Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 176/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu Roberta Šorla (sudca spravodajca) zo sudcov Petra Straku

a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JURIKA & KELTOŠ,

s. r. o., Mickiewiczova 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Mária Sokolová,

pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 49

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2020

doručená ústavná sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) proti v záhlaví

označenému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

ktorým malo byť zasiahnuté do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na zákonného sudcu podľa a ktorým mala byť porušená zásada žiaden

trestný čin bez zákona vyplývajúca z .

2. Z priloženého uznesenia najvyššieho súdu a jemu predchádzajúceho uznesenia

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) vyplynulo,

že sťažovateľ bol obžalovaný pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného

zákona, ktorý mal spáchať tým, že si ako starosta obce od stavebníkov vyžiadal

v súvislosti s vydaním stavebných povolení (sťažovateľ bol stíhaný za 10 takýchto skutkov,

pozn.) finančnú hotovosť vo výške 500 €, 700 €, 1 700 €, resp. 2 000 €, pričom jej prijatie

formálne zlegalizoval prostredníctvom darovacích zmlúv pre obec .

3. Špecializovaný súd dospel v uznesení sp. zn. z 13. novembra 2019

k záveru, že konanie sťažovateľa nemôže byť kvalifikované ako zločin prijímania úplatku

podľa , pretože tento trestný čin môže spáchať len fyzická

osoba s tým, že úplatok žiada pre seba alebo pre inú fyzickú osobu. Sťažovateľ mal

podľa obžaloby úplatok žiadať v desiatich prípadoch, z toho v deviatich mal byť poskytnutý

v prospech obce, teda iného subjektu ako obžalovaného. Obžalovaný v skutočnosti úplatok

neprijal, prijala ho obec, čo podľa názoru špecializovaného súdu nemá podstatný právny

význam. Záver prokurátora, že by pojem „iná osoba“ zahŕňal aj právnickú osobu,

podľa špecializovaného trestného súdu nevyplýva ani zo zákona, ani z dostupnej judikatúry

či literatúry. Konanie obžalovaného mohlo naplniť znaky skutkovej podstaty iného

trestného činu (, alebo ), keďže pôsobnosť

špecializovaného súdu je daná len vo vzťahu k trestným činom prijímania úplatku

podľa až , postúpil špecializovaný súd vec Okresnému súdu

Malacky.

4. Najvyšší súd na podklade sťažnosti prokurátora uvedené uznesenie zrušil a vec

prikázal rozhodnúť špecializovanému súdu. Uviedol, že trestnosť činu podľa § 329 ods. 1

je daná vždy, ak v súvislosti s obstarávaním verejného záujmu niekto

pre seba alebo pre iného odlišného od samotného páchateľa príjme plnenie, bez ohľadu

na to, či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu. Výklad, podľa ktorého by malo ísť len

o fyzickú osobu, nemá oporu v zákone. Zároveň, ak by sa prijal výklad špecializovaného

súdu, páchateľ by sa mohol trestnej zodpovednosti za prijímanie úplatku zbaviť tým

spôsobom, že by úplatok nežiadal pre seba, ale pre právnickú osobu, ktorej by bol napríklad

konateľom, čo však nepochybne nebolo zámerom zákonodarcu pri koncipovaní tohto

trestného činu. Zámerom bolo postihovať čo najširšie spektrum konaní páchateľa,

a to v prípade, ak úplatok príjme, žiada alebo si dá sľúbiť pre seba, ale aj pre inú,

či už fyzickú osobu alebo právnickú osobu.

5. Sťažovateľ považuje záver najvyššieho súdu, podľa ktorého pojem „iná osoba“

v zahŕňa ako fyzickú osobu, tak právnickú osobu,

za arbitrárny. Z definície pojmov v ( ), ako aj

z kontextu jednotlivých ustanovení je podľa názoru sťažovateľa

nepochybné, že tam, kde zákonodarca uviedol „osoba“, mal na mysli výlučne fyzickú

osobu. Tam, kde uviedol „fyzická osoba alebo právnická osoba“ alebo „iného“,

mal na mysli aj fyzickú osobu aj právnickú osobu, resp. akýkoľvek subjekt práva.

Úplne rovnakou logikou sú používané uvedené pojmy v o trestnej

zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Neprípustne extenzívnym výkladom

zasiahol najvyšší súd základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, keďže vec v dôsledku použitej právnej kvalifikácie prikázal rozhodnúť

špecializovanému súdu. Ďalej porušil ústavný princíp vyjadrený v ,

podľa ktorého len zákonodarca môže stanoviť, ktoré konanie je trestným činom.

Ak pri štandardných metódach výkladu prichádzajú do úvahy viaceré alternatívy výkladu

relevantnej normy, všeobecný súd musí zvoliť ten, ktorý je v prospech realizácie

zaručených základných práv (, , ). Z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (Kokkinakis proti Grécku, rozsudok z 25. 5. 1993,

č. 14307/88) podľa sťažovateľa vyplýva, že nedostatky textu zákona nemožno zhojiť

judikatúrou najvyšších súdov. Z čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd vyplýva tiež princíp, podľa ktorého je potrebné

interpretovať reštriktívne. Aj z komentárovej literatúry vyplýva, že základom správnej

interpretácie aplikovanej v trestnom práve je doslovný výklad právnej normy a vylúčenie

použitia extenzívneho výkladu či analógie (Drgonec, J., .

Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2015). S ohľadom na zásadu žiaden trestný čin

bez zákona sťažovateľ poukazuje na to, že podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty

„pre seba alebo pre inú osobu príjme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok“ je vzhľadom

na zákonnú definíciu osoby podľa nepochybné, že osobou

je výlučne fyzická osoba. Účelovo rozširujúcim výkladom najvyšší súd porušil čl. 49

, a teda zasiahol do ústavných práv sťažovateľa. Napokon, najvyšší súd porušil

aj , keďže jeho rozhodnutie je arbitrárne. Najvyšší súd v zjavnom

rozpore s konštatoval, že tento nedefinuje pojem „pre inú osobu“, avšak

úplne opomenul fakt, že jasne definuje pojem „osoba“, a teda aj pojem „pre inú osobu“

je presne definovaný v zákone.

6. S ohľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd konštatoval porušenie

jeho v záhlaví označených práv, napadnuté rozhodnutie zrušil a priznal mu náhradu trov

konania. Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia, pretože v opačnom prípade hrozí, že vo veci bude konať nepríslušný súd.

Návrh na odloženie vykonateľnosti chráni aj verejný záujem na ústavnosti a hospodárnosti

vedenia trestného konania.

II.

7. Ústavná sťažnosť je podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov neprípustná, keďže zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv dáva

právne prostriedky, v ktorých môže namietať, že v jeho trestnej veci rozhodoval nepríslušný

súd. Proti rozhodnutiu nepríslušného súdu sa sťažovateľ v trestnom procese môže brániť

nielen odvolaním, ale aj dovolaním, keďže podľa

dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd, a podľa § 317 ods. 1

odvolací súd musí pri rozhodovaní o odvolaní prihliadnuť i na chyby,

ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania. Tieto právne

prostriedky sťažovateľ v trestnom procese nevyužil, keďže v priebehu konania o ústavnej

sťažnosti bolo zistené, že o obžalobe sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu z 13. augusta 2020. Sťažovateľ napriek tomu na podanej

ústavnej sťažnosti trval a aj z tohto dôvodu sa ústavný súd vysporiadal z jeho

argumentáciou tak, aby bolo zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť je zjavne nedôvodná.

8. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bezvýznamné rozhodovať

o návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia (podobne ,

bod 34).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Robert Šorl

predseda senátu