Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 389/2020
PDF · 175.69 KB
No categories available
III. ÚS 389/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcov Petra Straku
a Roberta Šorla (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, t. č. ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 5/2019 z 27. marca 2019,
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 To 47/2018 z 12. júla 20108 a rozsudkom
Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 1 T 8/2018 z 16. mája 2018 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, t. č.
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 5/2019 z. 27. marca 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“), rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 4 To 47/2018 z 12. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom
Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 8/2018 zo 16. mája 2018
(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Sťažovateľ v úvode svojej ústavnej sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho
zástupcu na podanie kvalifikovaného návrhu na začatie konania, keďže momentálne
vykonáva nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov a nachádza sa
vo finančnej a materiálnej núdzi.
3. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté jeho dovolanie, ako aj vydaním rozsudkov okresného súdu a krajského súdu
súdy porušili jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a taktiež mu bolo odopreté právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstatnou námietkou
sťažovateľa je skutočnosť, že napriek tomu, že spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom
konaní a súdom, nikdy mu nebola ponúknutá dohoda o vine a treste a súdy mu neuložili
trest pod spodnú hranicu trestnej sadzby. Ďalej uvádza, že predtým, ako bol predvedený
pred vyšetrovateľa, absolvoval neoficiálny rozhovor s príslušníkom Policajného zboru,
ktorý ho vyzval, aby uviedol päť osôb, ktorým predával marihuanu. Ak ich uvedie, dostane
trest v rozsahu 6 až 7 rokov, v prípade, že to odmietne, hrozí mu trest až vo výške desať
rokov. Preto sa z obavy priznal. Zároveň spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom
konaní v jeho trestnej veci a poukázal aj na inú trestnú činnosť. No napriek uvedenému
pri stanovovaní výšky trestu súd prihliadal najmä na skutočnosti v jeho neprospech
a skutočnosti v jeho prospech opomenul. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že v iných
závažnejších prípadoch boli z dôvodu spolupráce zastavené trestné stíhania, resp. znížené
tresty.
4. Z uvedeného dôvodu žiada, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu a nadväzujúce rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a prikázal im vo veci
opätovne konať.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to
odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti.
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
10. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím najvyššieho
súdu o odmietnutí jeho dovolania, ako aj rozsudkami nižších súdov, ktoré sťažovateľovi
neuložili trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby.
11. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa vykazovala ústavná
sťažnosť viaceré nedostatky obsahových náležitostí, avšak ústavný súd nepovažoval
za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania, keďže obsahovo bola sťažnosť
dostatočne zrozumiteľná, aby umožnila ústavnému súdu realizovať ústavný prieskum
(m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).
12. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti bližšie nešpecifikoval svoje námietky vo vzťahu
k jednotlivým súdom v rámci sústavy všeobecného súdnictva a uplatnil ich v rovnakom
rozsahu voči všetkým odporcom.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pritom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov.
15. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
rozsudku okresného súdu opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd, ktorý v prípade zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám
poskytnúť ochranu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním v ústavnej sťažnosti
označených práv rozhodnutím odvolacieho súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že súdy
neuložili sťažovateľovi trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, ústavný súd
poznamenáva, že tieto námietky tak, ako ich formuloval v ústavnej sťažnosti sťažovateľ,
predniesol aj v dovolaní, o ktorom konal a rozhodoval najvyšší súd. Aj v tomto prípade tak
právomoc najvyššieho súdu poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa predchádza
oprávneniam ústavného súdu, a to vzhľadom na už uvedený princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu bolo možné prijať záver, že v súvislosti s touto
časťou ústavnej sťažnosti existuje dôvod na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
17. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného
posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného
súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
18. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení v ústavnej sťažnosti namietaného
rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových
a právnych záverov, o ktoré konajúci súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa
v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa všeobecný súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad
aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či je označené
uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.
19. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa mimoriadneho zníženia
trestu ústavný súd považoval za vhodné poukázať na príslušné ustanovenia zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
20. Podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona kto neoprávnene c) dovezie, vyvezie,
prevezie alebo dá prepraviť, d) prechováva po akúkoľvek dobu omamnú látku,
psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa
odňatím slobody na tri roky až desať rokov.
Podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona odňatím slobody na desať rokov až
pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším
spôsobom konania.
21. Podľa § 138 Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie
páchanie trestného činu b) po dlhší čas, j) na viacerých osobách.
22. Podľa § 36 písm. l) a n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že
páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval, a to, že
napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.
23. Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí
súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností.
Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností,
znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
Podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa
ustanovenie odseku 4 nepoužije.
Podľa prvej vety § 38 ods. 8 Trestného zákona zníženie hornej hranice alebo
zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci
zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby
je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
24. Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom.
Podľa § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona pri ukladaní trestu pod zákonom
ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť
rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia
slobody aspoň desať rokov.
25. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal
dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h) (že bol uložený trest mimo zákonom
ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za trestný čin
nepripúšťa), a i) (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia;
správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vysvetlil, že výrok o treste
možno napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. h) [a nie písmena i), pozn.] Trestného poriadku, a tento dovolací
dôvod nemôže byť naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39
Trestného zákona, lebo pokiaľ súd trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby,
nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom.
Nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona tak nezakladá žiadny dovolací dôvod.
26. Najvyšší súd zároveň poukázal na skutočnosť, že krajský súd sťažovateľovi trest
mimoriadne znížil, keď pri určovaní výmery trestu odňatia slobody postupoval tak, že
vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona znížil
hornú hranicu zákonnej trestnej sadzby (10 rokov až 15 rokov) o jednu tretinu na 10 rokov
až 13 rokov a 4 mesiace a následne po takto upravenej trestnej sadzbe podľa § 38 ods. 5
Trestného zákona (opätovný zločin) zvýšil dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby o jednu
polovicu na 11 rokov a 8 mesiacov až 13 rokov a 4 mesiace. Následne krajský súd
vzhľadom na dve výrazné poľahčujúce okolnosti a pri absencii priťažujúcich okolností
a vzhľadom na okolnosti prípadu (predaj ľahkej drogy v nepravidelných intervaloch)
aplikoval ustanovenia § 39 ods. 1 a 3 Trestného zákona a uložil sťažovateľovi trest odňatia
slobody pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu vo výmere 10 rokov. Pokiaľ nepoužitie
§ 39 Trestného zákona nezakladá žiadny dovolací dôvod, o to viac to platí v prípade, ak súd
toto ustanovenie použije, avšak v menšom rozsahu, ako očakával sťažovateľ.
27. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
odpovedal na ťažiskové dovolacie argumenty sťažovateľa, o ktorých možno konštatovať, že
sa zhodujú aj s predloženou sťažnostnou argumentáciou. Z už uvedeného tak vyplýva, že
sťažnostná námietka sťažovateľa, že súdy nepostupovali v zmysle § 39 ods. 1 Trestného
zákona a neznížili mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby a neprihliadali na poľahčujúce
okolnosti, nie je dôvodná. Nezodpovedá totiž skutočnostiam, ktoré vyplývajú z odôvodnení
rozhodnutí vydaných v sťažovateľovom trestnom konaní.
28. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom práv, ktorých porušenie
sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
IV. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
29. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia
§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe
právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery
a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri
predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť
splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m. I. ÚS 333/2020).
30. S prihliadnutím na výsledok posúdenia aktuálnej ústavnej sťažnosti ústavným
súdom (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade
neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona
o ústavnom súde nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2020
Martin Vernarský
predseda senátu