Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 346/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcu Petra Molnára

(sudca spravodajca) a sudcu Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , s. r. o., Zuzany Chalupovej 3981/8, Bratislava, IČO 51 998 556,

zastúpenej advokátskou kanceláriou ŠKODA LEGAL, s. r. o., Jarabinková 17563/2C,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Ing. Veronika Puškár Škodová,

PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 8. októbra 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Smartfox, s. r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 8. októbra 2019 n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. októbra 2019 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SmartFox, s. r. o.,

Zuzany Chalupovej 3981/8, Bratislava, IČO 51 998 556 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. októbra 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v tejto právnej veci bol vyhlásený

konkurz na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti R. S. K. spol. s r. o., Cukrovarská 12,

Rimavská Sobota, IČO 31 581 561 (ďalej len „úpadca“), správcom ktorého je

Mgr. Robert Antal. Označený správca konkurznej podstaty úpadcu zapísal do súpisu

všeobecnej podstaty úpadcu aj nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. ,

v katastrálnom území mesta , a následne okresný súd o návrhu správcu

rozhodol tak, že napadnutým uznesením správcovi uložil záväzný pokyn na speňažovanie

podstatnej časti majetku patriaceho k podniku úpadcu predajom formou ponukového

konania za podmienok uvedených v zásadách speňažovania predložených súdu správcom

v rámci žiadosti o uloženie záväzného pokynu. Súčasne uložil správcovi povinnosť

odmietnuť ponuku zjavne neprimeranú, o čom má bezodkladne informovať okresný súd.

3. Nesústredené argumenty sťažovateľky, ktorými odôvodňuje porušenie svojich

označených práv napadnutým rozhodnutím, možno zhrnúť takto: a) vydaniu napadnutého

uznesenia bránilo prebiehajúce konanie o vylúčenie predmetných nehnuteľností

z konkurznej podstaty; b) predaj nehnuteľností je v predmetnom konkurzom konaní možný

len na dražbe; c) súd o žiadosti správcu o uloženie záväzného pokynu rozhodol predtým,

než rozhodol o skôr doručených návrhoch sťažovateľky na povolenie jej vstupu

do konkurzného konania v pozícii veriteľa; d) minimálna akceptovateľná kúpna cena

nehnuteľností nezodpovedá ich skutočnej hodnote; e) rozhodnutie obsahuje poučenie

o neprípustnosti odvolania.

4. Sťažovateľka upriamuje pozornosť na to, že prebieha ďalšie súdne konanie,

v ktorom sa žalobca ako vlastník nehnuteľností domáha ich vylúčenia zo súpisu majetku

podstát úpadcu pod sp. zn. , ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené. O tejto

vylučovacej žalobe okresný súd vedel, čím bolo opätovne podľa sťažovateľky hrubo

porušený zákon, keď „súd rozhodol o veci, v ktorej má právomoc rozhodnúť iný súd

a právo účastníka na zákonného sudcu“ (ako príklad na podporu svojich tvrdení uvádza

sťažovateľka rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 20. novembra 2014. z ktorého podrobne cituje, pozn.). V uvedenom sťažovateľka vidí

porušenie svojho základného práva podľa .

5. Sťažovateľka namieta, že okresný súd svoje rozhodnutie opiera o nesprávnu

právnu normu. Mal sa riadiť aplikáciou o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze“) účinného v čase vyhlásenia konkurzu (podľa ktorého môže

správca speňažiť nehnuteľnosť len dražbou), a nie § 92 ods. 6 účinného v čase rozhodovania

(kde okresný súd mylne a nezákonne odôvodnil možnosť speňažovania mimo dražbu

ponukovým konaním). Do súpisu majetku neboli podnik a ani časť podniku zapísaná.

Predmetné nehnuteľnosti boli do súpisu zapísané iba ako nehnuteľný majetok, a preto je

možné ich speňažiť podľa § 92 ods. 6 citovaného zákona iba dražbou.

6. Dňa 2. augusta 2019 sťažovateľka podala 6 návrhov na vstup do konkurzného

konania ako ďalší veriteľ. V zmysle § 25 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii mal

o jej návrhoch okresný súd rozhodnúť do 10 dní, nebral ich však do úvahy, dokonca túto

zákonnú lehotu odignoroval, teda spôsobil jej ujmu v podobe spôsobených prieťahov

v konaní. Okresný súd rozhodol o jej návrhoch až po 75 dňoch od doručenia návrhu

a v obchodnom vestníku to zverejnil až po 81 dňoch.

7. Sťažovateľka s pokynom okresného súdu na speňaženie nehnuteľností

prostredníctvom ponukového konania nesúhlasí, keďže minimálna akceptovateľná kúpna

cena 206 000 € je neprimerane nízka a nepredstavuje ani 10 % skutočnej hodnoty týchto

nehnuteľností stanovenej znaleckým posudkom.

8. Sťažovateľka napokon uvádza, že „nakoľko uznesenie (okresného súdu, pozn.)

obsahuje poučenie o neprípustnosti opravného prostriedku“, došlo aj k porušeniu jej

základného práva podľa , a práva podľa

dohovoru, pretože jej nebolo umožnené domáhať ochrany svojich práv v odvolacom konaní

primerane podľa , keďže zákon o konkurze

a reštrukturalizácii neobsahuje komplexnú úpravu konkurzného procesu.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o tejto

sťažnosti týmto nálezom:

„Základné právo Sťažovateľa SmartFox s. r. o., so sídlom Zuzany Chalupovej

3981/8, 851 07 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 51 998 556, spoločnosť zapísaná

Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I odd.: Sro, vložka č.: 132180/B, zastúpená

JUDr. Ing. Veronikou Puškár Škodovou, PhD. na súdnu ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1

a Ústavného a právo

na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. ,

č. k. -958 zo dňa 8. októbra 2019 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. ,

č. k. -958 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému

súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Okresný súd je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.“

9.1. Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd rozhodol dočasným opatrením,

ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia do rozhodnutia ústavného súdu

o veci samej z dôvodu, že sťažovateľke vzniká veľká ujma, keďže nemôže vykonávať práva

vyplývajúce z jej vlastníckeho práva k pohľadávkam voči úpadcovi.

10. Vec napadla pôvodne do III. senátu ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka

(sudca spravodajca a predseda senátu), Peter Straka a Martin Vernarský. Podľa čl. X

bodom 3 dodatku č. 1 a úplného znenia Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 schváleného plénom ústavného súdu

27. mája 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) a čl. X bodom 4 rozvrhu práce veci pridelené

do 31. mája 2020 sudcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktoré neboli k tomuto dňu vybavené

odložením podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“), ani v nich nebolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie pred

ústavným súdom končí, sa prideľujú sudcovi Ivanovi Fiačanovi. Sudca Ivan Fiačan svojím

písomným podaním z 10. júna 2020 vyhlásil svoju zaujatosť, o ktorej rozhodol ústavný súd

uznesením sp. zn. z 23. júna 2020 tak, že sudcu Ivana Fiačana vylúčil

z konania a rozhodovania o tejto sťažnosti podľa .

V súlade s čl. III bodom 1 písm. c) rozvrhu práce vec preto prerokoval III. senát ústavného

súdu v zložení Martin Vernarský – predseda senátu, Peter Molnár (sudca spravodajca)

a Peter Straka.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

14. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Ústavný súd môže podľa

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

18. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

19. Ústavný súd opakovane konštatuje, že v jeho právomoci nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Navyše

jeho úlohou je ochraňovať iba ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania

pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou

vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu

s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj napadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade

s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav. Inými slovami, skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd nie

je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd ().

To však nie je zjavne prípad sťažovateľky, pretože napadnuté uznesenie okresného súdu

na 14 stranách (body 1 až 38) je jasné a zrozumiteľné a logicky odôvodnené.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutým

uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jej označených práv z dôvodov bližšie

uvedených najmä v bodoch 3 až 8. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno tak vyvodiť,

že sťažovateľka od ústavného súdu očakáva prehodnotenie a zrušenie záverov napadnutého

uznesenia okresného súdu, ktoré je podľa nej nezákonné, pretože je vydané v rozpore

so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a v jej neprospech.

21. Ústavný súd preskúmal ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ako aj samotné

napadnuté uznesenie a zistil, že je v okolnostiach prípadu zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

22. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu a časových súvislostí

ústavný súd zistil, že námietka sťažovateľky o aplikácii nesprávnej právnej normy

okresným súdom je neopodstatnená. Základným pravidlom pri aplikácii noriem procesného

práva je aplikabilita normy, ktorá je platná a účinná v čase rozhodovania (alebo

vykonávania iného procesného úkonu) súdu. Výnimku z tohto pravidla (t. j. povinnosť súdu

aplikovať v danom čase už neúčinnú právnu normu) môže ustanoviť intertemporálna norma

(ak vo vzťahu k „starej“ norme existuje). Predmetného konkurzného konania sa týka

prechodné ustanovenie (§ 206a ods. 1), zavedené do zákona o konkurze zákonom

č. , podľa ktorého sa konania, začaté do 1. januára 2012, dokončia

podľa doterajších predpisov. Intertemporálna norma teda „nefixuje“ právnu úpravu v danom

konaní na deň vyhlásenia konkurzu (ako tvrdí sťažovateľka), ale „až“ k uvedenému dátumu.

K relevantnej zmene § 92 ods. 6 zákona o konkurze, ktorá umožňuje predaj nehnuteľností

(ak predstavujú podstatnú časť majetku patriaceho k podniku) aj mimo dražby,

došlo o opatreniach na zmiernenie vplyvov globálnej finančnej

krízy na bankový sektor a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou

od 10. júla 2009, bez prechodných ustanovení, t. j. aj pre vtedy prebiehajúce konania.

Okresný súd teda použil pri svojom rozhodovaní správnu normu, ktorá mu

(zvážiac alternatívy, navrhnuté správcom) umožňovala vydať napadnutý záväzný pokyn.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý nemožno kvalifikovať

ako svojvoľný alebo arbitrárny.

23. K tvrdeniu sťažovateľky, že napadnuté rozhodnutie porušuje jej označené práva

tým, že súd o žiadosti správcu o uloženie záväzného pokynu rozhodol predtým,

než rozhodol o skôr doručených návrhoch sťažovateľky na povolenie jej vstupu

do konkurzného konania v pozícii veriteľa (na rozhodnutie o ktorých – na rozdiel

od žiadosti správcu o vydanie záväzného pokynu – je ustanovená zákonná lehota), ústavný

súd konštatuje, že ak v danej súvislosti došlo k nesprávnemu procesnému postupu

okresného súdu, tak sa ho súd dopustil nečinnosťou v konaní o návrhoch na pripustenie

vstupu do konania, nie v konaní o žiadosti správcu, z ktorého vzišlo napadnuté uznesenie.

24. Nesúhlas sťažovateľky s minimálnou akceptovateľnou kúpnou cenou

nehnuteľností, určenou v napadnutom rozhodnutí, ústavný súd hodnotí len ako súčasť

prezentovania nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím, avšak stanovenie

minimálnej hranice na ponuku kúpnej ceny (podobne ako stanovenie najnižšieho podania

na dražbe) predstavuje určenie dolnej hranice ponuky a nelimituje celkový výťažok

speňaženia majetku úpadcu.

25. Pokiaľ ide o námietku, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nebol

prípustný opravný prostriedok, ústavný súd konštatuje, že zákon o konkurze upravuje

otázku prípustnosti opravných prostriedkov pre konanie vo svojej pôsobnosti komplexne

a výslovne v § 198 ods. 1 zákona o konkurze ustanovuje, že odvolanie proti uzneseniu súdu

je prípustné, len pokiaľ to zákon o konkurze výslovne upravuje. Zákon o konkurze proti

uzneseniu, ktorým súd ukladá správcovi záväzný pokyn, odvolanie nepripúšťa.

Vychádzajúc z uvedeného je potrebné námietku sťažovateľky klasifikovať ako námietku

neústavnosti zákona o konkurze, ktorú nie je možné preskúmavať v konaní o individuálnej

sťažnosti podľa .

26. Keďže v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní nevybočil

z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a dostatočným spôsobom

svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená námietka

nesprávnej aplikácie ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii alebo nezákonného

odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu je zjavne neopodstatnená,

a nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavnú sťažnosť v tejto časti v súlade

s odmietol ústavný súd ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením okresného súdu

27. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v čase rozhodovania okresného súdu

o žiadosti správcu o záväzný pokyn prebiehalo konanie o excindačnej žalobe na vylúčenie

predmetných nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, ústavný súd po oboznámení sa

s relevantnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (body 29 až 37) konštatuje,

že toto odôvodnenie je ústavne udržateľné. Kolidujúca žaloba bola podľa názoru okresného

súdu podaná špekulatívne osobou prepojenou s úpadcom a so žalobcom v konaní

o predchádzajúcej excindačnej žalobe (konanie o ktorej právoplatne skončilo zamietajúcim

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici vydaným 27. marca 2019, právoplatným

dňa 7. mája 2019) a vzhľadom na skutočnosti a súvislosti preukázané v konaní o skoršej

excindačnej žalobe táto žaloba nemôže byť úspešná. Okresný súd preto vyvodil záver o tom,

že podaná žaloba z dôvodu zneužitia práva nepredstavuje prekážku samotného speňaženia

majetku (bod 37 napadnutého rozhodnutia), a podaná žaloba nevyvolala účinok, normovaný

v § 78 ods. 5 zákona o konkurze v znení účinnom do 31. decembra 2011. Indíciou o zneužití

práva podať excindačnú žalobu je podľa názoru ústavného súdu aj skutočnosť,

že excindačné konanie, na ktoré sa odvolávala sťažovateľka, bolo právoplatne skončené

uznesením okresného súdu sp. zn. z 28. januára 2020 na základe späťvzatia

žaloby (z 24. januára 2020) žalobcom bez udania dôvodu. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd konštatuje, že materiálne nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľky

z dôvodov uvádzaných v sťažnosti. Ústavný súd v tomto smere dodáva, že platí všeobecný

princíp zákazu zneužitia práva, pričom zneužitiu práva sa právna ochrana neposkytuje.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť

medzi základným právom podľa a napadnutým uznesením okresného

súdu, preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

K návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu

28. Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore

s verejným záujmom.

29. Jedným z nevyhnutných predpokladov pre pozitívne rozhodnutie o návrhu

na odklad vykonateľnosti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia je prijatie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu na ďalšie konanie, teda aspoň potenciálna

možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím

orgánu verejnej moci v meritórnom náleze ústavného súdu a s tým spojený predpoklad

zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho protiústavnosti.

30. Zároveň, vychádzajúc z dikcie citovaného ,

je možné uvažovať o odklade vykonateľnosti len toho konkrétneho rozhodnutia orgánu

verejnej moci, ktorého ústavná konformita je predmetom prieskumu zo strany ústavného

súdu, teda je v petite ústavnej sťažnosti označené ako porušujúce základné práva a slobody

sťažovateľa.

31. Trvanie odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia môže byť

časovo viazané len do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej

sťažnosti, pretože účelom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabránenie vzniku

hroziacej závažnej ujmy, ktorá by mohla nastať v priebehu konania o ústavnej sťažnosti,

ak existuje dôvodný predpoklad, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou neústavnosti.

32. Tento predpokladaný účel predmetného inštitútu v prípade odmietnutia sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní naplnený nie je. V prípade odmietnutia ústavnej sťažnosti

už pri predbežnom prerokovaní (v danom prípade zjavná neopodstatnenosť, pozn.)

neprichádza teda odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu

do úvahy.

33. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd rozhodol výrokom 2 tohto

uznesenia tak, že návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu

nevyhovel.

34. Keďže bola ústavná sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietnutá pri jej

predbežnom prerokovaní, stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými

návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu