ako neprípustnú podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona

o ústavnom súde.

23. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v prípade, ak by sťažovateľka

odvolanie proti rozsudku okresného súdu v zákonom ustanovenej lehote podala, jej ústavnú

sťažnosť by ústavný súd odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (právomoc krajského súdu

na prejednanie odvolania).

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

krajského súdu

24. Podľa odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo

podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne

vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť

alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

25. Proti rozsudku okresného súdu podal prokurátor, pokiaľ ide o výrok o uloženom

treste, odvolanie, ktoré krajský súd zamietol podľa

ako nedôvodné.

26. Odvolanie sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu krajský súd napadnutým

uznesením zamietol podľa a uviedol, že výrok o treste

preskúmaval iba na základe odvolania podaného prokurátorom, pričom v ostatných

výrokoch napadnutý rozsudok nemohol preskúmavať, keďže odvolanie sťažovateľky bolo

podané oneskorene.

27. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

28. Po preskúmaní uznesenia krajského súdu a sťažnostnej argumentácie

sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval správne, ak odvolanie

sťažovateľky zamietol ako oneskorene podané. Krajský súd tak nemohol porušiť namietané

práva sťažovateľky spôsobom ňou tvrdeným, t. j. tým, že sa neriadil zásadou prezumpcie

neviny, nepreveroval jej tvrdenia, že systém SOLUS nemala k dispozícii, za škodu nemohla

a škodu si zapríčinil iba poškodený, nezaoberal sa jej návrhmi na dokazovanie, keďže

predpokladom na preskúmanie uvedených skutočností je podanie odvolania v zákonom

stanovenej lehote.

29. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo

možné vyvodiť, že považuje dôvody, pre ktorý krajský súd napadnutým uznesením zamietol

jej odvolanie ako oneskorene podané, za nesprávne.

30. Vzhľadom na uvedené je ústavná sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená,

a preto ju ústavný súd odmietol podľa .

31. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že jej práva boli porušené aj tým, že rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, táto skutočnosť môže byť

dôvodom na podanie dovolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, čo aj

sťažovateľka urobila a dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala

a najvyšší súd o nej rozhodol. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením

najvyššieho súdu

32. Podľa prvej vety oprávnené osoby, okrem

ministra spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo

podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté.

33. Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak nie sú splnené podmienky

dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.

34. Najvyšší súd napadnuté uznesenie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti

uzneseniu krajského súdu, odôvodnil v relevantnej časti takto: «Z predloženého spisového

materiálu vyplýva, že obvinená a jej obhajca sa

osobne zúčastnili hlavného pojednávania konaného dňa 21.augusta 2018, na ktorom bol

vyhlásený odsudzujúci rozsudok. Po vyhlásení tohto rozsudku obvinená, ako aj jej obhajca

do zápisnice o hlavnom pojednávaní uviedli, že sa vyjadria v lehote 15 dní (č.l. 185 spisu).

Odvolanie proti uvedenému rozsudku však obvinená prostredníctvom svojho obhajcu

podala až 22. októbra 2018, na základe čoho bolo jej odvolanie napadnutým uznesením

krajského súdu zamietnuté podľa ako oneskorene podané.

V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu

z 12. februára 2013, sp. zn. , uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 48, roč. 2014 - 1., v zmysle ktorého:

„Za využitie práva podať odvolanie proti rozsudku treba považovať iba situáciu, keď

odvolací súd môže v dôsledku tohto riadneho opravného prostriedku uplatniť svoje

oprávnenie podľa alebo podľa

alebo rovnaké oprávnenie podľa s následným postupom podľa

alebo podľa odseku 3 tohto ustanovenia po uplatnení

prieskumnej povinnosti podľa . Sem však nepatria prípady

zamietnutia odvolania z formálnych dôvodov podľa , kedy

odvolací súd nemôže preskúmať napadnuté rozhodnutie, ani konanie, ktoré mu

predchádzalo a jeho prieskumná povinnosť môže byť zameraná výlučne len na to, či existuje

niektorý z dôvodov uvedených v tomto ustanovení, ktorý bez ďalšieho znamená zamietnutie

odvolania.“

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že v prípade, ak odvolací súd uznesením zamietne

odvolanie podľa , takýmto rozhodnutím nedôjde k splneniu

podmienky prechádzajúceho podania odvolania, o ktorom bolo rozhodnuté, uvedenej

v , pretože v týchto prípadoch ide o zamietnutie odvolania

z čisto formálnych dôvodov, bez možnosti uplatnenia prieskumnej povinnosti odvolacieho

súdu.

Nemožno preto súhlasiť s tvrdením obhajcu obvinenej, že oneskorené podanie

odvolania je právne irelevantné a dôležité je len to, že zo strany obvinenej bolo odvolanie

podané a bolo povinnosťou krajského súdu sa ním zaoberať. Ak totiž obvinená v predmetnej

veci podala odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu až po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty na podanie tohto riadneho opravného prostriedku (pričom v tejto

súvislosti nežiadala o navrátenie lehoty ani neuviedla žiadny dôvod, pre ktorý odvolanie

v zákonom ustanovenej lehote nemohla podať), krajský súd nemohol uplatniť

svoju prieskumnú povinnosť v zmysle už citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu

a pre nesplnenie formálnych podmienok na podanie odvolania napadnutým uznesením

odvolanie obvinenej ako oneskorene podané zamietol. Predmetné odvolanie obvinenej

a naň nadväzujúce rozhodnutie krajského súdu preto s poukazom na už uvedené nemožno

považovať za využitie práva na podanie odvolania v zmysle § 372 ods. 1 prvej vety

.

Keďže v posudzovanej veci nebola splnená podmienka na podanie dovolania,

uvedená v prvej vete , pričom ide o vadu neodstrániteľnú,

ktorú by nebolo možné napraviť ani po výzve podľa ,

dovolací súd na neverejnom zasadnutí bez meritórneho preskúmania veci dovolanie

obvinenej podľa odmietol.»

35. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej pripojenej dokumentácie,

konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky zjavnej

neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

postupoval vo veci sťažovateľky v súlade so zmyslom a účelom aplikovaných právnych

noriem a svoje právne závery, na základe ktorých jej dovolanie odmietol, aj ústavne

konformným spôsobom odôvodnil.

36. Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, rovnako ako vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ani len netvrdila, že uznesenie najvyššieho súdu

považuje za nesprávne vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré bolo jej dovolanie odmietnuté

(nesplnenie podmienky dovolania podľa prvej vety ).

37. V prípade sťažovateľky išlo o neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky,

bez splnenia ktorej nemohol dovolací súd pristúpiť k preskúmaniu vecnej správnosti

uznesenia krajského súdu na základe dovolania podaného sťažovateľkou. Vzhľadom

na uvedené postupoval najvyšší súd správne, ak dovolanie sťažovateľky odmietol bez jeho

vecného preskúmania a sťažovateľkou označené práva preto ňou tvrdeným spôsobom

porušiť nemohol.

38. S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených (predovšetkým o návrhu na dočasné opatrenie)

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 8. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu