Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 346/2020
PDF · 454.51 KB
No categories available
III. ÚS 346/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcu Petra Molnára
(sudca spravodajca) a sudcu Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti SmartFox, s. r. o., Zuzany Chalupovej 3981/8, Bratislava, IČO 51 998 556,
zastúpenej advokátskou kanceláriou ŠKODA LEGAL, s. r. o., Jarabinková 17563/2C,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Ing. Veronika Puškár Škodová,
PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 K 29/2006
z 8. októbra 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Smartfox, s. r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 1 K 29/2006 z 8. októbra 2019 n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. októbra 2019 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SmartFox, s. r. o.,
Zuzany Chalupovej 3981/8, Bratislava, IČO 51 998 556 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 K 29/2006 z 8. októbra 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v tejto právnej veci bol vyhlásený
konkurz na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti R. S. K. spol. s r. o., Cukrovarská 12,
Rimavská Sobota, IČO 31 581 561 (ďalej len „úpadca“), správcom ktorého je
Mgr. Robert Antal. Označený správca konkurznej podstaty úpadcu zapísal do súpisu
všeobecnej podstaty úpadcu aj nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. ,
v katastrálnom území mesta , a následne okresný súd o návrhu správcu
rozhodol tak, že napadnutým uznesením správcovi uložil záväzný pokyn na speňažovanie
podstatnej časti majetku patriaceho k podniku úpadcu predajom formou ponukového
konania za podmienok uvedených v zásadách speňažovania predložených súdu správcom
v rámci žiadosti o uloženie záväzného pokynu. Súčasne uložil správcovi povinnosť
odmietnuť ponuku zjavne neprimeranú, o čom má bezodkladne informovať okresný súd.
3. Nesústredené argumenty sťažovateľky, ktorými odôvodňuje porušenie svojich
označených práv napadnutým rozhodnutím, možno zhrnúť takto: a) vydaniu napadnutého
uznesenia bránilo prebiehajúce konanie o vylúčenie predmetných nehnuteľností
z konkurznej podstaty; b) predaj nehnuteľností je v predmetnom konkurzom konaní možný
len na dražbe; c) súd o žiadosti správcu o uloženie záväzného pokynu rozhodol predtým,
než rozhodol o skôr doručených návrhoch sťažovateľky na povolenie jej vstupu
do konkurzného konania v pozícii veriteľa; d) minimálna akceptovateľná kúpna cena
nehnuteľností nezodpovedá ich skutočnej hodnote; e) rozhodnutie obsahuje poučenie
o neprípustnosti odvolania.
4. Sťažovateľka upriamuje pozornosť na to, že prebieha ďalšie súdne konanie,
v ktorom sa žalobca ako vlastník nehnuteľností domáha ich vylúčenia zo súpisu majetku
podstát úpadcu pod sp. zn. 31 Cbi 5/2019, ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené. O tejto
vylučovacej žalobe okresný súd vedel, čím bolo opätovne podľa sťažovateľky hrubo
porušený zákon, keď „súd rozhodol o veci, v ktorej má právomoc rozhodnúť iný súd
a právo účastníka na zákonného sudcu“ (ako príklad na podporu svojich tvrdení uvádza
sťažovateľka rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 953/2014
z 20. novembra 2014. z ktorého podrobne cituje, pozn.). V uvedenom sťažovateľka vidí
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
5. Sťažovateľka namieta, že okresný súd svoje rozhodnutie opiera o nesprávnu
právnu normu. Mal sa riadiť aplikáciou § 92 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze“) účinného v čase vyhlásenia konkurzu (podľa ktorého môže
správca speňažiť nehnuteľnosť len dražbou), a nie § 92 ods. 6 účinného v čase rozhodovania
(kde okresný súd mylne a nezákonne odôvodnil možnosť speňažovania mimo dražbu
ponukovým konaním). Do súpisu majetku neboli podnik a ani časť podniku zapísaná.
Predmetné nehnuteľnosti boli do súpisu zapísané iba ako nehnuteľný majetok, a preto je
možné ich speňažiť podľa § 92 ods. 6 citovaného zákona iba dražbou.
6. Dňa 2. augusta 2019 sťažovateľka podala 6 návrhov na vstup do konkurzného
konania ako ďalší veriteľ. V zmysle § 25 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii mal
o jej návrhoch okresný súd rozhodnúť do 10 dní, nebral ich však do úvahy, dokonca túto
zákonnú lehotu odignoroval, teda spôsobil jej ujmu v podobe spôsobených prieťahov
v konaní. Okresný súd rozhodol o jej návrhoch až po 75 dňoch od doručenia návrhu
a v obchodnom vestníku to zverejnil až po 81 dňoch.
7. Sťažovateľka s pokynom okresného súdu na speňaženie nehnuteľností
prostredníctvom ponukového konania nesúhlasí, keďže minimálna akceptovateľná kúpna
cena 206 000 € je neprimerane nízka a nepredstavuje ani 10 % skutočnej hodnoty týchto
nehnuteľností stanovenej znaleckým posudkom.
8. Sťažovateľka napokon uvádza, že „nakoľko uznesenie (okresného súdu, pozn.)
obsahuje poučenie o neprípustnosti opravného prostriedku“, došlo aj k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože jej nebolo umožnené domáhať ochrany svojich práv v odvolacom konaní
primerane podľa Civilného sporového poriadku, keďže zákon o konkurze
a reštrukturalizácii neobsahuje komplexnú úpravu konkurzného procesu.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o tejto
sťažnosti týmto nálezom:
„Základné právo Sťažovateľa SmartFox s. r. o., so sídlom Zuzany Chalupovej
3981/8, 851 07 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 51 998 556, spoločnosť zapísaná
Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I odd.: Sro, vložka č.: 132180/B, zastúpená
JUDr. Ing. Veronikou Puškár Škodovou, PhD. na súdnu ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1 K/29/2006,
č. k. 1 K/29/2006-958 zo dňa 8. októbra 2019 porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1 K/29/2006,
č. k. 1 K/29/2009-958 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému
súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Okresný súd je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.“
9.1. Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd rozhodol dočasným opatrením,
ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia do rozhodnutia ústavného súdu
o veci samej z dôvodu, že sťažovateľke vzniká veľká ujma, keďže nemôže vykonávať práva
vyplývajúce z jej vlastníckeho práva k pohľadávkam voči úpadcovi.
10. Vec napadla pôvodne do III. senátu ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka
(sudca spravodajca a predseda senátu), Peter Straka a Martin Vernarský. Podľa čl. X
bodom 3 dodatku č. 1 a úplného znenia Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 schváleného plénom ústavného súdu
27. mája 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) a čl. X bodom 4 rozvrhu práce veci pridelené
do 31. mája 2020 sudcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktoré neboli k tomuto dňu vybavené
odložením podľa § 53 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“), ani v nich nebolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie pred
ústavným súdom končí, sa prideľujú sudcovi Ivanovi Fiačanovi. Sudca Ivan Fiačan svojím
písomným podaním z 10. júna 2020 vyhlásil svoju zaujatosť, o ktorej rozhodol ústavný súd
uznesením sp. zn. IV. ÚS 311/2020 z 23. júna 2020 tak, že sudcu Ivana Fiačana vylúčil
z konania a rozhodovania o tejto sťažnosti podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V súlade s čl. III bodom 1 písm. c) rozvrhu práce vec preto prerokoval III. senát ústavného
súdu v zložení Martin Vernarský – predseda senátu, Peter Molnár (sudca spravodajca)
a Peter Straka.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je
podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel
žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá
náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne
neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
19. Ústavný súd opakovane konštatuje, že v jeho právomoci nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Navyše
jeho úlohou je ochraňovať iba ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania
pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou
vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu
s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté
rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade
s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav. Inými slovami, skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ústavný súd nie
je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
To však nie je zjavne prípad sťažovateľky, pretože napadnuté uznesenie okresného súdu
na 14 stranách (body 1 až 38) je jasné a zrozumiteľné a logicky odôvodnené.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutým
uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jej označených práv z dôvodov bližšie
uvedených najmä v bodoch 3 až 8. Z obsahu ústavnej sťažnosti možno tak vyvodiť,
že sťažovateľka od ústavného súdu očakáva prehodnotenie a zrušenie záverov napadnutého
uznesenia okresného súdu, ktoré je podľa nej nezákonné, pretože je vydané v rozpore
so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a v jej neprospech.
21. Ústavný súd preskúmal ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ako aj samotné
napadnuté uznesenie a zistil, že je v okolnostiach prípadu zjavne neopodstatnená.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
22. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu a časových súvislostí
ústavný súd zistil, že námietka sťažovateľky o aplikácii nesprávnej právnej normy
okresným súdom je neopodstatnená. Základným pravidlom pri aplikácii noriem procesného
práva je aplikabilita normy, ktorá je platná a účinná v čase rozhodovania (alebo
vykonávania iného procesného úkonu) súdu. Výnimku z tohto pravidla (t. j. povinnosť súdu
aplikovať v danom čase už neúčinnú právnu normu) môže ustanoviť intertemporálna norma
(ak vo vzťahu k „starej“ norme existuje). Predmetného konkurzného konania sa týka
prechodné ustanovenie (§ 206a ods. 1), zavedené do zákona o konkurze zákonom
č. 348/2011 Z. z., podľa ktorého sa konania, začaté do 1. januára 2012, dokončia
podľa doterajších predpisov. Intertemporálna norma teda „nefixuje“ právnu úpravu v danom
konaní na deň vyhlásenia konkurzu (ako tvrdí sťažovateľka), ale „až“ k uvedenému dátumu.
K relevantnej zmene § 92 ods. 6 zákona o konkurze, ktorá umožňuje predaj nehnuteľností
(ak predstavujú podstatnú časť majetku patriaceho k podniku) aj mimo dražby,
došlo zákonom č. 276/2009 Z. z. o opatreniach na zmiernenie vplyvov globálnej finančnej
krízy na bankový sektor a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou
od 10. júla 2009, bez prechodných ustanovení, t. j. aj pre vtedy prebiehajúce konania.
Okresný súd teda použil pri svojom rozhodovaní správnu normu, ktorá mu
(zvážiac alternatívy, navrhnuté správcom) umožňovala vydať napadnutý záväzný pokyn.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý nemožno kvalifikovať
ako svojvoľný alebo arbitrárny.
23. K tvrdeniu sťažovateľky, že napadnuté rozhodnutie porušuje jej označené práva
tým, že súd o žiadosti správcu o uloženie záväzného pokynu rozhodol predtým,
než rozhodol o skôr doručených návrhoch sťažovateľky na povolenie jej vstupu
do konkurzného konania v pozícii veriteľa (na rozhodnutie o ktorých – na rozdiel
od žiadosti správcu o vydanie záväzného pokynu – je ustanovená zákonná lehota), ústavný
súd konštatuje, že ak v danej súvislosti došlo k nesprávnemu procesnému postupu
okresného súdu, tak sa ho súd dopustil nečinnosťou v konaní o návrhoch na pripustenie
vstupu do konania, nie v konaní o žiadosti správcu, z ktorého vzišlo napadnuté uznesenie.
24. Nesúhlas sťažovateľky s minimálnou akceptovateľnou kúpnou cenou
nehnuteľností, určenou v napadnutom rozhodnutí, ústavný súd hodnotí len ako súčasť
prezentovania nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím, avšak stanovenie
minimálnej hranice na ponuku kúpnej ceny (podobne ako stanovenie najnižšieho podania
na dražbe) predstavuje určenie dolnej hranice ponuky a nelimituje celkový výťažok
speňaženia majetku úpadcu.
25. Pokiaľ ide o námietku, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nebol
prípustný opravný prostriedok, ústavný súd konštatuje, že zákon o konkurze upravuje
otázku prípustnosti opravných prostriedkov pre konanie vo svojej pôsobnosti komplexne
a výslovne v § 198 ods. 1 zákona o konkurze ustanovuje, že odvolanie proti uzneseniu súdu
je prípustné, len pokiaľ to zákon o konkurze výslovne upravuje. Zákon o konkurze proti
uzneseniu, ktorým súd ukladá správcovi záväzný pokyn, odvolanie nepripúšťa.
Vychádzajúc z uvedeného je potrebné námietku sťažovateľky klasifikovať ako námietku
neústavnosti zákona o konkurze, ktorú nie je možné preskúmavať v konaní o individuálnej
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
26. Keďže v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní nevybočil
z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov a dostatočným spôsobom
svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená námietka
nesprávnej aplikácie ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii alebo nezákonného
odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu je zjavne neopodstatnená,
a nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavnú sťažnosť v tejto časti v súlade
s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ústavný súd ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu
27. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že v čase rozhodovania okresného súdu
o žiadosti správcu o záväzný pokyn prebiehalo konanie o excindačnej žalobe na vylúčenie
predmetných nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu, ústavný súd po oboznámení sa
s relevantnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (body 29 až 37) konštatuje,
že toto odôvodnenie je ústavne udržateľné. Kolidujúca žaloba bola podľa názoru okresného
súdu podaná špekulatívne osobou prepojenou s úpadcom a so žalobcom v konaní
o predchádzajúcej excindačnej žalobe (konanie o ktorej právoplatne skončilo zamietajúcim
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici vydaným 27. marca 2019, právoplatným
dňa 7. mája 2019) a vzhľadom na skutočnosti a súvislosti preukázané v konaní o skoršej
excindačnej žalobe táto žaloba nemôže byť úspešná. Okresný súd preto vyvodil záver o tom,
že podaná žaloba z dôvodu zneužitia práva nepredstavuje prekážku samotného speňaženia
majetku (bod 37 napadnutého rozhodnutia), a podaná žaloba nevyvolala účinok, normovaný
v § 78 ods. 5 zákona o konkurze v znení účinnom do 31. decembra 2011. Indíciou o zneužití
práva podať excindačnú žalobu je podľa názoru ústavného súdu aj skutočnosť,
že excindačné konanie, na ktoré sa odvolávala sťažovateľka, bolo právoplatne skončené
uznesením okresného súdu sp. zn. 31 Cbi 5/2019 z 28. januára 2020 na základe späťvzatia
žaloby (z 24. januára 2020) žalobcom bez udania dôvodu. Vzhľadom na uvedené ústavný
súd konštatuje, že materiálne nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľky
z dôvodov uvádzaných v sťažnosti. Ústavný súd v tomto smere dodáva, že platí všeobecný
princíp zákazu zneužitia práva, pričom zneužitiu práva sa právna ochrana neposkytuje.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť
medzi základným právom podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením okresného
súdu, preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.
K návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu
28. Podľa § 129 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ak by právnymi následkami napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu hrozila závažná ujma a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore
s verejným záujmom.
29. Jedným z nevyhnutných predpokladov pre pozitívne rozhodnutie o návrhu
na odklad vykonateľnosti ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia je prijatie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu na ďalšie konanie, teda aspoň potenciálna
možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím
orgánu verejnej moci v meritórnom náleze ústavného súdu a s tým spojený predpoklad
zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho protiústavnosti.
30. Zároveň, vychádzajúc z dikcie citovaného § 129 zákona o ústavnom súde,
je možné uvažovať o odklade vykonateľnosti len toho konkrétneho rozhodnutia orgánu
verejnej moci, ktorého ústavná konformita je predmetom prieskumu zo strany ústavného
súdu, teda je v petite ústavnej sťažnosti označené ako porušujúce základné práva a slobody
sťažovateľa.
31. Trvanie odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia môže byť
časovo viazané len do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej
sťažnosti, pretože účelom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zabránenie vzniku
hroziacej závažnej ujmy, ktorá by mohla nastať v priebehu konania o ústavnej sťažnosti,
ak existuje dôvodný predpoklad, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou neústavnosti.
32. Tento predpokladaný účel predmetného inštitútu v prípade odmietnutia sťažnosti
pri predbežnom prerokovaní naplnený nie je. V prípade odmietnutia ústavnej sťažnosti
už pri predbežnom prerokovaní (v danom prípade zjavná neopodstatnenosť, pozn.)
neprichádza teda odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu
do úvahy.
33. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd rozhodol výrokom 2 tohto
uznesenia tak, že návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu
nevyhovel.
34. Keďže bola ústavná sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietnutá pri jej
predbežnom prerokovaní, stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými
návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu