Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 88/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-84

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

obchodnou spoločnosťou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,

advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr.

Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia , 2, 4 a 5

Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 1, 2, 4 a 5 Listiny základných práv a slobôd,

čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 6

ods. 1 Charty základných práv Európskej únie postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami zo 4. novembra 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. novembra 2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia , 2, 4 a 5 (ďalej len

„ústava“), čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 1, 2, 4 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj čl. 6 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a jeho

uzneseniami zo 4. novembra 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 24. decembra 2019 bol na sťažovateľa vydaný

európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „zatýkací rozkaz“) francúzskym prokurátorom

pôsobiacim na Súde prvého stupňa v Paríži (ďalej len „francúzsky súd“), a to pod sp. zn.

1527400835.

3. Dňa 19. mája 2020 bol sťažovateľ na podklade zatýkacieho rozkazu zadržaný pre

účely jeho vydania na trestné stíhanie do Francúzska pre trestné činy uvedené v zatýkacom

rozkaze.

4. Následne Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“)

podala 20. mája 2020 návrh na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby. Tomuto návrhu

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) nevyhovel a uznesením sp. zn.

z 22. mája 2020 ho prepustil na slobodu.

5. V dňoch 21. a 22. mája 2020 sa na krajskom súde vykonal výsluch sťažovateľa,

v rámci ktorého sťažovateľ zdôraznil, že na jeho vydanie na trestné stíhanie do Francúzska

nie sú splnené podmienky.

6. Dňa 8. júla 2020 krajská prokuratúra po doručení originálu zatýkacieho rozkazu

vykonala výsluch sťažovateľa v zmysle o európskom

zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom

rozkaze“). V rámci tohto výsluchu sťažovateľ uviedol, že s vydaním na trestné stíhanie

do Francúzska nesúhlasí, skutkov kladených mu za vinu sa nedopustil, v rozhodnej dobe,

v ktorej sa údajne mali stať skutky uvedené v zatýkacom rozkaze, sa prevažnú väčšinu času

zdržiaval na Slovensku, osobu menom , s ktorou mal údajne spoluorganizovať

skutky kladené mu za vinu, vôbec nepozná, žiada vykonať doplňujúce došetrenie pre účely

spoľahlivého ustálenia miesta spáchania skutkov, a to kvôli posúdeniu fakultatívnej

možnosti odmietnutia výkonu zatýkacieho rozkazu z dôvodu podľa § 23 ods. 2 písm. d) a e)

zákona o európskom zatýkacom rozkaze a trvá na uplatnení zásady špeciality.

7. Dňa 28. júla 2020 krajská prokuratúra podala krajskému súdu podľa § 22 ods. 1

zákona o európskom zatýkacom rozkaze návrh na vykonanie zatýkacieho rozkazu a súčasne

podľa § 16 ods. 2 aj návrh na jeho vzatie do vydávacej väzby.

8. Sťažovateľ v písomnom podaní krajskému súdu zo 14. augusta 2020 poukázal

na existenciu dôvodov na fakultatívnu možnosť odmietnutia výkonu zatýkacieho rozkazu

podľa § 23 ods. 2 písm. d) a e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze, čo uznala aj

samotná krajská prokuratúra, ako aj na skutočnosť, že francúzsky prokurátor, ktorý vydal

zatýkací rozkaz, de iure nemá povahu justičného (súdneho) orgánu.

9. Dňa 18. septembra 2020 sa konalo verejné zasadnutie krajského súdu, na ktorom

predsedníčka senátu sťažovateľovi a jeho obhajcovi predložila na nahliadnutie vyjadrenie

krajskej prokuratúry k posudzovaniu postavenia prokuratúry vo Francúzsku. Obhajca ihneď

namietal právnu neúčinnosť tohto vyjadrenia, keďže jeho príloha je v angličtine, hoci

v súdnom konaní sa používa výlučne slovenský jazyk. Zároveň namietal, že jediným

orgánom oprávneným podať výklad toho, či francúzsky prokurátor je justičným orgánom

na účely vydania zatýkacieho rozkazu, je Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „súdny

dvor“), nie teda Eurojust.

10. Počas konania vyšlo najavo, že obsahom súdneho spisu sú dva zatýkacie rozkazy

s identickým dátumom vydania, ako aj s identickou spisovou značkou, avšak jeden bol

vydaný francúzskym prokurátorom a jeden francúzskou sudkyňou, pričom ich obsah nie je

totožný. Preto krajský súd považoval za potrebné objasniť, v akom procesnom postavení sa

aktuálne sťažovateľ nachádza a čo je dôvodom rozdielnej formulácie skutkov v zatýkacom

rozkaze vydanom francúzskou sudkyňou oproti zatýkaciemu rozkazu vydanému

francúzskym prokurátorom s tým, že tieto informácie má zabezpečiť a predložiť krajská

prokuratúra.

11. Na verejnom zasadnutí krajského súdu 16. októbra 2020 bola oboznámená

odpoveď Odvolacieho súdu v Paríži (ďalej len „francúzsky odvolací súd“) z 9. októbra

2020, podľa ktorej je sťažovateľ pred francúzskymi orgánmi činnými v trestnom konaní iba

v pozícii podozrivej osoby. Následne uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2020 bolo rozhodnuté, že zatýkací rozkaz na sťažovateľa sa vykoná. Proti

tomuto uzneseniu podal sťažovateľ priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí sťažnosť.

Ďalším uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2020 bol sťažovateľ

vzatý do vydávacej väzby. Aj proti tomuto uzneseniu podal ihneď sťažnosť.

12. V písomnom odôvodnení podaných sťažností z 26. októbra 2020 sťažovateľ

prostredníctvom obhajcu namietal, že skutok kladený mu za vinu nebol v čase jeho

údajného spáchania trestným činom podľa slovenského právneho poriadku, v čase

spáchania skutku neexistovala obojstranná trestnosť skutku, časť skutkov uvedených

v zatýkacom rozkaze je premlčaná [čo je obligatórnym dôvodom na odmietnutie vykonania

zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 písm. e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze],

právna kvalifikácia skutkov je nesprávna, pretože nie sú splnené zákonné podmienky

spáchania trestného činu zločineckou skupinou v zmysle a ,

časť skutku podlieha amnestii z 2. januára 2013 [čo je obligatórnym dôvodom

na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona

o európskom zatýkacom rozkaze], existuje fakultatívny dôvod na odmietnutie vykonania

zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 2 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze, je

porušená zásada rovnosti zbraní v ustanovení § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom

rozkaze s poukazom na to, že krajská prokuratúra a sťažovateľ nie sú v rovnoprávnom

postavení, a to pokiaľ ide o možnosť uplatnenia opravného prostriedku, je nevyhnutné

podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov

v súvislosti s otázkou, či je ustanovenie § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze

v súlade s , listinou a dohovorom, keď krajskej prokuratúre priznáva oprávnenie

podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vykonaní alebo

nevykonaní zatýkacieho rozkazu z viacerých dôvodov ako sťažovateľovi, je nevyhnutné

položiť prejudiciálne otázky súdnemu dvoru, či je francúzsky prokurátor dostatočne

nezávislý od výkonnej moci, aby mohol byť považovaný za súdny orgán, či porušuje

ustanovenie § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze európske právo, keď

krajskej prokuratúre priznáva oprávnenie podať opravný prostriedok proti uzneseniu

o vykonaní alebo nevykonaní zatýkacieho rozkazu z viacerých dôvodov ako sťažovateľovi,

či za situácie, keď je medzi krajskou prokuratúrou, sťažovateľom a krajským súdom zhoda

o existencii fakultatívneho dôvodu na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa

§ 23 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, je v súlade s európskym právom

zatýkací rozkaz vykonať, a či je dostatočným dôvodom na obligatórne odmietnutie

vykonania zatýkacieho rozkazu, ak skutok spáchaný dvoma osobami je právne

kvalifikovaný ako trestný čin spáchaný zločineckou skupinou v zmysle francúzskeho práva,

hoci podľa slovenského práva sa vyžadujú najmenej tri osoby, a napokon je namieste

zohľadniť prezumpciu neviny, ktorá je sama osebe dôvodom na umiernenosť a na aplikáciu

princípu proporcionality pri rozhodovaní o vzatí, resp. nevzatí sťažovateľa do vydávacej

väzby.

13. Podaním obhajcu z 13. novembra 2011 (správne má byť 13. novembra 2020,

pozn.) doplnil sťažovateľ odôvodnenie sťažnosti zo 16. októbra 2020 námietkou, že nie je

v žiadnom prípade prípustné, aby bola do vydávacej väzby vzatá osoba, ktorá je

v procesnom postavení podozrivého a nebolo jej vznesené obvinenie. Sťažovateľ zároveň

požiadal o okamžité prepustenie z vydávacej väzby. Ďalším podaním zo 16. novembra 2020

opätovne požiadal o okamžité prepustenie z vydávacej väzby.

14. Uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. novembra 2020

a sp. zn. zo 4. novembra 2020 boli sťažnosti podané sťažovateľom proti

uzneseniam krajského súdu o vykonaní zatýkacieho rozkazu a o vzatí sťažovateľa

do vydávacej väzby zamietnuté.

15. Podľa § 24 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze v zákonnej lehote 10

dní s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote dôjde 27. novembra 2020 k odovzdaniu

sťažovateľa na trestné stíhanie do Francúzska, čo bude nezvratným a nenapraviteľným

zásahom do jeho základných práv a slobôd.

16. Ústavný súd je jediným orgánom disponujúcim právomocou a prostriedkami,

ktoré môžu vytvoriť podmienky na to, aby bola sťažovateľovi poskytnutá ochrana jeho

označených práv podľa , listiny, dohovoru a charty.

17. Sťažovateľ v prvom rade v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti

žiada, aby ústavný súd prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, odložil

vykonateľnosť uznesení najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. novembra 2020

a sp. zn. zo 4. novembra 2020 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej,

krajskej prokuratúre, krajskému súdu, najvyššiemu súdu, ministrovi spravodlivosti

Slovenskej republiky a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj Národnej

ústredni SIRENE dočasne zakázal vykonať zatýkací rozkaz, pričom súčasne žiada dočasne

zakázať odovzdanie sťažovateľa francúzskym orgánom.

18. Vo veci samej sťažovateľ uvádza, že obe uznesenia najvyššieho súdu sú

nezákonné a ústavne nekonformné, pretože porušujú základné ústavné princípy ako

integrálnu súčasť práva na slobodu a bezpečnosť, práva na rozhodnutie súdu o nezákonnosti

pozbavenia slobody, práva na rovnosť účastníkov v konaní, práva na zákonného sudcu

a práva na spravodlivé súdne konanie. Došlo k neprípustným zásahom do jeho práv, ktoré

v ďalšom bližšie konkretizuje.

Nepoloženie prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru

19. Sťažovateľ vo svojom podaní z 26. októbra 2020 (odôvodnení sťažností proti

uzneseniam krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2020) žiadal najvyšší súd,

aby konanie prerušil a položil súdnemu dvoru nasledovné prejudiciálne otázky:

a) «Je prokurátor, akým je aj Prokurátor republiky vo výkone funkcie na Súde prvého

stupňa v Paríži, 1. zástupca prokurátora Etienne Laguarigue-de Survilliers, ktorý

v súlade s vnútroštátnym právom podlieha možným usmerneniam alebo pokynom, či

už priamym alebo nepriamym, od ministra spravodlivosti, dostatočne nezávislý

od výkonnej moci, aby mohol byť považovaný za „súdny orgán“ v zmysle článku 6

ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584?» (iba na túto jedinú otázku dal najvyšší súd

v jednom z dvoch napádaných uznesení reálnu a vecnú odpoveď, prečo nie je

potrebné a ani nevyhnutné položiť sťažovateľom navrhovanú prejudiciálnu otázku

súdnemu dvoru);

b) „Porušuje ustanovenie o európskom zatýkacom

rozkaze ustanovenia rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom

zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV)

a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, keď prokurátorovi ako orgánu

verejnej moci zastupujúcej štát (vyžiadaný štát) priznáva oprávnenie podať sťažnosť

ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vykonaní alebo nevykonaní

európskeho zatýkacieho rozkazu z viacerých dôvodov (konkrétne prokurátor má

oprávnenie podať sťažnosť z (i) dôvodu uvedeného v § 23 ods. 1 zákona o EZR ako aj

z (ii) dôvodu uvedeného v § 23 ods. 2 zákona o EZR ako aj z (iii) dôvodu, že ak bolo

vydaním rozhodnutia a/alebo postupom, ktorý mu predchádzal, porušený zákon) ako

vyžiadanej osobe, ktorá má iba právo podať sťažnosť iba z (i) dôvodu uvedeného

v § 23 ods. 1 zákona o EZR?“ (na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú

odpoveď);

c) „Porušuje situácia pri ktorej dôjde k samotnému skonštatovaniu a k zhode právnych

názorov vyžiadanej osoby a jej obhajoby, prokuratúry zastupujúcej vyžiadaný štát

a krajského súdu pri rozhodovaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu (aké sú

vo veci samej) o splnení zákonom vyžadovaných podmienkach na odmietnutie výkonu

napádaného EZR v zmysle ust. o európskom

zatýkacom rozkaze ustanovenia rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002

o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi

(2002/584/SVV) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, keď napriek tejto

zhode právnych názorov všetkých subjektov trestného konania (konajúci krajský súd,

krajská prokuratúra zastupujúca vyžiadaný štát a vyžiadaná osoba zastúpená svojim

obhajcom ako advokátom) dôjde k vykonaniu európskeho zatýkacieho rozkazu?“

(na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď);

d) „Je dostatočným dôvodom na obligatórne odmietnutie vykonania európskeho

zatýkacieho rozkazu, ak skutok údajne spáchaný dvoma osobami opísaný

v európskom zatýkacom rozkaze je právne kvalifikovaný ako trestný čin spáchaný

zločineckou organizáciou v zmysle práva vydávacieho členského štátu, ale na území

vykonávacieho členského štátu sa na platnú právnu kvalifikáciu trestného činu

spáchaného zločineckou organizáciou vyžadujú najmenej tri osoby, v zmysle

ustanovení rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači

a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV)?“ (na túto

otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď).

20. V závere uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. sa uvádza, že

„Vzhľadom na prezentovaný záver najvyšší súd konštatuje, že v prejednávanej veci nezistil

žiadny dôvod na prerušenie konania a predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho

konania pred súdnym dvorom Európskej únie.“. Tento právny záver považuje sťažovateľ

za absolútne arbitrárny a nezákonný. Je toho názoru, že dôvodne navrhol položenie

prejudiciálnych otázok, keďže tieto boli fundamentálne vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti

zatýkacieho rozkazu.

Porušenie princípu rovnosti zbraní

21. Sťažovateľ na základe argumentácie v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu

vo vzťahu k súladu ustanovenia § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze

s a úniovým právom žiadal najvyšší súd prerušiť konanie aj pre účely podania

návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Žiadal položiť

ústavnému súdu nasledovnú otázku:

„Je ustanovenie o európskom zatýkacom rozkaze

v súlade s a v súlade s Dohovoru ako aj

v súlade s SR a v súlade s Listiny s poukazom na

ods. 4 SR, keď prokurátorovi ako orgánu verejnej moci zastupujúcej štát (vyžiadaný

štát) priznáva oprávnenie podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu

o vykonaní alebo nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu z viacerých dôvodov

(konkrétne prokurátor má oprávnenie podať sťažnosť z (i) dôvodu uvedeného v § 23 ods. 1

zákona o EZR ako aj z (ii) dôvodu uvedeného v § 23 ods. 2 zákona o EZR ako aj z (iii)

dôvodu, že ak bolo vydaním rozhodnutia a/alebo postupom, ktorý mu predchádzal,

porušený zákon) ako vyžiadanej osobe, ktorá má iba právo podať sťažnosť iba z (i) dôvodu

uvedeného v § 23 ods. 1 zákona o EZR?“

22. Ani tomuto návrhu sťažovateľa najvyšší súd nevyhovel a odignoroval ho, a to aj

napriek tomu, že právo na obhajobu, ktoré nepochybne zahŕňa v sebe aj princíp rovnosti

zbraní strán trestného konania, je garantované čl. 48 ods. 2 charty.

23. Podľa § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze proti rozhodnutiu

krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej

osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu

podľa § 23 ods. 1, sťažnosť má odkladný účinok; sťažnosť prokurátora je prípustná pre

niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23

alebo ak rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu bol porušený tento zákon;

sťažnosť má odkladný účinok.

24. Sťažovateľ poukazuje na nerovnosť medzi jeho postavením a postavením

krajskej prokuratúry pri vymedzení dôvodov, pre ktoré možno podať sťažnosť proti

rozhodnutiu o vykonaní, resp. nevykonaní zatýkacieho rozkazu. Absentuje preto rovnováha

v procesných oprávneniach, ktorými sa strany môžu domáhať ochrany svojich práv. Podľa

jeho názoru nemožno súhlasiť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého ani keby sa

najvyšší súd stotožnil s ústavnou nesúladnosťou ustanovenia § 22 ods. 7 zákona

o európskom zatýkacom rozkaze, nemalo by význam iniciovať konanie pred ústavným

súdom o súlade právnych predpisov z dôvodu, že ani eventuálny záver ústavného súdu

o neústavnosti daného ustanovenia by nemal pre vec význam z pohľadu konečných záverov,

keďže by neodôvodňoval zmenu rozhodnutia krajského súdu a nemal by vplyv na výsledné

postavenie sťažovateľa. Nesúhlas sťažovateľa s týmto názorom vyplýva z existencie

fakultatívnych dôvodov na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 2

zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Keďže ustanovenie § 22 ods. 7 zákona

o európskom zatýkacom rozkaze limitovalo sťažovateľa na podanie sťažnosti len pre

niektorý z dôvodov podľa § 23 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze (nie teda aj

podľa § 23 ods. 2, resp. preto, že bol porušený zákon), došlo k porušeniu princípu rovnosti

zbraní v neprospech sťažovateľa, resp. v prospech krajskej prokuratúry. Ak by bol

sťažovateľ oprávnený podať sťažnosť aj pre niektorý z dôvodov podľa § 23 ods. 2 zákona

o európskom zatýkacom rozkaze, či preto, že vo veci bol porušený zákon (akceptovanie

listinného dôkazu v anglickom jazyku v rozpore so zákonom), mohla by takto odôvodnená

sťažnosť vyvolať zmenu rozhodnutia krajského súdu o vykonaní zatýkacieho rozkazu.

Nemožnosť vydania zatýkacieho rozkazu na podozrivú osobu

a nemožnosť vziať podozrivú osobu do vydávacej väzby

25. Procesné postavenie sťažovateľa vo Francúzsku bolo v konaní vedenom

najvyšším súdom od počiatku sporné. Túto skutočnosť sťažovateľ namietal už pri prvotných

úkonoch súvisiacich s vydaným zatýkacím rozkazom. Krajský súd na verejnom zasadnutí

18. septembra 2020 skonštatoval potrebu objasniť, v akom procesnom postavení sa

sťažovateľ aktuálne nachádza. Na nasledujúcom verejnom zasadnutí 16. októbra 2020 bola

ako listinný dôkaz prečítaná odpoveď francúzskeho odvolacieho súdu z 9. októbra 2020.

Na túto okolnosť sa malo prihliadať ex offo, čo sa však nestalo. Pritom z odpovede

francúzskeho odvolacieho súdu vyplýva, že sťažovateľ mal procesné postavenie účastníka

konania ako podozrivého zo spáchania trestného činu.

26. Podľa presvedčenia sťažovateľa tak závažný trestno-procesný prostriedok, akým

je zatýkací rozkaz, nie je za žiadnych okolností možné aplikovať voči podozrivej osobe, ale

výlučne len voči osobe obvinenej, teda takej osobe, voči ktorej sa na podklade vzneseného

obvinenia vedie trestné stíhanie. Vydanie zatýkacieho rozkazu voči osobe v procesnom

postavení podozrivej osoby (nie teda obvinenej osoby) je absolútne nepredvídateľným

zásahom do základných práv a slobôd, ktorý nemôže obstáť v teste proporcionality.

27. Bolo potrebné tiež zvážiť, či by namiesto vydania zatýkacieho rozkazu nebolo

možné použiť iné (miernejšie) opatrenia justičnej spolupráce (napr. vydanie európskeho

vyšetrovacieho príkazu na vypočutie podozrivého, a to alebo prostredníctvom video

spojenia alebo cestou dožiadania).

28. V situácii, keď sťažovateľ je pred francúzskymi orgánmi činnými v trestnom

konaní iba v pozícii podozrivej osoby, nie je možné vydať na neho zatýkací rozkaz.

Je neprípustné, aby bez uplatnenia miernejších prostriedkov sa v rozpore s princípom

proporcionality pristúpilo priamo k vydaniu zatýkacieho rozkazu.

K zásade zákazu denegationis iustitiae

29. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu 4. novembra 2020 vo veci

sp. zn. vyplýva, že neverejné zasadnutie trvalo od 10.00 h do 10.15 h (teda

15 minút), pričom malo byť údajne prečítané napadnuté uznesenie, podaná sťažnosť

a podstatný obsah spisu. Uznesením sp. zn. zo 4. novembra 2020 bola

zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu o jeho vzatí

do vydávacej väzby.

30. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu 4. novembra 2020 vo veci

sp. zn. vyplýva, že neverejné zasadnutie trvalo od 10.15 h do 10.30 h (teda

15 minút), pričom malo byť údajne prečítané napadnuté uznesenie, podaná sťažnosť

a podstatný obsah spisu. Uznesením sp. zn. zo 4. novembra 2020 bola

zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu o vykonaní

zatýkacieho rozkazu.

31. Z obsahu zápisníc z neverejných zasadnutí, ako aj z uznesení najvyššieho súdu

vyplýva, že tento najprv v čase od 10.00 h do 10.15 h rozhodol o vydávacej väzbe

sťažovateľa a následne v čase od 10.15 h do 10.30 h rozhodol o vykonaní zatýkacieho

rozkazu, čo vôbec nekorešponduje s odôvodnením týchto uznesení. Najvyšší súd

v odôvodnení uznesenia sp. zn. konštatuje, že vzhľadom na zamietnutie

sťažnosti proti uzneseniu o výkone zatýkacieho rozkazu odôvodnenosť väzby sťažovateľa

bezpochyby naďalej pretrváva. Odôvodnenie tohto uznesenia je zmätočné, keďže podľa

zápisníc bolo najprv rozhodnuté o vydávacej väzbe a až následne o vykonaní zatýkacieho

rozkazu, čím najvyšší súd de iure konal ústavne nekonformne a nezákonne.

32. Sťažovateľ rovnako dáva do pozornosti skutočnosť, že je objektívne nemožné,

aby v priebehu 30 minút najvyšší súd prečítal počas neverejných zasadnutí všetky tie listiny,

ktoré uvádza. Možno preto uzavrieť, že sa najvyšší súd pred rozhodnutí de facto nemohol

oboznámiť s obsahom všetkých týchto listín, v dôsledku čoho rozhodol bez riadnej znalosti

veci. Došlo tým k denegationis iustitiae v neprospech sťažovateľa.

Primerané finančné zadosťučinenie

33. Vzhľadom na mimoriadne intenzívny zásah do práv sťažovateľa je daná

existencia hypotézy pre priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia za nehmotnú ujmu v podobe intenzívneho duševného, ale aj

fyzického utrpenia spojeného s tak zásadným zásahom do osobnej slobody sťažovateľa.

Za primerané považuje sťažovateľ finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, eventuálne

vo výške podľa úvahy ústavného súdu.

34. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky, svojím uznesením sp. zn. zo dňa

04.11.2020 ako aj konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu porušil základné práva

a slobody sťažovateľa a to základné práva a slobody čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17

ods. 4, a podľa , ako aj podľa 7 ods. 1, ,

čl. 8 ods. 2, čl. 8 ods. 4 a čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 5 ods. 1

a ods. 3 a ods. 4, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 6

ods. 1, Charty základných práv Európskej únie.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky, svojím uznesením sp. zn. zo dňa

04.11.2020 ako aj konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu porušil základné práva

a slobody sťažovateľa a to základné práva a slobody podľa čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17

ods. 4, , podľa , , ,

čl. 8 ods. 4, čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 3 a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 6 ods. 1, Charty

základných práv Európskej únie.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa

04.11.2020 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

IV. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa

04.11.2020 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

V. Prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a pod sp. zn. , aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

sťažovateľa ( , dátum narodenia: , trvale bytom:

, štáty občan SR, t. č. v ÚVV a ÚVTOS ) bezodkladne

prepustil z väzby na slobodu.

VI. Sťažovateľovi priznáva voči porušovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000,-EUR (eventuálne vo výške podľa úvahy Ústavného súdu Slovenskej

republiky), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť sťažovateľovi, a to

na bankový účet sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

tohto nálezu.

VII. Sťažovateľovi priznáva voči porušovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 900,58 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na bankový

účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto nálezu.“

35. Z doplnenia ústavnej sťažnosti z 30. novembra 2020 doručeného ústavnému súdu

elektronicky toho istého dňa vyplývajú poukazy na judikatúru ústavného súdu, ako aj

Ústavného súdu Českej republiky v súvislosti s predkladaním prejudiciálnych otázok

súdnemu dvoru.

36. Z doplnenia ústavnej sťažnosti z 2. decembra 2020 doručeného ústavnému súdu

elektronicky toho istého dňa vyplýva poukaz na judikatúru ústavného súdu v súvislosti

s porušením práva na nepozbavenie osobnej slobody inak ako zo zákonných dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

37. Z doplnenia ústavnej sťažnosti z 21. decembra 2020 doručeného ústavnému súdu

elektronicky toho istého dňa vyplýva doplnenie argumentácie vo vzťahu k namietanej

nesprávnej právnej kvalifikácii skutkov uvedených v zatýkacom rozkaze (trestný čin

„spáchaný zločineckou skupinou“). Poukazuje sa pritom aj na závery Ústavného súdu

Českej republiky.

38. Z doplnenia ústavnej sťažnosti z 12. januára 2021 doručeného ústavnému súdu

elektronicky 13. januára 2021 vyplýva, že v prílohe predkladá potvrdenie francúzskeho

obhajcu sťažovateľa (keďže sťažovateľ sa od 27. novembra 2020 proti svojej vôli nachádza

vo Francúzsku), podľa ktorého až 27. novembra 2020 bol francúzskymi vyšetrovacími

úradmi formálne obvinený, čo de iure znamená, že do 27. novembra 2020 nebol formálne

obvinený a že teda bol vzatý do vydávacej väzby nie v postavení obvineného, ale iba

podozrivého.

II.

Vyjadrenia najvyššieho súdu a replika právneho zástupcu sťažovateľa

39. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. -632 z 28. decembra

2020 doručeného ústavnému súdu 12. januára 2021 vyplýva, že poukazuje na odôvodnenie

napadnutých rozhodnutí, v ktorých sa najvyšší súd náležite vysporiadal s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa vrátane toho, prečo neinicioval prejudiciálne

konanie pred súdnym dvorom, ale ani konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným

súdom. Okrem toho dodáva, že z pohľadu slovenských orgánov ako vykonávajúcich

justičných orgánov je irelevantné procesné označenie vyžiadanej osoby podľa právneho

poriadku štátu pôvodu, ktoré môže byť (a aj je) v jednotlivých členských štátoch rozdielne

(podozrivý, obvinený, obžalovaný a pod.). Rozhodujúce je to, že ide o osobu, ktorá má byť

na základe zatýkacieho rozkazu vydaného justičným orgánom štátu pôvodu zadržaná

a vydaná tomuto štátu na účely trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody.

Zo zatýkacieho rozkazu, ktorý bol predmetom rozhodovania v danej veci, je nepochybne

zrejmé, že ten bol na sťažovateľa ako vyžiadanú osobu vydaný pre účely jeho trestného

stíhania v štáte pôvodu. Aj z týchto dôvodov navrhuje predseda najvyššieho súdu ústavnú

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

40. Z prípisu predsedu najvyššieho súdu č. k. -632 zo 7. januára 2021

doručeného ústavnému súdu 15. januára 2021 vyplýva, že dodatočne zasiela vyjadrenie

predsedu senátu najvyššieho súdu.

41. Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu zo 4. januára 2021 vyplýva, že

podľa jeho názoru sťažovateľ uplatnil v ústavnej sťažnosti v prevažnej miere argumentáciu

zhodnú s tou, akú uviedol už v sťažnostiach smerujúcich proti uzneseniam krajského súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2020. V odôvodnení uznesení sp. zn.

a sp. zn. zo 4. novembra 2020 sa najvyšší súd náležitým spôsobom

vysporiadal so všetkými právne relevantnými námietkami sťažovateľa uplatnenými

v podaných sťažnostiach, pričom zároveň odôvodnil rozhodnutie nevyhovieť návrhu

sťažovateľa na prerušenie konania pre účely predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho

konania pred súdnym dvorom, resp. podania návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom o súlade právnych predpisov, keďže s prihliadnutím na materiálny obsah

jednotlivých navrhovaných otázok nevidel potrebu iniciovať konanie pred súdnym dvorom,

ale ani pred ústavným súdom. Osobitne je potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľa

týkajúcej sa jeho procesného postavenia v štáte pôvodu, v kontexte ktorého argumentoval,

že zatýkací rozkaz nie je možné aplikovať voči osobe podozrivej, ale výlučne voči osobe

obvinenej. V predmetnej súvislosti treba prioritne zdôrazniť, že procesné označenie

vyžiadanej osoby sa v jednotlivých členských štátoch Európskej únie spravidla diferencuje,

pričom jej konkrétne označenie podľa právneho poriadku štátu pôvodu je pre slovenské

orgány vystupujúce v pozícii vykonávajúcich justičných orgánov irelevantné. Ako kľúčovú

z hľadiska rozhodovania slovenských orgánov v postavení vykonávajúcich justičných

orgánov je potrebné považovať skutočnosť, že sťažovateľ v danom prípade predstavoval

osobu, ktorá mala byť na základe zatýkacieho rozkazu vydaného justičným orgánom štátu

pôvodu v zmysle ustanovenia § 3 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze

zadržaná a vydaná tomuto štátu na účely trestného stíhania pre špecifikované trestné činy.

Na podklade uvedených skutočností je zrejmé, že ústavná sťažnosť je neopodstatnená

a k porušeniu sťažovateľom označených (a ani žiadnych iných) práv konaním a uzneseniami

najvyššieho súdu dôjsť nemohlo.

42. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. januára 2021 doručenej ústavnému

súdu elektronicky toho istého dňa, ktorou reaguje na prípis predsedu najvyššieho súdu

zo 7. januára 2021 a na vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu zo 4. januára 2021,

vyplýva, že sťažovateľ v celom rozsahu rozporuje tieto podania. Poukazuje na to, že

najvyšší súd nijako nevysvetlil, prečo nepoložil všetky štyri sťažovateľom navrhované

prejudiciálne otázky súdnemu dvoru, čím odňal aj sťažovateľovo právo na zákonného

sudcu. Rovnako nevysvetlil, prečo nepodal ústavnému súdu návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov. Napokon sa nevyjadril ani k tomu, ako bolo možné za 15

minút prečítať celú sťažnosť a celé uznesenie krajského súdu (t. j. 18 strán).

III.

Skutkový stav veci

43. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu sp. zn.

z 18. septembra 2020 vo veci návrhu krajskej prokuratúry na vykonanie zatýkacieho

rozkazu vyplýva, inter alia, že krajský súd požiadal krajskú prokuratúru o doplňujúce

informácie z francúzskej strany týkajúce sa otázky, akej povahy je zatýkací rozkaz vydaný

francúzskym súdom majúci identický dátum a spisovú značku ako zatýkací rozkaz vydaný

francúzskym prokurátorom. Je tiež potrebné objasniť, v akom procesnom postavení sa

aktuálne nachádza sťažovateľ, a získať informácie o tom, čo je dôvodom rozdielnej

formulácie skutkov vymedzených v zatýkacom rozkaze vydanom francúzskym súdom

a v zatýkacom rozkaze vydanom francúzskym prokurátorom.

44. Z prípisu francúzskeho prokurátora z 9. októbra 2020 adresovaného krajskému

prokurátorovi vyplýva, že zasiela doplňujúce informácie o sťažovateľovi, ktoré si vyžiadali

slovenské orgány. Zatýkací rozkaz, ktorý vydala 24. decembra 2019 pani Brigitte Jolivet,

podpredsedníčka súdu pre občianskoprávne a trestné záležitosti v Paríži poverená

vyšetrovaním, je vnútroštátnym zatýkacím rozkazom, na ktorom sa zakladá zatýkací rozkaz

vydaný a zverejnený v ten istý deň francúzskym prokurátorom. Tieto dva zatýkacie rozkazy

majú preto to isté číslo konania. Procesné postavenie sťažovateľa je postavením účastníka

konania podozrivého zo spáchania trestného činu z dôvodu skutkov uvedených v zatýkacom

rozkaze francúzskeho súdu. Oba zatýkacie rozkazy sa zakladajú na tých istých skutkoch, ale

ich opis v zatýkacom rozkaze vydanom francúzskym prokurátorom je odlišný vzhľadom

na to, že sa museli dodržať kritériá kladené na formu takéhoto zatýkacieho rozkazu, čo

znamená, že jeho rozsah nesmie presiahnuť 10 riadkov.

45. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2020 vyplýva, že neverejné zasadnutie trvalo od 10.00 h do 10.15 h

Predmetom konania bolo rozhodnúť o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2020. Prečítané boli napadnuté

uznesenie, podaná sťažnosť a podstatný obsah spisu. Správu o stave veci podal predseda

senátu Dr. Hatala. Po porade bolo prijaté uznesenie, ktorým bola sťažnosť podaná

sťažovateľom podľa zamietnutá.

46. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2020 vyplýva, že neverejné zasadnutie trvalo od 10.15 h do 10.30 h

Predmetom konania bolo rozhodnúť o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2020. Prečítané boli napadnuté

uznesenie, podaná sťažnosť a podstatný obsah spisu. Správu o stave veci podal predseda

senátu Dr. Hatala. Po porade bolo prijaté uznesenie, ktorým bola sťažnosť podaná

sťažovateľom podľa zamietnutá.

47. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. novembra 2020

vyplýva, že ním bola podľa zamietnutá sťažnosť

podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra

2020 o vykonaní zatýkacieho rozkazu.

48. Podľa názoru najvyššieho súdu prioritne bolo potrebné zamerať sa na zisťovanie,

či existuje niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23

ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Uvedené vyplýva z tej podstatnej

skutočnosti, že sťažnosť podal výlučne sťažovateľ ako vyžiadaná osoba a v takom prípade

ustanovenie § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze viaže prípustnosť podania

sťažnosti len na prípady namietania existencie niektorého z dôvodov odmietnutia vykonania

zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1.

49. Nebolo zistené naplnenie ani jedného z dôvodov obligatórneho odmietnutia

vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

Sťažovateľ pritom výslovne namietal splnenie troch dôvodov, a to podľa § 23 ods. 1

písm. a), d) a e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

50. Sťažovateľ predovšetkým spochybnil splnenie podmienky existencie obojstrannej

trestnosti vo vzťahu k časti skutkov vymedzených v zatýkacom rozkaze, čo podľa neho

zakladá dôvod na obligatórne odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1

písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

51. Zo znenia ustanovenia § 23 ods. 1 písm. d) prvej vety zákona o európskom

zatýkacom rozkaze vyplýva, že súd obligatórne odmietne vykonať zatýkací rozkaz

v prípade kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to jednak, že skutok, pre ktorý bol

vydaný zatýkací rozkaz, nie je trestným činom podľa slovenského právneho poriadku,

a súčasne nesmie ísť o konanie podľa § 4 ods. 4 a 5 zákona o európskom zatýkacom

rozkaze. Inými slovami, predmetný dôvod odmietnutia vykonania zatýkacieho rozkazu sa

týka iba takých trestných činov, ktoré nie sú trestnými činmi podľa slovenského právneho

poriadku a zároveň nie sú ani uvedené v zozname v § 4 ods. 4 zákona o európskom

zatýkacom rozkaze, pri ktorých sa overovanie obojstrannej trestnosti nevyžaduje.

52. Najvyšší súd považuje za preukázané, že sťažovateľ bol na základe zatýkacieho

rozkazu vydaného francúzskym prokurátorom vyžiadaný na trestné stíhanie pre päť

trestných činov bližšie špecifikovaných v zatýkacom rozkaze. Francúzsky prokurátor štyri

z týchto trestných činov označil priradením do niektorej z kategórií trestných činov

taxatívne vymedzených v § 4 ods. 4 zákona o európskom zatýkacom rozkaze (konkrétne

účasť na zločinnom spolčení, nedovolené obchodovanie s omamnými a psychotropnými

látkami, legalizácia príjmov z trestnej činnosti a nedovolené obchodovanie s hormonálnymi

látkami a inými prostriedkami na podporu rastu). Z obsahu zatýkacieho rozkazu zároveň

vyplýva, že horná hranica trestu odňatia slobody najprísnejšieho z nich predstavuje 10

rokov, na základe čoho krajský súd správne konštatoval splnenie podmienok podľa § 4

ods. 3 zákona o európskom zatýkacom rozkaze a výnimku z nutnosti skúmania podmienky

obojstrannej trestnosti skutku zo strany vykonávajúceho štátu.

53. Zároveň vo vzťahu k poslednému trestnému činu, ktorý nebol francúzskym

prokurátorom priradený k niektorej z kategórií trestných činov uvedených v § 4 ods. 4

zákona o európskom zatýkacom rozkaze, najvyšší súd v zhode s názorom krajského súdu

uvádza, že aj dotknutý trestný čin (konkrétne trestný čin nelegálneho výkonu lekárnického

povolania) možno posúdiť ako trestný čin podľa slovenského právneho poriadku, a to

konkrétne ako trestný čin neoprávneného zaobchádzania s liekmi, liečivami

a zdravotníckymi pomôckami podľa , prípadne ako trestný čin

neoprávneného podnikania podľa .

54. Na základe uvedených skutočností dospel najvyšší súd k záveru, že v danom

prípade nemožno konštatovať naplnenie podmienok pre odmietnutie vykonania zatýkacieho

rozkazu v zmysle § 23 ods. 1 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

55. V nadväznosti na predchádzajúcu námietku najvyšší súd v snahe zachovať

koncepčnosť odôvodnenia rozhodnutia založenú na vzájomnom vecnom prepojení

jednotlivých sťažnostných námietok upriamil pozornosť na námietku sťažovateľa týkajúcu

sa nesprávnej právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu spáchaného zločineckou

organizáciou, ktorú sťažovateľ odôvodnil tým, že v danom prípade nebol naplnený znak

spočívajúci v zákonom požadovanom počte osôb. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal

na odlišnú právnu úpravu zakotvenú v , ktorý v ustanovení

definuje zločineckú skupinu ako štruktúrovanú skupinu najmenej troch osôb, pričom v opise

skutku v zatýkacom rozkaze figurujú iba dve osoby (sťažovateľ a ).

56. Pri posudzovaní predmetnej otázky treba za kľúčovú považovať skutočnosť, že

francúzsky prokurátor kvalifikoval konanie sťažovateľa ako trestný čin spadajúci

do kategórie trestných činov taxatívne vymedzených v § 4 ods. 4 zákona o európskom

zatýkacom rozkaze, konkrétne do kategórie „účasť na zločinnom spolčení“, v prípade

ktorých zákon stanovuje exempciu z povinnosti skúmať splnenie podmienky obojstrannej

trestnosti zo strany vykonávajúceho štátu. Treba tiež zdôrazniť, že pre posúdenie znakov

trestného činu v kontexte jeho možného priradenia k niektorej z kategórií trestných činov

uvedených v § 4 ods. 4 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa nevyžaduje, aby sa

pomenovanie alebo znaky trestného činu podľa právneho poriadku štátu pôvodu

a vykonávajúceho štátu zhodovali (§ 4 ods. 5 zákona o európskom zatýkacom rozkaze).

V danom prípade je teda rozhodujúci právny poriadok štátu, ktorý vydáva zatýkací rozkaz.

57. Aplikujúc uvedené na prejednávanú vec, treba konštatovať, že skutočnosť, že

Slovenská republika ako vykonávajúci štát upravuje znaky kvalifikačného pojmu zločinecká

skupina odlišne ako štát pôvodu, nie je v danom prípade relevantná z hľadiska právneho

posúdenia daného skutku pre účely rozhodnutia o vykonaní zatýkacieho rozkazu.

58. Ako ďalší z dôvodov na obligatórne odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu

označil sťažovateľ dôvod podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona o európskom zatýkacom

rozkaze, ktorého údajnú existenciu odôvodnil tým, že časť skutku vymedzeného

v zatýkacom rozkaze podlieha amnestii udelenej prezidentom Slovenskej republiky

2. januára 2013 uverejnenej v Zbierke .

59. Vo všeobecnosti treba uviesť, že amnestia ako dôvod na odmietnutie vykonania

zatýkacieho rozkazu je aplikovateľná iba v prípade, ak štát, ktorý ho má vykonať, môže

na svojom území uplatňovať trestnú jurisdikciu. Odmietnutie vykonania zatýkacieho

rozkazu prichádza teda do úvahy iba vtedy, ak sa na trestný čin, pre ktorý bol zatýkací

rozkaz vydaný, vzťahuje amnestia udelená v Slovenskej republike a slovenský právny

poriadok upravuje právomoc slovenských orgánov na trestné stíhanie tohto trestného činu.

60. Ako vyplýva zo znenia , prezident Slovenskej

republiky má vo svojej kompetencii odpúšťať a zmierňovať tresty uložené súdmi v trestnom

konaní a zahládzať odsúdenie, a to formou individuálnej milosti alebo amnestie. Podstatné

je, že v zmysle aktuálnej právnej úpravy prezident Slovenskej republiky nedisponuje

oprávnením nariadiť, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo

(tzv. abolícia).

61. Treba konštatovať, že vzhľadom na skutočnosť, že zatýkací rozkaz bol vydaný

pre účely trestného stíhania sťažovateľa pre v ňom špecifikované trestné činy, pričom

sťažovateľovi nebol dosiaľ uložený žiadny trest zo strany francúzskych ale ani slovenských

justičných orgánov, amnestia, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva (na základe ktorej došlo

k odpusteniu trestov právoplatne uložených predo dňom rozhodnutia o amnestii za

podmienok bližšie špecifikovaných), sa na daný prípad jednoznačne nevzťahuje, a preto je

aplikácia citovaného dôvodu na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu vylúčená.

62. Sťažovateľ ďalej namietal premlčanie trestného stíhania podľa slovenského

právneho poriadku vo vzťahu ku skutkom posúdeným v zatýkacom rozkaze ako prečiny

(neoprávnené zaobchádzanie s látkami s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom

podľa ), čím malo dôjsť k naplneniu obligatórneho dôvodu

na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 písm. e) zákona

o európskom zatýkacom rozkaze.

63. Treba uviesť, že na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1

písm. e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa vyžaduje, aby vykonávajúci justičný

orgán zistil, že trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody vyžiadanej osoby sú

premlčané podľa slovenského právneho poriadku a na stíhanie trestného činu je daná

právomoc slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku. Pre naplnenie tohto

dôvodu musia byť teda splnené dve podmienky, a to jednak z pohľadu prejednávanej veci

(zatýkací rozkaz bol vydaný na účely trestného stíhania), že trestné stíhanie vyžiadanej

osoby je premlčané podľa slovenského právneho poriadku, ale zároveň, že na stíhanie

trestného činu je daná právomoc slovenských orgánov podľa slovenského právneho

poriadku.

64. Ako to už bolo predtým uvedené, v danej veci bol vydaný zatýkací rozkaz

francúzskym justičným orgánom na účely trestného stíhania v ňom vymedzených trestných

činov, a preto je potrebné premlčanie skúmať z tohto pohľadu. Premlčanie trestného stíhania

upravuje slovenský právny poriadok v ustanovení , pričom

dĺžka premlčacej doby v konkrétnom prípade je determinovaná závažnosťou trestného činu

vyjadrenou v sadzbe trestu odňatia slobody za daný trestný čin. Ako sťažovateľ správne

uviedol, premlčacia doba trestného stíhania pre prečin, za ktorý v osobitnej

časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri

roky (do tejto kategórie možno zaradiť práve trestný čin podľa ,

na ktorý sťažovateľ poukázal a ktorého premlčanie namietal) je ustanovená v § 87 ods. 1

písm. d) na päť rokov. Podľa

premlčanie trestného stíhania sa prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého

premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní,

sudcu pre prípravné konanie alebo súdu, smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa,

pričom zároveň platí, že prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba (§ 87 ods. 4

).

65. V kontexte namietaného premlčania trestného stíhania podľa slovenského

právneho poriadku [a s ním previazaného dôvodu na odmietnutie vykonania zatýkacieho

rozkazu podľa § 23 ods. 1 písm. e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze] treba poukázať

na skutočnosť, že z obsahu spisu je zrejmé, že trestné činy vymedzené v zatýkacom rozkaze

mali byť spáchané v období medzi 1. marcom 2012 a 21. marcom 2017, pričom je zároveň

nepochybné, že francúzske justičné orgány vykonávajú vyšetrovanie minimálne od roku

2017, čoho dôkazom je požiadavka adresovaná slovenským orgánom činným v trestnom

konaní o právnu pomoc, v rámci ktorej došlo k realizácii prehliadky iných priestorov

(na základe príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov z 23. júna 2017) a výsluchu

sťažovateľa, ako aj jeho predvolania na výsluch do Francúzska. Navyše, 28. novembra 2019

došlo vo Francúzsku aj k podaniu obžaloby.

66. Zároveň k argumentácii sťažovateľa treba zdôrazniť, že v podanej sťažnosti

namietal premlčanie trestného stíhania značne všeobecným spôsobom bez uvedenia

konkrétnych argumentov, resp. bližšej špecifikácie konkrétnej časti skutku, ktorá by mala

byť podľa neho premlčaná. Nedostatočný rozsah odôvodnenia námietky ešte umocňuje

skutočnosť, že samotný sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na to, že trestná činnosť bola

páchaná v rozmedzí niekoľkých rokov, no napriek tomu pri počítaní premlčacej lehoty

podľa túto skutočnosť špekulatívne opomína.

67. Opierajúc sa o už uvedené možno konštatovať, že predovšetkým z dôvodu, že

skutok bol páchaný od 1. marca 2012 do 21. marca 2017, pričom k ukončeniu trestnej

činnosti došlo až 21. marca 2017 (od ktorého momentu dochádza k začiatku plynutia

premlčacej lehoty), vo vzájomnej súvzťažnosti so skutočnosťou, že francúzske justičné

orgány preukázateľne realizovali viaceré procesné úkony v rámci vyšetrovania veci (právne

relevantné z hľadiska prerušenia plynutia premlčacej doby), ktoré 28. novembra 2019

„vyústili“ v podanie obžaloby, nedošlo k premlčaniu trestného stíhania vo vzťahu

k žiadnemu z trestných činov vymedzených v zatýkacom rozkaze, a teda že nebol naplnený

ani zákonný obligatórny dôvod na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23

ods. 1 písm. e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

68. Čo sa týka návrhu sťažovateľa na prerušenie konania pre účely predloženia

návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom o ním navrhovaných

otázkach, resp. pre účely podania návrhu na začatie konania pred ústavným súdom o súlade

právnych predpisov, treba uviesť, že túto požiadavku sťažovateľa s prihliadnutím

na materiálny obsah jednotlivých navrhovaných otázok, treba vyhodnotiť ako

neodôvodnenú s konštatovaním, že nebola zistená potreba iniciovať konanie pred súdnym

dvorom, ale ani pred ústavným súdom.

69. Sťažovateľ s poukazom na právne závery uvedené v rozhodnutiach súdneho

dvora vo veciach C-508/18, C-82/19 PPU a C-509/18 spochybnil platnosť zatýkacieho

rozkazu z dôvodu, že tento nebol de iure vydaný justičným (súdnym) orgánom, pričom

navrhol predložiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, či je francúzsky prokurátor

dostatočne nezávislý od výkonnej moci, aby mohol byť považovaný za súdny orgán

v zmysle európskeho práva.

70. V predmetnom kontexte treba poukázať na skutočnosť, že súdny dvor pomerne

často posudzuje otázky týkajúce sa zlučiteľnosti vnútroštátnych úprav ustanovujúcich

orgány oprávnené vydať zatýkací rozkaz s európskym právom, pričom obdobnou

prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa postavenia francúzskych prokurátorov pri vydávaní

zatýkacieho rozkazu sa súdny dvor zaoberal v rozsudku z 12. decembra 2019 v spojených

veciach C-566/19 PPU a C-626/19 PPU. Vo vzťahu k nezávislosti francúzskeho prokurátora

pri vydávaní zatýkacieho rozkazu súdny dvor v tomto rozhodnutí uviedol: „Pokiaľ ide o to,

či prokurátori konajú pri výkone úloh spojených s vydávaním európskych zatykačov

nezávisle, z písomných a ústnych pripomienok, ktoré na pojednávaní na Súdnom dvore

uviedla francúzska vláda vyplýva, že zaručuje nezávislosť súdnych

orgánov, ktoré tvoria sudcovia a prokurátori, a že podľa článku 30 CPP prokuratúra

vykonáva svoje úlohy nezávisle bez vplyvu individuálnych pokynov zo strany výkonnej moci,

pričom minister spravodlivosti môže prokurátorom dávať len všeobecné pokyny týkajúce sa

trestnej politiky s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie tejto politiky na celom území.

Podľa francúzskej vlády tieto všeobecné pokyny nemôže v nijakom prípade brániť

prokurátorovi vo výkone jeho právomoci voľnej úvahy, pokiaľ ide o primeranosť vydania

európskeho zatykača. Navyše podľa článku 31 CPP prokuratúra vedie trestné stíhanie

a požaduje uplatňovanie zákona, pričom dodržiava zásadu nestrannosti. Tieto skutočnosti

postačujú na preukázanie toho, že vo Francúzsku majú prokurátori právomoc nezávisle –

najmä vo vzťahu k výkonnej moci – posudzovať nevyhnutnosť a primeranosť vydania

európskeho zatykača a túto právomoc vykonávajú objektívne pri zohľadnení všetkých

dôkazov v prospech a v neprospech.“

71. Zároveň treba uviesť, že k správnemu vyhodnoteniu otázky nezávislosti

francúzskeho prokurátora od výkonnej moci, ktorá predstavuje nevyhnutný predpoklad pre

akceptovanie, resp. platnosť ním vydaného zatýkacieho rozkazu, v konaní pred krajským

súdom výraznou mierou prispeli informácie poskytnuté zo strany krajskej prokuratúry

(v podobe vyjadrení jednotlivých členských štátov Európskej únie k otázke postavenia

prokurátora, ktoré boli v nadväznosti na rozhodnutie súdneho dvora z 27. mája 2019

vo veciach C-508/18, C-82/19 PPU a C-509/18 zabezpečené na základe žiadosti Eurojustu).

72. Treba sa v tejto súvislosti stotožniť s názorom krajského súdu, že výhrady

sťažovateľa týkajúce sa cudzieho jazyka, v ktorom bola časť informácií predložená

(anglický jazyk), je potrebné označiť ako neopodstatnené. Ako krajský súd správne

podotkol, v anglickom jazyku boli uvedené iba informácie týkajúce sa charakteristiky

postavenia prokurátora vo Francúzsku pochádzajúce z webovej stránky Európskej justičnej

siete, ktorá je prístupná v jazykoch všetkých členských štátov Európskej únie. Akceptáciou

predmetných listín zo strany krajského súdu nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa

na predkladanie listinných dôkazov v úradnom jazyku, keďže predmetný text je výkladom

právneho predpisu a čiastočným textom právneho predpisu cudzieho štátu a informácie

z neho získané slúžia pri právnom posúdení splnenia formálnych podmienok vydania

zatýkacieho rozkazu v štáte pôvodu.

73. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že nie sú pochybnosti

o tom, že postavenie francúzskeho prokurátora pri vydávaní zatýkacieho rozkazu poskytuje

záruku jeho nezávislosti vo vzťahu k výkonnej moci, a teda ho možno považovať za súdny

orgán oprávnený vydať zatýkací rozkaz v zmysle európskeho práva.

74. Sťažovateľ ďalej namieta rozsah „katalógu“ dôvodov, na základe ktorých možno

podať sťažnosť proti rozhodnutiu o vykonaní zatýkacieho rozkazu. Ako problematická sa

z pohľadu sťažovateľa javí skutočnosť, že tieto dôvody sú koncipované rozdielne vo vzťahu

k jednotlivým zákonom vymedzeným subjektom oprávneným podať opravný prostriedok

proti rozhodnutiu.

75. Sťažovateľ v tejto súvislosti konkrétne namietal porušenie zásady rovnosti zbraní

s poukazom na znenie § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, podľa ktorého

bol oprávnený podať sťažnosť iba pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania

zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1, zatiaľ čo oprávnenie krajskej prokuratúry podať

opravný prostriedok bolo upravené širšie, keďže táto mohla podať sťažnosť zo všetkých

dôvodov uvedených v § 23 (teda aj v ods. 2), ako aj v prípade, ak bol rozhodnutím

o vykonaní zatýkacieho rozkazu porušený zákon o európskom zatýkacom rozkaze.

76. Z doterajšej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že právna úprava

týkajúca sa možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vykonaní zatýkacieho

rozkazu obsiahnutá v ustanovení § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze bola

dosiaľ všeobecnými súdmi akceptovaná a aplikovaná bez spochybnenia jej súladu

so základným právom na súdnu ochranu, čoho dôkazom je napríklad aj rozhodnutie

najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 89/2015, v ktorom sa uvádza: «Z ustanovenia § 22 ods. 7

o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov

(ďalej len „EZR“) je zrejmé, že prípustnosť podania sťažnosti proti rozhodnutiu krajského

súdu o výkone EZR je inak stanovená pre osobu vyžiadanú a inak pre prokurátora. Kým

vyžiadaná osoba môže podať sťažnosť len pre niektorý z dôvodov obligatórneho

odmietnutia vykonania EZR podľa zák. číslo , možnosti

prokurátora sú podstatne širšie, keďže jeho sťažnosť je prípustná tak pre niektorý z dôvodov

odmietnutia vykonania EZR podľa § 23 cit. zákona (zahŕňa obligatórne i fakultatívne

dôvody odmietnutia), aj ak bol rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu

porušený zákon.»

77. Zohľadniac jednotlivé aspekty prejednávanej veci dospel najvyšší súd k záveru,

že ani v prípade, ak by sa stotožnil s námietkami sťažovateľa smerujúcimi k ústavnej

nesúladnosti ustanovenia § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, nemalo by

v danom prípade význam iniciovať konanie pred ústavným súdom o súlade právnych

predpisov, a to z dôvodu, že ani eventuálny záver ústavného súdu o neústavnosti daného

ustanovenia by nemal pre vec význam z pohľadu konečných záverov, keďže by

neodôvodňoval zmenu rozhodnutia krajského súdu, a tak by nemal ani vplyv na výsledné

postavenie sťažovateľa.

78. Najvyšší súd nad rozsah zákonom vymedzeného rámca svojej prieskumnej

právomoci (obiter dictum) k námietke sťažovateľa smerujúcej k spochybneniu zákonnosti

rozhodnutia krajského súdu, ku ktorému dospel napriek konštatovaniu naplnenia zákonom

ustanoveného dôvodu na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 2

písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze, uvádza, že zo samotnej povahy dôvodov

uvedených v § 23 ods. 2 písm. a) až e) je zrejmé, že tieto na rozdiel od dôvodov

vymedzených v prvom odseku dotknutého ustanovenia predstavujú fakultatívne dôvody

na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu, z čoho vyplýva, že pri zistení existencie

niektorého z nich má všeobecný súd možnosť (nie však povinnosť) rozhodnúť o odmietnutí

vykonania zatýkacieho rozkazu, a to za predpokladu, že svoje rozhodnutie náležitým

spôsobom odôvodní.

79. Krajský súd pri svojom rozhodovaní komplexne vyhodnotil všetky zistené

okolnosti, čo sa odzrkadlilo v jeho argumentácii, v rámci ktorej jasným, zrozumiteľným

a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil právne úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu

o vykonaní zatýkacieho rozkazu napriek existencii fakultatívneho dôvodu na odmietnutie

jeho vykonania podľa § 23 ods. 2 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Treba

sa pritom v plnom rozsahu stotožniť aj s názorom krajského súdu, podľa ktorého vzhľadom

na skutočnosť, že zo strany francúzskych justičných orgánov nedošlo od roku 2017

k iniciovaniu návrhu na prevzatie veci slovenskými orgánmi (pričom vo Francúzsku sa už

niekoľko rokov vedie vo veci vyšetrovanie vrátane konania proti spolupáchateľovi

sťažovateľa), nemožno v danom štádiu konania považovať za vhodné a ani účelné zvažovať

možnosť trestného stíhania sťažovateľa na Slovensku. Navyše, nemožno opomenúť

významnú skutočnosť, že 28. novembra 2019 došlo k podaniu obžaloby.

80. K poslednej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nenaplnenia zákonných znakov

pre kvalifikáciu skutku vymedzeného v zatýkacom rozkaze ako trestného činu spáchaného

zločineckou skupinou podľa francúzskej právnej úpravy sa najvyšší súd vyjadril už

v predchádzajúcej časti odôvodnenia, keď vysvetlil, prečo uvedená skutočnosť nezakladá

dôvod na obligatórne odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu.

81. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. novembra 2020

vyplýva, že ním bola podľa zamietnutá sťažnosť

podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra

2020 o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby.

82. Podľa konštatovania najvyššieho súdu z ustanovenia § 16 ods. 2 prvej vety

zákona o európskom zatýkacom rozkaze vyplýva, že ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním

alebo ak bolo rozhodnuté, že sa zatýkací rozkaz vykoná, vezme sudca krajského súdu túto

osobu do vydávacej väzby, ak sa tak nestalo už podľa ods. 1.

83. Podľa názoru najvyššieho súdu zo znenia ustanovenia § 16 zákona o európskom

zatýkacom rozkaze vyplýva, že inštitút vydávacej väzby v konaní o zatýkacom rozkaze má

odlišný charakter v porovnaní s väzbou v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlave Trestného

poriadku. Napriek skutočnosti, že vydávacia väzba predstavuje taktiež prostriedok

na zabezpečenie účasti osoby v konaní, je potrebné konštatovať, že dôvody vydávacej väzby

nie sú vymedzené tak striktne ako v ustanovení . Rozhodnutie

o vzatí vyžiadanej osoby do vydávacej väzby podľa § 16 ods. 2 zákona o európskom

zatýkacom rozkaze je nevyhnutým rozhodnutím (bez možnosti skúmania existencie

akýchkoľvek dôvodov väzby či jej nahradenia) procesno-technického charakteru, ktorého

jediným účelom je zabezpečenie „hladkého“ odovzdania vyžiadanej osoby orgánom

cudzieho štátu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2017).

84. Vydávacia väzba podľa § 16 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa

od vydávacej väzby podľa § 16 ods. 1 líši tým, že kým vydávacia väzby podľa § 16 ods. 2 je

väzbou obligatórnou (ako to vyplýva z gramatického výkladu použitého slovného spojenia)

a sudca rozhodne bez potreby skúmania existencie materiálnych dôvodov väzby, aj bez

potreby predloženia návrhu prokurátorom vykonávajúcim predbežné vyšetrovanie,

vydávacia väzba podľa § 16 ods. 1 je podmienená návrhom prokurátora a potrebou tohto

zabezpečovacieho opatrenia na zákonom predpokladané účely (R 121/2014-II.).

85. Zároveň treba uviesť, že vzhľadom na skutočnosť, že 4. novembra 2020

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. bola zamietnutá sťažnosť podaná

sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2020

o vykonaní zatýkacieho rozkazu, s ohľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia

o vykonaní zatýkacieho rozkazu odôvodnenosť vydávacej väzby bezpochyby naďalej

pretrváva.

86. Z podania obhajcu sťažovateľa z 13. novembra 2020 adresovaného najvyššiemu

súdu a označeného jednak ako žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby, ale aj ako

doplnenie odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniam krajského súdu o vykonaní zatýkacieho

rozkazu a o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby vyplýva, inter alia, námietka, podľa

ktorej je absolútne neprípustné a kategoricky vylúčené, aby do vydávacej väzby bola vzatá

osoba podozrivá z trestného činu, voči ktorej nebolo vznesené obvinenie.

87. Z prípisu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. 2 GÚp 177/20/1000-

2 z 30. decembra 2020 doručeného ústavnému súdu 8. januára 2021 vyplýva (v odpovedi

na otázku ústavného súdu), že sťažovateľ bol fyzicky vydaný do Francúzska 27. novembra

2020 o 8.30 h, keď bol odovzdaný na hraničnom priechode Jarovce-Kittsee príslušným

rakúskym orgánom.

IV.

Relevantná právna úprava

88. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

89. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

90. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

91. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze európsky

zatýkací rozkaz možno vykonať ak bol vydaný na účely trestného stíhania pre skutok, ktorý

je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a právneho poriadku štátu pôvodu

trestným činom a ak možno podľa právneho poriadku štátu pôvodu za takýto skutok uložiť

trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť mesiacov a nie je

dôvod na odmietnutie jeho vykonania.

92. Podľa § 4 ods. 3 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak sa žiada o vydanie

pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody s hornou

hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a ktorý je v európskom zatýkacom rozkaze

príslušným orgánom štátu pôvodu označený priradením k jednej alebo viacerým kategóriám

trestných činov uvedených v odseku 4, vykonávajúci justičný orgán neskúma, či ide o čin

trestný podľa práva vykonávajúceho štátu.

93. Podľa § 4 ods. 4 písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze kategóriami

trestných činov podľa odseku 3 sa rozumejú (okrem iného, pozn.) účasť na zločinnom

spolčení.

94. Podľa § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze proti rozhodnutiu

krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej

osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu

podľa § 23 ods. 1, sťažnosť má odkladný účinok; sťažnosť prokurátora je prípustná pre

niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23

alebo ak rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu bol porušený tento zákon;

sťažnosť má odkladný účinok.

95. Podľa § 23 ods. 2 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze vykonanie

európskeho zatýkacieho rozkazu možno odmietnuť, ak európsky zatýkací rozkaz sa týka

skutkov, ktoré sa podľa právneho poriadku Slovenskej republiky považujú za spáchané

čiastočne alebo v celom rozsahu na území Slovenskej republiky, na palube lode plávajúcej

pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky alebo na palube lietadla zapísaného v registri

lietadiel Slovenskej republiky; vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu možno v tomto

prípade odmietnuť aj vtedy, ak skutok nie je trestným činom podľa právneho poriadku

Slovenskej republiky.

V.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

96. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti uplatnil viaceré námietky porušenia jeho

označených práv podľa , listiny, dohovoru a charty.

K nepoloženiu prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru

97. Sťažovateľ požadoval, aby najvyšší súd konanie prerušil a položil súdnemu dvoru

štyri prejudiciálne otázky.

98. Prvá prejudiciálna otázka je citovaná v bode 19 písm. a). Sťažovateľ k tomu

uvádza, že iba na túto jedinú otázku dal najvyšší súd reálnu a vecnú odpoveď, v ktorej

vysvetlil, prečo nie je potrebné a ani nevyhnutné položiť túto prejudiciálnu otázku súdnemu

dvoru. Napriek tomu však v replike právneho zástupcu sťažovateľa z 20. januára 2021,

ktorou reaguje na prípis predsedu najvyššieho súdu zo 7. januára 2021 a na vyjadrenie

predsedu senátu najvyššieho súdu zo 4. januára 2021, už tvrdí opak, keď uvádza, že najvyšší

súd nijako nevysvetlil, prečo nepoložil všetky štyri sťažovateľom navrhované prejudiciálne

otázky súdnemu dvoru, čím mu odňal aj právo na zákonného sudcu.

99. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 4. novembra 2020 (ktorým

zamietol sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu o vykonaní zatýkacieho rozkazu) uvádza

podrobné stanovisko vrátane príslušnej judikatúry súdneho dvora, z ktorého vyplýva, že

francúzskeho prokurátora treba považovať pri vydávaní zatýkacieho rozkazu za dostatočne

nezávislého vo vzťahu k výkonnej moci, a teda že ho možno považovať za súdny orgán

oprávnený vydať zatýkací rozkaz v zmysle európskeho práva (pozri body 68 až 73).

100. Námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

101. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

102. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

103. Z pohľadu ústavného súdu je rozhodujúce, že s podrobnou vecnou

argumentáciou najvyššieho súdu sťažovateľ nijako konkrétne nepolemizuje a nepokúša sa

túto argumentáciu ani len spochybniť, tým menej vyvrátiť. Za uvedeného stavu absentuje

základný argumentačný podklad zo strany sťažovateľa, vo svetle ktorého by ústavný súd

mohol vecne preskúmať správnosť vyslovených záverov najvyššieho súdu.

104. Druhá prejudiciálna otázka je citovaná v bode 19 písm. b). Sťažovateľ k tomu

uvádza, že na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď.

105. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 4. novembra 2020 uvádza

podrobné stanovisko vyplývajúce z bodov 74 až 79. Dovoláva sa jednak doterajšej

(konkrétne označenej) judikatúry najvyššieho súdu, ktorá súladnosť ustanovenia § 22 ods. 7

zákona o európskom zatýkacom rozkaze s európskym právom, resp. s , listinou,

dohovorom a chartou nijako nespochybňovala. Okrem toho (obiter dictum, resp. nad rámec

zákonom vymedzenej svojej prieskumnej právomoci) uvádza, že zo samotnej povahy

dôvodov uvedených v § 23 ods. 2 písm. a) až e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze je

zrejmé, že tieto (na rozdiel od dôvodov vymedzených v prvom odseku) sú iba fakultatívne,

v dôsledku čoho všeobecný súd má možnosť (nie však povinnosť) vykonanie zatýkacieho

rozkazu odmietnuť za predpokladu, že takéto rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodní.

V danom prípade krajský súd komplexne vyhodnotil všetky zistené okolnosti a dostatočným

spôsobom objasnil úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vykonaní zatýkacieho rozkazu

napriek existencii fakultatívneho dôvodu na odmietnutie jeho vykonania podľa § 23 ods. 2

písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze (pozri body 78 a 79).

106. Námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

107. Za situácie, keď podľa záverov najvyššieho súdu neprichádzalo v danom

prípade do úvahy odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu z fakultatívneho dôvodu

podľa § 23 ods. 2 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze (vzhľadom na úplnosť

a presvedčivosť argumentácie krajského súdu doplnenej vlastnými argumentmi najvyššieho

súdu), evidentne by nemalo význam položiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu

sa súladu § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze s európskym právom, pretože

ani prípadný záver o práve sťažovateľa podať riadny opravný prostriedok zo všetkých

dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 23 zákona o európskom zatýkacom rozkaze by

na konečnom výsledku nemohol nič zmeniť.

108. Tretia prejudiciálna otázka je citovaná v bode 19 písm. c). Sťažovateľ k tomu

uvádza, že na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď.

109. Ústavný súd konštatuje, že táto prejudiciálna otázka sa týka v podstate tej istej

problematiky, ako predchádzajúca prejudiciálna otázka (pozri bod 104). Preto možno bez

ďalšieho poukázať na závery uvedené v bode 107 s tým, že i táto námietka je zjavne

neopodstatnená.

110. Štvrtá prejudiciálna otázka je citovaná v bode 19 písm. d). Sťažovateľ k tomu

uvádza, že na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď.

111. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 4. novembra 2020 uvádza

podrobné stanovisko vyplývajúce z bodov 55 až 57. Podľa jeho názoru za kľúčovú treba

považovať skutočnosť, že francúzsky prokurátor kvalifikoval konanie sťažovateľa ako

trestný čin spadajúci do kategórie trestných činov taxatívne vymedzených v § 4 ods. 4

písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze (konkrétne do kategórie „účasť

na zločinnom spolčení“), v prípade ktorých zákon stanovuje exempciu z povinnosti skúmať

splnenie podmienky obojstrannej trestnosti zo strany vykonávajúceho štátu.

112. Ústavný súd považuje námietku za zjavne neopodstatnenú.

113. Za situácie, keď podľa záverov najvyššieho súdu neprichádzalo v danom

prípade do úvahy odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu z dôvodu odlišnej úpravy

kvalifikačného pojmu zločinecká skupina v slovenskom práve oproti francúzskemu právu

[vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 4 písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze

stanovujúcom výnimku z povinnosti skúmať splnenie podmienky obojstrannej trestnosti],

zjavne nemalo význam položiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa

dostatočnosti dôvodov na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu pre rozdielne

posúdenie zločineckej organizácie podľa slovenského práva oproti francúzskemu právu.

Akákoľvek odpoveď na túto prejudiciálnu otázku by na výsledku tejto veci nič nezmenila.

K tvrdenému porušeniu princípu rovnosti zbraní

114. Námietka sa týka požiadavky, aby najvyšší súd prerušil konanie aj pre účely

podania návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov s tým, aby

ústavnému súdu bola položená otázka uvedená v ods. 21. Sťažovateľ k tomu poznamenal,

že najvyšší súd požiadavke nevyhovel, odignoroval ju, a to aj napriek tomu, že právo

na obhajobu nepochybne zahŕňa v sebe aj princíp rovnosti zbraní strán trestného konania

garantovaný v čl. 48 ods. 2 charty (pozri bod 22). Ďalšia argumentácia sťažovateľa v tejto

súvislosti vyplýva z bodov 23 a 24.

115. Stanovisko najvyššieho súdu je zhrnuté v bodoch 74 až 79.

116. Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné kvôli poriadku poznamenať,

že v konaní o súlade právnych predpisov navrhovateľ nemá klásť ústavnému súdu otázky,

pretože sa má domáhať vyslovenia nesúladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily.

Vzhľadom na to sťažovateľom sformulovanú otázku možno považovať v podstate za súčasť

jeho právneho názoru, ktorým odôvodňuje tvrdenú protiústavnosť napádaného ustanovenia

§ 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

117. Námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

118. Podstata námietky je totožná s námietkou sformulovanou v druhej prejudiciálnej

otázke [pozri bod 19 písm. b)]. Závery ústavného súdu k druhej prejudiciálnej otázke

vyplývajú z odseku 107. Vzhľadom na obdobnosť (ba takmer totožnosť) obsahu oboch

námietok možno závery vyplývajúce z bodu 107 aplikovať aj na túto námietku.

119. Porušenie princípu rovnosti zbraní vidí sťažovateľ aj v tom, že v dôsledku

tvrdenej protiústavnosti ustanovenia § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze

nemohol podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu ani z dôvodu, že

vo veci bol porušený zákon, pričom porušenie zákona vidí v protizákonnom akceptovaní

listinného dôkazu v anglickom jazyku (pozri bod 24).

120. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že v anglickom jazyku boli

uvedené iba informácie týkajúce sa charakteristiky postavenia prokurátora vo Francúzsku

pochádzajúce z webovej stránky Európskej justičnej siete, ktorá je prístupná v jazykoch

všetkých členských štátov Európskej únie. Akceptáciou týchto listín zo strany krajského

súdu nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na predkladanie listinných dôkazov v úradnom

jazyku, keďže predmetný text je výkladom právneho predpisu a čiastočným textom

právneho predpisu cudzieho štátu a informácie z neho získané slúžia pri právnom posúdení

splnenia formálnych podmienok vydania zatýkacieho rozkazu v štáte pôvodu (pozri

bod 72).

121. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že podľa právneho názoru

najvyššieho súdu pripustením listinných dôkazov v anglickom jazyku k porušeniu zákona

nedošlo. Tento zásadný záver najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti

nijako konkrétne nevyvracia, ba ani len nespochybňuje, pretože len vo všeobecnej rovine

trvá na tvrdení, že zákon bol porušený. Za tohto stavu pre nedostatok argumentačných

podkladov zo strany sťažovateľa ústavný súd nemal priestor na vecné preskúmanie záveru

najvyššieho súdu. Ak sa preto vychádza z toho, že k tvrdenému porušeniu zákona nedošlo,

potom je zrejmé, že ani prípadné vyslovenie nesúladu ustanovenia § 22 ods. 7 zákona

o európskom zatýkacom rozkaze s by na konečných záveroch prijatých v danej veci

nemohlo nič zmeniť.

K tvrdenej nemožnosti vydať zatýkací rozkaz a vziať

do vydávacej väzby podozrivú osobu

122. Námietky sťažovateľa vyplývajú z bodov 25 až 28. Ich podstatou je, že v čase

rozhodovania všeobecných súdov bol sťažovateľ v postavení podozrivého, nie teda

obvineného, čo vylučovalo možnosť vyhovieť návrhom krajskej prokuratúry.

123. Stanoviská predsedu najvyššieho súdu a predsedu senátu najvyššieho súdu

vyplývajú z bodov 39 a 41. Ich podstatou je, že z pohľadu slovenských justičných orgánov

je irelevantné procesné označenie sťažovateľa podľa francúzskeho práva, ktoré môže byť

rozdielne.

124. Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

zo 4. novembra 2020 žiadne stanoviská k tejto námietke nevyplývajú.

125. Námietku treba považovať za neprípustnú.

126. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

127. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

128. V písomných dôvodoch sťažností podaných sťažovateľom proti obom

uzneseniam krajského súdu táto námietka nebola uvedená. Až v doplňujúcom podaní

obhajcu sťažovateľa z 13. novembra 2020 adresovanom najvyššiemu súdu a označenom

jednak ako žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby, ale tiež aj ako doplnenie odôvodnenia

sťažností proti uzneseniam krajského súdu o vykonaní zatýkacieho rozkazu a o vzatí

sťažovateľa do vydávacej väzby vyplýva námietka, podľa ktorej je absolútne neprípustné

a kategoricky vylúčené vziať do vydávacej väzby osobu podozrivú z trestného činu, voči

ktorej nebolo vznesené obvinenie (pozri bod 86). Pritom je zrejmé, že najvyšší súd

rozhodoval o sťažnostiach ešte 4. novembra 2020, teda v čase, keď táto námietka v rámci

riadneho opravného prostriedku uplatnená nebola.

129. Možno dôjsť k záveru, že hoci sťažovateľ po formálnej stránke využil možnosť

podania sťažnosti proti uzneseniam krajského súdu ako riadneho opravného prostriedku,

avšak z materiálneho hľadiska je podstatné, že v opravnom prostriedku túto námietku

neuplatnil (resp. uplatnil ju až po rozhodnutí najvyššieho súdu). K tomu treba dodať, že

sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že námietku neuplatnil včas z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup

ústavného súdu podľa .

130. Okrem dosiaľ uvedeného sťažovateľ v rámci tejto námietky vytýka aj, že

najvyšší súd nezvažoval jeho vzatie do vydávacej väzby z hľadiska kritérií proporcionality,

teda že nevykonal test proporcionality (pozri bod 26).

131. Názory najvyššieho súdu v tejto súvislosti sú zhrnuté v bodoch 82 až 85. Ich

podstatou je, že vydávacia väzba je obligatórna, teda že k nej automaticky musí dôjsť

v prípade, ak bolo právoplatne rozhodnuté o vykonaní zatýkacieho rozkazu. Inými slovami,

podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na výslovné znenie zákona a na existujúcu

judikatúru všeobecný súd nemá priestor pre úvahu o tom, či vydávaciu väzbu nariadi alebo

nenariadi.

132. Túto námietku považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

133. Sťažovateľ na podrobnú argumentáciu najvyššieho súdu nijako nereflektuje

v podobe konkrétnej protiargumentácie, v dôsledku čoho z pohľadu ústavného súdu

absentuje potrebný argumentačný podklad zo strany sťažovateľa, ktorý by umožňoval

správnosť záverov najvyššieho súdu preskúmať.

K tvrdenému porušeniu zásady zákazu denegationis iustitiae

134. Obsah námietky sťažovateľa vyplýva z bodov 29 až 32. Podstatou námietky je

skutočnosť, že podľa znenia zápisníc o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu

zo 4. novembra 2020 vo veciach sp. zn. a sp. zn. rozhodoval

najvyšší súd najprv o sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu o vzatí sťažovateľa

do vydávacej väzby a len potom o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu o vykonaní

zatýkacieho rozkazu, hoci správne malo najprv dôjsť k rozhodovaniu o vykonaní

zatýkacieho rozkazu a len potom bolo možné rozhodovať o vzatí sťažovateľa do vydávacej

väzby. Okrem toho, keďže obe neverejné zasadnutia trvali iba po 15 minút, fyzicky nebolo

možné vykonať za taký krátky čas tie dôkazy, vykonanie ktorých zo zápisníc o neverejnom

zasadnutí vyplýva.

135. Predseda najvyššieho súdu a predseda senátu najvyššieho súdu sa k tejto

námietke nevyjadrili.

136. Podľa názoru ústavného súdu treba námietku považovať za zjavne

neopodstatnenú.

137. Je zrejmé už na prvý pohľad, že došlo k technickej chybe pri spisovaní zápisníc

o neverejnom zasadnutí. Tieto sú formulované tak, že z nich nevyplýva v slovnom

vyjadrení, o ktoré konkrétne konanie (o vykonaní zatýkacieho rozkazu, resp. o vzatí

do vydávacej väzby) v nich ide. Odlíšenie je dané iba spisovými značkami. Zrejmým

omylom došlo k zámene zápisníc.

138. Hoci neverejné zasadnutia trvali podľa znenia zápisníc iba 15 minút, nemôžu

byť pochybnosti o tom, že členovia senátu ešte pred neverejným zasadnutím mali možnosť

sa s obsahom spisov oboznámiť, čo umožňovalo zrýchlený postup v rámci neverejného

zasadnutia.

139. Ani jedna z uvedených námietok nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by

opodstatňovala vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

K ďalším požiadavkám

140. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

ústavnej sťažnosti odložil vykonateľnosť oboch uznesení najvyššieho súdu až do

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a zároveň zakázal kompetentným orgánom

vykonať zatýkací rozkaz a odovzdať sťažovateľa francúzskym orgánom (pozri bod 17).

141. Podľa zistenia ústavného súdu ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená

elektronicky 27. novembra 2020 o 7.50 h. K fyzickému vydaniu sťažovateľa do Francúzska

došlo 27. novembra 2020 o 8.30 h, keď bol odovzdaný na hraničnom priechode Jarovce-

Kittsee príslušným rakúskym orgánom (pozri bod 87).

142. Inými slovami, ústavný súd mal na vydanie požadovaného uznesenia

k dispozícii 40 minút času. Je preto opodstatnený záver, že požiadavka sťažovateľa bola

celkom nereálna.

143. Ďalšie požiadavky sťažovateľa (napr. prepustiť ho z vydávacej väzby a priznať

mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €) sa stali neaktuálnymi, keďže

ústavná sťažnosť bola odmietnutá.

144. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu