Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 447/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

24. novembra 2020 v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a zo sudcov

Petra Straku a Roberta Šorla (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti FIT PLUS, spol. s r. o., Elektrárenská 1, Bratislava, IČO 31 352 626,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Bukovinský & Chlipala, s. r. o., Svätoplukova 30,

Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Ing. Miroslav Chlipala, PhD., pre namietané porušenie

jej základných práv podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -218 z 1. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti FIT PLUS, spol. s r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Rekapitulácia ústavnej sťažnosti a napadnutého rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti FIT PLUS, spol. s r. o.

Elektrárenská 1, Bratislava, IČO 31 352 626, (ďalej len „sťažovateľka“), proti v záhlaví

označenému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“),

ktorým malo byť zasiahnuté do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd a tiež do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2. Sťažovateľka sa v konaní pred všeobecnými súdmi pre účely ochrany

pred nekalosúťažným konaním žalovaných domáhala vydania neodkladného opatrenia,

ktorým by súdy žalovaným zakázali používať označenie „Fitline“ v súvislosti

s poskytovaním služieb v oblasti fitness a športu. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) uznesením sp. zn. z 27. februára 2020 tomuto návrhu

vyhovel a neodkladné opatrenie nariadil. Dospel k záveru, že sťažovateľka osvedčila

naliehavý právny záujem na ochrane práva k jej ochrannej známke s dátumom prednosti.

Okresný súd považoval za osvedčené, že žalovaní začali podnikať v rovnakej oblasti ako

sťažovateľka, a to v rovnakom sídle ako bolo sídlo sťažovateľky predtým, než sa

presťahovala do obchodného centra a podnikajú s prvkami jej označenia, ktoré sa podobajú

jednak farbou, vyobrazením športovcov na označení, dominantným postavením slova „Fit“

a slova „line“, ktoré je takisto napísané písaným písmom ako slovo „plus“ v názve

„Fitplus“, teda v označení sťažovateľky. Žalovaní podľa okresného súdu bežného

spotrebiteľa uvádzajú do omylu, že vytvorili spoluprácu so sťažovateľkou, ktorá má vysoké

renomé a je v povedomí spotrebiteľov braná ako špička v odbore, resp. že ju na trhu úplne

nahradili. Tým spôsobujú sťažovateľke finančnú aj nemajetkovú ujmu.

3. Krajský súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením toto rozhodnutie zmenil

tak, že návrh zamietol. Stotožnil sa s tvrdením žalovaných v podanom odvolaní,

podľa ktorých ochranná známka žalovaných nie je zameniteľná s ochrannou známkou

sťažovateľky, pretože ich zameniteľnosť treba posudzovať z hľadiska priemerného

spotrebiteľa. Tým je taký zákazník, ktorý má dostatok informácií v rozumnej miere,

je pozorný a opatrný a možno od neho očakávať, že prihliadne na podstatné rozdiely medzi

značkami. Nemožno teda vychádzať len zo zhodných prvkov označení, ale aj z celkového

dojmu, ktorým dotknuté označenie vizuálne pôsobí na zákazníka. Je nutné brať do úvahy

dominantné a rozlišujúce prvky. Pri posudzovaní týchto prvkov odvolací súd dospel

k záveru, že navrhovateľ neosvedčil návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z tohto

pohľadu ani že by žalovaní spôsobili odliv zákazníkov sťažovateľky. Ide o sťažovateľkou

tvrdené skutočnosti, ktoré musia byť predmetom dokazovania vo veci samej. Ďalej uviedol,

že sťažovateľka sa mohla brániť už pri zápise ochrannej známky žalovaných, a to podaním

námietok do 30 dní od zverejnenia ich prihlášky [

o ochranných známkach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochranných

známkach“)]. Zápis ochrannej známky je síce možné zrušiť aj na základe súdneho

rozhodnutia, podľa ktorého použitie zapísanej ochrannej známky je nekalosúťažné konanie.

Pre hodnoverné zistenie, že k nekalosúťažnému konaniu dochádza, je však potrebné

vykonať dokazovanie vo veci, čo nie je predmetom konania o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia.

4. Sťažovateľka v úvode ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že splnila povinnosť

vyčerpať všetky dostupné prostriedky nápravy, keďže dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré nekonzumuje

rozhodnutie vo veci samej, je podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) neprípustné (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. 11. 2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 2/2018 pod č. R 21/2018). Zároveň toto rozhodnutie nemôže stáť

mimo sféry individuálnej ochrany ústavnosti, pretože žiaden právny inštitút nemôže mať

„ústavnú imunitu“ a byť nekontrolovateľný. Rozhodnutie krajského súdu sa sťažovateľke

javí byť arbitrárne zo štyroch dôvodov: a) krajský súd zredukoval posudzovanie

nekalosúťažných aspektov len na skúmanie zameniteľnosti označenia sťažovateľky

s ochrannou známkou žalovaných, b) vychádzal z právne neudržateľných predpokladov

o vzájomných vzťahoch medzi právnymi prostriedkami ochrany podľa zákona o ochranných

známkach a podľa , c) vychádzal z právne neudržateľných

predpokladov o vzájomných vzťahoch medzi právami majiteľa ochrannej známky a tretej

osoby dotknutej nekalosúťažným konaním a d) nesprávne posúdil mieru preukázania

podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia a intenzity porušovania práv

sťažovateľky.

5. Sťažovateľka sa bránila pred nekalosúťažným konaním žalovaných, o ktorom mal

svedčiť súbor ňou tvrdených okolností, konkrétne skutočnosť, že žalovaní začali podnikať

v rovnakej oblasti, na rovnakej adrese v priestoroch, kde bola viac než 15 rokov umiestnená

prevádzka sťažovateľky, novootvorenú prevádzku reprezentujú rovnaké osoby, ktoré

15 rokov pôsobili v prevádzke sťažovateľky, a vizuálna identita novootvorenej prevádzky

nepochybne nadväzuje na vizuálnu identitu sťažovateľky (pričom sa nevyžaduje

pravdepodobnosť zámeny). Krajský súd skutkové a právne dôvody návrhu nesprávne

zredukoval na nároky z majiteľstva ochrannej známky, ktoré sťažovateľka paradoxne ani

neuplatňovala. Opomenul skúmanie jednotlivých aspektov nekalej súťaže, a to existenciu

súťažného vzťahu, rozpor s dobrými mravmi a spôsobilosť privodiť ujmu. Namiesto toho

postupoval krajský súd už na prvý pohľad nelogicky a nezmyselne, keď si v prvom kroku

nesprávne stanovil premisu o uplatňovaní práv sťažovateľky z jej ochrannej známky,

v druhom si postavil nesprávny predpoklad o potrebe zameniteľnosti medzi ochrannou

známkou sťažovateľky a žalovaného a v treťom konštatoval neexistenciu zameniteľnosti,

čo je však pre danú vec irelevantný záver. Zjavné neporozumenie krajského súdu

základným komponentom sporu nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky.

6. Krajský súd tiež vychádzal z nesprávneho pochopenia vzťahu medzi právnymi

prostriedkami ochrany vyplývajúcimi zo a ochrany

pred nekalou súťažou. Z jeho rozhodnutia je možné odvodiť, že sťažovateľke odoprel

ochranu pred nekalosúťažným konaním z dôvodu, že si neuplatnila námietky v registračnom

konaní. Tento záver nemá žiadnu oporu ani v právnej úprave, ani v práve Európskej únie.

Sťažovateľka poukazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2436

zo 16. decembra 2015 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti

ochranných známok (recitál 40), z ktorej jednoznačne vyplýva, že táto smernica nemá

vylučovať možnosť uplatniť na ochranné známky ustanovenia iných právnych predpisov

členských štátov, ako sú napr. ustanovenia týkajúce sa nekalej súťaže, občianskoprávnej

zodpovednosti či ochrany spotrebiteľa. Krajský súd sa odmietol návrhom na nariadenie

neodkladného opatrenia vecne zaoberať s tvrdením, že sťažovateľka mala využiť iné

prostriedky právnej ochrany, ktoré ani neprichádzali do úvahy. Ide o prípad denegatio

iustitiae.

7. Sťažovateľka ďalej uvádza, že krajský súd nesprávne posúdil vzájomný vzťah

medzi právami majiteľa ochrannej známky a tretej osoby dotknutej nekalosúťažným

konaním. Majiteľstvo ochrannej známky nevytvára imunitu pred nárokmi

z nekalosúťažného konania, ako sa nesprávne domnieva krajský súd, konštatujúc, že

„vzhľadom na petit, ktorý je zásahom do práv odporcu... ktorý požíva ochranu podľa

, je nariadenie neodkladného opatrenia

nesprávne, nakoľko ako už bolo uvedené, navrhovateľ nepreukázal potrebu bezodkladnej

úpravy pomerov...“. Majiteľstvo ochrannej známky vytvára procesnú výhodu, keď je

majiteľ v pozícii žalobcu, nie však v prípade, že je žalovaným. Ak dôjde k stretu práva proti

nekalej súťaži a práva majiteľa ochrannej známky, právo proti nekalej súťaži má silnejšie

postavenie. Zákonodarca totiž povyšuje slušnosť v hospodárskej súťaži nad formálne

priznané absolútne práva. O tom svedčí aj osobitný dôvod zrušenia ochrannej známky

podľa v prípadoch, keď súd rozhodne,

že použitie ochrannej známky je nekalé súťažné konanie. Preferenciu ochrany dobrých

mravov súťaže pred formálnou známkovou ochranou potvrdzuje aj judikatúra (rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. 4. 2014) a tiež sťažovateľkou citovaná

odborná literatúra.

8. Krajský súd de facto vylúčil možnosť nariadenia neodkladného opatrenia vo veci

nekalosúťažného konania, keď konštatoval, že pre hodnoverné zistenie relevantného

skutkového stavu je potrebné vykonať dokazovanie vo veci samej. Tým tiež poprel stabilnú

rozhodovaciu prax, podľa ktorej skutočnosti tvrdené v návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia je potrebné osvedčiť, a nie dokazovať (napr. rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 2. 4. 2020).

9. Sťažovateľka vzhľadom na uvedené konštatuje, že krajský súd nedal jasné,

zrozumiteľné a logické odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

z predmetom ochrany, tak ako to vyžaduje judikatúra ústavného súdu či ESĽP.

Táto povinnosť sa vzťahuje aj na konanie o neodkladných opatreniach, ako vyplýva

z nálezu sp. zn. z 26. novembra 2019. Tým porušil jej základné právo

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý proces. Preto navrhuje, aby ústavný súd konštatoval

porušenie uvedených práv a napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

10. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom sťažovateľky konštatuje,

že ide o návrh, k prerokovaniu ktorého má ústavný súd právomoc, sťažovateľka je osobou

oprávnenou na jeho podanie a je riadne zastúpená, návrh spĺňa všetky obsahové náležitosti

vyžadované o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a je podaný včas. Návrh je prípustný, keďže sťažovateľka vyčerpala

všetky účinné a dostupné prostriedky, ktoré jej zákon priznáva (§ 132 ods. 2 a contrario).

Vzhľadom na uznesenie publikované pod č. R 21/2018, ktorým najvyšší súd vylúčil

prípustnosť dovolania podľa proti rozhodnutiu

o (ne)nariadení predbežného opatrenia, ktoré nemá povahu rozhodnutia vo veci samej,

ktorým je aj ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu, nemožno

od sťažovateľky požadovať vyčerpanie dovolania [dovolanie podľa § 421 Civilného

sporového poriadku je vylúčené priamo zákonom – pozri § 421 ods. 2 v spojení s § 357

písm. d), pozn.]. Sú teda splnené všetky procesné podmienky k prerokovaniu návrhu.

Zároveň však ide o návrh zjavne neopodstatnený v zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. g)

.

11. Ustanovenie dáva v záujme

racionality a efektivity konania ústavnému súdu právomoc posúdiť opodstatnenosť návrhu

ešte predtým, než dospeje k záveru, že návrh príjme na ďalšie konanie a rozhodne o ňom

meritórne nálezom. Ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá

charakter konania kontradiktórneho, a kedy ústavný súd môže rozhodnúť len na základe

tvrdení uvedených v ústavnej sťažnosti a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených

k ústavnej sťažnosti. Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd takú sťažnosť,

keď uplatnené námietky (vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé spochybniť jeho

ústavnosť. Inými slovami, ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna

dimenzia. Na to, aby bol konštatovaný zásah do práva na súdnu ochranu,

resp. na spravodlivý proces, musí ísť o pochybenia presahujúce intenzitu „nezákonnosti“.

V situácii, keď sťažovateľ spochybňuje právne závery všeobecného súdu výlučne

s poukazom na ich nesprávnosť či nezákonnosť, stavia tým ústavný súd do role ďalšej

prieskumnej inštancie, ktorá mu neprináleží. O takú situáciu ide aj v posudzovanom

prípade.

12. Ústavný súd vychádza z už uvedeného, teda že nie je jeho úlohou posudzovať

správnosť jednotlivých dielčích záverov krajského súdu. Podstatné je, aby bol aspoň nosný

záver krajského súdu z ústavného hľadiska udržateľný, t. j. nešlo by o také posúdenie

skutkových či právnych aspektov veci, ktoré by bolo logicky neúnosné, resp. by ich

(pokiaľ ide o právne závery) nebolo možné na základe žiadnej výkladovej metódy odvodiť.

Sťažovateľka naznačuje, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na posúdení otázky, ktorá

vôbec nebola a nemala byť predmetom veci – konkrétne malo ísť o otázku zameniteľnosti

ochranných známok z pohľadu bežného spotrebiteľa. Ústavný súd sa nestotožňuje s tým,

že krajský súd si nepredvídateľne stanovil hypotézu o potrebe zameniteľnosti,

ktorú následne skúmal. Krajský súd v rozhodnutí (bod 78) reaguje na nosný dôvod

nariadenia neodkladného opatrenia zo strany okresného súdu, ktorým bola skutočnosť,

že žalovaní „bežného spotrebiteľa uvádzajú do omylu, že odporca 1/ vytvoril spoluprácu

s navrhovateľom, alebo nahradil navrhovateľa na trhu úplne, pričom navrhovateľ má už

na trhu dlhodobo vytvorené vysoké renomé a je v povedomí spotrebiteľov braný ako špička

na trhu v oblasti fitness, čím vlastne spôsobili navrhovateľovi finančnú, ale aj nemajetkovú

ujmu“ (bod 28 uznesenia okresného súdu). Bol to teda okresný súd, ktorý stanovil hypotézu

o vyvolaní nebezpečenstva zámeny u zákazníkov (keď konanie žalovaných kvalifikoval

ako nekalosúťažné konanie spadajúce pod a ,

pričom tejto kvalifikácie sa domáhala sama sťažovateľka v podanom návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia v bodoch ‒ 23), čo v sebe zahŕňa aj prvok zameniteľnosti

(teda otázku, do akej miery si môže spotrebiteľ myslieť, že v skutočnosti obchoduje

so sťažovateľkou), ktorému sa následne venoval a ktorého absenciu konštatoval krajský súd.

V tomto smere krajský súd uviedol, že pravdepodobnosť zámeny je potrebné posudzovať

z hľadiska priemerného spotrebiteľa, teda zákazníka, ktorý má dostatok informácií

v rozumnej miere, je pozorný a opatrný a možno od neho očakávať, že prihliadne

na podstatné rozdiely medzi značkami. Z pohľadu takéhoto zákazníka nebezpečenstvo

zámeny krajský súd nevidel. Na tomto mieste končí úloha ústavného súdu pri posúdení

danej veci. Pokiaľ by prekročil danú hranicu a posudzoval by, či súhrn daných skutkových

okolností svedčí alebo nesvedčí o nebezpečenstve uvádzania spotrebiteľa do omylu,

vstupoval by tým do kompetencie všeobecných súdov. Ústavný súd môže do veci zasiahnuť

len tam, kde by bol určitý súdmi prijatý záver v extrémnom rozpore so zistenými

skutkovými okolnosťami, čo nie je tento prípad.

13. Závery krajského súdu týkajúce sa vzťahu medzi prostriedkami ochrany

podľa a podľa občianskoprávnych predpisov neboli

nosným dôvodom jeho rozhodnutia, preto sa nimi ústavný súd podrobnejšie nezaoberal.

Záver, že by krajský súd vytvoril „imunitu“ majiteľa ochrannej známky

pred nekalosúťažnými nárokmi tretej osoby, z jeho rozhodnutia nevyplýva. Konštatovanie,

podľa ktorého „vzhľadom na petit, ktorý je zásahom do práv odporcu... ktorý požíva

ochranu podľa , je nariadenie neodkladného

opatrenia nesprávne...“, je potrebné čítať aj s dôvetkom „... nakoľko ako už bolo uvedené,

navrhovateľ nepreukázal potrebu bezodkladnej úpravy pomerov...“. Možnosť,

aby neodkladné opatrenie voči majiteľovi ochrannej známky bolo nariadené, ostala teda

ponechaná pre prípady, kde bude preukázaná potreba bezodkladnej úpravy pomerov,

čo sa však podľa krajského súdu v danom prípade nestalo z dôvodov uvedených

predovšetkým v bode 78 jeho rozhodnutia.

14. S ohľadom na už uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2020

Martin Vernarský

predseda senátu