Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 402/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , t. č.

v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná advokát

Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2019, ale aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

, t. č. v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu

odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 2 (ďalej len „“), ako aj a 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. októbra 2019, ale aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. mája 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra

vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 255 zo 4. novembra 2015 podľa § 192

ods. 1 písm. e) o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,

Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky

a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

dňom 7. novembra 2015 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

3. Sťažovateľ podal proti personálnemu rozkazu ministra rozklad, ktorý bol

rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. p. KM-

OLVS-140/2015/OPK zo 17. februára 2016 zamietnutý a personálny rozkaz ministra

o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru bol potvrdený.

4. Sťažovateľ 18. apríla 2016 podal žalobu o preskúmanie postupu a zákonnosti

rozhodnutia žalovaného v spojení s personálnym rozkazom ministra.

5. Rozsudkom krajského súdu č. k. -86 zo 17. januára 2019 bolo

rozhodnutie žalovaného, ako aj personálny rozkaz ministra zrušený a vec bola vrátená

žalovanému na ďalšie konanie.

6. Žalovaný podal proti rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť.

7. Rozsudkom najvyššieho súdu ako kasačného súdu sp. zn. z 25. júna

2019 bol rozsudok krajského súdu č. k. -86 zo 17. januára 2019 vo veci samej

zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

8. Novým rozsudkom krajského súdu č. k. -163 zo 17. októbra 2019 bola

žaloba sťažovateľa zamietnutá. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú

sťažnosť.

9. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 20. mája 2020, ktorý bol

právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 10. júna 2020, bola kasačná sťažnosť podaná

sťažovateľom zamietnutá.

10. Ťažiskom (jadrom) námietok sťažovateľa, od ktorého sa odvíjajú aj ďalšie

námietky súvisiace s porušením označených základných práv, je, že postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa z dôvodu, že zostali bez povšimnutia jeho

zásadné námietky.

11. Zásadné námietky sťažovateľa možno zhrnúť takto:

a) správne orgány nevykonali vlastné dokazovanie;

b) na meritórne rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru, ktorým sa

zásadným spôsobom zasiahlo do základných práv sťažovateľa, nepostačuje iba formálne

prevzatie zápisníc z trestného konania, ale bolo potrebné po takomto prebratí zápisníc

vykonať aj výsluchy svedkov kontradiktórnym postupom;

c) podkladom pre administratívne konanie o prepustení zo služobného pomeru ako

celok (pre jeho skutkový, právny a personálny záver), teda nielen na jeho začatie, môžu byť

aj dôkazné informácie zistené zákonnými postupmi podľa . Sťažovateľ

v súvislosti s jeho opakovanou námietkou zásadného skutkového a právneho významu,

podľa ktorej správne orgány nevykonali vlastné dokazovanie, zdôrazňuje, že správne orgány

boli povinné predvolať aspoň kľúčových svedkov a umožniť tak sťažovateľovi, resp. jeho

právnemu zástupcovi prítomnosť na týchto výsluchoch spolu s možnosťou klásť svedkom

otázky, čo sa však nestalo. Správne orgány len „zabezpečili“ výpovede z trestného konania,

avšak ich nevykonali. Inými slovami, správne konanie vo veci prepustenia zo služobného

pomeru nemôže byť podľa názoru sťažovateľa založené v podstate (výlučne) na listinných

dôkazoch prebratých z trestného konania tak, ako sa to stalo v prípade sťažovateľa. Išlo

o prísne formalistický postup správnych orgánov (ktoré nevykonali ani len kľúčové

výsluchy svedkov), v dôsledku čoho došlo k porušeniu označených práv. Treba podčiarknuť

a zdôrazniť, že správnym orgánom nič nebránilo, aby v súlade so zásadou rovnosti zbraní

a zásadou kontradiktórnosti konania ako inherentných súčastí spravodlivého procesu

vypočuli aspoň kľúčových svedkov;

d) sťažovateľovi bolo 13. októbra 2015 doručené uznesenie o vznesení obvinenia.

Je z neho zrejmé, že k obsahu zápisnice o výsluchu (ďalej len )

z 12. októbra 2015, ktorá bola rozhodujúcim podkladom na vydanie rozhodnutia

o prepustení zo služobného pomeru, sa sťažovateľ nemohol reálne a účinne

(kontradiktórnym spôsobom) vyjadriť a položiť svedkom otázky, a to nielen v trestnom

konaní, ale ani v konaní o prepustenie zo služobného pomeru. Nadriadený s personálnou

právomocou totiž takýto postup neuplatnil. Inými slovami, nadriadený síce mohol

v správnom konaní použiť zápisnice z trestného konania (čo sťažovateľ ani nenamieta),

avšak mal svedkov predvolať a umožniť sťažovateľovi klásť im otázky, čo však zjavne

neurobil. Rovnako boli závažným spôsobom porušené práva sťažovateľa aj formálnym

prebratím zápisnice o výsluchu (ďalej len ) z 10. októbra 2015

(vykonanom taktiež ešte pred vznesením obvinenia). V správnom konaní neboli vykonané

kontradiktórnym spôsobom ani výsluchy ďalších osôb (výsluch [ďalej len

] z 13. októbra 2015, výsluch z 13. októbra 2015). Inými

slovami, dôkazy zhromaždené v správnom konaní (zápisnice o výsluchu svedkov prebraté

z trestného konania) nemožno považovať za prípustné, pretože boli vykonané ešte pred

vznesením obvinenia a sťažovateľ nemal možnosť na ne reagovať, resp. klásť svedkom

otázky. Prebraté zápisnice o výsluchoch svedkov z trestného konania by boli použiteľné len

za predpokladu, že by boli vykonané po vznesení obvinenia a sťažovateľ by mal možnosť

klásť svedkom otázky v trestnom konaní a rovnako aj v správnom konaní. V danom prípade

však nebola splnená ani jedna z týchto kumulatívnych zákonných podmienok. Správne

orgány v správnom konaní nevykonali výsluchy svedkov, ktoré boli nevyhnutné k zisteniu

materiálnej pravdy. Preto možno konštatovať porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý

proces podľa čl. 6 dohovoru. Článok 6 ods. 3 písm. d) dohovoru neukladá povinnosť

predvolať všetkých svedkov, ale jeho cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov (Pisano

proti Taliansku z 27. júla 2000). Dôkazy musia byť predložené účastníkovi konania a musí

mu byť poskytnutá primeraná a dostatočná možnosť spochybniť svedectvo proti nemu

a svedka vypočuť. Rozhodnutie orgánov verejnej moci opierajúce sa iba alebo

v rozhodujúcej miere o výpoveď svedka, ktorého účastník konania ani raz v priebehu

správneho konania ako celku, ale ani v priebehu súdneho konania nemal možnosť

vypočúvať alebo dať vypočúvať, je nesprávnym procesným postupom, ktorým bolo

účastníkovi konania znemožnené uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samostatne,

ako aj v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

12. Navyše, osoby, ktoré boli vypočuté v trestnom konaní pred vznesením obvinenia,

resp. neboli vypočuté v správnom konaní, vôbec neboli stíhané za podplácanie. Vyplýva

z toho, že celé správne konanie bolo založené na ich výpovediach s očividným motívom

svedčiť, len aby neboli trestne stíhaní. V tejto súvislosti sťažovateľ žiadal najvyšší súd

o aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Adamčo

proti Slovenskej republike z 12. novembra 2019. Európsky súd pre ľudské práva okrem

iného konštatoval, že tvrdením sťažovateľa o nedôveryhodnosti výpovede pre výhody, ktoré

svedok získal, sa osobitne zaoberal iba odvolací súd, ktorý ho posúdil len z hľadiska výhod

získaných v trestnom konaní proti sťažovateľovi, avšak nezaoberal sa prípadnými výhodami

získanými týmto svedkom v inom trestnom konaní, v ktorom vystupoval ako obvinený

z vraždy. Podľa ESĽP sa konajúce súdy nevenovali ani skutočnosti, že tento usvedčujúci

dôkaz pochádzal od osoby, ktorá bola sama zapletená v danom trestnom čine.

13. V prípade sťažovateľa dokonca „kľúčoví“ svedkovia neboli ani len vyšetrovaní,

resp. za podplácanie trestne vôbec stíhaní.

14. Tieto námietky sťažovateľa krajský súd vo svojom rozsudku pominul, čím

vytvoril stav, keď jeho „závery“ nemožno riadne preskúmať. Na tieto námietky neprihliadol

ani najvyšší súd, čo podľa názoru sťažovateľa zakladá porušenie jeho označených práv

podľa a dohovoru.

15. Postup všeobecných súdov bol prísne formalistický, lebo sťažovateľove zásadné

námietky a argumentáciu ponechali úplne bez povšimnutia a ani len okrajovo neuviedli,

prečo ich nepovažovali za právne významné.

16. Napokon sťažovateľ uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

17. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3

písm. d) dohovoru postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...

pod sp. zn. zo dňa 20.05.2020 v spojení s postupom a rozhodnutím – rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -163 zo dňa 17.10.2019 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. zo dňa

20.05.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -163

zo dňa 17.10.2019 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi ,

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume (slovom

), ktoré sú povinní Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd

v Bratislave vyplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne a to do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi ,

priznáva trovy právneho zastúpenia, ktorú sú Najvyšší súd Slovenskej

republiky a Krajský súd v Bratislave povinní vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu...,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Skutkový stav veci

18. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 20. mája 2020 vyplýva, že

ním bola zamietnutá kasačná sťažnosť podaná sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu

č. k. -163 zo 17. októbra 2019. Rozsudok bol právnemu zástupcovi

sťažovateľa (totožnému s jeho právnym zástupcom v konaní vedenom ústavným súdom)

doručený podľa dátumovej pečiatky 10. júna 2020.

19. Podľa konštatovania najvyššieho súdu skutková podstata zakladajúca dôvod

na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru spočívala v tom, že sťažovateľ 4. marca

2015 počas výkonu služby v dobe od 18.30 h do 5. marca 2015 do 6.30 h ako člen hliadky

a súčasne vodič cestného vozidla s veliteľom hliadky v čase

okolo 20.30 h v meste Nové Zámky na židovskom cintoríne iniciovali stretnutie s

Od uvedených osôb spoločne vyžiadali úplatok v sume za to, že

nebudú postupovať v súlade so zákonom vo veci krádeže vlámaním do garáže

na z 1. marca 2015, o ktorej zistili, že sa jej

dopustili spolu s . Pre účely prevzatia úplatku si dohodli

stretnutie pri odpočívadle na 4. marca 2015 o 24.00 h. K stretnutiu

na dohodnutom mieste došlo až 5. marca 2015 o 00.30 h. Po stretnutí na

odviezli na parkovisko zimného štadióna v , kde ako úplatok

od neho prijali finančnú hotovosť vo výške a po prijatí úplatku spálili fotografie,

o ktorých tvrdili, že sú jediným usvedčujúcim dôkazom o krádeži. Po spálení fotografií

poučili , že ak by bol niektorý z nich predvolaný v tejto trestnej veci na výsluch,

nemajú sa priznať ku krádeži, keďže už neexistujú žiadne dôkazy. Uvedeným konaním si

príslušníci Policajného zboru nesplnili povinnosť vyplývajúcu z ich právomoci, konali

v rozpore s a

Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a súčasne porušili povinnosti

policajta uvedené v , keďže zmarili v tom čase

existujúce dôkazy a bránili v získaní ďalších dôkazov, pričom takýmto konaním zabezpečili

uvedeným osobám neoprávnený prospech spočívajúci vo vyhnutí sa trestnému stíhaniu

a za takéto konanie prijali ako úplatok finančnú hotovosť vo výške

20. Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu krajský súd z obsahu

personálneho rozkazu ministra zistil, že sú v ňom priamo vymenované dôkazy, ktoré

zabezpečil žalovaný v konaní vlastnou činnosťou, ale aj to, aké ďalšie písomnosti boli

do konania zabezpečené (pričom hlavné vymenoval a zvyšné zahrnul pod označenie „ďalší

dokumentačný materiál“). Protiprávne konanie sťažovateľa považoval za preukázané

na základe objektívnych dôkazov, čím bola naplnená skutková podstata § 192 ods. 1

písm. e) Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo v tom,

že sťažovateľ nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, neriadil sa

zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj rozkazmi,

nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených a svoje sily nevynaložil na ochranu

základných práv a slobôd, keď v rozpore so zákonom a zneužijúc svoje služobné postavenie

neoprávnene získal pre seba peňažnú sumu, na ktorú nemal právny nárok. Krajský súd sa

ďalej stotožnil s názorom orgánov verejnej správy, ktoré považovali za rozhodujúce dôkazy

spočívajúce vo výpovediach dvoch priamych svedkov, ktorí bezprostredne videli

protiprávne konanie sťažovateľa a jeho kolegu (žiadanie a prijímanie úplatku). Jeden z nich

stotožnil deň protiprávneho konania sťažovateľa a obaja jednoznačne potvrdili číslo

služobného motorového vozidla, pričom zistený skutkový stav podporili aj výpovede dvoch

nepriamych svedkov. Sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil skutkový

stav vychádzajúci z už uvedených výpovedí. Vzájomnú zhodu, resp. bezrozpornosť

a hodnovernosť týchto výpovedí potvrdil aj rozsudok Špecializovaného trestného súdu

Pezinok, pobočka Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn.

z 2. októbra 2017. Krajský súd ďalej odmietol tvrdenie, že nezákonnosť personálneho

rozkazu ministra a rozhodnutie žalovaného je založené na tom, že špecializovaný súd

doplnil dokazovanie o výsluch ďalších svedkov, pričom konštatoval, že v prejednávanej

veci boli dané zákonné dôvody na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru policajta

v okamihu jeho prepustenia, pričom tieto nie sú a ani neboli závislé od výsledku trestného

konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne

dosahovať intenzitu trestného činu. Tieto zákonné dôvody sú dané bez ohľadu na možný

budúci výsledok trestného konania, ktoré nemá vplyv na priebeh personálneho konania

(a to aj podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, v zmysle ktorej sankciu za porušenie

služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou

zodpovednosťou). Napokon krajský súd konštatoval, že nadriadený sťažovateľa v rámci

konania na základe vlastného šetrenia zabezpečil dôkazy v súlade s právnymi predpismi

zákonným spôsobom a pri ich zabezpečovaní a hodnotení vychádzal z ustanovení § 233

a , pričom posúdil všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu

na to, či svedčia v prospech sťažovateľa alebo v jeho neprospech. Po vyhodnotení správne

konštatoval protiprávne konanie sťažovateľa, ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka

Policajného zboru. Podľa presvedčenia krajského súdu personálny rozkaz ministra bol

vydaný v súlade s ustanovením a disponoval všetkými

vyžadovanými formálnymi i obsahovými náležitosťami. Zároveň personálny rozkaz bol

dostatočne odôvodnený a žalovaný sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa

uvedenými v rozklade.

21. Napokon najvyšší súd konštatuje obsah kasačnej sťažnosti podanej sťažovateľom,

v ktorej je obsiahnutá argumentácia v podstate totožná s argumentáciou sťažovateľa

uvedenou v ústavnej sťažnosti.

22. Podľa názoru najvyššieho súdu námietky vo vzťahu k nevykonaniu vlastného

dokazovania a nezabezpečenia kontradiktórnych výsluchov sťažovateľ prvýkrát zdôraznil až

vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného voči pôvodnému rozsudku krajského

súdu č. k. -86 zo 17. januára 2019, ktorý bol rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. júna 2019 zrušený a vrátený krajskému súdu na ďalšie konanie.

23. Treba však uviesť, že ani v prípade včasnosti vznesených námietok by tieto

neobstáli, keďže zo spisového materiálu, ale aj z rozsudku krajského súdu, s ktorým sa

najvyšší súd v plnej miere stotožňuje, je zrejmé, že nadriadený sťažovateľa v konaní

zabezpečil dostatočné dôkazy, a to tak z hľadiska ich obsahu, ako aj rozsahu v súlade

s právnymi predpismi na základe vlastného šetrenia, zákonným spôsobom a pri ich

zabezpečovaní a hodnotení postupoval tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav

veci. Posudzoval pritom všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech

alebo neprospech sťažovateľa. Za kľúčové považoval výpovede dvoch priamych svedkov

podporené výpoveďami dvoch nepriamych svedkov, ktoré v správnom konaní vykonal ako

listinné dôkazy. K týmto dôkazom, ako aj k celému spisovému materiálu (vrátane návrhu

na rozhodnutie) mal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa, predložiť svoje námietky, resp.

pripomienky, prípadne uplatniť svoje návrhy a dôkazy. Materiál mu bol predložený až

22. mája 2015 (t. j. až 9 dní potom, ako mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia)

a možnosť vyjadriť sa mal do 23. mája 2015 do 14.00 h. V tejto lehote sťažovateľ doručil

nadriadenému fotokópiu sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: SKIS-

95/OISZ-V-2015, o ktorej uviedol, že je súčasne jeho vyjadrením vo veci prepúšťacieho

konania. Týmto vyjadrením sa nadriadený zaoberal, pričom ho však v zmysle úradného

záznamu z 23. októbra 2015 vyhodnotil ako irelevantné vzhľadom na skutočnosť, že sa

viaže na trestné konanie, hoci predmetom prejednávanej veci bolo konanie týkajúce sa

služobného pomeru.

24. Najvyšší súd sa ďalej nestotožnil s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej postup

krajského súdu bol len formalistický. V skutočnosti sa krajský súd zaoberal všetkými

relevantnými námietkami, a to aj s prihliadnutím na závery rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. , keď in concreto posudzoval, či orgány verejnej správy vykonali

dostatočné dokazovanie, či riadne vyhodnotili dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti

a či dôkazy boli dostatočné na vyvodenie záveru o existencii zákonného dôvodu

na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Krajský

súd sa s námietkami dostatočne vysporiadal, svoje úvahy racionálne odôvodnil, vyvodil

správne právne závery a neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by bolo

relevantné pre posúdenie veci.

25. Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku neprípustnosti dôkazov v správnom konaní,

keďže boli vykonané v trestnom konaní, ako aj námietku, že osoby vypočuté v trestnom

konaní neboli vôbec stíhané za podplácanie, najvyšší súd poukazuje na odôvodnenie svojho

rozsudku sp. zn. , v ktorom dostatočne ozrejmil, že v správnom konaní

o prepustenie policajta zo služobného pomeru možno použiť ako listinné dôkazy tiež

výpovede svedkov z vyšetrovacieho spisu, a to predtým, než došlo k právoplatnému

odsúdeniu pre trestný čin, prípadne oslobodeniu spod obžaloby.

26. Napokon najvyšší súd zistil, že jeho uznesením sp. zn. z 26. februára

2019 bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB-

z 2. októbra 2017 zamietnuté.

27. Najvyšší súd v závere konštatuje, že prepustenie policajta zo služobného pomeru

pre porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom podľa

nie je disciplinárnym opatrením v zmysle

Nevzniká tu konflikt so zásadou ne bis in idem. To umožňuje, aby

konania prebiehali na sebe nezávisle a dôkazy z trestného konania mohli byť použité aj

v administratívnom konaní.

III.

Relevantná právna úprava

28. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

29. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

30. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

31. Na prerokovanie tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46

ods. 2 a a 3 písm. d) dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku zo 17. októbra 2019, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

32. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

33. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. októbra 2019 bola

prípustná kasačná sťažnosť ako opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd

v rámci kasačného konania. Tým je zároveň vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc

ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať proti rozsudku

krajského súdu kasačnú sťažnosť ako opravný prostriedok aj využil.

34. Odlišná je situácia vo vzťahu k zvyšnej časti ústavnej sťažnosti. Túto treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

35. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

36. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

37. Jadrom podanej ústavnej sťažnosti sú štyri námietky podrobne uvedené v bode

11, ako aj ďalšia námietka v bode 12. Ich podstatu možno vyjadriť tak, že správne orgány

rozhodli bez vykonania dokazovania osobnými výsluchmi svedkov, na výpovediach ktorých

založili svoje závery o naplnení zákonných podmienok pre prepustenie sťažovateľa

zo služobného pomeru. Podľa názoru sťažovateľa tým hrubo zasiahli do jeho práv

vyplývajúcich z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keďže priamo popreli princíp

kontradiktórnosti konania vyžadujúci, aby mal sťažovateľ možnosť klásť svedkom otázky

a vyjadrovať sa k ich výpovediam. Uvedené ustanovenie dohovoru vylučuje, aby osobné

výpovede svedkov boli nahradené prečítaním ich výpovedí realizovaných bez účasti

sťažovateľa a bez možnosti jeho ingerencie pri týchto výsluchoch. Pritom tieto osoby

za podplácanie vôbec trestne stíhané neboli.

38. Ústavný súd považuje za rozhodujúce konštatovanie najvyššieho súdu, podľa

ktorého námietky vo vzťahu k nevykonaniu vlastného dokazovania a nezabezpečenia

kontradiktórnych výsluchov sťažovateľ prvýkrát zdôraznil až vo vyjadrení ku kasačnej

sťažnosti žalovaného voči pôvodnému rozsudku krajského súdu č. k. -86

zo 17. januára 2019, nie teda v rámci samotného správneho konania. To podľa najvyššieho

súdu znamená, že tieto námietky (tvoriace aj jadro ústavnej sťažnosti tak, ako sú uvedené

v bode 11, pozn.) uplatnil sťažovateľ oneskorene (až vo fáze súdneho prieskumného

konania v rámci správneho súdnictva). Nič na tom nemení skutočnosť, že najvyšší súd aj

napriek tomuto konštatovaniu sa zaoberal aj vecnou podstatou týchto (podľa neho)

oneskorene uplatnených námietok (pozri v bode 23 a ďalšie).

39. Ďalej treba považovať za významné, že sťažovateľ už uvedený záver najvyššieho

súdu o oneskorenosti jeho rozhodujúcich námietok v podanej ústavnej sťažnosti nijako

nenapáda (tento záver najvyššieho súdu nie je v ústavnej sťažnosti ani len spomenutý).

Ústavný súd preto vychádza z toho, že záver najvyššieho súdu o oneskorenosti námietok

sťažovateľa treba považovať medzi účastníkmi konania za nesporný. Za tohto stavu je

zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ktorá sa opiera o nesporne oneskorene

uplatnené námietky, čo je celkom zrejmé a nespochybniteľné.

40. Dosiaľ uvedené podľa názoru ústavného súdu plne a bez ďalšieho postačuje

na odmietnutie zvyšnej časti ústavnej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

41. Keďže najvyšší súd sa aj napriek záveru o oneskorenosti námietok sťažovateľa

uvedených v bode 11 predsa len nimi aj vecne (meritórne) zaoberal, vzhľadom

na principiálnu povahu problematiky aj ústavný súd považuje za možné sa týmito

námietkami sťažovateľa tiež zaoberať.

42. Argumentácia sťažovateľa je vlastne založená na implicitnej téze, podľa ktorej

správne konanie o jeho prepustenie zo služobného pomeru policajta treba považovať

vo svojej podstate za konanie o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený, a to

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, sťažovateľ považuje správne konanie

vedené proti nemu za trestné konanie v zmysle čl. 6 dohovoru. Hoci to takto sťažovateľ

explicitne v podanej ústavnej sťažnosti netvrdí, celkom nepochybne vyplýva tento jeho

právny názor zo skutočnosti, že podľa neho došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3

písm. d) dohovoru (každý, kto je obvinený z trestného činu, má minimálne právo vypočúvať

alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov

vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu). Citované

ustanovenie dohovoru, vyslovenie porušenia ktorého sťažovateľ požaduje, sa explicitne

vzťahuje na toho, kto je obvinený z trestného činu. Sťažovateľ je teda toho presvedčenia, že

konanie a rozhodovanie vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru policajta je

v zmysle dohovoru trestným konaním, a vydaný personálny rozkaz má preto povahu

odsudzujúceho rozsudku v rámci trestného konania.

43. Z doterajšej rozhodovacej praxe ESĽP možno vyvodiť, že výklad pojmu

„akýkoľvek trestný čin, z ktorého je obvinený“, ktorý je uvedený v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

má autonómny obsah nezávislý od toho, ako je pojem trestného činu, resp. obvinenia

definovaný v domácom práve. Z veci Engel proti Holandsku z 8. júna 1976 vyplýva test

skúmajúci tri kritériá umožňujúce posúdiť, či ide alebo nejde o trestné konanie v zmysle

čl. 6 dohovoru. Prvé kritérium vychádza z toho, že ak je určité konanie považované

za trestné konanie v zmysle domáceho práva, potom bez ďalšieho ide o trestné konanie aj

v zmysle čl. 6 dohovoru. Druhé kritérium skúma, či subjektom konania môže byť každý

(ako je to typické pre správne priestupky a iné správne delikty) alebo či subjektom deliktu

môže byť iba určitý obmedzený okruh osôb (napr. vojaci, väzni, príslušníci slobodného

povolania atď.), ako je to typické pre disciplinárne delikty. Napokon tretím kritériom je

prísnosť sankcie, a to z hľadiska jej druhu a výmery. Sankcia odňatia slobody zásadne

kvalifikuje čin ako trestný, ibaže by išlo o celkom krátke, najviac niekoľko dní trvajúce

sankcie vykonávané v osobitných podmienkach (napr. u vojakov).

44. Hoci podľa názoru najvyššieho súdu prepustenie policajta zo služobného pomeru

pre porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nie je

disciplinárnym opatrením (disciplinárne opatrenie je z hľadiska systematiky zákona

č. osobitným druhom sankcie odlišnej od prepustenia policajta zo služobného

pomeru), podľa názoru ústavného súdu prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa

je vzhľadom na sledovaný cieľ obdobné ako

disciplinárne opatrenie podľa § 53 tohto zákona.

45. Pre kvalifikáciu disciplinárnych deliktov ako „trestných“ činov v zmysle čl. 6

dohovoru je rozhodujúcim kritériom prísnosť sankcie. Prakticky ide iba o prípady, kde

sankciou je odňatie slobody, aj to len v nie celkom krátkej výmere. Takáto sankcia

prichádza prakticky do úvahy len u vojakov, prípadne len u príslušníkov iných ozbrojených

zborov a za určitých osobitných okolností u odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody

(Engel proti Holandsku, Campbell a Fell proti Spojenému kráľovstvu).

46. Vzhľadom na uvedené úvahy možno dospieť k záveru, že prepustenie

sťažovateľa zo služobného pomeru a konanie o jeho prepustení nemožno považovať

za trestné konanie v zmysle čl. 6 dohovoru, čo rovnako zakladá zjavnú neopodstatnenosť

námietok sťažovateľa uvedených v bode 11.

47. Sťažovateľ ďalej namietal, že osoby svedčiace proti nemu v trestnom konaní

pred vznesením obvinenia neboli vypočuté v správnom konaní a neboli napokon ani

za podplácanie vôbec stíhané. Má to znamenať, že ich výpovede boli očividne motivované

tým, aby ony samé trestne stíhané neboli. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti dovolával

aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Adamčo proti Slovenskej republike. Toto rozhodnutie

vysvetľuje kritériá, na základe ktorých treba hodnotiť výpovede takýchto zvýhodnených

svedkov (pozri bod 12).

48. Najvyšší súd k tejto námietke uviedol, že už vo svojom skoršom zrušujúcom

rozsudku sp. zn. dostatočne ozrejmil, že v správnom konaní o prepustenie

policajta zo služobného pomeru možno použiť ako listinné dôkazy aj výpovede svedkov

z vyšetrovacieho spisu, a to aj pred právoplatným odsúdením pre trestný čin, resp. pred

právoplatným oslobodením spod obžaloby (pozri bod 25).

49. Ústavný súd v uvedenej súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že judikatúra

ESĽP, ktorej sa sťažovateľ dovoláva, sa týka trestných vecí v zmysle čl. 6 dohovoru, čo

vylučuje bez ďalšieho jej aplikáciu na daný prípad.

50. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu