Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 622/2020
PDF · 402.3 KB
No categories available
IV. ÚS 622/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
AFG s. r. o., Dlžiny 122/40, Turčianske Teplice, IČO 36 383 422, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Michal Krnáč, s. r. o., Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Michal Krnáč, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 39 Cb 42/2019-479 z 9. januára 2020
a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
VI/1 Pz 58/20/1000 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti AFG s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti AFG s. r. o., Dlžiny 122/40, Turčianske
Teplice, IČO 36 383 422 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 39 Cb 42/2019-479 z 9. januára
2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. VI/1 Pz 58/20/1000 (ďalej len „napadnutý postup generálnej prokuratúry“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že uznesením okresného
súdu č. k. 39 Cb 42/2019-170 zo 4. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie o nariadení
neodkladného opatrenia“) bolo na návrh žalobkyne (ďalej len
„žalobkyňa“) nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bolo sťažovateľke ako žalovanej
zakázané previesť, prenajať alebo akokoľvek zaťažiť podnik, časť podniku alebo akýkoľvek
hnuteľný alebo nehnuteľný majetok navrhovateľa nad rámec bežného obchodného styku,
a to najmä podpísať akúkoľvek scudzovaciu, nájomnú alebo inú zmluvu, predmetom ktorej
je prevod, prenájom alebo zaťaženie podniku, časti podniku alebo akéhokoľvek hnuteľného
alebo nehnuteľného majetku navrhovateľa nad rámec bežného obchodného styku, a to až
do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ďalej žalobkyni bola uložená povinnosť podať
na súde žalobu proti spoločnosti (spoločník sťažovateľky), o určenie,
že žalobkyňa je spoločníkom sťažovateľky (ďalej len „žaloba o určenie“), a to do 30 dní
odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia, inak súd neodkladné opatrenie zruší.
3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu o nariadení neodkladného opatrenia
odvolanie, ktoré bolo Krajským súdom v Bratislave odmietnuté uznesením č. k.
4 Cob 107/2019-346 z 25. júla 2019 z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou.
4. Z dôvodu odmietnutia odvolania podaného sťažovateľkou uznesenie okresného
súdu o nariadení neodkladného opatrenia nadobudlo právoplatnosť už 6. mája 2019.
Od tohto momentu začala žalobkyni plynúť 30-dňová lehota na podanie žaloby o určenie
v zmysle nariadeného neodkladného opatrenia.
5. Podľa tvrdenia sťažovateľky žalobkyňa žalobu o určenie nepodala ani k 31. júlu
2019, nesplnila si svoju povinnosť v zmysle nariadeného neodkladného opatrenia, čo malo
byť dôvodom na zrušenie uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia.
6. Sťažovateľka podala 17. septembra 2019 na okresnom súde návrh na zrušenie
uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia z dôvodu podľa § 336 ods. 3 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),
v zmysle ktorého súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší, ak žaloba
nebola v lehote podaná.
7. Napadnutým rozhodnutím okresného súdu bol návrh sťažovateľky na zrušenie
uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia zamietnutý. Žalobkyňa podala žalobu
o určenie 19. augusta 2019. Proti napadnutému uzneseniu nebol prípustný žiadny riadny
opravný prostriedok. Sťažovateľka podala 17. marca 2020 podnet na podanie dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) generálnej
prokuratúre.
8. Prípisom č. k. VI/1 Pz 58/20/1000-5 z 13. mája 2020 generálna prokuratúra
upovedomila sťažovateľku, že nezistila dôvody na podanie dovolania generálneho
prokurátora.
9. Sťažovateľka podanou ústavnou sťažnosťou napáda jednak rozhodnutie okresného
súdu o zamietnutí jej návrhu na zrušenie uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, ako
aj postup generálnej prokuratúry, ktorá nepodala proti napadnutému rozhodnutiu okresného
súdu mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.
10. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľka uvádza, že
je arbitrárne, neodôvodnené a zjavne nesprávne. Prieči sa zákonnej dikcii § 336 ods. 3 CSP,
a to s odôvodnením, ktoré neprimerane zvýhodňuje žalobkyňu na úkor sťažovateľky.
11. Sťažovateľka rovnako napáda aj postup generálnej prokuratúry pri vybavení jej
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. Generálna
prokuratúra podľa jej mienky nesprávne aplikovala a vykladala § 336 ods. 3 CSP,
opomenula sa vysporiadať aj s tvrdeným porušením zásady „vigilatibus iura scripta sunt“ –
„práva patria bdelým“ a v rozpore s platnou právnou úpravou vybavila podnet na podanie
dovolania generálnym prokurátorom nevyhovením.
12. Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu a postupom generálnej prokuratúry,
napadnuté rozhodnutie okresného súdu žiada zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka si zároveň uplatňuje nárok na náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spravodlivosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím okresného súdu a postupom generálnej prokuratúry. Sťažovateľka je toho
názoru, že okresný súd arbitrárnym spôsobom priečiacim sa doslovnému zneniu § 336
ods. 3 CSP odmietol zrušiť uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia, hoci na to boli
splnené podmienky. Tento nedostatok neidentifikovala ani generálna prokuratúra, ktorá
z uvedených dôvodov mala podať mimoriadny opravný prostriedok a napraviť zjavnú
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Keďže tak neučinila, rovnako podľa
sťažovateľky zasiahla do jej základných práv a slobôd, ktorých ochrany sa domáha.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím okresného súdu
23. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prvom rade skúma,
či tu nie sú prítomné dôvody na prípadné odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti.
24. V tomto ohľade ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť v časti, ktorou
napáda rozhodnutie okresného súdu, je podaná oneskorene. Sťažovateľka lehotu na podanie
ústavnej sťažnosti počítala odo dňa doručenia prípisu generálnej prokuratúry, ktorým jej
bolo oznámené, že tu nie sú dôvody na podanie dovolania generálnym prokurátorom, teda
od 14. mája 2020. Ústavnú sťažnosť podala 9. júla 2020.
25. V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky
nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. K takýmto mimoriadnym opravným prostriedkom
patrí aj dovolanie generálneho prokurátora. Príslušné právne predpisy totiž neukladajú
generálnemu prokurátorovi povinnosť (a podnecovateľovi nevzniká právny nárok) vyhovieť
každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá alebo
nepodá dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné
podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie
dovolania generálnym prokurátorom preto nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná
ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04, IV. ÚS 564/2018).
26. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol vychádzať pri posudzovaní toho,
či ústavná sťažnosť bola podaná v rámci dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 124 zákona
o ústavnom súde, zo skutočnosti, že sťažovateľka podala podnet na podanie dovolania
generálneho prokurátora. Za daných okolností bol pre posúdenie tejto otázky relevantný deň
nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
27. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2020.
Z toho vyplýva, že ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená úplne
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 124 zákona o ústavnom súde.
28. Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia ňou označených práv
napadnutým rozhodnutím okresného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
postupom generálnej prokuratúry
29. Sťažovateľka porušenie označených práv napadnutým postupom generálnej
prokuratúry odvíja od skutočnosti, že podnetu na podanie dovolania generálnym
prokurátorom nebolo vyhovené. Ďalej je toho názoru, že tu existovali zákonné dôvody
na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, preto jeho nepodaním došlo
k porušeniu jej základného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
30. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto
vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08),
a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.
31. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie
dovolania generálneho prokurátora nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej
osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny
prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.
32. Aj vo svojej rozhodovacej činnosti (vo vzťahu k inštitútu mimoriadneho
dovolania podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku) už ústavný súd vyslovil,
že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je
poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03). Z toho dôvodu generálny
prokurátor nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho
neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04).
33. Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor,
že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je
aj povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok na základe návrhu
podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).
34. V prípade podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nemôže ísť o právo
sťažovateľa, ktorého využitie by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
35. Uvedené právne závery vzťahujúce sa na inštitút mimoriadneho dovolania možno
podľa názoru ústavného súdu aplikovať aj na existujúci inštitút dovolania generálneho
prokurátora podľa § 458 a nasl. CSP. Aj pri tomto procesnom inštitúte možno konštatovať,
že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu
prokurátorovi. Právna úprava neukladá generálnemu prokurátorovi povinnosť vyhovieť
každému podnetu, to znamená že strane, ktorá ho podala podnet, nevzniká právny nárok
na podanie dovolania generálnym prokurátorom. Voľná úvaha generálneho prokurátora
o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je limitovaná existenciou zákonných
dôvodov na jeho podanie.
36. Súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj základné právo na inú
právnu ochranu, ktorého obsahom je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich
práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného
podnetu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry
zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho
vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale
právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (mutatis mutandis
I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).
37. Z hľadiska nároku sťažovateľky, aby sa dotknutý orgán relevantným spôsobom
zaoberal jej podnetom a aby o spôsobe jeho vybavenia bola aj adekvátne vyrozumená,
ústavný súd neidentifikoval žiadne porušenie základného práva na inú právnu ochranu.
Sťažovateľka podala podnet na podanie dovolania generálneho prokurátora 17. marca 2020.
Prípisom z 13. mája 2020, doručeným sťažovateľke 14. mája 2020, jej bolo oznámené, že tu
nie sú dôvody na podanie dovolania generálneho prokurátora. Záver generálnej prokuratúry
bol riadne odôvodnený s akcentom na obsah práva na spravodlivý súdny proces.
38. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
39. Na základe uvedeného ústavný súd musel ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom generálnej prokuratúry
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, keďže neidentifikoval žiadne porušenie
sťažovateľkou označených práv.
40. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu