Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 476/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti Autoservis – Zaťko, s. r. o., Krivá 92, IČO 36 418 862, zastúpenej

advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,

Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 20. marca 2020 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Autoservis – Zaťko, s. r. o., o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 21. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Autoservis –

Zaťko, s. r. o., Krivá 92, IČO 36 418 862 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a jeho vydaniu predchádzajúcim

postupom.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa ako

žalobkyňa návrhom na vydanie platobného rozkazu podľa

o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom

konaní“) domáhala proti obchodnej spoločnosti Generali Poisťovňa, a. s., Lamačská cesta

3/A, Bratislava, IČO 35 709 332 (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia náhrady škody vo výške

2 698,99 € s príslušenstvom. Dôvodila škodovou udalosťou, ktorá bola spôsobená

prevádzkou motorového vozidla vo vlastníctve vodiča poisteného u žalovanej.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. marca 2020 návrh

sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu, s poukazom na § 6 ods. 1 písm. b) zákona

o upomínacom konaní, odmietol a rozhodol o trovách konania. Poukázal pritom na súdmi

zaužívanú prax posudzovania nároku na náhradu škody, ktorá predpokladá vykonanie

dokazovania. V upomínacom konaní však súd rozhoduje o peňažných nárokoch, ktoré

posudzuje na základe žalobcových tvrdení a predložených listinných dôkazov, teda

nevykonáva dokazovanie potrebné na spravodlivé posúdenie samotnej škody.

4. Proti uzneseniu okresného súdu zo 4. marca 2020 vydanému vyšším súdnym

úradníkom podala sťažovateľka sťažnosť, v ktorej poukázala na uznesenie okresného súdu

vydané v skutkovo obdobnej veci, v ktorej bol platobný rozkaz vydaný.

5. Napadnutým uznesením sudca okresného súdu sťažnosť sťažovateľky zamietol

a rozhodol o trovách konania. V rámci dôvodov svojho rozhodnutia uviedol, že pri návrhu

na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní je nevyhnutné skúmať prípustnosť

návrhu (§ 3 ods. 6 a 7 zákona o upomínacom konaní) a tiež to, či nárok možno odôvodnene

predpokladať (§ 3 ods. 3 zákona o upomínacom konaní), a iba v takom prípade možno

vo veci vydať platobný rozkaz. Zdôrazňujúc nevyhnutnosť preukázania všetkých

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, stotožnil sa s názorom vyššieho súdneho

úradníka, že uplatňovaný nárok na náhradu škody nie je možné predpokladať, a teda ani

vydať vo veci platobný rozkaz. K tomu dodal, že „nárok na náhradu škody vyžaduje

skúmanie a záver najmä o tom, že došlo ku škode, osobe škodcu, porušenie povinnosti na

strane škodcu a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti škodcom,

ktorá viedla ku vzniku škody. Pri subjektívnej zodpovednosti tiež zavinenie a pri objektívnej

zodpovednosti tiež liberačné dôvody (spravidla na námietku).“. Vo vzťahu k námietke

sťažovateľky týkajúcej sa iného rozhodnutia okresného súdu, ktorým bol platobný rozkaz

vydaný, okresný súd uviedol, že rozhodnutia súdov nie sú uznané za formálne pramene

práva, pretože v súdnom spore ide vždy o individuálne posúdenie skutkového stavu.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie vykazuje črty

svojvôle, pretože v ňom absentujú akékoľvek relevantné skutkové a právne závery,

na základe ktorých okresný súd zamietol jej sťažnosť podanú proti uzneseniu

zo 4. marca 2020. Tvrdí, že pri danom rozhodnutí ide o extrémne vybočenie z pravidiel

upravujúcich upomínacie konanie, pretože okresný súd nesprávne interpretoval a aplikoval

príslušné zákonné ustanovenia. Napriek tomu, že návrh sťažovateľky na vydanie platobného

rozkazu spĺňal všetky zákonom vyžadované náležitosti, okresný súd v rozpore so zákonom

tento návrh odmietol. Zákon o upomínacom konaní pritom nevyžaduje, aby bol nárok

sťažovateľa bezpochyby preukázaný, inak by strácalo opodstatnenie akékoľvek súdne

konanie a celý inštitút dokazovania. Poukazuje na to, že tento zákon bol prijatý práve

na odbremenenie civilných súdov a na zabezpečenie rýchlej a efektívnej ochrany práv

navrhovateľov. Takisto slúži na ochranu práv slabších strán sporu, čo bol nepochybne

i prípad sťažovateľky. Okresný súd, aplikujúc v predmetnej veci reštriktívny výklad, však

neprimerane zvýhodnil poisťovateľa (žalovanú) ako silnejšiu stranu, pričom sťažovateľka

zdôrazňuje, že preukázanie nároku na náhradu škody z povinného zmluvného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorového vozidla sa vo vzťahu

k dôkaznému bremenu žalobcu nelíši od bežne uplatňovaných nárokov na úhradu dlžnej

sumy od dlžníkov, vyplývajúcich z neuhradených faktúr. Sťažovateľka ďalej dôvodí,

že žalovaná strana sporu má v upomínacom konaní možnosť žalobcom uplatnený nárok

spochybniť a podať proti vydanému platobnému rozkazu odpor. V takom prípade bude

„rovnako tak vec postúpená na miestne príslušný súd a predmetom riadneho civilného

konania a ďalšieho dokazovania“. Za týchto okolností je sťažovateľka presvedčená, že jej

bola odňatá zákonná možnosť efektívnej a rýchlej ochrany svojich práv prostredníctvom

upomínacieho konania, v čom vidí porušenie svojich práv.

7. Sťažovateľka súčasne poukazuje na odlišné rozhodnutie okresného súdu vydané

v skutkovo totožnej veci, keď na základe podanej sťažnosti okresný súd zrušil uznesenie

o odmietnutí návrhu na vydanie platobného rozkazu a platobný rozkaz vydal (uznesenie

sp. zn. , sp. zn. ). V danom prípade legitímne očakávala,

že bude vydaný platobný rozkaz v upomínacom konaní, okresný súd to však odmietol a ani

neuviedol, na základe akých skutočností dospel k takému záveru. Napadnuté uznesenie

preto sťažovateľka považuje za „prekvapivé rozhodnutie, porušujúce princíp právnej istoty

a poškodzujúce právo na spravodlivú súdnu ochranu práv“.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa SR a základné právo na spravodlivé

prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu v Košiciach (správne má byť Okresného súdu Banská Bystrica,

pozn.) v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn.:

zo dňa 20.03.2020, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu

v Banskej Bystrici, sp. zn.: zo dňa 4.3.2020 a vec vracia Okresnému súdu

Banská Bystrica na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 450,28 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu

, vedený v “

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v má sťažovateľ

právo domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich

ochrane nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už opakovane judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(), a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16.1 Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je neprípustný.

17. Podľa § 1 ods. 1 zákona o upomínacom konaní tento zákon upravuje príslušnosť

súdu, postup súdu a postup strán sporu v upomínacom konaní, v ktorom sa rozhodujú spory

o peňažných nárokoch uplatnených spôsobom podľa tohto zákona.

18. Podľa § 1 ods. 2 zákona o upomínacom konaní je upomínacie konanie

alternatívnym spôsobom uplatňovania peňažných nárokov k postupu podľa Civilného

sporového poriadku.

19. Podľa § 6 ods. 3 zákona o upomínacom konaní odmietnutie návrhu nie je

prekážkou na opätovné uplatnenie nároku podľa tohto zákona alebo na jeho uplatnenie

podľa .

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť

proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, a tým potvrdená správnosť záveru

o odmietnutí návrhu na vydanie platobného rozkazu. Podľa sťažovateľky je napadnuté

uznesenie založené na nesprávnej interpretácii a aplikácii na vec sa vzťahujúcej právnej

úpravy, a preto ho považuje za prekvapivé a svojvoľné.

21. Bez toho, aby sa ústavný súd podrobne vysporiadaval s námietkami sťažovateľky

(body 6 a 7 tohto uznesenia), uvádza, že mu neprislúcha prehodnocovať (ne)splnenie

predpokladov na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní; jeho právomoc totiž

nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie

namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Zákon o upomínacom konaní vyslovene ráta s možnosťou

odmietnutia návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní, pokiaľ

všeobecný súd na podklade žalobcom predložených tvrdení a dôkazov usúdi,

že nie sú splnené podmienky na jeho vydanie (§ 6 ods. 1 zákona o upomínacom konaní).

Okresný súd vo veci sťažovateľky postupoval v zmysle citovaných zákonných ustanovení,

pričom z napadnutého uznesenia nevyplýva svojvôľa alebo taká aplikácia a interpretácia

relevantnej právnej úpravy, ktorá by bola extrémnym vybočením z pravidiel upravujúcich

upomínacie konanie, tak ako to v ústavnej sťažnosti tvrdí sťažovateľka. Na uvedenom

nemení nič ani jej námietka týkajúca sa rozporu napadnutého uznesenia s rozhodovacou

praxou okresného súdu, keďže každý návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom

konaní posudzuje súd individuálne a rozhodovanie o ňom môže vychádzať z odlišných

skutkových okolností. Námietka sťažovateľky o odňatí zákonnej možnosti efektívne

a rýchlo ochrániť svoje práva prostredníctvom upomínacieho konania zostáva

v hypotetickej rovine, pretože v prípade podania odporu by mohlo konanie (ako sama

uviedla) „rovnako tak“ vyústiť do začatia riadneho civilného procesu (§ 14 zákona

o upomínacom konaní).

22. Z ústavnoprávneho hľadiska je však v danom prípade relevantné, že nevydaním

platobného rozkazu v upomínacom konaní nemohlo dôjsť k zásahu do označených práv

sťažovateľky. Zmyslom a účelom ústavného práva na súdnu ochranu (resp. práva

na spravodlivé súdne konanie) je totiž zaručiť, resp. umožniť každému reálny prístup

k súdu, a to po splnení podmienok ustanovených zákonom (, ),

pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu

ochranu. Skutočnosť, že sťažovateľke nebola poskytnutá ochrana vo forme, akú žiadala

(nebolo vyhovené jej návrhu na vydanie platobného rozkazu), ešte neznamená, že jej bol

odopretý prístup k súdu, pretože napadnuté uznesenie nevyvolalo u sťažovateľky konkrétne

relevantné negatívne dôsledky vzťahujúce sa k ňou uplatnenému nároku, ktoré by už nebolo

možné korigovať ďalším procesným postupom (obdobne ).

23. Z citovaných ustanovení zákona o upomínacom konaní vyplýva, že upomínacie

konanie je (len) alternatívnym spôsobom riešenia sporov vzniknutých pri uplatňovaní

peňažných nárokov, využitie ktorého však za ustanovených podmienok (odmietnutie

návrhu) nevylučuje právo strany sporu (účastníka upomínacieho konania) na opätovné

uplatnenie peňažného nároku civilnou žalobou podľa príslušných ustanovení Civilného

sporového poriadku. Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na vydanie platobného rozkazu

v upomínacom konaní teda nezakladá prekážku rei iudicatae a nevylučuje možnosť

účastníka upomínacieho konania obrátiť sa so svojím peňažným nárokom na príslušný

všeobecný súd (porov. , č. 67/2018 ZNaU).

24. Inými slovami, sťažovateľka má na ochranu svojich práv k dispozícii účinný

právny prostriedok, o ktorom je oprávnený rozhodnúť všeobecný súd, preto nevydaním

platobného rozkazu v upomínacom konaní nedošlo k odopretiu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa .

25. Na základe uvedeného považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť za predčasne

podanú, preto ju podľa odmietol pre jej

neprípustnosť.

26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite (bod 8) nezaoberal, keďže

rozhodovanie o nich stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu