Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 88/2021
PDF · 604.87 KB
No categories available
II. ÚS 88/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu
Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,
advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr.
Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2, 4 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 1, 2, 4 a 5 Listiny základných práv a slobôd,
čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 6
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Tost 44/2020 a sp. zn. 5 Tost 45/2020 a jeho
uzneseniami zo 4. novembra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. novembra 2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 1, 2, 4 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), ako aj čl. 6 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Tost 44/2020 a sp. zn. 5 Tost 45/2020 a jeho
uzneseniami zo 4. novembra 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 24. decembra 2019 bol na sťažovateľa vydaný
európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „zatýkací rozkaz“) francúzskym prokurátorom
pôsobiacim na Súde prvého stupňa v Paríži (ďalej len „francúzsky súd“), a to pod sp. zn.
1527400835.
3. Dňa 19. mája 2020 bol sťažovateľ na podklade zatýkacieho rozkazu zadržaný pre
účely jeho vydania na trestné stíhanie do Francúzska pre trestné činy uvedené v zatýkacom
rozkaze.
4. Následne Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“)
podala 20. mája 2020 návrh na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby. Tomuto návrhu
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) nevyhovel a uznesením sp. zn.
3 Ntc 8/2020 z 22. mája 2020 ho prepustil na slobodu.
5. V dňoch 21. a 22. mája 2020 sa na krajskom súde vykonal výsluch sťažovateľa,
v rámci ktorého sťažovateľ zdôraznil, že na jeho vydanie na trestné stíhanie do Francúzska
nie sú splnené podmienky.
6. Dňa 8. júla 2020 krajská prokuratúra po doručení originálu zatýkacieho rozkazu
vykonala výsluch sťažovateľa v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom
zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom
rozkaze“). V rámci tohto výsluchu sťažovateľ uviedol, že s vydaním na trestné stíhanie
do Francúzska nesúhlasí, skutkov kladených mu za vinu sa nedopustil, v rozhodnej dobe,
v ktorej sa údajne mali stať skutky uvedené v zatýkacom rozkaze, sa prevažnú väčšinu času
zdržiaval na Slovensku, osobu menom , s ktorou mal údajne spoluorganizovať
skutky kladené mu za vinu, vôbec nepozná, žiada vykonať doplňujúce došetrenie pre účely
spoľahlivého ustálenia miesta spáchania skutkov, a to kvôli posúdeniu fakultatívnej
možnosti odmietnutia výkonu zatýkacieho rozkazu z dôvodu podľa § 23 ods. 2 písm. d) a e)
zákona o európskom zatýkacom rozkaze a trvá na uplatnení zásady špeciality.
7. Dňa 28. júla 2020 krajská prokuratúra podala krajskému súdu podľa § 22 ods. 1
zákona o európskom zatýkacom rozkaze návrh na vykonanie zatýkacieho rozkazu a súčasne
podľa § 16 ods. 2 aj návrh na jeho vzatie do vydávacej väzby.
8. Sťažovateľ v písomnom podaní krajskému súdu zo 14. augusta 2020 poukázal
na existenciu dôvodov na fakultatívnu možnosť odmietnutia výkonu zatýkacieho rozkazu
podľa § 23 ods. 2 písm. d) a e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze, čo uznala aj
samotná krajská prokuratúra, ako aj na skutočnosť, že francúzsky prokurátor, ktorý vydal
zatýkací rozkaz, de iure nemá povahu justičného (súdneho) orgánu.
9. Dňa 18. septembra 2020 sa konalo verejné zasadnutie krajského súdu, na ktorom
predsedníčka senátu sťažovateľovi a jeho obhajcovi predložila na nahliadnutie vyjadrenie
krajskej prokuratúry k posudzovaniu postavenia prokuratúry vo Francúzsku. Obhajca ihneď
namietal právnu neúčinnosť tohto vyjadrenia, keďže jeho príloha je v angličtine, hoci
v súdnom konaní sa používa výlučne slovenský jazyk. Zároveň namietal, že jediným
orgánom oprávneným podať výklad toho, či francúzsky prokurátor je justičným orgánom
na účely vydania zatýkacieho rozkazu, je Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „súdny
dvor“), nie teda Eurojust.
10. Počas konania vyšlo najavo, že obsahom súdneho spisu sú dva zatýkacie rozkazy
s identickým dátumom vydania, ako aj s identickou spisovou značkou, avšak jeden bol
vydaný francúzskym prokurátorom a jeden francúzskou sudkyňou, pričom ich obsah nie je
totožný. Preto krajský súd považoval za potrebné objasniť, v akom procesnom postavení sa
aktuálne sťažovateľ nachádza a čo je dôvodom rozdielnej formulácie skutkov v zatýkacom
rozkaze vydanom francúzskou sudkyňou oproti zatýkaciemu rozkazu vydanému
francúzskym prokurátorom s tým, že tieto informácie má zabezpečiť a predložiť krajská
prokuratúra.
11. Na verejnom zasadnutí krajského súdu 16. októbra 2020 bola oboznámená
odpoveď Odvolacieho súdu v Paríži (ďalej len „francúzsky odvolací súd“) z 9. októbra
2020, podľa ktorej je sťažovateľ pred francúzskymi orgánmi činnými v trestnom konaní iba
v pozícii podozrivej osoby. Následne uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020
zo 16. októbra 2020 bolo rozhodnuté, že zatýkací rozkaz na sťažovateľa sa vykoná. Proti
tomuto uzneseniu podal sťažovateľ priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí sťažnosť.
Ďalším uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020 zo 16. októbra 2020 bol sťažovateľ
vzatý do vydávacej väzby. Aj proti tomuto uzneseniu podal ihneď sťažnosť.
12. V písomnom odôvodnení podaných sťažností z 26. októbra 2020 sťažovateľ
prostredníctvom obhajcu namietal, že skutok kladený mu za vinu nebol v čase jeho
údajného spáchania trestným činom podľa slovenského právneho poriadku, v čase
spáchania skutku neexistovala obojstranná trestnosť skutku, časť skutkov uvedených
v zatýkacom rozkaze je premlčaná [čo je obligatórnym dôvodom na odmietnutie vykonania
zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 písm. e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze],
právna kvalifikácia skutkov je nesprávna, pretože nie sú splnené zákonné podmienky
spáchania trestného činu zločineckou skupinou v zmysle § 129 ods. 1 a 4 Trestného zákona,
časť skutku podlieha amnestii z 2. januára 2013 [čo je obligatórnym dôvodom
na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona
o európskom zatýkacom rozkaze], existuje fakultatívny dôvod na odmietnutie vykonania
zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 2 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze, je
porušená zásada rovnosti zbraní v ustanovení § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom
rozkaze s poukazom na to, že krajská prokuratúra a sťažovateľ nie sú v rovnoprávnom
postavení, a to pokiaľ ide o možnosť uplatnenia opravného prostriedku, je nevyhnutné
podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov
v súvislosti s otázkou, či je ustanovenie § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze
v súlade s ústavou, listinou a dohovorom, keď krajskej prokuratúre priznáva oprávnenie
podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vykonaní alebo
nevykonaní zatýkacieho rozkazu z viacerých dôvodov ako sťažovateľovi, je nevyhnutné
položiť prejudiciálne otázky súdnemu dvoru, či je francúzsky prokurátor dostatočne
nezávislý od výkonnej moci, aby mohol byť považovaný za súdny orgán, či porušuje
ustanovenie § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze európske právo, keď
krajskej prokuratúre priznáva oprávnenie podať opravný prostriedok proti uzneseniu
o vykonaní alebo nevykonaní zatýkacieho rozkazu z viacerých dôvodov ako sťažovateľovi,
či za situácie, keď je medzi krajskou prokuratúrou, sťažovateľom a krajským súdom zhoda
o existencii fakultatívneho dôvodu na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa
§ 23 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, je v súlade s európskym právom
zatýkací rozkaz vykonať, a či je dostatočným dôvodom na obligatórne odmietnutie
vykonania zatýkacieho rozkazu, ak skutok spáchaný dvoma osobami je právne
kvalifikovaný ako trestný čin spáchaný zločineckou skupinou v zmysle francúzskeho práva,
hoci podľa slovenského práva sa vyžadujú najmenej tri osoby, a napokon je namieste
zohľadniť prezumpciu neviny, ktorá je sama osebe dôvodom na umiernenosť a na aplikáciu
princípu proporcionality pri rozhodovaní o vzatí, resp. nevzatí sťažovateľa do vydávacej
väzby.
13. Podaním obhajcu z 13. novembra 2011 (správne má byť 13. novembra 2020,
pozn.) doplnil sťažovateľ odôvodnenie sťažnosti zo 16. októbra 2020 námietkou, že nie je
v žiadnom prípade prípustné, aby bola do vydávacej väzby vzatá osoba, ktorá je
v procesnom postavení podozrivého a nebolo jej vznesené obvinenie. Sťažovateľ zároveň
požiadal o okamžité prepustenie z vydávacej väzby. Ďalším podaním zo 16. novembra 2020
opätovne požiadal o okamžité prepustenie z vydávacej väzby.
14. Uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 44/2020 zo 4. novembra 2020
a sp. zn. 5 Tost 45/2020 zo 4. novembra 2020 boli sťažnosti podané sťažovateľom proti
uzneseniam krajského súdu o vykonaní zatýkacieho rozkazu a o vzatí sťažovateľa
do vydávacej väzby zamietnuté.
15. Podľa § 24 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze v zákonnej lehote 10
dní s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote dôjde 27. novembra 2020 k odovzdaniu
sťažovateľa na trestné stíhanie do Francúzska, čo bude nezvratným a nenapraviteľným
zásahom do jeho základných práv a slobôd.
16. Ústavný súd je jediným orgánom disponujúcim právomocou a prostriedkami,
ktoré môžu vytvoriť podmienky na to, aby bola sťažovateľovi poskytnutá ochrana jeho
označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a charty.
17. Sťažovateľ v prvom rade v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti
žiada, aby ústavný súd prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, odložil
vykonateľnosť uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 44/2020 zo 4. novembra 2020
a sp. zn. 5 Tost 45/2020 zo 4. novembra 2020 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej,
krajskej prokuratúre, krajskému súdu, najvyššiemu súdu, ministrovi spravodlivosti
Slovenskej republiky a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj Národnej
ústredni SIRENE dočasne zakázal vykonať zatýkací rozkaz, pričom súčasne žiada dočasne
zakázať odovzdanie sťažovateľa francúzskym orgánom.
18. Vo veci samej sťažovateľ uvádza, že obe uznesenia najvyššieho súdu sú
nezákonné a ústavne nekonformné, pretože porušujú základné ústavné princípy ako
integrálnu súčasť práva na slobodu a bezpečnosť, práva na rozhodnutie súdu o nezákonnosti
pozbavenia slobody, práva na rovnosť účastníkov v konaní, práva na zákonného sudcu
a práva na spravodlivé súdne konanie. Došlo k neprípustným zásahom do jeho práv, ktoré
v ďalšom bližšie konkretizuje.
Nepoloženie prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru
19. Sťažovateľ vo svojom podaní z 26. októbra 2020 (odôvodnení sťažností proti
uzneseniam krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020 zo 16. októbra 2020) žiadal najvyšší súd,
aby konanie prerušil a položil súdnemu dvoru nasledovné prejudiciálne otázky:
a) «Je prokurátor, akým je aj Prokurátor republiky vo výkone funkcie na Súde prvého
stupňa v Paríži, 1. zástupca prokurátora Etienne Laguarigue-de Survilliers, ktorý
v súlade s vnútroštátnym právom podlieha možným usmerneniam alebo pokynom, či
už priamym alebo nepriamym, od ministra spravodlivosti, dostatočne nezávislý
od výkonnej moci, aby mohol byť považovaný za „súdny orgán“ v zmysle článku 6
ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584?» (iba na túto jedinú otázku dal najvyšší súd
v jednom z dvoch napádaných uznesení reálnu a vecnú odpoveď, prečo nie je
potrebné a ani nevyhnutné položiť sťažovateľom navrhovanú prejudiciálnu otázku
súdnemu dvoru);
b) „Porušuje ustanovenie § 22 ods. 7 zákona č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom
rozkaze ustanovenia rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom
zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV)
a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, keď prokurátorovi ako orgánu
verejnej moci zastupujúcej štát (vyžiadaný štát) priznáva oprávnenie podať sťažnosť
ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o vykonaní alebo nevykonaní
európskeho zatýkacieho rozkazu z viacerých dôvodov (konkrétne prokurátor má
oprávnenie podať sťažnosť z (i) dôvodu uvedeného v § 23 ods. 1 zákona o EZR ako aj
z (ii) dôvodu uvedeného v § 23 ods. 2 zákona o EZR ako aj z (iii) dôvodu, že ak bolo
vydaním rozhodnutia a/alebo postupom, ktorý mu predchádzal, porušený zákon) ako
vyžiadanej osobe, ktorá má iba právo podať sťažnosť iba z (i) dôvodu uvedeného
v § 23 ods. 1 zákona o EZR?“ (na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú
odpoveď);
c) „Porušuje situácia pri ktorej dôjde k samotnému skonštatovaniu a k zhode právnych
názorov vyžiadanej osoby a jej obhajoby, prokuratúry zastupujúcej vyžiadaný štát
a krajského súdu pri rozhodovaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu (aké sú
vo veci samej) o splnení zákonom vyžadovaných podmienkach na odmietnutie výkonu
napádaného EZR v zmysle ust. § 23 ods. 2 zákona o č. 154/2010 Z.z. o európskom
zatýkacom rozkaze ustanovenia rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002
o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi
(2002/584/SVV) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, keď napriek tejto
zhode právnych názorov všetkých subjektov trestného konania (konajúci krajský súd,
krajská prokuratúra zastupujúca vyžiadaný štát a vyžiadaná osoba zastúpená svojim
obhajcom ako advokátom) dôjde k vykonaniu európskeho zatýkacieho rozkazu?“
(na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď);
d) „Je dostatočným dôvodom na obligatórne odmietnutie vykonania európskeho
zatýkacieho rozkazu, ak skutok údajne spáchaný dvoma osobami opísaný
v európskom zatýkacom rozkaze je právne kvalifikovaný ako trestný čin spáchaný
zločineckou organizáciou v zmysle práva vydávacieho členského štátu, ale na území
vykonávacieho členského štátu sa na platnú právnu kvalifikáciu trestného činu
spáchaného zločineckou organizáciou vyžadujú najmenej tri osoby, v zmysle
ustanovení rámcového rozhodnutia Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači
a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV)?“ (na túto
otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď).
20. V závere uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 44/2020 sa uvádza, že
„Vzhľadom na prezentovaný záver najvyšší súd konštatuje, že v prejednávanej veci nezistil
žiadny dôvod na prerušenie konania a predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho
konania pred súdnym dvorom Európskej únie.“. Tento právny záver považuje sťažovateľ
za absolútne arbitrárny a nezákonný. Je toho názoru, že dôvodne navrhol položenie
prejudiciálnych otázok, keďže tieto boli fundamentálne vo vzťahu k posúdeniu zákonnosti
zatýkacieho rozkazu.
Porušenie princípu rovnosti zbraní
21. Sťažovateľ na základe argumentácie v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu
vo vzťahu k súladu ustanovenia § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze
s ústavou a úniovým právom žiadal najvyšší súd prerušiť konanie aj pre účely podania
návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Žiadal položiť
ústavnému súdu nasledovnú otázku:
„Je ustanovenie § 22 ods. 7 zákona č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze
v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako aj
v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v súlade s čl. 36 ods. 1 Listiny s poukazom na čl. 152
ods. 4 Ústavy SR, keď prokurátorovi ako orgánu verejnej moci zastupujúcej štát (vyžiadaný
štát) priznáva oprávnenie podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu
o vykonaní alebo nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu z viacerých dôvodov
(konkrétne prokurátor má oprávnenie podať sťažnosť z (i) dôvodu uvedeného v § 23 ods. 1
zákona o EZR ako aj z (ii) dôvodu uvedeného v § 23 ods. 2 zákona o EZR ako aj z (iii)
dôvodu, že ak bolo vydaním rozhodnutia a/alebo postupom, ktorý mu predchádzal,
porušený zákon) ako vyžiadanej osobe, ktorá má iba právo podať sťažnosť iba z (i) dôvodu
uvedeného v § 23 ods. 1 zákona o EZR?“
22. Ani tomuto návrhu sťažovateľa najvyšší súd nevyhovel a odignoroval ho, a to aj
napriek tomu, že právo na obhajobu, ktoré nepochybne zahŕňa v sebe aj princíp rovnosti
zbraní strán trestného konania, je garantované čl. 48 ods. 2 charty.
23. Podľa § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze proti rozhodnutiu
krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej
osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu
podľa § 23 ods. 1, sťažnosť má odkladný účinok; sťažnosť prokurátora je prípustná pre
niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23
alebo ak rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu bol porušený tento zákon;
sťažnosť má odkladný účinok.
24. Sťažovateľ poukazuje na nerovnosť medzi jeho postavením a postavením
krajskej prokuratúry pri vymedzení dôvodov, pre ktoré možno podať sťažnosť proti
rozhodnutiu o vykonaní, resp. nevykonaní zatýkacieho rozkazu. Absentuje preto rovnováha
v procesných oprávneniach, ktorými sa strany môžu domáhať ochrany svojich práv. Podľa
jeho názoru nemožno súhlasiť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého ani keby sa
najvyšší súd stotožnil s ústavnou nesúladnosťou ustanovenia § 22 ods. 7 zákona
o európskom zatýkacom rozkaze, nemalo by význam iniciovať konanie pred ústavným
súdom o súlade právnych predpisov z dôvodu, že ani eventuálny záver ústavného súdu
o neústavnosti daného ustanovenia by nemal pre vec význam z pohľadu konečných záverov,
keďže by neodôvodňoval zmenu rozhodnutia krajského súdu a nemal by vplyv na výsledné
postavenie sťažovateľa. Nesúhlas sťažovateľa s týmto názorom vyplýva z existencie
fakultatívnych dôvodov na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 2
zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Keďže ustanovenie § 22 ods. 7 zákona
o európskom zatýkacom rozkaze limitovalo sťažovateľa na podanie sťažnosti len pre
niektorý z dôvodov podľa § 23 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze (nie teda aj
podľa § 23 ods. 2, resp. preto, že bol porušený zákon), došlo k porušeniu princípu rovnosti
zbraní v neprospech sťažovateľa, resp. v prospech krajskej prokuratúry. Ak by bol
sťažovateľ oprávnený podať sťažnosť aj pre niektorý z dôvodov podľa § 23 ods. 2 zákona
o európskom zatýkacom rozkaze, či preto, že vo veci bol porušený zákon (akceptovanie
listinného dôkazu v anglickom jazyku v rozpore so zákonom), mohla by takto odôvodnená
sťažnosť vyvolať zmenu rozhodnutia krajského súdu o vykonaní zatýkacieho rozkazu.
Nemožnosť vydania zatýkacieho rozkazu na podozrivú osobu
a nemožnosť vziať podozrivú osobu do vydávacej väzby
25. Procesné postavenie sťažovateľa vo Francúzsku bolo v konaní vedenom
najvyšším súdom od počiatku sporné. Túto skutočnosť sťažovateľ namietal už pri prvotných
úkonoch súvisiacich s vydaným zatýkacím rozkazom. Krajský súd na verejnom zasadnutí
18. septembra 2020 skonštatoval potrebu objasniť, v akom procesnom postavení sa
sťažovateľ aktuálne nachádza. Na nasledujúcom verejnom zasadnutí 16. októbra 2020 bola
ako listinný dôkaz prečítaná odpoveď francúzskeho odvolacieho súdu z 9. októbra 2020.
Na túto okolnosť sa malo prihliadať ex offo, čo sa však nestalo. Pritom z odpovede
francúzskeho odvolacieho súdu vyplýva, že sťažovateľ mal procesné postavenie účastníka
konania ako podozrivého zo spáchania trestného činu.
26. Podľa presvedčenia sťažovateľa tak závažný trestno-procesný prostriedok, akým
je zatýkací rozkaz, nie je za žiadnych okolností možné aplikovať voči podozrivej osobe, ale
výlučne len voči osobe obvinenej, teda takej osobe, voči ktorej sa na podklade vzneseného
obvinenia vedie trestné stíhanie. Vydanie zatýkacieho rozkazu voči osobe v procesnom
postavení podozrivej osoby (nie teda obvinenej osoby) je absolútne nepredvídateľným
zásahom do základných práv a slobôd, ktorý nemôže obstáť v teste proporcionality.
27. Bolo potrebné tiež zvážiť, či by namiesto vydania zatýkacieho rozkazu nebolo
možné použiť iné (miernejšie) opatrenia justičnej spolupráce (napr. vydanie európskeho
vyšetrovacieho príkazu na vypočutie podozrivého, a to alebo prostredníctvom video
spojenia alebo cestou dožiadania).
28. V situácii, keď sťažovateľ je pred francúzskymi orgánmi činnými v trestnom
konaní iba v pozícii podozrivej osoby, nie je možné vydať na neho zatýkací rozkaz.
Je neprípustné, aby bez uplatnenia miernejších prostriedkov sa v rozpore s princípom
proporcionality pristúpilo priamo k vydaniu zatýkacieho rozkazu.
K zásade zákazu denegationis iustitiae
29. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu 4. novembra 2020 vo veci
sp. zn. 5 Tost 45/2020 vyplýva, že neverejné zasadnutie trvalo od 10.00 h do 10.15 h (teda
15 minút), pričom malo byť údajne prečítané napadnuté uznesenie, podaná sťažnosť
a podstatný obsah spisu. Uznesením sp. zn. 5 Tost 45/2020 zo 4. novembra 2020 bola
zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu o jeho vzatí
do vydávacej väzby.
30. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu 4. novembra 2020 vo veci
sp. zn. 5 Tost 44/2020 vyplýva, že neverejné zasadnutie trvalo od 10.15 h do 10.30 h (teda
15 minút), pričom malo byť údajne prečítané napadnuté uznesenie, podaná sťažnosť
a podstatný obsah spisu. Uznesením sp. zn. 5 Tost 44/2020 zo 4. novembra 2020 bola
zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu o vykonaní
zatýkacieho rozkazu.
31. Z obsahu zápisníc z neverejných zasadnutí, ako aj z uznesení najvyššieho súdu
vyplýva, že tento najprv v čase od 10.00 h do 10.15 h rozhodol o vydávacej väzbe
sťažovateľa a následne v čase od 10.15 h do 10.30 h rozhodol o vykonaní zatýkacieho
rozkazu, čo vôbec nekorešponduje s odôvodnením týchto uznesení. Najvyšší súd
v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tost 45/2020 konštatuje, že vzhľadom na zamietnutie
sťažnosti proti uzneseniu o výkone zatýkacieho rozkazu odôvodnenosť väzby sťažovateľa
bezpochyby naďalej pretrváva. Odôvodnenie tohto uznesenia je zmätočné, keďže podľa
zápisníc bolo najprv rozhodnuté o vydávacej väzbe a až následne o vykonaní zatýkacieho
rozkazu, čím najvyšší súd de iure konal ústavne nekonformne a nezákonne.
32. Sťažovateľ rovnako dáva do pozornosti skutočnosť, že je objektívne nemožné,
aby v priebehu 30 minút najvyšší súd prečítal počas neverejných zasadnutí všetky tie listiny,
ktoré uvádza. Možno preto uzavrieť, že sa najvyšší súd pred rozhodnutí de facto nemohol
oboznámiť s obsahom všetkých týchto listín, v dôsledku čoho rozhodol bez riadnej znalosti
veci. Došlo tým k denegationis iustitiae v neprospech sťažovateľa.
Primerané finančné zadosťučinenie
33. Vzhľadom na mimoriadne intenzívny zásah do práv sťažovateľa je daná
existencia hypotézy § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde pre priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia za nehmotnú ujmu v podobe intenzívneho duševného, ale aj
fyzického utrpenia spojeného s tak zásadným zásahom do osobnej slobody sťažovateľa.
Za primerané považuje sťažovateľ finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, eventuálne
vo výške podľa úvahy ústavného súdu.
34. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky, svojím uznesením sp. zn. 5Tost/44/2020 zo dňa
04.11.2020 ako aj konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu porušil základné práva
a slobody sťažovateľa a to základné práva a slobody čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17
ods. 4, a podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1,
čl. 8 ods. 2, čl. 8 ods. 4 a čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 5 ods. 1
a ods. 3 a ods. 4, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 6
ods. 1, Charty základných práv Európskej únie.
II. Najvyšší súd Slovenskej republiky, svojím uznesením sp. zn. 5Tost/45/2020 zo dňa
04.11.2020 ako aj konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu porušil základné práva
a slobody sťažovateľa a to základné práva a slobody podľa čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17
ods. 4, čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 8 ods. 2,
čl. 8 ods. 4, čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 3 a ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 6 ods. 1, Charty
základných práv Európskej únie.
III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tost/44/2020 dňa
04.11.2020 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
IV. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Tost/45/2020 dňa
04.11.2020 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
V. Prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5Tost/44/2020 a pod sp. zn. 5Tost/45/2020, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
sťažovateľa ( , dátum narodenia: , trvale bytom:
, štáty občan SR, t. č. v ÚVV a ÚVTOS ) bezodkladne
prepustil z väzby na slobodu.
VI. Sťažovateľovi priznáva voči porušovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 10.000,-EUR (eventuálne vo výške podľa úvahy Ústavného súdu Slovenskej
republiky), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť sťažovateľovi, a to
na bankový účet sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
tohto nálezu.
VII. Sťažovateľovi priznáva voči porušovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 900,58 EUR, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na bankový
účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto nálezu.“
35. Z doplnenia ústavnej sťažnosti z 30. novembra 2020 doručeného ústavnému súdu
elektronicky toho istého dňa vyplývajú poukazy na judikatúru ústavného súdu, ako aj
Ústavného súdu Českej republiky v súvislosti s predkladaním prejudiciálnych otázok
súdnemu dvoru.
36. Z doplnenia ústavnej sťažnosti z 2. decembra 2020 doručeného ústavnému súdu
elektronicky toho istého dňa vyplýva poukaz na judikatúru ústavného súdu v súvislosti
s porušením práva na nepozbavenie osobnej slobody inak ako zo zákonných dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
37. Z doplnenia ústavnej sťažnosti z 21. decembra 2020 doručeného ústavnému súdu
elektronicky toho istého dňa vyplýva doplnenie argumentácie vo vzťahu k namietanej
nesprávnej právnej kvalifikácii skutkov uvedených v zatýkacom rozkaze (trestný čin
„spáchaný zločineckou skupinou“). Poukazuje sa pritom aj na závery Ústavného súdu
Českej republiky.
38. Z doplnenia ústavnej sťažnosti z 12. januára 2021 doručeného ústavnému súdu
elektronicky 13. januára 2021 vyplýva, že v prílohe predkladá potvrdenie francúzskeho
obhajcu sťažovateľa (keďže sťažovateľ sa od 27. novembra 2020 proti svojej vôli nachádza
vo Francúzsku), podľa ktorého až 27. novembra 2020 bol francúzskymi vyšetrovacími
úradmi formálne obvinený, čo de iure znamená, že do 27. novembra 2020 nebol formálne
obvinený a že teda bol vzatý do vydávacej väzby nie v postavení obvineného, ale iba
podozrivého.
II.
Vyjadrenia najvyššieho súdu a replika právneho zástupcu sťažovateľa
39. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 3/2020-632 z 28. decembra
2020 doručeného ústavnému súdu 12. januára 2021 vyplýva, že poukazuje na odôvodnenie
napadnutých rozhodnutí, v ktorých sa najvyšší súd náležite vysporiadal s právne
relevantnou argumentáciou sťažovateľa vrátane toho, prečo neinicioval prejudiciálne
konanie pred súdnym dvorom, ale ani konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným
súdom. Okrem toho dodáva, že z pohľadu slovenských orgánov ako vykonávajúcich
justičných orgánov je irelevantné procesné označenie vyžiadanej osoby podľa právneho
poriadku štátu pôvodu, ktoré môže byť (a aj je) v jednotlivých členských štátoch rozdielne
(podozrivý, obvinený, obžalovaný a pod.). Rozhodujúce je to, že ide o osobu, ktorá má byť
na základe zatýkacieho rozkazu vydaného justičným orgánom štátu pôvodu zadržaná
a vydaná tomuto štátu na účely trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody.
Zo zatýkacieho rozkazu, ktorý bol predmetom rozhodovania v danej veci, je nepochybne
zrejmé, že ten bol na sťažovateľa ako vyžiadanú osobu vydaný pre účely jeho trestného
stíhania v štáte pôvodu. Aj z týchto dôvodov navrhuje predseda najvyššieho súdu ústavnú
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
40. Z prípisu predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 3/2020-632 zo 7. januára 2021
doručeného ústavnému súdu 15. januára 2021 vyplýva, že dodatočne zasiela vyjadrenie
predsedu senátu najvyššieho súdu.
41. Z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu zo 4. januára 2021 vyplýva, že
podľa jeho názoru sťažovateľ uplatnil v ústavnej sťažnosti v prevažnej miere argumentáciu
zhodnú s tou, akú uviedol už v sťažnostiach smerujúcich proti uzneseniam krajského súdu
sp. zn. 3 Ntc 8/2020 zo 16. októbra 2020. V odôvodnení uznesení sp. zn. 5 Tost 44/2020
a sp. zn. 5 Tost 45/2020 zo 4. novembra 2020 sa najvyšší súd náležitým spôsobom
vysporiadal so všetkými právne relevantnými námietkami sťažovateľa uplatnenými
v podaných sťažnostiach, pričom zároveň odôvodnil rozhodnutie nevyhovieť návrhu
sťažovateľa na prerušenie konania pre účely predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho
konania pred súdnym dvorom, resp. podania návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom o súlade právnych predpisov, keďže s prihliadnutím na materiálny obsah
jednotlivých navrhovaných otázok nevidel potrebu iniciovať konanie pred súdnym dvorom,
ale ani pred ústavným súdom. Osobitne je potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľa
týkajúcej sa jeho procesného postavenia v štáte pôvodu, v kontexte ktorého argumentoval,
že zatýkací rozkaz nie je možné aplikovať voči osobe podozrivej, ale výlučne voči osobe
obvinenej. V predmetnej súvislosti treba prioritne zdôrazniť, že procesné označenie
vyžiadanej osoby sa v jednotlivých členských štátoch Európskej únie spravidla diferencuje,
pričom jej konkrétne označenie podľa právneho poriadku štátu pôvodu je pre slovenské
orgány vystupujúce v pozícii vykonávajúcich justičných orgánov irelevantné. Ako kľúčovú
z hľadiska rozhodovania slovenských orgánov v postavení vykonávajúcich justičných
orgánov je potrebné považovať skutočnosť, že sťažovateľ v danom prípade predstavoval
osobu, ktorá mala byť na základe zatýkacieho rozkazu vydaného justičným orgánom štátu
pôvodu v zmysle ustanovenia § 3 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze
zadržaná a vydaná tomuto štátu na účely trestného stíhania pre špecifikované trestné činy.
Na podklade uvedených skutočností je zrejmé, že ústavná sťažnosť je neopodstatnená
a k porušeniu sťažovateľom označených (a ani žiadnych iných) práv konaním a uzneseniami
najvyššieho súdu dôjsť nemohlo.
42. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. januára 2021 doručenej ústavnému
súdu elektronicky toho istého dňa, ktorou reaguje na prípis predsedu najvyššieho súdu
zo 7. januára 2021 a na vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu zo 4. januára 2021,
vyplýva, že sťažovateľ v celom rozsahu rozporuje tieto podania. Poukazuje na to, že
najvyšší súd nijako nevysvetlil, prečo nepoložil všetky štyri sťažovateľom navrhované
prejudiciálne otázky súdnemu dvoru, čím odňal aj sťažovateľovo právo na zákonného
sudcu. Rovnako nevysvetlil, prečo nepodal ústavnému súdu návrh na začatie konania
o súlade právnych predpisov. Napokon sa nevyjadril ani k tomu, ako bolo možné za 15
minút prečítať celú sťažnosť a celé uznesenie krajského súdu (t. j. 18 strán).
III.
Skutkový stav veci
43. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020
z 18. septembra 2020 vo veci návrhu krajskej prokuratúry na vykonanie zatýkacieho
rozkazu vyplýva, inter alia, že krajský súd požiadal krajskú prokuratúru o doplňujúce
informácie z francúzskej strany týkajúce sa otázky, akej povahy je zatýkací rozkaz vydaný
francúzskym súdom majúci identický dátum a spisovú značku ako zatýkací rozkaz vydaný
francúzskym prokurátorom. Je tiež potrebné objasniť, v akom procesnom postavení sa
aktuálne nachádza sťažovateľ, a získať informácie o tom, čo je dôvodom rozdielnej
formulácie skutkov vymedzených v zatýkacom rozkaze vydanom francúzskym súdom
a v zatýkacom rozkaze vydanom francúzskym prokurátorom.
44. Z prípisu francúzskeho prokurátora z 9. októbra 2020 adresovaného krajskému
prokurátorovi vyplýva, že zasiela doplňujúce informácie o sťažovateľovi, ktoré si vyžiadali
slovenské orgány. Zatýkací rozkaz, ktorý vydala 24. decembra 2019 pani Brigitte Jolivet,
podpredsedníčka súdu pre občianskoprávne a trestné záležitosti v Paríži poverená
vyšetrovaním, je vnútroštátnym zatýkacím rozkazom, na ktorom sa zakladá zatýkací rozkaz
vydaný a zverejnený v ten istý deň francúzskym prokurátorom. Tieto dva zatýkacie rozkazy
majú preto to isté číslo konania. Procesné postavenie sťažovateľa je postavením účastníka
konania podozrivého zo spáchania trestného činu z dôvodu skutkov uvedených v zatýkacom
rozkaze francúzskeho súdu. Oba zatýkacie rozkazy sa zakladajú na tých istých skutkoch, ale
ich opis v zatýkacom rozkaze vydanom francúzskym prokurátorom je odlišný vzhľadom
na to, že sa museli dodržať kritériá kladené na formu takéhoto zatýkacieho rozkazu, čo
znamená, že jeho rozsah nesmie presiahnuť 10 riadkov.
45. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 45/2020
zo 4. novembra 2020 vyplýva, že neverejné zasadnutie trvalo od 10.00 h do 10.15 h
Predmetom konania bolo rozhodnúť o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020 zo 16. októbra 2020. Prečítané boli napadnuté
uznesenie, podaná sťažnosť a podstatný obsah spisu. Správu o stave veci podal predseda
senátu Dr. Hatala. Po porade bolo prijaté uznesenie, ktorým bola sťažnosť podaná
sťažovateľom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.
46. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 44/2020
zo 4. novembra 2020 vyplýva, že neverejné zasadnutie trvalo od 10.15 h do 10.30 h
Predmetom konania bolo rozhodnúť o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020 zo 16. októbra 2020. Prečítané boli napadnuté
uznesenie, podaná sťažnosť a podstatný obsah spisu. Správu o stave veci podal predseda
senátu Dr. Hatala. Po porade bolo prijaté uznesenie, ktorým bola sťažnosť podaná
sťažovateľom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.
47. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 44/2020 zo 4. novembra 2020
vyplýva, že ním bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť
podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020 zo 16. októbra
2020 o vykonaní zatýkacieho rozkazu.
48. Podľa názoru najvyššieho súdu prioritne bolo potrebné zamerať sa na zisťovanie,
či existuje niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23
ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Uvedené vyplýva z tej podstatnej
skutočnosti, že sťažnosť podal výlučne sťažovateľ ako vyžiadaná osoba a v takom prípade
ustanovenie § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze viaže prípustnosť podania
sťažnosti len na prípady namietania existencie niektorého z dôvodov odmietnutia vykonania
zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1.
49. Nebolo zistené naplnenie ani jedného z dôvodov obligatórneho odmietnutia
vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze.
Sťažovateľ pritom výslovne namietal splnenie troch dôvodov, a to podľa § 23 ods. 1
písm. a), d) a e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.
50. Sťažovateľ predovšetkým spochybnil splnenie podmienky existencie obojstrannej
trestnosti vo vzťahu k časti skutkov vymedzených v zatýkacom rozkaze, čo podľa neho
zakladá dôvod na obligatórne odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1
písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.
51. Zo znenia ustanovenia § 23 ods. 1 písm. d) prvej vety zákona o európskom
zatýkacom rozkaze vyplýva, že súd obligatórne odmietne vykonať zatýkací rozkaz
v prípade kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to jednak, že skutok, pre ktorý bol
vydaný zatýkací rozkaz, nie je trestným činom podľa slovenského právneho poriadku,
a súčasne nesmie ísť o konanie podľa § 4 ods. 4 a 5 zákona o európskom zatýkacom
rozkaze. Inými slovami, predmetný dôvod odmietnutia vykonania zatýkacieho rozkazu sa
týka iba takých trestných činov, ktoré nie sú trestnými činmi podľa slovenského právneho
poriadku a zároveň nie sú ani uvedené v zozname v § 4 ods. 4 zákona o európskom
zatýkacom rozkaze, pri ktorých sa overovanie obojstrannej trestnosti nevyžaduje.
52. Najvyšší súd považuje za preukázané, že sťažovateľ bol na základe zatýkacieho
rozkazu vydaného francúzskym prokurátorom vyžiadaný na trestné stíhanie pre päť
trestných činov bližšie špecifikovaných v zatýkacom rozkaze. Francúzsky prokurátor štyri
z týchto trestných činov označil priradením do niektorej z kategórií trestných činov
taxatívne vymedzených v § 4 ods. 4 zákona o európskom zatýkacom rozkaze (konkrétne
účasť na zločinnom spolčení, nedovolené obchodovanie s omamnými a psychotropnými
látkami, legalizácia príjmov z trestnej činnosti a nedovolené obchodovanie s hormonálnymi
látkami a inými prostriedkami na podporu rastu). Z obsahu zatýkacieho rozkazu zároveň
vyplýva, že horná hranica trestu odňatia slobody najprísnejšieho z nich predstavuje 10
rokov, na základe čoho krajský súd správne konštatoval splnenie podmienok podľa § 4
ods. 3 zákona o európskom zatýkacom rozkaze a výnimku z nutnosti skúmania podmienky
obojstrannej trestnosti skutku zo strany vykonávajúceho štátu.
53. Zároveň vo vzťahu k poslednému trestnému činu, ktorý nebol francúzskym
prokurátorom priradený k niektorej z kategórií trestných činov uvedených v § 4 ods. 4
zákona o európskom zatýkacom rozkaze, najvyšší súd v zhode s názorom krajského súdu
uvádza, že aj dotknutý trestný čin (konkrétne trestný čin nelegálneho výkonu lekárnického
povolania) možno posúdiť ako trestný čin podľa slovenského právneho poriadku, a to
konkrétne ako trestný čin neoprávneného zaobchádzania s liekmi, liečivami
a zdravotníckymi pomôckami podľa § 170a Trestného zákona, prípadne ako trestný čin
neoprávneného podnikania podľa § 251 Trestného zákona.
54. Na základe uvedených skutočností dospel najvyšší súd k záveru, že v danom
prípade nemožno konštatovať naplnenie podmienok pre odmietnutie vykonania zatýkacieho
rozkazu v zmysle § 23 ods. 1 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.
55. V nadväznosti na predchádzajúcu námietku najvyšší súd v snahe zachovať
koncepčnosť odôvodnenia rozhodnutia založenú na vzájomnom vecnom prepojení
jednotlivých sťažnostných námietok upriamil pozornosť na námietku sťažovateľa týkajúcu
sa nesprávnej právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu spáchaného zločineckou
organizáciou, ktorú sťažovateľ odôvodnil tým, že v danom prípade nebol naplnený znak
spočívajúci v zákonom požadovanom počte osôb. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal
na odlišnú právnu úpravu zakotvenú v Trestnom zákone, ktorý v ustanovení § 129 ods. 4
definuje zločineckú skupinu ako štruktúrovanú skupinu najmenej troch osôb, pričom v opise
skutku v zatýkacom rozkaze figurujú iba dve osoby (sťažovateľ a ).
56. Pri posudzovaní predmetnej otázky treba za kľúčovú považovať skutočnosť, že
francúzsky prokurátor kvalifikoval konanie sťažovateľa ako trestný čin spadajúci
do kategórie trestných činov taxatívne vymedzených v § 4 ods. 4 zákona o európskom
zatýkacom rozkaze, konkrétne do kategórie „účasť na zločinnom spolčení“, v prípade
ktorých zákon stanovuje exempciu z povinnosti skúmať splnenie podmienky obojstrannej
trestnosti zo strany vykonávajúceho štátu. Treba tiež zdôrazniť, že pre posúdenie znakov
trestného činu v kontexte jeho možného priradenia k niektorej z kategórií trestných činov
uvedených v § 4 ods. 4 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa nevyžaduje, aby sa
pomenovanie alebo znaky trestného činu podľa právneho poriadku štátu pôvodu
a vykonávajúceho štátu zhodovali (§ 4 ods. 5 zákona o európskom zatýkacom rozkaze).
V danom prípade je teda rozhodujúci právny poriadok štátu, ktorý vydáva zatýkací rozkaz.
57. Aplikujúc uvedené na prejednávanú vec, treba konštatovať, že skutočnosť, že
Slovenská republika ako vykonávajúci štát upravuje znaky kvalifikačného pojmu zločinecká
skupina odlišne ako štát pôvodu, nie je v danom prípade relevantná z hľadiska právneho
posúdenia daného skutku pre účely rozhodnutia o vykonaní zatýkacieho rozkazu.
58. Ako ďalší z dôvodov na obligatórne odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu
označil sťažovateľ dôvod podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona o európskom zatýkacom
rozkaze, ktorého údajnú existenciu odôvodnil tým, že časť skutku vymedzeného
v zatýkacom rozkaze podlieha amnestii udelenej prezidentom Slovenskej republiky
2. januára 2013 uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 1/2013.
59. Vo všeobecnosti treba uviesť, že amnestia ako dôvod na odmietnutie vykonania
zatýkacieho rozkazu je aplikovateľná iba v prípade, ak štát, ktorý ho má vykonať, môže
na svojom území uplatňovať trestnú jurisdikciu. Odmietnutie vykonania zatýkacieho
rozkazu prichádza teda do úvahy iba vtedy, ak sa na trestný čin, pre ktorý bol zatýkací
rozkaz vydaný, vzťahuje amnestia udelená v Slovenskej republike a slovenský právny
poriadok upravuje právomoc slovenských orgánov na trestné stíhanie tohto trestného činu.
60. Ako vyplýva zo znenia čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, prezident Slovenskej
republiky má vo svojej kompetencii odpúšťať a zmierňovať tresty uložené súdmi v trestnom
konaní a zahládzať odsúdenie, a to formou individuálnej milosti alebo amnestie. Podstatné
je, že v zmysle aktuálnej právnej úpravy prezident Slovenskej republiky nedisponuje
oprávnením nariadiť, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo
(tzv. abolícia).
61. Treba konštatovať, že vzhľadom na skutočnosť, že zatýkací rozkaz bol vydaný
pre účely trestného stíhania sťažovateľa pre v ňom špecifikované trestné činy, pričom
sťažovateľovi nebol dosiaľ uložený žiadny trest zo strany francúzskych ale ani slovenských
justičných orgánov, amnestia, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva (na základe ktorej došlo
k odpusteniu trestov právoplatne uložených predo dňom rozhodnutia o amnestii za
podmienok bližšie špecifikovaných), sa na daný prípad jednoznačne nevzťahuje, a preto je
aplikácia citovaného dôvodu na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu vylúčená.
62. Sťažovateľ ďalej namietal premlčanie trestného stíhania podľa slovenského
právneho poriadku vo vzťahu ku skutkom posúdeným v zatýkacom rozkaze ako prečiny
(neoprávnené zaobchádzanie s látkami s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom
podľa § 176 Trestného zákona), čím malo dôjsť k naplneniu obligatórneho dôvodu
na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 písm. e) zákona
o európskom zatýkacom rozkaze.
63. Treba uviesť, že na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1
písm. e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa vyžaduje, aby vykonávajúci justičný
orgán zistil, že trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody vyžiadanej osoby sú
premlčané podľa slovenského právneho poriadku a na stíhanie trestného činu je daná
právomoc slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku. Pre naplnenie tohto
dôvodu musia byť teda splnené dve podmienky, a to jednak z pohľadu prejednávanej veci
(zatýkací rozkaz bol vydaný na účely trestného stíhania), že trestné stíhanie vyžiadanej
osoby je premlčané podľa slovenského právneho poriadku, ale zároveň, že na stíhanie
trestného činu je daná právomoc slovenských orgánov podľa slovenského právneho
poriadku.
64. Ako to už bolo predtým uvedené, v danej veci bol vydaný zatýkací rozkaz
francúzskym justičným orgánom na účely trestného stíhania v ňom vymedzených trestných
činov, a preto je potrebné premlčanie skúmať z tohto pohľadu. Premlčanie trestného stíhania
upravuje slovenský právny poriadok v ustanovení § 87 ods. 1 Trestného zákona, pričom
dĺžka premlčacej doby v konkrétnom prípade je determinovaná závažnosťou trestného činu
vyjadrenou v sadzbe trestu odňatia slobody za daný trestný čin. Ako sťažovateľ správne
uviedol, premlčacia doba trestného stíhania pre prečin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej
časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri
roky (do tejto kategórie možno zaradiť práve trestný čin podľa § 176 Trestného zákona,
na ktorý sťažovateľ poukázal a ktorého premlčanie namietal) je ustanovená v § 87 ods. 1
písm. d) Trestného zákona na päť rokov. Podľa § 87 ods. 3 písm. a) Trestného zákona
premlčanie trestného stíhania sa prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého
premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní,
sudcu pre prípravné konanie alebo súdu, smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa,
pričom zároveň platí, že prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba (§ 87 ods. 4
65. V kontexte namietaného premlčania trestného stíhania podľa slovenského
právneho poriadku [a s ním previazaného dôvodu na odmietnutie vykonania zatýkacieho
rozkazu podľa § 23 ods. 1 písm. e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze] treba poukázať
na skutočnosť, že z obsahu spisu je zrejmé, že trestné činy vymedzené v zatýkacom rozkaze
mali byť spáchané v období medzi 1. marcom 2012 a 21. marcom 2017, pričom je zároveň
nepochybné, že francúzske justičné orgány vykonávajú vyšetrovanie minimálne od roku
2017, čoho dôkazom je požiadavka adresovaná slovenským orgánom činným v trestnom
konaní o právnu pomoc, v rámci ktorej došlo k realizácii prehliadky iných priestorov
(na základe príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov z 23. júna 2017) a výsluchu
sťažovateľa, ako aj jeho predvolania na výsluch do Francúzska. Navyše, 28. novembra 2019
došlo vo Francúzsku aj k podaniu obžaloby.
66. Zároveň k argumentácii sťažovateľa treba zdôrazniť, že v podanej sťažnosti
namietal premlčanie trestného stíhania značne všeobecným spôsobom bez uvedenia
konkrétnych argumentov, resp. bližšej špecifikácie konkrétnej časti skutku, ktorá by mala
byť podľa neho premlčaná. Nedostatočný rozsah odôvodnenia námietky ešte umocňuje
skutočnosť, že samotný sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na to, že trestná činnosť bola
páchaná v rozmedzí niekoľkých rokov, no napriek tomu pri počítaní premlčacej lehoty
podľa § 87 ods. 1 písm. d) Trestného zákona túto skutočnosť špekulatívne opomína.
67. Opierajúc sa o už uvedené možno konštatovať, že predovšetkým z dôvodu, že
skutok bol páchaný od 1. marca 2012 do 21. marca 2017, pričom k ukončeniu trestnej
činnosti došlo až 21. marca 2017 (od ktorého momentu dochádza k začiatku plynutia
premlčacej lehoty), vo vzájomnej súvzťažnosti so skutočnosťou, že francúzske justičné
orgány preukázateľne realizovali viaceré procesné úkony v rámci vyšetrovania veci (právne
relevantné z hľadiska prerušenia plynutia premlčacej doby), ktoré 28. novembra 2019
„vyústili“ v podanie obžaloby, nedošlo k premlčaniu trestného stíhania vo vzťahu
k žiadnemu z trestných činov vymedzených v zatýkacom rozkaze, a teda že nebol naplnený
ani zákonný obligatórny dôvod na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23
ods. 1 písm. e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze.
68. Čo sa týka návrhu sťažovateľa na prerušenie konania pre účely predloženia
návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom o ním navrhovaných
otázkach, resp. pre účely podania návrhu na začatie konania pred ústavným súdom o súlade
právnych predpisov, treba uviesť, že túto požiadavku sťažovateľa s prihliadnutím
na materiálny obsah jednotlivých navrhovaných otázok, treba vyhodnotiť ako
neodôvodnenú s konštatovaním, že nebola zistená potreba iniciovať konanie pred súdnym
dvorom, ale ani pred ústavným súdom.
69. Sťažovateľ s poukazom na právne závery uvedené v rozhodnutiach súdneho
dvora vo veciach C-508/18, C-82/19 PPU a C-509/18 spochybnil platnosť zatýkacieho
rozkazu z dôvodu, že tento nebol de iure vydaný justičným (súdnym) orgánom, pričom
navrhol predložiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, či je francúzsky prokurátor
dostatočne nezávislý od výkonnej moci, aby mohol byť považovaný za súdny orgán
v zmysle európskeho práva.
70. V predmetnom kontexte treba poukázať na skutočnosť, že súdny dvor pomerne
často posudzuje otázky týkajúce sa zlučiteľnosti vnútroštátnych úprav ustanovujúcich
orgány oprávnené vydať zatýkací rozkaz s európskym právom, pričom obdobnou
prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa postavenia francúzskych prokurátorov pri vydávaní
zatýkacieho rozkazu sa súdny dvor zaoberal v rozsudku z 12. decembra 2019 v spojených
veciach C-566/19 PPU a C-626/19 PPU. Vo vzťahu k nezávislosti francúzskeho prokurátora
pri vydávaní zatýkacieho rozkazu súdny dvor v tomto rozhodnutí uviedol: „Pokiaľ ide o to,
či prokurátori konajú pri výkone úloh spojených s vydávaním európskych zatykačov
nezávisle, z písomných a ústnych pripomienok, ktoré na pojednávaní na Súdnom dvore
uviedla francúzska vláda vyplýva, že článok 64 Ústavy zaručuje nezávislosť súdnych
orgánov, ktoré tvoria sudcovia a prokurátori, a že podľa článku 30 CPP prokuratúra
vykonáva svoje úlohy nezávisle bez vplyvu individuálnych pokynov zo strany výkonnej moci,
pričom minister spravodlivosti môže prokurátorom dávať len všeobecné pokyny týkajúce sa
trestnej politiky s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie tejto politiky na celom území.
Podľa francúzskej vlády tieto všeobecné pokyny nemôže v nijakom prípade brániť
prokurátorovi vo výkone jeho právomoci voľnej úvahy, pokiaľ ide o primeranosť vydania
európskeho zatykača. Navyše podľa článku 31 CPP prokuratúra vedie trestné stíhanie
a požaduje uplatňovanie zákona, pričom dodržiava zásadu nestrannosti. Tieto skutočnosti
postačujú na preukázanie toho, že vo Francúzsku majú prokurátori právomoc nezávisle –
najmä vo vzťahu k výkonnej moci – posudzovať nevyhnutnosť a primeranosť vydania
európskeho zatykača a túto právomoc vykonávajú objektívne pri zohľadnení všetkých
dôkazov v prospech a v neprospech.“
71. Zároveň treba uviesť, že k správnemu vyhodnoteniu otázky nezávislosti
francúzskeho prokurátora od výkonnej moci, ktorá predstavuje nevyhnutný predpoklad pre
akceptovanie, resp. platnosť ním vydaného zatýkacieho rozkazu, v konaní pred krajským
súdom výraznou mierou prispeli informácie poskytnuté zo strany krajskej prokuratúry
(v podobe vyjadrení jednotlivých členských štátov Európskej únie k otázke postavenia
prokurátora, ktoré boli v nadväznosti na rozhodnutie súdneho dvora z 27. mája 2019
vo veciach C-508/18, C-82/19 PPU a C-509/18 zabezpečené na základe žiadosti Eurojustu).
72. Treba sa v tejto súvislosti stotožniť s názorom krajského súdu, že výhrady
sťažovateľa týkajúce sa cudzieho jazyka, v ktorom bola časť informácií predložená
(anglický jazyk), je potrebné označiť ako neopodstatnené. Ako krajský súd správne
podotkol, v anglickom jazyku boli uvedené iba informácie týkajúce sa charakteristiky
postavenia prokurátora vo Francúzsku pochádzajúce z webovej stránky Európskej justičnej
siete, ktorá je prístupná v jazykoch všetkých členských štátov Európskej únie. Akceptáciou
predmetných listín zo strany krajského súdu nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa
na predkladanie listinných dôkazov v úradnom jazyku, keďže predmetný text je výkladom
právneho predpisu a čiastočným textom právneho predpisu cudzieho štátu a informácie
z neho získané slúžia pri právnom posúdení splnenia formálnych podmienok vydania
zatýkacieho rozkazu v štáte pôvodu.
73. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že nie sú pochybnosti
o tom, že postavenie francúzskeho prokurátora pri vydávaní zatýkacieho rozkazu poskytuje
záruku jeho nezávislosti vo vzťahu k výkonnej moci, a teda ho možno považovať za súdny
orgán oprávnený vydať zatýkací rozkaz v zmysle európskeho práva.
74. Sťažovateľ ďalej namieta rozsah „katalógu“ dôvodov, na základe ktorých možno
podať sťažnosť proti rozhodnutiu o vykonaní zatýkacieho rozkazu. Ako problematická sa
z pohľadu sťažovateľa javí skutočnosť, že tieto dôvody sú koncipované rozdielne vo vzťahu
k jednotlivým zákonom vymedzeným subjektom oprávneným podať opravný prostriedok
proti rozhodnutiu.
75. Sťažovateľ v tejto súvislosti konkrétne namietal porušenie zásady rovnosti zbraní
s poukazom na znenie § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, podľa ktorého
bol oprávnený podať sťažnosť iba pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania
zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1, zatiaľ čo oprávnenie krajskej prokuratúry podať
opravný prostriedok bolo upravené širšie, keďže táto mohla podať sťažnosť zo všetkých
dôvodov uvedených v § 23 (teda aj v ods. 2), ako aj v prípade, ak bol rozhodnutím
o vykonaní zatýkacieho rozkazu porušený zákon o európskom zatýkacom rozkaze.
76. Z doterajšej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že právna úprava
týkajúca sa možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vykonaní zatýkacieho
rozkazu obsiahnutá v ustanovení § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze bola
dosiaľ všeobecnými súdmi akceptovaná a aplikovaná bez spochybnenia jej súladu
so základným právom na súdnu ochranu, čoho dôkazom je napríklad aj rozhodnutie
najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 89/2015, v ktorom sa uvádza: «Z ustanovenia § 22 ods. 7
zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov
(ďalej len „EZR“) je zrejmé, že prípustnosť podania sťažnosti proti rozhodnutiu krajského
súdu o výkone EZR je inak stanovená pre osobu vyžiadanú a inak pre prokurátora. Kým
vyžiadaná osoba môže podať sťažnosť len pre niektorý z dôvodov obligatórneho
odmietnutia vykonania EZR podľa § 23 ods. 1 zák. číslo 154/2010 Z. z., možnosti
prokurátora sú podstatne širšie, keďže jeho sťažnosť je prípustná tak pre niektorý z dôvodov
odmietnutia vykonania EZR podľa § 23 cit. zákona (zahŕňa obligatórne i fakultatívne
dôvody odmietnutia), aj ak bol rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu
porušený zákon.»
77. Zohľadniac jednotlivé aspekty prejednávanej veci dospel najvyšší súd k záveru,
že ani v prípade, ak by sa stotožnil s námietkami sťažovateľa smerujúcimi k ústavnej
nesúladnosti ustanovenia § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, nemalo by
v danom prípade význam iniciovať konanie pred ústavným súdom o súlade právnych
predpisov, a to z dôvodu, že ani eventuálny záver ústavného súdu o neústavnosti daného
ustanovenia by nemal pre vec význam z pohľadu konečných záverov, keďže by
neodôvodňoval zmenu rozhodnutia krajského súdu, a tak by nemal ani vplyv na výsledné
postavenie sťažovateľa.
78. Najvyšší súd nad rozsah zákonom vymedzeného rámca svojej prieskumnej
právomoci (obiter dictum) k námietke sťažovateľa smerujúcej k spochybneniu zákonnosti
rozhodnutia krajského súdu, ku ktorému dospel napriek konštatovaniu naplnenia zákonom
ustanoveného dôvodu na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 2
písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze, uvádza, že zo samotnej povahy dôvodov
uvedených v § 23 ods. 2 písm. a) až e) je zrejmé, že tieto na rozdiel od dôvodov
vymedzených v prvom odseku dotknutého ustanovenia predstavujú fakultatívne dôvody
na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu, z čoho vyplýva, že pri zistení existencie
niektorého z nich má všeobecný súd možnosť (nie však povinnosť) rozhodnúť o odmietnutí
vykonania zatýkacieho rozkazu, a to za predpokladu, že svoje rozhodnutie náležitým
spôsobom odôvodní.
79. Krajský súd pri svojom rozhodovaní komplexne vyhodnotil všetky zistené
okolnosti, čo sa odzrkadlilo v jeho argumentácii, v rámci ktorej jasným, zrozumiteľným
a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil právne úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu
o vykonaní zatýkacieho rozkazu napriek existencii fakultatívneho dôvodu na odmietnutie
jeho vykonania podľa § 23 ods. 2 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze. Treba
sa pritom v plnom rozsahu stotožniť aj s názorom krajského súdu, podľa ktorého vzhľadom
na skutočnosť, že zo strany francúzskych justičných orgánov nedošlo od roku 2017
k iniciovaniu návrhu na prevzatie veci slovenskými orgánmi (pričom vo Francúzsku sa už
niekoľko rokov vedie vo veci vyšetrovanie vrátane konania proti spolupáchateľovi
sťažovateľa), nemožno v danom štádiu konania považovať za vhodné a ani účelné zvažovať
možnosť trestného stíhania sťažovateľa na Slovensku. Navyše, nemožno opomenúť
významnú skutočnosť, že 28. novembra 2019 došlo k podaniu obžaloby.
80. K poslednej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nenaplnenia zákonných znakov
pre kvalifikáciu skutku vymedzeného v zatýkacom rozkaze ako trestného činu spáchaného
zločineckou skupinou podľa francúzskej právnej úpravy sa najvyšší súd vyjadril už
v predchádzajúcej časti odôvodnenia, keď vysvetlil, prečo uvedená skutočnosť nezakladá
dôvod na obligatórne odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu.
81. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 45/2020 zo 4. novembra 2020
vyplýva, že ním bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť
podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020 zo 16. októbra
2020 o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby.
82. Podľa konštatovania najvyššieho súdu z ustanovenia § 16 ods. 2 prvej vety
zákona o európskom zatýkacom rozkaze vyplýva, že ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním
alebo ak bolo rozhodnuté, že sa zatýkací rozkaz vykoná, vezme sudca krajského súdu túto
osobu do vydávacej väzby, ak sa tak nestalo už podľa ods. 1.
83. Podľa názoru najvyššieho súdu zo znenia ustanovenia § 16 zákona o európskom
zatýkacom rozkaze vyplýva, že inštitút vydávacej väzby v konaní o zatýkacom rozkaze má
odlišný charakter v porovnaní s väzbou v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlave Trestného
poriadku. Napriek skutočnosti, že vydávacia väzba predstavuje taktiež prostriedok
na zabezpečenie účasti osoby v konaní, je potrebné konštatovať, že dôvody vydávacej väzby
nie sú vymedzené tak striktne ako v ustanovení § 71 Trestného poriadku. Rozhodnutie
o vzatí vyžiadanej osoby do vydávacej väzby podľa § 16 ods. 2 zákona o európskom
zatýkacom rozkaze je nevyhnutým rozhodnutím (bez možnosti skúmania existencie
akýchkoľvek dôvodov väzby či jej nahradenia) procesno-technického charakteru, ktorého
jediným účelom je zabezpečenie „hladkého“ odovzdania vyžiadanej osoby orgánom
cudzieho štátu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 28/2017 z 30. augusta 2017).
84. Vydávacia väzba podľa § 16 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sa
od vydávacej väzby podľa § 16 ods. 1 líši tým, že kým vydávacia väzby podľa § 16 ods. 2 je
väzbou obligatórnou (ako to vyplýva z gramatického výkladu použitého slovného spojenia)
a sudca rozhodne bez potreby skúmania existencie materiálnych dôvodov väzby, aj bez
potreby predloženia návrhu prokurátorom vykonávajúcim predbežné vyšetrovanie,
vydávacia väzba podľa § 16 ods. 1 je podmienená návrhom prokurátora a potrebou tohto
zabezpečovacieho opatrenia na zákonom predpokladané účely (R 121/2014-II.).
85. Zároveň treba uviesť, že vzhľadom na skutočnosť, že 4. novembra 2020
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 44/2020 bola zamietnutá sťažnosť podaná
sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 8/2020 zo 16. októbra 2020
o vykonaní zatýkacieho rozkazu, s ohľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia
o vykonaní zatýkacieho rozkazu odôvodnenosť vydávacej väzby bezpochyby naďalej
pretrváva.
86. Z podania obhajcu sťažovateľa z 13. novembra 2020 adresovaného najvyššiemu
súdu a označeného jednak ako žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby, ale aj ako
doplnenie odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniam krajského súdu o vykonaní zatýkacieho
rozkazu a o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby vyplýva, inter alia, námietka, podľa
ktorej je absolútne neprípustné a kategoricky vylúčené, aby do vydávacej väzby bola vzatá
osoba podozrivá z trestného činu, voči ktorej nebolo vznesené obvinenie.
87. Z prípisu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. 2 GÚp 177/20/1000-
2 z 30. decembra 2020 doručeného ústavnému súdu 8. januára 2021 vyplýva (v odpovedi
na otázku ústavného súdu), že sťažovateľ bol fyzicky vydaný do Francúzska 27. novembra
2020 o 8.30 h, keď bol odovzdaný na hraničnom priechode Jarovce-Kittsee príslušným
rakúskym orgánom.
IV.
Relevantná právna úprava
88. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
89. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
90. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
91. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze európsky
zatýkací rozkaz možno vykonať ak bol vydaný na účely trestného stíhania pre skutok, ktorý
je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a právneho poriadku štátu pôvodu
trestným činom a ak možno podľa právneho poriadku štátu pôvodu za takýto skutok uložiť
trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť mesiacov a nie je
dôvod na odmietnutie jeho vykonania.
92. Podľa § 4 ods. 3 zákona o európskom zatýkacom rozkaze ak sa žiada o vydanie
pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia slobody s hornou
hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a ktorý je v európskom zatýkacom rozkaze
príslušným orgánom štátu pôvodu označený priradením k jednej alebo viacerým kategóriám
trestných činov uvedených v odseku 4, vykonávajúci justičný orgán neskúma, či ide o čin
trestný podľa práva vykonávajúceho štátu.
93. Podľa § 4 ods. 4 písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze kategóriami
trestných činov podľa odseku 3 sa rozumejú (okrem iného, pozn.) účasť na zločinnom
spolčení.
94. Podľa § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze proti rozhodnutiu
krajského súdu o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu je prípustná sťažnosť vyžiadanej
osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu
podľa § 23 ods. 1, sťažnosť má odkladný účinok; sťažnosť prokurátora je prípustná pre
niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23
alebo ak rozhodnutím o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu bol porušený tento zákon;
sťažnosť má odkladný účinok.
95. Podľa § 23 ods. 2 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze vykonanie
európskeho zatýkacieho rozkazu možno odmietnuť, ak európsky zatýkací rozkaz sa týka
skutkov, ktoré sa podľa právneho poriadku Slovenskej republiky považujú za spáchané
čiastočne alebo v celom rozsahu na území Slovenskej republiky, na palube lode plávajúcej
pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky alebo na palube lietadla zapísaného v registri
lietadiel Slovenskej republiky; vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu možno v tomto
prípade odmietnuť aj vtedy, ak skutok nie je trestným činom podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky.
V.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
96. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti uplatnil viaceré námietky porušenia jeho
označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a charty.
K nepoloženiu prejudiciálnych otázok súdnemu dvoru
97. Sťažovateľ požadoval, aby najvyšší súd konanie prerušil a položil súdnemu dvoru
štyri prejudiciálne otázky.
98. Prvá prejudiciálna otázka je citovaná v bode 19 písm. a). Sťažovateľ k tomu
uvádza, že iba na túto jedinú otázku dal najvyšší súd reálnu a vecnú odpoveď, v ktorej
vysvetlil, prečo nie je potrebné a ani nevyhnutné položiť túto prejudiciálnu otázku súdnemu
dvoru. Napriek tomu však v replike právneho zástupcu sťažovateľa z 20. januára 2021,
ktorou reaguje na prípis predsedu najvyššieho súdu zo 7. januára 2021 a na vyjadrenie
predsedu senátu najvyššieho súdu zo 4. januára 2021, už tvrdí opak, keď uvádza, že najvyšší
súd nijako nevysvetlil, prečo nepoložil všetky štyri sťažovateľom navrhované prejudiciálne
otázky súdnemu dvoru, čím mu odňal aj právo na zákonného sudcu.
99. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tost 44/2020 zo 4. novembra 2020 (ktorým
zamietol sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu o vykonaní zatýkacieho rozkazu) uvádza
podrobné stanovisko vrátane príslušnej judikatúry súdneho dvora, z ktorého vyplýva, že
francúzskeho prokurátora treba považovať pri vydávaní zatýkacieho rozkazu za dostatočne
nezávislého vo vzťahu k výkonnej moci, a teda že ho možno považovať za súdny orgán
oprávnený vydať zatýkací rozkaz v zmysle európskeho práva (pozri body 68 až 73).
100. Námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
101. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
102. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
103. Z pohľadu ústavného súdu je rozhodujúce, že s podrobnou vecnou
argumentáciou najvyššieho súdu sťažovateľ nijako konkrétne nepolemizuje a nepokúša sa
túto argumentáciu ani len spochybniť, tým menej vyvrátiť. Za uvedeného stavu absentuje
základný argumentačný podklad zo strany sťažovateľa, vo svetle ktorého by ústavný súd
mohol vecne preskúmať správnosť vyslovených záverov najvyššieho súdu.
104. Druhá prejudiciálna otázka je citovaná v bode 19 písm. b). Sťažovateľ k tomu
uvádza, že na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď.
105. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tost 44/2020 zo 4. novembra 2020 uvádza
podrobné stanovisko vyplývajúce z bodov 74 až 79. Dovoláva sa jednak doterajšej
(konkrétne označenej) judikatúry najvyššieho súdu, ktorá súladnosť ustanovenia § 22 ods. 7
zákona o európskom zatýkacom rozkaze s európskym právom, resp. s ústavou, listinou,
dohovorom a chartou nijako nespochybňovala. Okrem toho (obiter dictum, resp. nad rámec
zákonom vymedzenej svojej prieskumnej právomoci) uvádza, že zo samotnej povahy
dôvodov uvedených v § 23 ods. 2 písm. a) až e) zákona o európskom zatýkacom rozkaze je
zrejmé, že tieto (na rozdiel od dôvodov vymedzených v prvom odseku) sú iba fakultatívne,
v dôsledku čoho všeobecný súd má možnosť (nie však povinnosť) vykonanie zatýkacieho
rozkazu odmietnuť za predpokladu, že takéto rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodní.
V danom prípade krajský súd komplexne vyhodnotil všetky zistené okolnosti a dostatočným
spôsobom objasnil úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o vykonaní zatýkacieho rozkazu
napriek existencii fakultatívneho dôvodu na odmietnutie jeho vykonania podľa § 23 ods. 2
písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze (pozri body 78 a 79).
106. Námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
107. Za situácie, keď podľa záverov najvyššieho súdu neprichádzalo v danom
prípade do úvahy odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu z fakultatívneho dôvodu
podľa § 23 ods. 2 písm. d) zákona o európskom zatýkacom rozkaze (vzhľadom na úplnosť
a presvedčivosť argumentácie krajského súdu doplnenej vlastnými argumentmi najvyššieho
súdu), evidentne by nemalo význam položiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu
sa súladu § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze s európskym právom, pretože
ani prípadný záver o práve sťažovateľa podať riadny opravný prostriedok zo všetkých
dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 23 zákona o európskom zatýkacom rozkaze by
na konečnom výsledku nemohol nič zmeniť.
108. Tretia prejudiciálna otázka je citovaná v bode 19 písm. c). Sťažovateľ k tomu
uvádza, že na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď.
109. Ústavný súd konštatuje, že táto prejudiciálna otázka sa týka v podstate tej istej
problematiky, ako predchádzajúca prejudiciálna otázka (pozri bod 104). Preto možno bez
ďalšieho poukázať na závery uvedené v bode 107 s tým, že i táto námietka je zjavne
neopodstatnená.
110. Štvrtá prejudiciálna otázka je citovaná v bode 19 písm. d). Sťažovateľ k tomu
uvádza, že na túto otázku nedal najvyšší súd vôbec reálnu a vecnú odpoveď.
111. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tost 44/2020 zo 4. novembra 2020 uvádza
podrobné stanovisko vyplývajúce z bodov 55 až 57. Podľa jeho názoru za kľúčovú treba
považovať skutočnosť, že francúzsky prokurátor kvalifikoval konanie sťažovateľa ako
trestný čin spadajúci do kategórie trestných činov taxatívne vymedzených v § 4 ods. 4
písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze (konkrétne do kategórie „účasť
na zločinnom spolčení“), v prípade ktorých zákon stanovuje exempciu z povinnosti skúmať
splnenie podmienky obojstrannej trestnosti zo strany vykonávajúceho štátu.
112. Ústavný súd považuje námietku za zjavne neopodstatnenú.
113. Za situácie, keď podľa záverov najvyššieho súdu neprichádzalo v danom
prípade do úvahy odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu z dôvodu odlišnej úpravy
kvalifikačného pojmu zločinecká skupina v slovenskom práve oproti francúzskemu právu
[vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 4 písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze
stanovujúcom výnimku z povinnosti skúmať splnenie podmienky obojstrannej trestnosti],
zjavne nemalo význam položiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa
dostatočnosti dôvodov na odmietnutie vykonania zatýkacieho rozkazu pre rozdielne
posúdenie zločineckej organizácie podľa slovenského práva oproti francúzskemu právu.
Akákoľvek odpoveď na túto prejudiciálnu otázku by na výsledku tejto veci nič nezmenila.
K tvrdenému porušeniu princípu rovnosti zbraní
114. Námietka sa týka požiadavky, aby najvyšší súd prerušil konanie aj pre účely
podania návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov s tým, aby
ústavnému súdu bola položená otázka uvedená v ods. 21. Sťažovateľ k tomu poznamenal,
že najvyšší súd požiadavke nevyhovel, odignoroval ju, a to aj napriek tomu, že právo
na obhajobu nepochybne zahŕňa v sebe aj princíp rovnosti zbraní strán trestného konania
garantovaný v čl. 48 ods. 2 charty (pozri bod 22). Ďalšia argumentácia sťažovateľa v tejto
súvislosti vyplýva z bodov 23 a 24.
115. Stanovisko najvyššieho súdu je zhrnuté v bodoch 74 až 79.
116. Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné kvôli poriadku poznamenať,
že v konaní o súlade právnych predpisov navrhovateľ nemá klásť ústavnému súdu otázky,
pretože sa má domáhať vyslovenia nesúladu právnych predpisov nerovnakej právnej sily.
Vzhľadom na to sťažovateľom sformulovanú otázku možno považovať v podstate za súčasť
jeho právneho názoru, ktorým odôvodňuje tvrdenú protiústavnosť napádaného ustanovenia
§ 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze.
117. Námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
118. Podstata námietky je totožná s námietkou sformulovanou v druhej prejudiciálnej
otázke [pozri bod 19 písm. b)]. Závery ústavného súdu k druhej prejudiciálnej otázke
vyplývajú z odseku 107. Vzhľadom na obdobnosť (ba takmer totožnosť) obsahu oboch
námietok možno závery vyplývajúce z bodu 107 aplikovať aj na túto námietku.
119. Porušenie princípu rovnosti zbraní vidí sťažovateľ aj v tom, že v dôsledku
tvrdenej protiústavnosti ustanovenia § 22 ods. 7 zákona o európskom zatýkacom rozkaze
nemohol podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu krajského súdu ani z dôvodu, že
vo veci bol porušený zákon, pričom porušenie zákona vidí v protizákonnom akceptovaní
listinného dôkazu v anglickom jazyku (pozri bod 24).
120. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že v anglickom jazyku boli
uvedené iba informácie týkajúce sa charakteristiky postavenia prokurátora vo Francúzsku
pochádzajúce z webovej stránky Európskej justičnej siete, ktorá je prístupná v jazykoch
všetkých členských štátov Európskej únie. Akceptáciou týchto listín zo strany krajského
súdu nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na predkladanie listinných dôkazov v úradnom
jazyku, keďže predmetný text je výkladom právneho predpisu a čiastočným textom
právneho predpisu cudzieho štátu a informácie z neho získané slúžia pri právnom posúdení
splnenia formálnych podmienok vydania zatýkacieho rozkazu v štáte pôvodu (pozri
bod 72).
121. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že podľa právneho názoru
najvyššieho súdu pripustením listinných dôkazov v anglickom jazyku k porušeniu zákona
nedošlo. Tento zásadný záver najvyššieho súdu sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti
nijako konkrétne nevyvracia, ba ani len nespochybňuje, pretože len vo všeobecnej rovine
trvá na tvrdení, že zákon bol porušený. Za tohto stavu pre nedostatok argumentačných
podkladov zo strany sťažovateľa ústavný súd nemal priestor na vecné preskúmanie záveru
najvyššieho súdu. Ak sa preto vychádza z toho, že k tvrdenému porušeniu zákona nedošlo,
potom je zrejmé, že ani prípadné vyslovenie nesúladu ustanovenia § 22 ods. 7 zákona
o európskom zatýkacom rozkaze s ústavou by na konečných záveroch prijatých v danej veci
nemohlo nič zmeniť.
K tvrdenej nemožnosti vydať zatýkací rozkaz a vziať
do vydávacej väzby podozrivú osobu
122. Námietky sťažovateľa vyplývajú z bodov 25 až 28. Ich podstatou je, že v čase
rozhodovania všeobecných súdov bol sťažovateľ v postavení podozrivého, nie teda
obvineného, čo vylučovalo možnosť vyhovieť návrhom krajskej prokuratúry.
123. Stanoviská predsedu najvyššieho súdu a predsedu senátu najvyššieho súdu
vyplývajú z bodov 39 a 41. Ich podstatou je, že z pohľadu slovenských justičných orgánov
je irelevantné procesné označenie sťažovateľa podľa francúzskeho práva, ktoré môže byť
rozdielne.
124. Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 44/2020 a sp. zn. 5 Tost 45/2020
zo 4. novembra 2020 žiadne stanoviská k tejto námietke nevyplývajú.
125. Námietku treba považovať za neprípustnú.
126. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
127. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
128. V písomných dôvodoch sťažností podaných sťažovateľom proti obom
uzneseniam krajského súdu táto námietka nebola uvedená. Až v doplňujúcom podaní
obhajcu sťažovateľa z 13. novembra 2020 adresovanom najvyššiemu súdu a označenom
jednak ako žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby, ale tiež aj ako doplnenie odôvodnenia
sťažností proti uzneseniam krajského súdu o vykonaní zatýkacieho rozkazu a o vzatí
sťažovateľa do vydávacej väzby vyplýva námietka, podľa ktorej je absolútne neprípustné
a kategoricky vylúčené vziať do vydávacej väzby osobu podozrivú z trestného činu, voči
ktorej nebolo vznesené obvinenie (pozri bod 86). Pritom je zrejmé, že najvyšší súd
rozhodoval o sťažnostiach ešte 4. novembra 2020, teda v čase, keď táto námietka v rámci
riadneho opravného prostriedku uplatnená nebola.
129. Možno dôjsť k záveru, že hoci sťažovateľ po formálnej stránke využil možnosť
podania sťažnosti proti uzneseniam krajského súdu ako riadneho opravného prostriedku,
avšak z materiálneho hľadiska je podstatné, že v opravnom prostriedku túto námietku
neuplatnil (resp. uplatnil ju až po rozhodnutí najvyššieho súdu). K tomu treba dodať, že
sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že námietku neuplatnil včas z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup
ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
130. Okrem dosiaľ uvedeného sťažovateľ v rámci tejto námietky vytýka aj, že
najvyšší súd nezvažoval jeho vzatie do vydávacej väzby z hľadiska kritérií proporcionality,
teda že nevykonal test proporcionality (pozri bod 26).
131. Názory najvyššieho súdu v tejto súvislosti sú zhrnuté v bodoch 82 až 85. Ich
podstatou je, že vydávacia väzba je obligatórna, teda že k nej automaticky musí dôjsť
v prípade, ak bolo právoplatne rozhodnuté o vykonaní zatýkacieho rozkazu. Inými slovami,
podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na výslovné znenie zákona a na existujúcu
judikatúru všeobecný súd nemá priestor pre úvahu o tom, či vydávaciu väzbu nariadi alebo
nenariadi.
132. Túto námietku považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
133. Sťažovateľ na podrobnú argumentáciu najvyššieho súdu nijako nereflektuje
v podobe konkrétnej protiargumentácie, v dôsledku čoho z pohľadu ústavného súdu
absentuje potrebný argumentačný podklad zo strany sťažovateľa, ktorý by umožňoval
správnosť záverov najvyššieho súdu preskúmať.
K tvrdenému porušeniu zásady zákazu denegationis iustitiae
134. Obsah námietky sťažovateľa vyplýva z bodov 29 až 32. Podstatou námietky je
skutočnosť, že podľa znenia zápisníc o neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu
zo 4. novembra 2020 vo veciach sp. zn. 5 Tost 45/2020 a sp. zn. 5 Tost 44/2020 rozhodoval
najvyšší súd najprv o sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu o vzatí sťažovateľa
do vydávacej väzby a len potom o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu o vykonaní
zatýkacieho rozkazu, hoci správne malo najprv dôjsť k rozhodovaniu o vykonaní
zatýkacieho rozkazu a len potom bolo možné rozhodovať o vzatí sťažovateľa do vydávacej
väzby. Okrem toho, keďže obe neverejné zasadnutia trvali iba po 15 minút, fyzicky nebolo
možné vykonať za taký krátky čas tie dôkazy, vykonanie ktorých zo zápisníc o neverejnom
zasadnutí vyplýva.
135. Predseda najvyššieho súdu a predseda senátu najvyššieho súdu sa k tejto
námietke nevyjadrili.
136. Podľa názoru ústavného súdu treba námietku považovať za zjavne
neopodstatnenú.
137. Je zrejmé už na prvý pohľad, že došlo k technickej chybe pri spisovaní zápisníc
o neverejnom zasadnutí. Tieto sú formulované tak, že z nich nevyplýva v slovnom
vyjadrení, o ktoré konkrétne konanie (o vykonaní zatýkacieho rozkazu, resp. o vzatí
do vydávacej väzby) v nich ide. Odlíšenie je dané iba spisovými značkami. Zrejmým
omylom došlo k zámene zápisníc.
138. Hoci neverejné zasadnutia trvali podľa znenia zápisníc iba 15 minút, nemôžu
byť pochybnosti o tom, že členovia senátu ešte pred neverejným zasadnutím mali možnosť
sa s obsahom spisov oboznámiť, čo umožňovalo zrýchlený postup v rámci neverejného
zasadnutia.
139. Ani jedna z uvedených námietok nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu, ktorá by
opodstatňovala vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.
K ďalším požiadavkám
140. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
ústavnej sťažnosti odložil vykonateľnosť oboch uznesení najvyššieho súdu až do
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a zároveň zakázal kompetentným orgánom
vykonať zatýkací rozkaz a odovzdať sťažovateľa francúzskym orgánom (pozri bod 17).
141. Podľa zistenia ústavného súdu ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená
elektronicky 27. novembra 2020 o 7.50 h. K fyzickému vydaniu sťažovateľa do Francúzska
došlo 27. novembra 2020 o 8.30 h, keď bol odovzdaný na hraničnom priechode Jarovce-
Kittsee príslušným rakúskym orgánom (pozri bod 87).
142. Inými slovami, ústavný súd mal na vydanie požadovaného uznesenia
k dispozícii 40 minút času. Je preto opodstatnený záver, že požiadavka sťažovateľa bola
celkom nereálna.
143. Ďalšie požiadavky sťažovateľa (napr. prepustiť ho z vydávacej väzby a priznať
mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €) sa stali neaktuálnymi, keďže
ústavná sťažnosť bola odmietnutá.
144. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu