Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 436/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Tauberom, Stará

cesta 3139/6, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , 2 a 5 , práv podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a namietané porušenie základných práv, resp. práv

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Tauberom,

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnutý postup“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby

podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením okresného súdu

sp. zn. z 3. decembra 2019 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. decembra 2019 s tým, že väzba

mu začala plynúť 3. decembra 2019 o 14.30 h. Dňa 2. júna 2020 podal sťažovateľ žiadosť

o prepustenie z väzby a súčasne s ňou podal návrh na nahradenie väzby písomným sľubom,

peňažnou zárukou, prevzatím záruky a dohľadom probačného a mediačného úradníka

(kontrolou technickými prostriedkami). Tejto žiadosti nebolo vyhovené a bola zamietnutá

okresným súdom uznesením z 8. júna 2020. Následne proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol 1. júla 2020 na neverejnom zasadnutí

tak, že ju zamietol. Následne 16. júla 2020 podal sťažovateľ ďalšiu žiadosť o prepustenie

z väzby, na ktorú reagoval okresný súd prípisom z 23. júla 2020, v ktorom uviedol,

že o tejto žiadosti nebude rozhodovať, pretože neuvádza iné dôvody ako v predchádzajúcich

žiadostiach a tiež pretože ešte neuplynula zákonná lehota 30 dní odo dňa, keď rozhodnutie

o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uznáva, že nedodržal 30-dňovú lehotu,

ale tvrdí, že v nej uviedol nové dôvody na prepustenie z väzby, ako to predpokladá § 79

ods. 3 . Sťažovateľ tvrdí, že svoju žiadosť o prepustenie z väzby

zo 16. júla 2020 oprel nielen o návrhy na nahradenie väzby, ale opieral

ju aj o ďalšie dôvody, a to: „... najmä o to, že skutok, ktorý je mi kladený za vinu, by mal

byť kvalifikovaný ako prečin podvodu, že nie je ustálená výška škody, že chýbajú

všetky 4 obligatórne znaky trestného činu, minimálne subjektívna stránka a objektívna

stránka, že chýba súvislosť môjho konania s konaním zamestnancov a ošetrujúceho lekára,

ktorý vystavoval potvrdenia o dočasných práceneschopnostiach, že ďalšie trvanie väzby

nie je odôvodnené vykonávaným dokazovaním na hlavných pojednávaniach, že dôkazy,

ktoré sú proti mne sa oslabujú a nezosilňujú, že v konaní vznikajú zbytočné prieťahy,

že nie je preukázané, že by moje neúčasti na hlavných pojednávaniach boli nedôvodné,

že korunný svedok – ošetrujúci lekár je mŕtvy a pod.“

4. Sťažovateľ v ďalšej časti svojej ústavnej sťažnosti opakovane napáda

a spochybňuje predošlé právoplatné rozhodnutia o jeho neprepustení z väzby

a tiež skutočnosť, že súdy v jeho prípade nesúhlasili s nahradením väzby. Tvrdí,

že obe rozhodnutia o jeho väzbe aj prvostupňového súdu a aj odvolacieho súdu

sú arbitrárne, pretože podľa jeho názoru neobsahujú žiadne konkrétne skutočnosti

odôvodňujúce jeho vzatie do väzby. Skutočnosti, ktoré boli uvedené

v predmetných rozhodnutiach súdov o jeho väzbe, považoval za nedôvodné, ničím

nepodložené a nepreskúmateľné.

5. Vo svojej ústavnej sťažnosti, v časti, v ktorej poukazoval na nové dôvody na jeho

prepustenie z väzby, sťažovateľ spochybňoval samotné trestné stíhanie, ktoré sa proti nemu

vedie. Vyslovil svoj nesúhlas s právnou kvalifikáciou skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,

dosiaľ vykonané dokazovanie subjektívne hodnotil vo svoj prospech a tvrdil, že v jeho

prípade neboli ani naplnené zákonné podmienky pokusu trestného činu. Tvrdí,

že v konečnom dôsledku sa proti nemu vedie nezákonný proces a tým, že okresný súd tieto

jeho námietky spochybňujúce dôvodnosť trestného konania proti nemu neposúdil ako nový

dôvod na prepustenie z väzby v zmysle a na jeho žiadosť

o prepustenie z väzby (zo 16. júla 2020, pozn.) odpovedal iba formou prípisu, mal porušiť

jeho základné práva podľa , 2 a 5 , ako aj jeho práva podľa

ods. 3 a 4 dohovoru.

6. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,

pričom výšku tejto sumy bližšie neodôvodnil.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo , podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a jeho právo podľa , 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní

vedenom pod sp.zn. porušené bolo.

2. Opatrenie Okresného súdu Svidník s názvom - žiadosť

o prepustenie z väzby – oznámenie sp.zn. z 23.júla 2020 zrušuje.

3. , priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 5000 €(slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Svidník povinný

zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Svidník je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume

371,68 € (slovom tristosedemdesiatjeden eur a šesťdesiatosem centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Tomáša Taubera, advokáta advokátska kancelária, Stará cesta

3139/6, Nová Ves, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8.1 Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8.2 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.3 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8.4 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.1 Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

11.2 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

11.3 Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12.1 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený

slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď

predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej

právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

12.2 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím

alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene

rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie

slobody nezákonné.

13. Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti

sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený,

ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa,

keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Sťažovateľ vytýka napadnutému postupu okresného súdu, že o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby nerozhodol uznesením, ale iba prípisom, resp. oznámením. Tvrdí

tiež, že vo svojej žiadosti uviedol nové dôvody podľa ,

preto nemôže obstáť tvrdenie okresného súdu, že ešte neuplynula zákonná lehota 30 dní

odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu

je garantované a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať

konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie

obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom

určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia

korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. ,

, , ).

17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne

stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje a dohovor. Ustanovenie

ods. 2 obsahuje pri väzbe také práva, akými sú právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. , ).

18. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia čl. 5

ods. 3 dohovoru poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej

kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“

(prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby), teda na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo

o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby – žiadosť o prepustenie na slobodu,

je neaplikovateľné (u takéhoto sťažovateľa tak prichádza do úvahy len aplikácia čl. 5

ods. 4 dohovoru).

19.1 Z pripojených žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby je zrejmé, že vo svojej

žiadosti zo 16. júla 2020 uviedol na rozdiel od svojej predošlej žiadosti viacero nových

dôvodov. Avšak všetky tieto „nové“ dôvody majú spochybňovať samotné trestné konanie

vedené proti sťažovateľovi (sťažovateľ nesúhlasí s právnou kvalifikáciou činu,

ktorý sa mu kladie za vinu; tvrdí, že nie sú naplnené znaky jeho skutkovej podstaty;

subjektívne hodnotí dôkazy vykonané v konaní). Formálne je síce pravda, že tieto dôvody

sťažovateľ neuviedol vo svojej predošlej žiadosti o prepustenie z väzby, ale vzhľadom

na charakter rozhodovania o väzbe nemožno uzavrieť, že by konajúce

súdy vo svojom poslednom rozhodnutí o väzbe sťažovateľa (uznesenie krajského súdu

č. k. -4841 z 1. júla 2020, pozn.) neposudzovali aj dôvodnosť samotného

trestného stíhania sťažovateľa. Súdy rozhodujúce o väzbe totiž musia (okrem existencie

formálnych dôvodov väzby) obligatórne posúdiť aj materiálnu podmienku väzby,

t. j. či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený.

19.2 K materiálnej podmienke väzby sťažovateľa krajský súd v uznesení

č. k. -4841 z 1. júla 2020 uviedol: „Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného

stíhania, aj podľa názoru sťažnostného súdu možno konštatovať, že dôkazy,

ktoré boli doposiaľ vo veci získané, nie sú spochybnené ani v tomto štádiu trestného konania

a z týchto vyplýva dôvodnosť podozrenia, že skutok sa stal, má znaky stíhaného trestného

činu a sú dôvody na podozrenie, že tento spáchal obžalovaný, pričom pre jednotlivé

čiastkové útoky stíhaného skutku už bola na neho na Okresný súd Svidník dňa 10.03.2017

podaná obžaloba. Uvedené tvrdenie je možné aj v tomto štádiu trestného konania oprieť

najmä o výpovede svedkov poškodených a ,

o výpoveď svedkyne , ako aj výpovede ďalších svedkov a listinné

dôkazy, ktoré sú obsahom spisu.“

20. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že dôvodmi, ktoré sťažovateľ

jednak vo svojej ústavnej sťažnosti a taktiež v samotnej žiadosti o prepustenie z väzby

zo 16. júla 2020 prezentoval ako nové, sa súdy rozhodujúce o jeho väzbe zaoberali

kontinuálne v rámci posudzovania materiálnej podmienky väzby. Tieto jeho dôvody

v konečnom dôsledku nemôžu byť posúdené ako nové, aj keď ich predtým neuviedol

vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby, keďže ich súdy pri rozhodovaní o väzbe napriek

tomu vzali do úvahy. V prípade jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 16. júla 2020

preto neboli splnené zákonné podmienky podľa § 79 ods. 3 poslednej vety Trestného

poriadku, aby sa ňou okresný súd zaoberal meritórne. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje,

že súd sa pri posudzovaní materiálnej podmienky väzby nezameriava na hodnotenie viny

obvineného, obhajoby obvineného alebo dôkazov spôsobom upraveným v § 2

ods. 12 . Súd v tomto prípade skúma predovšetkým, či existujú dôvody

na podozrenie, že skutok, ktorý má znaky trestného činu, spáchal obvinený.

S tým korešponduje aj už uvedená citácia.

21. Ústavný súd zároveň podotýka, že sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti

na veľkom priestore a opakovane napádal spôsob, akým sa okresný súd a krajský súd

vo svojich rozhodnutiach o väzbe vysporiadali s jeho námietkami proti formálnym

dôvodom väzby a taktiež s jeho žiadosťou o nahradenie väzby. Ústavný súd sa v tomto

rozhodnutí týmito námietkami bližšie nezaoberal, pretože nespadajú do rozsahu prieskumu

o tejto ústavnej sťažnosti. Tento je limitovaný posúdením, či okresný súd vydaním prípisu,

resp. oznámenia z 23. júla 2020 porušil sťažovateľom označené základné práva a práva.

Okrem toho sťažovateľ predmetné rozhodnutia o svojej väzbe (uznesenie okresného súdu

č. k. -4815 z 8. júna 2020 a uznesenie krajského súdu č. k. -4841

z 1. júla 2020) napadol osobitnou ústavnou sťažnosťou vedenou na ústavnom súde

pod sp. zn. a ich prieskum bude predmetom uvedeného konania.

22. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

23. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým postupom okresného súdu, ktorý vyústil do vydania prípisu,

resp. oznámenia z 23. júla 2020, a obsahom základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú. Vo vzťahu

k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd

jeho ústavnú sťažnosť taktiež odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú, pretože predmetný článok bol v kontexte sťažovateľovej

situácie neaplikovateľný (bod 18 odôvodnenia tohto uznesenia).

24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu