Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 432/2024

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , zastúpeného AK JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o., Škultétyho 472/10, Martin, proti postupu Okresného súdu Martin v konaní sp. zn. , postupu Krajského súdu v Žiline v konaní sp. zn. a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a jeho uzneseniu z 13. decembra 2023 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. marca 2024 domáha vyslovenia porušenia základných práv zaručených a (ďalej len „“) a práv zaručených a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu a krajského súdu v konaniach označených v záhlaví tohto rozhodnutia, ako aj postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením označeným v záhlaví tohto rozhodnutia. Navrhuje, aby ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiada, aby mu ústavný súd priznal trovy konania pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu z 22. septembra 2022 uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa v štádiu pokusu podľa spolupáchateľstvom podľa a prečinu výtržníctva podľa spolupáchateľstvom podľa . Zato mu bol uložený úhrnný peňažný trest vo výmere 200 eur. Pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu bol sťažovateľovi súčasne uložený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca. Proti tomuto rozsudku podal

sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd zamietol s poukazom na uznesením z 8. júna 2023. Dovolanie, ktoré podal sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu, bolo uznesením najvyššieho súdu z 13. decembra 2023 odmietnuté z dôvodu podľa .

II.

Argumentácia sťažovateľa

3. Proti napadnutým rozhodnutiam podal sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť, z ktorej ústavný súd vyvodil tieto podstatné námietky: 3.1. Sťažovateľ namieta porušenie princípu in dubio pro reo a svojho práva na súdnu ochranu. Vyjadruje nespokojnosť s hodnotením dôkazov okresným súdom (s ktorým sa stotožnil aj krajský súd), ktorý nedôvodne priorizoval jednu skupinu výpovedí svedčiacich v jeho neprospech pred nedostatkom reflektovania iných dôkazov, ktoré preukazovali skutočnosti v jeho prospech, pričom neexistuje žiaden relevantný priamy dôkaz o tom, že sťažovateľ skutok vôbec spáchal. S týmto hodnotením sa stotožnil aj dovolací súd. Z napadnutých rozhodnutí nevyplývajú skutočnosti, na ktorých podklade všeobecné súdy dospeli k záveru o spáchaní trestnej činnosti. Všeobecné súdy hodnotili dôkazy svojvoľne a nevyrovnali sa ani s pochybnosťami, ktoré počas konania vyšli najavo a ktoré svedčia o sťažovateľovej nevine. Uznesenie najvyššieho súdu je odôvodnené nedostatočne, pretože sa uvedenými okolnosťami nezaoberá. 3.2. Sťažovateľ nesúhlasí s posúdením svojho dovolania najvyšším súdom. Závery najvyššieho súdu, podľa ktorých sa uplatnený dovolací dôvod nezakladal na nenaplnení znakov trestného činu, ale na argumentácii nezodpovedajúcej interpretácii dôvodu dovolania podľa , sa nejavia korektné. Sťažovateľova argumentácia tkvela v popieraní spáchania skutku. Skutkový stav nebol zistený bez dôvodných pochybností, preto bolo potrebné aplikovať procesné pravidlo in dubio pro reo a sťažovateľa oslobodiť spod obžaloby. Najvyšší súd sa nezaoberal naplnením obligatórnych znakov skutkovej podstaty a dovolanie odmietol bezdôvodne. 3.3. V sťažovateľovej veci bol ako dôkazný prostriedok použitý informačno-technický prostriedok, ktorého použitie bolo nezákonné. Sťažovateľ nedal súhlas na odpočúvanie telekomunikačného zariadenia a nevedno, na základe akých skutočností bol vydaný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Prepis záznamu telekomunikačnej prevádzky bol prevzatý z trestného konania vedeného v inej veci bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky. Týmto spôsobom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva sťažovateľa podľa dohovoru.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

4. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietkach, podľa ktorých všeobecné súdy nedostatočne ustálili spáchanie trestnej činnosti, ktorá bola daná sťažovateľovi za vinu. Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s hodnotením dôkazov a prezentuje tvrdenie o nerešpektovaní procesného pravidla in dubio pro reo. Popritom poukazuje na nezákonné použitie informačno-technických prostriedkov.

III.1. K rozsahu ústavnej sťažnosti a postupu okresného súdu a krajského súdu:

5. Sťažovateľ v záhlaví ústavnej sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv výlučne najvyšší súd. V petite ústavnej sťažnosti sa domáha vyslovenia porušenia ním označených práv aj postupom okresného súdu a krajského súdu, nie však ich rozhodnutiami. Zároveň v petite navrhuje po vyslovení porušenia svojich práv zrušiť len uznesenie najvyššieho súdu, a preto ústavný súd ustálil predmet ústavnoprávneho prieskumu tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto uznesenia.

6. V dôvodoch ústavnej sťažnosti sťažovateľ neuvádza konkrétne dôvody, v čom má spočívať porušenie práv postupom okresného súdu a krajského súdu, namieta v zásade spôsob hodnotenia dôkazov, ktorý smeroval k jeho odsúdeniu. Dokazovanie a jeho hodnotenie je procesným postupom všeobecného súdu, ktorý sa prejaví v jeho rozhodnutí, a to vo výroku, ako aj v jeho odôvodnení. Postup okresného súdu a krajského súdu pri tejto procesnej činnosti preto nie je možné skúmať izolovane od prieskumu rozhodnutí, v ktorých sa tento postup prejavil. Keďže sťažovateľ neoznačil za predmet prieskumu ústavného súdu aj rozhodnutia súdov nižších stupňov, nezistil ústavný súd z argumentácie žalobcu, ako zasiahol samotný postup okresného súdu či krajského súdu do jeho označených práv. Keďže tu absentuje súvislosť medzi postupom týchto súdov a obsahom označených práv, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

7. Zároveň ústavný súd dodáva, že ak by aj sťažovateľ označil ako predmet prieskumu v konaní o jeho ústavnej sťažnosti rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ich vecnému prieskumu by bránil princíp subsidiarity zakotvený v . Podľa neho poskytuje ústavný súd v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za splnenia podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne (m. m. napr. , ).

8. Sťažovateľ mal možnosť podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré aj podal a o ktorom bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu, čo by bolo dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

9. Podobný záver platí vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu. Možnosť jeho napadnutia ústavnou sťažnosťou je takisto limitovaná princípom subsidiarity. Vecný prieskum rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom (v danom prípade dovolaním, pozn.), je možný v konaní o ústavnej sťažnosti len v rozsahu takých námietok, ktoré nebolo možné uplatniť pred „iným súdom“, ktorým treba v okolnostiach danej veci rozumieť súd dovolací – najvyšší súd (m. m. napr. ). Inak povedané, ak bolo rozhodnutie o dovolaní negatívne, má sťažovateľ pri zachovaní princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možnosť napadnúť ústavnou sťažnosťou rozhodnutie dovolacieho súdu. V ústavnej sťažnosti je zároveň možné uplatniť také námietky proti rozhodnutiu napadnutému dovolaním (v danom prípade uzneseniu krajského súdu, pozn.), ktoré nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní. Lehota na podanie ústavnej

sťažnosti sa vtedy považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (začína plynúť podľa poslednej vety ; – publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 84/2022).

10. Ústavný súd opakuje, že sťažovateľ nenapadol uznesenie krajského súdu, ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti ( ) tak nebol oprávnený preskúmať eventuálne námietky sťažovateľa, ktoré neboli uplatniteľné v dovolaní. Naopak, na podklade ústavnej sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie dovolacieho súdu.

III.2. K uzneseniu najvyššieho súdu:

11. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa s poukazom na z dôvodu, že najvyšší súd nevidel naplnenie sťažovateľom uplatneného dôvodu dovolania podľa , ako ani akéhokoľvek iného dovolacieho dôvodu.

12. Bez úmyslu substituovať dôvodové línie dovolacieho súdu odkazuje ústavný súd na časť odôvodnenia na s. 10 napadnutého uznesenia. Odtiaľ v podstatných črtách vyplýva, že sťažovateľove dovolacie námietky smerovali k spôsobu, akým okresný súd a krajský súd hodnotili dôkazy. Ústavný súd po oboznámení sa s prílohami ústavnej sťažnosti, osobitne so sťažovateľovým dovolaním na tomto mieste dáva najvyššiemu súdu za pravdu. Sťažovateľ v dovolaní sám odkázal na výpovede jednotlivých svedkov, pričom (ako správne a výstižne podotýka najvyšší súd) „sám obvinený v konkrétnostiach poukazuje na výpovede jednotlivých svedkov a tieto interpretuje z pohľadu kvality z nich vyplývajúcich informácií, či už individuálne vo vzťahu k jednotlivým svedkom alebo vo vzájomných súvislostiach rôznych svedeckých výpovedí, čím v obsahu dovolania predostiera svoj vlastný názor v otázke interpretácie, resp. hodnotenia týchto svedeckých výpovedí z pohľadu logických a racionálnych súvislostí majúcich vzťah k podstatným otázkam dokazovania...“.

13. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu (s. 12 napadnutého uznesenia), že sťažovateľom tvrdené nerešpektovanie procesnej zásady in dubio pro reo sa nedotýka právnych, ale skutkových súvislostí. Inak povedané, procesné pravidlo in dubio pro reo je relevantné z hľadiska vyhodnocovania dôkaznej matérie (podobne , bod 20), čo s poukazom na predošlý bod odôvodnenia tohto rozhodnutia nepredstavuje v okolnostiach danej veci pozitívne spôsobilý dovolací dôvod.

14. Ak sťažovateľ uvádza, že v dovolaní argumentoval nespáchaním skutku, ktorý sa mu dáva za vinu, tak ústavný súd v zhode so závermi dovolacieho súdu (s. 9 uznesenia najvyššieho súdu) uvádza, že námietka nesprávnej právnej kvalifikácie zisteného skutku môže spočívať v tom, že skutok je iným trestným činom z pohľadu jeho právnej kvalifikácie, resp. nie je žiadnym trestným činom a pod. Z ústavno-právneho hľadiska je však korektné odôvodnenie, podľa ktorého sa sťažovateľ „snaží presvedčiť, že spôsob hodnotenia dôkazov súdmi v pôvodnom konaní je nesprávny, a prostredníctvom takéhoto (nesprávneho) hodnotenia dôkazov súdmi oboch inštancií v pôvodnom konaní bol skutok v tzv. skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku (ktorá je obsahom výroku o vine prvostupňového rozsudku) nesprávne ustálený, a práve len z toho dôvodu nie je trestným činom.“ (s. 11 uznesenia najvyššieho súdu). Inak povedané, aj táto sťažnostná námietka

vo svojej podstate a z hľadiska svojich dôsledkov smeruje k prieskumu skutkových okolností, ktoré sú z dovolacieho prieskumu vylúčené. Navyše pozornosti ústavného súdu neuniklo, a to bez potreby podrobného preberania záverov zo s. 12 a 13 uznesenia najvyššieho súdu, že dovolací súd sťažovateľovi nad rámec skôr uvádzaných úvah (obiter dictum) podrobne vysvetlil, že skutok spáchal, v tejto súvislosti poukázal aj na správnosť ustálenia právnej kvalifikácie avizovaného skutku.

15. Nemožno preto akceptovať sťažnostnú argumentáciu, ktorej podstatou je tvrdenie o nedostatku odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu. Len samotná skutočnosť, že sťažovateľ zastáva v ústavnej sťažnosti iný právny názor, ako prijal v tejto veci na dovolanie najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu substituovať právny názor najvyššieho súdu vlastným názorom (m. m. napr. , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu, ako aj akékoľvek jeho procesné pochybenia môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu výlučne vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie konkrétneho základného práva alebo slobody vyplývajúcich z , resp. práva garantovaného prostredníctvom medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, ktorou je Slovenská republika viazaná (napr. , , ). Ústavný súd rekapituluje, že so zreteľom na už uvedené dôvody o takýto prípad v okolnostiach sťažovateľovej veci nejde. Táto časť ústavnej sťažnosti bola posúdená ako zjavne neopodstatnená, a preto odmietnutá z dôvodu uvedeného v .

16. Vo vzťahu k námietke nezákonného použitia informačno-technického prostriedku (bod 3.3 odôvodnenia tohto uznesenia) pozornosti ústavného súdu neuniklo, že túto argumentačnú líniu sťažovateľ neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi. Z už spomínaného princípu subsidiarity ( ), pokiaľ ide o vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom, pritom vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú neprednesie v konaní pred všeobecnými súdmi, nemožno priznať takejto argumentácii úspech. Keďže sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietol porušenie svojich základných práv a slobôd aj touto konkrétnou argumentačnou líniou, avšak nepreukázal využitie aktívneho spôsobu obhajoby a v rámci účinnej ochrany práv svoju argumentáciu neuplatnil v konaní všeobecných súdov pred ich rozhodnutím, v tejto časti je ústavná sťažnosť neprípustná podľa v spojení s a a pre nevyčerpanie sťažovateľovi zákonom priznaných prostriedkov na ochranu jeho základných práv a slobôd (m. m. napr. , ).

17. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa už stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2024

Libor Duľa

predseda senátu