Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 558/2020
PDF · 344.56 KB
No categories available
I. ÚS 558/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
advokátom Mgr. Milanom Vallom, Vajnorská 43, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 8/2019 z 24. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 8/2019 z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi
a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte
ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, ústredia č. 536 125 0700 z 10. marca 2010 (ďalej len „rozhodnutie
Sociálnej poisťovne“) bol sťažovateľke priznaný invalidný dôchodok v sume 255,80 €
od 22. apríla 2009 a súčasne jej týmto rozhodnutím bola od 1. januára 2010 zvýšená suma
dôchodku na 263,70 €. Sociálna poisťovňa uznala sťažovateľku invalidnou podľa § 29
ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v platnom znení.
4. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie,
o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom
zo 14. októbra 2011, ktorým napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.
Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie, v ktorom uviedla, že posudky
lekárov sú nesprávne a ich účelom je úspora finančných prostriedkov Sociálnej poisťovne.
Rozsudok krajského súdu bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 222/2011
z 13. decembra 2012 zrušený z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia. Krajský súd
rozsudkom zo 6. októbra 2015 rozhodnutie Sociálnej poisťovne opätovne potvrdil.
Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 9 So 288/2014
predmetný rozsudok krajského súdu zrušil. V odôvodnení uviedol, že podľa
predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu bolo úlohou krajského súdu
posúdiť potrebu doplnenia znaleckého dokazovania na účel zistenia, či zdravotný stav
sťažovateľky už v roku 2003 odôvodňoval priznanie úplnej invalidity. Krajský súd nariadil
doplnenie znaleckého posudku, avšak doplnenie nebolo vykonané a z rozsudku taktiež
nevyplýva správna úvaha, na základe ktorej možno vylúčiť vznik invalidity sťažovateľky
už v roku 2003. Najvyšší súd považoval postup krajského súdu za zmätočný
a jeho rozsudok za nedostatočne odôvodnený.
5. Krajský súd v poradí tretím rozsudkom sp. zn. 6 Sd 35/2010 zo 7. novembra 2018
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku od 22. apríla 2009
potvrdil. Sťažovateľka žiadala, aby jej bol invalidný dôchodok priznaný od 12. augusta
2003, keďže bola toho názoru, že podľa doloženej lekárskej dokumentácie bola miera
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť pre inkontinenciu moču a stolice
už k tomuto dátumu v rozsahu invalidity.
6. Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľky napadnutým rozsudkom potvrdil
rozsudok krajského súdu. V odôvodnení svojho rozsudku sa najvyšší súd stotožnil
s názorom krajského súdu, že inkontinencia stolice nebola pred 22. aprílom 2009 ničím
objektivizovaná.
7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že základnou spornou skutočnosťou
v napadnutom konaní bolo určenie dátumu, odkedy u sťažovateľky existujú diagnózy
podmieňujúce jej invaliditu. Namieta, že všeobecné súdy konštantne uvádzajú,
že pred 22. aprílom 2009 nebola ničím objektivizovaná inkontinencia moču a stolice, ktorá
bola rozhodujúca pre priznanie plnej invalidity sťažovateľky. Sťažovateľka naopak tvrdí,
že tieto diagnózy sú dôsledkom jej komplikovaného pôrodu v roku 1989 a k zhoršeniu došlo
operáciou s negatívnym výsledkom v roku 1995. Dátum 22. apríl 2009 predstavuje
iba moment, keď bola sťažovateľka vyšetrená, čo sa týka jej už existujúceho zdravotného
stavu, a keď bol deklarovaný už existujúci stav inkontinencie moču a stolice.
Podľa sťažovateľky je zrejmé a logické, že inkontinencia nemohla vzniknúť vyšetrením
a ani spísaním lekárskeho záznamu. Považuje za neprípustné, aby si správny orgán
rozhodujúci o právach a právom chránených záujmoch fyzických osôb v slabšom postavení
v prípadoch dôkaznej núdze jednoducho vytvoril domnienku, ktorá je čo najviac v prospech
správneho orgánu, a následne zaťažuje fyzickú osobu povinnosťou vyvrátiť túto domnienku.
8. Sťažovateľka zároveň poukázala na skutočnosť, že nemocnica, v ktorej
absolvovala operáciu v roku 1995, nevykonala riadne archiváciu jej zdravotnej
dokumentácie, ktorá bola zničená. Sťažovateľka tak bola zavalená dôkazným bremenom,
ktorej unesenie jej bolo znemožnené verejnou mocou. Ďalej namieta, že Sociálne poisťovňa
v konaní predložila ako listinný dôkaz jej žiadosť o priznanie invalidného dôchodku, ktorý
bol pozmenený tak, aby vyhovoval argumentácii Sociálnej poisťovne. Do žiadosti bolo
podľa sťažovateľky dopísané slovo „čiastočný“ za slovo „invalidný“. Sťažovateľka namieta,
že nebola zachovaná kontradiktórnosť konania, keď jej boli až na pojednávaní 7. novembra
2018 predložené doplňujúce vyjadrenie znalca a lekárske správy, pričom Sociálna
poisťovňa mala uvedené doklady k dispozícii vopred, keďže jej ich súd doručil. Postupom
odvolacieho súdu, ako aj postupom prvostupňového súdu nebola sťažovateľke poskytnutá
súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite, čo sa v zmysle rozhodovacej praxe
ústavného súdu považuje za porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľka poukázala
aj na skutočnosť, že konanie bolo charakterizované prieťahmi, keďže bolo právoplatne
skončené až po deviatich rokoch, a to najmä z dôvodu, že najvyšší súd trikrát zrušil
rozhodnutie krajského súdu (z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd zrušil
rozsudok krajského súdu dvakrát, pozn.).
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu porušené, zrušil tento rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie a zaviazal najvyšší súd zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľka namieta, že postupom súdov jej nebola poskytnutá súdna ochrana
v zákonom predpokladanej kvalite, čo malo za následok porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnutým rozsudkom najvyšší
súd potvrdil rozsudok krajského súdu o potvrdení rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia
o priznaní invalidného dôchodku sťažovateľke od 22. apríla 2009. Sťažovateľka nesúhlasí
s určením dátumu plnej invalidity na tento deň, keď tvrdí, že inkontinenciou moču a stolice
trpela už v čase podania žiadosti o priznanie invalidného dôchodku 12. augusta 2003.
18. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu
na ďalšie konanie.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
21. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd pre účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu. Z jeho
odôvodnenia vyplýva tento postup Sociálnej poisťovne a následne krajského súdu
pri zisťovaní zdravotného stavu sťažovateľky. Sťažovateľka požiadala o priznanie
invalidného dôchodku 12. augusta 2003. Lekárskym posudkom Sociálnej poisťovne,
ústredia zo 14. októbra 2004 jej bola určená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť 30 % pre diagnózu zhubný nádor prsníka a bolo konštatované, že sťažovateľka
nepredložila lekárske nálezy o inkontinencii moču a stolice. Sťažovateľka tieto zdravotné
problémy v žiadosti z 12. augusta 2003 neuviedla, poukázala na ne až v konaní o opravnom
prostriedku pri posudzovaní jej stavu 14. októbra 2004, lekárskymi nálezmi ich ale
nepodložila. Po zrušení rozhodnutia Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti o invalidný
dôchodok rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 So 115/2006 z 25. apríla 2007
bol 11. decembra 2007 znovu posúdený zdravotný stav sťažovateľky v prvostupňovom
konaní a 9. októbra 2008 ústredím Sociálnej poisťovne. Na základe uvedeného bola uznaná
čiastočne invalidnou od 12. augusta 2003 pre diagnózu zhubný nádor prsníka. V lekárskej
správe z 11. decembra 2007 Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava skonštatovala
zhoršenie zdravotného stavu a na základe doložených lekárskych správ z urologického
vyšetrenia z 25. októbra 2007 a gastroenterologického vyšetrenia zo 14. septembra 2007
bola vykonaná zmena posúdenia od 25. októbra 2007 z rozhodujúceho zdravotného
postihnutia 50 % pre diagnózu zhubný nádor prsníka + 10 % pre iné zdravotné postihnutie
určená na 60 %. Z lekárskeho posudku z 9. októbra 2008 vyplýva, že zdravotný stav
sťažovateľky je negatívne potencovaný zmiešanou inkontinenciou moču, ktorá však nemá
vplyv na zmenu stupňa z čiastočnej invalidity na invaliditu, pretože nedosahuje ťažký
stupeň. Inkontinencia stolice je len subjektívny údaj, keďže kolonoskopické vyšetrenie bolo
vykonané 11. novembra 2007 s negatívnym záverom.
22. Na konanie o kontrolnej lekárskej prehliadke 19. januára 2010 doložila
sťažovateľka lekárske nálezy z urologického vyšetrenia z 8. decembra 2009, z ktorého
vyplýva inkontinencia moču zmiešaného typu III. Z chirurgického vyšetrenia z 22. apríla
2009 vyplýva inkontinencia stolice stav ťažký, z onkologického vyšetrenia zo dňa
1. decembra 2009 onkologické ochorenie po operácii nádoru prsníka bez známok recidívy,
markery negatívne. Podľa záveru posudkového lekára je podstatný nález močovej
inkontinencie a inkontinencie stolice, ktoré podmieňujú invaliditu, ktorú možno priznať
od 22. apríla 2009, odkedy je ochorenie riadne diagnostikované. Lekársky posudok
z 19. januára 2010 bol podkladom na vydanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky
Bratislava z 10. marca 2010.
23. Dňa 8. júna 2010 bola sťažovateľka posúdená posudkovým lekárom Sociálnej
poisťovne, pobočky Bratislava s rovnakým výsledkom ako v predchádzajúcom posudku
19. januára 2010, keďže nepredložila nové lekárske nálezy. V posudkovej spisovej
dokumentácii k lekárskemu posudku Sociálnej poisťovne, ústredia z 8. októbra 2013
sa nachádza prepúšťacia správa z gynekologickej kliniky FNsP BA, kde bola sťažovateľka
prijatá od 5. do 16. júna 1995. Predmetná prepúšťacia správa potvrdila, že pooperačné
komplikácie neboli žiadne, ide o subjektívne úvahy sťažovateľky o zhoršení jej zdravotného
stavu, ktoré sú posudkovo bezpredmetné a nedoložené. Zo záverov znaleckého posudku
z 20. mája 2014 vyplýva bezdôvodnosť spätnej
invalidizácie od roku 2003. Z vyšetrenia , vyplýva záver
o ťažkom stupni incontinentio alvae IV. stupňa, ktorá je neurogénneho, a nie traumatického
pôvodu, zároveň nie je možné vyjadriť sa, odkedy má pacientka príznaky inkontinencie
na stolicu.
24. Krajský súd z uvedeného ustálil, že žiadnym súčasným lekárskym vyšetrením
nemožno spochybniť závery posudkových lekárov o určení dátumu invalidity od 22. apríla
2009. S poukazom na jej živnostenské oprávnenie uviedol, že sťažovateľka nie je počas
celého konania o jej invalidnom dôchodku svojím zdravotným stavom paralyzovaná.
25. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka opakovane tvrdila,
že jej zdravotný stav nebol riadne a správne vyhodnotený posudkovými lekármi
ani znalcami. Trvala na vzniku invalidity od 12. augusta 2003. Namietala,
že na pojednávaní nemohla klásť otázky znalcovi, ktorý na toto pojednávanie nebol
prizvaný, a že doplnenú lekársku správu dostala priamo na pojednávaní, na ktorom
bol vyhlásený rozsudok.
26. Najvyšší súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od právnych záverov
obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožnil v celom
rozsahu a na zdôraznenie správnosti uviedol argumentáciu k odvolacím dôvodom.
Po preskúmaní doloženej dokumentácie dospel k názoru, že inkontinencia stolice nebola
pred uvedeným dátumom 22. apríl 2009 ničím objektivizovaná. Z administratívneho spisu
Sociálnej poisťovne, ústredia vyplýva, že sa v lekárskych správach podrobne vysporiadala
so zdravotným stavom i zdravotnými problémami sťažovateľky, a z ničoho nebolo možné
vyvodiť záver o pochybení alebo zanedbaní povinnosti posudkových lekárov. Posudky
považoval najvyšší súd za presvedčivé a nevznášajúce pochybnosti o komplexnom
zhodnotení zdravotného stavu sťažovateľky, riadne odôvodnené a obsahujúce logické
úsudky a dôvody, ktoré viedli k už uvedeným záverom. Nové skutočnosti, ktoré by
pri doterajšom posudzovaní zdravotného stavu sťažovateľky neboli známe a zhodnotené,
najvyšší súd nezistil.
27. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľka nepredložila žiadne doklady o vyšetrení
svojho zdravotného stavu, ktoré by neboli známe posudkovým lekárom pri posudzovaní
jej stavu v správnom konaní a ani v odvolacom konaní. Nebolo preto potrebné dopĺňať
dokazovanie novým vyšetrením a posúdením zdravotného stavu. Námietku, že Sociálna
poisťovňa, ústredie ani krajský súd riadne nezisťovali deň vzniku invalidity, najvyšší súd
nepovažoval za dôvodnú, keďže považoval za dostatočne preukázané, že jeho určenie
sa zhoduje s dátumom podstatného zhoršenia zdravotného stavu sťažovateľky.
28. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa doplnenej správy znalca o nemožnosti
časového určenia príznakov inkontinencie stolice najvyšší súd uviedol, že zo zápisnice
z pojednávania 7. novembra 2018 vyplýva, že sťažovateľka na ňom bola prítomná
a nepožiadala o odročenie pojednávania z titulu oboznámenia sa s doplnenou lekárskou
správou alebo domáhania sa jeho prítomnosti na pojednávaní. Z jej stanoviska naopak
vyplýva, že zotrváva na svojich vyjadreniach a žiada, aby súd ukončil dokazovanie
a vo veci rozhodol. Pokiaľ ide o vykonanie dokazovania a hodnotenie dôkazov, najvyšší
súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa rešpektoval zásadu priamosti a ústnosti
vykonávania dôkazov, nezistil, že by hodnotenie dôkazov vo vzájomných súvislostiach
bolo vykonané nesprávne ani že by niektoré z dôkazov boli hodnotené v prospech alebo
neprospech toho-ktorého účastníka. Preto tvrdenie sťažovateľky, že procedurálny postup
krajského súdu porušoval jej práva na spravodlivý proces, považoval najvyšší súd
za účelové.
29. Najvyšší súd konštatoval, že tvrdenia sťažovateľky neboli spôsobilé ovplyvniť
výsledky odbornej posudkovej činnosti lekárov, ktorí pri posudzovaní zdravotného stavu
vychádzajú z predložených lekárskych nálezov a zdravotnej dokumentácie posudzovanej
osoby. Najvyšší súd dospel k záveru, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia
je v súlade so zákonom, a preto potvrdil rozsudok krajského súdu.
30. Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pomerne všeobecnú
argumentáciu sťažovateľky, že jej postupom odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu
nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite, nevyhodnotil
ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Najvyšší súd
sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje
závery o správnosti určenia dátumu vzniku invalidity sťažovateľky na 22. apríl 2009,
ako aj o vyhodnotení postupu krajského súdu na pojednávaní konanom 7. novembra 2018.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
nemožno označiť za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Na tomto mieste ústavný súd
pripomína, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
31. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ktoré by odôvodňovali jeho zásah do tohto rozsudku v súlade s jeho
právomocami, a preto podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu