Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 447/2020
PDF · 397.99 KB
No categories available
III. ÚS 447/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
24. novembra 2020 v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a zo sudcov
Petra Straku a Roberta Šorla (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti FIT PLUS, spol. s r. o., Elektrárenská 1, Bratislava, IČO 31 352 626,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Bukovinský & Chlipala, s. r. o., Svätoplukova 30,
Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Ing. Miroslav Chlipala, PhD., pre namietané porušenie
jej základných práv podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 41 CoPv 4/2020-218 z 1. júla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti FIT PLUS, spol. s r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rekapitulácia ústavnej sťažnosti a napadnutého rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti FIT PLUS, spol. s r. o.
Elektrárenská 1, Bratislava, IČO 31 352 626, (ďalej len „sťažovateľka“), proti v záhlaví
označenému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“),
ktorým malo byť zasiahnuté do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a tiež do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
2. Sťažovateľka sa v konaní pred všeobecnými súdmi pre účely ochrany
pred nekalosúťažným konaním žalovaných domáhala vydania neodkladného opatrenia,
ktorým by súdy žalovaným zakázali používať označenie „Fitline“ v súvislosti
s poskytovaním služieb v oblasti fitness a športu. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) uznesením sp. zn. 16 CbPv 3/2020 z 27. februára 2020 tomuto návrhu
vyhovel a neodkladné opatrenie nariadil. Dospel k záveru, že sťažovateľka osvedčila
naliehavý právny záujem na ochrane práva k jej ochrannej známke s dátumom prednosti.
Okresný súd považoval za osvedčené, že žalovaní začali podnikať v rovnakej oblasti ako
sťažovateľka, a to v rovnakom sídle ako bolo sídlo sťažovateľky predtým, než sa
presťahovala do obchodného centra a podnikajú s prvkami jej označenia, ktoré sa podobajú
jednak farbou, vyobrazením športovcov na označení, dominantným postavením slova „Fit“
a slova „line“, ktoré je takisto napísané písaným písmom ako slovo „plus“ v názve
„Fitplus“, teda v označení sťažovateľky. Žalovaní podľa okresného súdu bežného
spotrebiteľa uvádzajú do omylu, že vytvorili spoluprácu so sťažovateľkou, ktorá má vysoké
renomé a je v povedomí spotrebiteľov braná ako špička v odbore, resp. že ju na trhu úplne
nahradili. Tým spôsobujú sťažovateľke finančnú aj nemajetkovú ujmu.
3. Krajský súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením toto rozhodnutie zmenil
tak, že návrh zamietol. Stotožnil sa s tvrdením žalovaných v podanom odvolaní,
podľa ktorých ochranná známka žalovaných nie je zameniteľná s ochrannou známkou
sťažovateľky, pretože ich zameniteľnosť treba posudzovať z hľadiska priemerného
spotrebiteľa. Tým je taký zákazník, ktorý má dostatok informácií v rozumnej miere,
je pozorný a opatrný a možno od neho očakávať, že prihliadne na podstatné rozdiely medzi
značkami. Nemožno teda vychádzať len zo zhodných prvkov označení, ale aj z celkového
dojmu, ktorým dotknuté označenie vizuálne pôsobí na zákazníka. Je nutné brať do úvahy
dominantné a rozlišujúce prvky. Pri posudzovaní týchto prvkov odvolací súd dospel
k záveru, že navrhovateľ neosvedčil návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z tohto
pohľadu ani že by žalovaní spôsobili odliv zákazníkov sťažovateľky. Ide o sťažovateľkou
tvrdené skutočnosti, ktoré musia byť predmetom dokazovania vo veci samej. Ďalej uviedol,
že sťažovateľka sa mohla brániť už pri zápise ochrannej známky žalovaných, a to podaním
námietok do 30 dní od zverejnenia ich prihlášky [§ 30 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z.
o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných
známkach“)]. Zápis ochrannej známky je síce možné zrušiť aj na základe súdneho
rozhodnutia, podľa ktorého použitie zapísanej ochrannej známky je nekalosúťažné konanie.
Pre hodnoverné zistenie, že k nekalosúťažnému konaniu dochádza, je však potrebné
vykonať dokazovanie vo veci, čo nie je predmetom konania o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.
4. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že splnila povinnosť
vyčerpať všetky dostupné prostriedky nápravy, keďže dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré nekonzumuje
rozhodnutie vo veci samej, je podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len ,,najvyšší súd“) neprípustné (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 157/2017
z 11. 11. 2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 2/2018 pod č. R 21/2018). Zároveň toto rozhodnutie nemôže stáť
mimo sféry individuálnej ochrany ústavnosti, pretože žiaden právny inštitút nemôže mať
„ústavnú imunitu“ a byť nekontrolovateľný. Rozhodnutie krajského súdu sa sťažovateľke
javí byť arbitrárne zo štyroch dôvodov: a) krajský súd zredukoval posudzovanie
nekalosúťažných aspektov len na skúmanie zameniteľnosti označenia sťažovateľky
s ochrannou známkou žalovaných, b) vychádzal z právne neudržateľných predpokladov
o vzájomných vzťahoch medzi právnymi prostriedkami ochrany podľa zákona o ochranných
známkach a podľa Civilného sporového poriadku, c) vychádzal z právne neudržateľných
predpokladov o vzájomných vzťahoch medzi právami majiteľa ochrannej známky a tretej
osoby dotknutej nekalosúťažným konaním a d) nesprávne posúdil mieru preukázania
podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia a intenzity porušovania práv
sťažovateľky.
5. Sťažovateľka sa bránila pred nekalosúťažným konaním žalovaných, o ktorom mal
svedčiť súbor ňou tvrdených okolností, konkrétne skutočnosť, že žalovaní začali podnikať
v rovnakej oblasti, na rovnakej adrese v priestoroch, kde bola viac než 15 rokov umiestnená
prevádzka sťažovateľky, novootvorenú prevádzku reprezentujú rovnaké osoby, ktoré
15 rokov pôsobili v prevádzke sťažovateľky, a vizuálna identita novootvorenej prevádzky
nepochybne nadväzuje na vizuálnu identitu sťažovateľky (pričom sa nevyžaduje
pravdepodobnosť zámeny). Krajský súd skutkové a právne dôvody návrhu nesprávne
zredukoval na nároky z majiteľstva ochrannej známky, ktoré sťažovateľka paradoxne ani
neuplatňovala. Opomenul skúmanie jednotlivých aspektov nekalej súťaže, a to existenciu
súťažného vzťahu, rozpor s dobrými mravmi a spôsobilosť privodiť ujmu. Namiesto toho
postupoval krajský súd už na prvý pohľad nelogicky a nezmyselne, keď si v prvom kroku
nesprávne stanovil premisu o uplatňovaní práv sťažovateľky z jej ochrannej známky,
v druhom si postavil nesprávny predpoklad o potrebe zameniteľnosti medzi ochrannou
známkou sťažovateľky a žalovaného a v treťom konštatoval neexistenciu zameniteľnosti,
čo je však pre danú vec irelevantný záver. Zjavné neporozumenie krajského súdu
základným komponentom sporu nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky.
6. Krajský súd tiež vychádzal z nesprávneho pochopenia vzťahu medzi právnymi
prostriedkami ochrany vyplývajúcimi zo zákona o ochranných známkach a ochrany
pred nekalou súťažou. Z jeho rozhodnutia je možné odvodiť, že sťažovateľke odoprel
ochranu pred nekalosúťažným konaním z dôvodu, že si neuplatnila námietky v registračnom
konaní. Tento záver nemá žiadnu oporu ani v právnej úprave, ani v práve Európskej únie.
Sťažovateľka poukazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2436
zo 16. decembra 2015 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti
ochranných známok (recitál 40), z ktorej jednoznačne vyplýva, že táto smernica nemá
vylučovať možnosť uplatniť na ochranné známky ustanovenia iných právnych predpisov
členských štátov, ako sú napr. ustanovenia týkajúce sa nekalej súťaže, občianskoprávnej
zodpovednosti či ochrany spotrebiteľa. Krajský súd sa odmietol návrhom na nariadenie
neodkladného opatrenia vecne zaoberať s tvrdením, že sťažovateľka mala využiť iné
prostriedky právnej ochrany, ktoré ani neprichádzali do úvahy. Ide o prípad denegatio
iustitiae.
7. Sťažovateľka ďalej uvádza, že krajský súd nesprávne posúdil vzájomný vzťah
medzi právami majiteľa ochrannej známky a tretej osoby dotknutej nekalosúťažným
konaním. Majiteľstvo ochrannej známky nevytvára imunitu pred nárokmi
z nekalosúťažného konania, ako sa nesprávne domnieva krajský súd, konštatujúc, že
„vzhľadom na petit, ktorý je zásahom do práv odporcu... ktorý požíva ochranu podľa
§ 8 ods. 1 zákona o ochranných známkach, je nariadenie neodkladného opatrenia
nesprávne, nakoľko ako už bolo uvedené, navrhovateľ nepreukázal potrebu bezodkladnej
úpravy pomerov...“. Majiteľstvo ochrannej známky vytvára procesnú výhodu, keď je
majiteľ v pozícii žalobcu, nie však v prípade, že je žalovaným. Ak dôjde k stretu práva proti
nekalej súťaži a práva majiteľa ochrannej známky, právo proti nekalej súťaži má silnejšie
postavenie. Zákonodarca totiž povyšuje slušnosť v hospodárskej súťaži nad formálne
priznané absolútne práva. O tom svedčí aj osobitný dôvod zrušenia ochrannej známky
podľa § 34 ods. 2 písm. d) zákona o ochranných známkach v prípadoch, keď súd rozhodne,
že použitie ochrannej známky je nekalé súťažné konanie. Preferenciu ochrany dobrých
mravov súťaže pred formálnou známkovou ochranou potvrdzuje aj judikatúra (rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžhuv 6/2013 z 30. 4. 2014) a tiež sťažovateľkou citovaná
odborná literatúra.
8. Krajský súd de facto vylúčil možnosť nariadenia neodkladného opatrenia vo veci
nekalosúťažného konania, keď konštatoval, že pre hodnoverné zistenie relevantného
skutkového stavu je potrebné vykonať dokazovanie vo veci samej. Tým tiež poprel stabilnú
rozhodovaciu prax, podľa ktorej skutočnosti tvrdené v návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia je potrebné osvedčiť, a nie dokazovať (napr. rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4 Cob 32/2020 z 2. 4. 2020).
9. Sťažovateľka vzhľadom na uvedené konštatuje, že krajský súd nedal jasné,
zrozumiteľné a logické odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
z predmetom ochrany, tak ako to vyžaduje judikatúra ústavného súdu či ESĽP.
Táto povinnosť sa vzťahuje aj na konanie o neodkladných opatreniach, ako vyplýva
z nálezu sp. zn. I. ÚS 191/2019 z 26. novembra 2019. Tým porušil jej základné právo
na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces. Preto navrhuje, aby ústavný súd konštatoval
porušenie uvedených práv a napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.
II.
Posúdenie veci ústavným súdom
10. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom sťažovateľky konštatuje,
že ide o návrh, k prerokovaniu ktorého má ústavný súd právomoc, sťažovateľka je osobou
oprávnenou na jeho podanie a je riadne zastúpená, návrh spĺňa všetky obsahové náležitosti
vyžadované zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a je podaný včas. Návrh je prípustný, keďže sťažovateľka vyčerpala
všetky účinné a dostupné prostriedky, ktoré jej zákon priznáva (§ 132 ods. 2 a contrario).
Vzhľadom na uznesenie publikované pod č. R 21/2018, ktorým najvyšší súd vylúčil
prípustnosť dovolania podľa § 420 Civilného sporového poriadku proti rozhodnutiu
o (ne)nariadení predbežného opatrenia, ktoré nemá povahu rozhodnutia vo veci samej,
ktorým je aj ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu, nemožno
od sťažovateľky požadovať vyčerpanie dovolania [dovolanie podľa § 421 Civilného
sporového poriadku je vylúčené priamo zákonom – pozri § 421 ods. 2 v spojení s § 357
písm. d), pozn.]. Sú teda splnené všetky procesné podmienky k prerokovaniu návrhu.
Zároveň však ide o návrh zjavne neopodstatnený v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. g)
11. Ustanovenie § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde dáva v záujme
racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť opodstatnenosť návrhu
ešte predtým, než dospeje k záveru, že návrh príjme na ďalšie konanie a rozhodne o ňom
meritórne nálezom. Ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá
charakter konania kontradiktórneho, a kedy ústavný súd môže rozhodnúť len na základe
tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených
k ústavnej sťažnosti. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd takú sťažnosť,
keď uplatnené námietky (vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé spochybniť jeho
ústavnosť. Inými slovami, ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna
dimenzia. Na to, aby bol konštatovaný zásah do práva na súdnu ochranu,
resp. na spravodlivý proces, musí ísť o pochybenia presahujúce intenzitu „nezákonnosti“.
V situácii, keď sťažovateľ spochybňuje právne závery všeobecného súdu výlučne
s poukazom na ich nesprávnosť či nezákonnosť, stavia tým ústavný súd do role ďalšej
prieskumnej inštancie, ktorá mu neprináleží. O takú situáciu ide aj v posudzovanom
prípade.
12. Ústavný súd vychádza z už uvedeného, teda že nie je jeho úlohou posudzovať
správnosť jednotlivých dielčích záverov krajského súdu. Podstatné je, aby bol aspoň nosný
záver krajského súdu z ústavného hľadiska udržateľný, t. j. nešlo by o také posúdenie
skutkových či právnych aspektov veci, ktoré by bolo logicky neúnosné, resp. by ich
(pokiaľ ide o právne závery) nebolo možné na základe žiadnej výkladovej metódy odvodiť.
Sťažovateľka naznačuje, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na posúdení otázky, ktorá
vôbec nebola a nemala byť predmetom veci – konkrétne malo ísť o otázku zameniteľnosti
ochranných známok z pohľadu bežného spotrebiteľa. Ústavný súd sa nestotožňuje s tým,
že krajský súd si nepredvídateľne stanovil hypotézu o potrebe zameniteľnosti,
ktorú následne skúmal. Krajský súd v rozhodnutí (bod 78) reaguje na nosný dôvod
nariadenia neodkladného opatrenia zo strany okresného súdu, ktorým bola skutočnosť,
že žalovaní „bežného spotrebiteľa uvádzajú do omylu, že odporca 1/ vytvoril spoluprácu
s navrhovateľom, alebo nahradil navrhovateľa na trhu úplne, pričom navrhovateľ má už
na trhu dlhodobo vytvorené vysoké renomé a je v povedomí spotrebiteľov braný ako špička
na trhu v oblasti fitness, čím vlastne spôsobili navrhovateľovi finančnú, ale aj nemajetkovú
ujmu“ (bod 28 uznesenia okresného súdu). Bol to teda okresný súd, ktorý stanovil hypotézu
o vyvolaní nebezpečenstva zámeny u zákazníkov (keď konanie žalovaných kvalifikoval
ako nekalosúťažné konanie spadajúce pod § 47 ods. 1 a § 48 Obchodného zákonníka,
pričom tejto kvalifikácie sa domáhala sama sťažovateľka v podanom návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia v bodoch 20 ‒ 23), čo v sebe zahŕňa aj prvok zameniteľnosti
(teda otázku, do akej miery si môže spotrebiteľ myslieť, že v skutočnosti obchoduje
so sťažovateľkou), ktorému sa následne venoval a ktorého absenciu konštatoval krajský súd.
V tomto smere krajský súd uviedol, že pravdepodobnosť zámeny je potrebné posudzovať
z hľadiska priemerného spotrebiteľa, teda zákazníka, ktorý má dostatok informácií
v rozumnej miere, je pozorný a opatrný a možno od neho očakávať, že prihliadne
na podstatné rozdiely medzi značkami. Z pohľadu takéhoto zákazníka nebezpečenstvo
zámeny krajský súd nevidel. Na tomto mieste končí úloha ústavného súdu pri posúdení
danej veci. Pokiaľ by prekročil danú hranicu a posudzoval by, či súhrn daných skutkových
okolností svedčí alebo nesvedčí o nebezpečenstve uvádzania spotrebiteľa do omylu,
vstupoval by tým do kompetencie všeobecných súdov. Ústavný súd môže do veci zasiahnuť
len tam, kde by bol určitý súdmi prijatý záver v extrémnom rozpore so zistenými
skutkovými okolnosťami, čo nie je tento prípad.
13. Závery krajského súdu týkajúce sa vzťahu medzi prostriedkami ochrany
podľa zákona o ochranných známkach a podľa občianskoprávnych predpisov neboli
nosným dôvodom jeho rozhodnutia, preto sa nimi ústavný súd podrobnejšie nezaoberal.
Záver, že by krajský súd vytvoril „imunitu“ majiteľa ochrannej známky
pred nekalosúťažnými nárokmi tretej osoby, z jeho rozhodnutia nevyplýva. Konštatovanie,
podľa ktorého „vzhľadom na petit, ktorý je zásahom do práv odporcu... ktorý požíva
ochranu podľa § 8 ods. 1 zákona o ochranných známkach, je nariadenie neodkladného
opatrenia nesprávne...“, je potrebné čítať aj s dôvetkom „... nakoľko ako už bolo uvedené,
navrhovateľ nepreukázal potrebu bezodkladnej úpravy pomerov...“. Možnosť,
aby neodkladné opatrenie voči majiteľovi ochrannej známky bolo nariadené, ostala teda
ponechaná pre prípady, kde bude preukázaná potreba bezodkladnej úpravy pomerov,
čo sa však podľa krajského súdu v danom prípade nestalo z dôvodov uvedených
predovšetkým v bode 78 jeho rozhodnutia.
14. S ohľadom na už uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2020
Martin Vernarský
predseda senátu