Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 537/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Holič s. r. o., Poľovnícka 4, Bernolákovo,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Holič, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a Listiny

základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia a

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 22. septembra 2020 a jeho postupom v označenom konaní a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého uznesenia a napadnutého konania a sťažnostná

argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia a

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. septembra 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a jeho postupom v označenom

konaní (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol trestne stíhaný

pre zločin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1 a 4 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na v štádiu prípravy podľa

a pre prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného

prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 a 3 písm. a)

s poukazom na .

3. Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 1. decembra 2017 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 3. januára 2018 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1

písm. b) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), pričom jeho väzba začala plynúť 28. novembra 2017

o 6.08 h.

4. Následne bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. februára 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. marca 2018 podľa prepustený z väzby

na slobodu s tým, že jeho väzba bola nahradená podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku prijatím jeho písomného sľubu a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa bolo sťažovateľovi uložené obmedzenie

spočívajúce v zákaze vycestovania do zahraničia a podľa § 82 ods. 1 písm. j) Trestného

poriadku a obmedzenie spočívajúce v zákaze kontaktu s osobami ,

, , , , ako aj s ich príbuznými

v akejkoľvek forme vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej

služby alebo inými obdobnými prostriedkami.

5. Po nahradení jeho väzby bolo sťažovateľovi uznesením vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície,

Expozitúry Západ ČVS: PPZ-370/NKA-FP-ZA-2017 zo 14. augusta 2018 podľa § 206

ods. 5 rozšírené obvinenie aj pre zločin krádeže podľa a

písm. b) k , v štádiu prípravy podľa

ods. 1 a pre zločin neoprávneného vyrobenia a používania platobného

prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 a 3 písm. a)

k .

6. Okresný súd uznesením sp. zn. z 21. júla 2020 (ďalej len „prvé

uznesenie okresného súdu“) o žiadosti sťažovateľa o zrušenie už uvedených obmedzení

z 24. februára 2020 rozhodol tak, že obmedzenia uložené sťažovateľovi spočívajúce

v zákaze vycestovania do zahraničia a v zákaze kontaktu s už uvedenými osobami

podľa , postupujúc podľa , zrušil.

K výsluchu sťažovateľa s časovým odstupom okresný súd poukázal na opatrenia

na zabránenie šírenia ochorenia COVID-19, pričom v čase ich platnosti sudca pre prípravné

konanie považoval podanú žiadosť obvineného za bezpredmetnú, keďže občanom

Slovenskej republiky nachádzajúcim sa na území Slovenskej republiky nebolo umožnené

vycestovať do zahraničia, a tiež na to, že sťažovateľ bol isté obdobie nezastihnuteľný

prostredníctvom pošty.

7. Napadnutým uznesením krajský súd zrušil prvé uznesenie okresného súdu v celom

rozsahu a okresnému súdu uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Krajský súd

v napadnutom uznesení poukázal na viaceré pochybenia okresného súdu vrátane

nedostatočného skúmania vecných dôvodov väzby, nepreskúmania celého spisového

materiálu, nezohľadnenia rozšírenia obvinenia sťažovateľa a zmeny dôvodov väzby

v neprospech sťažovateľa, neskúmanie námietky prieťahov vo vyšetrovaní trestnej veci,

ako aj nevyžiadanie aktuálnej správy od probačného a mediačného úradníka.

8. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že ak „po vznesení obvinenia

prokurátor JUDr. Prokeš, PhD nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby a súd

o uznesení nemal byť vôbec informovaný, následne už nemožno dôvody väzby vôbec

skúmať, lebo to žiaden zákon nedovoľuje“. Navyše, uznesenie o vznesení obvinenia

zo 14. mája 2018 je poznačené vecnými a procesnými vadami. Sťažovateľ taktiež sám

upustil od protiprávneho konania.

9. Sťažovateľ ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že okresný súd

po jeho prepustení z väzby na slobodu už nemohol konať o (bližšie neoznačenej,

pozn.) žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

10. Sťažovateľ namieta, že krajský súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

nezaslal príslušnému prokurátorovi, ale „súdu“, čím mal „odňať“ prokurátorovi právomoc

rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby. Príslušný prokurátor mal byť ukrátený aj na ďalších

svojich „právach“.

11. Sťažovateľ pred ústavným súdom poukazuje aj na to, že krajský súd napadnutým

uznesením nemohol vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie, pretože v Trestnom

poriadku „niet zmienky, že musí byť opätovne vypočutý aj po vrátení veci odvolacím

súdom“. K tomuto sťažovateľ dopĺňa, že „použitím čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich v znení zákonov číslo 209/1999

Z.z. presvedčím, že sťažnosť prokurátora, ktorá obsahom porušuje práva občana

a oprávnené, nie je a nesmie byť považovaná za účinný právny prostriedok nápravy,

pri plnení si úradných povinností charakteru správneho práva“.

12. Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd sa nezaoberal „inštitútom upustenia

od prípravy na zločin“ podľa .

13. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že o jeho žiadosti z 24. februára 2020 bolo

rozhodnuté až 21. júla 2020, čo predstavuje zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu

pri rozhodovaní o jeho označenej žiadosti.

14. Sťažovateľ v závere tejto ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že zákonná lehota väzby

skončila 15. júna 2020, preto okresný súd nemohol 21. júla 2020 rozhodovať o akejkoľvek

väzbe vo vzťahu k jeho osobe.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol: „I. Rozhodnutím KS Trenčín a jemu predchádzajúcim konaním

zo dňa 22.09.2020 bolo právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl.46 ods.1, čl.1 ods.1, čl.2 ods.2, čl.48 ods.2 a právo na konanie bez zbytočných

prieťahov v zmysle čl.38 ods.2 Listiny, čl.6 ods.1 Dohovoru a právo na skončenie veci

v primeranej lehote PORUŠENÉ!

II. Uznesenie KS zo dňa 22.09.2020 sa zrušuje a konanie o väzbe

a ďalšom trvaní väzby sa zastavuje, pričom sa rušia všetky uložené náhrady väzby uložené

uznesením KS zo dňa 01.12.2017 a naň obsahovo

nadväzujúce rozhodnutia, pretože väzba zanikla.

III. Ústavný súd priznáva zadosťučinenie a nemajetkovú ujmu

vo výške 5.000 (päťtisíc) Eur.

IV. Ústavný súd priznáva Advokátskej kancelárii JUDr. Jozef Holíč trovy právneho

zastúpenia...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

19. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

22. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

24. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

25. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

26. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

27. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

28. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a listiny, práva podľa

dohovoru a porušenie a napadnutým uznesením,

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

29. Napadnutým uznesením bolo zrušené prvé uznesenie okresného súdu v celom

rozsahu a okresnému súdu bola uložená povinnosť znovu vo veci konať a rozhodnúť.

30. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že z už citovaného čl. 127

ods. 1 vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

31. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

32. Zmysel a účel princípu subsidiarity vyvoditeľný z spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

33. Z dokumentov predložených sťažovateľom ústavnému súdu vyplýva, že okresný

súd po opätovnom výsluchu sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2020 (ďalej len „druhé uznesenie okresného súdu“) tak, že zmenil dôvody

väzby sťažovateľa, pričom tieto sú podľa jeho názoru ďalej dané podľa § 71 ods. 1 písm. b)

a c) s tým, že podľa tieto dôvody väzby

rozširuje aj na skutok vymedzený v uznesení vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru,

národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, Expozitúry Západ

ČVS: PPZ-370/NKA-FP-ZA-2017 zo 14. augusta 2018. Okresný súd svojím druhým

uznesením tiež zrušil primerané povinnosti a obmedzenia uložené sťažovateľovi

spočívajúce v zákaze vycestovania do zahraničia a vo zvyšku jeho žiadosť zamietol.

34. Zo sťažovateľom predložených dokumentov ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal

proti druhému uzneseniu okresného súdu sťažnosť krajskému súdu, v ktorej poukázal

na všetky svoje námietky uvedené v tejto ústavnej sťažnosti. K svojej sťažnosti

proti druhému uzneseniu okresného súdu navyše pripojil aj túto svoju ústavnú sťažnosť.

35. Zo všetkého už uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že právomoc

okresného súdu a krajského súdu v tejto veci predchádza právomoc ústavného súdu

rozhodovať o námietkach sťažovateľa uvedených v jeho ústavnej sťažnosti. O námietkach

sťažovateľa prezentovaných v tejto ústavnej sťažnosti bude rozhodovať krajský súd

na podklade sťažovateľovej sťažnosti proti druhému uzneseniu okresného súdu.

36. Predmet prieskumu v konaní o tejto ústavnej sťažnosti sa tak vzhľadom

na uvedené zúžil na námietku sťažovateľa týkajúcu sa prieťahov, teda sťažovateľom

tvrdeného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a listiny, ako aj práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní.

37. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ pred ústavným súdom v tejto veci

(rozhodovanie o väzbe, resp. rozhodovanie o nahradení väzby a o obmedzeniach s tým

spojenými) namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie však

porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru, čo by samo osebe mohlo predstavovať

dôvod na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej (porovnaj , ).

38. Sťažovateľ taktiež ako porušovateľa svojich práv v petite tejto ústavnej sťažnosti

označil výslovne iba krajský súd, pričom svoju argumentáciu o vzniknutých prieťahoch

smeruje výlučne iba proti okresnému súdu a jeho postupu, čo by zas mohlo predstavovať

dôvod na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom. Odhliadnuc

od uvedeného, ústavný súd považuje za vhodné poukázať na tieto skutočnosti.

39. Z predložených dokumentov vyplýva, že väzba sťažovateľa bola nahradená

dohľadom probačného a mediačného úradníka a že sťažovateľovi boli uložené už uvedené

primerané obmedzenia, rozhodovanie o zrušení ktorých bolo predmetom konania

pred okresným súdom a krajským súdom. Okrem obmedzenia styku s už uvedenými

osobami a ich príbuznými (s ktorými sa sťažovateľ podľa vlastného vyjadrenia

pred okresným súdom nestretáva a ani stretávať nebude, pozn.) bolo sťažovateľovi uložené

aj obmedzenie spočívajúce v zákaze vycestovať do zahraničia. Okresný súd vo svojom

prvom uznesení poukázal na to, že výsluch sťažovateľa bol realizovaný so značným

časovým odstupom jednak z dôvodu prijatia opatrení na zabránenie šírenia ochorenia

COVID-19, ako aj na to, že v súvislosti s týmito opatreniami nemohli občania Slovenskej

republiky nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky (teda ani sťažovateľ) vycestovať

do zahraničia. Okresný súd ďalej k časovému odstupu poukázal na to, že sťažovateľ bol isté

obdobie nezastihnuteľný prostredníctvom pošty (s. 8 uznesenia okresného súdu),

čo sťažovateľ pred ústavným súdom nespochybnil a ani nijak inak neobjasnil.

40. V danej situácii, zohľadňujúc pritom aj veľmi strohé odôvodnenie v ústavnej

sťažnosti, nemožno podľa názoru ústavného súdu túto námietku považovať za takú,

ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru

o porušení práv sťažovateľa.

41. Nad rámec uvedeného ústavný súd k námietke sťažovateľa o tom, že krajský súd

nemohol uznesenie okresného súdu zrušiť, v krátkosti dopĺňa, že takáto možnosť vyplýva

pre krajský súd priamo zo zákona [ ].

Ak sťažovateľ tvrdil, že v prípade zrušenia prvého uznesenia okresného súdu by už nebol

okresným súdom opätovne vypočutý, z čoho má podľa jeho názoru vyplývať nemožnosť

aplikácie označeného ustanovenia v jeho prípade, z predložených dokumentov vyplýva,

že okresný súd sťažovateľa pred vydaním druhého uznesenia opätovne vypočul (bod 33

tohto uznesenia).

42. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol túto ústavnú sťažnosť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde a v časti namietaného porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a listiny a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

43. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu