Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 436/2020
PDF · 419.54 KB
No categories available
IV. ÚS 436/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Tauberom, Stará
cesta 3139/6, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 32/2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a namietané porušenie základných práv, resp. práv
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
1. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Tauberom,
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 32/2017
(ďalej len „napadnutý postup“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesením okresného súdu
sp. zn. 1 T 32/2017 z 3. decembra 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 38/2019 z 18. decembra 2019 s tým, že väzba
mu začala plynúť 3. decembra 2019 o 14.30 h. Dňa 2. júna 2020 podal sťažovateľ žiadosť
o prepustenie z väzby a súčasne s ňou podal návrh na nahradenie väzby písomným sľubom,
peňažnou zárukou, prevzatím záruky a dohľadom probačného a mediačného úradníka
(kontrolou technickými prostriedkami). Tejto žiadosti nebolo vyhovené a bola zamietnutá
okresným súdom uznesením z 8. júna 2020. Následne proti tomuto uzneseniu podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol 1. júla 2020 na neverejnom zasadnutí
tak, že ju zamietol. Následne 16. júla 2020 podal sťažovateľ ďalšiu žiadosť o prepustenie
z väzby, na ktorú reagoval okresný súd prípisom z 23. júla 2020, v ktorom uviedol,
že o tejto žiadosti nebude rozhodovať, pretože neuvádza iné dôvody ako v predchádzajúcich
žiadostiach a tiež pretože ešte neuplynula zákonná lehota 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie
o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uznáva, že nedodržal 30-dňovú lehotu,
ale tvrdí, že v nej uviedol nové dôvody na prepustenie z väzby, ako to predpokladá § 79
ods. 3 Trestného poriadku. Sťažovateľ tvrdí, že svoju žiadosť o prepustenie z väzby
zo 16. júla 2020 oprel nielen o návrhy na nahradenie väzby, ale opieral
ju aj o ďalšie dôvody, a to: „... najmä o to, že skutok, ktorý je mi kladený za vinu, by mal
byť kvalifikovaný ako prečin podvodu, že nie je ustálená výška škody, že chýbajú
všetky 4 obligatórne znaky trestného činu, minimálne subjektívna stránka a objektívna
stránka, že chýba súvislosť môjho konania s konaním zamestnancov a ošetrujúceho lekára,
ktorý vystavoval potvrdenia o dočasných práceneschopnostiach, že ďalšie trvanie väzby
nie je odôvodnené vykonávaným dokazovaním na hlavných pojednávaniach, že dôkazy,
ktoré sú proti mne sa oslabujú a nezosilňujú, že v konaní vznikajú zbytočné prieťahy,
že nie je preukázané, že by moje neúčasti na hlavných pojednávaniach boli nedôvodné,
že korunný svedok – ošetrujúci lekár je mŕtvy a pod.“
4. Sťažovateľ v ďalšej časti svojej ústavnej sťažnosti opakovane napáda
a spochybňuje predošlé právoplatné rozhodnutia o jeho neprepustení z väzby
a tiež skutočnosť, že súdy v jeho prípade nesúhlasili s nahradením väzby. Tvrdí,
že obe rozhodnutia o jeho väzbe aj prvostupňového súdu a aj odvolacieho súdu
sú arbitrárne, pretože podľa jeho názoru neobsahujú žiadne konkrétne skutočnosti
odôvodňujúce jeho vzatie do väzby. Skutočnosti, ktoré boli uvedené
v predmetných rozhodnutiach súdov o jeho väzbe, považoval za nedôvodné, ničím
nepodložené a nepreskúmateľné.
5. Vo svojej ústavnej sťažnosti, v časti, v ktorej poukazoval na nové dôvody na jeho
prepustenie z väzby, sťažovateľ spochybňoval samotné trestné stíhanie, ktoré sa proti nemu
vedie. Vyslovil svoj nesúhlas s právnou kvalifikáciou skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,
dosiaľ vykonané dokazovanie subjektívne hodnotil vo svoj prospech a tvrdil, že v jeho
prípade neboli ani naplnené zákonné podmienky pokusu trestného činu. Tvrdí,
že v konečnom dôsledku sa proti nemu vedie nezákonný proces a tým, že okresný súd tieto
jeho námietky spochybňujúce dôvodnosť trestného konania proti nemu neposúdil ako nový
dôvod na prepustenie z väzby v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku a na jeho žiadosť
o prepustenie z väzby (zo 16. júla 2020, pozn.) odpovedal iba formou prípisu, mal porušiť
jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru.
6. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,
pričom výšku tejto sumy bližšie neodôvodnil.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo , podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 5 ods. 3, 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní
vedenom pod sp.zn. 1T/32/2017 porušené bolo.
2. Opatrenie Okresného súdu Svidník s názvom - žiadosť
o prepustenie z väzby – oznámenie sp.zn. 1T/32/2017 z 23.júla 2020 zrušuje.
3. , priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 5000 €(slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Svidník povinný
zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Svidník je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume
371,68 € (slovom tristosedemdesiatjeden eur a šesťdesiatosem centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Tomáša Taubera, advokáta advokátska kancelária, Stará cesta
3139/6, 05201,Spišská Nová Ves, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8.1 Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8.2 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8.3 Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8.4 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
11.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
11.3 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
12.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej
právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
12.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene
rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
13. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti
sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený,
ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa,
keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Sťažovateľ vytýka napadnutému postupu okresného súdu, že o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby nerozhodol uznesením, ale iba prípisom, resp. oznámením. Tvrdí
tiež, že vo svojej žiadosti uviedol nové dôvody podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku,
preto nemôže obstáť tvrdenie okresného súdu, že ešte neuplynula zákonná lehota 30 dní
odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu
je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať
konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie
obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom
určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy
korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne
stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Ustanovenie čl. 17
ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie,
v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. III. ÚS 7/00, I. ÚS 34/04).
18. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia čl. 5
ods. 3 dohovoru poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej
kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“
(prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby), teda na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo
o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie na slobodu,
je neaplikovateľné (u takéhoto sťažovateľa tak prichádza do úvahy len aplikácia čl. 5
ods. 4 dohovoru).
19.1 Z pripojených žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby je zrejmé, že vo svojej
žiadosti zo 16. júla 2020 uviedol na rozdiel od svojej predošlej žiadosti viacero nových
dôvodov. Avšak všetky tieto „nové“ dôvody majú spochybňovať samotné trestné konanie
vedené proti sťažovateľovi (sťažovateľ nesúhlasí s právnou kvalifikáciou činu,
ktorý sa mu kladie za vinu; tvrdí, že nie sú naplnené znaky jeho skutkovej podstaty;
subjektívne hodnotí dôkazy vykonané v konaní). Formálne je síce pravda, že tieto dôvody
sťažovateľ neuviedol vo svojej predošlej žiadosti o prepustenie z väzby, ale vzhľadom
na charakter rozhodovania o väzbe nemožno uzavrieť, že by konajúce
súdy vo svojom poslednom rozhodnutí o väzbe sťažovateľa (uznesenie krajského súdu
č. k. 6 Tos 17/2020-4841 z 1. júla 2020, pozn.) neposudzovali aj dôvodnosť samotného
trestného stíhania sťažovateľa. Súdy rozhodujúce o väzbe totiž musia (okrem existencie
formálnych dôvodov väzby) obligatórne posúdiť aj materiálnu podmienku väzby,
t. j. či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený.
19.2 K materiálnej podmienke väzby sťažovateľa krajský súd v uznesení
č. k. 6 Tos 17/2020-4841 z 1. júla 2020 uviedol: „Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného
stíhania, aj podľa názoru sťažnostného súdu možno konštatovať, že dôkazy,
ktoré boli doposiaľ vo veci získané, nie sú spochybnené ani v tomto štádiu trestného konania
a z týchto vyplýva dôvodnosť podozrenia, že skutok sa stal, má znaky stíhaného trestného
činu a sú dôvody na podozrenie, že tento spáchal obžalovaný, pričom pre jednotlivé
čiastkové útoky stíhaného skutku už bola na neho na Okresný súd Svidník dňa 10.03.2017
podaná obžaloba. Uvedené tvrdenie je možné aj v tomto štádiu trestného konania oprieť
najmä o výpovede svedkov poškodených a ,
o výpoveď svedkyne , ako aj výpovede ďalších svedkov a listinné
dôkazy, ktoré sú obsahom spisu.“
20. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že dôvodmi, ktoré sťažovateľ
jednak vo svojej ústavnej sťažnosti a taktiež v samotnej žiadosti o prepustenie z väzby
zo 16. júla 2020 prezentoval ako nové, sa súdy rozhodujúce o jeho väzbe zaoberali
kontinuálne v rámci posudzovania materiálnej podmienky väzby. Tieto jeho dôvody
v konečnom dôsledku nemôžu byť posúdené ako nové, aj keď ich predtým neuviedol
vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby, keďže ich súdy pri rozhodovaní o väzbe napriek
tomu vzali do úvahy. V prípade jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 16. júla 2020
preto neboli splnené zákonné podmienky podľa § 79 ods. 3 poslednej vety Trestného
poriadku, aby sa ňou okresný súd zaoberal meritórne. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje,
že súd sa pri posudzovaní materiálnej podmienky väzby nezameriava na hodnotenie viny
obvineného, obhajoby obvineného alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2
ods. 12 Trestného poriadku. Súd v tomto prípade skúma predovšetkým, či existujú dôvody
na podozrenie, že skutok, ktorý má znaky trestného činu, spáchal obvinený.
S tým korešponduje aj už uvedená citácia.
21. Ústavný súd zároveň podotýka, že sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti
na veľkom priestore a opakovane napádal spôsob, akým sa okresný súd a krajský súd
vo svojich rozhodnutiach o väzbe vysporiadali s jeho námietkami proti formálnym
dôvodom väzby a taktiež s jeho žiadosťou o nahradenie väzby. Ústavný súd sa v tomto
rozhodnutí týmito námietkami bližšie nezaoberal, pretože nespadajú do rozsahu prieskumu
o tejto ústavnej sťažnosti. Tento je limitovaný posúdením, či okresný súd vydaním prípisu,
resp. oznámenia z 23. júla 2020 porušil sťažovateľom označené základné práva a práva.
Okrem toho sťažovateľ predmetné rozhodnutia o svojej väzbe (uznesenie okresného súdu
č. k. 1 T 32/2017-4815 z 8. júna 2020 a uznesenie krajského súdu č. k. 6 Tos 17/2020-4841
z 1. júla 2020) napadol osobitnou ústavnou sťažnosťou vedenou na ústavnom súde
pod sp. zn. Rvp 2014/2020 a ich prieskum bude predmetom uvedeného konania.
22. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
23. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým postupom okresného súdu, ktorý vyústil do vydania prípisu,
resp. oznámenia z 23. júla 2020, a obsahom základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vo vzťahu
k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd
jeho ústavnú sťažnosť taktiež odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú, pretože predmetný článok bol v kontexte sťažovateľovej
situácie neaplikovateľný (bod 18 odôvodnenia tohto uznesenia).
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu