Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 587/2020
PDF · 411.6 KB
No categories available
IV. ÚS 587/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej
advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 50, Dolný Kubín, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 22/2017-493 z 10. mája 2018
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 53/2019 z 29. januára
2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 1 Cob 22/2017-493 z 10. mája 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Obdo 53/2019 z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie dovolacieho
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka (resp.
predchádzajúci konkurzný správca úpadcu pozn.) vystupovala
v procesnom postavení žalobkyne proti žalovanej (ďalej len „žalovaná“),
z titulu zaplatenia náhrady škody spôsobenej žalovanou neoprávneným určením okamžitej
splatnosti úverových zmlúv v zmysle § 268 a § 373 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.
3. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.
33 Cb 189/2011-407 zo 6. októbra 2016 (ďalej len „rozhodnutie súdu prvej inštancie“)
zamietol žalobu podanú sťažovateľkou. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým
rozhodnutím potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Proti napadnutému rozhodnutiu
odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie odôvodnené podľa § 420 písm. f), ako aj
podľa § 421 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol
dovolanie podané sťažovateľkou z dôvodov podľa § 447 písm. c) a f) CSP.
4. Sťažovateľka napáda ústavnou sťažnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu
a dovolacieho súdu. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu rozporuje,
že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, neidentifikoval procesné vady v konaní
okresného súdu, a tiež rozporuje konkrétne odmietnutie vykonať ďalšie dôkazy navrhované
sťažovateľkou a nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Skutkové a právne závery vyslovené
odvolacím súdom sú podľa sťažovateľky nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce z rámca
právnych predpisov.
5. Ďalej poukázala na podstatu sporu vedeného pred všeobecnými súdmi, ktorá
spočívala v ňou tvrdenom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenej žalovanou bankou.
Žalovaná vyhlásila predčasnú splatnosť úveru, pričom sťažovateľka je toho názoru,
že nedošlo k naplneniu dôvodu, pre ktorý bol úver poskytnutý právnou predchodkyňou
žalovanej vyhlásený za okamžite splatný. Dôvodom na vyhlásenie predčasnej splatnosti
úveru ako celku bolo údajné porušenie zákazu vykonávania hotovostných operácií
v súvislosti s predajom nehnuteľnosti (apartmánového domu), ktorej výstavba bola
predmetným úverom financovaná. Sťažovateľka uviedla, že k hotovostnej operácii nedošlo.
Došlo iba k jednostrannému zápočtu vzájomných pohľadávok, ktorým si dodávateľ stavby
jednostranne započítal svoje pohľadávky voči sťažovateľke za stavebné práce
na nehnuteľnosti oproti pohľadávke sťažovateľky na úhradu kúpnej ceny za určený počet
apartmánov.
6. Sťažovateľka poukázala na dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, pričom
uviedla, že z nich jasne vyplynulo, že sťažovateľka neporušila zmluvu o úvere, a preto
nebol daný dôvod na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Povinnosť uhradiť úver
zasiahla do majetkovej sféry sťažovateľky zásadným spôsobom a negatívne sa podpísala
na jej podnikateľských aktivitách. Okrem toho uviedla, že všeobecné súdy nevykonali ňou
navrhované dôkazy (výsluch svedka), pričom jej žalobu zamietli z dôvodu, že nepreukázala
vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, teda neuniesla dôkazné bremeno.
7. V dovolaní, ktorého prípustnosť odôvodnila existenciou vady konania podľa § 420
písm. f) CSP a nesprávnym právnym posúdením podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
sťažovateľka namietala nevykonanie navrhnutého dôkazu odvolacím súdom, vo vzťahu
k samotnému rozhodnutiu odvolacieho súdu namietala jeho nepreskúmateľnosť
a nedostatok odôvodnenia. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci poukázala na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 196/2009 z 22. septembra 2009, od ktorého sa odvolací súd
mal odkloniť.
8. Vo vzťahu k záverom najvyššieho súdu sťažovateľka tvrdí, že existovali dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f), ako aj podľa § 421 CSP. Najvyšší súd tým,
že neidentifikoval sťažovateľkou tvrdenú arbitrárnosť a nedostatok odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu ako vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, porušil jej
právo na spravodlivý súdny proces. Z hľadiska tvrdeného odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu sťažovateľkou uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 196/2009 z 22. septembra 2009 z procesného hľadiska malo súvis
s prejednávanou vecou, pretože rozoberalo zásadu iura novit curia (súd pozná právo),
z ktorej pre odvolací súd vyplýva povinnosť prejednávanú vec správne posúdiť po právnej
stránke, t. j. zistený skutkový stav subsumovať pod správnu právnu normu, pričom súd nie
je viazaný právnym posúdením veci, ktoré uvádza žalobca. Konajúce súdy si túto povinnosť
nesplnili, sťažovateľka tvrdí, že preukázala, že škoda jej bola spôsobená porušením právnej
povinnosti žalovanej. Sťažovateľka v závere uviedla, že „tak súd prvej inštancie, ako aj
odvolací a dovolací súd v konaní aplikovali príslušné zákonné ustanovenia alibisticky
a príliš formalisticky“.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada ústavný súd, aby nálezom vyslovil
porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu a dovolacieho
súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť späť krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka si
uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
odvolacieho súdu a dovolacieho súdu. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo
podľa jej mienky dôjsť tým, že všeobecné súdy odmietli vykonať ňou navrhované dôkazy
a jej vec nesprávne právne posúdili. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu je podľa sťažovateľky nedostatočné. Napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu
nesprávne až arbitrárne odmietlo ňou podané dovolanie, pričom sťažovateľka je toho
názoru, že tu existovali dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP, ako aj § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu
19. Sťažovateľkina argumentácia smerujúca proti napadnutému rozhodnutiu
odvolacieho súdu je založená na nevykonaní ňou navrhnutých dôkazov, nepreskúmateľnosti
rozhodnutia a na nesprávnom právnom posúdení veci. Rovnaké námietky vzniesla
sťažovateľka aj v podanom dovolaní, ktorého prípustnosť odvodila od existencie vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP. V tejto časti ústavný súd konštatuje, že nemá na opätovné posúdenie jej
totožných argumentov právomoc, pretože boli predmetom posúdenia v dovolacom konaní,
ktoré sťažovateľka aj iniciovala (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
20. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov
poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia
s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov (bod 19
tohto odôvodnenia) podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím dovolacieho súdu
21. Vo vzťahu k tvrdenej vade konania v zmysle § 420 písm. f) CSP z dôvodu
arbitrárnosti, nedostatku odôvodnenia a neudržateľnosti skutkových a právnych záverov
odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol, že z rozhodnutí súdu prvej inštancie, ako aj
odvolacieho súdu vyplýva jasne, na akých skutkových a právnych dôvodoch svoje
rozhodnutia založili, pričom nemožno konštatovať, že ich závery sú neodôvodnené alebo
arbitrárne. Sťažovateľka v podanom dovolaní v podstate napáda správnosť skutkových
aj právnych záverov súdov nižších stupňov. Samotný nesúhlas s rozhodnutím nezakladá
existenciu vady konania podľa § 420 písm. f) CSP, preto dovolanie v tejto časti nie je
prípustné.
22. Z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci a tvrdeného
odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu najvyšší súd uviedol,
že dovolateľ nenamieta právnu stránku veci, ale spôsob, akým bola posudzovaná skutková
stránka sporu, z čoho plynie, že dovolaciu otázku nenaformuloval správnym
spôsobom. Navyše rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 196/2009 z 22. septembra 2009, od ktorého sa
odvolací súd mal odkloniť, s prejednávanou vecou vôbec nesúvisí. Ďalej najvyšší súd
poukázal na podstatu záverov súdov nižších inštancií, ktoré viedli k výsledku v neprospech
sťažovateľky: „S odkazom na právnu úpravu náhrady škody (že dôkazné bremeno v rozsahu
preukázania porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi
konaním a následkom zaťažuje tú stranu sporu, ktorej tvrdenia majú byť preukázané), súd
prvej inštancie konštatoval, že bolo práve na žalobcovi, aby preukázal zákonné predpoklady
na náhradu škody. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, pričom dospel
k zhodnému záveru, že v posudzovanom prípade (aj vzhľadom na obsah a charakter
záväzkového vzťahu medzi stranami sporu) žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že mu
škoda bola spôsobená porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného.“
23. Uvedené závery najvyššieho súdu sú podľa ústavného súdu udržateľné a nie sú
spôsobilé negatívne zasiahnuť do základného práva sťažovateľky v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta
z hľadiska arbitrárnosti a nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolacieho
súdu. Záver najvyššieho súdu o neexistencii vady konania podľa § 420 písm. f) CSP je
z hľadiska namietaného nevykonania dôkazu v prospech sťažovateľky po materiálnej
stránke súladný s obsahom základného práva na súdnu ochranu poskytovanú v dovolacom
konaní. Námietku opakovanú sťažovateľkou aj v ústavnej sťažnosti, že súdy v základnom
konaní nevykonali navrhnutý dôkaz (výsluch svedka), ktorým sťažovateľka preukazovala
dôvodnosť svojho nároku, súdy oboch inštancií posúdili so záverom, že by išlo o neúčelný
a neefektívny postup, poukazujúc na už zistený skutkový stav veci. Z tohto dôvodu nejde
o opomenutie, resp. ignorovanie návrhov na vykonanie dokazovania v prospech
sťažovateľky.
24. Z hľadiska formulácie odklonu od ustálenej praxe dovolacieho súdu poukázala
sťažovateľka na rozhodnutie najvyššieho súdu, z ktorého odôvodnenia vyplynula povinnosť
súdu na zistený skutkový stav aplikovať správnu právnu normu bez ohľadu na právne
posúdenie predostreté žalobcom. Sťažovateľka v podanom dovolaní argumentovala,
že uviedla rozhodné skutkové okolnosti, ktoré všeobecné súdy nevyhodnotili po právnej
stránke správnym spôsobom. Ústavný súd udáva, že ak sťažovateľka namietala, že nesúhlasí
s právnym posúdením veci samej, prevzala na seba povinnosť tvrdenia spočívajúcu
v presnom vymedzení, v čom konkrétne vidí toto nesprávne právne posúdenie. Ak bola
sťažovateľka toho názoru, že všeobecné súdy nesprávnym spôsobom vyhodnotili dôkaznú
situáciu, keď uviedli, že sťažovateľka nepreukázala vznik zodpovednosti za škodu, ani
v tomto ohľade nebolo možné uvažovať o nesprávnom právnom posúdení veci, ale
o vyhodnocovaní zisteného skutkového stavu veci, čo potvrdzuje závery dovolacieho súdu.
25. Ústavný súd navyše konštatuje, že v podanej ústavnej sťažnosti nebolo jasne
formulované, v čom má spočívať tvrdená arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí.
Sťažovateľka síce obsiahlym spôsobom, ale bez adekvátnej ústavnoprávnej argumentácie,
poukázala na skutkové a právne posúdenie prejednávanej veci všeobecnými súdmi, avšak
iba so záverom, že je nesprávne a že sťažovateľka preukázala porušenie povinnosti
zo strany žalovanej, čo viedlo k vzniku škody na strane sťažovateľky. Iba nesúhlas a kritika
záverov všeobecných súdov bez relevantného zdôvodnenia nemôžu zakladať dôvodnosť
revízie právoplatných rozhodnutí súdov nižších inštancií v rámci dovolacieho konania, ako
aj konania o ústavnej sťažnosti.
26. Vo vzťahu k označenému základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd uvádza, že sťažovateľka porušenie tohto článku namietala v kontexte
s tvrdeným porušením už uvedených práv, s ktorým sa ústavný súd nestotožnil. Z tohto
dôvodu nebolo možné uvažovať ani o následnom porušení základného práva sťažovateľky
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
28. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú, keďže neidentifikoval žiadne porušenie sťažovateľkou označených
práv.
29. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu