Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 548/2020
PDF · 176.43 KB
No categories available
II. ÚS 548/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, a
, zastúpených advokátom JUDr. Vladimírom Komanom,
17. novembra 31, Stará Ľubovňa, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 44 ods. 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7 C 325/2015 z 23. februára 2018,
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23 Co 62/2018 z 27. februára 2019
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 260/2019 z 29. júla 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľ“), a , ,
(spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných
práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 44 ods. 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 325/2015 z 23. februára 2018 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 23 Co 62/2018 z 27. februára 2019 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 260/2019 z 29. júla 2019 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo spolu
ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa na okresnom súde domáhali
proti žalovanej obci (ďalej len „žalovaná“) odstránenia kanalizácie, ktorá
prechádza cez pozemky vo vlastníctve sťažovateľov (jeden pozemok je vo výlučnom
vlastníctve sťažovateľa a druhý pozemok majú sťažovatelia v bezpodielovom
spoluvlastníctve).
Sťažovatelia uviedli, že cez ich pozemky bola v minulosti bez potrebnej
dokumentácie a povolenia vybudovaná kanalizácia na odtok dažďovej vody, cez ktorú
v súčasnosti preteká aj splašková voda, ktorá presakuje do pôdy, zapácha a znehodnocuje
ich pozemky. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia majú v pláne pozemky využiť ako
stavebné, žiadali od žalovanej obce odstránenie kanalizácie, resp. jej prekládku na nimi
navrhnuté pozemky vo vlastníctve žalovanej. Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia
v konaní predložili protokol o skúške, dohodu medzi obcou a sťažovateľmi, podľa ktorej sa
žalovaná zaviazala do konkrétnej doby odstrániť kanál z predmetného pozemku, a tiež
navrhli vypočutie niekoľkých svedkov.
3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľov na odstránenie
kanalizácie zamietol, ďalším výrokom určil, že na pozemkoch sťažovateľov spočíva vecné
bremeno pozostávajúce z práva vedenia kanalizácie vo vlastníctve žalovanej, a napokon
sťažovateľom uložil povinnosť uhradiť žalovanej trovy konania.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom najvyšší súd
rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f) Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti popísali priebeh konania pred všeobecnými
súdmi a uviedli časti odôvodnení jednotlivých napadnutých rozhodnutí, s ktorými
nesúhlasia. Sťažovatelia vnímajú porušenie svojich práv predovšetkým v záveroch súdov,
ktoré považujú za rozporné, založené na nepravdivých tvrdeniach žalovanej. Sťažovatelia
tiež nesúhlasia so „zriadením vecného bremena“ z dôvodu, že toto nie je nevyhnutné,
keďže je možné vykonať preloženie kanalizácie. V ďalšom uviedli zbytočnosť rozsiahleho
dokazovania o možnosti preloženia kanalizácie, pretože žalobou bolo požadované jej
odstránenie.
V závere ústavnej sťažnosti požadovali sťažovatelia odklad vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí, ktorý neodôvodnili.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Základné právo a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu životného
prostredia podľa čl. 44 ods. 3, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 260/2019 zo dňa
29.07.2019, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/62/2018 zo dňa 27.02.2019
a rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp .zn. 7C/325/2015 zo dňa 23.02.2018.
2. K porušeniu práv sťažovateľov došlo nerešpektovaním základných zásad civilného
sporového poriadku ako aj hmotnoprávnych noriem Občianskeho zákonníka, stavebného
poriadku a predpisov na ochranu životného prostredia.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp .zn. 4Cdo 260/2019 zo dňa
29.07.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/62/2018 zo dňa 27.02.2019
a rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7C/325/2015 zo dňa 23.02.2018 sa
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Starej Ľubovni na nove prejednanie a rozhodnutie.
4. priznal sťažovateľom trovy konania...“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
10. Podľa čl. 44 ods. 2 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 44 ods. 3 ústavy každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie
a kultúrne dedičstvo
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
13. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
16. Podstata tvrdení sťažovateľov o porušení práv je spojená s nesúhlasom
s výsledkom konania spočívajúcim v zamietnutí žaloby. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti
poukázali na konkrétne závery všeobecných súdov, s ktorými nesúhlasia a považujú ich
za rozporné.
III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu
17. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku okresného súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu základných práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
18. Proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľov podľa ústavy
a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom
rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu
19. V rámci predbežného prerokovania tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd
so zreteľom na sťažovateľmi uplatnenú argumentáciu konštatuje, že ústavnú sťažnosť je
potrebné aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
ústavným súdom.
20. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia v ústavnej sťažnosti predniesli argumenty
totožné s námietkami uplatnenými v dovolaní (namietali najmä, že okresný súd ani krajský
súd nevykonali všetky nimi navrhnuté dôkazy, v dôsledku čoho dospeli k nesprávnym
skutkovým zisteniam a nadväzne tento skutkový stav nesprávne právne posúdili).
21. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení (hoci ním dovolanie sťažovateľov
odmietol) uvedenou námietkou sťažovateľov ústavne udržateľným spôsobom
v bodoch 9 a 10.2 odôvodnenia napadnutého uznesenia zaoberal.
Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie právnej veci sťažovateľov krajským súdom,
najvyšší súd preskúmal námietky sťažovateľov a opätovne sťažovateľom vysvetlil právny
stav v bodoch 14 a 15 uznesenia najvyššieho súdu.
22. Berúc do úvahy závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd
konštatuje, že sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom opakovane predostierajú
argumenty, ktoré už boli najvyšším súdom riadne vyriešené, a teda v tomto smere bola
právam sťažovateľov ústavnoprávna ochrana (čl. 127 ods. 1 ústavy) poskytnutá.
III.3 K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu
23. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľov, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého
posúdenie podmienok dovolacieho konania patrí v zásade do právomoci dovolacieho súdu
(m. m. II. ÚS 324/2010, I. ÚS 593/2017). Ústavný súd rešpektuje záver najvyššieho súdu
o tom, že nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých sťažovateľmi a naviac v prípade,
že toto súdy nižších inštancií riadne odôvodnili, nespôsobuje vadu zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP, takže automaticky nezakladá prípustnosť dovolania (bod 10
napadnutého uznesenia).
Najvyšší súd sa tiež zaoberal časťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP
a sťažovateľom plne akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody odmietnutia tejto časti
dovolania (bod 14 napadnutého uznesenia).
Navyše, najvyšší súd sťažovateľom (napriek právnemu zastúpeniu) vysvetlil aj
právny stav v súvislosti s výrokom okresného súdu o vecnom bremene.
24. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení
jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov odmietol. Z obsahu
napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd preskúmal rozsudky okresného súdu
a krajského súdu, ich odôvodnenia v nadväznosti na sťažovateľmi uplatnené dovolacie
dôvody a tieto riadne vyhodnotil.
Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu
v napadnutom uznesení nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti
či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam
(m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
25. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (m. m. II. ÚS 465/2017).
26. Odmietnutie dovolania sťažovateľov nemožno teda považovať za zjavne
arbitrárne alebo ústavne neudržateľné, a preto ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti pre zjavnú
neopodstatnenosť. Bolo preto bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľov (odklad vykonateľnosti), a teda ústavný súd ústavnú sťažnosť z dôvodov
podľa § 56 ods. 2 písm. a) a g) zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu