Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 505/2020
PDF · 561.6 KB
No categories available
II. ÚS 505/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o., Mlynské nivy 61/A, Bratislava, IČO 17 317 282,
zastúpenej advokátskou kanceláriou GRMAN & PARTNERS, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Pavol Tisaj, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 28/2018 zo 7. februára 2019
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 89/2019
z 26. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o.,
Mlynské nivy 61/A, Bratislava, IČO 17 317 282 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátskou kanceláriou GRMAN & PARTNERS, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Pavol Tisaj, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Co 28/2018 zo 7. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 89/2019
z 26. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka doplnila ústavnú
sťažnosť elektronickým podaním z 29. júna 2020, v ktorom oznámila, že napadnutý
rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 4. marca 2019 a napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu 16. apríla 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca
(ďalej len „žalobca“) sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 10/2011 domáhal proti spoločnosti
SLOVASFALT, spol. s r. o. (právny predchodca sťažovateľa), a spoločnosti
RS Kameňolomy, s. r. o., určenia, že je vlastníkom pozemku parcely registra „C“, parcelné
, druh pozemku: ostatné plochy, nachádzajúceho
sa v katastrálnom území , zapísanom
na , vedenom Správou katastra
(ďalej len „sporný pozemok“), a žiadal, aby uložil žalovaným povinnosť spoločne
a nerozdielne nahradiť mu trovy konania.
3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako predávajúci uzavrel s obchodnou
spoločnosťou RS Kameňolomy, s. r. o., ako kupujúcou 26. októbra 2010 kúpnu zmluvu,
ktorej predmetom bol sporný pozemok. Na základe tejto zmluvy bol Správou katastra
(ďalej len „správa katastra“) povolený 29. októbra 2010
pod vklad vlastníckeho práva v prospech spoločnosti RS Kameňolomy, s. r. o.
Obchodná spoločnosť RS Kameňolomy, s. r. o., ako predávajúci uzatvorila ešte
7. septembra 2010 s právnym predchodcom sťažovateľky ako kupujúcim kúpnu zmluvu,
ktorej predmetom bol sporný pozemok, avšak táto kúpna zmluva nebola nikdy predmetom
katastrálneho konania o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Následne obchodná spoločnosť RS Kameňolomy, s. r. o., ako predávajúca a právny
predchodca sťažovateľky ako kupujúci uzatvorili 29. októbra 2010 kúpnu zmluvu,
ktorej predmetom bol sporný pozemok, pričom správa katastra na jej základe povolila vklad
vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu sťažovateľky 2. novembra 2010.
Žalobca ako pôvodný predávajúci od kúpnej zmluvy z 26. októbra 2010 dňa
28. decembra 2010 písomne odstúpil, pričom odstúpenie bolo doručené spoločnosti
RS Kameňolomy, s. r. o., 30. decembra 2010.
4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 10/2011 z 12. septembra 2011 žalobu zamietol
a žalobcu zaviazal nahradiť právnemu predchodcovi sťažovateľky trovy konania,
spoločnosti RS Kameňolomy, s. r. o., náhradu trov konania nepriznal. Proti výroku v merite
veci podal odvolanie žalobca a proti výroku o nepriznaní náhrady trov spoločnosť
RS Kameňolomy, s. r. o. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 373/20111 zo 14. júna 2012
prvoinštančný rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
5. Uznesením sp. zn. 4 C 10/2011 z 19. júla 2013 okresný súd zastavil konanie
proti spoločnosti KYUN TRADEX, s. r. o. (predtým RS Kameňolomy, s. r. o.), z dôvodu,
že táto spoločnosť zanikla bez právneho nástupcu. Dňa 1. augusta 2013 zanikol právny
predchodca sťažovateľky (v dôsledku zlúčenia so sťažovateľkou), preto okresný súd
pokračoval v konaní so sťažovateľkou na strane žalovanej.
6. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 10/2011 z 5. júna 2014 žalobu zamietol.
Po podaní odvolania žalobcom krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 792/2014
zo 14. apríla 2016 prvoinštančný rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.
7. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 10/2011 z 8. novembra 2017 určil vlastníctvo
žalobcu k spornému pozemku, žalovanú sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania voči
žalobcovi v plnom rozsahu, ako aj na náhradu trov štátu. Po podaní odvolania
sťažovateľkou krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil prvoinštančný rozsudok
a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Proti napadnutému
rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie (spolu s návrhom na odklad
jeho vykonateľnosti), ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
8. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej označené základné práva
podľa ústavy, listiny, ako aj práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu
tým, že sa stotožnil s odôvodnením prvoinštančného rozsudku a nedal odpoveď
na jej argument, že odstúpenie žalobcu od zmluvy má len záväzkovo-právne účinky,
ktorý bol podstatný pre rozhodnutie jej právnej veci. Sťažovateľka uvádza, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu obsahuje (tak ako odôvodnenie rozsudku okresného
súdu) dva protichodné právne závery vo vzťahu k účinkom odstúpenia žalobcu od kúpnej
zmluvy, preto ho nepovažuje za ústavne konformné. Sťažovateľka poukazuje na § 387
ods. 3 prvú vetu zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého sa odvolací súd v odôvodnení musí zaoberať
aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie,
ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Za tejto situácie
bolo povinnosťou krajského súdu dať konkrétnu, jasnú, zrozumiteľnú, presvedčivú
a dostatočne zdôvodnenú odpoveď na tento argument sťažovateľky. Táto povinnosť
krajského súdu nie je nijako dotknutá skutočnosťou, že v odvolaní sťažovateľka neuplatnila
otázku účinkov odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy.
9. Ďalšia námietka sťažovateľky spočíva v ústavnej neudržateľnosti priznania vecno-
právnych účinkov odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy. Sťažovateľka argumentuje,
že iba v prípade, ak odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy priznáme vecno-právne účinky,
možno považovať žalobu o určenie vlastníckeho práva za správne zvolený a prípustný
procesný prostriedok ochrany vlastníckeho práva žalobcu. V konaní pred všeobecnými
súdmi nebola preukázaná žiadna iná právna skutočnosť, ktorej dôsledkom by mohlo byť
obnovenie vlastníckeho práva žalobcu k spornému pozemku. Sťažovateľka poukazuje
na to, že ústavne konformný výklad § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka
je taký, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti má len záväzkovo-
právne účinky. To znamená, že odstúpenie má za následok zánik len záväzkovo-právneho
vzťahu, a nie tiež obnovenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ďalej uvádza, že § 48
ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať v spojitosti s § 457 Občianskeho
zákonníka, ktoré zakladá záväzok jednej zmluvnej strany vrátiť druhej zmluvnej strane
to, čo podľa zmluvy dostala. Tieto záväzky zmluvných strán majú synalagmatický
charakter. Ak súd priznal odstúpeniu od zmluvy o prevode nehnuteľnosti vecno-právne
účinky, došlo k nerovnováhe medzi zmluvnými stranami, pretože predávajúcemu vzniklo
vecné právo a sťažovateľke ako kupujúcej len obligačný nárok. Táto asymetrická situácia
nezodpovedá kritériu ústavne konformného výkladu § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorým by mala byť symetria, čiže rovnosť sporových strán. Sťažovateľka zastáva názor,
že krajský súd prekročil hranice zákona a porušil ústavný imperatív konať iba na základe
zákona a v jeho medziach. Sám svojvoľne vytvoril a priznal žalobcovi právo,
ktoré neexistuje. Takýto postup a tvorba práva krajským súdom sú ústavne
neospravedlniteľné a neudržateľné a predstavujú porušenie označených základných práv
sťažovateľky.
10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že považuje prvoinštančné rozhodnutie
vo veci samej za nedostatočne odôvodnené, pričom krajský súd sa v napadnutom rozsudku
len stotožnil s týmto nedostatočným odôvodnením bez toho, aby vykonal jeho nápravu.
Krajský súd podľa sťažovateľky nedal jasnú, zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď
na jej otázku o charaktere účinkov odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy.
11. Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením jej základných práv
podľa ústavy, listiny, ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým
uznesením najvyššieho súdu poukazuje na jeho „zjavne neodôvodnený a arbitrárny“ právny
názor o neprípustnosti jej dovolania. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd sa nevysporiadal
s jej podstatnou argumentáciou, že krajský súd priznal odstúpeniu žalobcu od kúpnej
zmluvy vecno-právne účinky, pretože podľa jeho názoru z odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu tento sťažovateľom tvrdený záver nevyplýva. Sťažovateľka
poukazuje na to, že jej argumentácia uvedená v dovolaní bola rozsiahla a podrobná, pričom
najvyšší súd sa obmedzil „na jednoduchý odkaz na dve vety rozsudkov nižších súdov.
Najvyšší súd nepovedal nič viac k týmto dvom vetám. Neuviedol žiadnu vlastnú úvahu
a argumentáciu.“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd zameral len na odôvodnenie
rozsudkov súdov nižšej inštancie a nehľadel na ich výroky, ktorými určili, že žalobca
je vlastníkom sporného pozemku, pričom k uvedenému záveru mohli dospieť len priznaním
vecno-právnych účinkov odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy.
12. Sťažovateľka považuje závery najvyššieho súdu v odôvodnení napadnutého
uznesenia za vzájomne rozporné a nekonzistentné, čo je v rozpore s požiadavkou
jeho ústavnoprávnej udržateľnosti. Argumentuje, že ak najvyšší súd tvrdí, že z odôvodnenia
rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd priznal odstúpeniu žalobcu
od kúpnej zmluvy vecno-právne účinky, potom sa logicky ponúka odpoveď, že priznal
tomuto odstúpeniu záväzkovo-právne účinky. Na druhej strane však najvyšší súd poukazuje
na to, že v prípade sporu je na strane predávajúceho daný naliehavý právny záujem
na tom, aby súd rozsudkom určil, že po zániku právneho vzťahu z kúpnej zmluvy
je opäť vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú kúpnou zmluvou previedol na kupujúceho. Toto
konštatovanie zodpovedá vecno-právnym účinkom odstúpenia od zmluvy.
13. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že dovolací súd konštatoval, že krajský súd
posúdil otázku právnych následkov odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy v súlade
so zaužívanou súdnou praxou dovolacieho súdu, najmä v súlade s rozsudkom dovolacieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 151/1996 z 21. augusta 1997.
14. Najvyšší súd podľa nej priznal, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu má odstúpenie od zmluvy len záväzkovo-právne účinky, ďalej sa zaoberal
otázkou odstránenia účinkov vkladu do katastra nehnuteľností v dôsledku odstúpenia
od zmluvy. Táto otázka je však len sekundárnou otázkou a odpoveď na primárnu otázku
(ktorou sú účinky odstúpenia od kúpnej zmluvy) nemôže byť určovaná odpoveďou
na sekundárnu otázku. Pokiaľ sa najvyšší súd pustil do otázky odstránenia účinkov vkladu
do katastra nehnuteľností v dôsledku odstúpenia od zmluvy a hovorí o žalobe požadujúcej
určenie obnoveného vlastníckeho práva, bolo jeho povinnosťou vysvetliť,
ako je to kompatibilné so záväzkovo-právnymi účinkami odstúpenia od zmluvy.
15. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nesprávne interpretoval právnu otázku,
s ktorou sa obrátila na dovolací súd. Podstata dovolania sťažovateľky spočíva
v tom, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu domáhať sa určenia vlastníckeho práva
k spornému pozemku. Nie je oprávnený domáhať sa tohto nároku, pretože v dôsledku
odstúpenia od zmluvy sa neobnovilo jeho vlastnícke právo k spornému pozemku,
nie je teda podľa hmotného práva jeho vlastníkom. Sťažovateľka namieta, že ak žalobca
nemá aktívnu legitimáciu domáhať sa určenia vlastníckeho práva k spornému pozemku,
nemôže sa domáhať tohto nároku voči nej. K tomu je potrebné doplniť, že žalobca nemá
voči sťažovateľke ani akékoľvek iné nároky. Neexistuje totiž žiadna hmotnoprávna
spojitosť medzi žalobcom a sťažovateľkou. Namiesto toho, aby riešil otázku aktívnej
legitimácie žalobcu v spore o určenie vlastníckeho práva k spornému pozemku, najvyšší súd
rieši otázku pasívnej legitimácie v tomto spore. Rieši teda úplne inú otázku
ako tú, s ktorou sa sťažovateľka obrátila na najvyšší súd. Takýto postup najvyššieho súdu
je ústavne neprijateľný.
16. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti domáha i preskúmania pripomienok
najvyššieho súdu „nad rámec dovolacieho konania“, pretože sú súčasťou odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a považuje ich za ústavne neudržateľné. Najvyšší
súd poukazuje na to, že sťažovateľka v dovolacom konaní prišla s novou otázkou,
ktorú nepredniesla v odvolacom konaní. Touto novou otázkou je otázka právnych následkov
odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V tejto súvislosti
sa najvyšší súd odvoláva na § 435 a § 442 CSP.
17. Sťažovateľka argumentuje, že v prvoinštančnom konaní tvrdila, že odstúpenie
od zmluvy má len záväzkovo-právne účinky, a v tejto súvislosti odkázala na relevantnú
judikatúru najvyššieho súdu. V odôvodnení svojho rozsudku sa okresný súd nevysporiadal
s týmto podstatným argumentom, bolo preto povinnosťou krajského súdu v zmysle § 387
ods. 3 CSP sa s ním vysporiadať, aj keď ho sťažovateľ neuplatnil v odvolaní. Krajský súd
však túto povinnosť nesplnil. Vzhľadom na sťažovateľkou uplatnený dôvod prípustnosti
dovolania (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) by bolo nepodstatné, či k právnej otázke,
od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, sťažovateľka predložila
argumentáciu v prvoinštančnom alebo v odvolacom konaní. Sťažovateľka v súvislosti
s § 435 CSP uvádza, že právne tvrdenia nie sú prostriedkom procesnej obrany
a v dovolacom konaní sa riešila len právna otázka, ku ktorej jej právne tvrdenia smerovali.
Poukaz najvyššieho súdu na § 442 CSP považuje sťažovateľka za bezpredmetný,
keďže v dovolaní nepredložila žiadne nové skutočnosti a dôkazy.
18. Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že bola
v dôsledku rozsudku krajského súdu zbavená vlastníckeho práva k spornému pozemku,
keď podľa ústavne neakceptovateľného záveru krajského súdu vlastnícke právo k spornému
pozemku prináleží žalobcovi. Najvyšší súd neurobil žiadnu nápravu v tomto smere.
Len arbitrárne skonštatoval, že nie je pravdou, že by krajský súd priznal odstúpeniu žalobcu
od kúpnej zmluvy vecno-právne účinky. Sťažovateľka teda odvodzuje porušenie svojich
už uvedených základných práv v súvislosti s porušením práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie krajským a najvyšším súdom.
19. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o. na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo/89/2019 z 26. februára 2020 a rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/28/2018 zo 7. februára 2019 porušené boli.
2. Základné právo obchodnej spoločnosti STRABAG s. r. o. na ochranu vlastníckeho
práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a jej právo pokojne užívať majetok podľa článku 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo/89/2019 z 26. februára 2020 a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/28/2018 zo 7. februára 2019 porušené boli.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo/89/2019
z 26. februára 2020 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/28/2018
zo 7. februára 2019 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne
na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť obchodnej spoločnosti
STRABAG s. r. o. trovy konania na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť obchodnej spoločnosti STRABAG
s. r. o. trovy konania na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
25. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
28. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
29. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu
30. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
31. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
32. V danom prípade mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok,
ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 4 Co 28/2018 zo 7. februára 2019 mohla podať sťažovateľka dovolanie,
o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti
a jej príloh vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka dovolanie
podala, pričom uplatnila dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Sťažovateľka
v dovolaní uviedla, že otázkou, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, bola otázka, „či odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti podľa § 48
Občianskeho zákonníka má len záväzkovoprávne účinky alebo aj vecnoprävne účinky...
pretože odpoveď na túto právnu otázku je zároveň odpoveďou na to, či sa žalobca vôbec
mohol domáhať určenia vlastníckeho práva k spornému pozemku“. Najvyšší súd
po preskúmaní uplatneného dovolacieho dôvodu uznesením sp. zn. 8 Cdo 89/2019
z 26. februára 2020 dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Právomoc najvyššieho
súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného
súdu, pretože argumentácia uplatnená v ústavnej sťažnosti (týkajúca sa charakteru účinkov
odstúpenia od zmluvy o kúpe nehnuteľnosti) je totožná s argumentáciu uvedenou
v dovolaní. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
33. Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom
alebo na základe zákona. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická
alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd.
Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým ako požiada
o ústavnú ochranu ústavný súd musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky
ochrany svojich práv. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť
ochrany svojich práv v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom
prípade Civilným sporovým poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
34. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil,
že sťažovateľka sa v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv
podľa ústavy a listiny, ako i práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým
rozsudkom krajského súdu obrátila priamo na ústavný súd bez toho, aby proti nemu podala
dovolanie i podľa § 420 písm. f) CSP, pričom z odôvodnenia ústavnej sťažnosti vyplýva,
že porušenie označených práv namieta okrem iného i v súvislosti s nedostatočným
odôvodnením, arbitrárnosťou a nekoherentnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.
35. Vychádzajúc z vlastnej ustálenej judikatúry, ústavný súd zastáva názor,
že sťažovateľka nevyčerpala právne prostriedky, ktoré jej priznáva zákon na ochranu
jej základných práv a slobôd, pričom v posudzovanom prípade nenachádza ani dôvod hodný
osobitného zreteľa, ktorý by jej v ich vyčerpaní bránil.
36. Keďže sťažovateľka právne prostriedky, ktoré jej priznáva zákon na ochranu
jej práv nevyčerpala a nepreukázala, že sa tak stalo z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ústavný súd sa meritórne nezaoberal ani tou časťou ústavnej sťažnosti, ktorou namietala
a porušenie svojich základných práv a slobôd nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou
napadnutého rozsudku krajského súdu, ale túto pri predbežnom prerokovaní podľa zásady
ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 132 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 2 písm. d)
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
37. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
38. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú
aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
39. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
40. Z týchto právnych názorov ústavný súd vychádzal aj pri predbežnom prerokovaní
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
41. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
že sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
pričom otázkou, od posúdenia ktorej podľa nej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, bola otázka, „či odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti podľa § 48
Občianskeho zákonníka má len záväzkovoprávne účinky alebo aj vecnoprávne účinky...“.
Podľa sťažovateľky z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd priznal odstúpeniu
žalobcu od kúpnej zmluvy z 26. októbra 2010 vecno-právne účinky, t. j. že odstúpením
od zmluvy došlo aj k zániku vecného práva, ktoré vzniklo na základe kúpnej zmluvy
a obnovil sa pôvodný stav (obnovilo sa vlastnícke právo žalobcu k spornému pozemku).
42. V súvislosti s posudzovaním dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b)
CSP najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádza,
že «... preskúmal vec s osobitným dôrazom na zistenie, či je skutočnosti zodpovedajúce
tvrdenie žalovanej, že „Z napadnutého rozsudku vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne priznal
odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy uzavretej dňa 26. 10. 2010 medzi žalobcom
ako predávajúcim a spoločnosťou RS Kameňolomy, s. r. o. ako kupujúcim vecnoprávne
účinky» (bod 26. dovolania). Dospel pritom k záveru, že uvedené tvrdenie žalovanej
nie je opodstatnené, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku žalovanou tvrdený záver
nevyplýva. V bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd jasne uviedol,
že «rovnako ako súd prvej inštancie zastáva názor, že odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy
je platným právnym úkonom, platným odstúpením došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy
z 26. 10. 2010 od začiatku (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a žalobca sa dôvodne
domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko v katastri
nehnuteľností je ako vlastník zapísaný žalovaný“. Stotožnil sa s právnym záverom súdu
prvej inštancie, že «keďže odstúpenie od kúpnej zmluvy žalobcom nie je samo osebe
dôvodom pre obnovenie jeho vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností, tieto účinky môžu byť odstránené, keďže dohoda medzi účastníkmi zmluvy
neprichádzala do úvahy, len na základe rozhodnutia súdu vydaného v konaní o určenie
vlastníckeho právu v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) C. s. p., a preto je potrebné
rozhodnutím súdu určiť, že žalobcovi svedčí vlastnícke právo k predmetu nehnuteľnosti.».
43. Dovolací súd dospel k záveru, že „odvolací súd posúdil otázku právnych
následkov odstúpenia žalobcu od kúpnej zmluvy z 26. októbra 2010 v súlade so zaužívanou
súdnou praxou dovolacieho súdu chápaného v zmysle vyššie uvedeného, najmä
aj so žalovanou uvádzaným rozsudkom dovolacieho súdu z 21. augusta 1997,
sp. zn. 3 Cdo/151/1996, v ktorom bolo, okrem vyriešenia otázky následkov platného
odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností (tak, že odstúpenie od zmluvy nie je samo
osebe dôvodom pre obnovenia vlastníckeho práva prevodcu k prevádzaným
nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností) tiež ustálené (čo už žalovaná v dôvodoch svojho
dovolania z neznámych dôvodov neuvádza), že konštitutívne (právotvorné) účinky vkladu
do katastra nehnuteľností môžu byť odstránené buď tak, že bude pre predávajúceho
jeho vlastnícke právo spätne vložené do katastra nehnuteľností na základe dohody
účastníkov podľa § 28 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. alebo záznamom podľa § 34
a nasl. citovaného zákona na základe rozsudku sudu vydaného v konaní o žalobe
požadujúcej určenie vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/ O. s. p.) a že v takom prípade treba
mať za to, že ak dôjde k sporu, je na strane predávajúceho z kúpnej zmluvy daný naliehavý
právny záujem na tom, aby súd rozsudkom určil, že po zániku právneho vzťahu z kúpnej
zmluvy je opäť vlastníkom nehnuteľnosti, ktorú kúpnou zmluvou previedol na kupujúceho.
K tomuto ešte dovolací súd, reagujúc na tvrdenia žalovanej, že žalobca nie je a nikdy
ani nebol oprávnený domáhať sa voči nej určenia vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti, dodáva, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musí
smerovať voči tomu, kto je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností (napr. uznesenie
dovolacieho súdu, sp. zri. 5 MCdo/1/2010), resp. že žalobca má naliehavý právny záujem
na určení, že je vlastníkom nehnuteľnosti vždy vtedy, ak žalovaný je zapísaný v katastri
nehnuteľností ako jej vlastník, lebo rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie
zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (napr. rozsudok dovolacieho súdu,
sp. zn. 1 Cdo/3/2003), resp. že súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností
(napr. rozsudok dovolacieho súdu, sp. zn. 2 Cdo/163/2005).“.
44. Dovolací súd rozhodol, že sťažovateľka neopodstatnene tvrdila dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, majúc za to, že odvolací súd
sa pri riešení relevantnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu a uzavrel, že dovolanie v danej veci smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.
45. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania
vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
46. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľky primeraným spôsobom odôvodnil, pričom jeho záver
nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri prieskume napadnutého uznesenia
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu
(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacím dôvodom uplatneným
sťažovateľkou, vysvetlil, prečo sa nestotožnil s jej názorom, že z napadnutého rozsudku
vyplýva, že odvolací súd priznal odstúpeniu žalobcu od kúpnej zmluvy z 26. októbra 2010
vecno-právne účinky, t. j. že odstúpením od zmluvy došlo aj k zániku vecného práva,
ktoré vzniklo na základe kúpnej zmluvy, a obnovil sa pôvodný stav (obnovilo sa vlastnícke
právo žalobcu k spornému pozemku), a tiež jasne a zrozumiteľne vysvetlil,
prečo nepovažuje za opodstatnené tvrdenie sťažovateľky, že odvolací súd sa pri riešení
relevantnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
teda prečo v konečnom dôsledku odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné
podľa § 447 písm. c) CSP.
47. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu nad rámec dovolacieho konania ústavný súd konštatuje,
že ide o všeobecnú interpretáciu označených ustanovení Civilného sporového poriadku,
ktorá nezasiahla do posudzovania prípustnosti dovolania podaného sťažovateľkou v zmysle
vymedzeného dovolacieho dôvodu, preto ju ústavný súd považuje za ústavnoprávne
irelevantnú.
48. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
49. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
50. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
konštatuje, že ich porušenie sťažovateľka namieta v priamej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu uvedených práv. Ústavný
súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
51. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu