Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 587/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej

advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 50, Dolný Kubín, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -493 z 10. mája 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. januára

2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2020

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -493 z 10. mája 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie dovolacieho

súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka (resp.

predchádzajúci konkurzný správca úpadcu pozn.) vystupovala

v procesnom postavení žalobkyne proti žalovanej (ďalej len „žalovaná“),

z titulu zaplatenia náhrady škody spôsobenej žalovanou neoprávneným určením okamžitej

splatnosti úverových zmlúv v zmysle a a nasl.

v znení neskorších predpisov.

3. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-407 zo 6. októbra 2016 (ďalej len „rozhodnutie súdu prvej inštancie“)

zamietol žalobu podanú sťažovateľkou. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Proti napadnutému rozhodnutiu

odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie odôvodnené podľa § 420 písm. f), ako aj

podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím odmietol

dovolanie podané sťažovateľkou z dôvodov podľa a .

4. Sťažovateľka napáda ústavnou sťažnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu

a dovolacieho súdu. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu rozporuje,

že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, neidentifikoval procesné vady v konaní

okresného súdu, a tiež rozporuje konkrétne odmietnutie vykonať ďalšie dôkazy navrhované

sťažovateľkou a nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Skutkové a právne závery vyslovené

odvolacím súdom sú podľa sťažovateľky nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce z rámca

právnych predpisov.

5. Ďalej poukázala na podstatu sporu vedeného pred všeobecnými súdmi, ktorá

spočívala v ňou tvrdenom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenej žalovanou bankou.

Žalovaná vyhlásila predčasnú splatnosť úveru, pričom sťažovateľka je toho názoru,

že nedošlo k naplneniu dôvodu, pre ktorý bol úver poskytnutý právnou predchodkyňou

žalovanej vyhlásený za okamžite splatný. Dôvodom na vyhlásenie predčasnej splatnosti

úveru ako celku bolo údajné porušenie zákazu vykonávania hotovostných operácií

v súvislosti s predajom nehnuteľnosti (apartmánového domu), ktorej výstavba bola

predmetným úverom financovaná. Sťažovateľka uviedla, že k hotovostnej operácii nedošlo.

Došlo iba k jednostrannému zápočtu vzájomných pohľadávok, ktorým si dodávateľ stavby

jednostranne započítal svoje pohľadávky voči sťažovateľke za stavebné práce

na nehnuteľnosti oproti pohľadávke sťažovateľky na úhradu kúpnej ceny za určený počet

apartmánov.

6. Sťažovateľka poukázala na dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, pričom

uviedla, že z nich jasne vyplynulo, že sťažovateľka neporušila zmluvu o úvere, a preto

nebol daný dôvod na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Povinnosť uhradiť úver

zasiahla do majetkovej sféry sťažovateľky zásadným spôsobom a negatívne sa podpísala

na jej podnikateľských aktivitách. Okrem toho uviedla, že všeobecné súdy nevykonali ňou

navrhované dôkazy (výsluch svedka), pričom jej žalobu zamietli z dôvodu, že nepreukázala

vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, teda neuniesla dôkazné bremeno.

7. V dovolaní, ktorého prípustnosť odôvodnila existenciou vady konania podľa § 420

písm. f) a nesprávnym právnym posúdením podľa ,

sťažovateľka namietala nevykonanie navrhnutého dôkazu odvolacím súdom, vo vzťahu

k samotnému rozhodnutiu odvolacieho súdu namietala jeho nepreskúmateľnosť

a nedostatok odôvodnenia. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci poukázala na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. septembra 2009, od ktorého sa odvolací súd

mal odkloniť.

8. Vo vzťahu k záverom najvyššieho súdu sťažovateľka tvrdí, že existovali dôvody

prípustnosti dovolania podľa , ako aj podľa . Najvyšší súd tým,

že neidentifikoval sťažovateľkou tvrdenú arbitrárnosť a nedostatok odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu ako vadu konania v zmysle , porušil jej

právo na spravodlivý súdny proces. Z hľadiska tvrdeného odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe najvyššieho súdu sťažovateľkou uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. septembra 2009 z procesného hľadiska malo súvis

s prejednávanou vecou, pretože rozoberalo zásadu iura novit curia (súd pozná právo),

z ktorej pre odvolací súd vyplýva povinnosť prejednávanú vec správne posúdiť po právnej

stránke, t. j. zistený skutkový stav subsumovať pod správnu právnu normu, pričom súd nie

je viazaný právnym posúdením veci, ktoré uvádza žalobca. Konajúce súdy si túto povinnosť

nesplnili, sťažovateľka tvrdí, že preukázala, že škoda jej bola spôsobená porušením právnej

povinnosti žalovanej. Sťažovateľka v závere uviedla, že „tak súd prvej inštancie, ako aj

odvolací a dovolací súd v konaní aplikovali príslušné zákonné ustanovenia alibisticky

a príliš formalisticky“.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada ústavný súd, aby nálezom vyslovil

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa a základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu a dovolacieho

súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť späť krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka si

uplatňuje aj nárok na náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami

odvolacieho súdu a dovolacieho súdu. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo

podľa jej mienky dôjsť tým, že všeobecné súdy odmietli vykonať ňou navrhované dôkazy

a jej vec nesprávne právne posúdili. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu je podľa sťažovateľky nedostatočné. Napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu

nesprávne až arbitrárne odmietlo ňou podané dovolanie, pričom sťažovateľka je toho

názoru, že tu existovali dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)

, ako aj .

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu

19. Sťažovateľkina argumentácia smerujúca proti napadnutému rozhodnutiu

odvolacieho súdu je založená na nevykonaní ňou navrhnutých dôkazov, nepreskúmateľnosti

rozhodnutia a na nesprávnom právnom posúdení veci. Rovnaké námietky vzniesla

sťažovateľka aj v podanom dovolaní, ktorého prípustnosť odvodila od existencie vady

zmätočnosti podľa a nesprávneho právneho posúdenia veci podľa

ods. 1 písm. a) . V tejto časti ústavný súd konštatuje, že nemá na opätovné posúdenie jej

totožných argumentov právomoc, pretože boli predmetom posúdenia v dovolacom konaní,

ktoré sťažovateľka aj iniciovala ( ).

20. Vzhľadom na to, že je úlohou nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov

poskytovať ochranu základným právam, ústavný súd v duchu zásady sebaobmedzenia

s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol ústavnú sťažnosť z uvedených dôvodov (bod 19

tohto odôvodnenia) podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie ( ).

III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím dovolacieho súdu

21. Vo vzťahu k tvrdenej vade konania v zmysle z dôvodu

arbitrárnosti, nedostatku odôvodnenia a neudržateľnosti skutkových a právnych záverov

odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol, že z rozhodnutí súdu prvej inštancie, ako aj

odvolacieho súdu vyplýva jasne, na akých skutkových a právnych dôvodoch svoje

rozhodnutia založili, pričom nemožno konštatovať, že ich závery sú neodôvodnené alebo

arbitrárne. Sťažovateľka v podanom dovolaní v podstate napáda správnosť skutkových

aj právnych záverov súdov nižších stupňov. Samotný nesúhlas s rozhodnutím nezakladá

existenciu vady konania podľa , preto dovolanie v tejto časti nie je

prípustné.

22. Z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci a tvrdeného

odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu najvyšší súd uviedol,

že dovolateľ nenamieta právnu stránku veci, ale spôsob, akým bola posudzovaná skutková

stránka sporu, z čoho plynie, že dovolaciu otázku nenaformuloval správnym

spôsobom. Navyše rozhodnutie sp. zn. z 22. septembra 2009, od ktorého sa

odvolací súd mal odkloniť, s prejednávanou vecou vôbec nesúvisí. Ďalej najvyšší súd

poukázal na podstatu záverov súdov nižších inštancií, ktoré viedli k výsledku v neprospech

sťažovateľky: „S odkazom na právnu úpravu náhrady škody (že dôkazné bremeno v rozsahu

preukázania porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi

konaním a následkom zaťažuje tú stranu sporu, ktorej tvrdenia majú byť preukázané), súd

prvej inštancie konštatoval, že bolo práve na žalobcovi, aby preukázal zákonné predpoklady

na náhradu škody. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, pričom dospel

k zhodnému záveru, že v posudzovanom prípade (aj vzhľadom na obsah a charakter

záväzkového vzťahu medzi stranami sporu) žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že mu

škoda bola spôsobená porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného.“

23. Uvedené závery najvyššieho súdu sú podľa ústavného súdu udržateľné a nie sú

spôsobilé negatívne zasiahnuť do základného práva sťažovateľky v zmysle čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta

z hľadiska arbitrárnosti a nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolacieho

súdu. Záver najvyššieho súdu o neexistencii vady konania podľa je

z hľadiska namietaného nevykonania dôkazu v prospech sťažovateľky po materiálnej

stránke súladný s obsahom základného práva na súdnu ochranu poskytovanú v dovolacom

konaní. Námietku opakovanú sťažovateľkou aj v ústavnej sťažnosti, že súdy v základnom

konaní nevykonali navrhnutý dôkaz (výsluch svedka), ktorým sťažovateľka preukazovala

dôvodnosť svojho nároku, súdy oboch inštancií posúdili so záverom, že by išlo o neúčelný

a neefektívny postup, poukazujúc na už zistený skutkový stav veci. Z tohto dôvodu nejde

o opomenutie, resp. ignorovanie návrhov na vykonanie dokazovania v prospech

sťažovateľky.

24. Z hľadiska formulácie odklonu od ustálenej praxe dovolacieho súdu poukázala

sťažovateľka na rozhodnutie najvyššieho súdu, z ktorého odôvodnenia vyplynula povinnosť

súdu na zistený skutkový stav aplikovať správnu právnu normu bez ohľadu na právne

posúdenie predostreté žalobcom. Sťažovateľka v podanom dovolaní argumentovala,

že uviedla rozhodné skutkové okolnosti, ktoré všeobecné súdy nevyhodnotili po právnej

stránke správnym spôsobom. Ústavný súd udáva, že ak sťažovateľka namietala, že nesúhlasí

s právnym posúdením veci samej, prevzala na seba povinnosť tvrdenia spočívajúcu

v presnom vymedzení, v čom konkrétne vidí toto nesprávne právne posúdenie. Ak bola

sťažovateľka toho názoru, že všeobecné súdy nesprávnym spôsobom vyhodnotili dôkaznú

situáciu, keď uviedli, že sťažovateľka nepreukázala vznik zodpovednosti za škodu, ani

v tomto ohľade nebolo možné uvažovať o nesprávnom právnom posúdení veci, ale

o vyhodnocovaní zisteného skutkového stavu veci, čo potvrdzuje závery dovolacieho súdu.

25. Ústavný súd navyše konštatuje, že v podanej ústavnej sťažnosti nebolo jasne

formulované, v čom má spočívať tvrdená arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí.

Sťažovateľka síce obsiahlym spôsobom, ale bez adekvátnej ústavnoprávnej argumentácie,

poukázala na skutkové a právne posúdenie prejednávanej veci všeobecnými súdmi, avšak

iba so záverom, že je nesprávne a že sťažovateľka preukázala porušenie povinnosti

zo strany žalovanej, čo viedlo k vzniku škody na strane sťažovateľky. Iba nesúhlas a kritika

záverov všeobecných súdov bez relevantného zdôvodnenia nemôžu zakladať dôvodnosť

revízie právoplatných rozhodnutí súdov nižších inštancií v rámci dovolacieho konania, ako

aj konania o ústavnej sťažnosti.

26. Vo vzťahu k označenému základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

ústavný súd uvádza, že sťažovateľka porušenie tohto článku namietala v kontexte

s tvrdeným porušením už uvedených práv, s ktorým sa ústavný súd nestotožnil. Z tohto

dôvodu nebolo možné uvažovať ani o následnom porušení základného práva sťažovateľky

podľa .

27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

28. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti

namietajúcej porušenie základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú, keďže neidentifikoval žiadne porušenie sťažovateľkou označených

práv.

29. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu