Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 558/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátom Mgr. Milanom Vallom, Vajnorská 43, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi

a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte

ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že rozhodnutím

Sociálnej poisťovne, ústredia č. 536 125 0700 z 10. marca 2010 (ďalej len „rozhodnutie

Sociálnej poisťovne“) bol sťažovateľke priznaný invalidný dôchodok v sume 255,80 €

od 22. apríla 2009 a súčasne jej týmto rozhodnutím bola od 1. januára 2010 zvýšená suma

dôchodku na 263,70 €. Sociálna poisťovňa uznala sťažovateľku invalidnou podľa § 29

ods. 3 písm. a) o sociálnom zabezpečení v platnom znení.

4. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom

zo 14. októbra 2011, ktorým napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie, v ktorom uviedla, že posudky

lekárov sú nesprávne a ich účelom je úspora finančných prostriedkov Sociálnej poisťovne.

Rozsudok krajského súdu bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. decembra 2012 zrušený z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Krajský súd

rozsudkom zo 6. októbra 2015 rozhodnutie Sociálnej poisťovne opätovne potvrdil.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn.

predmetný rozsudok krajského súdu zrušil. V odôvodnení uviedol, že podľa

predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu bolo úlohou krajského súdu

posúdiť potrebu doplnenia znaleckého dokazovania na účel zistenia, či zdravotný stav

sťažovateľky už v roku 2003 odôvodňoval priznanie úplnej invalidity. Krajský súd nariadil

doplnenie znaleckého posudku, avšak doplnenie nebolo vykonané a z rozsudku taktiež

nevyplýva správna úvaha, na základe ktorej možno vylúčiť vznik invalidity sťažovateľky

už v roku 2003. Najvyšší súd považoval postup krajského súdu za zmätočný

a jeho rozsudok za nedostatočne odôvodnený.

5. Krajský súd v poradí tretím rozsudkom sp. zn. zo 7. novembra 2018

rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku od 22. apríla 2009

potvrdil. Sťažovateľka žiadala, aby jej bol invalidný dôchodok priznaný od 12. augusta

2003, keďže bola toho názoru, že podľa doloženej lekárskej dokumentácie bola miera

poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre inkontinenciu moču a stolice

už k tomuto dátumu v rozsahu invalidity.

6. Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok krajského súdu. V odôvodnení svojho rozsudku sa najvyšší súd stotožnil

s názorom krajského súdu, že inkontinencia stolice nebola pred 22. aprílom 2009 ničím

objektivizovaná.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že základnou spornou skutočnosťou

v napadnutom konaní bolo určenie dátumu, odkedy u sťažovateľky existujú diagnózy

podmieňujúce jej invaliditu. Namieta, že všeobecné súdy konštantne uvádzajú,

že pred 22. aprílom 2009 nebola ničím objektivizovaná inkontinencia moču a stolice, ktorá

bola rozhodujúca pre priznanie plnej invalidity sťažovateľky. Sťažovateľka naopak tvrdí,

že tieto diagnózy sú dôsledkom jej komplikovaného pôrodu v roku 1989 a k zhoršeniu došlo

operáciou s negatívnym výsledkom v roku 1995. Dátum 22. apríl 2009 predstavuje

iba moment, keď bola sťažovateľka vyšetrená, čo sa týka jej už existujúceho zdravotného

stavu, a keď bol deklarovaný už existujúci stav inkontinencie moču a stolice.

Podľa sťažovateľky je zrejmé a logické, že inkontinencia nemohla vzniknúť vyšetrením

a ani spísaním lekárskeho záznamu. Považuje za neprípustné, aby si správny orgán

rozhodujúci o právach a právom chránených záujmoch fyzických osôb v slabšom postavení

v prípadoch dôkaznej núdze jednoducho vytvoril domnienku, ktorá je čo najviac v prospech

správneho orgánu, a následne zaťažuje fyzickú osobu povinnosťou vyvrátiť túto domnienku.

8. Sťažovateľka zároveň poukázala na skutočnosť, že nemocnica, v ktorej

absolvovala operáciu v roku 1995, nevykonala riadne archiváciu jej zdravotnej

dokumentácie, ktorá bola zničená. Sťažovateľka tak bola zavalená dôkazným bremenom,

ktorej unesenie jej bolo znemožnené verejnou mocou. Ďalej namieta, že Sociálne poisťovňa

v konaní predložila ako listinný dôkaz jej žiadosť o priznanie invalidného dôchodku, ktorý

bol pozmenený tak, aby vyhovoval argumentácii Sociálnej poisťovne. Do žiadosti bolo

podľa sťažovateľky dopísané slovo „čiastočný“ za slovo „invalidný“. Sťažovateľka namieta,

že nebola zachovaná kontradiktórnosť konania, keď jej boli až na pojednávaní 7. novembra

2018 predložené doplňujúce vyjadrenie znalca a lekárske správy, pričom Sociálna

poisťovňa mala uvedené doklady k dispozícii vopred, keďže jej ich súd doručil. Postupom

odvolacieho súdu, ako aj postupom prvostupňového súdu nebola sťažovateľke poskytnutá

súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite, čo sa v zmysle rozhodovacej praxe

ústavného súdu považuje za porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľka poukázala

aj na skutočnosť, že konanie bolo charakterizované prieťahmi, keďže bolo právoplatne

skončené až po deviatich rokoch, a to najmä z dôvodu, že najvyšší súd trikrát zrušil

rozhodnutie krajského súdu (z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd zrušil

rozsudok krajského súdu dvakrát, pozn.).

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jej základné právo podľa a ,

ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu porušené, zrušil tento rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a zaviazal najvyšší súd zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Sťažovateľka namieta, že postupom súdov jej nebola poskytnutá súdna ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite, čo malo za následok porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a , listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnutým rozsudkom najvyšší

súd potvrdil rozsudok krajského súdu o potvrdení rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia

o priznaní invalidného dôchodku sťažovateľke od 22. apríla 2009. Sťažovateľka nesúhlasí

s určením dátumu plnej invalidity na tento deň, keď tvrdí, že inkontinenciou moču a stolice

trpela už v čase podania žiadosti o priznanie invalidného dôchodku 12. augusta 2003.

18. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu

na ďalšie konanie.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

21. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd pre účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu. Z jeho

odôvodnenia vyplýva tento postup Sociálnej poisťovne a následne krajského súdu

pri zisťovaní zdravotného stavu sťažovateľky. Sťažovateľka požiadala o priznanie

invalidného dôchodku 12. augusta 2003. Lekárskym posudkom Sociálnej poisťovne,

ústredia zo 14. októbra 2004 jej bola určená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú

činnosť 30 % pre diagnózu zhubný nádor prsníka a bolo konštatované, že sťažovateľka

nepredložila lekárske nálezy o inkontinencii moču a stolice. Sťažovateľka tieto zdravotné

problémy v žiadosti z 12. augusta 2003 neuviedla, poukázala na ne až v konaní o opravnom

prostriedku pri posudzovaní jej stavu 14. októbra 2004, lekárskymi nálezmi ich ale

nepodložila. Po zrušení rozhodnutia Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti o invalidný

dôchodok rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2007

bol 11. decembra 2007 znovu posúdený zdravotný stav sťažovateľky v prvostupňovom

konaní a 9. októbra 2008 ústredím Sociálnej poisťovne. Na základe uvedeného bola uznaná

čiastočne invalidnou od 12. augusta 2003 pre diagnózu zhubný nádor prsníka. V lekárskej

správe z 11. decembra 2007 Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava skonštatovala

zhoršenie zdravotného stavu a na základe doložených lekárskych správ z urologického

vyšetrenia z 25. októbra 2007 a gastroenterologického vyšetrenia zo 14. septembra 2007

bola vykonaná zmena posúdenia od 25. októbra 2007 z rozhodujúceho zdravotného

postihnutia 50 % pre diagnózu zhubný nádor prsníka + 10 % pre iné zdravotné postihnutie

určená na 60 %. Z lekárskeho posudku z 9. októbra 2008 vyplýva, že zdravotný stav

sťažovateľky je negatívne potencovaný zmiešanou inkontinenciou moču, ktorá však nemá

vplyv na zmenu stupňa z čiastočnej invalidity na invaliditu, pretože nedosahuje ťažký

stupeň. Inkontinencia stolice je len subjektívny údaj, keďže kolonoskopické vyšetrenie bolo

vykonané 11. novembra 2007 s negatívnym záverom.

22. Na konanie o kontrolnej lekárskej prehliadke 19. januára 2010 doložila

sťažovateľka lekárske nálezy z urologického vyšetrenia z 8. decembra 2009, z ktorého

vyplýva inkontinencia moču zmiešaného typu III. Z chirurgického vyšetrenia z 22. apríla

2009 vyplýva inkontinencia stolice stav ťažký, z onkologického vyšetrenia zo dňa

1. decembra 2009 onkologické ochorenie po operácii nádoru prsníka bez známok recidívy,

markery negatívne. Podľa záveru posudkového lekára je podstatný nález močovej

inkontinencie a inkontinencie stolice, ktoré podmieňujú invaliditu, ktorú možno priznať

od 22. apríla 2009, odkedy je ochorenie riadne diagnostikované. Lekársky posudok

z 19. januára 2010 bol podkladom na vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky

Bratislava z 10. marca 2010.

23. Dňa 8. júna 2010 bola sťažovateľka posúdená posudkovým lekárom Sociálnej

poisťovne, pobočky Bratislava s rovnakým výsledkom ako v predchádzajúcom posudku

19. januára 2010, keďže nepredložila nové lekárske nálezy. V posudkovej spisovej

dokumentácii k lekárskemu posudku Sociálnej poisťovne, ústredia z 8. októbra 2013

sa nachádza prepúšťacia správa z gynekologickej kliniky FNsP BA, kde bola sťažovateľka

prijatá od 5. do 16. júna 1995. Predmetná prepúšťacia správa potvrdila, že pooperačné

komplikácie neboli žiadne, ide o subjektívne úvahy sťažovateľky o zhoršení jej zdravotného

stavu, ktoré sú posudkovo bezpredmetné a nedoložené. Zo záverov znaleckého posudku

z 20. mája 2014 vyplýva bezdôvodnosť spätnej

invalidizácie od roku 2003. Z vyšetrenia , vyplýva záver

o ťažkom stupni incontinentio alvae IV. stupňa, ktorá je neurogénneho, a nie traumatického

pôvodu, zároveň nie je možné vyjadriť sa, odkedy má pacientka príznaky inkontinencie

na stolicu.

24. Krajský súd z uvedeného ustálil, že žiadnym súčasným lekárskym vyšetrením

nemožno spochybniť závery posudkových lekárov o určení dátumu invalidity od 22. apríla

2009. S poukazom na jej živnostenské oprávnenie uviedol, že sťažovateľka nie je počas

celého konania o jej invalidnom dôchodku svojím zdravotným stavom paralyzovaná.

25. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka opakovane tvrdila,

že jej zdravotný stav nebol riadne a správne vyhodnotený posudkovými lekármi

ani znalcami. Trvala na vzniku invalidity od 12. augusta 2003. Namietala,

že na pojednávaní nemohla klásť otázky znalcovi, ktorý na toto pojednávanie nebol

prizvaný, a že doplnenú lekársku správu dostala priamo na pojednávaní, na ktorom

bol vyhlásený rozsudok.

26. Najvyšší súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od právnych záverov

obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožnil v celom

rozsahu a na zdôraznenie správnosti uviedol argumentáciu k odvolacím dôvodom.

Po preskúmaní doloženej dokumentácie dospel k názoru, že inkontinencia stolice nebola

pred uvedeným dátumom 22. apríl 2009 ničím objektivizovaná. Z administratívneho spisu

Sociálnej poisťovne, ústredia vyplýva, že sa v lekárskych správach podrobne vysporiadala

so zdravotným stavom i zdravotnými problémami sťažovateľky, a z ničoho nebolo možné

vyvodiť záver o pochybení alebo zanedbaní povinnosti posudkových lekárov. Posudky

považoval najvyšší súd za presvedčivé a nevznášajúce pochybnosti o komplexnom

zhodnotení zdravotného stavu sťažovateľky, riadne odôvodnené a obsahujúce logické

úsudky a dôvody, ktoré viedli k už uvedeným záverom. Nové skutočnosti, ktoré by

pri doterajšom posudzovaní zdravotného stavu sťažovateľky neboli známe a zhodnotené,

najvyšší súd nezistil.

27. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľka nepredložila žiadne doklady o vyšetrení

svojho zdravotného stavu, ktoré by neboli známe posudkovým lekárom pri posudzovaní

jej stavu v správnom konaní a ani v odvolacom konaní. Nebolo preto potrebné dopĺňať

dokazovanie novým vyšetrením a posúdením zdravotného stavu. Námietku, že Sociálna

poisťovňa, ústredie ani krajský súd riadne nezisťovali deň vzniku invalidity, najvyšší súd

nepovažoval za dôvodnú, keďže považoval za dostatočne preukázané, že jeho určenie

sa zhoduje s dátumom podstatného zhoršenia zdravotného stavu sťažovateľky.

28. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa doplnenej správy znalca o nemožnosti

časového určenia príznakov inkontinencie stolice najvyšší súd uviedol, že zo zápisnice

z pojednávania 7. novembra 2018 vyplýva, že sťažovateľka na ňom bola prítomná

a nepožiadala o odročenie pojednávania z titulu oboznámenia sa s doplnenou lekárskou

správou alebo domáhania sa jeho prítomnosti na pojednávaní. Z jej stanoviska naopak

vyplýva, že zotrváva na svojich vyjadreniach a žiada, aby súd ukončil dokazovanie

a vo veci rozhodol. Pokiaľ ide o vykonanie dokazovania a hodnotenie dôkazov, najvyšší

súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa rešpektoval zásadu priamosti a ústnosti

vykonávania dôkazov, nezistil, že by hodnotenie dôkazov vo vzájomných súvislostiach

bolo vykonané nesprávne ani že by niektoré z dôkazov boli hodnotené v prospech alebo

neprospech toho-ktorého účastníka. Preto tvrdenie sťažovateľky, že procedurálny postup

krajského súdu porušoval jej práva na spravodlivý proces, považoval najvyšší súd

za účelové.

29. Najvyšší súd konštatoval, že tvrdenia sťažovateľky neboli spôsobilé ovplyvniť

výsledky odbornej posudkovej činnosti lekárov, ktorí pri posudzovaní zdravotného stavu

vychádzajú z predložených lekárskych nálezov a zdravotnej dokumentácie posudzovanej

osoby. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia

je v súlade so zákonom, a preto potvrdil rozsudok krajského súdu.

30. Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pomerne všeobecnú

argumentáciu sťažovateľky, že jej postupom odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu

nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite, nevyhodnotil

ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Najvyšší súd

sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje

závery o správnosti určenia dátumu vzniku invalidity sťažovateľky na 22. apríl 2009,

ako aj o vyhodnotení postupu krajského súdu na pojednávaní konanom 7. novembra 2018.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku

nemožno označiť za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Na tomto mieste ústavný súd

pripomína, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

31. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ktoré by odôvodňovali jeho zásah do tohto rozsudku v súlade s jeho

právomocami, a preto podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu