Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/16/2021

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr. Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.02.2022, v trestnej veci obžalovaného P. Q. pre prečin výtržníctvo podľa /ďalej len Tr. zák./ a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 16.06.2021, takto

rozhodol:

Podľa odvolanie obžalovaného P. Q. z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný P. Q., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom O. XX/XX, O., uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., v súbehu s prečinom výtržníctvo podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- vo Q. Š., dňa 02.03.2018, v čase okolo 11.45 hod., pred rodinným domom s popisným číslom XX, pristúpil k B. A., spolukonateľke spol. BLUE BUTTERFLY DESIGN, s.r.o. a zovretou päsťou pravej ruky ju udrel do tváre v oblasti úst, následkom čoho sa poškodenej pustila z úst krv, následne ju oboma rukami chytil pod krk a stisol ju so slovami „nebudeš mi vypisovať listy, ktoré bude riešiť právnik, ale za to zaplatíš osobne“, na čo sa poškodená chcela mobilným telefónom privolať políciu, pričom tento jej obvinený z ruky vytrhol a povedal, že „žiadnu políciu volať nebudeš“, pričom na obvineného počas celej doby dcéra poškodenej, G. A. kričala, aby matku nechal na pokoji, pričom k ním prišla ďalšia osoba, ktorá na poškodenú kričala, aby vyplatila peniaze v zmysle vystavených faktúr spol. VFE s.r.o., so sídlom Komenského 41, Košice - Sever a dcére poškodenej vulgárne nadával, následne poškodená povedala svojej dcére G. A., aby privolala mobilným telefónom políciu, kde obvinený poškodenú opäť zovretou päsťou pravej ruky udrel do oblasti tváre pod ľavým okom so slovami „to ešte nič nie je“ a rozbehol sa za dcérou poškodenej, sotil do nej, následkom čoho jej telefón z rúk vypadol na zem a tento jej vzal, odišiel späť ku poškodenej, ktorej povedal „nebudeme komunikovať cez právnikov, môžeš komunikovať jedine s mojou účtovníčkou a osobne za to zaplatíš, ak nie, tak zariadim inou cestou, aby faktúry boli uhradené“, pričom poškodená v obave o svoj život a zdravie súhlasila, čím u poškodenej B. A. svojím konaním spôsobil obavu o jej život a zdravie a spôsobil jej pomliaždenie tváre, s dobou liečenia do 7 dní.

Za to mu bol uložený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zák., pri rovnosti poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zák., oproti priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zák., v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zák., v spojení s § 56 ods. 1, 2 Tr. zák. úhrnný peňažný trest vo výmere 200,- (dvesto) eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, okresný súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní obžalovaný odvolanie, ktorým prostredníctvom svojho obhajcu následne písomne odôvodnil. Poukazoval na to, že podľa jeho názoru, napádané rozhodnutie neobsahuje všetky zákonnom stanovené náležitosti, lebo okresný súd

neuviedol úvahy konajúceho súdu pri hodnotení predložených dôkazov, náležite sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, a ani neuviedol úvahy, ktorými sa spravoval a odvolateľ ho považoval za arbitrárne a nepreskúmateľné, lebo nedáva odpoveď na viacero podstatných námietok trestne stíhanej osoby a neobsahuje preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené, čo je potrebné považovať aj za nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi z /ďalej len / a (). Poukazoval na svoje judikatúrou priznané právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné) argumenty jednotlivých strán a zároveň na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky a obdobne ESĽP v tejto súvislosti už vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi. Podľa odvolateľa, vo veci konajúci súd sa nevysporiadal s otázkou, prečo neaplikoval materiálny korektív, napriek skutočnosti, že zo strany obhajoby bol takýto návrh predložený. Tu porovnával jeho trestnú vec s inou trestnou vecou, v ktorej sa obvinený priamo - výslovne vyhrážal jeho manželke, a trestné stíhanie voči tejto osobe bolo zastavené a vec bola postúpená príslušnému orgánu na prejednanie priestupku. Poukazoval na to, že bolo možné vychádzať výlučne z dokazovania vykonanom na hlavnom pojednávaní, pričom tvrdenia, že mal povedať „nebudeš mi vypisovať listy, ktoré bude riešiť právnik, ale zaplatíš osobne,“ „to ešte nič nie je“, „nebudeš komunikovať cez právnikov, môžeš komunikovať jedine s mojou účtovníčkou a osobne za to zaplatíš, ak nie, tak ja zariadim inou cestou, aby bola faktúry uhradené“, boli súčasťou výpovede poškodenej výlučne z prípravného konania, a je toho názoru, že výpoveď poškodenej z prípravného konania (čl. 66 - 70) bola prečítaná nezákonne, čo namietal aj prostredníctvom svojho obhajcu na hlavnom pojednávaní dňa 04.12.2019, keďže čítať výpoveď možno len pre podstatné rozpory ( ), ktoré z výsluchu poškodenej na hlavnom pojednávaní podľa jeho názoru nevyplynuli vôbec, nakoľko poškodená na predmetnom hlavnom pojednávaní výlučne uviedla, že obžalovaný hovoril niečo v tom smere, že za ňou chodí a ďalšie slová si nespomenula.

Už uvedené slovné spojenia z gramatického ani vecného významu podľa odvolateľa neobsahujú akýkoľvek znak alebo náznak ťažkej ujmy, fyzického útoku alebo iného zásahu do telesnej integrity poškodenej, ktorým by vôbec mohlo dôjsť k spôsobeniu smrti, ťažkej ujmy na zdraví alebo akejkoľvek inej ťažkej ujme. Vo veci konajúci súd sa pritom náležite nevysporiadal s otázkou, akú inú ťažkú ujmu mal poškodenej údajne spôsobiť, v dôsledku čoho záver o tom, že došlo k naplneniu všetkých kvalifikačných znakov skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania je v priamom rozpore s Trestným zákon, zásadou stíhania len zo zákonných dôvodov, v dôsledku čoho možno vyvodiť, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebolo náležite preukázané, že spáchal uvedený trestný čin a bol priamo porušený . Takto, podľa odvolateľa, nedošlo k naplneniu objektívnej stránky trestného činu nebezpečného vyhrážania sa smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou ako to vyžaduje Tr. zák.. Nebolo potom zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že sa vyhrážal práve takýmito následkami, nakoľko to ani nevyplýva zo žiadneho dôkazu produkovaného v trestnom konaní, a tak závery okresného súdu sú nepodložené a navyše opierajúce sa o nezákonne prečítanú výpoveď poškodenej z prípravného konania, či domnienky súdu, avšak nie o preukázané skutočnosti. Konajúci súd pri konštatovaní uvedeného vychádzal výhradne z vyjadrení poškodenej, že musela vyhľadať psychologickú pomoc, ktoré žiadnym spôsobom neverifikoval a nepreukázal ich súvislosť so skutkom v predmetnej veci. Hoci odvolateľ nevylúčil spôsobenie dôvodnej obavy, avšak trval na tom, že sa jej nevyhrážal tak, ako to predpokladá objektívna stránka trestného činu nebezpečného vyhrážania. Považovať plač poškodenej, ako dôkaz preukazujúci jeho vinu, považuje za hrubé porušenie zásad dokazovania v trestnom konaní, keďže táto „skutočnosť“ je výhradne vecou poškodenej, v ktorej v celom rozsahu prevláda subjektívny prvok, ktorý takýto údajný dôkaz robí procesné nepoužiteľným, keďže jeho objektivitu nie je možné verifikovať. Poukazoval na skutočnosť, že pojem „inej ťažkej ujmy“ nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky legislatívne definovaný, v dôsledku čoho jeho obsahovú náplň vytvárajú súdy v súlade s poznatkami právnej teórie, pričom v jeho prípade vyššie uvedené slová, resp. slovné spojenia nie je možné subsumovať pod pojem „iná ťažká ujma“, keďže z dikcie, ako aj z obsahového vyjadrenia uvedených slovných spojení nie je možné presne určiť inú ťažkú ujmu, ktorú údajne chcel spôsobiť. Dodal, že podľa jeho názoru, z jeho slovných vyjadrení, ktoré údajne adresoval poškodenej, žiadnym relevantným spôsobom nevyplýva akýkoľvek jeho úmysel spôsobiť poškodenej smrť, ťažkú ujmu na zdraví alebo inú ťažkú ujmu. Nikdy nemal úmysel spôsobiť poškodenej smrť, ťažkú ujmu na zdraví alebo akúkoľvek inú ujmu na jej fyzickej a psychickej integrite,

avšak samotné správanie poškodenej u neho vzbudilo stav silného citového rozrušenia, nakoľko za riadne vykonanú prácu v rámci obchodnej činnosti pre poškodenú, mu poškodená, resp. spoločnosť poškodenej, odmietla riadne zaplatiť, v dôsledku čoho sa dostal do ťažkej finančnej situácie, ktorá v ňom vzbudzovala silné rozrušenie, keďže by reálne nedisponoval prostriedkami na úhradu miezd pre mojich zamestnancov. Odvolateľ uzavrel, že uvedené slovné spojenia v skutočnosti prejavovali jeho zámer iniciovať voči poškodenej občianskoprávne a trestné stíhanie za účelom preukázania protiprávneho konania poškodenej.

Odkazoval na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej, v právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené a keď Ústavný súd SR aplikoval princíp „ultima ratio“ v náleze zo dňa 14.12.2011, sp. zn. , v ňom konštatoval, že podľa zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásady subsidiarity) má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V danom prípade tak miera spoločenského nebezpečenstva je, podľa odvolateľa, zanedbateľná a skutok, ktorý mu je kladený za vinu, nenapĺňa kvalifikačné znaky trestného činu nebezpečného vyhrážania (ani trestného činu výtržníctva), keďže nie je naplnená objektívna stránka a ani subjektívna stránka uvedeného trestného činu, a v právnom poriadku Slovenskej republiky existujú inštitútu najmä občianskeho práva, ktoré poskytujú náležitú ochranu práva a právom chránených záujmov poškodenej. Aplikovaním trestnoprávnych noriem dochádza, podľa názoru odvolateľa, k neprimerane prísnemu zasahovaniu do jeho základných práv a slobôd, pričom tieto zásahy sú v rozpore so zásadou primeranosti, zdržanlivosti a princípom „ultima ratio“, ktorý je základným princípom trestného práva. Odvolateľ mal za to, že hrubé správanie sa je potrebné odlišovať od bežných, v spoločnosti sa vyskytujúcich excesov v správaní jednotlivých subjektov (facka, opľutie a pod), ktoré nevykazuje spoločenskú nebezpečnosť od závažnejších foriem hrubého správania sa, ako je napr. vyhrážanie sa so strelnou zbraňou ale inou zbraňou. Bolo potrebné hrubé správanie náležite preukázať konkrétnymi skutočnosťami tak, aby takéto konanie bolo preukázateľne odlíšené od protispoločenského správania nižšieho spoločenského nebezpečenstva. Ďalej obžalovaný odmietol tvrdenie, že mal poškodenú udrieť päsťou do tváre a v uvedenej súvislosti poukazoval na to, že podľa jeho názoru žiaden z vykonaných dôkazov priamo nepotvrdzuje záver konajúceho súdu, keďže žiaden priamy dôkaz (výpoveď dcéry poškodenej, správa o ošetrení), okrem výpovede poškodenej náležíte nepreukazuje, že poškodenú udrel zovretou päsťou do tváre. Závery o spôsobe útoku vyplývajú z lekárskej správy zo dňa 02.03.2018, pričom tieto závery nie je možné verifikovať, v dôsledku čoho nie je zrejmé, akými úvahami vo veci konajúci súd dospel k vyvodenému záveru a neobjasnil, pričom vo veci konajúci súd žiadnym spôsobom pri pochybnostiach v skutkovom stave nezohľadnil zásadu „in dubio pro reo“, práve naopak, svojvoľne, bez akejkoľvek opory v zistenom skutkovom stave vyvodil záver, že on poškodenú udrel zovretou päsťou. Namietal aj to, ako súd dospel k záveru, že išlo o spáchanie trestného činu verejne s poukazom na ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) Tr. zák., teda pred viac ako dvoma osobami súčasne prítomnými, pričom svedok U. Q. bol ďalej a celú situáciu nevnímal a rovnako svedkyňa G. A. nevedela potvrdiť priebeh deja. Okrem toho, podľa názoru odvolateľa, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď vo veci konajúci súd uvádza „a spôsobil jej pomliaždenie tváre, s dobou liečenia do 7 dní“, tak nie je zrejmé, či následok skutku trval 10 hodín, 1 deň alebo 5 dní. Neurčitosť definovania následku, ktorý mal údajne spôsobiť u poškodenej potom, podľa obžalovaného, spôsobuje, že rozsah trestného činu nebol konajúcim súdom náležite zistený, čím konajúci súd porušil základnú zásadu .

Odvolateľ zhrnul, že bolo potrebné poukázať a v celom kontexte posúdiť jednak, po prvé intenzitu, črty a priebeh útoku, čo však prvostupňový súd vôbec neurobil a z napadnutého rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil, keď v danom prípade sa jednalo o skutočne krátky útok, de facto o jednu facku. Po druhé, posúdiť okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, keď poukazoval na absolútnu existenčnú, finančnú situáciu obžalovaného v danom čase, na neustále sa vyhýbanie, dokonca ani neprijímanie telefonických hovorov, v dôsledku čoho obžalovaný skratovo reagoval aj na list z Daňového úradu a na jeho východiskovú situáciu. Bolo potrebné zisťovať pohnútku takého konania, pričom obhajoba v danom prípade vidí, že práve konanie poškodenej, cielené vyhýbanie sa zaplatenia faktúr, cielené vyhýbanie sa dvíhania telefónov, ako aj osobného kontaktu a podľa názoru obhajoby, ohľadom na preukázanie skutočnosti, že v danom čase spoločnosť Butterfly mala viaceré

nezaplatené dlhy, jednoznačne vyplýva, že takýto dlh, ktorý prevyšoval 30.000,- eur, ani v skutočne zaplatiť nechcela. Bolo potrebné poukázať a zhodnotiť následky a účinky, ktoré v konaní obžalovaného vznikli a teda prasknutú peru, pomliaždenú tvár, pri ktorej bola doba liečenia kratšia ako dva dni. Bolo potrebné starostlivo zhodnotiť aj osobu páchateľa, keďže obžalovaný doteraz nikdy nebol trestaný, dokonca ani vyšetrovaný pre akýkoľvek trestný čin, či už násilnej alebo majetkovej povahy. Podľa odvolateľa bolo potrebné aplikovať § 10 ods. 2 Tr. zák., a z tohto hľadiska mohlo ísť výlučne o priestupok proti občianskemu spolužitiu podľa § 49 ods. 1 či už písm. b) alebo písm. f). Ak by išlo o prečin výtržníctva v zmysle § 364 Tr. zák., muselo by ísť o taký zásah do medziľudských vzťahov, či zásad slušného konania, ktorý ich narušuje hrubo, t. j. vo zvýšenej miere, nestačia len menej závažné prejavy takéhoto rušenia. K tomu obhajoba odkazovala na rozhodnutie NS publikované pod č. R19/2003, v zmysle ktorého je potrebné tiež chápať celý kontext situácie. Podľa odvolateľa, v jeho prípade ide zo strany poškodenej o dlhodobé vyhýbanie sa zaplatenia dlhu, bez racionálneho zdôvodnenia, čo spôsobilo existenčné problémy obžalovaného, nemožno chápať ako hrubý neslušnosť či výtržnosť. Naopak priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie, drobným ublížením na zdraví alebo iným nevhodným správaním, a teda ide o drobné ublíženie na zdraví a narušenie občianskeho spolunažívania. Obžalovaný poukazoval na to, že počas celého konania konzistentne vypovedal, potvrdil svoju zlú finančnú situáciu, priznal, že poškodenú naozaj chytil pod krk a dal jej facku, pričom jej dlh nebol zaplatený dodnes. Vytkol okresnému súdu, že sa s jeho argumentáciou nevysporiadal vôbec a že nepripustil dokazovanie preukazujúce okolnosti, za ktorých bol trestný čin spáchaný. V podstate na základe uvedeného obžalovaný s názorom, že v žalovanom skutku nejde o trestný čin, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a postúpil vec orgánu príslušnému na prejednanie priestupku.

Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, na podklade takto podaného odvolania preskúmal v zmysle ustanovenia zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa , a nezistiac chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( , , )

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (, , )

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. marca 2005)

Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania.

Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28.02.2006)

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia pri rešpektovaní zásady kontradiktórnosti pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné, boli objasnené všetky základné skutočnosti uvedené v , a tak krajský súd z doposiaľ vykonaného dokazovania vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa kritériá pre jeho označenie za arbitrárne, či podobne nedostatočne zdôvodnené, keďže obsahuje síce stručné, no výstižné hodnotenie všetkých podstatných skutočností potrebných pre rozhodnutie o vine a treste. Treba si pritom uvedomiť, že každý prípad má svoje špecifiká a vyžaduje si samostatné hodnotenie.

Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a stručne s poukázaním najmä na, podľa jeho názoru, podstatnú skutočnosť, pre ktorú neuveril výpovediam časti svedkov, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa konštatuje, že toto rozhodnutie uvedené požiadavky spĺňa.

Skutkové zistenia sú v súlade s vykonanými dôkazmi, ktorými bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku opísaného vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku.

Z dokazovania vykonaného hlavného pojednávania skutkovo vyplynulo, že pokiaľ obžalovaný tvrdil, že pri konflikte s poškodenou A. sa jej ničím nevyhrážal a že keď vyšla z brány domu vo Q. Š., tak k nej pristúpil, ona na jeho prítomnosti reagovala určitým ironickým spôsobom, tak on bol nazlostený z jej správania, chytil ju pod krk a dal jej facku nie z celej sily a že len chcel, aby mu venovala pozornosť, aby zaplatila faktúry, pričom telefón jej zobral, no potom jej ho vrátil, tak je priamo usvedčený výpoveďou poškodenej B. A. v spojení s objektívnymi skutočnosťami vyplývajúcimi z lekárskej správy zo dňa 02.03.2018, kedy z jej lekárskeho vyšetrenia vyplynulo, že utrpela ľahké zranenie, a to pomliaždenie podočnicovej oblasti tváre vľavo a odreniu krku, ktorý nález zodpovedá objektívnym skutočnostiam uvádzaným poškodenou, ktorá uvádzala k mechanizmu zranenia, že bola napadnutá mužom 02.03.2018, čo si vyžiadalo ošetrenie, aj keď nebola potrebná práceneschopnosť. Išlo o lekársku správu, ktorá vychádzala z objektívneho odborného lekárskeho vyšetrenia a ktorá obsahovala odborné lekárske závery, pričom v predmetnom trestnom konaní neboli tieto ničím odborne rovnocenným spochybnené. Fotodokumentácia z vykonanej prehliadky tela poškodenej z 02.03.2018 nie je s týmito závermi v rozpore.

Výpoveď svedka z prípravného konania sa stáva súčasťou jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, len ak v nich nie sú podstatné rozpory. Ak vzniknú takéto podstatné rozpory, môže súd tieto odstrániť, resp. ich hodnotiť, len ak postupom podľa došlo k vykonaniu týchto dôkazov prečítaním výpovedí z prípravného konania na hlavnom pojednávaní. Presnejšie, podmienky prečítania skoršej výpovede svedka popisuje ustanovenie od. 1, 2 , podľa ktorých ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach. Predloženie skoršej výpovede podľa odseku 1 spočíva v prečítaní tých častí zápisnice o skoršom výsluchu, ku ktorým sa má vyslúchaný vyjadriť a vysvetliť rozpory medzi svojimi výpoveďami. Zápisnicu prečíta tá zo strán, ktorú určí predseda senátu, ak zápisnicu neprečíta sám alebo ním poverený člen senátu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že ak svedok pri výsluchu na hlavnom pojednávaní uvedie, že si už presne nepamätá okolnosti, o ktorých má vypovedať, je potrebné ho vyzvať, aby napriek tomu najprv uviedol súvislý popis dotknutých skutočností (, ). Až potom môže byť na vysvetlenie rozporov oproti skoršej výpovedi svedka použitý postup predložením zápisnice o tejto výpovedi podľa . /R87/2014/

Pokiaľ teda ide o námietky odvolateľa voči zákonnosti vykonania dôkazu prečítaním výpovede poškodenej z prípravného konania (čl. 66 - 70) na hlavnom pojednávaní dňa 04.12.2019, treba uviesť, že výsluch poškodenej prebehol kontradiktórne a obhajoba mala možnosť klásť jej otázky, pričom nešlo o prípad, že by pri dotknutom výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedla, že si už presne nepamätá okolnosti, o ktorých má vypovedať, ale naopak, poškodená ako svedkyňa najprv vypovedala

samostatne, následne sa podrobila povinnosti odpovedať. Nakoľko jej vlastná výpoveď neobsahovala tak podrobné údaje, ako vypovedala v podstatne skoršej výpovedi do tej miery, že sa najprv na hlavnom pojednávaní odchyľovala v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovedi, správne jej boli predložené predmetné skoršie výpovede na vyjadrenie.

Pokiaľ v niektorých podrobnostiach poškodená na hlavnom pojednávaní vypovedala odchylne od výpovedí v prípravnom konaní, vzhľadom na to, že na hlavnom pojednávaní bola vypočutá 04.12.2019 s tým, že si vtedy nevedela bližšie spomenúť, aké konkrétne slová, resp. čo povedal obžalovaný vo vzťahu k nej pri skutku a oproti tomu v prípravnom konaní pri výpovediach z 03.03.2018 a 15.05.2018 podrobnejšie opísala skutkové okolnosti, ako sa k nej obžalovaný správal, tak odvolací súd nemal dôvod usvedčujúcej výpovedi poškodenej z prípravného konania neveriť, keďže išlo o viac ako 1 a pol ročný odstup od výpovedí poškodenej, ku ktorým samotná poškodená potvrdila, že pri výsluchoch vypovedala pravdu tak, ako si to pamätala. Pravdivosť svojich časovo skorších výpovedí takto z dostatočne uveriteľného dôvodu potvrdila bez výhrad. Jej prečítané výpovede z prípravného konania sa tak stali súčasťou jej výpovede na hlavnom pojednávaní, keďže v nich neboli podstatné rozpory.

Poškodená B. A. potvrdila existenciu nevyrovnaných záväzkovo- právnych vzťahov medzi jej firmou a firmou obžalovaného, ktorých základ spočíval v tom, že niekedy koncom roku 2017 obžalovaný jej vystavil nejaké faktúry za vykonané práce pre jej firmu, no podľa nej táto fakturácia nebola v poriadku, pričom ona od obžalovaného žiadala opravu faktúr, k čomu potvrdila existenciu komunikácie medzi nimi s tým, že v deň skutku, keď vyšla s dcérou z auta, videla, ako sa k nej blíži obžalovaný, ktorý sa následne dopustil konania tak, ako to vyplýva zo skutkovej vety výroku o vine napadnutého rozsudku.

Svedkyňa G. A., dcéra poškodenej, potvrdila, že videla, ako sa obžalovaný agresívne správa voči poškodenej, a že videla, ako ju obžalovaný chytil pod krkom. Počula, ako obžalovaný matke hovorí, že ona osobne za to zaplatí a že to nebude riešiť ani právnik a ani polícia. Pokiaľ tvrdila, že nevidela, či obžalovaný jej matku udrel päsťou alebo otvorenou dlaňou, nenarúša to hodnovernosť výpovede svedkyne B. A. ako priamej poškodenej, ktorá kontakt s rukou obžalovaného vnímala najpresnejšie a výsledok tohto kontaktu bol objektivizovaný lekárskym ošetrením, ktoré nasledovalo v krátkom čase po spáchaní skutku obžalovaným.

Pokiaľ svedok U. Q., ako otec obžalovaného, uviedol, že videl len strkanie medzi jeho synom a poškodenou a nevidel žiadnu facku, žiadny úder päsťou, tak to zásadne odporuje výpovedi obžalovaného, čo vedie k záveru, že buď nevnímal celý priebeh udalosti alebo z titulu blízkeho vzťahu k obžalovanému sa snažil tomuto prilepšiť tým, že vylúčil, že by obžalovaný poškodenú nejakým spôsobom udrel. Jeho výpoveď k priebehu útoku obžalovaného na poškodenú tak nespochybňuje dôvodnosť podanej obžaloby. Na druhej strane, tento svedok po skončení konfliktu zbadal, že poškodená má prasknutú peru, čo v podstate zodpovedá výsledku lekárskeho vyšetrenia poškodenej a nasvedčuje tomu, že práve pri predmetnom konflikte utrpela príslušné zranenie v tvárovej časti hlavy.

Odvolací súd nemal za preukázané, že zo strany obžalovaného došlo k vzniku trestnoprávnej zodpovednosti za trestný čin proti slobode rozhodovania poškodenej. Obžalovaný pri útoku násilím či trestnoprávne relevantnou hrozbou nepožadoval, aby poškodená niečo konala. Nebolo preukázané konanie, ani následok zodpovedajúci zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák.. Rovnako absentoval zákonom predpokladaný následok a jeho prejav v účinku trestného činu ublíženia na zdraví čo i len podľa § 155, resp. 156 Tr. zák., keďže doba liečenia je uvedená výrazom, ktorý zodpovedá dobe poškodenia zdravia kratšej ako 7 dní a ani závažnosť poškodenia zdravia neumožňuje iný záver. Preto výhrady obhajoby k bližšiemu neurčeniu tejto doby nemajú v týchto súvislostiach právnu relevanciu a ani nespôsobujú neurčitosť skutkovej vety vo vzťahu k zákonným znakom skutkových podstát trestných činov, ktoré obžalovaný spáchal.

Podľa § 360 ods.1 Tr. zák., spácha prečin nebezpečné vyhrážanie ten, kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu.

Bolo preukázané, že obžalovaný v rámci fyzického útoku na poškodenú a v rámci jej verbálneho napadnutia použil aj slovné spojenie „to ešte nič nie je“. To v kontexte s o stupňovaným násilným správaním, pri ktorom ju udrel do oblasti úst až začala krvácať, následne ju stisol pod krkom so slovami, že zaplatí osobne, vytrhol jej z ruky mobil a zabránil jej volať políciu, jej dcére vulgárne vynadal a keď

povedala svojej dcére, aby volal políciu, tak ju znova udrel do tváre pod ľavé oko, naplňuje zákonný pojem hrozba inou ťažkou ujmou. Takéto správanie objektívne je spôsobilé vyvolať u napadnutého človeka obavu o život a zdravie. Keď potom poškodená B. A. vypovedala, že v dôsledku konania obžalovaného pociťovala ohrozenie, takýto účinok považuje odvolací súd za plne opodstatnený.

Podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., spácha prečin výtržníctva ten, kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného.

Objektom tohto trestného činu je záujem na ochrane pokojného občianskeho spolužitia pred závažnejšími útokmi narušujúcimi verejný pokoj a poriadok. Spravidla sú výtržníctvom ohrozované aj ďalšie chránené záujmy, najmä zdravie ľudí, cudzí majetok, česť a dôstojnosť ľudí a pod. (tzv. sekundárny objekt trestného činu). Objektívna stránka tohto trestného činu spočívala v konaní páchateľa vo forme výtržnosti, ktorej sa páchateľ dopustil na mieste prístupnom verejnosti. Výtržnosťou sa totiž rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje verejný pokoj a poriadok a je preň typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám občianskeho spolužitia. V danom prípade išlo o fyzické a psychické násilie, ktoré bolo zamerané proti poškodenej, s ktorou mal páchateľ nevyrovnané obchodné vzťahy. Išlo o násilný i slovný prejav takého charakteru, ktorý hrubo urážal konkrétnu poškodenú, vzbudzoval obavy o bezpečnosť jej zdravia, keď bola napadnutá do oblasti hlavy a krku a v neposlednom rade i jej majetku. Spôsob a okolnosti predmetného napadnutia výrazne prekročila hranicu závažnosti oproti závažnosti prípadného priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

Prístupnosťou sa rozumie možnosť vidieť a počuť prejav páchateľa, aj keď miesto činu nie je priamo prístupné verejnosti (napr. sa nachádza za plotom, za ohradou a pod.). Stačí, ak je také miesto prístupné len niektorým osobám určeným napríklad povahou ich zamestnania (továreň, stavenisko a pod.) alebo inak (zdravotné stredisko, škola) a v určitý čas (v sezóne, počas otváracieho času a pod.). Miestom prístupným verejnosti sa rozumie každé miesto, na ktoré má prístup široký okruh individuálne neurčených ľudí a kde sa tiež spravidla zdržiava viac ľudí, takže hrubú neslušnosť alebo výtržnosť môžu postrehnúť viacerí ľudia, hoci v čase činu tam nemusia byť prítomní. Miesto činu, v danom prípade priestor v obci Veľký Šariš pred rodinným domom s popisným číslom 86, je nepochybne nie súkromným, ale verejným priestorom, ktorý takéto charakteristiky splňuje a tak okresný súd správne, zákonne a odôvodnene na to v právnej vete poukázal.

Je pritom zjavné, že popis skutkovej vety neobsahuje skutkový základ pre záver o tom, že obžalovaný napadol poškodenú pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami, a teda v zmysle § 122 ods. 2 písm. a) Tr. zák. verejne, a tak okresný súd správne uvedenú okolnosť v právnej vete nepoužil.

Aj odvolací súd mal za preukázané, že obžalovaný neoprávnene fyzicky napadol poškodenú na mieste verejnosti prístupnom, pričom jej spôsobil síce z medicínskeho hľadiska ľahké zranenie, no konal dôrazným, stupňujúcim, opakovaným spôsobom, ktorým kombinoval verbálne a fyzické útoky. Práve spôsob spáchania skutku, okolnosti skutku majúce svoj pôvod v neusporiadaných majetkových vzťahov, ktoré bolo možné riešiť v príslušnom súdnom konaní, ktoré umožňuje uplatniť aj nároky spojené s omeškaním dlžníka, miesto a čas skutku, priamy úmysel páchateľa útočiť a nerešpektovať právo na zachovanie fyzickej integrity poškodenej v spojení s naplnením skutkových podstát až dvoch prečinov, nasvedčujú takej závažnosti, ktorá prekračuje hranicu medzi priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu podľa Zákona o priestupkoch a dotknutých prečinov podľa . Odvolací súd takto hodnotí závažnosť prečinov obžalovaného ako vysokú, čo vylučuje posudzovanie prípadu podľa mimotrestných noriem v zmysle zásady „ultima ratio“. Okresný súd teda správne právne vyhodnotil svoje skutkové zistenia.

Podľa § 34 ods. 1, 4 Tr. zák., trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák., trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Je nutné prisvedčiť dôvodnosti výroku o treste, pretože zohľadnil tak pri druhu, ako aj výmere všetky všeobecné aj individuálne zásady platné pre ukladanie trestov.

Okresný súd správne vychádzal z prítomnosti okolností uvedených v § 36 písm. j) Tr. zák. a v § 37 písm. h) Tr. zák. a tak rovnako správne zohľadnil vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Zodpovedá skutočnosti, že obžalovaný spáchal v súbehu predmetné dva prečiny, čim bol odôvodnený postup uvedený v § 41 ods. 1 Tr. zák. .

Neoprávnené útoky na fyzickú integritu občanov sú neprípustné a neospravedlňuje ich ani subjektívne presvedčenie útočiaceho o tzv. spravodlivosti jeho hnevu. V danom prípade si predmetný fyzický útok zaslúži morálne odsúdenie spoločnosťou o to viac, že nepozostával len z jedného miernejšieho útoku, ale z intenzívneho, stupňujúceho, dokonca kombinovaného útoku muža voči žene priamo na verejnosti. Napriek tomu, že neprítomnosť odvolania prokurátora podaného v neprospech obžalovaného proti výroku o treste bránila uloženiu prísnejšieho trestu, treba povedať, že okresný súd nekonal nezákonne a ani neodôvodnene. Okolnosti predmetnej trestnej činnosti a motív páchateľa, ktorým bolo rozhorčenie nad tým, že mu poškodená odmieta uhradiť pohľadávku, o ktorej oprávnenosti bol presvedčený a že neprejavuje ochotu jednať o čo i len jej čiastočnej úhrade, totiž v spojení s vysokou mierou dovtedajšej bezúhonnosti páchateľa odvolací súd hodnotí ako výnimočné vybočenie z medzí riadneho života na strane obžalovaného. Pokiaľ okresný súd zvolil konkrétny druh a výmeru alternatívneho trestu, zohľadnil aj pomery obžalovaného. Takýto druh a výmera trestu je, aj podľa názoru odvolacieho súdu, zákonná, odôvodnená, primeraná a v konečnom dôsledku spravodlivá. Ako taká zodpovedá účelu trestu a je na nápravu páchateľa a generálnu prevenciu postačujúca. Uložený primeraný náhradný trest odňatia slobody má len podpornú povahu a predstavuje zákonný dôsledok toho, ak by sa obžalovaný úmyselne snažil vyhnúť výkonu, teda zaplateniu peňažného trestu. Jeho výmera z tohto hľadiska zodpovedá výmere peňažného trestu. Takto uložený trest zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1 až 4 Tr. zák., vysokej závažnosti spáchanej trestnej činnosti vyplývajúcej zo spôsobeného následku, zo spôsobu spáchania činu, zodpovedá pomeru poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností, ako aj usporiadaným pomerom obžalovaného a menej priaznivým možnostiam jeho nápravy. Zodpovedá aj záujmu na individuálnej a generálnej prevencii a je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia trestných činov obžalovaného spoločnosťou.

Nakoľko odvolací súd ani vo výrokoch o náhrade škody, ani v postupe súdu prvého stupňa nezistil žiadne dôvody pre to, aby odvolaniu obžalovaného vyhovel, podané odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.