Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 402/2020
PDF · 523.47 KB
No categories available
II. ÚS 402/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , t. č.
v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná advokát
Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 S 89/2016 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2019, ale aj postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžk 3/2020 a jeho rozsudkom
z 20. mája 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
, t. č. v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu
odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 S 89/2016 a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2019, ale aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžk 3/2020 a jeho rozsudkom z 20. mája 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra
vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 255 zo 4. novembra 2015 podľa § 192
ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky
a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“)
dňom 7. novembra 2015 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.
3. Sťažovateľ podal proti personálnemu rozkazu ministra rozklad, ktorý bol
rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. p. KM-
OLVS-140/2015/OPK zo 17. februára 2016 zamietnutý a personálny rozkaz ministra
o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru bol potvrdený.
4. Sťažovateľ 18. apríla 2016 podal žalobu o preskúmanie postupu a zákonnosti
rozhodnutia žalovaného v spojení s personálnym rozkazom ministra.
5. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 89/2016-86 zo 17. januára 2019 bolo
rozhodnutie žalovaného, ako aj personálny rozkaz ministra zrušený a vec bola vrátená
žalovanému na ďalšie konanie.
6. Žalovaný podal proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť.
7. Rozsudkom najvyššieho súdu ako kasačného súdu sp. zn. 3 Sžk 16/2019 z 25. júna
2019 bol rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 89/2016-86 zo 17. januára 2019 vo veci samej
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
8. Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 89/2016-163 zo 17. októbra 2019 bola
žaloba sťažovateľa zamietnutá. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú
sťažnosť.
9. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžk 3/2020 z 20. mája 2020, ktorý bol
právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 10. júna 2020, bola kasačná sťažnosť podaná
sťažovateľom zamietnutá.
10. Ťažiskom (jadrom) námietok sťažovateľa, od ktorého sa odvíjajú aj ďalšie
námietky súvisiace s porušením označených základných práv, je, že postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa z dôvodu, že zostali bez povšimnutia jeho
zásadné námietky.
11. Zásadné námietky sťažovateľa možno zhrnúť takto:
a) správne orgány nevykonali vlastné dokazovanie;
b) na meritórne rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru, ktorým sa
zásadným spôsobom zasiahlo do základných práv sťažovateľa, nepostačuje iba formálne
prevzatie zápisníc z trestného konania, ale bolo potrebné po takomto prebratí zápisníc
vykonať aj výsluchy svedkov kontradiktórnym postupom;
c) podkladom pre administratívne konanie o prepustení zo služobného pomeru ako
celok (pre jeho skutkový, právny a personálny záver), teda nielen na jeho začatie, môžu byť
aj dôkazné informácie zistené zákonnými postupmi podľa Trestného poriadku. Sťažovateľ
v súvislosti s jeho opakovanou námietkou zásadného skutkového a právneho významu,
podľa ktorej správne orgány nevykonali vlastné dokazovanie, zdôrazňuje, že správne orgány
boli povinné predvolať aspoň kľúčových svedkov a umožniť tak sťažovateľovi, resp. jeho
právnemu zástupcovi prítomnosť na týchto výsluchoch spolu s možnosťou klásť svedkom
otázky, čo sa však nestalo. Správne orgány len „zabezpečili“ výpovede z trestného konania,
avšak ich nevykonali. Inými slovami, správne konanie vo veci prepustenia zo služobného
pomeru nemôže byť podľa názoru sťažovateľa založené v podstate (výlučne) na listinných
dôkazoch prebratých z trestného konania tak, ako sa to stalo v prípade sťažovateľa. Išlo
o prísne formalistický postup správnych orgánov (ktoré nevykonali ani len kľúčové
výsluchy svedkov), v dôsledku čoho došlo k porušeniu označených práv. Treba podčiarknuť
a zdôrazniť, že správnym orgánom nič nebránilo, aby v súlade so zásadou rovnosti zbraní
a zásadou kontradiktórnosti konania ako inherentných súčastí spravodlivého procesu
vypočuli aspoň kľúčových svedkov;
d) sťažovateľovi bolo 13. októbra 2015 doručené uznesenie o vznesení obvinenia.
Je z neho zrejmé, že k obsahu zápisnice o výsluchu (ďalej len )
z 12. októbra 2015, ktorá bola rozhodujúcim podkladom na vydanie rozhodnutia
o prepustení zo služobného pomeru, sa sťažovateľ nemohol reálne a účinne
(kontradiktórnym spôsobom) vyjadriť a položiť svedkom otázky, a to nielen v trestnom
konaní, ale ani v konaní o prepustenie zo služobného pomeru. Nadriadený s personálnou
právomocou totiž takýto postup neuplatnil. Inými slovami, nadriadený síce mohol
v správnom konaní použiť zápisnice z trestného konania (čo sťažovateľ ani nenamieta),
avšak mal svedkov predvolať a umožniť sťažovateľovi klásť im otázky, čo však zjavne
neurobil. Rovnako boli závažným spôsobom porušené práva sťažovateľa aj formálnym
prebratím zápisnice o výsluchu (ďalej len ) z 10. októbra 2015
(vykonanom taktiež ešte pred vznesením obvinenia). V správnom konaní neboli vykonané
kontradiktórnym spôsobom ani výsluchy ďalších osôb (výsluch [ďalej len
] z 13. októbra 2015, výsluch z 13. októbra 2015). Inými
slovami, dôkazy zhromaždené v správnom konaní (zápisnice o výsluchu svedkov prebraté
z trestného konania) nemožno považovať za prípustné, pretože boli vykonané ešte pred
vznesením obvinenia a sťažovateľ nemal možnosť na ne reagovať, resp. klásť svedkom
otázky. Prebraté zápisnice o výsluchoch svedkov z trestného konania by boli použiteľné len
za predpokladu, že by boli vykonané po vznesení obvinenia a sťažovateľ by mal možnosť
klásť svedkom otázky v trestnom konaní a rovnako aj v správnom konaní. V danom prípade
však nebola splnená ani jedna z týchto kumulatívnych zákonných podmienok. Správne
orgány v správnom konaní nevykonali výsluchy svedkov, ktoré boli nevyhnutné k zisteniu
materiálnej pravdy. Preto možno konštatovať porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý
proces podľa čl. 6 dohovoru. Článok 6 ods. 3 písm. d) dohovoru neukladá povinnosť
predvolať všetkých svedkov, ale jeho cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov (Pisano
proti Taliansku z 27. júla 2000). Dôkazy musia byť predložené účastníkovi konania a musí
mu byť poskytnutá primeraná a dostatočná možnosť spochybniť svedectvo proti nemu
a svedka vypočuť. Rozhodnutie orgánov verejnej moci opierajúce sa iba alebo
v rozhodujúcej miere o výpoveď svedka, ktorého účastník konania ani raz v priebehu
správneho konania ako celku, ale ani v priebehu súdneho konania nemal možnosť
vypočúvať alebo dať vypočúvať, je nesprávnym procesným postupom, ktorým bolo
účastníkovi konania znemožnené uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne,
ako aj v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.
12. Navyše, osoby, ktoré boli vypočuté v trestnom konaní pred vznesením obvinenia,
resp. neboli vypočuté v správnom konaní, vôbec neboli stíhané za podplácanie. Vyplýva
z toho, že celé správne konanie bolo založené na ich výpovediach s očividným motívom
svedčiť, len aby neboli trestne stíhaní. V tejto súvislosti sťažovateľ žiadal najvyšší súd
o aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Adamčo
proti Slovenskej republike z 12. novembra 2019. Európsky súd pre ľudské práva okrem
iného konštatoval, že tvrdením sťažovateľa o nedôveryhodnosti výpovede pre výhody, ktoré
svedok získal, sa osobitne zaoberal iba odvolací súd, ktorý ho posúdil len z hľadiska výhod
získaných v trestnom konaní proti sťažovateľovi, avšak nezaoberal sa prípadnými výhodami
získanými týmto svedkom v inom trestnom konaní, v ktorom vystupoval ako obvinený
z vraždy. Podľa ESĽP sa konajúce súdy nevenovali ani skutočnosti, že tento usvedčujúci
dôkaz pochádzal od osoby, ktorá bola sama zapletená v danom trestnom čine.
13. V prípade sťažovateľa dokonca „kľúčoví“ svedkovia neboli ani len vyšetrovaní,
resp. za podplácanie trestne vôbec stíhaní.
14. Tieto námietky sťažovateľa krajský súd vo svojom rozsudku pominul, čím
vytvoril stav, keď jeho „závery“ nemožno riadne preskúmať. Na tieto námietky neprihliadol
ani najvyšší súd, čo podľa názoru sťažovateľa zakladá porušenie jeho označených práv
podľa ústavy a dohovoru.
15. Postup všeobecných súdov bol prísne formalistický, lebo sťažovateľove zásadné
námietky a argumentáciu ponechali úplne bez povšimnutia a ani len okrajovo neuviedli,
prečo ich nepovažovali za právne významné.
16. Napokon sťažovateľ uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
17. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3
písm. d) dohovoru postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...
pod sp. zn. 3Sžk/3/2020 zo dňa 20.05.2020 v spojení s postupom a rozhodnutím – rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/89/2016-163 zo dňa 17.10.2019 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 3Sžk/3/2020 zo dňa
20.05.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/89/2016-163
zo dňa 17.10.2019 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi ,
priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume (slovom
), ktoré sú povinní Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd
v Bratislave vyplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne a to do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi ,
priznáva trovy právneho zastúpenia, ktorú sú Najvyšší súd Slovenskej
republiky a Krajský súd v Bratislave povinní vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu...,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Skutkový stav veci
18. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžk 3/2020 z 20. mája 2020 vyplýva, že
ním bola zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu
č. k. 1 S 158/2019-163 zo 17. októbra 2019. Rozsudok bol právnemu zástupcovi
sťažovateľa (totožnému s jeho právnym zástupcom v konaní vedenom ústavným súdom)
doručený podľa dátumovej pečiatky 10. júna 2020.
19. Podľa konštatovania najvyššieho súdu skutková podstata zakladajúca dôvod
na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru spočívala v tom, že sťažovateľ 4. marca
2015 počas výkonu služby v dobe od 18.30 h do 5. marca 2015 do 6.30 h ako člen hliadky
a súčasne vodič cestného vozidla s veliteľom hliadky v čase
okolo 20.30 h v meste Nové Zámky na židovskom cintoríne iniciovali stretnutie s
Od uvedených osôb spoločne vyžiadali úplatok v sume za to, že
nebudú postupovať v súlade so zákonom vo veci krádeže vlámaním do garáže
na z 1. marca 2015, o ktorej zistili, že sa jej
dopustili spolu s . Pre účely prevzatia úplatku si dohodli
stretnutie pri odpočívadle na 4. marca 2015 o 24.00 h. K stretnutiu
na dohodnutom mieste došlo až 5. marca 2015 o 00.30 h. Po stretnutí na
odviezli na parkovisko zimného štadióna v , kde ako úplatok
od neho prijali finančnú hotovosť vo výške a po prijatí úplatku spálili fotografie,
o ktorých tvrdili, že sú jediným usvedčujúcim dôkazom o krádeži. Po spálení fotografií
poučili , že ak by bol niektorý z nich predvolaný v tejto trestnej veci na výsluch,
nemajú sa priznať ku krádeži, keďže už neexistujú žiadne dôkazy. Uvedeným konaním si
príslušníci Policajného zboru nesplnili povinnosť vyplývajúcu z ich právomoci, konali
v rozpore s § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993
Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a súčasne porušili povinnosti
policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z., keďže zmarili v tom čase
existujúce dôkazy a bránili v získaní ďalších dôkazov, pričom takýmto konaním zabezpečili
uvedeným osobám neoprávnený prospech spočívajúci vo vyhnutí sa trestnému stíhaniu
a za takéto konanie prijali ako úplatok finančnú hotovosť vo výške
20. Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu krajský súd z obsahu
personálneho rozkazu ministra zistil, že sú v ňom priamo vymenované dôkazy, ktoré
zabezpečil žalovaný v konaní vlastnou činnosťou, ale aj to, aké ďalšie písomnosti boli
do konania zabezpečené (pričom hlavné vymenoval a zvyšné zahrnul pod označenie „ďalší
dokumentačný materiál“). Protiprávne konanie sťažovateľa považoval za preukázané
na základe objektívnych dôkazov, čím bola naplnená skutková podstata § 192 ods. 1
písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo v tom,
že sťažovateľ nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, neriadil sa
zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj rozkazmi,
nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených a svoje sily nevynaložil na ochranu
základných práv a slobôd, keď v rozpore so zákonom a zneužijúc svoje služobné postavenie
neoprávnene získal pre seba peňažnú sumu, na ktorú nemal právny nárok. Krajský súd sa
ďalej stotožnil s názorom orgánov verejnej správy, ktoré považovali za rozhodujúce dôkazy
spočívajúce vo výpovediach dvoch priamych svedkov, ktorí bezprostredne videli
protiprávne konanie sťažovateľa a jeho kolegu (žiadanie a prijímanie úplatku). Jeden z nich
stotožnil deň protiprávneho konania sťažovateľa a obaja jednoznačne potvrdili číslo
služobného motorového vozidla, pričom zistený skutkový stav podporili aj výpovede dvoch
nepriamych svedkov. Sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil skutkový
stav vychádzajúci z už uvedených výpovedí. Vzájomnú zhodu, resp. bezrozpornosť
a hodnovernosť týchto výpovedí potvrdil aj rozsudok Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pobočka Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. BB-4T 12/2017
z 2. októbra 2017. Krajský súd ďalej odmietol tvrdenie, že nezákonnosť personálneho
rozkazu ministra a rozhodnutie žalovaného je založené na tom, že špecializovaný súd
doplnil dokazovanie o výsluch ďalších svedkov, pričom konštatoval, že v prejednávanej
veci boli dané zákonné dôvody na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru policajta
v okamihu jeho prepustenia, pričom tieto nie sú a ani neboli závislé od výsledku trestného
konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne
dosahovať intenzitu trestného činu. Tieto zákonné dôvody sú dané bez ohľadu na možný
budúci výsledok trestného konania, ktoré nemá vplyv na priebeh personálneho konania
(a to aj podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, v zmysle ktorej sankciu za porušenie
služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou
zodpovednosťou). Napokon krajský súd konštatoval, že nadriadený sťažovateľa v rámci
konania na základe vlastného šetrenia zabezpečil dôkazy v súlade s právnymi predpismi
zákonným spôsobom a pri ich zabezpečovaní a hodnotení vychádzal z ustanovení § 233
a § 238 zákona č. 73/1998 Z. z., pričom posúdil všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu
na to, či svedčia v prospech sťažovateľa alebo v jeho neprospech. Po vyhodnotení správne
konštatoval protiprávne konanie sťažovateľa, ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka
Policajného zboru. Podľa presvedčenia krajského súdu personálny rozkaz ministra bol
vydaný v súlade s ustanovením § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. a disponoval všetkými
vyžadovanými formálnymi i obsahovými náležitosťami. Zároveň personálny rozkaz bol
dostatočne odôvodnený a žalovaný sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa
uvedenými v rozklade.
21. Napokon najvyšší súd konštatuje obsah kasačnej sťažnosti podanej sťažovateľom,
v ktorej je obsiahnutá argumentácia v podstate totožná s argumentáciou sťažovateľa
uvedenou v ústavnej sťažnosti.
22. Podľa názoru najvyššieho súdu námietky vo vzťahu k nevykonaniu vlastného
dokazovania a nezabezpečenia kontradiktórnych výsluchov sťažovateľ prvýkrát zdôraznil až
vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného voči pôvodnému rozsudku krajského
súdu č. k. 1 S 89/2016-86 zo 17. januára 2019, ktorý bol rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžk 16/2019 z 25. júna 2019 zrušený a vrátený krajskému súdu na ďalšie konanie.
23. Treba však uviesť, že ani v prípade včasnosti vznesených námietok by tieto
neobstáli, keďže zo spisového materiálu, ale aj z rozsudku krajského súdu, s ktorým sa
najvyšší súd v plnej miere stotožňuje, je zrejmé, že nadriadený sťažovateľa v konaní
zabezpečil dostatočné dôkazy, a to tak z hľadiska ich obsahu, ako aj rozsahu v súlade
s právnymi predpismi na základe vlastného šetrenia, zákonným spôsobom a pri ich
zabezpečovaní a hodnotení postupoval tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav
veci. Posudzoval pritom všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech
alebo neprospech sťažovateľa. Za kľúčové považoval výpovede dvoch priamych svedkov
podporené výpoveďami dvoch nepriamych svedkov, ktoré v správnom konaní vykonal ako
listinné dôkazy. K týmto dôkazom, ako aj k celému spisovému materiálu (vrátane návrhu
na rozhodnutie) mal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa, predložiť svoje námietky, resp.
pripomienky, prípadne uplatniť svoje návrhy a dôkazy. Materiál mu bol predložený až
22. mája 2015 (t. j. až 9 dní potom, ako mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia)
a možnosť vyjadriť sa mal do 23. mája 2015 do 14.00 h. V tejto lehote sťažovateľ doručil
nadriadenému fotokópiu sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: SKIS-
95/OISZ-V-2015, o ktorej uviedol, že je súčasne jeho vyjadrením vo veci prepúšťacieho
konania. Týmto vyjadrením sa nadriadený zaoberal, pričom ho však v zmysle úradného
záznamu z 23. októbra 2015 vyhodnotil ako irelevantné vzhľadom na skutočnosť, že sa
viaže na trestné konanie, hoci predmetom prejednávanej veci bolo konanie týkajúce sa
služobného pomeru.
24. Najvyšší súd sa ďalej nestotožnil s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej postup
krajského súdu bol len formalistický. V skutočnosti sa krajský súd zaoberal všetkými
relevantnými námietkami, a to aj s prihliadnutím na závery rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžk 16/2019, keď in concreto posudzoval, či orgány verejnej správy vykonali
dostatočné dokazovanie, či riadne vyhodnotili dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti
a či dôkazy boli dostatočné na vyvodenie záveru o existencii zákonného dôvodu
na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Krajský
súd sa s námietkami dostatočne vysporiadal, svoje úvahy racionálne odôvodnil, vyvodil
správne právne závery a neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by bolo
relevantné pre posúdenie veci.
25. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku neprípustnosti dôkazov v správnom konaní,
keďže boli vykonané v trestnom konaní, ako aj námietku, že osoby vypočuté v trestnom
konaní neboli vôbec stíhané za podplácanie, najvyšší súd poukazuje na odôvodnenie svojho
rozsudku sp. zn. 3 Sžk 16/2019, v ktorom dostatočne ozrejmil, že v správnom konaní
o prepustenie policajta zo služobného pomeru možno použiť ako listinné dôkazy tiež
výpovede svedkov z vyšetrovacieho spisu, a to predtým, než došlo k právoplatnému
odsúdeniu pre trestný čin, prípadne oslobodeniu spod obžaloby.
26. Napokon najvyšší súd zistil, že jeho uznesením sp. zn. 2 To 1/2018 z 26. februára
2019 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB-
4 T 12/2017 z 2. októbra 2017 zamietnuté.
27. Najvyšší súd v závere konštatuje, že prepustenie policajta zo služobného pomeru
pre porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom podľa
§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. nie je disciplinárnym opatrením v zmysle § 53
zákona č. 73/1998 Z. z. Nevzniká tu konflikt so zásadou ne bis in idem. To umožňuje, aby
konania prebiehali na sebe nezávisle a dôkazy z trestného konania mohli byť použité aj
v administratívnom konaní.
III.
Relevantná právna úprava
28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
29. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
30. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
31. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 89/2016 a jeho rozsudku zo 17. októbra 2019, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
32. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
33. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 89/2016 zo 17. októbra 2019 bola
prípustná kasačná sťažnosť ako opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd
v rámci kasačného konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc
ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať proti rozsudku
krajského súdu kasačnú sťažnosť ako opravný prostriedok aj využil.
34. Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti ústavnej sťažnosti. Túto treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
35. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
36. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
37. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú štyri námietky podrobne uvedené v bode
11, ako aj ďalšia námietka v bode 12. Ich podstatu možno vyjadriť tak, že správne orgány
rozhodli bez vykonania dokazovania osobnými výsluchmi svedkov, na výpovediach ktorých
založili svoje závery o naplnení zákonných podmienok pre prepustenie sťažovateľa
zo služobného pomeru. Podľa názoru sťažovateľa tým hrubo zasiahli do jeho práv
vyplývajúcich z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keďže priamo popreli princíp
kontradiktórnosti konania vyžadujúci, aby mal sťažovateľ možnosť klásť svedkom otázky
a vyjadrovať sa k ich výpovediam. Uvedené ustanovenie dohovoru vylučuje, aby osobné
výpovede svedkov boli nahradené prečítaním ich výpovedí realizovaných bez účasti
sťažovateľa a bez možnosti jeho ingerencie pri týchto výsluchoch. Pritom tieto osoby
za podplácanie vôbec trestne stíhané neboli.
38. Ústavný súd považuje za rozhodujúce konštatovanie najvyššieho súdu, podľa
ktorého námietky vo vzťahu k nevykonaniu vlastného dokazovania a nezabezpečenia
kontradiktórnych výsluchov sťažovateľ prvýkrát zdôraznil až vo vyjadrení ku kasačnej
sťažnosti žalovaného voči pôvodnému rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 89/2016-86
zo 17. januára 2019, nie teda v rámci samotného správneho konania. To podľa najvyššieho
súdu znamená, že tieto námietky (tvoriace aj jadro ústavnej sťažnosti tak, ako sú uvedené
v bode 11, pozn.) uplatnil sťažovateľ oneskorene (až vo fáze súdneho prieskumného
konania v rámci správneho súdnictva). Nič na tom nemení skutočnosť, že najvyšší súd aj
napriek tomuto konštatovaniu sa zaoberal aj vecnou podstatou týchto (podľa neho)
oneskorene uplatnených námietok (pozri v bode 23 a ďalšie).
39. Ďalej treba považovať za významné, že sťažovateľ už uvedený záver najvyššieho
súdu o oneskorenosti jeho rozhodujúcich námietok v podanej ústavnej sťažnosti nijako
nenapáda (tento záver najvyššieho súdu nie je v ústavnej sťažnosti ani len spomenutý).
Ústavný súd preto vychádza z toho, že záver najvyššieho súdu o oneskorenosti námietok
sťažovateľa treba považovať medzi účastníkmi konania za nesporný. Za tohto stavu je
zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ktorá sa opiera o nesporne oneskorene
uplatnené námietky, čo je celkom zrejmé a nespochybniteľné.
40. Dosiaľ uvedené podľa názoru ústavného súdu plne a bez ďalšieho postačuje
na odmietnutie zvyšnej časti ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
41. Keďže najvyšší súd sa aj napriek záveru o oneskorenosti námietok sťažovateľa
uvedených v bode 11 predsa len nimi aj vecne (meritórne) zaoberal, vzhľadom
na principiálnu povahu problematiky aj ústavný súd považuje za možné sa týmito
námietkami sťažovateľa tiež zaoberať.
42. Argumentácia sťažovateľa je vlastne založená na implicitnej téze, podľa ktorej
správne konanie o jeho prepustenie zo služobného pomeru policajta treba považovať
vo svojej podstate za konanie o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený, a to
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, sťažovateľ považuje správne konanie
vedené proti nemu za trestné konanie v zmysle čl. 6 dohovoru. Hoci to takto sťažovateľ
explicitne v podanej ústavnej sťažnosti netvrdí, celkom nepochybne vyplýva tento jeho
právny názor zo skutočnosti, že podľa neho došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3
písm. d) dohovoru (každý, kto je obvinený z trestného činu, má minimálne právo vypočúvať
alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov
vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu). Citované
ustanovenie dohovoru, vyslovenie porušenia ktorého sťažovateľ požaduje, sa explicitne
vzťahuje na toho, kto je obvinený z trestného činu. Sťažovateľ je teda toho presvedčenia, že
konanie a rozhodovanie vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru policajta je
v zmysle dohovoru trestným konaním, a vydaný personálny rozkaz má preto povahu
odsudzujúceho rozsudku v rámci trestného konania.
43. Z doterajšej rozhodovacej praxe ESĽP možno vyvodiť, že výklad pojmu
„akýkoľvek trestný čin, z ktorého je obvinený“, ktorý je uvedený v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
má autonómny obsah nezávislý od toho, ako je pojem trestného činu, resp. obvinenia
definovaný v domácom práve. Z veci Engel proti Holandsku z 8. júna 1976 vyplýva test
skúmajúci tri kritériá umožňujúce posúdiť, či ide alebo nejde o trestné konanie v zmysle
čl. 6 dohovoru. Prvé kritérium vychádza z toho, že ak je určité konanie považované
za trestné konanie v zmysle domáceho práva, potom bez ďalšieho ide o trestné konanie aj
v zmysle čl. 6 dohovoru. Druhé kritérium skúma, či subjektom konania môže byť každý
(ako je to typické pre správne priestupky a iné správne delikty) alebo či subjektom deliktu
môže byť iba určitý obmedzený okruh osôb (napr. vojaci, väzni, príslušníci slobodného
povolania atď.), ako je to typické pre disciplinárne delikty. Napokon tretím kritériom je
prísnosť sankcie, a to z hľadiska jej druhu a výmery. Sankcia odňatia slobody zásadne
kvalifikuje čin ako trestný, ibaže by išlo o celkom krátke, najviac niekoľko dní trvajúce
sankcie vykonávané v osobitných podmienkach (napr. u vojakov).
44. Hoci podľa názoru najvyššieho súdu prepustenie policajta zo služobného pomeru
pre porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nie je
disciplinárnym opatrením (disciplinárne opatrenie je z hľadiska systematiky zákona
č. 73/1998 Z. z. osobitným druhom sankcie odlišnej od prepustenia policajta zo služobného
pomeru), podľa názoru ústavného súdu prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa
§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. je vzhľadom na sledovaný cieľ obdobné ako
disciplinárne opatrenie podľa § 53 tohto zákona.
45. Pre kvalifikáciu disciplinárnych deliktov ako „trestných“ činov v zmysle čl. 6
dohovoru je rozhodujúcim kritériom prísnosť sankcie. Prakticky ide iba o prípady, kde
sankciou je odňatie slobody, aj to len v nie celkom krátkej výmere. Takáto sankcia
prichádza prakticky do úvahy len u vojakov, prípadne len u príslušníkov iných ozbrojených
zborov a za určitých osobitných okolností u odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody
(Engel proti Holandsku, Campbell a Fell proti Spojenému kráľovstvu).
46. Vzhľadom na uvedené úvahy možno dospieť k záveru, že prepustenie
sťažovateľa zo služobného pomeru a konanie o jeho prepustení nemožno považovať
za trestné konanie v zmysle čl. 6 dohovoru, čo rovnako zakladá zjavnú neopodstatnenosť
námietok sťažovateľa uvedených v bode 11.
47. Sťažovateľ ďalej namietal, že osoby svedčiace proti nemu v trestnom konaní
pred vznesením obvinenia neboli vypočuté v správnom konaní a neboli napokon ani
za podplácanie vôbec stíhané. Má to znamenať, že ich výpovede boli očividne motivované
tým, aby ony samé trestne stíhané neboli. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti dovolával
aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Adamčo proti Slovenskej republike. Toto rozhodnutie
vysvetľuje kritériá, na základe ktorých treba hodnotiť výpovede takýchto zvýhodnených
svedkov (pozri bod 12).
48. Najvyšší súd k tejto námietke uviedol, že už vo svojom skoršom zrušujúcom
rozsudku sp. zn. 3 Sžk 16/2019 dostatočne ozrejmil, že v správnom konaní o prepustenie
policajta zo služobného pomeru možno použiť ako listinné dôkazy aj výpovede svedkov
z vyšetrovacieho spisu, a to aj pred právoplatným odsúdením pre trestný čin, resp. pred
právoplatným oslobodením spod obžaloby (pozri bod 25).
49. Ústavný súd v uvedenej súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že judikatúra
ESĽP, ktorej sa sťažovateľ dovoláva, sa týka trestných vecí v zmysle čl. 6 dohovoru, čo
vylučuje bez ďalšieho jej aplikáciu na daný prípad.
50. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu