Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 424/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2020,

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcov Petra Straku

a Roberta Šorla (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

JUDr. Pavol Blahušiak, advokát, a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o.,

Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ, Mgr. Tomáš Kamenec, advokát,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 7. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Pavol Blahušiak, a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 7. augusta 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh vyplýva, že sťažovateľka na programovej službe

v relácii „Soundtrack tvojho života“ odvysielala približne o 18.48 h pieseň

s názvom (ďalej len „pieseň“) v slangovej forme anglického jazyka. Z dôvodu, že

pieseň obsahovala vulgárne o obscénne vyjadrovanie a sťažovateľka nezabezpečila časové

zaradenie tohto programu v súlade s podmienkami ustanovenými v § 4 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú

podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov

umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej

služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení neskorších predpisov (ďalej aj „jednotný

systému označovania“), Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) rozhodnutím

č. z 28. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie rady“) rozhodla, že sťažovateľka

porušila povinnosť podľa o vysielaní a retransmisii

a o zmene o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“), za čo jej uložila sankciu – upozornenie

na porušenie zákona. Sťažovateľka následne podala proti rozhodnutiu rady správnu žalobu

na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Ten rozsudkom sp. zn. 2

S 98/2014 zo 16. novembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu

sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka následne podala kasačnú sťažnosť na najvyššom súde,

ktorý ju zamietol napadnutým rozsudkom.

3. Namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu vidí sťažovateľka

v tom, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny,

keďže neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti súvisiace s dokazovaním či posúdením

právneho stavu, najmä pokiaľ ide o posudzovanie vhodnosti textu piesne a jej vulgárnosti.

Obsah kasačnej sťažnosti, kde sťažovateľka uviedla množstvo dôvodov a skutočností,

pre ktoré rada, ako aj krajský súd dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,

najvyšší súd v podstate odignoroval. Sťažovateľka svoje námietky sústreďuje do dvoch

okruhov.

4. V prvom rade namieta, že sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že

v konaní neboli vykonané tri dôkazy navrhované sťažovateľkou, ktoré významným

spôsobom vyvracajú správnosť záverov rady. Prvým z nich je úradný preklad textu piesne,

z ktorého vyplýva, že text piesne neobsahuje akékoľvek vulgarizmy, a tým je v zjavnom

rozpore so závermi svojpomocného prekladu zamestnanca rady. Druhým zásadným

dôkazom bolo podľa sťažovateľky ňou predložené odborné vyjadrenie nezávislej

prekladateľky, konzultantky a prednášateľky na Univerzite Komenského, z ktorého

vyplýva, že textu odvysielanej piesne môže porozumieť iba osoba, ktorá mala intenzívny

tréning anglického jazyka alebo ktorej bol text vysvetlený. Sťažovateľka namieta, že

existenciu tohto vyjadrenia najvyšší súd úplne odignoroval. Sťažovateľka predložila

v súdnom konaní aj tretí dôkaz, odborné vyjadrenie detskej psychologičky, z ktorého okrem

iného vyplýva záver, že vypočutím predmetnej piesne nemožno nijakým spôsobom narušiť

mravnosť detí a mládeže. Uvedené vyjadrenie bolo krajským súdom, ako aj najvyšším

súdom tiež odignorované. Podľa názoru sťažovateľky v odborných otázkach sa musia

správne orgány, ako aj súdy pri ich rozhodovaní riadiť názormi odborníkov s príslušným

vzdelaním v daných oblastiach a tieto reflektovať v ich rozhodnutiach. V oblasti detskej

psychológie či tlmočníctva a prekladateľstva niet priestoru na voľnú úvahu súdu a už vôbec

nie správneho orgánu.

5. Najvyšší súd tiež v odôvodnení schvaľuje obmedzenie základných práv a slobôd

správnym orgánom len na základe podzákonného právneho predpisu, čo je neprípustné.

Podľa sťažovateľky bolo obmedzené jej právo na slobodu prejavu v rozpore s čl. 26 ods. 4

, keďže k nemu nedošlo na základe zákona. Ustanovenia jednotného systému

označovania nie je možné vnímať ako zákon a nepredstavujú dostatočný podklad pre

ústavne konformné obmedzenie slobody prejavu. Rozhodnutie rady, ako aj rozsudky

krajského súdu a najvyššieho súdu tak vychádzajú z ustanovení zákona o vysielaní

a retransmisii (§ 20 ods. 5) a jednotného systému označovania (§ 4 ods. 1), ktoré sú

v zrejmom rozpore s , , a . Uvedený

argument sťažovateľka opakovanie predniesla v konaní pred krajským súdom a najvyšším

súdom, súdy sa s ním však nevysporiadali. Celkový postup a rozhodovanie rady, krajského

súdu, ako aj najvyššieho súdu možno podľa sťažovateľky označiť za rozporné s koncepciou

materiálneho právneho štátu a porušujúce jej právo vyplývajúce z .

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol, že jej základné práva podľa čl. 1 ods. 1,

a a práva podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom boli porušené, že napadnutý rozsudok zrušuje a vec vracia

najvyššiemu súd na ďalšie konanie a sťažovateľke priznáva náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd

nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

10. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Podľa čl. 10. ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

14. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení

základných práv podľa , a a práv podľa

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru nedostatočne odôvodneným a arbitrárnym rozsudkom

najvyššieho súdu. Namieta najmä, že najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec

nevysporiadal s dôvodmi nevykonania ňou navrhovaných dôkazov ani s jej námietkou

o neprípustnosti obmedzenia základných práv a slobôd len na základe podzákonného

právneho predpisu.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

15. V kontexte tvrdenia sťažovateľky, ktorým namieta ústavnú udržateľnosť

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd zdôrazňuje, že

integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (García Ruiz proti Španielsku, veľký senát, č. 30544/96, rozsudok

z 21. 1. 1999, bod 29).

16. V súvislosti so skutočnosťou, že ústavná sťažnosť sťažovateľky smeruje proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve, je podľa názoru

ústavného súdu navyše potrebné zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. Osobitne

ústavný súd zohľadnil požiadavku, podľa ktorej ak súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže

sa obmedziť iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského

súdu, ale musí sa zaoberať so všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania

a náležite sa s nimi vysporiadať (pozri Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.

. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, komentár k ).

17. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je

posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo

napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie.

18. Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ktorý podľa sťažovateľky odignoroval ňou v kasačnej sťažnosti uvádzané argumenty.

19. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd zistil, že sťažovateľka

v kasačnej sťažnosti namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Rada

podľa nej v dôsledku nevykonania dôkazov neúplne zistila skutkový stav. Rada bola

povinná preukázať, že bolo nesprávne časovo zaradené do vysielania odvysielané dielo

obsahujúce vulgarizmy, ktoré bolo nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých

do 18 rokov. Nesprávne právne posúdenie veci videla sťažovateľka v tom, že krajský súd

odmietol ako nerelevantné jej námietky týkajúce sa dokazovania a nepreukázania naplnenia

skutkovej podstaty správneho deliktu.

Najvyšší súd uviedol, že z obsahu predloženého spisového materiálu zistil skutkový

stav tak, ako bol podrobne opísaný v rozsudku krajského súdu, a preto naň v celom rozsahu

odkázal. Najvyšší súd považoval zo spisového materiálu, predovšetkým zo zvukovej

nahrávky, za preukázané, že predmetná pieseň odznela, tak ako to uvádza žalovaná (rada,

pozn.). Text piesne obsahuje slová, ktoré možno jednoznačne a bez akýchkoľvek

pochybností zatriediť pod pojem vulgárny jazyk, a teda zvukový záznam predmetnej

piesne je nutné klasifikovať ako nevhodný a neprípustný pre vekovú skupinu maloletých

do 18 rokov. Najvyšší súd nesúhlasil s tvrdením sťažovateľky, že text piesne obsahuje

vulgárne slová len v minimálnom množstve. Odvolávanie sa na počet, resp. množstvo

vulgárnych slov v odvysielanom zvukovom zázname, nemá v konečnom dôsledku žiadnu

relevanciu, keďže v citovaných ustanoveniach zákona o vysielaní a retransmisii či vyhlášky

sa vhodnosť zvukového záznamu pre konkrétnu vekovú skupinu neodvíja od množstva

použitých vulgárnych slov. Rozhodujúce je, či obsahuje vulgárne slová. Najvyšší súd

považoval právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné

so zákonom a v celom rozsahu sa s ním stotožnil.

20. Prvý okruh námietok sťažovateľky uvedených v kasačnej sťažnosti súvisel

s prepisom a následným prekladom textu piesne prostredníctvom zamestnanca rady, nie

prekladateľom zo zoznamu znalcov a prekladateľov vedeným Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky. Sťažovateľka spochybňovala, či bol tento zamestnanec dostatočne

kvalifikovaný, aby zabezpečil podklad pre správne konanie, a sama predložila krajskému

súdu úradný preklad textu. Nesúhlasila s názorom krajského súdu, že sa preklady

predložené stranami nijako podstatne nelíšia.

Najvyšší súd na uvedené reagoval tým, že na preklad vulgárnych slov, o ktorých

použitie ide, nie je potrebný preklad prekladateľom zapísaným v zozname vedenom

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ale postačuje preklad predložený radou,

keďže nejde o preklad úradnej listiny či súdnej písomnosti. Podľa najvyššieho súdu by bolo

v rozpore so zásadou hospodárnosti konania žiadať od autora piesne originálny text, keďže

pre posúdenie vhodnosti piesne je rozhodujúci text, ktorý bol odvysielaný sťažovateľkou.

Tento text bol prepísaný do písomnej podoby a následne preložený do slovenského jazyka.

Najvyšší súd uviedol, že rada zaslala sťažovateľke oznámenie o začatí správneho konania,

ktorého súčasťou bol aj prepis odvysielaného textu piesne s prekladom do slovenského

jazyka, pričom sťažovateľka mala možnosť sa k uvedenému vyjadriť. V stanovisku

k oznámeniu o začatí správneho konania však sťažovateľka nijakým spôsobom nenamietala

prepis textu piesne ani jej preklad a nenavrhla vykonať ďalšie dôkazy zaobstaraním

originálneho textu piesne.

21. Druhý okruh námietok sa týkal nedostatočného odôvodnenia zrozumiteľnosti

textu, keď krajský súd podľa sťažovateľky nevykonal žiadne dôkazy týkajúce sa skutočnej

zrozumiteľnosti textu a vychádzal len zo zámeru zákonodarcu, aby sa každý absolvent

strednej školy plynule dorozumel v anglickom jazyku, čo však nekorešponduje

so skutočnosťou. Sťažovateľka namietala, že krajský súd nevykonal ako dôkaz k žalobe

priložené odborné vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že textu môže porozumieť iba osoba, ktorá

mala intenzívny tréning anglického jazyka, alebo osoba, ktorej bol text vysvetlený.

K zrozumiteľnosti textu piesne sa najvyšší súd vyjadril v tom smere, že prevažná

väčšina vulgárnych slov v piesni je zrozumiteľná a rozpoznateľná aj poslucháčmi vekovej

skupiny maloletých do 18 rokov. Sťažovateľka tvrdí, že keďže text piesne znie v slangu

americkej subkultúry, že ide o rapovú pieseň s rýchlo hovoreným textom, a teda väčšine

textu nebude rozumieť ani dospelá osoba s dobrou znalosťou anglického jazyka. Najvyšší

súd uviedol, že uvedený argument sťažovateľka nepodložila žiadnym relevantným

dôkazom. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že nie je rozhodujúce, či je

zrozumiteľné jedno vulgárne slovo alebo všetky obsiahnuté v konkrétnej piesni,

rozhodujúca je samotná prítomnosť vulgarizmov a ich negatívny vplyv na vekovú skupinu

maloletých do 18 rokov.

22. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd nevykonal žiadne dokazovanie

o spôsobilosti textu negatívne ovplyvniť vývoj maloletých. Podľa sťažovateľky rada

nedisponuje odbornými znalosťami v oblasti detskej psychológie či sociológie a potenciálna

vulgárnosť a obscénnosť textu je otázkou odbornou, a nie právnou. Sťažovateľka predložila

vyjadrenie detskej psychologičky, no tento dôkaz krajský súd nevykonal.

Najvyšší súd uviedol, že vyhláška obsahuje podrobnú úpravu označovania

zvukových diel, ako aj ich klasifikáciu ako nevhodných a neprístupných pre vekové skupiny

maloletých do 18, 15, 12 a 7 rokov. Zákon o vysielaní a retransmisii, ako aj vyhláška sú

každému dostupné, keďže sú uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a ich

ustanovenia sú formulované dostatočne presne a zrozumiteľne. Pripomenul, že vplyv

na morálku spoločnosti a jej členov vrátane maloletých majú médiá v čoraz väčšom

rozsahu. Práve z toho dôvodu by malo byť sťažovateľke vlastné, aby vo svojom vysielaní

vylúčila používanie vulgarizmov či neslušných slov, ktoré sú spôsobilé vyvolať

nebezpečenstvo, že práve maloletí si osvoja určitý model správania bez toho, aby vnímali

jeho nevhodnosť. Na tom nemôže nič zmeniť ani tvrdenie, že vulgarizmy boli použité

v minimálnom množstve, resp. že použité vulgarizmy nie sú zrozumiteľné pre vekovú

skupinu maloletých do 18 rokov.

23. Štvrtou podstatnou námietkou sťažovateľky bol tvrdený nesúlad s právnymi

predpismi, ktorý má spočívať v tom, že rada svoje rozhodnutie oprela o ustanovenie § 20

ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii, ktoré odkazuje pod čiarou na podzákonné

ustanovenie § 4 ods. 1 jednotného systému označovania, z ktorého implicitne, avšak

dostatočne zrejme vyplýva zrejmý zákaz vysielania. Časové obmedzenie pre určité druhy

programov má charakter obmedzenia slobody prejavu, ktoré však nebolo realizované

zákonom ani na základe zákona ale vyhláškou. Citované ustanovenia tak nie sú v súlade

s a .

Vo vzťahu k námietke neústavnosti rozhodnutia, ako aj konania a obmedzenia práva

podľa najvyšší súd uviedol, že právo na slobodu prejavu bolo obmedzené

na základe zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý zakotvuje potrebu ochrany maloletého

diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, čím

sa napĺňa požiadavka legality a legitimity. Pri posúdení kritéria proporcionality je potrebné

brať ohľad na cieľ uvedený v , čo je ochrana mravnosti, a to takým

vhodným opatrením, aby došlo k naplneniu uvedeného cieľa. Sankcionovanie sťažovateľky

zo strany rady za porušenie jej povinnosti uvedenej v § 20 ods. 4 zákona o vysielaní

a retransmisii odvysielaním predmetného programu, ktorý obsahoval vulgárne slová, ktoré

boli náležité zistené a ktoré vyplývajú z riadne zisteného skutočného stavu, je možné

hodnotiť a javí sa tak, že uvedené kritérium proporcionality napĺňa.

24. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu

v nadväznosti na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že

najvyšší súd aj napriek presvedčeniu sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom

v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na jej námietky týkajúce sa potreby úradného

prekladu textu piesne, jeho zrozumiteľnosti pre maloletého poslucháča, ako aj jeho

vhodnosti, resp. spôsobilosti negatívne ovplyvniť vývoj maloletých. Vysvetlil svoj záver

o odôvodnenosti klasifikácie programu ako nevhodného a neprístupného pre maloletého

diváka. Bolo by možné pozastaviť sa nad tvrdením najvyššieho súdu, že sťažovateľka svoje

tvrdenia o nezrozumiteľnosti textu nepodložila žiadnymi dôkazmi, no v kontexte

odôvodnenia ako celku je zrejmé, že uvedené tvrdenie ani navrhovaný dôkaz nepovažoval

za relevantný vo vzťahu k výsledku svojej úvahy o správnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Súd reagoval aj na námietku neústavnosti aplikovanej právnej úpravy. V súvislosti

s tvrdením sťažovateľky, že časové obmedzenie pre určité druhy programov má charakter

obmedzenia slobody prejavu, ktoré nebolo realizované zákonom ani na základe zákona, ale

vyhláškou možno poukázať aj na skutočnosť, že rada vo svojom rozhodnutí citovala, a teda

vychádzala zo znenia ,

ktorým sa mení a dopĺňa o vysielaní a retransmisii a o zmene

Z.bz. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorý v

ods. 3 obsahoval ustanovenie, podľa ktorého programy alebo iné zložky programovej

služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých alebo

narušiť ich duševné zdravie a emocionálny stav, sa nesmú vysielať v čase od 6.00 h

do 22.00 h.

25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

26. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala aj porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. V texte ústavnej sťažnosti však

v súvislosti s označenými právami nepredniesla konkrétne dôvody, ktoré by tvrdené

porušenie preukazovali a ktoré by mali podliehať prieskumu ústavného súdu v konaní o jej

ústavnej sťažnosti. Ústavný súd nie je povinný nahrádzať ich činnosť a sám vyhľadávať

skutočnosti nasvedčujúce prípadnému zásahu do sťažovateľkou označených práv. Aj v tejto

časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, keďže

v okolnostiach prípadu nebola ani len tvrdená príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením označených práv a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a preto ju odmietol

podľa .

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

27. Ustanovenie je súčasťou základných princípov

a vzhľadom na to nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia

v individuálnych konaniach o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave

(, , ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd

ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, návrhu na priznanie finančného

zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2020

Martin Vernarský

predseda senátu