Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 14/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2021

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BELL HOUSE s. r. o.,

Zvonárska 9, Košice, IČO 47 610 387, zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou,

Čajakova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa ,

základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101892737/2019 zo 7. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BELL HOUSE s. r. o. o d m i e t a

ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BELL HOUSE s. r. o., Zvonárska 9,

Košice, IČO 47 610 387 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou

Holováčovou, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ,a“), základného práva podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa , základného práva vlastniť

majetok podľa , práva na účinný opravný prostriedok podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať

svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. 101892737/2019 zo 7. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala

v procesnom postavení účastníčky administratívneho konania, v ktorom proti nej

Kriminálny úrad finančnej správy nariadil predbežné opatrenie svojím rozhodnutím

č. 100847325/2019 z 10. apríla 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktoré bolo

potvrdené napadnutým rozhodnutím, ktoré vydalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky. V podrobne vypracovanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta

nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia, absenciu

odpovedí na zásadné otázky týkajúce sa veci samej (chýbajúce zdôvodnenie nevyhnutnosti,

primeranosti a proporcionality uloženého zákazu nakladať s nehnuteľnosťami vrátane

zákazu nájmu nehnuteľností a preukázania dôvodnej obavy, že nesplatená daň alebo

nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti nevymožiteľná, ako aj chýbajúce špecifikovanie

účelu nariadeného predbežného opatrenia), tiež to, že prvostupňové rozhodnutie

a napadnuté rozhodnutie nevychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu, ale opierajú

sa len o vlastnú interpretáciu účtovnej závierky sťažovateľky a len o účtovnú hodnotu

dotknutých nehnuteľností, pričom sťažovateľka namieta aj nesprávne právne posúdenie

veci. Poukazuje pritom aj na rozsiahlu judikatúru správnych súdov v tejto oblasti, ktoré

prípady rozhodnutí o predbežných opatreniach aj podľa o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) preskúmavali.

3. Z hľadiska danosti právomoci ústavného súdu sťažovateľka poukazuje

na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23. augusta 2017

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. novembra 2016 či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. mája 2015, z ktorých odvodila záver, že rozhodnutie o predbežnom

opatrení podľa § 50 ods. 1 daňového poriadku možno považovať za rozhodnutie dočasného

charakteru, keďže je iba časovo obmedzeným opatrením, nejde o druh sankcie, resp. trestu

a nejde ani o definitívne usporiadanie vecí či práv, čo má oslabovať spôsobilosť

akéhokoľvek rozhodnutia tohto charakteru ohroziť alebo zasiahnuť do základných práv

účastníka. Z toho by malo vyplynúť, že neprichádza do úvahy právomoc správnych súdov

na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, v dôsledku čoho sťažovateľka tvrdí,

že prichádza do úvahy až (len) prieskum ústavným súdom.

4. V súvislosti s extrémnym zásahom do svojich práv, ktorý spočíva aj v zákaze

nájmu nehnuteľností, sťažovateľka navrhuje odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia.

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v konaní vedenom pod číslom:

101892737/2019 zo dňa 7. augusta 2019 porušilo základné právo obchodnej spoločnosti

BELL HOUSE s. r. o. na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 [ústavy], právo na

účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 [dohovoru], ďalej právo vlastniť majetok podľa

čl. 20 [ústavy] a právo pokojne užívať svoj majetok poľa čl. 1 [dodatkového protokolu]

a právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v zmysle čl. 35 ods. 1 [ústavy].

II. Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 7. augusta

2019, č. 101892737/2019, zrušuje a vec vracia Finančnému riaditeľstvu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

III. Obchodnej spoločnosti BELL HOUSE s. r. o. priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 415,51 €, ktorú je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky povinné

vyplatiť na účet advokátky JUDr. Danice Holováčovej so sídlom v Košiciach, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu,

ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

14. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

15. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

16. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu

subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z , spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc

ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa predstavuje ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ,

, ).

17. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.

Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí

„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou

subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému

súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Inak povedané, prípustnou je ústavná sťažnosť

nielen vtedy, ak sťažovateľ podal opravný prostriedok, ale tiež (a najmä), ak konanie

pred všeobecnými súdmi už skončilo a jeho výsledok preto môže byť preskúmaný ústavným

súdom, a to výhradne z hľadiska ochrany zaručených základných práv a slobôd,

ktoré neboli rešpektované ostatnými orgánmi verejnej moci. Pokiaľ právny predpis stanoví,

že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách

jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci

a porušením princípu deľby moci ( ), pokiaľ by iný orgán o týchto právach

rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho

právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii

jednotlivých inštitútov , v danom prípade pre posúdenie

prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie

konanie.

18. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi

Liborovi Duľovi a bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení:

predseda senátu Libor Duľa a sudcovia Ladislav Duditš a Miroslav Duriš.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov

verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo

poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka

konania.

20. Sťažovateľka argumentuje tým, že sa súdna prax správnych súdov ustálila tak,

že rozhodnutiami predbežnej povahy sa rozumejú aj predbežné opatrenia podľa § 50 ods. 1

daňového poriadku. Ústavný súd preto skúmal, či vo veci prichádza do úvahy právomoc

iného súdu, ktorý by mohol vo veci rozhodnúť.

21. Ústavný súd pripomína, že do základných práv je možné zasiahnuť iba zákonom

( ), pričom pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel ( ). Akýkoľvek zásah je nevyhnutné vykladať

zužujúco tak, aby sa zabezpečil čo najväčší rozsah základných práv a slobôd. Výklad

a uplatňovanie zákonov musia byť v súlade s ( ).

22. Vylúčiť súdny prieskum v rámci správneho súdnictva je možné len za prísnych

podmienok, ktoré upravuje . Vo veci je potom potrebné uskutočniť správny výklad

pojmu „rozhodnutie predbežnej povahy“ v , ktorý má podľa sťažovateľkou

uvádzanej súdnej praxe správnych súdov vylučovať právomoc správnych súdov

na preskúmanie rozhodnutia o predbežnom opatrení podľa § 50 ods. 1 daňového poriadku.

23. Podľa názoru ústavného súdu medzi rozhodnutia orgánov verejnej správy

predbežnej povahy treba zaradiť rozhodnutia o „predbežnej otázke“, pričom na povahu

rozhodnutia nemá vplyv, či je učinené orgánom, ktorý rozhoduje vo veci samej na začiatku

konania o merite veci (a teda sporná otázka je posúdená ako predbežná otázka ním samým

v rámci konania), alebo je o takej otázke rozhodnuté iným orgánom príslušným o takejto

otázke rozhodovať samostatne. Tento druhý prípad predstavuje také rozhodnutia, ktoré

v reťazení správnych rozhodnutí tvoria iba podklad pre nasledujúce rozhodnutie (iného)

správneho orgánu. Sú to tzv. podkladové rozhodnutia, z ktorých až následne vychádza

ďalšie rozhodnutie konečnej povahy, ktorým je zasahované do práv a povinností určitého

subjektu. Pri reťazení sú jednotlivé správne akty vydávané postupne a každý z nich smeruje

priamo proti svojmu adresátovi, ktorému sú tiež samostatne oznamované. Správny súd

potom na základe žaloby preskúma najskôr toto rozhodnutie konečnej povahy, pričom

zároveň posúdi aj zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa

preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je

na jeho preskúmanie určený osobitný postup ( ). Od reťazenia sa odlišuje

subsumpcia, pri ktorej je navonok vydávaný jediný finálny správny akt, ktorý subsumuje

podmieňujúci správny akt alebo akty. Fyzická osoba alebo právnická osoba žiada iba

o vydanie finálneho aktu a vydanie podmieňujúcich aktov iniciuje z úradnej povinnosti

správny orgán príslušný na vydanie finálneho aktu. Konanie je tak koncentrované.

Aj pre subsumované akty však platí to, čo pre reťazenie aktov, t. j., že sú posúdené

v správnom súdnictve iba na základe žaloby podanej proti finálnemu rozhodnutiu. Medzi

príklady reťazenia a subsumpcie patrí napr. vydávanie záväzných stanovísk a súhlasov

dotknutých orgánov pre potreby územného konania alebo stavebného konania.

24. V týchto prípadoch je teda výluka daná povahou veci a vyplýva z procesnej

ekonómie. Správny súd posudzuje až finálne rozhodnutie, nie tieto podkladové, t. j.

predbežné rozhodnutia. Len výnimočne, keby tak ustanovoval zákon výslovne, by bolo

možné preskúmavať aj takéto podkladové rozhodnutie.

25. Na druhej strane aj napriek jazykovej podobnosti tu de facto nebudú patriť také

rozhodnutia, ktoré majú povahu rozhodnutia o predbežnom opatrení v správnom konaní

či daňovom konaní, o aké ide v tomto prípade (účel opatrenia, resp. ním uloženého

obmedzenia je dôsledne popísaný v napadnutom rozhodnutí s odrazom v bode 33 tohto

odôvodnenia). Uvedené vyplýva najmä z toho, že takýmto rozhodnutím o predbežnom

opatrení sa pravidelne zasahuje do subjektívnych práv (nielen základných práv a slobôd,

čo ústavný súd osobitne zdôrazňuje). Podstatou rozhodnutia o predbežnom opatrení je

uloženie povinnosti účastníkovi (tu daňovému subjektu), aby niečo vykonal, niečoho sa

zdržal alebo niečo strpel [ o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), § 50 ods. 1

daňového poriadku]. Ide teda vždy o zásah do subjektívneho práva účastníka, ktoré v súlade

s textáciou vylučuje jeho aplikáciu („ak nemohli mať za následok ujmu

na subjektívnych právach účastníka konania“).

26. Tento výklad potvrdzuje aj terminologická zmena, ku ktorej došlo prijatím

nových procesných kódexov. Na rozdiel od znenia

v znení neskorších predpisov pri negatívnom

vymedzení prieskumnej právomoci správneho súdu explicitne pripája výnimku z takého

obmedzenia, keď pri rozhodnutiach orgánov verejnej správy a opatreniach orgánov verejnej

správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy prieskum správneho súdu ostáva

zachovaný, ak také rozhodnutia mohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach

účastníka konania (nóvum sa týka dôrazu na súlad s druhou vetou ). To

sa týka i nenáležitej argumentácie sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

, ktoré bolo vydané ešte na základe skoršej právnej úpravy (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. sa týka prípadu pominutia účinkov preskúmavaného

rozhodnutia o predbežnom opatrení, ktoré už nastalo, rovnako teda nie je použité

relevantne).

26.1 Ak by však aj dotknutá judikatúrna argumentácia sťažovateľky bola

na prejednávanú vec použiteľná, záver ústavného súdu (a výrok jeho rozhodnutia) by ostal

nezmenený, keďže v takom prípade by prieskumu správneho súdu podliehalo až finálne

rozhodnutie v daňovom konaní, od ktorého závisia ďalšie účinky opatrenia predbežnej

(zabezpečovacej) povahy, ktoré je len dočasné, a len rozhodnutie správneho súdu by

následne bolo spôsobilým predmetom prieskumu v konaní o ústavnej sťažnosti

pred ústavným súdom.

27. V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že prvostupňové rozhodnutie

v spojení s napadnutým rozhodnutím predstavuje podľa tvrdenia sťažovateľky jednoznačne

zásah do základného práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže tieto rozhodnutia obmedzili

sťažovateľku v nakladaní s nehnuteľnosťami, t. j. vo výkone jej vlastníckeho práva

(pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností ústavný súd pripomína, že neriešil, či ide o zásah

oprávnený alebo neoprávnený). Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby právny poriadok

Slovenskej republiky zodpovedal požiadavke dohovoru a poskytoval sťažovateľke účinný

prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Rovnako tak je nevyhnutné, aby v súlade

s druhou vetou z právomoci správneho súdu nebolo vylúčené

preskúmanie rozhodnutia týkajúceho sa vlastníckeho práva, ktoré je základným právom

podľa a právom podľa dodatkového protokolu. Inak by došlo k porušeniu

práva na prístup k súdu v zmysle dohovoru a v zmysle .

28. Právo na prístup k súdu (aj v prípadoch, keď o veci najskôr rozhodujú iné štátne

orgány) pritom vyžaduje určitú „kvalitu“ súdneho rozhodovania, t. j. vybavenie súdu

relevantnou (prieskumnou) právomocou s tzv. úplnou jurisdikciou – s právomocou

preskúmavať všetky jednotlivé otázky (právne, ako aj skutkové), ktoré sú podstatné

pre rozhodnutie v predmetnej veci. Ústavný súd takouto úplnou prieskumnou právomocou

nie je vybavený, keďže je orgánom ochrany ústavnosti, môže teda preskúmavať iba

ústavnosť rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Vylúčenie prieskumnej

právomoci správnych súdov nevyhnutne inicializuje (výlučne) prieskumnú právomoc

ústavného súdu, ktorá je však z hľadiska rozsahu pre poskytnutie súdnej ochrany

jednotlivcom z tohto pohľadu nedostatočná. S takýmto (ústavne nekonformným) záverom,

keď by mala byť ochrana poskytovaná len ústavným súdom pri vylúčení činnosti správnych

súdov, jednoznačne nemožno súhlasiť a takto odobriť znížený štandard právnej ochrany.

V žiadnom prípade tak nemožno vykladať spôsobom, že by z prieskumu

vylučoval rozhodnutia o predbežných opatreniach podľa § 50 ods. 1 daňového poriadku,

ktorými sa zasahuje do subjektívnych práv účastníka, hoci aj dočasne, a už vôbec nie

(a minori ad maius), vychádzajúc z generálnej klauzuly zakotvenej v čl. 46 ods. 2 druhej

vete , pokiaľ ide o základné práva.

29. Samotná dočasnosť rozhodnutia (typicky pri predbežných opatreniach v zmysle

správneho poriadku či daňového poriadku) nevylučuje prieskumnú právomoc správneho

súdu. O žiadnom relevantnom oslabovaní dopadu na subjektívne právo účastníka tu hovoriť

nemožno, a to opäť najmä v kontexte základných práv.

30. Ďalej ústavný súd pripomína, že podľa náhľadu Európskeho súdu pre ľudské

práva pod úpravu užívania majetku v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu spadá okrem

iného dočasné zabavenie lietadla v dôsledku uskutočňovania sankcií Rady bezpečnosti

Organizácie Spojených národov (Bosphorus Hava Yollari Turizm ve Ticaret Anonim Şirketi

proti Írsku), zákonom uložená dočasná nemožnosť výkonu rozhodnutia vyprataním

nehnuteľnosti aj napriek uplynutiu nájomnej zmluvy (Spadea a Scalabrino proti Taliansku)

či zaistenie akcií v trestnom konaní (Forminster). Aj z uvedenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva teda rovnako vyplýva, že dočasnosť zásahu nevylučuje, že sa relevantne

zasiahne do práva pokojne užívať majetok, a je potrebné skúmať, či sa tak stalo oprávnene.

31. Uvedený výklad potvrdzuje aj systematika zaradenia rozhodnutí

predbežnej povahy do rovnakej kategórie ako rozhodnutia procesnej alebo poriadkovej

povahy, čo sú v podstate procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, resp.

zabezpečujúce poriadok a disciplínu v konaní pred orgánom verejnej správy. Uvedenému je

potrebné rozumieť tak, že sa tieto rozhodnutia (pokiaľ ide o vedenie konania)

nepreskúmavajú samostatne, ale ako súčasť konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

vo veci (rozhodnutie meritórnej povahy), a to pri jeho prieskume. Inak povedané, správny

súd sa zaoberá až výsledným rozhodnutím vo veci samej, a to vrátane konania, ktoré mu

predchádzalo, s možným dopadom aj na meritórne rozhodnutie. Avšak, ak pôjde o zásah

do subjektívneho práva účastníka, ktorý nemá len procesnú, ale hmotnoprávnu povahu (ako

to je aj v prípade ústavnou sťažnosťou uplatňovanej ochrany majetku), prieskum správneho

súdu nie je vylúčený, a ak ide o základné právo, aj s ústavnou relevanciou takého záveru.

32. Z hľadiska systematického zaradenia teda vo všetkých prípadoch, na ktoré

dopadá , nejde o absolútnu výluku zo súdneho prieskumu, ale výluku

motivovanú procesnou ekonómiou, ako to je objasnené doterajším výkladom.

33. O prípad podľa naostatok označeného ustanovenia však v dotknutej veci nejde.

Nejde o skúmanie predbežnej otázky, od ktorej bude závisieť ďalšie (finálne, resp.

meritórne) rozhodnutie, ale o elimináciu dôvodnej obavy, že nedôjde k uhradeniu dane

v dobe jej splatnosti, resp. že daň bude nevymožiteľná alebo jej vymáhanie bude spojené

so značnými ťažkosťami. Napadnuté rozhodnutie spája taký záver s konkrétne začatými

daňovo-kontrolnými konaniami s predpokladom dorubenia dane zhruba vo výške

570 000 eur, čím je podmienené uloženie nenakladania s dotknutými nehnuteľnosťami.

Z toho potom vyplýva, že použitím predmetného zabezpečovacieho inštitútu sa nepochybne,

a to výrazne, zasahuje do dispozície majetkom daňového subjektu (sťažovateľky), teda do

jej subjektívneho, dokonca základného práva. Uvedená premisa implikačne predurčuje,

že súdny prieskum napadnutého rozhodnutia nemôže byť vylúčený.

34. Dočasnosť zásahu, ako bolo už objasnené, rovnako neznamená, že nemôže dôjsť

k zásahu do práv a právom chránených záujmov, a teda na tomto základe nie je možné

aplikovať výluku podľa , ktorý výslovne pre svoju aplikáciu vyžaduje, aby

dané rozhodnutie predbežnej povahy nemohlo mať (nie „nemalo“) za následok ujmu

na subjektívnych právach účastníka konania. Uvedené ustanovenie totiž nerozlišuje, o aký

zásah do subjektívneho práva ide, či je to zásah trvalý, alebo dočasný. Nie je pritom

vylúčené, že aj obmedzený časový horizont zákazu nakladania s majetkom môže mať

v závislosti od charakteru situácie pre majiteľa významné negatívne dôsledky.

35. Tvrdenia sťažovateľky, resp. ňou prezentované podklady o nedostatku

prieskumnej právomoci všeobecného súdu teda vychádzajú z ústavne nekonformného

výkladu , ktorý je pre ním ustanovenú výnimku neprípustne extenzívny,

a to na úkor ochrany subjektívnych, nielen základných práv. Vo vzťahu k naostatok

označenej kategórii práv je taký výklad aj v rozpore s druhou vetou ,

keďže ustanovenia zákonov obmedzujúce rozsah súdneho preskúmavania rozhodnutí treba

vykladať v kontexte predmetného ústavného ustanovenia tak, že sa vzťahujú len na prípady,

ktoré sa netýkajú základných práv alebo slobôd (uznesenie ústavného súdu sp. zn.

; podobne nález ústavného súdu sp. zn. ). Bolo by nelogickým

obrátením pyramidálnej štruktúry subsidiarity podľa , ak by sa použila

interpretácia zákona, resp. jeho konkrétneho ustanovenia, ktorá bez dôvodu nevyhnutnosti

predsúva ústavný súd pred správny súd (vo všeobecnom vyjadrení pred iný orgán

s kompetenciou na zjednanie nápravy), a tak vypúšťa relevantný článok reťazca ochrany

základných práv.

36. Súdny prieskum v rámci správneho súdnictva teda bol ako zákonom priznaný

prostriedok na ochranu základného práva pre sťažovateľku dostupný, avšak podľa obsahu

ústavnej sťažnosti ostal nevyčerpaný. V dôsledku toho ústavný súd odmieta sťažovateľkou

podanú ústavnú sťažnosť podľa ,

ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku neprichádzalo už

do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky vymedzených v petite ústavnej

sťažnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia, odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia, priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu