Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 14/2021
PDF · 472.22 KB
No categories available
IV. ÚS 14/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2021
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BELL HOUSE s. r. o.,
Zvonárska 9, Košice, IČO 47 610 387, zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou,
Čajakova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101892737/2019 zo 7. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BELL HOUSE s. r. o. o d m i e t a
ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BELL HOUSE s. r. o., Zvonárska 9,
Košice, IČO 47 610 387 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou
Holováčovou, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), základného práva podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ústavy, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať
svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 101892737/2019 zo 7. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala
v procesnom postavení účastníčky administratívneho konania, v ktorom proti nej
Kriminálny úrad finančnej správy nariadil predbežné opatrenie svojím rozhodnutím
č. 100847325/2019 z 10. apríla 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktoré bolo
potvrdené napadnutým rozhodnutím, ktoré vydalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky. V podrobne vypracovanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta
nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia, absenciu
odpovedí na zásadné otázky týkajúce sa veci samej (chýbajúce zdôvodnenie nevyhnutnosti,
primeranosti a proporcionality uloženého zákazu nakladať s nehnuteľnosťami vrátane
zákazu nájmu nehnuteľností a preukázania dôvodnej obavy, že nesplatená daň alebo
nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti nevymožiteľná, ako aj chýbajúce špecifikovanie
účelu nariadeného predbežného opatrenia), tiež to, že prvostupňové rozhodnutie
a napadnuté rozhodnutie nevychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu, ale opierajú
sa len o vlastnú interpretáciu účtovnej závierky sťažovateľky a len o účtovnú hodnotu
dotknutých nehnuteľností, pričom sťažovateľka namieta aj nesprávne právne posúdenie
veci. Poukazuje pritom aj na rozsiahlu judikatúru správnych súdov v tejto oblasti, ktoré
prípady rozhodnutí o predbežných opatreniach aj podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) preskúmavali.
3. Z hľadiska danosti právomoci ústavného súdu sťažovateľka poukazuje
na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 112/2017 z 23. augusta 2017
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Sžf 101/2014 z 30. novembra 2016 či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžf 41/2014 z 27. mája 2015, z ktorých odvodila záver, že rozhodnutie o predbežnom
opatrení podľa § 50 ods. 1 daňového poriadku možno považovať za rozhodnutie dočasného
charakteru, keďže je iba časovo obmedzeným opatrením, nejde o druh sankcie, resp. trestu
a nejde ani o definitívne usporiadanie vecí či práv, čo má oslabovať spôsobilosť
akéhokoľvek rozhodnutia tohto charakteru ohroziť alebo zasiahnuť do základných práv
účastníka. Z toho by malo vyplynúť, že neprichádza do úvahy právomoc správnych súdov
na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, v dôsledku čoho sťažovateľka tvrdí,
že prichádza do úvahy až (len) prieskum ústavným súdom.
4. V súvislosti s extrémnym zásahom do svojich práv, ktorý spočíva aj v zákaze
nájmu nehnuteľností, sťažovateľka navrhuje odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia.
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v konaní vedenom pod číslom:
101892737/2019 zo dňa 7. augusta 2019 porušilo základné právo obchodnej spoločnosti
BELL HOUSE s. r. o. na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 [ústavy], právo na
účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 [dohovoru], ďalej právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 [ústavy] a právo pokojne užívať svoj majetok poľa čl. 1 [dodatkového protokolu]
a právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v zmysle čl. 35 ods. 1 [ústavy].
II. Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 7. augusta
2019, č. 101892737/2019, zrušuje a vec vracia Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
III. Obchodnej spoločnosti BELL HOUSE s. r. o. priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 415,51 €, ktorú je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky povinné
vyplatiť na účet advokátky JUDr. Danice Holováčovej so sídlom v Košiciach, do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
13. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu,
ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
14. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
15. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
16. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc
ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
17. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.
Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí
„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou
subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému
súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Inak povedané, prípustnou je ústavná sťažnosť
nielen vtedy, ak sťažovateľ podal opravný prostriedok, ale tiež (a najmä), ak konanie
pred všeobecnými súdmi už skončilo a jeho výsledok preto môže byť preskúmaný ústavným
súdom, a to výhradne z hľadiska ochrany ústavou zaručených základných práv a slobôd,
ktoré neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci. Pokiaľ právny predpis stanoví,
že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách
jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci
a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach
rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho
právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii
jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie
prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie
konanie.
18. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi
Liborovi Duľovi a bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení:
predseda senátu Libor Duľa a sudcovia Ladislav Duditš a Miroslav Duriš.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Podľa § 7 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov
verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo
poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka
konania.
20. Sťažovateľka argumentuje tým, že sa súdna prax správnych súdov ustálila tak,
že rozhodnutiami predbežnej povahy sa rozumejú aj predbežné opatrenia podľa § 50 ods. 1
daňového poriadku. Ústavný súd preto skúmal, či vo veci prichádza do úvahy právomoc
iného súdu, ktorý by mohol vo veci rozhodnúť.
21. Ústavný súd pripomína, že do základných práv je možné zasiahnuť iba zákonom
(čl. 13 ods. 2 ústavy), pričom pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4 ústavy). Akýkoľvek zásah je nevyhnutné vykladať
zužujúco tak, aby sa zabezpečil čo najväčší rozsah základných práv a slobôd. Výklad
a uplatňovanie zákonov musia byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).
22. Vylúčiť súdny prieskum v rámci správneho súdnictva je možné len za prísnych
podmienok, ktoré upravuje § 7 SSP. Vo veci je potom potrebné uskutočniť správny výklad
pojmu „rozhodnutie predbežnej povahy“ v § 7 písm. e) SSP, ktorý má podľa sťažovateľkou
uvádzanej súdnej praxe správnych súdov vylučovať právomoc správnych súdov
na preskúmanie rozhodnutia o predbežnom opatrení podľa § 50 ods. 1 daňového poriadku.
23. Podľa názoru ústavného súdu medzi rozhodnutia orgánov verejnej správy
predbežnej povahy treba zaradiť rozhodnutia o „predbežnej otázke“, pričom na povahu
rozhodnutia nemá vplyv, či je učinené orgánom, ktorý rozhoduje vo veci samej na začiatku
konania o merite veci (a teda sporná otázka je posúdená ako predbežná otázka ním samým
v rámci konania), alebo je o takej otázke rozhodnuté iným orgánom príslušným o takejto
otázke rozhodovať samostatne. Tento druhý prípad predstavuje také rozhodnutia, ktoré
v reťazení správnych rozhodnutí tvoria iba podklad pre nasledujúce rozhodnutie (iného)
správneho orgánu. Sú to tzv. podkladové rozhodnutia, z ktorých až následne vychádza
ďalšie rozhodnutie konečnej povahy, ktorým je zasahované do práv a povinností určitého
subjektu. Pri reťazení sú jednotlivé správne akty vydávané postupne a každý z nich smeruje
priamo proti svojmu adresátovi, ktorému sú tiež samostatne oznamované. Správny súd
potom na základe žaloby preskúma najskôr toto rozhodnutie konečnej povahy, pričom
zároveň posúdi aj zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa
preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je
na jeho preskúmanie určený osobitný postup (§ 27 ods. 1 SSP). Od reťazenia sa odlišuje
subsumpcia, pri ktorej je navonok vydávaný jediný finálny správny akt, ktorý subsumuje
podmieňujúci správny akt alebo akty. Fyzická osoba alebo právnická osoba žiada iba
o vydanie finálneho aktu a vydanie podmieňujúcich aktov iniciuje z úradnej povinnosti
správny orgán príslušný na vydanie finálneho aktu. Konanie je tak koncentrované.
Aj pre subsumované akty však platí to, čo pre reťazenie aktov, t. j., že sú posúdené
v správnom súdnictve iba na základe žaloby podanej proti finálnemu rozhodnutiu. Medzi
príklady reťazenia a subsumpcie patrí napr. vydávanie záväzných stanovísk a súhlasov
dotknutých orgánov pre potreby územného konania alebo stavebného konania.
24. V týchto prípadoch je teda výluka daná povahou veci a vyplýva z procesnej
ekonómie. Správny súd posudzuje až finálne rozhodnutie, nie tieto podkladové, t. j.
predbežné rozhodnutia. Len výnimočne, keby tak ustanovoval zákon výslovne, by bolo
možné preskúmavať aj takéto podkladové rozhodnutie.
25. Na druhej strane aj napriek jazykovej podobnosti tu de facto nebudú patriť také
rozhodnutia, ktoré majú povahu rozhodnutia o predbežnom opatrení v správnom konaní
či daňovom konaní, o aké ide v tomto prípade (účel opatrenia, resp. ním uloženého
obmedzenia je dôsledne popísaný v napadnutom rozhodnutí s odrazom v bode 33 tohto
odôvodnenia). Uvedené vyplýva najmä z toho, že takýmto rozhodnutím o predbežnom
opatrení sa pravidelne zasahuje do subjektívnych práv (nielen základných práv a slobôd,
čo ústavný súd osobitne zdôrazňuje). Podstatou rozhodnutia o predbežnom opatrení je
uloženie povinnosti účastníkovi (tu daňovému subjektu), aby niečo vykonal, niečoho sa
zdržal alebo niečo strpel [§ 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), § 50 ods. 1
daňového poriadku]. Ide teda vždy o zásah do subjektívneho práva účastníka, ktoré v súlade
s textáciou § 7 písm. e) SSP vylučuje jeho aplikáciu („ak nemohli mať za následok ujmu
na subjektívnych právach účastníka konania“).
26. Tento výklad potvrdzuje aj terminologická zmena, ku ktorej došlo prijatím
nových procesných kódexov. Na rozdiel od znenia § 248 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov § 7 písm. e) SSP pri negatívnom
vymedzení prieskumnej právomoci správneho súdu explicitne pripája výnimku z takého
obmedzenia, keď pri rozhodnutiach orgánov verejnej správy a opatreniach orgánov verejnej
správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy prieskum správneho súdu ostáva
zachovaný, ak také rozhodnutia mohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach
účastníka konania (nóvum sa týka dôrazu na súlad s čl. 46 ods. 2 druhou vetou ústavy). To
sa týka i nenáležitej argumentácie sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sžf 101/2014, ktoré bolo vydané ešte na základe skoršej právnej úpravy (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 41/2014 sa týka prípadu pominutia účinkov preskúmavaného
rozhodnutia o predbežnom opatrení, ktoré už nastalo, rovnako teda nie je použité
relevantne).
26.1 Ak by však aj dotknutá judikatúrna argumentácia sťažovateľky bola
na prejednávanú vec použiteľná, záver ústavného súdu (a výrok jeho rozhodnutia) by ostal
nezmenený, keďže v takom prípade by prieskumu správneho súdu podliehalo až finálne
rozhodnutie v daňovom konaní, od ktorého závisia ďalšie účinky opatrenia predbežnej
(zabezpečovacej) povahy, ktoré je len dočasné, a len rozhodnutie správneho súdu by
následne bolo spôsobilým predmetom prieskumu v konaní o ústavnej sťažnosti
pred ústavným súdom.
27. V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že prvostupňové rozhodnutie
v spojení s napadnutým rozhodnutím predstavuje podľa tvrdenia sťažovateľky jednoznačne
zásah do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže tieto rozhodnutia obmedzili
sťažovateľku v nakladaní s nehnuteľnosťami, t. j. vo výkone jej vlastníckeho práva
(pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností ústavný súd pripomína, že neriešil, či ide o zásah
oprávnený alebo neoprávnený). Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby právny poriadok
Slovenskej republiky zodpovedal požiadavke dohovoru a poskytoval sťažovateľke účinný
prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Rovnako tak je nevyhnutné, aby v súlade
s čl. 46 ods. 2 druhou vetou ústavy z právomoci správneho súdu nebolo vylúčené
preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa vlastníckeho práva, ktoré je základným právom
podľa čl. 20 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Inak by došlo k porušeniu
práva na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru a v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy.
28. Právo na prístup k súdu (aj v prípadoch, keď o veci najskôr rozhodujú iné štátne
orgány) pritom vyžaduje určitú „kvalitu“ súdneho rozhodovania, t. j. vybavenie súdu
relevantnou (prieskumnou) právomocou s tzv. úplnou jurisdikciou – s právomocou
preskúmavať všetky jednotlivé otázky (právne, ako aj skutkové), ktoré sú podstatné
pre rozhodnutie v predmetnej veci. Ústavný súd takouto úplnou prieskumnou právomocou
nie je vybavený, keďže je orgánom ochrany ústavnosti, môže teda preskúmavať iba
ústavnosť rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Vylúčenie prieskumnej
právomoci správnych súdov nevyhnutne inicializuje (výlučne) prieskumnú právomoc
ústavného súdu, ktorá je však z hľadiska rozsahu pre poskytnutie súdnej ochrany
jednotlivcom z tohto pohľadu nedostatočná. S takýmto (ústavne nekonformným) záverom,
keď by mala byť ochrana poskytovaná len ústavným súdom pri vylúčení činnosti správnych
súdov, jednoznačne nemožno súhlasiť a takto odobriť znížený štandard právnej ochrany.
V žiadnom prípade tak nemožno § 7 písm. e) SSP vykladať spôsobom, že by z prieskumu
vylučoval rozhodnutia o predbežných opatreniach podľa § 50 ods. 1 daňového poriadku,
ktorými sa zasahuje do subjektívnych práv účastníka, hoci aj dočasne, a už vôbec nie
(a minori ad maius), vychádzajúc z generálnej klauzuly zakotvenej v čl. 46 ods. 2 druhej
vete ústavy, pokiaľ ide o základné práva.
29. Samotná dočasnosť rozhodnutia (typicky pri predbežných opatreniach v zmysle
správneho poriadku či daňového poriadku) nevylučuje prieskumnú právomoc správneho
súdu. O žiadnom relevantnom oslabovaní dopadu na subjektívne právo účastníka tu hovoriť
nemožno, a to opäť najmä v kontexte základných práv.
30. Ďalej ústavný súd pripomína, že podľa náhľadu Európskeho súdu pre ľudské
práva pod úpravu užívania majetku v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu spadá okrem
iného dočasné zabavenie lietadla v dôsledku uskutočňovania sankcií Rady bezpečnosti
Organizácie Spojených národov (Bosphorus Hava Yollari Turizm ve Ticaret Anonim Şirketi
proti Írsku), zákonom uložená dočasná nemožnosť výkonu rozhodnutia vyprataním
nehnuteľnosti aj napriek uplynutiu nájomnej zmluvy (Spadea a Scalabrino proti Taliansku)
či zaistenie akcií v trestnom konaní (Forminster). Aj z uvedenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva teda rovnako vyplýva, že dočasnosť zásahu nevylučuje, že sa relevantne
zasiahne do práva pokojne užívať majetok, a je potrebné skúmať, či sa tak stalo oprávnene.
31. Uvedený výklad § 7 písm. e) SSP potvrdzuje aj systematika zaradenia rozhodnutí
predbežnej povahy do rovnakej kategórie ako rozhodnutia procesnej alebo poriadkovej
povahy, čo sú v podstate procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, resp.
zabezpečujúce poriadok a disciplínu v konaní pred orgánom verejnej správy. Uvedenému je
potrebné rozumieť tak, že sa tieto rozhodnutia (pokiaľ ide o vedenie konania)
nepreskúmavajú samostatne, ale ako súčasť konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
vo veci (rozhodnutie meritórnej povahy), a to pri jeho prieskume. Inak povedané, správny
súd sa zaoberá až výsledným rozhodnutím vo veci samej, a to vrátane konania, ktoré mu
predchádzalo, s možným dopadom aj na meritórne rozhodnutie. Avšak, ak pôjde o zásah
do subjektívneho práva účastníka, ktorý nemá len procesnú, ale hmotnoprávnu povahu (ako
to je aj v prípade ústavnou sťažnosťou uplatňovanej ochrany majetku), prieskum správneho
súdu nie je vylúčený, a ak ide o základné právo, aj s ústavnou relevanciou takého záveru.
32. Z hľadiska systematického zaradenia teda vo všetkých prípadoch, na ktoré
dopadá § 7 písm. e) SSP, nejde o absolútnu výluku zo súdneho prieskumu, ale výluku
motivovanú procesnou ekonómiou, ako to je objasnené doterajším výkladom.
33. O prípad podľa naostatok označeného ustanovenia však v dotknutej veci nejde.
Nejde o skúmanie predbežnej otázky, od ktorej bude závisieť ďalšie (finálne, resp.
meritórne) rozhodnutie, ale o elimináciu dôvodnej obavy, že nedôjde k uhradeniu dane
v dobe jej splatnosti, resp. že daň bude nevymožiteľná alebo jej vymáhanie bude spojené
so značnými ťažkosťami. Napadnuté rozhodnutie spája taký záver s konkrétne začatými
daňovo-kontrolnými konaniami s predpokladom dorubenia dane zhruba vo výške
570 000 eur, čím je podmienené uloženie nenakladania s dotknutými nehnuteľnosťami.
Z toho potom vyplýva, že použitím predmetného zabezpečovacieho inštitútu sa nepochybne,
a to výrazne, zasahuje do dispozície majetkom daňového subjektu (sťažovateľky), teda do
jej subjektívneho, dokonca základného práva. Uvedená premisa implikačne predurčuje,
že súdny prieskum napadnutého rozhodnutia nemôže byť vylúčený.
34. Dočasnosť zásahu, ako bolo už objasnené, rovnako neznamená, že nemôže dôjsť
k zásahu do práv a právom chránených záujmov, a teda na tomto základe nie je možné
aplikovať výluku podľa § 7 písm. e) SSP, ktorý výslovne pre svoju aplikáciu vyžaduje, aby
dané rozhodnutie predbežnej povahy nemohlo mať (nie „nemalo“) za následok ujmu
na subjektívnych právach účastníka konania. Uvedené ustanovenie totiž nerozlišuje, o aký
zásah do subjektívneho práva ide, či je to zásah trvalý, alebo dočasný. Nie je pritom
vylúčené, že aj obmedzený časový horizont zákazu nakladania s majetkom môže mať
v závislosti od charakteru situácie pre majiteľa významné negatívne dôsledky.
35. Tvrdenia sťažovateľky, resp. ňou prezentované podklady o nedostatku
prieskumnej právomoci všeobecného súdu teda vychádzajú z ústavne nekonformného
výkladu § 7 písm. e) SSP, ktorý je pre ním ustanovenú výnimku neprípustne extenzívny,
a to na úkor ochrany subjektívnych, nielen základných práv. Vo vzťahu k naostatok
označenej kategórii práv je taký výklad aj v rozpore s čl. 46 ods. 2 druhou vetou ústavy,
keďže ustanovenia zákonov obmedzujúce rozsah súdneho preskúmavania rozhodnutí treba
vykladať v kontexte predmetného ústavného ustanovenia tak, že sa vzťahujú len na prípady,
ktoré sa netýkajú základných práv alebo slobôd (uznesenie ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 138/03; podobne nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 52/02). Bolo by nelogickým
obrátením pyramidálnej štruktúry subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ak by sa použila
interpretácia zákona, resp. jeho konkrétneho ustanovenia, ktorá bez dôvodu nevyhnutnosti
predsúva ústavný súd pred správny súd (vo všeobecnom vyjadrení pred iný orgán
s kompetenciou na zjednanie nápravy), a tak vypúšťa relevantný článok reťazca ochrany
základných práv.
36. Súdny prieskum v rámci správneho súdnictva teda bol ako zákonom priznaný
prostriedok na ochranu základného práva pre sťažovateľku dostupný, avšak podľa obsahu
ústavnej sťažnosti ostal nevyčerpaný. V dôsledku toho ústavný súd odmieta sťažovateľkou
podanú ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d), § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku neprichádzalo už
do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky vymedzených v petite ústavnej
sťažnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia, odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia, priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2021
Libor Duľa
predseda senátu