Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 475/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Matejom Csenkym,

Dolné Bašty 2, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a jeho právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Trnave p r i k a z u j e v konaní vedenom

pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €

(slovom osemtisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 675,43 €

(slovom šesťstosedemdesiatpäť eur a štyridsaťtri centov), ktorú j e Krajský súd v Trnave

p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mateja Csenkyho,

Dolné Bašty 2, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 23. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Matejom Csenkym, Dolné Bašty 2, Trnava, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané

konanie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi

je pred krajským súdom vedené trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa ustanovení

a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Sťažovateľ uvádza, že trestné konanie trvá pred krajským

súdom po dobu viac ako osemnásť rokov (obžaloba bola na sťažovateľa podaná

3. februára 2003), resp. viac ako dvadsať rokov od začatia prípravného konania, bez toho,

aby bola vec právoplatne ukončená. Na základe návrhu sťažovateľa bolo síce uznesením

krajského súdu z 11. novembra 2014 trestné stíhanie zastavené, avšak toto rozhodnutie

krajského súdu bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) zo 14. apríla 2015.

3. Sťažovateľ, poukazujúc na doterajšiu dĺžku súdneho konania vedeného

v jeho trestnej veci pred krajským súdom, v ústavnej sťažnosti argumentuje,

že je toto konanie poznačené zbytočnými prieťahmi, v čom vidí porušenie svojich

označených práv.

4. Sťažovateľ dôvodí, že sa jeho trestná vec prejednávaná pred krajským súdom

nevyznačuje skutkovou ani právnou zložitosťou predmetu konania, a preto zdĺhavosť

v postupe krajského súdu vníma ako zbytočné prieťahy, majúce za následok porušenie

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ dopĺňa, že v záujme ochrany svojich práv využil aj prostriedok

poskytovaný mu právnou úpravou, a to sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú

predsedovi krajského súdu, ktorý síce vyhodnotil túto sťažnosť ako dôvodnú, avšak

požadovaný efekt sťažovateľovi tento prostriedok nepriniesol, keďže stav konania

v jeho veci nedáva záruku jej skončenia v dohľadnej dobe.

5. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti s odvolaním sa na ustálenú

judikatúru ústavného súdu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho ústavnej

sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a jeho práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v namietanom konaní, prikázal krajskému súdu konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných

prieťahov a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

6. Ústavný súd uznesením č. k. -13 z 22. októbra 2020 prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie krajského súdu a replika sťažovateľa

7. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľa podaním

doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2020 vyjadril predseda krajského súdu,

ktorý okrem prezentovaného prehľadu procesných úkonov namietaného konania

konštatoval, že k prieťahom v namietanom konaní prispeli objektívne okolnosti na strane

krajského súdu, a to dlhodobejšie práceneschopnosti členov konajúceho senátu, ďalej tiež

ospravedlnené neúčastí obžalovaných a ich obhajcov, ako aj potreba vypočutia značného

množstva svedkov poškodených, ktorých výsluchy bolo potrebné realizovať opakovane,

vzhľadom na zmenu v osobách členov konajúceho senátu. Vo vyjadrení prezentoval krajský

súd súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

8. Právny zástupca sťažovateľa využil možnosť reagovať na vyjadrenie krajského

súdu, pričom vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 28. novembra 2020 zotrval

na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti. Právny zástupca zároveň argumentáciu doplnil,

keď poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ počas sedemnástich rokov trvania hlavného

pojednávania požiadal o jeho odročenie iba v jedinom prípade (v prípade termínu hlavného

pojednávania určeného na 30. jún 2014) a jeho právna zástupkyňa taktiež (v prípade termínu

hlavného pojednávania určeného na 23. marec 2005). V závere stanoviska vyjadril súhlas

sťažovateľa s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

12. Ústavný súd podľa (berúc do úvahy

aj predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy, účinnej

do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,

keďže na základe obsahu podaní a vyžiadaných spisov dospel k záveru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

14. Z petitu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd

aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom. Ústavný

súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

15. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Preto aj v prípade sťažovateľa vec preskúmal

z hľadiska jej charakteru, skutkovej a právnej zložitosti (1), správania sťažovateľa

v priebehu konania (2) a napokon aj postupu konajúceho súdu (3).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 K obsahu súdneho spisu krajského súdu v napadnutom konaní

16. Ústavný súd preskúmal obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského

súdu, obsah ústavnej sťažnosti, ako aj vyjadrenie odporcu a sťažovateľa a dospel k týmto

pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam o priebehu namietaného konania:

Krajský súd, ktorému bola 3. októbra 2002 podaná obžaloba na sťažovateľa

a spoluobžalovaného, predložil 30. októbra 2002 spisový materiál najvyššiemu súdu

s návrhom na odňatie veci a jej prikázanie inému súdu z dôvodu oznámenej zaujatosti

všetkých sudcov krajského súdu. Najvyšší súd uznesením z 27. novembra 2002 rozhodol

o prikázaní veci na prejednanie a rozhodnutie krajskému súdu, ktorému bol spisový materiál

predložený 3. februára 2003.

Krajský súd uznesením z 29. marca 2003 rozhodol o vrátení veci prokurátorovi

na došetrenie. Na základe sťažnosti dozorujúceho prokurátora najvyšší súd uznesením

z 10. novembra 2004 napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na nové

konanie, kde spisový materiál bol krajskému súdu vrátený 1. decembra 2004.

Hlavné pojednávanie vo veci, určené krajským súdom na 23. marec 2005,

bolo 21. januára 2005 zrušené z dôvodu práceneschopnosti obhajcu sťažovateľa.

Krajský súd vykonal 23. a 24. januára 2006 hlavné pojednávanie, na ktorom

boli vypočutí svedkovia, a pojednávanie bolo odročené na účel vypočutia ďalších svedkov

a znalca na 24. a 26. marec 2006. Dňa 9. marca 2006 ospravedlnil neúčasť na určenom

termíne pojednávania právny zástupca spoluobžalovaného z dôvodu kolízie pojednávaní

a žiadal o odročenie, pojednávanie bolo odročené na 23. máj 2006, pričom aj tento termín

bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti prísediaceho a bol určený nový termín

na 2. jún 2006. Aj uvedený termín bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti člena senátu.

Následne 28. októbra 2008 žiadal krajský súd sťažovateľa a spoluobžalovaného

o vyjadrenie, či súhlasia s tým, aby dokazovanie v ich trestnej veci pokračovalo s novým

členom senátu, alebo žiadajú, aby bolo celé dokazovanie vykonané od počiatku, pričom

obaja obžalovaní sa v novembri 2008 vyjadrili, že žiadajú dokazovanie opakovať.

Ďalší termín hlavného pojednávania vykonal krajský súd 13. októbra 2010.

Krajský súd uznesením z 1. marca 2011 rozhodol o pribratí znalca z odboru

ekonómie a manažmentu, kde znalec súdny spis prevzal 16. júna 2011 a následne

21. júla 2011 oznámil, že v spise chýbajú písomnosti nevyhnutné pre vypracovanie

znaleckého posudku. V uvedenom zmysle adresoval krajský súd 1. augusta 2011 výzvu

sťažovateľovi a spoluobžalovanému na predloženie relevantných podkladov znalcovi.

Obžalovaní v auguste 2011 reagovali na výzvu a uviedli, že všetky dokumenty odovzdali

polícii, krajský súd im však adresoval výzvu z 19. augusta 2011, v ktorej im objasnil,

že im doklady boli medzičasom vrátené. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre

krajskému súdu 13. februára 2012 oznámilo, že disketa obsahujúca relevantnú účtovnú

evidenciu bola prostredníctvom zápisnice vrátená ešte v roku 2001 sťažovateľovi,

ktorý jej prevzatie potvrdil svojím podpisom.

Krajský súd vykonal 9. januára 2013 hlavné pojednávanie, na ktorom boli vypočutí

svedkovia, a pojednávanie bolo odročené na neurčito na účel vypočutia ďalších svedkov.

Následne krajský súd určil termín pojednávania na 4. september 2013, obhajca

spoluobžalovaného požiadal o odročenie z rodinných dôvodov, žiadosti krajský súd vyhovel

a určil nový termín pojednávania na 9. október 2013.

Krajský súd vykonal 30. júna 2014 hlavné pojednávanie, na ktoré sa nedostavil

sťažovateľ, ktorý ospravedlnil svoju neprítomnosť zdravotnými dôvodmi, pojednávanie

bolo odročené na 10. september 2014.

Krajský súd uznesením z 11. novembra 2014 rozhodol o zastavení trestného stíhania

proti obom obžalovaným. Na základe sťažnosti dozor konajúceho prokurátora najvyšší súd

uznesením zo 14. apríla 2015 napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec

na nové konanie a rozhodnutie. Spisový materiál bol krajskému súdu vrátený 19. mája 2015.

Na hlavnom pojednávaní vykonanom 12. októbra 2015 sa obaja spoluobžalovaní

vyjadrili, že vzhľadom na zmenu v osobe člena senátu žiadajú vykonať dokazovanie

odznova, pojednávanie bolo odročené na 7. december 2015.

Krajský súd vykonal 4. apríla 2016 hlavné pojednávanie, na ktorom boli vypočutí

svedkovia, a pojednávanie bolo odročené na 23. máj 2016 na účel vypočutia svedkov.

Určený termín bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti člena senátu. Krajský súd následne

vykonal hlavné pojednávanie 27. marca 2017, boli na ňom vypočutí svedkovia

a pojednávanie bolo odročené na 3. apríl 2017 na účel vypočutia ďalších svedkov.

Krajský súd vykonal 13. novembra 2017 hlavné pojednávanie,

na ktorom boli vypočutí svedkovia, a pojednávanie bolo odročené na 22. január 2018

na účel vypočutia ďalších svedkov. Určený termín bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti

predsedu senátu. Krajský súd určil termín hlavného pojednávania na 24. jún 2020, pričom

uvedený termín bol zrušený. Následne krajský súd vykonal hlavné pojednávanie

30. septembra 2020, pričom na ňom bolo oznámené, že z dôvodu zmeny v osobe predsedu

senátu je potrebné vykonať hlavné pojednávanie znovu, vyjadrili sa svedkovia poškodení

a pojednávanie bolo odročené na 25. november a 9. december 2020 na účel vypočutia

svedkov poškodených. Termíny pojednávania boli zrušené zo zdravotných dôvodov

na strane spoluobžalovaného.

Ku dňu rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa nebola vec

pred krajským súdom meritórne ukončená.

IV.2 Vyhodnotenie postupu krajského súdu a závery ústavného súdu

17. Predmetom súdneho konania v posudzovanej veci je trestné stíhanie vedené

pre trestný čin podvodu podľa ustanovení a zákona .

Ústavný súd v posudzovanom prípade konštatuje, že konanie vykazuje stupeň skutkovej

zložitosti veci daný jednak potrebou vykonania znaleckého dokazovania a tiež potrebou

vykonania dokazovania vypočutím nie malého počtu svedkov poškodených

(viac ako päťdesiat osôb). Právnu zložitosť posudzovanej veci ústavný súd nezistil, keďže

sa namietané konanie vedie pre druh trestnej činnosti, ktorá patrí do bežnej rozhodovacej

agendy všeobecných súdov.

18. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd konštatuje, že zistil okolnosti,

ktoré sa podpísali negatívnym spôsobom na plynulosti postupu namietaného konania,

ktoré sú pričítateľné práve na vrub sťažovateľovi.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na dva prípady odročenia hlavného

pojednávania z dôvodu neprítomnosti na strane sťažovateľa (v jednom prípade neúčasť

sťažovateľa, v druhom prípade neúčasť jeho obhajcu), ktorá bola síce ospravedlnená,

avšak fakticky prispela k narušeniu plynulosti postupu v namietanom konaní,

aj keď v nepatrnej miere.

Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že z povahy trestného konania, ovládaného

zásadou prezumpcie neviny, vyplýva, že od obvineného nemožno očakávať,

že bude iniciatívne v každom smere spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní

a súdom. Európsky súd pre ľudské práva, ktorého judikatúru ústavný súd štandardne

zohľadňuje, však v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval, že uvedený princíp

je tolerovateľný len do určitej miery. Štát totiž nemôže byť zodpovedný za prieťahy

v konaní vzniknuté snahou sťažovateľa čo možno najviac oddialiť konečné rozhodnutie

vo veci, či už zneužívaním svojich procesných práv alebo inými prostriedkami

[pozri rozsudok ESĽP vo veci Lammi proti Fínsku z 15. 11. 2005, č. 53835/00].

V tomto kontexte poukazuje ústavný súd na dve totožné, opakujúce sa situácie,

keď sťažovateľ a spoluobžalovaný po zmene v osobe člena senátu opakovane využili svoje

procesné právo a žiadali opakovať už zrealizované dokazovanie – výsluchy značného počtu

svedkov poškodených. Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že za predĺženie konania

spôsobené mechanickou realizáciou procesných práv účastníka konania nemôže znášať

zodpovednosť konajúci súd.

Ústavný súd ako prieťahy pričítateľné na vrub sťažovateľovi vyhodnotil aj obštrukcie

sťažovateľa týkajúce sa procesu znaleckého dokazovania, keď sťažovateľ vyzvaný

krajským súdom k predloženiu relevantných podkladov, ktorými mal disponovať,

neposkytol okamžitú súčinnosť a predloženie uvedených podkladov zbytočne bezdôvodne

odďaľoval (disketa s účtovnou dokumentáciou).

Ústavný súd na základe uvedených okolností konštatuje, že k zbytočnému predĺženiu

konania prispel nie malou mierou aj samotný sťažovateľ.

19. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a jeho práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že preskúmaním spisového materiálu zistil početné obdobia

pasivity krajského súdu, keď tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná

prekážka. Ide o obdobie nečinnosti v rozsahu približne dvadsiatich ôsmich mesiacov,

konkrétne v úseku od 23. mája 2006, keď sa neuskutočnil určený termín pojednávania

z dôvodu práceneschopnosti prísediaceho člena senátu do 28. októbra 2008, keď krajský

súd vyzval oboch obžalovaných k predloženiu vyjadrenia týkajúceho sa otázky opakovania

dokazovania. Ďalej ústavný súd poukazuje na nadväzujúce obdobie nečinnosti krajského

súdu (v rozsahu približne dvadsaťjeden mesiacov), ktorá nie je takisto ospravedlnená

žiadnou zákonnou prekážkou. Ide o etapu konania od novembra 2008, keď bolo krajskému

súdu predložené vyjadrenie obžalovaných o tom, že žiadajú opakovať dokazovanie

do 13. októbra 2010, keď krajský súd vykonal hlavné pojednávanie. Obdobím ničím

neodôvodnenej nečinnosti v rozsahu približne siedmich mesiacov je poznačený aj úsek

konania od 9. januára 2013, keď vykonal krajský súd hlavné pojednávanie,

do 4. septembra 2013, keď mal byť zrealizovaný ďalší termín pojednávania

(neskôr odročený na žiadosť obhajcu spoluobžalovaného). Ďalším obdobím pasivity

v rozsahu približne deviatich mesiacov je úsek súdneho konania od 23. mája 2016,

keď sa mal uskutočniť termín pojednávania následne odročený z dôvodu práceneschopnosti

člena senátu, do 27. marca 2017, keď krajský súd vykonal hlavné pojednávanie. Posledné

a zároveň rozsiahle obdobie nečinnosti predstavujúce takmer tridsaťjeden mesiacov

identifikoval ústavný súd v etape namietaného konania počnúc 22. januárom 2018,

keď sa mal uskutočniť termín pojednávania následne odročený z dôvodu práceneschopnosti

predsedu senátu, do 30. septembra 2020, keď krajský súd zrealizoval hlavné pojednávanie.

Ústavný súd tiež pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,

ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)

môže zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu

právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,

aby o jeho veci rozhodol (napr. , , ).

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na niektoré momenty namietaného konania,

signalizujúce neefektívnosť postupu krajského súdu. V prvom rade ide o zrušenie uznesenia

krajského súdu z 29. marca 2003 o vrátení veci prokurátorovi na došetrenie rozhodnutím

najvyššieho súdu z 10. novembra 2004, ktorý napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec

krajskému súdu na nové konanie. Za nesústredený považuje ústavný súd aj postup krajského

súdu, ktorý po vydaní uznesenia o pribratí znalca z 1. marca 2011 zabezpečil prevzatie

spisového materiálu znalcom so značným časovým odstupom, a to až 16. júna 2011.

Napokon poukazuje ústavný súd aj na zrušenie uznesenia krajského súdu z 11. novembra

2014 o zastavení trestného stíhania rozhodnutím najvyššieho súdu zo 14. apríla 2015,

keď tento po zrušení uvedeného rozhodnutia vrátil krajskému súdu vec sťažovateľa

na nové konanie. V dôsledku uvedených pochybení krajského súdu bola plynulosť postupu

v konaní zbytočne narušená a namietané konanie sa predĺžilo.

20. Dĺžka trestného súdneho konania vo veci sťažovateľa od podania obžaloby

až do času rozhodovania ústavného súdu predstavuje dobu viac ako osemnásť rokov,

čo je z globálneho hľadiska a tiež s prihliadnutím na privilegovaný charakter konania

v trestných veciach vyžadujúci si z hľadiska požiadavky plynulosti konania osobitnú

starostlivosť doba bezprecedentná a ústavnoprávne neakceptovateľná.

21. Ústavný súd tak uzatvára, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom

konaní porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

V.

Príkaz konať vo veci a priznanie finančného zadosťučinenia

22. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti

sťažovateľa nebolo namietané konanie pred krajským súdom meritórne ukončené

(pozri bod 16 odôvodnenia tohto nálezu), ústavný súd pre krajský súd formuloval príkaz

konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov (pozri bod 2 výroku nálezu).

23. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Žiadosť o priznanie finančného

zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ osobnou frustráciou prameniacou z neprimeranej

dĺžky namietaného konania a s tým spojeným pocitom právnej neistoty. Sťažovateľ

za primeranú výšku finančného zadosťučinenia považoval sumu 15 000 €. Pri určení

primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti

aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu a chápe ho ako kompenzačný

prostriedok nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc zo zisteného rozsahu nečinnosti a neefektívnej

činnosti v postupe krajského súdu, ktoré sú dôvodom zbytočných prieťahov a porušenia

dotknutých práv sťažovateľa, s prihliadnutím na okolnosti pričítateľné na vrub

sťažovateľovi majúce negatívny vplyv na plynulosť postupu namietaného konania

(pozri bod 18 odôvodnenia tohto nálezu), ústavný súd považoval za primerané priznať

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, tak ako to je uvedené v bode 3

výroku nálezu.

VI.

Trovy konania

24. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu

trov konania pred ústavným súdom. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom

súde rozhodol o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré im vznikli v súvislosti

s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom, a priznal mu náhradu v sume

675,43 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavným súdom priznaná suma náhrady

trov konania pozostáva z odmeny za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2020

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajského

súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pri tarifnej odmene za úkon

právnej služby vykonaný v roku 2020 v sume 177 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a režijnom

paušále ku každému z nich po 10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vrátane DPH, ktorej je právny

zástupca sťažovateľa platcom. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu ( v spojení s Civilného sporového

poriadku).

25. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu