Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 109/2023

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa hb Solar CZ s. r. o., Budovatelská 287/8, Praha, IČO 289 62 648, zastúpeného BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, proti uzneseniam Krajského súdu v Nitre č. k. -1979 z 24. januára 2022 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 26. októbra 2022 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. januára 2022 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a ods. Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami všeobecných súdov v civilnom spore, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

2. V spore o zaplatenie obchodnej spoločnosti v likvidácii ako žalobcu okresný súd rozsudkom z 5. septembra 2019 zamietol žalobu. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, v konaní o ktorom ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením z 24. januára 2022 krajský súd podľa (ďalej len „“) konanie zastavil, keďže žalobca bol 23. novembra 2021 bez právneho nástupcu vymazaný z obchodného registra.

3. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie. Tvrdil, že (i) zmluvou o postúpení pohľadávky z 1. októbra 2021 žalobca na neho postúpil žalobou uplatnenú pohľadávku, (ii) krajskému súdu 24. februára 2022 žalobca prostredníctvom advokáta žalobcu a sťažovateľa doručil návrh na zmenu účastníkov, (iii) pri nahliadnutí do spisu 8. februára 2022 tento advokát zistil, že v spise nebola zmienka o namietanom uznesení krajského súdu z 24. januára 2022 a (iv) namietané uznesenie krajského súdu z 24. januára 2022 bolo do elektronického súdneho spisu

vložené 28. februára 2022. Sťažovateľ z toho vyvodil, že krajský súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces podľa , keďže krajský súd rozhodnutie antedatoval a nerozhodol 24. januára 2022, čomu nasvedčuje aj nesprávne založenie listín, keďže uznesenie krajského súdu je na skoršom liste ako návrh sťažovateľa. Podľa sťažovateľa ak by aj krajský súd uznesením z 24. januára 2022 konanie zastavil, nešlo o uznesenie, ktorým by bol viazaný, a preto po doručení návrhu 24. februára 2022 mal upustiť od zastavenia konania a mal rozhodnúť o návrhu na zmenu žalobcu.

4. Ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, keďže rozhodnutím krajského súdu nebolo zasiahnuté do právneho postavenia sťažovateľa, a preto nie je osobou oprávnenou na podanie dovolania. Sťažovateľ nie je stranou konania podľa , čo je dôvodom odmietnutia dovolania podľa . Zvýraznil, že žalobca bol bez právneho nástupcu vymazaný z obchodného registra 23. novembra 2021 a stratil procesnú subjektivitu. Preto je podružné, kedy došlo k uzneseniu o zastavení konania, keďže pre zánik žalobcu bez právneho nástupcu podľa druhej vety zaniklo aj plnomocenstvo žalobcu advokátovi, ktorý už za neho nemohol podať návrh na zmenu žalobcu. Podľa najvyššieho súdu o zmene žalobcu bolo možné rozhodnúť len na návrh žalobcu v čase, keď mal procesnú subjektivitu a sťažovateľom tvrdené postúpenie pohľadávky nebolo procesne vykonané tak, ako to predpokladá , keďže návrh bol podaný v čase, keď žalobca ako postupca už nemal procesnú subjektivitu. Po zániku žalobcu nebolo možné rozhodnúť inak, ako konanie zastaviť a je bez významu, či k vydaniu uznesenia došlo 24. januára 2022, keď tak, ako to vyplýva zo súdneho registra a záznamu, bolo uznesenie prijaté na neverejnom zasadnutí alebo 28. februára 2022, keď jeho písomné vyhotovenie bolo podľa podpísané členmi senátu. K námietke o antedatovaní uznesenia krajského súdu a nesprávnom založení listín do spisu najvyšší súd uviedol, že k založeniu listín môže pri administratíve dochádzať v časovom oneskorení, no to nemá vplyv na procesné práva strán. Rovnako k elektronickému evidovaniu rozhodnutí a ich elektronickému podpisovaniu dochádza s časovým posunom, čo však nie je dôkazom manipulácie so spisom.

III.

5. Podľa sťažovateľa rozhodnutím najvyššieho súdu došlo formalistickým výkladom k odmietnutiu spravodlivosti. Odmieta procesné východisko, že návrh na zmenu žalobcu z 24. februára 2022 podal žalobca, a zdôrazňuje, že tento návrh podal sám. Oprávnenie podať dovolanie odvodzuje z toho, že aj podľa literatúry je na jeho podanie oprávnený aj advokát strany, čo platí aj pri postúpení pohľadávky. Podľa sťažovateľa najvyšší súd nezohľadnil, že žalobca návrh na zmenu nepodal, a on nemal inú možnosť, ako návrh podať sám. Preto nie je spravodlivý doslovný gramatický výklad , a , keďže sa nemôže domáhať zaplatenia riadne nadobudnutej pohľadávky a ani voči žalobcovi sa pre nepodanie návrhu nemôže domáhať škody. Tým mu bol odopretý účinný právny prostriedok, a tak došlo k porušeniu jeho ústavných práv.

6. K uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta, že 28. februára 2022, keď vydal svoje uznesenie, nezohľadnil jeho návrh z 24. februára 2022. Poukazuje na to, že konanie vo veci začalo ešte v roku 2008 a o odvolaní krajský súd rozhodoval od roku 2020, no zrazu a urýchlene sa 24. januára 2022 uzniesol na zastavení konania, no rozhodnutie ešte 24. februára 2022 nemal

napísané a po jeho napísaní ho do spisu založil pred jeho skôr doručený návrh. Podľa sťažovateľa týmto uznesením podľa nebol viazaný, keďže k tomuto následku dochádza pri uznesení, ktoré nebolo verejne vyhlásené, až jeho vydaním, pod čím treba rozumieť podpísanie jeho písomného vyhotovenia všetkými členmi senátu, k čomu došlo 28. februára 2022. Aj keby sa senát 24. januára 2022 uzniesol na zastavení konania, uznesením o zastavaní viazaný nebol, a preto mal rozhodnúť o jeho návrhu z 24. februára 2022 a mal upustiť od zastavenia konania. Keďže tak nepostupoval, porušil procesné predpisy a znemožnil mu vymáhať riadne nadobudnutú pohľadávku, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces.

IV.

7. Námietky sťažovateľa vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sú zhodné s jeho námietkami tak, ako uviedol v dovolaní proti tomuto rozhodnutiu. I keď dovolanie sťažovateľa bolo najvyšším súdom odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou podľa , najvyšší súd sa so všetkými námietkami vecne vysporiadal, keďže sťažovateľom v dovolaní uvedená argumentácia bola rozhodujúca pre jeho záver o tom, že dovolanie bolo podané sťažovateľom ako neoprávnenou osobou. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa preto vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu. Preto bola ústavná sťažnosť v rozsahu proti uzneseniu krajského súdu pre nedostatok právomoci podľa a o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,“) odmietnutá.

8. Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva s (). Ústavný súd preskúmava len to, či zákony neboli vyložené spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (). Ústavný súd za protiústavné považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (). Rovnako o takýto stav ide aj vtedy, ak závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (). Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k odopretiu spravodlivosti (Moreira Ferreira, bod 85; Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).

9. Z hľadiska posúdenia dôvodnosti ústavnej sťažnosti je rozhodné to, či právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je bez právneho významu, či krajský súd o zastavení konania rozhodol pred alebo po podaní návrhu sťažovateľa na jeho vstup na miesto žalobcu, keďže návrh bol podaný potom, ako žalobca zanikol bez právneho nástupcu, a tak by muselo byť konanie zastavené, je výsledkom zjavného právneho, a preto ústavne relevantného omylu. Tak tomu nie je, a preto bola ústavná sťažnosť podľa v rozsahu proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

10. Podľa ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod práv, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto vstúpil ten, na koho boli tieto práva prevedené. Tým došlo k zmene predchádzajúcej úpravy vstupu na miesto žalobcu tak, ako bola konštruovaná v , podľa ktorého ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod práv, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva prevedené, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva prevedené. Nielen z porovnania týchto ustanovení, ale aj zo znenia vyplýva, že návrh na vstup na miesto žalobcu môže podať len sám žalobca, a to dovtedy, pokým sám má procesnú subjektivitu, teda podľa má spôsobilosť na práva a povinnosti. Vo veci sťažovateľa bol návrh podľa podaný až potom, ako spôsobilosť žalobcu na práva a povinnosti jeho výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu zanikla. Preto právny záver najvyššieho súdu o tom, že konanie by tak či tak muselo byť zastavené, nemožno považovať za zjavný právny omyl, ktorý by bol porušením uvedených ústavných práv sťažovateľa. Bolo na sťažovateľovi, aby pri uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávok pri ochrane svojich práv postupoval tak, aby žalobca včas podal návrh podľa . To platí o to viac, že žalobca a sťažovateľ boli zastúpení tým istým advokátom.

11. Právny názor najvyššieho súdu sťažovateľ označuje ako formalistický. K tomu treba uviesť, že ide o výklad procesných noriem, ktoré v tejto otázke svojím znením stanovujú pomerne jasný postup strán a súdu. Preto jasný príklon právneho názoru najvyššieho súdu k zneniu nemožno považovať za formalistický v tom zmysle tohto slova, z ktorého by bolo možné vyvodiť porušenie ústavných práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že ústavne udržateľný je právny názor najvyššieho súdu o tom, že je bez významu, či krajský súd o zastavení konania rozhodol pred alebo po podaní návrhu sťažovateľa podľa , je bez významu riešiť sťažovateľom nastolené otázky toho, či krajský súd skutočne o zastavení konania rozhodol pred podaním jeho návrhu alebo či bol týmto rozhodnutím viazaný. Rovnako s ním nemožno súhlasiť v tom, že či už rozhodnutím krajského alebo najvyššieho súdu mu bolo znemožnené vymáhať jeho riadne nadobudnutú pohľadávku. Z pohľadu prístupu sťažovateľa k súdu v jeho veci domôcť sa práva z pohľadávky, ktorú nadobudol zmluvou o jej postúpení, treba uviesť, že sťažovateľovi nič nebráni v tom, aby si svoje práva voči žalovanému dlžníkovi uplatnil žalobou.

V.

12. V pochopení nespokojnosti sťažovateľa na okraj možno uviesť, že nová procesná konštrukcia obsiahnutá v , ktorá sťažovateľovi neumožňuje podať návrh na jeho vstup na miesto žalobcu, môže napriek tomu, že vychádza z predstáv štandardných kodifikácií procesného práva, vzbudzovať napätie, ktoré naznačuje potrebu doplniť náš civilný procesný kódex popri vedľajšej intervencii aj o hlavnú intervenciu. Možno poukázať na rakúskeho ZPO, podľa ktorého prevod pohľadávky, o ktorej sa vedie spor, nemá na spor žiaden vplyv a nadobúdateľ pohľadávky nie je oprávnený bez súhlasu žalovaného vstúpiť do sporu. Táto oproti ešte prísnejšia konštrukcia je však vyplnená rakúskeho ZPO, podľa ktorého ten, ktorý si uplatňuje právo, o ktoré iní vedú spor, môže až do právoplatného rozhodnutia tohto sporu žalovať obe strany (hlavná intervencia). Obdobné stanovuje aj nemeckého ZPO, pričom túto konštrukciu dopĺňa v ZPO, ktorý žalovanému, ak je spor

o to, kto je jeho veriteľom, umožňuje, aby peniaze uplatnené žalobou zložil do úschovy s tým, že spor o ne budú ďalej viesť medzi sebou jeho sporiaci sa veritelia. Transplantácia zahraničných procesných konštruktov bez prebratia aj iných konštruktov týchto vyspelejších kodifikácií môže mať za následok subjektívne napätie z nespravodlivosti niektorých riešení. Toto napätie sťažovateľa je však bez rozmeru, ktorý by mohol viesť k záveru o porušení jeho ústavných práv.

13. Rovnako na okraj a znovu v pochopení nespokojnosti sťažovateľa treba uviesť, že je rozumne ťažko udržateľné, aby k rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, došlo bez toho, aby zo spisu, ktorý bol advokátovi sťažovateľa predložený s odstupom niekoľkých týždňov, nevyplývalo, že k takémuto rozhodnutiu došlo. Nie je však dôvod pochybovať o tom, že senát krajského súdu o zastavení konania naozaj rozhodol po neverejnej porade 24. januára 2022 tak, ako to predpokladá . Rovnako nie je dôvod pochybovať, že o tom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (nedá tento nezmyselne siahodlhý názov ďalej označovať len ako „spravovací poriadok“) bola spísaná zápisnica so všetkými jej náležitosťami, ktorá po podpise všetkých členov senátu a iných formalitách bola zalepená do obálky, ktorá podľa spravovacieho poriadku i v ten istý deň bola založená do sťažovateľovi pri nahliadnutí do spisu okresného súdu nepredloženého zberného spisu krajského súdu. Nejde však o problém porušenia ústavných práv sťažovateľa. Rovnako ako pri probléme naznačenom v predchádzajúcom odseku ide o problém dôvery a efektivity justície. To, že písanie simplexného rozhodnutia o troch stranách, ktorým krajský súd ukončil viac ako desaťročný spor, zabralo jeho senátu viac ako mesiac tak, aby sa o ňom konečne dozvedel sťažovateľ, potvrdzuje to, že dôvera v justíciu sa nedá budovať len tak, že všetky jej postupy a rozhodnutia budú súladné so základnými právami.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2023

Robert Šorl

predseda senátu