Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 441/2020
PDF · 162.84 KB
No categories available
II. ÚS 441/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 18/2020 z 13. februára 2020 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Cdo 18/2020 z 13. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava uznesením sp. zn.
20 Csp 66/2018 z 1. marca 2019 odmietol podanie sťažovateľky z 10. januára 2019. Krajský
súd v Trnave uznesením sp. zn. 25 Co 84/2019 z 28. mája 2019 uznesenie prvoinštančného
súdu potvrdil ako vecne správe. Proti tomuto odvolaciemu rozhodnutiu podala sťažovateľka
dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol pre nesplnenie náležitostí
dovolania podľa § 428 a § 429 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že považuje napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za arbitrárne, nedôvodné, protiústavné a nelogické, porušujúce jej
základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 ústavy a žiada, aby ústavný súd napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu zrušil.
II.
Relevantná právna úprava
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý m právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 18/2020 z 13. februára 2020
10. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
11. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť
predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
12. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
13. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
14. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 3
ústavy ústavný súd konštatuje, že podľa obsahu ide o základné právo hmotnej povahy a nie
procesnej, a to aj napriek jeho nesystémovému zaradeniu v ústave. V okolnostiach
posudzovanej veci vykonávacím zákonom označeného základného práva podľa čl. 51 ods. 1
ústavy je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
15. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neposkytol ochranu jej základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1, ako ani základnému právu podľa čl. 46 ods. 3 z rovnakých dôvodov,
konkrétne vydaním arbitrárneho, nedôvodného, protiústavného a nelogického napadnutého
uznesenia, ktorým odmietol jej dovolanie.
16. Ústavný súd z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že
k odmietnutiu dovolania sťažovateľky došlo z dôvodu, že nebola v dovolacom konaní
splnená dovolacia podmienka podľa § 429 ods. 1 CSP, pričom nešlo o žiaden z prípadov
uvedených v § 429 ods. 2 CSP. Najvyšší súd uviedol, že prvoinštančný súd sťažovateľku
v súlade s § 436 ods. 1 CSP uznesením sp. zn. 20 Csp 66/2018 zo 6. novembra 2019 vyzval,
„aby vady dovolania odstránila a predložila splnomocnenie udelené advokátovi na
zastupovanie v dovolacom konaní, predložila dovolanie spísané splnomocneným advokátom
obsahujúce náležitosti dovolania podľa § 428 CSP a poučil ju o následkoch neodstránenia
vád podania. Zároveň ju poučil aj v zmysle § 160 ods. 2 CSP o možnosti obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci“. Napriek vykázaniu riadneho doručenia uznesenia sťažovateľka
naň žiadnym spôsobom nereagovala. Dovolací súd zároveň konštatoval, že nie je splnená
ani osobitná podmienka dovolacieho konania vyplývajúca z ustanovenia § 428 CSP, a preto
nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
17. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia dospel
k záveru, že ho nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ho považovať za výraz
autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého nemá dôvod v tomto prípade zasahovať.
18. Ústavný súd považuje argumentáciu dovolacieho súdu za dostatočnú, jasnú
a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp.
nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Civilného sporového
poriadku.
19. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a označenými základnými právami podľa ústavy, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku
rozhodnutia).
III.2 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
20. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
21. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľky a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne
splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
22. V súvislosti so zisťovaním predpokladov na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom ústavný súd vyzval sťažovateľku 19. augusta 2020, aby
preukázala svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery. Sťažovateľka reagovala na výzvu
podaním z 22. septembra 2020 a predložila potvrdenie o svojich osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch spolu s prílohami.
23. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto (okrem iného) nie je splnená vtedy, ak je ústavná
sťažnosť zjavne neopodstatnená. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti
a z výsledku jej posúdenia zistí, že je zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený jeden
z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku
čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
vyhovieť.
24. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (bod 2 výroku rozhodnutia), je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014,
25. Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu
napriek zdokladovaným osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom ústavný súd
nevyhovel (bod 1 výroku rozhodnutia).
26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími uplatnenými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu