Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 235/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s., Einsteinova 25, Bratislava,

IČO 47 256 281, zastúpenej advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital

Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Martin

Škubla, vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a na slobodné

rozširovanie informácií podľa a 2 a základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -345 z 28. marca 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s.

na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa a 2

Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -345

z 28. marca 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -345 z 28. marca 2017

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť obchodnej spoločnosti

News and Media Holding a. s. trovy konania v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať

eur a šesťdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu advokátska kancelária

Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti News and Media

Holding a. s. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) uznesením

č. k. -30 z 26. mája 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len ,“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti News and Media Holding a. s., Einsteinova

25, Bratislava, IČO 47 256 281, vo veci namietaného porušenia základného práva

na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

č. k. -345 z 28. marca 2017 (ďalej aj ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu bol v celom rozsahu potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len ,,okresný súd“) č. k. -271 z 12. septembra 2016 (ďalej len

,,rozsudok okresného súdu“), ktorým okresný súd v právnej veci žaloby o ochranu osobnosti

a náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu (ďalej len ,,žalobca“) proti

sťažovateľke, v procesnom postavení žalovanej vo veci samej, tejto ako vydavateľke

periodickej tlače týždenníka PLUS 7 DNÍ uložil povinnosť uverejniť v tomto týždenníku

ospravedlnenie, zdržať sa ďalších zásahov do osobnostných práv žalobcu prostredníctvom

uverejneného článku zo 7. februára 2013 (ďalej len ,,článok zo 7. februára 2013“) a zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €. Vo zvyšnej časti okresný súd

žalobu zamietol. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali dovolanie ako

sťažovateľka, tak aj žalobca, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra 2018 (ďalej len ,,uznesenie

najvyššieho súdu“) v zmysle Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,CSP“) odmietnuté.

3. Sťažovateľka namietla v prvom rade porušenie jej práva na slobodu prejavu

a na slobodné rozširovanie informácií, čo odôvodňovala tým, že zverejnenie článku

zo 7. februára 2013 sťažovateľkou považuje za jej legitímne realizovanie uvedeného

základného práva, a zároveň vo vzťahu k napadnutému rozsudku vytkla, že krajský súd

sa právnymi otázkami, ktoré súvisia s hodnotením stretu tohto základného práva vo vzťahu

k článku zo 7. februára 2013, zaoberal len povrchne. Vzhľadom na to sťažovateľka

považuje napadnutý rozsudok zároveň aj za arbitrárny a porušujúci tiež aj jej základné právo

na súdnu ochranu. K tomu dodala, že podľa jej názoru bola komparácia ústavných práv

v predmetnej veci vykonaná povrchne, ako keby malo právo na ochranu osobnosti

generálnu prednosť pred právom na slobodu prejavu sťažovateľky ako vydavateľky

periodickej tlače a je nepochybné, že došlo k zásahu do slobody prejavu sťažovateľky,

a to jej obmedzením.

4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka bližšie rozviedla svoju

argumentáciu vo vzťahu k vykonávanému testu proporcionality. Vo vzťahu k otázke, kto

zásah vykonal, uviedla, že aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ,,ESĽP“), ako aj ústavného súdu, z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí privilegované

postavenie novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného

záujmu. Dodala, že je vydavateľkou periodickej tlače týždenníka PLUS 7 DNÍ, v ktorom

bol uverejnený článok zo 7. februára 2013. K druhej otázke, a to, o kom bol článok

zo 7. februára 2013, a teda do koho osobnostnej sféry bolo zasiahnuté, uviedla, že v prípade

žalobcu ide o osobu verejného záujmu. Uvedené odôvodnila s ohľadom na predchádzajúcu

politickú kariéru žalobcu, s poukazom na podnikateľské aktivity žalobcu počas výkonu

politických funkcií, pričom poukázala na to, že pri týchto aktivitách sa žalobca dopustil

aj trestných činov, za ktoré bol aj následne právoplatne odsúdený, ako aj na iné v minulosti

medializované výstupy vo vzťahu k žalobcovi. Tento argument sa sťažovateľka snažila

podporiť aj tým, že konštatácia, že v prípade žalobcu ide o osobu verejného záujmu,

sa vyskytla aj vo viacerých iných súdnych rozhodnutiach, z ktorých sťažovateľka následne

citovala predmetné pasáže.

5. Pokiaľ ide o tretiu otázku pri vykonávaní testu proporcionality, a teda, čo bolo

obsahom článku zo 7. februára 2013, k tejto sťažovateľka uviedla, že na publikovaní článku

zo 7. februára 2013 bol verejný záujem, pretože informoval o podozreniach

z neoprávneného poberania dávok v hmotnej núdzi žalobcom, a teda o nakladaní

s verejnými financiami. Uvedené sa snaží podporiť aj tým, že vtedajšie konanie žalobcu

malo predstavovať účelové konanie v snahe vyhnúť sa právoplatným trestným rozsudkom,

ktoré žalobcovi uložili povinnosť nahradiť Slovenskej republike škodu v sume viac

ako 300 000 € a peňažný trest v sume viac ako 33 000 €. Zároveň namietla aj nesprávnosť

argumentu súdu prvej inštancie, že neexistuje vecný súvis niektorých uverejnených

fotografií s témou článku zo 7. februára 2013. Podľa sťažovateľky popis k jednotlivým

fotografiám jednoznačne odôvodňoval, prečo boli vyhotovené, a ich súvis s témou

a obsahom článku zo 7. februára 2013. Tento súvis podľa sťažovateľky zároveň

jednoznačne vyplýval aj zo samotného textu článku zo 7. februára 2013. Taktiež

argumentáciu v tejto časti doplnila tým, že predmetné fotografie boli vyhotovené na

verejných priestranstvách, na ktorých je z ich podstaty znížená ochrana súkromia. Dodala,

že ak by sa v danom prípade dospelo k záveru, že použitie fotografií bolo neoprávnené, tak

by to podľa sťažovateľky predstavovalo práve opatrenie zmrazujúceho vplyvu na tlač.

Na záver k tejto časti uviedla, že ak neobstojí z právneho hľadiska zverejnenie fotografií

osoby verejného záujmu, navyše vyhotovených na verejnom priestranstve a viažucich sa

k článku s témou verejného záujmu, tak v takom prípade by médiá už nemohli uverejniť

akúkoľvek fotografiu.

6. Vo vzťahu k štvrtej otázke, a to, kde bol článok zo 7. februára 2013 uverejnený,

sťažovateľka uviedla, že ňou vydávaný týždenník PLUS 7 DNÍ má celoslovenskú

pôsobnosť a ide o týždenník, ktorý má charakter tzv. spoločenského média, teda venuje

sa rozmanitým okruhom spoločenských tém, nie je odborným periodikom. Dodala,

že keďže ide o populárne periodikum medzi čitateľmi, tak sa z hľadiska spracúvaných tém

nevyhýba ani kritike spoločenských javov napríklad v oblasti politiky, výkonu verejnej

moci či korupcie, alebo organizovaného zločinu.

7. K ďalšiemu posudzovanému kritériu, a to kedy bol článok zo 7. februára 2013

uverejnený, sťažovateľka uviedla, že bol uverejnený v nadväznosti na podozrenia,

že žalobca mal neoprávnene poberať dávky v hmotnej núdzi, teda neoprávnene nakladať

s verejnými financiami a zároveň zverejnená téma bola v čase publikovania aktuálna.

Vo vzťahu k poslednej otázke, a to ako boli informácie v článku zo 7. februára 2013

uverejnené, uviedla, že podľa jej názoru išlo o uverejnenie hodnotiacich úsudkov (kritiky)

autora. Tieto spočívali v tom, že existovalo podozrenie, že žalobca poberal neoprávnene

dávky v hmotnej núdzi a že z pohľadu štátnych orgánov mohlo dôjsť k ich pochybeniu

v danom prípade. Dodala, že aj v zmysle ustálenej judikatúry, a to aj ESĽP je potrebné

rozlišovať medzi hodnotiacim úsudkom a skutkovým tvrdením. K tomu uviedla,

že hodnotiaci úsudok vyjadruje autorov subjektívny názor, pričom skutkové tvrdenie

sa opiera o fakt, resp. objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou

dokazovania.

8. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka vo vzťahu k nedostatočnému

odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu uviedla, že je toho názoru, že krajský

súd využitím inštitútu skráteného odôvodnenia podľa znemožnil

sťažovateľke ako strane konania uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Zároveň poukázala na § 387 ods. 3

, podľa ktorého sa druhoinštančný súd musí vysporiadať v odôvodnení svojho

rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Sťažovateľka porušenie práva

na súdnu ochranu vidí v tom, že v napadnutom rozsudku sa krajský súd vôbec

nevysporiadal s jej námietkou uvedenou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu,

keď sťažovateľka namietala, že jej bola uložená povinnosť odstrániť z internetu celý článok

zo 7. februára 2013 napriek tomu, že do práv žalobcu mala zasiahnuť uverejnením

len konkrétnych dvoch viet z uverejnenej desiatky až stovky viet a tiež uverejnením

len konkrétnych dvoch fotografií z celkovo siedmich uverejnených. Dodala, že na túto

neprimeranosť po prvýkrát poukázala až v podanom odvolaní, pretože uvedená povinnosť

uložená sťažovateľke vyplynula až z rozsudku okresného súdu. Zo strany krajského súdu

v napadnutom rozsudku však na túto argumentáciu nedostala žiadnu odpoveď.

9. Zároveň sťažovateľka vo vzťahu k jej uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 € namietla, že uvedená povinnosť nemá

podklad vo vykonanom dokazovaní. Uviedla, že primerané zadosťučinenie v peniazoch

je totiž koncipované ako výnimočná satisfakcia, dôvodnosť priznania ktorej bolo zo strany

žalobcu potrebné riadne preukázať.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

,,1. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. -345 zo dňa

28.3.2017 porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Slovenskej

republiky.

2. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. -345 zo dňa

28.3.2017 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie,

vyhľadávanie a rozširovanie informácií, zakotvené v a 2 Slovenskej

republiky.

3. Rozhodnutie Porušiteľa, rozsudok sp. zn. -345 zo dňa 28.3.2017

sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

4. Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 3.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Porušiteľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho

zastúpenia.“

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľky

11. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti

sťažovateľky na ďalšie konanie sa krajský súd vyjadril podaním sp. zn.

z 1. júla 2020, v ktorom predseda krajského súdu v podstatnej časti uviedol, že napadnutý

rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Krajský súd v uvedenej veci zastáva názor,

že prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal podstatnými tvrdeniami, ktoré predniesli

sporové strany a zároveň sa s nimi po právnej stránke aj náležite vysporiadal. Ďalej bolo

uvedené, že krajský súd ako súd odvolací dospel v danom prípade k záveru,

že prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal aj otázkou proporcionality, a to ako

po skutkovej stránke, tak aj po stránke právnej. Nezaznamenal také tvrdenia niektorej

zo sporových strán, ktorými by bolo nutné sa zaoberať v odvolacom konaní, a teda

aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na to bolo vo veci rozhodnuté podľa

, teda bez odôvodnenia. V závere dodal, že inými tvrdeniami majúcimi

charakter prostriedkov procesného útoku alebo obrany v odvolaní sa odvolací súd môže

zaoberať, len ak by boli uplatnené pred súdom prvej inštancie.

Predseda krajského súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania

ústavnej sťažnosti.

12. Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu z 28. júla 2020 k vyjadreniu krajského

súdu podala repliku zo 6. augusta 2020, v ktorej uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava

argumentácie uvedenej v podanej ústavnej sťažnosti. Zároveň dodala, že vo vzťahu k ňou

požadovanému priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €

v prílohe tohto vyjadrenia prikladá fotokópiu strany č. 4 týždenníka PLUS 7 DNÍ

č. 23 z 8. júna 2017, a to ako dôkaz o vykonaní výroku I právoplatného rozsudku okresného

súdu, ktoré bolo potvrdené práve napadnutým rozsudkom, na základe ktorého bola

sťažovateľka povinná uverejniť ospravedlnenie žalobcovi.

Sťažovateľka vyslovila súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej

sťažnosti.

13. Ústavný súd v súlade s 16. júna 2020 zaslal

zúčastnenej osobe, v konaní vo veci samej žalobca, upovedomenie o podanej ústavnej

sťažnosti sťažovateľky a zároveň ju poučil, že má právo sa k nej vyjadriť, na čo jej stanovil

lehotu 10 dní od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba svoje právo podať vyjadrenie

k podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyužila.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou a stanoviskami účastníkov konania dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

17.1 Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,

písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať

a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha

povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať

na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľkinho základného práva na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií

podľa a 2 a základného práva na súdnu ochranu podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu. K porušeniu ňou označených práv malo

dôjsť v dôsledku nesprávneho spôsobu vykonania komparácie ústavných práv v predmetnej

veci. Sťažovateľka namietla nesprávne vyhodnotenie vykonania testu proporcionality,

v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ňou namietaných základných práv podľa ,

pretože krajský súd sa týmito otázkami zaoberal len povrchne a nedostatočne. Tiež namietla

aj to, že jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

2 000 €. Podľa sťažovateľky uvedené nemá podklad vo vykonanom dokazovaní.

19.1 Sťažovateľka tiež namietla, že krajský súd v napadnutom rozsudku

neadekvátnym spôsobom uprednostnil právo žalobcu na ochranu osobnosti pred právom

sťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, a taktiež vo vzťahu

k napadnutému rozsudku namietla arbitrárnosť jeho odôvodnenia, keď krajskému súdu

vytkla, že sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa (nedal na ňu žiadnu odpoveď)

s jej relevantnou námietkou uvedenou v odvolaní, a to prečo ak prvoinštančný súd dospel

k záveru, že v uverejnenom článku zo 7. februára 2013 malo dôjsť k zásahu do práva

žalobcu na ochranu osobnosti uvedením len niekoľkých viet z celého článku a uverejnením

dvoch fotografií z celkového počtu siedmich uverejnených fotografií, napriek tomu bola

sťažovateľke uložená povinnosť odstrániť z internetu celý článok zo 7. februára 2013.

20. Na tomto mieste ústavný súd v prvom rade považuje za vhodné ozrejmiť dôvod,

prečo podrobil meritórnemu prieskumu napadnutý rozsudok krajského súdu, napriek

skutočnosti, že sťažovateľka podanou ústavnou sťažnosťou nenapadla aj uznesenie

najvyššieho súdu. Najvyšší súd podané dovolanie sťažovateľky, ktorého prípustnosť bola

vyvodzovaná z , odmietol v zmysle . Uvedený záver

odôvodnil tým, že prípustnosť dovolania bola vyvodená z toho, že napadnutý

rozsudok krajského súdu bol nedostatočne odôvodnený, pričom judikatúrou

najvyššieho súdu je nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu považovaná za inú procesnú vadu

(než je zmätočnosť), ktorá nezakladá prípustnosť dovolania. Zároveň poukázal

aj na zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu pod sp. zn. R 2/2016, z ktorého takýto záver

vyplýva, pričom podľa najvyššieho súdu sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli ani

zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť

v dôsledku prijatia od 1. júla 2016.

20.1 Na margo už uvedeného ústavný súd dáva do pozornosti, že sa s uvedeným

právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, pretože takýto záver

je z ústavnoprávneho hľadiska, ako aj s poukazom na relevantnú judikatúru ESĽP

neudržateľný. V dôsledku prijatia novej právnej úpravy, a to

od 1. júla 2016 totiž nesporne došlo k podstatnej zmene v právnej úprave týkajúcej

sa prípustnosti dovolania. Nie je možné odhliadnuť od skutočnosti, že rovnakú, ale ani

obdobnú úpravu, ktorá bola dovtedy obsiahnutá v (teda tzv. inú

vadu) vo vzťahu k dovolaniu, resp. jeho odôvodneniu, už

výslovne neupravuje. Vzhľadom na uvedené je možné ustáliť, že v danej veci bolo

dovolanie zo strany sťažovateľky vyvodzované z podané správne, avšak

jeho odmietnutie, resp. dôvody jeho odmietnutia uvedené najvyšším súdom nie sú

z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné. Preto sťažovateľka mohla ústavnou sťažnosťou

napadnúť aj uvedené uznesenie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na § 124 tretiu vetu

(uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené

17. decembra 2019), ako aj v záujme zachovania právnej istoty sťažovateľky sa ústavný súd

aj napriek už uvedeným záverom zaoberal meritórnym posúdením napadnutého rozsudku

krajského súdu.

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam ().

22. Vo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd kladie dôraz na rešpektovanie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), pretože v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu

tvoria kľúčové právne záruky ochrany zaručených práv, ktorých súčasťou

je aj povinnosť všeobecných súdov, aby svoje rozhodnutia odôvodnili riadnym spôsobom

a aby ich skutkové a právne závery neboli arbitrárne. Práve o takýto prípad by pritom išlo

vtedy, ak by pri rozhodovaní nezohľadnili relevantné ústavné normy, v dôsledku čoho

by sa ich postup dostal do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu

tomu právu, ochrany ktorého sa účastník konania domáha. Treba dodať, že do obsahu

predmetného základného práva patrí nepochybne aj právna ochrana poskytovaná v rámci

odvolacieho konania (m. m. ).

IV.1 K námietke sťažovateľky (ku konfliktu medzi slobodou prejavu a právom

na ochranu osobnosti)

IV.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

23. Kľúčovou úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd napadnutým

rozsudkom ústavne udržateľným spôsobom rozhodol vo veci sporu o ochranu osobnosti

medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou periodickej tlače týždenníka PLUS 7 DNÍ)

a žalobcom, u ktorého podľa záverov krajského súdu a pred ním aj okresného súdu došlo

k zásahu do jeho osobnostných práv.

24. Jadrom sporu je konflikt medzi slobodou prejavu sťažovateľky na jednej strane

a právom na ochranu osobnosti žalobcu na strane druhej, ktoré sú v oboch prípadoch

garantované . Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov

je hľadanie vyváženého vzťahu medzi garantovaným právom na ochranu cti,

dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie

na strane druhej.

24.1 Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát

zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských

práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy,

resp. vyváženosti. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,

kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu

či dokonca popretiu iného práva alebo slobody ().

25. Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej

rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré

sa prijímajú priaznivo, resp. pokladajú sa za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré

urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,

znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“

(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49).

26. Sú však aj situácie, pri ktorých musí sloboda prejavu ustúpiť, pričom limitačné

klauzuly uvedené jednak v , ale aj v ustanovení dohovoru

explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu. Ide pritom o obmedzenia, ktoré

musia vždy zodpovedať demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť

aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného

práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v a konkretizovanom

najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné osoby

pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

27. Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné

súdy nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená

to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti... Ústavný

súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej

rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych

orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z ().

28. Uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi, zdržať sa ďalších

zásahov do osobnostných práv žalobcu, a to ,,odstránením“ celého článku

zo 7. februára 2013 z internetovej stránky sťažovateľky a zaplatiť žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy je nepochybne možné považovať za obmedzenie práv sťažovateľky

na slobodu prejavu. Podľa názoru sťažovateľky bol pôvodcom tohto zásahu krajský súd,

ktorý ako druhoinštančný súd napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu potvrdil rozsudok

okresného súdu. Úlohou ústavného súdu bolo v tomto prípade ale posúdiť, či išlo

z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,

resp. na základe zákona zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu

a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,

t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)

vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť

o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality ().

30. V uvedenom prípade nepochybne došlo k obmedzeniu slobody prejavu

sťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Zároveň predmetné obmedzenie sledovalo ochranu práva na súkromie,

resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo jednoznačne možno považovať za legitímny

cieľ. S poukazom na tieto okolnosti bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého

rozsudku kľúčové posúdiť, či bol uskutočnený zásah do práva na slobodu prejavu

sťažovateľky v tomto prípade primeraný, teda či zodpovedal zásade proporcionality.

30.1 Test proporcionality, ktorý je v tomto type konania založený na hľadaní

odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade ,,hovoril“

(uverejnil informáciu), bol v danom prípade povinný vykonať pri rozhodovaní o danej

kauze samotný krajský súd. Nie je preto úlohou ústavného súdu na tomto mieste detailne

rozoberať uvedený test, resp. všetky jeho aspekty, a podávať vlastnú odpoveď, úlohou

ústavného súdu v danej veci je posúdiť, či zo strany krajského súdu došlo k správnemu

uplatneniu testu proporcionality a či v predmetnej veci nedošlo zo strany krajského súdu len

k jednostrannému zhodnoteniu veci.

IV.1.2 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1

31. Krajský súd sa vo svojom napadnutom rozsudku, využijúc inštitút skráteného

odôvodnenia podľa , v celom rozsahu stotožnil so závermi rozsudku

okresného súdu ako prvoinštančného súdu. Dospel k záveru, že uverejnením jedného

nepravdivého skutkového tvrdenia a na neho nadväzujúceho jedného nepravdivého

hodnotiaceho úsudku, ako aj uverejnením dvoch fotografií v inkriminovanom článku,

z celkovo siedmich uverejnených fotografií, došlo zo strany sťažovateľky k neoprávnenému

zásahu do osobnostných práv žalobcu. S poukazom na to bolo okrem uverejnenia

ospravedlnenia žalobcovi sťažovateľke nariadené aj ,,stiahnutie“ celého inkriminovaného

článku z internetovej stránky sťažovateľky, ako aj priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

vo výške 2 000 € žalobcovi.

32. Ústavný súd po posúdení už uvedeného dospel k záveru, že zo strany krajského

súdu nedošlo k vyargumentovaniu týchto záverov v dostatočnej miere, teda takej, ktorá

by bola výsledkom aj ústavne akceptovateľného vyvažovania garantovaného práva

na ochranu osobnosti so slobodou prejavu pri náležitom uplatnení príslušného testu

proporcionality. Krajský súd sa v predmetnej veci v konflikte medzi základným právom

sťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií na jednej strane

a na strane druhej právom žalobcu na ochranu osobnosti priklonil na stranu ochrany

osobnostných práv žalobcu, čo však riadne neodôvodnil. Záver, ku ktorému v uvedenej veci

dospel krajský súd, podľa posúdenia ústavného súdu nie je možné považovať za súladný

s povinnosťou vyvažovania základného práva na slobodu prejavu a práva na ochranu

osobnosti. Takýmto spôsobom a prístupom nedošlo zo strany krajského súdu k dôslednému

uprednostneniu vyvažovania, teda pristúpeniu k dôslednému vykonaniu testu

proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti.

33. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok, ústavný súd preto posudzoval napadnutý rozsudok aj v spojení

s rozsudkom okresného súdu a právnymi závermi v ňom uvedenými.

33.1 Aj keď bolo sťažovateľke vytknuté, že uverejnením jedného nepravdivého

skutkového tvrdenia a na neho nadväzujúceho jedného hodnotiaceho úsudku,

ako aj uverejnením dvoch fotografií z celkového počtu siedmich uverejnených

v inkriminovanom článku došlo zo strany sťažovateľky k neoprávnenému zásahu

do osobnostných práv žalobcu, ústavný súd považuje celkové závery prvoinštančného súdu,

ktoré boli v plnom rozsahu potvrdené napadnutým rozsudkom krajského súdu,

za nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

najmä na sťažovateľke uloženú povinnosť ,,stiahnuť“ z internetovej stránky sťažovateľky

celý inkriminovaný článok, čo vzhľadom na vytknuté nedostatky, aj ak by ich výčitka bola

oprávnená, jednoznačne nie je možné považovať za primeraný zásah do práva sťažovateľky

na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií.

34. Oprávnenosť kritiky majúca povahu skutkových tvrdení závisí v zásade na ich

pravdivosti. Základnou otázkou tak ostáva, aké nároky musí spĺňať skutkové tvrdenie, aby

ho bolo možné označiť za (ne)pravdivé. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje,

že vzhľadom na podstatu a zmysel slobody prejavu a jej ochrany v demokratickej

spoločnosti nemožno kategóriu pravdivosti vnímať maximalisticky ako požiadavku na

absolútny súlad s objektívnym stavom reality, a to v každej situácii a v každom časovom

okamihu. Posúdenie, či je určité skutkové tvrdenie v súlade s objektívnym stavom reality,

totiž nemôže byť vzhľadom na limity ľudského poznania spravidla nikdy úplne konečné;

môže existovať iba väčšia či menšia miera praktickej istoty, že tvrdenie v takom zmysle

pravdivé je (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 3. februára 2015) ().

35. V prípade sporov o pravdivosť skutkového tvrdenia je potrebné vychádzať

z určitého reálneho poňatia kategórie pravdivosti, ktoré berie do úvahy kontext celého

článku, najmä keďže boli výroky v ňom obsiahnuté založené na spoľahlivých informáciách,

ktoré jeho autor k dispozícii skutočne mal alebo ich k dispozícii prinajmenšom mať mohol

a mal. Zároveň samozrejme ešte pred tým, ako sú prednesené určité skutkové tvrdenia,

by každý mal vyvinúť určité primerané úsilie s cieľom zistenia, či ním prezentované výroky

sú pravdivé. Miera tohto úsilia sa pritom môže líšiť v závislosti od toho, aký závažný

je zásah hroziaci do osobnostných práv dotknutej osoby alebo v závislosti na osobe autora

výroku. To sa však týka len skutkových tvrdení, o ktorých správnosti je ich autor

presvedčený, netýka sa to samozrejme vedomého šírenia neprávd. V danom prípade však

podľa posúdenia ústavného súdu vo veci konajúce všeobecné súdy podľa týchto kritérií

dostatočne nepostupovali a v dostatočnej miere svoje závery nevyargumentovali.

36. Netreba pritom zabúdať ani na tú skutočnosť, ako to vyplýva aj z vykonaného

dokazovania pred prvoinštančným súdom, že zo strany sťažovateľky bol žalobcovi

poskytnutý priestor na reakciu, teda na spochybnenie či priamo vyvrátenie ňou uvádzaných

tvrdení, ktorý ale nevyužil. Opakovane na tomto mieste treba pripomenúť, že vzhľadom

na osobu žalobcu – osobu verejného záujmu, resp. relatívnu osobu verejného záujmu,

a obsah inkriminovaného článku, ktorý riešil podozrenie jednak z neoprávneného poberania

dávok v hmotnej núdzi (verejných prostriedkov) zo strany žalobcu a zároveň poukazoval

na podozrenie, že vtedajšie konanie žalobcu predstavovalo účelové správanie v snahe

vyhnúť sa splneniu judikovanej povinnosti nahradiť Slovenskej republike škodu v sume

300 000 € a zaplatiť peňažný trest vo výške 33 000 €, takáto záležitosť si svojou povahou

nepochybne zaslúži pozornosť i diskusiu verejnosti a je hodná vyššej ochrany, než by tomu

bolo napr. len u kritiky povahy čisto osobnej.

37. Aj preto za daných okolností podľa posúdenia ústavného súdu nie je možné

z ústavného hľadiska akceptovať záver, podľa ktorého pri hľadaní rovnováhy

a proporcionality medzi právom na ochranu osobnosti žalobcu a právom sťažovateľky

na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo žalobcu na ochranu jeho osobnosti.

38. Vykonaný test proporcionality zo strany krajského súdu (rovnako ako aj pred ním

vykonaný okresným súdom) bol poznačený nedostatkom, ktorý spočíval v tom,

že vyvažovanie bolo urobené jednostranne a takmer výlučne z pohľadu (a v prospech) práva

na ochranu osobnosti žalobcu a na úkor slobody prejavu sťažovateľky. Zároveň sa takmer

vôbec nedostalo ,,do hry“ ani právo verejnosti na informácie.

39. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že v rámci vyvažovania je potrebné mať

na zreteli, že sloboda tlače, resp. médií, ktorá je určujúca pre demokratický a slobodný

právny poriadok, nedáva novinárom žiadnu výsadu (,,voľnú ruku“) na porušovanie práv

iných. Záujem súkromných osôb vo verejných veciach pritom vyžaduje skôr slobodu

diskusie ako slobodu názoru. V rámci právneho štátu však diskusia o verejných problémoch

má byť transparentná a široko otvorená, pričom môže zahŕňať prudké, razantné, uštipačné,

sarkastické a niekedy nepríjemne ostré výpady či spravodlivo rozhorčené útoky vo vzťahu

k vládnym a verejným osobnostiam (m. m. ).

40. Krajský súd (a pred ním aj okresný súd) však podľa posúdenia ústavného súdu

takúto možnosť interpretácie článku zo 7. februára 2013 do svojich úvah nezahrnul.

Zaoberajúc sa dominantne ochranou cti, dôstojnosti či súkromia žalobcu ako osoby

relatívneho verejného záujmu, sa príliš sústredil na doslovné znenie jednotlivých pasáží

v texte a nepripustil pri tom, že samotnú difamáciu (akýkoľvek publikovaný materiál, ktorý

poškodzuje povesť jednotlivca alebo organizácie) možno chápať aj ako „oprávnenú

či odôvodnenú“ vzhľadom na pravdivosť získaných informácií, že aj hanlivé výpovede

(vyhlásenia) môžu byť urobené v dobrej viere (good faith defamating misstatements).

41. V odlišnom stanovisku sudcov Fischbacha a Lorenzena vo veci Feldek

v. Slovenská republika, ktoré vychádza z kľúčového rozhodnutia ESĽP k čl. 10 dohovoru

(Handyside v. Spojené kráľovstvo), sa uvádza: „Nepochybne úlohou novinára a tlače

všeobecne je povinnosť šíriť informácie a myšlienky o veciach všeobecného záujmu, ktoré

môžu byť aj urážlivé, šokujúce alebo zraňujúce. Také informácie však musia dovoliť

čitateľom pochopiť okolnosti alebo udalosti, o ktorých autor vyniesol hodnotiaci úsudok.“

Okrem toho o hraniciach prípustnej kritiky vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii

je možné uviesť rozhodnutie ESĽP Oberschlick v. Rakúsko či v prípade určitého stupňa

preháňania alebo dokonca provokácie zase môžeme uviesť rozhodnutie ESĽP Prager

a Oberschlick v. Rakúsko.

42. Zohľadniac preto konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd vyslovuje

názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nepresvedčivý, keďže nadväzuje

na nesprávne vykonaný test proporcionality, pričom jeho nesprávnosť sa odráža najmä

v uložení povinnosti sťažovateľke ,,stiahnuť“ zo svojej internetovej stránky kompletne celý

text inkriminovaného článku, ako aj v uložení povinnosti ospravedlnenia žalobcovi.

43. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

a do jej práva na slobodné rozširovanie informácií garantovaných prostredníctvom čl. 26

ods. 1 a 2 (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

44. Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa . Odôvodnila to tým, že krajský súd sa v odôvodnení

napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal ani nijak nereagoval na ňou

v podanom odvolaní uvedenú námietku, že prečo ak jej bolo zo strany okresného súdu, ako

aj krajského súdu vytknuté pochybenie len v malej časti v rámci celého obsahu článku

zo 7. februára 2013, bola jej uložená povinnosť ,,odstrániť“ celý článok zo 7. februára 2013

z internetovej stránky sťažovateľky.

45. Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz

na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa , pretože

tvorí v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky

ochrany zaručených práv, pričom vychádza z konceptu materiálneho právneho

štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna ochrana

v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo a s rešpektom k jeho

garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom prípade

sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu

ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti

sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových otázok

či otázok právnych narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka

konania, aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne (m. m. ).

46. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa odvolací súd

stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutia inštančne nižšieho súdu, zrejmé,

že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec

a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižšieho súdu (m. m. ).

47. V danej veci je na základe odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že krajský

súd sa námietkou sťažovateľky – prečo ak bolo sťažovateľke zo strany okresného súdu, ako

aj krajského súdu na jednej strane vytknuté pochybenie len v malej časti v rámci celého

obsahu článku zo 7. februára 2013, bola jej na druhej strane uložená povinnosť ,,odstrániť“

celý článok zo 7. februára 2013 z internetovej stránky sťažovateľky, vôbec nezaoberal.

Je pritom potrebné dodať, že išlo o relevantnú otázku, ktorá priamo súvisela s ochranou

sťažovateľkinho práva na slobodu prejavu a jej práva na slobodné rozširovanie informácií

garantovaných a 2 . V rámci druhoinštančného konania teda po podaní

odvolania nebolo zo strany krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reagované

na túto podstatnú námietku sťažovateľky a nedostala na ňu v podstate žiadnu odpoveď,

keďže krajský súd využitím inštitútu skráteného odôvodnenia podľa

v podstate do svojho odôvodnenia len v plnom rozsahu prevzal odôvodnenie okresného

súdu a navyše skonštatoval len to, že sa s názorom prvoinštančného súdu v plnej miere

stotožnil.

47.1 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových

a právnych záverov, ktoré nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Podľa názoru

ústavného súdu sa však krajský súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal s už uvedenou

relevantnou námietkou sťažovateľky, ktorej zodpovedanie pritom podľa posúdenia

ústavného súdu malo zásadný význam aj z hľadiska posúdenia rovnováhy a proporcionality

medzi právom na ochranu osobnosti žalobcu a právom sťažovateľky na slobodu prejavu.

48. Vzhľadom na uvedené sa preto podľa posúdenia ústavného súdu napadnutý

rozsudok javí ako nedostatočne vyargumentovaný a z hľadiska vyvodených záverov

ako prinajmenšom predčasný, čo je z ústavnoprávneho hľadiska nutné považovať

za neakceptovateľné. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd podľa názoru ústavného

súdu neprípustným spôsobom zasiahol do garantovanej slobody prejavu

sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií aj v spojení s porušením

jej základného práva na súdnu ochranu podľa .

49. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo aj k zásahu do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky

v zmysle (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

IV.2 K námietke sťažovateľky (nepreskúmateľnosť priznania náhrady

nemajetkovej ujmy a jej výšky)

IV.2.1 K priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy

50. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku

namietla aj uloženie jej povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

2 000 € s poukazom na to, že uvedená povinnosť nemá podľa jej názoru podklad

vo vykonanom dokazovaní.

51. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 € bola odôvodnená tým,

že zo strany sťažovateľky mali byť v článku zo 7. februára 2013 neoprávnene uverejnené

dve z celkového počtu siedmich uverejnených fotografií žalobcu (priznanie sumy 500 €

za každú fotografiu) a zverejnením nepravdivého faktu a neprimeraného difamujúceho

úsudku (priznanie sumy 1 000 €).

52. Podľa názoru ústavného súdu však takéto odôvodnenie nie je presvedčivé.

Finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno totiž

priznať len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo

k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. O znížení

dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu

vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie,

trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú.

Aj napriek tomu, že rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry

uváženia príslušného všeobecného súdu, mal by súd v každom jednotlivom prípade

vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne

a preskúmateľné hľadiská (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 27. 10. 2003) (m. m. ).

53. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP,

v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme

na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky

náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux

v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).

54. Podľa posúdenia ústavného súdu je preto aj záver krajského súdu vo vzťahu

k nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a k určeniu jej výšky nedostatočne

vyargumentovaný a aj vzhľadom na vyvodené závery o nedostatočnom uplatnení testu

proporcionality zo strany krajského súdu aj predčasný. Z uvedeného dôvodu preto ústavný

súd dospel k záveru, že aj v súvislosti s touto otázkou došlo k zásahu do

garantovaného práva na slobodu prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie

informácií podľa a 2 v spojení s právom na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , integrálnou súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania na riadne

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

V.

Zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie

55. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

56. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší

aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

56.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

57. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom bolo porušené

základné právo sťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií

podľa a 2 , ako aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na nové konanie (bod 2 výroku

tohto rozhodnutia).

57.1 V rámci nového konania bude krajský súd povinný postupovať v rámci záverov

uvedených ústavným súdom v tomto rozhodnutí. Predovšetkým bude povinný nanovo

a dôkladne vykonať test proporcionality a taktiež dať jednoznačnú odpoveď

na podstatnú námietku sťažovateľky – prečo ak bolo sťažovateľke zo strany okresného

súdu, ako aj krajského súdu na jednej strane vytknuté pochybenie len v malej časti v rámci

celého obsahu článku zo 7. februára 2013, bola jej však na strane druhej uložená povinnosť

,,odstrániť“ celý článok zo 7. februára 2013 z internetovej stránky sťažovateľky.

Po posúdení a zodpovedaní všetkých týchto pre vec relevantných otázok následne bude

povinnosťou krajského súdu nanovo zhodnotiť a posúdiť, či pri vyvodených záveroch

je namieste priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi a ak áno, tak v akej výške, čo musí

taktiež riadne odôvodniť.

VI.

Finančné zadosťučinenie

58. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

59. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

60. Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, a to z dôvodu,

že z jej strany už došlo k uverejneniu ospravedlnenia žalobcovi podľa výroku

I právoplatného rozsudku okresného súdu, ktoré bolo potvrdené práve napadnutým

rozsudkom. Ústavný súd však vzhľadom na okolnosti danej veci finančné zadosťučinenie

sťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia

označených práv sťažovateľky sa v konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého

rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto

rozhodnutia).

VII.

Trovy konania

61. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdom.

62. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

63. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

64. Náhradu trov konania priznal ústavný súd za tri úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti a zaslanie písomného stanoviska

k vyjadreniu krajského súdu). Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania

v prípade úkonov právnej služby, a to prevzatia a prípravy zastúpenia a podania ústavnej

sťažnosti vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 €, keďže ide o úkony právnej služby

vykonané v roku 2019, teda výpočtový základ tvorí sumu 163,33 €. Za úkony právnej

služby vykonané v roku 2019 patrí režijný paušál v sume 9,80 €. V prípade úkonu právnej

služby, a to zaslania písomného stanoviska k vyjadreniu krajského súdu vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý

polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, keďže ide o úkon právnej služby vykonaný v roku 2020,

teda výpočtový základ tvorí sumu 177 €. Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2020

patrí režijný paušál v sume 10,62 €. Keďže právny zástupca sťažovateľky je platcom dane

z pridanej hodnoty (ďalej len ,,DPH“), uvedená suma bola navýšená o DPH vo výške 20 %

podľa vyhlášky č. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania

DPH tak v konaní pred ústavným súdom predstavujú celkovú sumu 640,66 (bod 3 výroku

tohto rozhodnutia).

65. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný nahradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia ( v spojení s ).

66. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu