Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-85-2019.pdf
PDF · 125.64 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/85/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: R.. O. F., Z. XX, XXX XX Z., právne zastúpený: Mgr. Peter Hargaš, advokát, Košická 56, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí rodiny, Špitálska 8, 812 67 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2019/21231/161/SSZOSK zo dňa 07.02.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a rozhodnutia orgánov verejnej správy
1. Žalobca dňa 04.10.2013 požiadal podľa § 34 zákona č. 5/2004 Z.z o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o službách zamestnanosti“) o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie (ďalej aj len „žiadosť“) s odôvodnením, že zárobkovú činnosť vykonáva na základe pracovnoprávneho vzťahu so mzdou nepresahujúcou 75% zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu.
2. Podľa registračného listu fyzickej osoby zo dňa 04.10.2013, t.j. ku dňu podania žiadosti bol žalobca vedený v obchodnom registri ako spoločník a konateľ spoločnosti TCBI s.r.o. a v spoločnosti DCBI s.r.o. a zároveň žalobca je odo dňa 03.10.2013 zamestnaný v spoločnosti DCBI s.r.o. od 04.10.2013 s mesačnou mzdou 128,- eur a dohodnutou dĺžkou pracovného času 13,25 hodín týždenne, čo vyplýva aj z pracovnej zmluvy so spoločnosťou DCBI s.r.o..
3. Podľa výpisov z obchodného registra, žalobca ku dňu podania žiadosti o sprostredkovanie zamestnania je konateľom a spoločníkom v spoločnosti TCBI s.r.o. a v spoločnosti DCBI s.r.o..
4. Žalobca s odvolaním sa na vyššie uvedené dokumenty tvrdil, že od 04.10.2013 je riadne zamestnaný podľa § 4 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti a je považovaný za zamestnanca a nespĺňa zákonnú definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby, teda nemôže prevádzkovať alebo vykonávať podľa zákona o službách zamestnanosti samostatne zárobkovú činnosť.
5. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava rozhodnutím č.k.: BA5/ASK/ZAM/2018/52456 zo dňa 21.11.2018 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) v zmysle § 34 ods. 14 písm. h) a v súvislosti
s § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti nezaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca bol v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. 04.10.2013 spoločníkom a konateľom spoločnosti DCBI s.r.o. a TCBI s.r.o., obidve so sídlom Kazanská 52, Bratislava, a preto je v zmysle § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti s poukazom na § 6 ods. 1 písm. c) a v spojení s § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti dôvod na nezaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca sa s poukazom na § 6 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti nemôže považovať za uchádzača o zamestnanie, nakoľko za uchádzača o zamestnanie sa považuje občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať a hľadá si zamestnanie, čo ale nie je tento prípad, keďže účastník konania má postavenie konateľa a spoločníka v obchodných spoločnostiach, čo znamená, že vykonáva podnikateľskú činnosť.
6. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny rozhodnutím č. 2019/21231/161/SSZOSK zo dňa 07.02.2019 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. k: BA5/ASK/ZAM/2018/52456 zo dňa 21.11.2018 potvrdil s odôvodnením, že v zmysle ust. § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti, do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa nezaradí občan, ktorý nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 až 3. V danom prípade účastník konania nespĺňa podmienku ust. § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti, vzhľadom na to, že ku dňu podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie 04.10.2013 bol konateľom a spoločníkom v spoločnostiach TCBI s.r.o. a DCBI s.r.o..
II.
Žaloba
7. Žalobca sa v žalobe zo dňa 16.04.2019 doručenej tunajšiemu súdu dňa 16.04.2019 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 07.02.2019, č. 2019/21231/161/SSZOSK, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava, č.k.: BA5/ASK/ZAM/2018/52456 zo dňa 21.11.2018 bolo potvrdené.
8. Uviedol, že žalovaný ignoruje zákonné definície uvedené v zákone o službách zamestnanosti, najmä § 4 ods. 1 a poslednú časť § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti, a to: „ak nie je zamestnanec“, na základe ktorej je zrejmé, že žalobca nemôže byť na účely zákona č. 5/2004 Z.z. posudzovaný ako samostatne zárobkovo činná osoba, ak je v pracovnoprávnom vzťahu nepresahujúcom 75 % životného minima podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona o službách zamestnanosti.
9. Žalobca bol ukrátený na svojich právach tým, že nebol zaradený v zmysle zákona o službách zamestnanosti do evidencie uchádzačov o zamestnanie, hoci boli splnené všetky zákonné predpoklady na zaradenie žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, v dôsledku čoho sa žalobca nemohol uchádzať o zamestnanie na úrade práce, nemohol poberať dávku v nezamestnanosti, ak by mu vznikol na ňu nárok, alebo inú dávku a musel počas tohto obdobia platiť zdravotné poistenie. Žalobca sa cíti poškodený na svojich právach.
10. Dôvodom na nezaradenie žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie bolo podľa rozhodnutia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava ustanovenie § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti, t.j. z dôvodu, že žalobca prevádzkuje samostatnú zárobkovú činnosť v zmysle zákona o službách zamestnanosti. Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava v tomto prípade prišiel k nesprávnej právnej interpretácii zákona o službách zamestnanosti, pretože podľa § 5 zákona o službách zamestnanosti žalobca nespĺňal znaky pojmu samostatná zárobkovo činné osoba. Z tohto dôvodu je rozhodnutie neodôvodnené a Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava rozhodol v rozpore s platnými právnymi predpismi.
11. Zastáva názor, že uchádzač o zamestnanie môže byť za určitých podmienok aj zamestnanec podľa § 6 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti, čo vyplýva zo znenia ust. § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona o službách zamestnanosti.
12. Vzhľadom na to, že od 03.10.2013 bol žalobca zamestnaný, tak je podľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti považovaný za zamestnanca a žalobca nemohol spĺňať zákonnú
definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby a teda nemohol prevádzkovať v zmysle zákona o službách zamestnanosti samostatne zárobkovú činnosť. Na základe uvedeného je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného sú v rozpore o zákonom, a preto je potrebné rozhodnutie žalovaného zrušiť a zaradiť žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie odo dňa podania žiadosť.
13. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že žalobcova hrubá mzda nepresahuje 100,- eur mesačne a je v zmysle zákona považovaný za zamestnanca, čiže žalobca v zmysle § 6 zákona o službách zamestnanosti spĺňa všetky predpoklady na to, aby bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a to aj v prípade, že by bol štatutárom alebo spoločníkom v X ďalších spoločnostiach.
14. Ak je uchádzač o zamestnanie zamestnaný a jeho mzda za vykonávanie pracovných činností nepresiahne 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu, tak je považovaný podľa zákona o službách zamestnanosti za zamestnanca a súčasne musí byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ak o to požiada.
15. Uvedený záver je v priamom rozpore so znením § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti, pretože zamestnanec nemôže nikdy na základe zákona o službách zamestnanosti nadobudnúť postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby: „ak nie je zamestnanec“ vyslovene neumožňuje považovať konateľa alebo spoločníka za SZČO, ak je takáto osoba aj zamestnancom.
16. Žalovaný sa účelovo vyhýba posúdeniu § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti. Právne významnú skutočnosť, že žalobca bol zamestnancom, žalovaný vôbec neposúdil a v rozhodnutí neuviedol žiadnu právnu úvahu alebo argumentáciu v súvislosti s § 4 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti. Žalobca má právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, ktoré v tomto prípade absentuje.
17. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na ust. 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti, podľa ktorého sa fyzická osoba považuje za SZČO iba v prípade, že nie je podľa zákona o službách zamestnanosti považovaná za zamestnanca. Žalobca bol zamestnaný, čo preukázal pracovnou zmluvou a teda splnil definíciu zamestnanca podľa § 4 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, a teda nemohol naplniť definíciu SZČO. Preto nie je dôvod na nezaradenie žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
18. Zákon o službách zamestnanosti vyslovene uvádza, že konateľ alebo spoločník je považovaný za SZČO iba v prípade, že nie je považovaný za zamestnanca. Ak teda fyzická osoba je súčasne konateľom, spoločníkom a zamestnancom, tak pre účely zákona o službách zamestnanosti je považovaný výlučne za zamestnanca a závery žalovaného sú teda v priamom rozpore s týmto vysloveným znením zákona.
19. Žalobca v čase zaradenia podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol na účely zákona o službách zamestnanosti považovaný za zamestnanca a teda nemohol byť súčasne považovaný za SZČO.
20. Žalobca má za to, že je nesporné, že odo dňa 03.10.2013 má uzatvorenú pracovnú zmluvu a je nesporné, že je spoločníkom vo viacerých spoločnostiach, čo vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného.
21. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby súd rozhodol tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.02.2019, č.: 2019/21231/161/SSZOSK zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, a že žalovaný je povinný zaradiť žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a nahradiť trovy súdneho konania.
III.
Vyjadrenie žalovaného
22. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.09.2019 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobcovi nemohla byť priznaná výnimka z definície samostatne zárobkovo činnej osoby obsiahnutej v
§ 5 zákona o službách zamestnanosti, hoci mal žalobca uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou DCBI s.r.o. a so spoločnosťou TCBI s.r.o., s nástupom do zamestnania 04.10.2013, s dohodnutou dĺžkou pracovného času 13,25 hodín týždenne a s mesačnou mzdou 128,- Eur. Nesúhlasil s názorom, že ak je osoba, ktorá je spoločníkom alebo konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným zároveň aj zamestnanec, tak nie je považovaná za samostatne zárobkovo činnú osobu.
23. Osoba, ktorá je spoločníkom (resp. konateľom) obchodnej spoločnosti nemôže byť zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nakoľko jej postavenie spoločníka obchodnej spoločnosti jej bráni v nadobudnutí postavenia uchádzača o zamestnanie, čo vyplýva z ust. § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti. Ak by bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie osoba, ktorá je spoločníkom obchodnej spoločnosti, t.j. prevádzkuje a vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, a ktorá zároveň vykonáva zárobkovú činnosť v zmysle § 6 ods. 2 písm. a) zákona o službách zamestnanosti, t.j. spĺňa podmienku pre vedenie v evidencii uchádzačov o zamestnanie, tak stráca opodstatnenie ust. § 6 ods. 1 písm. c) vo vzťahu k ustanoveniu § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti.
24. Túto argumentáciu podporuje aj fakt, že zákon o službách zamestnanosti neustanovuje za rozhodné kritérium pre posúdenie, či je osoba samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5, výšku jej príjmu. To znamená, že do evidencie nemôže byť zaradený taký spoločník (resp. konateľ) spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý nedosahuje za výkon svojej činnosti žiadny príjem. V zmysle vyššie uvedeného bude stačiť, že osoba má oprávnenie na vykonávanie alebo prevádzkovanie samostatnej zárobkovej činnosti. Ak by bol do evidencie zaradený spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý je zároveň aj zamestnancom, tak by takej osobe zákon potom umožňoval neprimerané a ničím odôvodnené zvýhodnenie oproti osobe, ktorá je držiteľom rovnakého oprávnenia na vykonávanie, resp. prevádzkovanie samostatnej zárobkovej činnosti, t.j. spoločníkovi spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý ale zároveň zamestnancom nie je. Z tohto dôvodu je potrebné ustanovenie § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti vykladať v súlade s pravidlom a minori ad maius, t.j. ak nemôže byť zaradený do evidencie spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, u ktorého sa ani neskúma výška jeho príjmu, t.j. nemusí žiaden príjem dosahovať, tak o to viac nemôže byť zaradený do evidencie spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorý má zároveň aj príjem z ďalšej činnosti ako zamestnanec. Iné chápanie tohto ustanovenia by viedlo k neakceptovateľnému výkladu.
25. Z uvedeného vyplýva, že slovné vymedzenie „ak nie je zamestnanec“ uvedené v predmetnom ustanovení je potrebné vykladať výlučne tak, že status osoby ako zamestnanca v kontexte nesplnenia podmienok na zaradenie do evidencie má prednosť pred jeho postavením ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v dôsledku čoho ho úrad v takomto prípade nezaradí do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti (s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a). Ide pritom o chápanie pojmu zamestnanca, ktorý nespĺňa podmienky zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie, a teda, ktorý nemôže byť zaradený do evidencie. Iné chápanie pojmu zamestnanec v kontexte § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti nie je možný. Na okraj je potrebné poznamenať, že zákonom č. 353/2015 Z. z. bol s účinnosťou od 01.01.2016 predmetný dovetok z ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) ZoSZ pre nezmyselnosť vypustený.
26. Podľa žalovaného v danom prípade nedošlo k splneniu podmienok pre zaradenie žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 zákona o službách zamestnanosti, a preto napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného bolo v súlade so zákonom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného dáva dostatočnú odpoveď na otázku, prečo nie je možné žalobcu zaradiť do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
27. Má za to, že skutkové a právne závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí nie sú nezrozumiteľné a ani neodôvodnené.
IV.
Replika žalobcu
28. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v replike zo dňa 08.11.2019 zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v žalobe a žiadal, aby súd rozhodol v súlade s petitom žaloby.
V.
Právne posúdenie veci
29. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 107 ods. 2 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP.
30. Správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.02.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.06.1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu a listín zameral na skúmanie aplikácie hmotnoprávneho predpisu, ktorým je zákon č. 222/2004 Z.z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
31. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
32. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
33. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
34. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere 5) alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. 6) (Poznámka č. 5 odkazuje na zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce.)
35. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, samostatne zárobkovo činná osoba na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, konateľom alebo členom dozornej rady spoločnosti s ručením obmedzeným alebo členom predstavenstva alebo dozornej rady akciovej spoločnosti podľa osobitného predpisu, ak nie je zamestnanec.
36. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, samostatná zárobková činnosť na účely tohto zákona je činnosť, ktorú vykonáva alebo prevádzkuje samostatne zárobkovo činná osoba podľa odseku 1.
37. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, uchádzač o zamestnanie na účely tohto zákona je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať, hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu (ďalej len „evidencia uchádzačov o zamestnanie“) a ktorý a) nie je zamestnanec, ak v odseku 2 písm. a) nie je ustanovené inak,
b) nie je v pracovnoprávnom vzťahu na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru 12) alebo nevykonáva zárobkovú činnosť na základe právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, 13) ak v odseku 2 nie je ustanovené inak, c) neprevádzkuje alebo nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, d) nevykonáva zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie alebo v cudzine.
38. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, uchádzač o zamestnanie môže vykonávať zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo právneho vzťahu podľa osobitného predpisu, ak mzda alebo odmena za vykonávanie týchto činností nepresiahne 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podľa osobitného predpisu platnej k prvému dňu kalendárneho mesiaca, za ktorý sa preukazuje výška mzdy alebo odmeny.
39. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, zamestnanie na účely tohto zákona je vykonávanie zárobkovej činnosti zamestnancom.
40. Podľa § 13 ods. 1 písm. e) bod 1. zákona o službách zamestnanosti, do pôsobnosti úradu patrí rozhodovať o nezaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie a o vyradení uchádzača o zamestnanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 36 ods. 1 písm. a) až g), o) až s) a ods. 2.
41. Podľa § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti, do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa nezaradí občan, ktorý nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 a 2.
42. Podľa § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, na konanie podľa § 12 písm. l), t), ae) a af) a § 13 ods. 1 písm. e) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
43. Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
44. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 2019/21231/161/SSZOSK zo dňa 07.02.2019, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21.11.2018 o nezaradení žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, keďže žalobca bol v čase podania žiadosti spoločníkom a konateľom spoločnosti DCBI s.r.o. a TCBI s.r.o., teda vykonával podnikateľskú činnosť, čo je dôvod na jeho nezaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle ust. § 34 ods. 14 písm. h) v spojitosti s ust. § 6 ods. 1 písm. c) a § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti.
45. Žalobca v podanej žalobe namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, pretože podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti nespĺňal znaky pojmu samostatne zárobkovo činná osoba, hoci bol konateľom a spoločníkom v dvoch obchodných spoločnostiach s ručením obmedzeným, keďže podľa ust. § 4 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti je považovaný za zamestnanca z dôvodu, že od 03.10.2013 bol zamestnaný s hrubou mzdou nepresahujúcou 100,- eur mesačne (mzdou nižšou ako 75% zo sumy životného minima), čiže v zmysle § 6 zákona o službách zamestnanosti spĺňal všetky predpoklady na zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
46. Zo súdneho a administratívneho spisu mal súd nesporne preukázané, že žalobca ku dňu podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol konateľom a spoločníkom v spoločnosti TCBI s.r.o. a v spoločnosti DCBI s.r.o.. Súčasne bol žalobca od 03.10.2013 zamestnaný v spoločnosti DCBI s.r.o., na základe uzavretej pracovnej zmluvy so spoločnosťou DCBI s.r.o., s mesačnou mzdou 128,- eur a dohodnutou dĺžkou pracovného času 13,25 hodín týždenne. Medzi účastníkmi táto skutočnosť nebola sporná.
47. Vzhľadom na námietky žalobcu bolo preto úlohou súdu posúdiť, či žalovaný vec správne právne posúdil, keď žalobcu vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nepovažoval za uchádzača o zamestnanie v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti, pretože žalobca prevádzkoval alebo vykonával samostatnú zárobkovú činnosť s odvolaním sa na ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti.
48. Právnym posúdením je činnosť orgánu verejnej správy, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je potom omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak orgán verejnej správy použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
49. Výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v súvislosti od Ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy teda nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.
50. Z hľadiska požiadavky eurokonformity výkladu právnych noriem je neprípustné, aby si orgán verejnej správy v správnom konaní prisvojoval kompetencie, ktoré mu nepatria a sám dodával právnym normám význam, ktorý nemajú a ktorý je v priamom rozpore s ich znením. Štátne orgány môžu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
51. Pre oblasť verejného práva je typické spĺňať požiadavku striktného a bezvýnimočného výkonu moci na základe zákonov a Ústavy. Orgán verejnej moci môže konať vo verejnoprávnych vzťahoch výlučne to, čo mu zákon umožňuje, nemôže svojvoľne rozširovať svoje oprávnenia. Pri súdnom prieskume rozhodnutí - správnych aktov vydaných v administratívnom konaní, je správny súd povinný postupovať a rozhodovať v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi a pri rozhodovaní dbať o ochranu zákonnosti a verejného záujmu.
52. V danom kontexte súd len pripomína, že je nevyhnutné vychádzať aj z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených, dimenziách každej prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé.
53. Účelom zákona o službách zamestnanosti je upraviť právne vzťahy pri poskytovaní služieb zamestnanosti (§ 1), ktorými na účel tohto zákona je systém inštitúcií a nástrojov podpory a pomoci účastníkom trhu práce pri hľadaní zamestnania (§ 11 písm. a/).
54. Uchádzačom o zamestnanie je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať a hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu (§ 6 zákona o službách zamestnanosti). Zákon o službách zamestnanosti v ust. § 34 ods. 14 písm. h) stanovuje, kto sa do evidencie uchádzačov o zamestnanie nezaradí. Je to občan, ktorý nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 a 2. V zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. a) citovaného zákona uchádzačom o zamestnanie nemôže byť zamestnanec s výnimkou, ak jeho mzda alebo odmena nepresiahne 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, čo vyplýva z ust. § 6 ods. 2 písm. a) zákona o službách zamestnanosti. Z uvedeného vyplýva, že ak uchádzač o zamestnanie vykonáva zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu alebo právnom vzťahu podľa osobitného predpisu a jeho mzda alebo odmena nepresiahne 75% zo sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu, nemôže byť táto skutočnosť prekážkou pre jeho o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca bol zamestnaný s príjmom nepresahujúcim 75 % zo sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Táto skutočnosť nebola ani podľa žalovaného prekážkou podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti, pre ktorú by žalobca nemohol byť ponímaný ako uchádzač o zamestnanie.
55. Ďalšou podmienkou, ktorú uchádzač o zamestnanie musí spĺňať je skutočnosť, že uchádzač o zamestnanie neprevádzkuje alebo nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť (§ 6 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona).
56. Samostatnou zárobkovou činnosťou na účely tohto zákona je činnosť, ktorú vykonáva alebo prevádzkuje samostatne zárobkovo činná osoba podľa odseku 1 (§ 5 ods. 2). Samostatne zárobkovo činnou osobou na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným, konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, ak nie je zamestnanec (§ 5 ods. 1 písm. a/). Z ust. § 4 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že zamestnancom je fyzická osoba v pracovnom pomere podľa zákonníka práce alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.
57. Je nesporné, že žalobca v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol spoločníkom a konateľom v obchodných spoločnostiach TCBI, s.r.o. a DCBI, s.r.o. a súčasne bol aj v pracovnoprávnom vzťahu, z ktorého mu vyplývala odmena, ktorá nepresiahla 75 % sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu.
58. Keďže žalobcov príjem z pracovného pomeru nepresiahol sumu 75 % životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, nebol považovaný na účely zákona o službách zamestnanosti za zamestnanca podľa § 4 ods. 1 v spojitosti s § 6 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 písm. a), a preto v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 v spojitosti s § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti žalobca bol orgánom verejnej správy správne považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Súd preto zastáva názor, že žalovaný vec správne právne posúdil, keď zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že žalobca je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá prevádzkuje alebo vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, z ktorého dôvodu žalobca nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. c) pre uchádzača o zamestnanie, z ktorého dôvodu žalobca nemôže byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 14 písm. h) zákona o službách zamestnanosti. Žalobca má založenú spoločnosť a vykonáva podnikateľskú činnosť.
59. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžsk/5/2017 zo dňa 20.02.2018, v ktorom Najvyšší súd konštatuje, že: „...z ustanovenia § 5 ods. 2 v spojení s § 6 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z.z. vyplýva, že nielen samotný zápis osoby do funkcie spoločníka alebo štatutárneho orgánu (t.j. v preskúmavanej veci konateľa) obchodnej spoločnosti vykonaný v obchodnom registri nepostačuje sám o sebe na naplnenie zákonnej podmienky „prevádzkovania alebo vykonávania“ samostatne zárobkovej činnosti. ..., ale naopak preukázanie, či ako spoločník, resp. konateľ v uvedenej obchodnej spoločnosti vykonával alebo prevádzkoval zárobkovú činnosť.“
60. Správny súd konštatuje, že žalovaný sa v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia zaoberal aj skutočnosťou, či žalobca vykazoval len status konateľa a spoločníka v spoločnosti TCBI s.r.o. a v spoločnosti DCBI s.r.o. alebo z tejto samostatne zárobkovej činnosti dosahoval aj zisk. Súčasťou administratívneho spisu je aj Register účtovných závierok Ministerstva financií SR, Výkaz ziskov a strát k 31.12.2013. Z týchto dôkazov i podľa názoru súdu vyplýva, že žalobca v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol podnikateľsky činný a výsledkom jeho podnikateľskej činnosti bol zisk. Z uvedeného je preto možné vyvodiť, že prioritou žalobcu je vykonávanie podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku a žalobca napriek tomu, že bol zamestnaný s príjmom nižším ako 75 % sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu, bol jednoznačne správne považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu v súlade s ust. § 5 ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti.
61. Správny súd preto zhodne s tvrdením žalovaného konštatuje, že žalobca v čase podania žiadosti nespĺňal základné kritérium uchádzača o zamestnanie v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) zákona o službách zamestnanosti, podľa ktorého sa za uchádzača o zamestnanie považuje občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať, hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu a ktorý neprevádzkuje alebo nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť.
62. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol
a zvolil výklad v duchu zákona. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS 2048/2009). Podľa konštantnej judikatúry nemožno orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09).
63. Nemožno v tejto súvislosti nepripomenúť, že aj v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky Slovenská republika je právny štát, čo priamo vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.
64. Ústavný súd v súvislosti s princípom právnej istoty vo svojej judikatúre už viackrát, že s jeho uplatňovaním v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvác-nosti stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (napr. PL. ÚS 15/98 tiež napr. PL. ÚS 1/04, alebo PL. ÚS 8/04).
65. Zaradenie účastníka konania do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ktorý v čase podania žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie mal preukázateľne status konateľa a spoločníka v spoločnosti TCBI s.r.o. a v spoločnosti DCBI s.r.o. a z tejto samostatne zárobkovej činnosti dosahoval aj zisk, by obchádzalo zmysel a účel zákona o službách zamestnanosti, podľa ktorého uchádzačom o zamestnanie je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať, hľadá si zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
66. Žalobca v žalobe ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené, a že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmá správna úvaha, na základe ktorej dospel žalovaný k svojmu právnemu záveru. Správny súd ani tejto námietke žalobcu nemôže prisvedčiť a konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného je v súlade s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská žalobcu ako účastníka konania, výsledky vykonaného dokazovania, citoval ustanovenia právnych predpisov, z ktorých vychádzal, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia je teda zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami bol orgán verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vysporiadal s námietkami žalobcu. Riadne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo žalobcu nemožno zaradiť do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Nemožno preto prisvedčiť názor žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
67. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR správny súd dospel k záveru, že námietky žalobcu nie sú spôsobilé preukázať nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím úradu práce. Práve naopak, súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného a aj prvostupňového orgánu verejnej správy sú v súlade so zákonom č. 5/2004 Z.z. a so zákonom č. 71/1967 Zb., preto žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.
68. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, žalobca nebol v konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov konania, a u úspešného žalovaného správny súd nezistil dôvod na priznanie náhrady trov konania podľa citovaného ustanovenia.
69. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.