Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 99/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Soňou Markovičovou Kissovou, Námestie SNP 13, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a 2 a podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn.

z 11. júna 2019, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 30. októbra 2019 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 4. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Soňou Markovičovou Kissovou, Námestie SNP 13, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a 2 a podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. júna 2019 (ďalej len „prvostupňový

rozsudok“), rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. októbra 2019 (ďalej len „druhostupňový rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. júla 2020 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na návrh otca

maloletého dieťaťa sťažovateľky rozhodol v zmysle o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“) o udelení súhlasu namiesto matky (sťažovateľky) s povinným očkovaním

tohto maloletého dieťaťa, keďže sa rodičia nedohodli na podstatnej veci súvisiacej

s výkonom rodičovských práv a povinností, a to v otázke udelenia súhlasu na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti. Odvolaniu sťažovateľky, ktoré proti prvostupňovému rozsudku

okresného súdu podala, krajský súd nevyhovel a druhostupňovým rozsudkom napadnuté

rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. O podanom dovolaní sťažovateľky

rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením, ktorým dovolanie odmietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka prevažnú časť obsahu argumentácie venuje

subjektívnej polemike na tému povinného očkovania, kde prezentuje svoje nesúhlasné

stanovisko, v ktorom sa snaží očkovaciu povinnosť ako exaktne overený prostriedok

prevencie infekčných ochorení spochybniť.

4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka ďalej tvrdí, že v rozpore s ustanovením čl. 13

ods. 1 , podľa ktorého možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona,

v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou

podľa , ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb alebo nariadením vlády podľa , je v Slovenskej

republike platformou pre povinné očkovanie iba vyhláška, nie zákon, a túto situáciu hodnotí

sťažovateľka ako problematickú.

5. Sťažovateľka ďalej namieta, že sa nestotožňuje s výkladom § 35 zákona o rodine,

ktorý preferujú všeobecné súdy, v konkrétnosti aj krajský súd v druhostupňovom rozsudku,

v zmysle ktorého pod pojem poskytovania zdravotnej starostlivosti zahŕňajú aj očkovanie.

Je toho názoru, že pod zákonným pojmom poskytovania zdravotnej starostlivosti

treba rozumieť také výkony zdravotníckych pracovníkov, ktoré smerujú k cielenému

predĺženiu pacientovho života a zvýšeniu jeho kvality, pričom sťažovateľka za takýto výkon

očkovanie nepovažuje. Sťažovateľka pokračuje a dôvodí, že ak by aj hypoteticky

bolo možné očkovanie za takýto výkon považovať, táto skutočnosť by ešte sama

osebe nemohla byť právnym základom k tomu, aby mohol konajúci súd nahradiť súhlas

matky s očkovaním jej maloletého dieťaťa, ktorého zdravotný stav a prípadné komplikácie

spojené s očkovaním konajúci súd nepozná a nerieši.

6. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a podľa prvostupňovým rozsudkom okresného súdu,

druhostupňovým rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu,

označené rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľky

okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej tiež primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom

je o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd

môžena predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd

nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný

zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) podľa § 42 ods. 2 písm. f),

g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

11. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených

základných práv zaručených prvostupňovým rozsudkom okresného súdu,

druhostupňovým rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu

vo veci nahradenia jej súhlasu s očkovaním jej maloletého dieťaťa. Jedinou argumentáciou,

ktorá má kvalifikovaný charakter, teda ústavnoprávnu povahu, sú námietky sťažovateľky,

v ktorých sťažovateľka nesúhlasí s výkladom dotknutého ustanovenia § 35 zákona o rodine,

tak ako ho prezentoval krajský súd v odvolacom rozhodnutí.

a) k rozsudku okresného súdu

12. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených základných práv sťažovateľky

prvostupňovým rozsudkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v zmysle ktorej je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. , ).

Vychádzajúc z tejto judikatúry vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa prvostupňového

rozsudku okresného súdu, ústavný súd konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľka disponovala možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využila,

pričom ochranu jej základným právam zaručeným bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu

preskúmať námietky sťažovateľky uplatnené proti označenému rozhodnutiu okresného

súdu. Preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

b) k rozsudku krajského súdu

13. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

14. Ako to je uvedené v bode 11 odôvodnenia tohto rozhodnutia, sťažovateľka

v ústavnej sťažnosti prezentuje svoj nesúhlas s výkladom § 35 zákona o rodine,

ktorý prezentoval krajský súd v odvolacom rozhodnutí. V posudzovanom prípade

sťažovateľky sa tak úlohou ústavného súdu stalo posúdenie zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie dotknutej právnej úpravy, ktorú v sťažovateľkinej veci konajúce

všeobecné súdy zvolili, s vymedzenými článkami , ktorých porušenie sťažovateľka

namieta. Ústavný súd v danom prípade posúdil, či výklad súdom aplikovaných právnych

noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či je druhostupňový rozsudok krajského súdu

ústavnoprávne akceptovateľný. Pre uvedené účely sa ústavný súd podrobne oboznámil

s obsahom odvolacieho rozhodnutia krajského súdu, ako aj s právnou úpravou,

ktoré bola vo veci sťažovateľky aplikovaná.

