Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 505/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o., Mlynské nivy 61/A, Bratislava, IČO 17 317 282,

zastúpenej advokátskou kanceláriou GRMAN & PARTNERS, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Pavol Tisaj, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 7. februára 2019

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o.,

Mlynské nivy 61/A, Bratislava, IČO 17 317 282 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou GRMAN & PARTNERS, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Pavol Tisaj, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 7. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka doplnila ústavnú

sťažnosť elektronickým podaním z 29. júna 2020, v ktorom oznámila, že napadnutý

rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 4. marca 2019 a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu 16. apríla 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca

(ďalej len „žalobca“) sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhal proti spoločnosti

SLOVASFALT, spol. s r. o. (právny predchodca sťažovateľa), a spoločnosti

RS Kameňolomy, s. r. o., určenia, že je vlastníkom pozemku parcely registra „C“, parcelné

, druh pozemku: ostatné plochy, nachádzajúceho

sa v katastrálnom území , zapísanom

na , vedenom Správou katastra

(ďalej len „sporný pozemok“), a žiadal, aby uložil žalovaným povinnosť spoločne

a nerozdielne nahradiť mu trovy konania.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako predávajúci uzavrel s obchodnou

spoločnosťou RS Kameňolomy, s. r. o., ako kupujúcou 26. októbra 2010 kúpnu zmluvu,

ktorej predmetom bol sporný pozemok. Na základe tejto zmluvy bol Správou katastra

(ďalej len „správa katastra“) povolený 29. októbra 2010

pod vklad vlastníckeho práva v prospech spoločnosti RS Kameňolomy, s. r. o.

Obchodná spoločnosť RS Kameňolomy, s. r. o., ako predávajúci uzatvorila ešte

7. septembra 2010 s právnym predchodcom sťažovateľky ako kupujúcim kúpnu zmluvu,

ktorej predmetom bol sporný pozemok, avšak táto kúpna zmluva nebola nikdy predmetom

katastrálneho konania o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Následne obchodná spoločnosť RS Kameňolomy, s. r. o., ako predávajúca a právny

predchodca sťažovateľky ako kupujúci uzatvorili 29. októbra 2010 kúpnu zmluvu,

ktorej predmetom bol sporný pozemok, pričom správa katastra na jej základe povolila vklad

vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu sťažovateľky 2. novembra 2010.

Žalobca ako pôvodný predávajúci od kúpnej zmluvy z 26. októbra 2010 dňa

28. decembra 2010 písomne odstúpil, pričom odstúpenie bolo doručené spoločnosti

RS Kameňolomy, s. r. o., 30. decembra 2010.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. septembra 2011 žalobu zamietol

a žalobcu zaviazal nahradiť právnemu predchodcovi sťažovateľky trovy konania,

spoločnosti RS Kameňolomy, s. r. o., náhradu trov konania nepriznal. Proti výroku v merite

veci podal odvolanie žalobca a proti výroku o nepriznaní náhrady trov spoločnosť

RS Kameňolomy, s. r. o. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. júna 2012

prvoinštančný rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

5. Uznesením sp. zn. z 19. júla 2013 okresný súd zastavil konanie

proti spoločnosti KYUN TRADEX, s. r. o. (predtým RS Kameňolomy, s. r. o.), z dôvodu,

že táto spoločnosť zanikla bez právneho nástupcu. Dňa 1. augusta 2013 zanikol právny

predchodca sťažovateľky (v dôsledku zlúčenia so sťažovateľkou), preto okresný súd

pokračoval v konaní so sťažovateľkou na strane žalovanej.

6. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. júna 2014 žalobu zamietol.

Po podaní odvolania žalobcom krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. apríla 2016 prvoinštančný rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

7. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. novembra 2017 určil vlastníctvo

žalobcu k spornému pozemku, žalovanú sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania voči

žalobcovi v plnom rozsahu, ako aj na náhradu trov štátu. Po podaní odvolania

sťažovateľkou krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvoinštančný rozsudok

a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie (spolu s návrhom na odklad

jeho vykonateľnosti), ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

8. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej označené základné práva

podľa , listiny, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu

tým, že sa stotožnil s odôvodnením prvoinštančného rozsudku a nedal odpoveď

na jej argument, že odstúpenie žalobcu od zmluvy má len záväzkovo-právne účinky,

ktorý bol podstatný pre rozhodnutie jej právnej veci. Sťažovateľka uvádza, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje (tak ako odôvodnenie rozsudku okresného

súdu) dva protichodné právne závery vo vzťahu k účinkom odstúpenia žalobcu od kúpnej

zmluvy, preto ho nepovažuje za ústavne konformné. Sťažovateľka poukazuje na § 387

ods. 3 prvú vetu v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého sa odvolací súd v odôvodnení musí zaoberať

aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie,

ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Za tejto situácie

bolo povinnosťou krajského súdu dať konkrétnu, jasnú, zrozumiteľnú, presvedčivú

a dostatočne zdôvodnenú odpoveď na tento argument sťažovateľky. Táto povinnosť

krajského súdu nie je nijako dotknutá skutočnosťou, že v odvolaní sťažovateľka neuplatnila

otázku účinkov odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy.

9. Ďalšia námietka sťažovateľky spočíva v ústavnej neudržateľnosti priznania vecno-

právnych účinkov odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy. Sťažovateľka argumentuje,

že iba v prípade, ak odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy priznáme vecno-právne účinky,

možno považovať žalobu o určenie vlastníckeho práva za správne zvolený a prípustný

procesný prostriedok ochrany vlastníckeho práva žalobcu. V konaní pred všeobecnými

súdmi nebola preukázaná žiadna iná právna skutočnosť, ktorej dôsledkom by mohlo byť

obnovenie vlastníckeho práva žalobcu k spornému pozemku. Sťažovateľka poukazuje

na to, že ústavne konformný výklad

je taký, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti má len záväzkovo-

právne účinky. To znamená, že odstúpenie má za následok zánik len záväzkovo-právneho

vzťahu, a nie tiež obnovenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ďalej uvádza, že § 48

ods. 2 je potrebné vykladať v spojitosti s Občianskeho

zákonníka, ktoré zakladá záväzok jednej zmluvnej strany vrátiť druhej zmluvnej strane

to, čo podľa zmluvy dostala. Tieto záväzky zmluvných strán majú synalagmatický

charakter. Ak súd priznal odstúpeniu od zmluvy o prevode nehnuteľnosti vecno-právne

účinky, došlo k nerovnováhe medzi zmluvnými stranami, pretože predávajúcemu vzniklo

vecné právo a sťažovateľke ako kupujúcej len obligačný nárok. Táto asymetrická situácia

nezodpovedá kritériu ústavne konformného výkladu ,

ktorým by mala byť symetria, čiže rovnosť sporových strán. Sťažovateľka zastáva názor,

že krajský súd prekročil hranice zákona a porušil ústavný imperatív konať iba na základe

zákona a v jeho medziach. Sám svojvoľne vytvoril a priznal žalobcovi právo,

ktoré neexistuje. Takýto postup a tvorba práva krajským súdom sú ústavne

neospravedlniteľné a neudržateľné a predstavujú porušenie označených základných práv

sťažovateľky.

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že považuje prvoinštančné rozhodnutie

vo veci samej za nedostatočne odôvodnené, pričom krajský súd sa v napadnutom rozsudku

len stotožnil s týmto nedostatočným odôvodnením bez toho, aby vykonal jeho nápravu.

Krajský súd podľa sťažovateľky nedal jasnú, zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď

na jej otázku o charaktere účinkov odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy.

11. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením jej základných práv

podľa , listiny, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

uznesením najvyššieho súdu poukazuje na jeho „zjavne neodôvodnený a arbitrárny“ právny

názor o neprípustnosti jej dovolania. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd sa nevysporiadal

s jej podstatnou argumentáciou, že krajský súd priznal odstúpeniu žalobcu od kúpnej

zmluvy vecno-právne účinky, pretože podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu tento sťažovateľom tvrdený záver nevyplýva. Sťažovateľka

poukazuje na to, že jej argumentácia uvedená v dovolaní bola rozsiahla a podrobná, pričom

najvyšší súd sa obmedzil „na jednoduchý odkaz na dve vety rozsudkov nižších súdov.

Najvyšší súd nepovedal nič viac k týmto dvom vetám. Neuviedol žiadnu vlastnú úvahu

a argumentáciu.“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd zameral len na odôvodnenie

rozsudkov súdov nižšej inštancie a nehľadel na ich výroky, ktorými určili, že žalobca

je vlastníkom sporného pozemku, pričom k uvedenému záveru mohli dospieť len priznaním

vecno-právnych účinkov odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy.

12. Sťažovateľka považuje závery najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého

uznesenia za vzájomne rozporné a nekonzistentné, čo je v rozpore s požiadavkou

jeho ústavnoprávnej udržateľnosti. Argumentuje, že ak najvyšší súd tvrdí, že z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd priznal odstúpeniu žalobcu

od kúpnej zmluvy vecno-právne účinky, potom sa logicky ponúka odpoveď, že priznal

tomuto odstúpeniu záväzkovo-právne účinky. Na druhej strane však najvyšší súd poukazuje

na to, že v prípade sporu je na strane predávajúceho daný naliehavý právny záujem

na tom, aby súd rozsudkom určil, že po zániku právneho vzťahu z kúpnej zmluvy

je opäť vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú kúpnou zmluvou previedol na kupujúceho. Toto

konštatovanie zodpovedá vecno-právnym účinkom odstúpenia od zmluvy.

13. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že dovolací súd konštatoval, že krajský súd

posúdil otázku právnych následkov odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy v súlade

so zaužívanou súdnou praxou dovolacieho súdu, najmä v súlade s rozsudkom dovolacieho

súdu sp. zn. z 21. augusta 1997.

14. Najvyšší súd podľa nej priznal, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou

dovolacieho súdu má odstúpenie od zmluvy len záväzkovo-právne účinky, ďalej sa zaoberal

otázkou odstránenia účinkov vkladu do katastra nehnuteľností v dôsledku odstúpenia

od zmluvy. Táto otázka je však len sekundárnou otázkou a odpoveď na primárnu otázku

(ktorou sú účinky odstúpenia od kúpnej zmluvy) nemôže byť určovaná odpoveďou

na sekundárnu otázku. Pokiaľ sa najvyšší súd pustil do otázky odstránenia účinkov vkladu

do katastra nehnuteľností v dôsledku odstúpenia od zmluvy a hovorí o žalobe požadujúcej

určenie obnoveného vlastníckeho práva, bolo jeho povinnosťou vysvetliť,

ako je to kompatibilné so záväzkovo-právnymi účinkami odstúpenia od zmluvy.

15. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nesprávne interpretoval právnu otázku,

s ktorou sa obrátila na dovolací súd. Podstata dovolania sťažovateľky spočíva

v tom, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu domáhať sa určenia vlastníckeho práva

k spornému pozemku. Nie je oprávnený domáhať sa tohto nároku, pretože v dôsledku

odstúpenia od zmluvy sa neobnovilo jeho vlastnícke právo k spornému pozemku,

nie je teda podľa hmotného práva jeho vlastníkom. Sťažovateľka namieta, že ak žalobca

nemá aktívnu legitimáciu domáhať sa určenia vlastníckeho práva k spornému pozemku,

nemôže sa domáhať tohto nároku voči nej. K tomu je potrebné doplniť, že žalobca nemá

voči sťažovateľke ani akékoľvek iné nároky. Neexistuje totiž žiadna hmotnoprávna

spojitosť medzi žalobcom a sťažovateľkou. Namiesto toho, aby riešil otázku aktívnej

legitimácie žalobcu v spore o určenie vlastníckeho práva k spornému pozemku, najvyšší súd

rieši otázku pasívnej legitimácie v tomto spore. Rieši teda úplne inú otázku

ako tú, s ktorou sa sťažovateľka obrátila na najvyšší súd. Takýto postup najvyššieho súdu

je ústavne neprijateľný.

16. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti domáha i preskúmania pripomienok

najvyššieho súdu „nad rámec dovolacieho konania“, pretože sú súčasťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a považuje ich za ústavne neudržateľné. Najvyšší

súd poukazuje na to, že sťažovateľka v dovolacom konaní prišla s novou otázkou,

ktorú nepredniesla v odvolacom konaní. Touto novou otázkou je otázka právnych následkov

odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V tejto súvislosti

sa najvyšší súd odvoláva na a .

17. Sťažovateľka argumentuje, že v prvoinštančnom konaní tvrdila, že odstúpenie

od zmluvy má len záväzkovo-právne účinky, a v tejto súvislosti odkázala na relevantnú

judikatúru najvyššieho súdu. V odôvodnení svojho rozsudku sa okresný súd nevysporiadal

s týmto podstatným argumentom, bolo preto povinnosťou krajského súdu v zmysle § 387

ods. 3 sa s ním vysporiadať, aj keď ho sťažovateľ neuplatnil v odvolaní. Krajský súd

však túto povinnosť nesplnil. Vzhľadom na sťažovateľkou uplatnený dôvod prípustnosti

dovolania ( ) by bolo nepodstatné, či k právnej otázke,

od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, sťažovateľka predložila

argumentáciu v prvoinštančnom alebo v odvolacom konaní. Sťažovateľka v súvislosti

s uvádza, že právne tvrdenia nie sú prostriedkom procesnej obrany

a v dovolacom konaní sa riešila len právna otázka, ku ktorej jej právne tvrdenia smerovali.

Poukaz najvyššieho súdu na považuje sťažovateľka za bezpredmetný,

keďže v dovolaní nepredložila žiadne nové skutočnosti a dôkazy.

18. Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a listiny a práva podľa dodatkového protokolu tým, že bola

v dôsledku rozsudku krajského súdu zbavená vlastníckeho práva k spornému pozemku,

keď podľa ústavne neakceptovateľného záveru krajského súdu vlastnícke právo k spornému

pozemku prináleží žalobcovi. Najvyšší súd neurobil žiadnu nápravu v tomto smere.

Len arbitrárne skonštatoval, že nie je pravdou, že by krajský súd priznal odstúpeniu žalobcu

od kúpnej zmluvy vecno-právne účinky. Sťažovateľka teda odvodzuje porušenie svojich

už uvedených základných práv v súvislosti s porušením práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie krajským a najvyšším súdom.

19. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o. na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a podľa článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2020 a rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. zo 7. februára 2019 porušené boli.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o. na ochranu vlastníckeho

práva podľa článku 20 ods. 1 a podľa článku 11 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a jej právo pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2020 a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 7. februára 2019 porušené boli.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2020 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

zo 7. februára 2019 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne

na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť obchodnej spoločnosti

STRABAG s. r. o. trovy konania na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť obchodnej spoločnosti STRABAG

s. r. o. trovy konania na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

20. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

25. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

28. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

29. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 , podľa , listiny a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

30. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

31. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

32. V danom prípade mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok,

ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. zo 7. februára 2019 mohla podať sťažovateľka dovolanie,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti

a jej príloh vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka dovolanie

podala, pričom uplatnila dovolací dôvod podľa . Sťažovateľka

v dovolaní uviedla, že otázkou, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu

a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, bola otázka, „či odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti podľa § 48

má len záväzkovoprávne účinky alebo aj vecnoprävne účinky...

pretože odpoveď na túto právnu otázku je zároveň odpoveďou na to, či sa žalobca vôbec

mohol domáhať určenia vlastníckeho práva k spornému pozemku“. Najvyšší súd

po preskúmaní uplatneného dovolacieho dôvodu uznesením sp. zn.

z 26. februára 2020 dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Právomoc najvyššieho

súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu, pretože argumentácia uplatnená v ústavnej sťažnosti (týkajúca sa charakteru účinkov

odstúpenia od zmluvy o kúpe nehnuteľnosti) je totožná s argumentáciu uvedenou

v dovolaní. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

33. vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom

alebo na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická

alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich

práv. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd.

Naopak, z jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým ako požiada

o ústavnú ochranu ústavný súd musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky

ochrany svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť

ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom

prípade ustanovenými procesnými úkonmi (,

).

34. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil,

že sťažovateľka sa v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv

podľa a listiny, ako i práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu obrátila priamo na ústavný súd bez toho, aby proti nemu podala

dovolanie i podľa , pričom z odôvodnenia ústavnej sťažnosti vyplýva,

že porušenie označených práv namieta okrem iného i v súvislosti s nedostatočným

odôvodnením, arbitrárnosťou a nekoherentnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

35. Vychádzajúc z vlastnej ustálenej judikatúry, ústavný súd zastáva názor,

že sťažovateľka nevyčerpala právne prostriedky, ktoré jej priznáva zákon na ochranu

jej základných práv a slobôd, pričom v posudzovanom prípade nenachádza ani dôvod hodný

osobitného zreteľa, ktorý by jej v ich vyčerpaní bránil.

36. Keďže sťažovateľka právne prostriedky, ktoré jej priznáva zákon na ochranu

jej práv nevyčerpala a nepreukázala, že sa tak stalo z dôvodov hodných osobitného zreteľa,

ústavný súd sa meritórne nezaoberal ani tou časťou ústavnej sťažnosti, ktorou namietala

a porušenie svojich základných práv a slobôd nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou

napadnutého rozsudku krajského súdu, ale túto pri predbežnom prerokovaní podľa zásady

ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d)

.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 , podľa , listiny a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

37. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

38. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú

aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

39. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

40. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

41. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ,

pričom otázkou, od posúdenia ktorej podľa nej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu

a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, bola otázka, „či odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti podľa § 48

má len záväzkovoprávne účinky alebo aj vecnoprávne účinky...“.

Podľa sťažovateľky z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd priznal odstúpeniu

žalobcu od kúpnej zmluvy z 26. októbra 2010 vecno-právne účinky, t. j. že odstúpením

od zmluvy došlo aj k zániku vecného práva, ktoré vzniklo na základe kúpnej zmluvy

a obnovil sa pôvodný stav (obnovilo sa vlastnícke právo žalobcu k spornému pozemku).

42. V súvislosti s posudzovaním dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b)

najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádza,

že «... preskúmal vec s osobitným dôrazom na zistenie, či je skutočnosti zodpovedajúce

tvrdenie žalovanej, že „Z napadnutého rozsudku vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne priznal

odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy uzavretej dňa 26. 10. 2010 medzi žalobcom

ako predávajúcim a spoločnosťou RS Kameňolomy, s. r. o. ako kupujúcim vecnoprávne

účinky» (bod 26. dovolania). Dospel pritom k záveru, že uvedené tvrdenie žalovanej

nie je opodstatnené, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku žalovanou tvrdený záver

nevyplýva. V bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd jasne uviedol,

že «rovnako ako súd prvej inštancie zastáva názor, že odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy

je platným právnym úkonom, platným odstúpením došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy

z 26. 10. 2010 od začiatku ( ) a žalobca sa dôvodne

domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko v katastri

nehnuteľností je ako vlastník zapísaný žalovaný“. Stotožnil sa s právnym záverom súdu

prvej inštancie, že «keďže odstúpenie od kúpnej zmluvy žalobcom nie je samo osebe

dôvodom pre obnovenie jeho vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti v katastri

nehnuteľností, tieto účinky môžu byť odstránené, keďže dohoda medzi účastníkmi zmluvy

neprichádzala do úvahy, len na základe rozhodnutia súdu vydaného v konaní o určenie

vlastníckeho právu v zmysle ustanovenia , a preto je potrebné

rozhodnutím súdu určiť, že žalobcovi svedčí vlastnícke právo k predmetu nehnuteľnosti.».

43. Dovolací súd dospel k záveru, že „odvolací súd posúdil otázku právnych

následkov odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy z 26. októbra 2010 v súlade so zaužívanou

súdnou praxou dovolacieho súdu chápaného v zmysle vyššie uvedeného, najmä

aj so žalovanou uvádzaným rozsudkom dovolacieho súdu z 21. augusta 1997,

sp. zn. , v ktorom bolo, okrem vyriešenia otázky následkov platného

odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností (tak, že odstúpenie od zmluvy nie je samo

osebe dôvodom pre obnovenia vlastníckeho práva prevodcu k prevádzaným

nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností) tiež ustálené (čo už žalovaná v dôvodoch svojho

dovolania z neznámych dôvodov neuvádza), že konštitutívne (právotvorné) účinky vkladu

do katastra nehnuteľností môžu byť odstránené buď tak, že bude pre predávajúceho

jeho vlastnícke právo spätne vložené do katastra nehnuteľností na základe dohody

účastníkov podľa a nasl. alebo záznamom podľa

a nasl. citovaného zákona na základe rozsudku sudu vydaného v konaní o žalobe

požadujúcej určenie vlastníckeho práva ( ) a že v takom prípade treba

mať za to, že ak dôjde k sporu, je na strane predávajúceho z kúpnej zmluvy daný naliehavý

právny záujem na tom, aby súd rozsudkom určil, že po zániku právneho vzťahu z kúpnej

zmluvy je opäť vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú kúpnou zmluvou previedol na kupujúceho.

K tomuto ešte dovolací súd, reagujúc na tvrdenia žalovanej, že žalobca nie je a nikdy

ani nebol oprávnený domáhať sa voči nej určenia vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti, dodáva, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musí

smerovať voči tomu, kto je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností (napr. uznesenie

dovolacieho súdu, sp. zri. ), resp. že žalobca má naliehavý právny záujem

na určení, že je vlastníkom nehnuteľnosti vždy vtedy, ak žalovaný je zapísaný v katastri

nehnuteľností ako jej vlastník, lebo rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie

zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (napr. rozsudok dovolacieho súdu,

sp. zn. ), resp. že súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností

(napr. rozsudok dovolacieho súdu, sp. zn. ).“.

44. Dovolací súd rozhodol, že sťažovateľka neopodstatnene tvrdila dôvod

prípustnosti dovolania podľa , majúc za to, že odvolací súd

sa pri riešení relevantnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu a uzavrel, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa .

45. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

46. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľky primeraným spôsobom odôvodnil, pričom jeho záver

nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri prieskume napadnutého uznesenia

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacím dôvodom uplatneným

sťažovateľkou, vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jej názorom, že z napadnutého rozsudku

vyplýva, že odvolací súd priznal odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy z 26. októbra 2010

vecno-právne účinky, t. j. že odstúpením od zmluvy došlo aj k zániku vecného práva,

ktoré vzniklo na základe kúpnej zmluvy, a obnovil sa pôvodný stav (obnovilo sa vlastnícke

právo žalobcu k spornému pozemku), a tiež jasne a zrozumiteľne vysvetlil,

prečo nepovažuje za opodstatnené tvrdenie sťažovateľky, že odvolací súd sa pri riešení

relevantnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

teda prečo v konečnom dôsledku odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné

podľa .

47. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nad rámec dovolacieho konania ústavný súd konštatuje,

že ide o všeobecnú interpretáciu označených ustanovení ,

ktorá nezasiahla do posudzovania prípustnosti dovolania podaného sťažovateľkou v zmysle

vymedzeného dovolacieho dôvodu, preto ju ústavný súd považuje za ústavnoprávne

irelevantnú.

48. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa , podľa a právom podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

49. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

50. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa ,

podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

konštatuje, že ich porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ani práva podľa dohovoru, v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu uvedených práv. Ústavný

súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

51. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu