Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 374/2020
PDF · 325.17 KB
No categories available
III. ÚS 374/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku (sudca
spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
Mgr. Martinom Černákom, advokátom, Zochova 5, Bratislava, pre namietané porušenie
jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 S 114/2015 z 28. júna 2018 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžk 39/2018 z 24. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie v záhlaví označeného práva zaručeného Ústavou Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“). K namietanému porušeniu práva malo dôjsť rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 114/2015 z 28. júna 2018
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžk 39/2018 z 24. októbra 2019
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“). Napadnutými rozhodnutiami bolo
s konečnou platnosťou rozhodnuté o preskúmaní postupu a rozhodnutia Okresného úradu
Bratislava, odboru výstavby a bytovej politiky, ktorý na odvolanie potvrdil prvostupňové
rozhodnutie mestskej časti Bratislava-Rača č. 14170/1937/2014UPSP-LU
z 23. októbra 2014, ktorým bola stavebníkom v územnom konaní spojenom so stavebným
konaním povolená rekonštrukcia a dostavba rodinného domu.
2. Sťažovateľ v konaní pred správnym orgánom aj súdmi namietal, že realizovaním
dostavby a rekonštrukcie rodinného domu dôjde k výraznému obmedzeniu výkonu
vlastníckeho práva k jeho susediacemu rodinnému domu tým, že sa zníži jeho preslnenie,
bude dochádzať k obťažovaniu dymom a pachmi a zníži sa trhová hodnota domu. Uvedené
námietky odôvodňoval nedodržaním odstupových vzdialeností podľa § 6 vyhlášky
Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z.,
ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu
a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou
schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška“).
3. Krajský súd a najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach poukázali na to, že k veci
bolo pristupované s odbornou starostlivosťou (vo veci bol stavebníkmi vypracovaný
znalecký posudok), ktorý nebol sťažovateľom spochybnený, že rekonštrukcia stavby
kopíruje pôvodnú pôdorysnú hranicu stavby a zároveň v lokalite sú stiesnené pomery,
takže nebolo potrebné viac zdôvodňovať odstup stavieb podľa vyhlášky (k tomu porovnaj
napr. bod 50 a 51 napadnutého rozhodnutia krajského súdu, bod 4 a 21 napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu).
4. Podanou ústavnou sťažnosťou sťažovateľ opakuje námietky vznesené
pred správnym orgánom aj súdmi. Je názoru, že „tým, že sa všeobecné súdy stotožnili
s argumentáciou stavebného úradu a konštatovali, že prestavba rodinného domu
stavebníkov nemá žiadny relevantný vplyv na kvalitu jeho bývania, došlo takýmto
ich postupom a rozhodnutím k legalizovaniu stavby porušujúcej jeho vlastnícke práva
a súčasne k zásahu do jeho ústavného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky“.
5. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jeho základného práva napadnutými rozhodnutiami, aby zrušil napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a napokon aby priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
6. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
8. Podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc.
9. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy
sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Vychádzajúc z uvedeného a zároveň z dôvodu, že v konaní
o kasačnej sťažnosti je právnou úpravou poskytnutý priestor pre plnohodnotný vecný
prieskum sťažovateľovho prípadu (čo sťažovateľ využil), ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Uvedené ustanovenie dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému
súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu
rozhodne meritórne (nálezom). Ide o špecifickú časť konania, ktorá nemá charakter konania
kontradiktórneho, a kedy ústavný súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení uvedených
v ústavnej sťažnosti a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd takú sťažnosť, keď uplatnené námietky
(vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé spochybniť jeho ústavnosť. Inými slovami,
ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia
(porovnaj napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 123/2020, ako aj Ústavný súd Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 1811/20, II. ÚS 2429/20, II. ÚS 2354/20, II. ÚS 2404/20, III. ÚS 2167/20,
dostupné na nalus.usoud.cz). Typickou bude situácia, keď sťažovateľ spochybňuje právne
závery všeobecného súdu výlučne s poukazom na ich nesprávnosť. V takom prípade totiž
stavia ústavný súd do role ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá mu neprináleží.
O takú situáciu ide aj v posudzovanom prípade.
12. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti opakuje výhrady, ktoré už uplatnil
v konaní pred správnym orgánom, krajským súdom aj najvyšším súdom. Všetky orgány
sa jeho námietkami zaoberali vyčerpávajúcim spôsobom, čo vyplýva z rekapitulácie
ich rozhodnutí (pozri bod 2 a 3 uznesenia ústavného súdu).
13. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že sa nestotožňuje s dôvodmi,
pre ktoré bola stavebníkom povolená prestavba a rekonštrukcia rodinného domu,
bez ohľadu na ich opodstatnenosť. Táto argumentácia je z povahy veci nespôsobilá
spochybniť ústavnosť napadnutého rozhodnutia.
14. Ústavný súd v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu nenašiel žiadne
extrémne vybočenie, ktoré by mohlo odôvodniť kasačný zásah (a sťažovateľ na žiaden
výkladový či aplikačný exces ani nepoukazuje). Ústavný súd konštatuje, že vo veci
konajúce súdy sťažovateľovi primerane vysvetlili, že jeho vlastnícke právo bolo s plnou
vážnosťou pomeriavané k takému istému právu jeho susedov a že výsledkom tohto procesu
bolo nájdenie rozumnej hranice obmedzenia jedného aj druhého práva. Sťažovateľ
bol oboznámený s konkrétnymi dôvodmi, ktoré sú objektívneho charakteru a na ktorých
je hranica rozpačitého susedského spolužitia založená (pozri bod 3 uznesenia). Ústavný súd
nenašiel priestor tieto dôvody spochybňovať, naopak, pevne verí, že účastníci správneho
konania nebudú hľadať v existencii objektívnych okolností zdroj sváru, ale dôvod
pre vzájomné pochopenie.
15. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v časti
smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2020
Martin Vernarský predseda senátu