15. Ústavný súd prvom rade sústredil svoju pozornosť na relevantnú právnu úpravu,

ktorá bola v posudzovanej veci sťažovateľky uplatnená všeobecnými súdmi.

Podľa § 35 zákona o rodine ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach

súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého

dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého

dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce

povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

Podľa o zdravotnej starostlivosti,

službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný informovať o účele, povahe, následkoch

a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných

postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ak tento zákon

neustanovuje inak zákonného zástupcu, ak osobou, ktorej sa má zdravotná starostlivosť

poskytnúť, je maloleté dieťa, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba

s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony (ďalej len „osoba nespôsobilá

dať informovaný súhlas“) a vhodným spôsobom aj osobu nespôsobilú dať informovaný

súhlas.

Podľa ods. ods. 4 informovaný súhlas je preukázateľný

súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie

podľa tohto zákona. Informovaný súhlas je aj taký preukázateľný súhlas s poskytnutím

zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo odmietnutie poučenia, ak v tomto zákone

nie je ustanovené inak.

Podľa informovaný súhlas dáva, ak tento zákon

neustanovuje inak

a) osoba, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, alebo

b) zákonný zástupca, ak osobou, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť,

je osoba nespôsobilá dať informovaný súhlas; takáto osoba sa podieľa na rozhodovaní

v najväčšej miere, ktorú dovoľujú jej schopnosti.

Podľa ak zákonný zástupca odmietne

dať informovaný súhlas, poskytovateľ môže dať návrh na súd, ak je to v záujme osoby

nespôsobilej dať informovaný súhlas, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť.

V tomto prípade súhlas súdu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti nahrádza informovaný

súhlas zákonného zástupcu.

Podľa o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“) fyzické osoby sú povinné podrobiť

sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam

a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie,

preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu

prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.

16. Následne ústavný súd zameral svoju pozornosť na odôvodnenie druhostupňového

rozsudku krajského súdu. Z jeho obsahu vyplýva, že krajský súd námietku sťažovateľky

prezentovanú v podanom odvolaní, v ktorej sťažovateľka okresnému súdu vytkla,

že nevykonal žiadne dokazovanie vo vzťahu k aktuálnemu zdravotnému stavu maloletého

dieťaťa, resp. z hľadiska možných kontraindikácii jeho očkovania, hodnotil ako nedôvodnú.

Na tomto mieste reagoval krajský súd argumentáciou, v ktorej poukázal na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku okresného súdu, podľa ktorého konajúci súd nerozhodoval

o samotnom očkovaní maloletého dieťaťa, ale iba o nahradení súhlasu k nemu,

keď v zmysle relevantných ustanovení príslušnej vykonávacej vyhlášky vykonáva

očkovanie lekár na základe preskripčného obmedzenia po posúdení aktuálneho stavu

očkovanej osoby a po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií

očkovania podľa písomnej informácie pre užívateľa lieku a súhrnu charakteristických

vlastností lieku. Krajský súd tak zdôraznil, že možné kontraindikácie očkovania,

a teda jeho vhodnosť či nevhodnosť zisťuje až lekár, ktorý na rozdiel od rodiča disponuje

medicínskym vzdelaním, kde predpokladom takéhoto posúdenia je, aby bolo dieťa

na posúdenie privedené. Krajský súd ďalej vysvetlil, že v rámci interpretácie § 35 zákona

o rodine nepochybne možno pod pojem udelenia súhlasu na poskytovanie zdravotnej

starostlivosti zaradiť bez akýchkoľvek pochybností aj udelenie súhlasu s očkovaním.

Tvrdenie sťažovateľky, že očkovanie nemožno považovať za úkon smerujúci k cielenému

predĺženiu pacientovho života, hodnotil krajský súd ako nepodložený laický názor

odporujúci súčasným vedeckým poznatkom. Ďalej krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia upozornil na skutočnosť, že očkovacia povinnosť je regulovaná

na zákonnej úrovni (zákonom o ochrane verejného zdravia), nielen na úrovni vyhlášky,

ako to tvrdí sťažovateľka, kde pripomenul kompatibilitu príslušných ustanovení

predmetného zákona s ustanoveniami Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne,

ktorý pripúšťa obmedzenie práv vo výnimočných prípadoch, akým je aj ochrana verejného

zdravia. V závere poukázal krajský súd tak na judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutia

sp. zn. z 29. septembra 2016 a sp. zn. z 16. apríla 2014),

ktorá podporuje jeho právne závery, a tiež na nález ústavného súdu (

z 10. decembra 2014), v ktorom ústavný súd konštatoval ústavnú súladnosť ustanovení § 51

ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia a ustanovení § 6

vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení.

17. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade konštatovať, že tvrdenie

sťažovateľky o nedostatku zákonného podkladu pre povinné očkovanie je zjavne nesprávne.

Tak ako na to správne poukázal aj krajský súd vo svojom rozsudku, je celkom

nespochybniteľné, že inštitút povinného očkovania sa opiera o zákonnú platformu,

a to o jednoznačné znenie už uvedeného ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane

verejného zdravia. Ďalej ústavný súd poukazuje na závery už citovaného nálezu ústavného

súdu sp. zn. z 10. decembra 2014, v ktorom bola konštatovaná súladnosť

zákonom o ochrane verejného zdravia stanovenej očkovacej povinnosti s obsahom čl. 16

ods. 1 garantujúceho osobnostné práva jednotlivca. V uvedenom náleze ústavný súd

jasne poukázal na to, že cieľom právnej úpravy povinného očkovania, ktorá povinnosť

je samozrejme nevyhnutne spojená so zásahom do práva jednotlivca na súkromie,

je naplnenie verejného záujmu na ochrane obyvateľstva, resp. života a zdravia obyvateľstva

pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení. Vychádzajúc z uvedeného

možno interpretáciu prezentovanú krajským súdom, ktorý úkon povinného očkovania

prezentoval ako úkon poskytovania zdravotnej starostlivosti smerujúci k cielenému

predĺženiu pacientovho života alebo zlepšenia jeho kvality, považovať za interpretáciu

rozumnú a logickú. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, ktorú prezentovala

v uplatnenom odvolaní a tiež v ústavnej sťažnosti, a to že vydaniu rozhodnutia okresného

súdu o nahradení súhlasu sťažovateľky s očkovaním jej maloletého dieťaťa malo

predchádzať dokazovanie zamerané na posúdenie zdravotného stavu a prípadných

komplikácií spojených s očkovaním jej maloletého dieťaťa, opäť ústavný súd poukazuje

na obsah citovaného nálezu (druhý odsek na s. 40). V ňom ústavný súd celkom jasne

vysvetlil, že na zákonom uloženú povinnosť podrobiť sa očkovaniu nadväzuje aj § 13

vyhlášky č. , podľa ktorého je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie,

aby vykonal pred očkovaním lekárske vyšetrenie, posúdil jeho vhodnosť vo vzťahu

k zdravotnému stavu očkovanej osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (resp. rodičov

dieťaťa) o možných kontraindikáciách očkovania.

18. Ústavný súd tak uzatvára, že námietky sťažovateľky, ktorými sa snažila

spochybniť vecnú správnosť prvostupňového rozsudku okresného súdu a ktoré predniesla

v podanom odvolaní, boli krajským súdom primerane zodpovedané. Podľa názoru

ústavného súdu sú dôvody rozhodnutia krajského súdu podložené zrozumiteľnou

a dostatočne výpovednou argumentáciou, ktorá nesignalizuje žiadne logické protirečenia

alebo medzery týkajúce sa zodpovedania relevantných otázok. Ústavný je toho názoru,

že v druhostupňovom rozsudku obsiahnutá argumentácia nenesie znaky svojvoľnosti

ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel

interpretovaných a aplikovaných právnych noriem. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia označených

základných práv druhostupňovým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

c) k uzneseniu najvyššieho súdu

19. Pokiaľ ide o sťažovateľkou formulovanú námietku porušenia označených

základných práv namietaným uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje

na príslušné ustanovenia , v zmysle ktorých je osobitnou

náležitosťou ústavnej sťažnosti aj uvedenie konkrétnych skutkových a právnych dôvodov,

pre ktoré malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základných práv a slobôd

(a tiež pripojená kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu,

ktorým malo dôjsť k porušeniu jej základných práv a slobôd). Ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti prezentované námietky porušenia označených

základných práv (podľa a 2 a podľa ) vo vzťahu

k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu nepodložila žiadnymi konkrétnymi skutkovými

a právnymi dôvodmi, inými slovami, argumentačná konfrontácia s obsahom namietaného

uznesenia najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti absentuje. Rovnako sťažovateľka

nepripojila v prílohe jej ústavnej sťažnosti ani kópiu namietaného uznesenia najvyššieho

súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z ústavnej sťažnosti sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, ). Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje,

že ústavná sťažnosť sťažovateľky vykazuje vo vzťahu k namietanému uzneseniu

najvyššieho súdu takú intenzitu nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí,

že nie je možné preskúmať splnenie čo i len procesných podmienok konania pred ústavným

súdom. Preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c)

z dôvodu nesplnenia náležitostí ustanovených zákonom. Ústavný

súd na tomto mieste dodáva, že podľa o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne

využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,

ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby tieto úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. Osobitne

to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie

pred ústavným súdom (, ). Celkom na záver ústavný súd

dodáva, že opodstatnenosť argumentov sťažovateľky o možnej zaujatosti zákonného sudcu

dovolacieho súdu ústavný súd ani neposudzoval, resp. posúdiť nemohol, vzhľadom

na skutočnosť, že kvalifikovaná právna zástupkyňa sťažovateľky námietku porušenia čl. 48

ods. 1 garantujúceho právo na zákonného sudcu nikde v odôvodnení a ani v petite

ústavnej sťažnosti neformulovala.

20. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu