Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 390/2020
PDF · 130.6 KB
No categories available
II. ÚS 390/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , –
zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Petejovou, Hlavná 20, Košice,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 127/2008 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn.
1 Co 28/2011, sp. zn. 1 Co 63/2013, sp. zn. 1 Co 64/2013, sp. zn. 1 Co 65/2013 a sp. zn.
1 Co 11/2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
– (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Petejovou, Hlavná 20, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 127/2008 (ďalej len „namietané
konanie“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 1 Co 28/2011, sp. zn. 1 Co 63/2013, sp. zn. 1 Co 64/2013, sp. zn.
1 Co 65/2013 a sp. zn. 1 Co 11/2020.
2. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka ústavný súd oboznamuje, že ako žalobkyňa
podala okresnému súdu 19. novembra 2003 žalobu o náhradu škody. Uznesením z 30. júna
2008 okresný súd konanie proti žalovanej v druhom rade zastavil a účastníkom konania
náhradu trov konania nepriznal, vo zvyšnej časti vylúčil vec sťažovateľky na samostatné
konanie vedené pod sp. zn. 2 C 127/2008 (namietané konanie). Sťažovateľka ďalej uvádza,
že v namietanom konaní okresný súd rozsudkom z 22. septembra 2010 žalobu zamietol
a náhradu trov konania účastníkom konania nepriznal, pričom proti uvedenému rozhodnutiu
podala odvolanie sťažovateľka a tiež žalovaná proti výroku o nepriznaní náhrady trov
konania. Krajský súd druhostupňovým rozsudkom z 22. júna 2011 rozsudok okresného súdu
okrem výroku o trovách ako vecne správny potvrdil, vo výroku o trovách napadnutý
rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne
okresný súd rozhodol o trovách konania uznesením z 18. decembra 2012, ktorým zaviazal
sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy konania v špecifikovanej výške. Toto rozhodnutie
okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
z 29. októbra 2013, ktorým uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec okresnému súdu
na nové konanie. Okresný súd po vrátení veci opätovne rozhodol uznesením z 26. februára
2020, ktorým stranám konania náhradu trov konania nepriznal. Predmetné rozhodnutie
okresného súdu napadla odvolaním žalovaná. Sťažovateľka na tomto mieste dodáva, že
prípisom z 2. júna 2020 krajský súd okresnému súdu vrátil spisový materiál z dôvodu
chybného procesného postupu.
3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka dôvodí, že rozhodnutie v merite veci
síce nadobudlo právoplatnosť 1. augusta 2011, avšak o trovách konania nie je právoplatne
rozhodnuté ani po takmer deviatich rokoch od právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.
Takúto situáciu hodnotí sťažovateľka ako ústavne neudržateľnú porušujúcu jej základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a jej
právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Sťažovateľka v rámci ústavnej sťažnosti predostiera konkrétne argumentačné
námietky, v ktorých poukazuje na neefektívnosť postupu okresného súdu, ktorému bola vec
sťažovateľky podľa jej vyjadrenia zo strany nadriadeného súdu trikrát vrátená, ďalej tiež
na rozsiahle obdobia nečinnosti okresného súdu, keď mal byť tento podľa tvrdenia
sťažovateľky pasívny bez toho, aby mu v tom bránila zákonné prekážka.
5. Sťažovateľka poukazuje v ústavnej sťažnosti aj na to, že v záujme ochrany svojich
práv využila aj zákonný prostriedok, ktorý jej právna úprava poskytuje, a to sťažnosť
na prieťahy v konaní adresovanú okresnému súdu, tento prostriedok však podľa vyjadrenia
sťažovateľky požadovaný účel nesplnil. Sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti
opätovne poukazuje na dobu, ktorá dosiaľ uplynula od právoplatnosti meritórneho
rozhodnutia, bez toho aby konajúce súdy právoplatne rozhodli v otázke náhrady trov
konania. Takýto stav považuje sťažovateľka za neakceptovateľný a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný.
6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v namietanom konaní a postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
1 Co 28/2011, sp. zn. 1 Co 63/2013, sp. zn. 1 Co 64/2013, sp. zn. 1 Co 65/2013 a sp. zn.
1 Co 11/2020, prikázal okresnému súdu a krajskému súdu konať vo veci sťažovateľky
bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €,
ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Východiskové ústavnoprávne normy
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v ustanovení § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný
súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť
návrh na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý
je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery
11. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie všetkých svojich
označených práv postupom okresného súdu v namietanom konaní a tiež postupom
krajského súdu v označených konaniach, keď sa v jej právnej veci nekoná podľa názoru
sťažovateľky bez zbytočných prieťahov.
12. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
13. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako
účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že
už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr.
IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012, III. ÚS 154/2018, I. ÚS 390/2019).
Ústavný súd preto v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07,
III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, III. ÚS 154/2018) prezentuje už
ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu
predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo
porušenie v tomto čase ešte trvalo.
14. Ústavný súd konštatuje, že namietané konanie pred okresným súdom bolo v čase
doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu skončené, a to na základe vydania uznesenia
okresného súdu z 26. februára 2020, v zmysle ktorého stranám konania náhradu trov
konania konajúci súd nepriznal.
15. Ústavný súd konštatuje, že si okresný súd z hľadiska požiadavky odstránenia
stavu právnej neistoty svoju úlohu v rámci prvostupňového konania splnil vydaním
predmetného rozhodnutia (aj keď po uplynutí na prvý pohľad neprimeranej doby) a úloha
nastolenia stavu právoplatného rozhodnutia bola po podaní opravného prostriedku
prenesená na nadriadený súd.
16. Sťažovateľka, ktorá sa domáha ochrany svojich označených práv vo vzťahu
k namietanému konaniu okresného súdu, sa so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd
obrátila v čase, keď už tento prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému konaniu
okresného súdu nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel (obdobne pozri
III. ÚS 154/2018, I. ÚS 390/2019).
17. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu krajského súdu, ktorý rozhodoval v troch
prípadoch o podaných odvolaniach, ústavný súd konštatuje, že vo všetkých troch prípadoch
rozhodol krajský súd o uplatnenom odvolaní v časovom úseku ani nie jedného roka, teda
v lehotách, ktoré na prvý pohľad nesignalizujú neakceptovateľnú dlhodobú nečinnosť
umožňujúcu konštatovať porušenie namietaných práv sťažovateľky. V konkrétnosti ústavný
súd poukazuje na to, že o odvolaniach účastníkov konania podaných proti rozsudku
okresného súdu z 22. septembra 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom z 22. júna 2011, teda
s odstupom najviac deviatich mesiacov. V druhom prípade o odvolaní podanom proti
uzneseniu okresného súdu z 18. decembra 2012 rozhodol krajský súd uznesením
z 29. októbra 2013, teda s odstupom najviac desiatich mesiacov. V poslednom prípade
o odvolaní uplatnenom proti uzneseniu okresného súdu z 26. februára 2020 rozhodol
krajský súd uznesením z 25. júna 2020 (podľa zistení ústavného súdu získaných na základe
súčinnosti poskytnutej zo strany okresného súdu).
18. Vzhľadom na uvedené čiastkové závery ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú a ďalšími sťažovateľkou uplatnenými nárokmi sa už ďalej nezaoberal.
19. Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu