Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/124/2017

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Sumlux s.r.o., Bitúnková ul. č. 13, Nové Zámky, IČO: 46 061 436, zastúpený: HKP Legal, s.r.o., Križkova ul. č. 9, Bratislava, IČO: 36 727 334, proti žalovanému: Wüstenrot poisťovňa, a.s., Karadžičova ul. č. 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, o zaplatenie istiny 297,69 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 05. decembra 2016, č. k. 21C/180/2015 - 93, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a n a ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 297,69 eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 29. 05. 2013 do zaplatenia, všetko do 15 dní po právoplatnosti rozsudku s tým, že žalobca má právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2, § 442 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 01. 2013 a vecne tým, že s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť a žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi škodu spočívajúcu v nákladoch na prenájom náhradného vozidla. Uviedol, že dňa 14. 01. 2013 v čase o 14:00 hod. došlo na Vajnorskej ulici v Bratislave k dopravnej nehode, keď vodič K. M. pri cúvaní poškodil blatník, nárazník a svetlo zaparkovaného motorového vozidla C. C., F.Y. C. XXXX, J.: D. XXX H., v dôsledku čoho ostalo nepojazdné a oprava v servise trvala 11 dní, preto poškodený C. C.Y. uzatvoril so žalobcom dňa 15. 04. 2013 Zmluvu o nájme dopravného prostriedku č. 001/2013, na základe ktorej žalobca poskytol poškodenému motorové vozidlo značky M. U., ktoré poškodený užíval od 27. 04. 2013 do 07. 05. 2013. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle faktúry č. 2013/048 vystavenej žalobcom boli náklady na zapožičanie náhradného vozidla v sume 458,40 eur s tým, že dňa 07. 05. 2013 si poškodený uplatnil u žalovaného náhradu škody a zároveň dňa 07. 05. 2013 uzatvoril so žalobcom Zmluvu o postúpení práva na náhradu škody, v zmysle ktorej prešli práva na náhradu škody na žalobcu, pričom žalovaný listom zo dňa 29. 05. 2013 žalobcovi oznámil, že skutočná škoda za náhradné motorové vozidlo je 160,71 eur. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom, a ktorú je treba vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne okolnosti s tým, že ide o vyjadrenie rozdielu v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na veci. Poukázal na skutočnosť, že príčinná súvislosť je daná vtedy, ak škodová udalosť skutočne spôsobila škodu, o ktorej náhradu ide, teda škoda je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, spočívajúca v zničení, strate, zmenšení alebo znehodnotení majetku poškodeného a predstavujúca majetkové hodnoty potrebné na uvedenie do predchádzajúceho stavu, a preto skutočnou škodou je nájomné za prenajaté porovnateľné osobné motorové vozidlo, ale nie aritmetický priemer,

resp. individuálne výpočty žalovaného o predpokladanej výške nájomného v náhodne vybranom okruhu vozidiel v požičovni, keď neexistuje zákonná ani zmluvná povinnosť stanovená poškodenému, aby hľadal v takomto prípade najlacnejšiu požičovňu alebo robil výber medzi požičovňami podľa podmienok, ktoré ponúkajú. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, uverejnené pod č. Rc 7/92, podľa ktorého škodu spočívajúcu v tom, že poškodený vynaložil vyššie náklady na vypožičanie osobného automobilu v porovnaní s nákladmi, ktoré by inak vynaložil na prevádzku svojho automobilu, ktorý nemohol použiť v dôsledku poškodenia, je treba považovať za skutočnú škodu, ktorú je škodca povinný nahradiť v rozsahu nutne a účelne vynaložených nákladov s tým, že pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, škoda, spočívajúca v nákladoch na prenájom náhradného vozidla, bola spôsobená porušením pravidiel cestnej premávky, čím došlo k poškodeniu vozidla poškodeného C. C., preto ak by nedošlo k porušeniu pravidiel cestnej premávky vodičom K. M., nedošlo by ani k nehode a tým by nebol ani nutný nájom náhradného vozidla. Vyhlásenie rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania odôvodnil právne ust. § ust. § 177 ods. 2, § 219 ods. 3 C. s. p. a vecne citáciou týchto zákonných ustanovení s tým, že oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli dňa 28. 09. 2016. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne plným úspechom žalobcu, z dôvodu ktorého mu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 os. 1 písm. b/ C. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca sa žalobou domáha zaplatenia nároku na náhradu nákladov vynaložených na prenájom náhradného motorového vozidla poškodeným C. C. v sume 297,69 eur, ktorého právnym dôvodom je jeho povinnosť nahradiť škodu z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla J.: H. XXX J. (C. F. Č.. XXX/XXXXXX-X) za K. Q. (ďalej len „poistený“), ktorá mala byť spôsobená poškodenému C. C. dopravnou nehodou dňa 13. 12. 2012 predmetným motorovým vozidlom, t. j. škoda predstavuje vynaložené náklady na náhradné vozidlo vo výške 458,40 eur, z ktorých uhradil v čase likvidácie náhradu škody vo výške 160,74 eur, ktorú považoval za dôvodnú. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nárok poškodeného na náhradné vozidlo ustálila najprv česká judikatúra (1Cz 86/90, 25 Cdo 3911/2007) a následne tento nárok prevzala i judikatúra slovenská (napr. Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 19Co/222/2006), z ktorej vyplýva, že poškodený má nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak je zapožičanie náhradného vozidla nevyhnutne potrebné za účelom výkonu podnikateľskej činnosti a vzhľadom na jej charakter, alebo ak je z iných dôležitých dôvodov takéto zapožičanie nevyhnutné, za súčasného splnenia podmienky, že náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené nutne a účelne, preto náklady vynaložené na zapožičanie osobného automobilu možno považovať za skutočnú škodu, ktorú je škodca povinný nahradiť len v rozsahu nutne a účelne vynaložených nákladov. Poukázal na skutočnosť, že kategóriu nutnosti a účelnosti súdy považujú za prioritu pri posudzovaní existencie nároku poškodeného na náhradu škody, pričom ďalej zaviedli požiadavku použitia vozidla porovnateľného s poškodeným s tým, že rozsah náhrady je i v tomto prípade obmedzený hľadiskom účelnosti, nakoľko výška náhrady škody nie je daná sumou skutočne vyplatenou v akejkoľvek výške, ale len vo výške sumy uhradenej účelne, a preto výšku náhrady škody treba posudzovať s ohľadom na obvyklé ceny prenájmu porovnateľných vozidiel v danom mieste a čase. Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že podľa platnej judikatúry má poškodený nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak je zapožičanie nevyhnutne potrebné za účelom výkonu podnikateľskej činnosti poškodeného a vzhľadom na jej charakter, alebo ak je zapožičanie nevyhnutne potrebné z iných dôležitých dôvodov a za predpokladu, že ide o náklady nutné a účelné, pričom nepostačí samotné konštatovanie, že inštitút náhradného vozidla má slúžiť k nahradeniu zaužívaného sociálneho komfortu poškodeného, navyše, ak prinavrátenie zaužívaného sociálneho komfortu ako kompenzácia ujmy v dôsledku škodovej udalosti v slovenskom právnom prostredí doposiaľ nebola zákonodarcom upravená a poukázal aj na zjavné zavádzanie poisťovateľa poškodeným pri uplatnení nároku na náhradu predmetných nákladov, čo v konečnom dôsledku znamená neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k účelnosti a nutnosti nájmu náhradného vozidla. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že poškodený v liste zo dňa 07. 05. 2013 uviedol potrebu náhradného vozidla z dôvodu denného dochádzania do zamestnania, ktoré je vzdialené od jeho bydliska desiatky kilometrov,

teda poškodený podľa tohto prehlásenia mal prenajatým vozidlom pravidelne dochádzať F. D. T. U. S. H., ktoré sú od seba vzdialené nie desiatky, ale stovky kilometrov, a to konkrétne 449 km, pričom cesta jedným smerom trvá prinajmenšom 5 hodín, keď podľa nájomnej zmluvy mal poškodený vozidlo prenajaté od 15. 04. 2013 do 07. 05. 2013, t. j. celkovo 23 dní (aj keď si žalobca uplatnil nárok iba za 11 dní), preto vychádzajúc z počtu dní nájmu (23 dní) a najazdených kilometrov (1539 km), je prehlásenie poškodeného o pravidelnom dochádzaní do zamestnania z D. T. U. S. H. v zjavnom rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z nájomnej zmluvy s tým, že pri štandardnom 8 hodinovom pracovnom čase a danej vzdialenosti je takéto dochádzanie aj nereálne. Uviedol, že aj v prípade, ak by vychádzal zo skutočnosti, že poškodený dochádzal do práce iba počas pracovných dní (t. j. v danom období 16 dní), počet kilometrov najazdených za jeden deň (96 km) nepostačuje na prejdenie vzdialenosti medzi D. T. U.B. Z. H. ani na jeden smer, tobôž nie spiatočne, z čoho vyplýva, že poškodený nevyužíval vozidlo na deklarované účely a zavádzal poisťovateľa pri uplatňovaní nároku, keď to isté platí aj v prípade, ak by vozidlo skutočne využíval iba počas 11 dní, za ktoré si žalobca svoj nárok uplatňuje, pričom v danom prípade by neobstál ani argument, že poškodený prešiel vzdialenosť medzi D. T. U. Z. H. a späť iba raz (z počtu najazdených kilometrov túto cestu viackrát prejsť nemohol) z dôvodu, že pre jednu takúto cestu nebol dôvod prenajímať si vozidlo na dobu 23, resp. 11 dní. Poukázal na skutočnosť, že už v konaní namietal neúčelnosť nákladov na nájom náhradného vozidla, a to najmä vo vzťahu k cene nájmu za jeden deň, teda ide o zjavne neúčelné navyšovanie skutočnej škody, ak je možné zaobstarať si rovnaké vozidlo, ako si poškodený zapožičal, už od 16 eur, pričom túto skutočnosť preukázal cenníkmi náhodne vybraných autopožičovní, ktorých ceny nájmov ani v jednej nedosiahli výšku nájmu 458,40 eur, keď najvyššie možné nájomné na rovnaký počet dní za rovnaké vozidlo bolo 275 eur. Žalovaný v odvolaní uviedol, že názor súdu prvej inštancie, že poškodený nemá žiadnu povinnosť skúmať ceny požičovného, by ad absurdum znamenal povinnosť škodcu uhradiť nájomné v akejkoľvek výške, t. j. napr. aj 1.000 eur na deň za vozidlo nižšej strednej triedy, ktorým je aj M. U. a pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že nárok je skutočnou škodou, potom sa na predmetný nárok vzťahuje rovnako prevenčná povinnosť poškodeného podľa § 415 a § 417 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva povinnosť poškodeného počínať si tak, aby k škode nedošlo a ak hrozí, zakročiť na jej odvrátenie spôsobom primeraným okolnostiam, teda ak je zrejmé, že poškodený o hroziacej škode (náklady poškodeného na náhradné vozidlo) musel vedieť, mal si počínať tak, aby k nej nedošlo (neprenajať náhradný automobil a využiť iné možnosti dopravy) alebo tak, že na jej odvrátenie zakročí spôsobom primeraným pomerom a prinajmenšom túto škodu minimalizuje na nevyhnutný čas, kedy bolo vozidlo naozaj nutné požičať, pričom využíva možnosti požičať si vozidlo za čo najnižšie možné nájomné, avšak ak tieto povinnosti porušil, založil svoju vlastnú zodpovednosť za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a náhrada voči škodcovi a zároveň voči žalovanému, ktorý má plniť len za škodu spôsobenú škodcom (§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.) mu neprináleží, nakoľko podľa § 441 Občianskeho zákonníka znáša škodu sám, resp. podľa pomeru zavinenia. Poukázal na skutočnosť, že dôkazné bremeno vo vzťahu k účelnosti a nutnosti nájmu náhradného vozidla zaťažovalo žalobcu, ktorý však nepredložil v konaní žiadny dôkaz, ktorým by potrebu nájmu riadne preukázal, pričom súd prvej inštancie sa pri ustálení skutkového stavu vo vzťahu k účelnosti a nutnosti nájmu uspokojil iba s listinným dôkazom - Uplatnenie nároku na náhradné vozidlo zo dňa 07. 05. 2013, ale za tejto dôkaznej situácie nemohol vyvodiť záver o účelnosti a nutnosti nájmu náhradného vozidla poškodeným a žalovaný nárok v celom rozsahu priznať, navyše bez nariadenia pojednávania. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa pri posudzovaní nároku na náhradu škody nevysporiadal s otázkou, či škoda poškodenému skutočne vznikla, teda, či nastala ujma v jeho majetkovej sfére, ktorá by spočívala v uhradení nájomného s tým, že podľa ustálenej judikatúry na to, aby vznik skutočnej škody, t. j. úbytok v majetkovej sfére poškodeného, skutočne nastal, nestačí iba vystavenie faktúry zo strany autopožičovne poškodenému a poukázal na rozhodovaciu prax súdov (Rc 14/2005, uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. 06. 2006, sp. zn. 25 Cdo 2225/2004), z ktorej vyplýva, že pokiaľ dlžník nezaplatil dlžnú sumu svojmu veriteľovi, nemôže úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, lebo škoda mu zatiaľ nevznikla; samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi (dokonca ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh, tým menej potom uznanie dlhu v zmysle ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka) nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Uviedol, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že poškodenému škoda titulom vynaloženia nákladov na nájom náhradného vozidla vznikla, teda že tieto náklady uhradil, preto nebolo pohľadávky, ktorú by mohol žalobcovi postúpiť, čo v konečnom dôsledku znamená, že žalobca nebol ani aktívne legitimovaný na podanie predmetného návrhu, keď za danej dôkaznej situácie súd prvej inštancie nemohol žalobe vyhovieť, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s touto námietkou, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že v rozpore s citovaným rozhodnutím

Najvyššieho súdu ČR uverejneným pod č. Rc 7/92, priznal žalobcovi nárok, ktorý zahŕňa aj náklady, ktoré by poškodenému vznikli používaním vlastného vozidla, nakoľko z citovaného rozhodnutia priamo vyplýva, že škoda, ktorá poškodenému vznikla v dôsledku prenájmu náhradného vozidla, predstavuje rozdiel medzi vynaloženými nákladmi na nájom a nákladmi, ktoré by poškodenému vznikli používaním svojho vlastného vozidla za normálneho chodu vecí, t. j., ak by ku škode nebolo došlo, čo už namietal vo svojom odpore, a sumu nákladov na prevádzku vlastného vozidla ustálil vo výške 96,39 eur, avšak aj napriek zjavnému stotožneniu s vyššie uvedeným judikátom žalobcovi priznal náhradu škody bez zohľadnenia nákladov, ktoré by vynaložil poškodený na prevádzku vlastného vozidla. Namietol priznanie úrokov z omeškania, ktoré si žalobca uplatnil od 29. 05. 2013 do zaplatenia, keďže okamih omeškania nijakým spôsobom neodôvodnil a zároveň namietol, že ich priznanie žiadnym spôsobom neodôvodnil ani súd prvej inštancie, keď v trojmesačnej lehote v zmysle § 11 ods. 6 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. od oznámenia poškodeného o uplatnení predmetného nároku splnil listom zo dňa 29. 05. 2013 podmienku, ktorá ho v zmysle § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. zbavuje povinnosti platiť úrok z omeškania, nakoľko ide o špeciálnu úpravu platenia úrokov z omeškania vo vzťahu k § 517 Občianskeho zákonníka, a to až do okamihu splatnosti poistného plnenia, ktorým je 15 dní odo dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poistiteľovi, ak z takéhoto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia a poukázal na rovnaký právny názor vyjadrený v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/838/2014, ako aj v právnej teórii (C. F., C. /. Š., T. X..R.. H., XXXX, G.. XXX, I. Č.. XXX). Uviedol, že vzhľadom na to, že nie je možné priznať úrok z omeškania skôr, než sa pohľadávka stane splatnou a v zmysle § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. veta za spojkou „alebo“ sa pohľadávka žalobcu stane splatnou až po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, v opačnom prípade by sa priznalo žalobcovi príslušenstvo pohľadávky, ktoré ešte nevzniklo a až keby neuhradil žalobcovi istinu do troch dní po právoplatnosti rozhodnutia o povinnosti uhradiť istinu, dostal by sa na štvrtý deň do omeškania a žalobca by mohol žiadať úrok z omeškania osobitným návrhom.

3.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 13. 04. 2017, nevyjadril.

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 C. s. p. a § 389 ods. l písm. b), c) C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. Z. v znení účinnom od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a zároveň, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, pričom nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

5.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

7.

Z obsahu žaloby, ktorú žalobca podal na súd prvej inštancie dňa 20. 04. 2015 vyplýva, že sa po späťvzatí žaloby proti K. M. ako pôvodne žalovanému 2/ (súd prvej inštancie konanie proti žalovanému 2/ zastavil

uznesením zo dňa 31. mája 2016, č. k. 21C/180/2015 - 82) domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 297,69 eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 29. 05. 2013 do zaplatenia titulom náhrady skutočnej škody ako doplatku za nájom náhradného vozidla M. U., J.: H. XXX S. počas 11 dňovej nepojazdnosti motorového vozidla C. XXXX, J.: D. XXX H. poškodeného C. C. v dôsledku škodovej udalosti zavinenej dňa 14. 01. 2013 o 14:00 hod. na D. X. D. H. D.B. K. M. (pôvodne žalovaný 2/), nakoľko žalovaný plnil žalobcovi, na ktorého poškodený postúpil nárok na náhradu škody, iba čiastočne sumu 160,71 eur.

8.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie dňa 14. 10. 2015 vydal platobný rozkaz č. k. 21C/180/2015

- 28, proti ktorému podal žalovaný dňa 11. 11. 2015 odpor s odôvodnením, že doba prenájmu motorového vozidla bola 11 dní, pričom cena nájmu náhradného vozidla typu M. U. bola vo výške 32 eur za deň (38,40 eur s DPH), t. j. 458,40 eur za celú dobu nájmu, avšak tieto náklady boli neúčelne vynaložené, nakoľko podľa náhodne vybraných cenníkov, sa cena nájomného pohybuje v rozpätí od 16 eur do 25 eur, preto považoval za účelné nájomné za 11 dní v celkovej výške 221,10 eur a rovnako za neopodstatnenú časť považoval časť nároku v sume 96,39 eur predstavujúcom náklady, ktoré by poškodenému vznikli používaním vlastného motorového vozidla. Žalovaný v odpore namietol, že žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k vzniku škody, nakoľko iba vystavením faktúry zo strany autopožičovne nedošlo k úbytku v majetkovej sfére poškodeného, keď spochybnil aj uplatnené úroky z omeškania, pretože žalobca nielen neuviedol, prečo sa dostal do omeškania dňa 29. 05. 2013, ale v trojmesačnej lehote (§ 11 ods. ods. 6 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z.) od oznámenia poškodeného o uplatnení nároku, splnil listom zo dňa 25. 05. 2013 podmienku v zmysle § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorá ho zbavuje povinnosti platiť úrok z omeškania.

9.

Podľa § 151 ods. 1 C. s. p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

10.

Podľa § 151 ods. 2 C. s. p., ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

11.

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že skutkové tvrdenia možno považovať za nesporné, ak sa strana ku skutkovým tvrdeniam protistrany vôbec nevyjadrila, alebo ich nepoprela účinným spôsobom, keď limitom tohto prístupu je existencia dôvodnej pochybnosti o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení; inými slovami, ak má súd dôvodné pochybnosti o pravdivosti nesporných skutkových tvrdení, až vtedy vykonáva dokazovanie (na návrh strán a plne v súlade s § 185 ods. 1 C. s. p. podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná).

12.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s námietkou žalovaného v podanom odvolaní, že mu súd prvej inštancie rozhodnutím veci napadnutým rozsudkom bez nariadenia pojednávania znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko v odpore zo dňa 11. 11. 2015 namietol existenciu predpokladov nároku na náhradu škody (vznik škody, výšku škody, príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou a výškou škody, ako aj omeškanie s jej náhradou), teda účinne poprel skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, čím sa stali skutkové tvrdenia medzi stranami sporné, a preto súd prvej inštancie nemal splnenú podmienku pre rozhodnutie sporu bez nariadenia pojednávania v zmysle § 177 ods. 2 písm. a) C. s. p., a jeho procesnou povinnosťou bolo na prejednanie veci samej nariadiť v zmysle § 177 ods. 1 C. s. p. pojednávanie,

na ktorom po prednese podstatného obsahu žaloby, vyjadrení podľa § 167 C. s. p. bol povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a zároveň bol povinný uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci (§ 181 ods. 1, 2 C. s. p.).

13.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že poškodený C. C. ako nájomca uzavrel so žalobcom ako prenajímateľom dňa 15. 04. 2013 Zmluvu o nájme dopravného prostriedku č. 001/2013 (č. l. 11 spisu), na základe ktorej žalobca od 15. 04. 2013 o 09:50 hod. do 07. 05. 2013 o 15:30 hod. prenajal poškodenému motorové vozidlo M. U., J.: H. XXX S., F.a nájomné v sume 32 eur za deň, s počiatočným stavom 12.886 km a koncovým stavom 14.425 km, keď žalobca dňa 07. 05. 2013 vystavil poškodenému faktúru č. 2013/048 (č. l. 8 spisu) za prenájom vozidla (od 27. 04. 2013 do 07. 05. 2013, t. j. 11 dní) v sume 422,40 eur, pristavenie (vyzdvihnutie) v sume 30 eur, spolu v sume 458,40 eur vrátane 20 % DPH a zároveň dňa 07. 05. 2013 uzavrel poškodený so žalobcom Zmluvu o postúpení pohľadávky zo škody, ktorá mu vznikla ako dôsledok potreby zapožičania náhradného motorového vozidla, odtiahnutia motorového vozidla, ako aj potreby pristavenia a vyzdvihnutia náhradného vozidla, pričom dňa 07. 05. 2013 (č. l. 9 spisu) si poškodený u žalovaného uplatnil nárok na náhradu škody - nákladov za nájom náhradného vozidla s tým, že žalovaný dňa 29. 05. 2013 (č. l. 10 spisu) plnil žalobcovi skutočnú škodu 160,71 eur (náklady na náhradné vozidlo v sume 458,40 eur znížené o cenu prenájmu na deň v sume 201,30 eur a účelne náklady na zapožičanie motorového vozidla v sume 96,39 eur).

14.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

15.

Pod skutočnou škodou rozumieme ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (právnemu predchodcovi žalobcu) a je vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. s tým, že či ide o skutočnú škodu treba vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne okolnosti. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak škodová udalosť skutočne spôsobila škodu, o ktorej náhradu ide, pričom zníženie stavu finančných prostriedkov je vždy majetkovou ujmou, ktorú možno vyjadriť v peniazoch.

16.

Skutočná škoda v zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je majetková ujma, spočívajúca v zmenšení existujúceho majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, poprípade, aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné, alebo účelné zabezpečiť hneď.

17.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku.

18.

Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, otázka skutočnej škody bola riešená už v rozhodnutí publikovanom pod č. R 7/1992, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal aj súd prvej inštancie, v zmysle ktorého skutočnou škodou spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie či prenájom vozidla, prevyšujúcich náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť iba v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie - nájom náhradného vozidla, ktoré zodpovedá vozidlu zadržiavanému.

19.

Súd prvej inštancie však vec nesprávne právne posúdil, keď výšku náhrady škody, za ktorú zodpovedá žalovaný, nestanovil vzhľadom na obvyklé ceny prenájmu obdobných motorových vozidiel v danom mieste a čase, na ktoré predložil žalovaný listinné dôkazy (č. l. 39 až 55 spisu), pretože skutočnú škodu, spočívajúcu v nákladoch na vypožičanie náhradného vozidla, ktoré prevyšujú náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie (nájom) náhradnej veci, zodpovedajúcej parametrom pôvodnej veci, z užívania ktorej bol poškodený vylúčený po určitú dobu, ale aj u porovnateľného náhradného vozidla platí, že rozsah náhrady, ku ktorej je zodpovedná osoba povinná, je obmedzený hľadiskom účelnosti, a preto skutočnú škodu, za ktorú žalovaný zodpovedá, je treba stanoviť vzhľadom na obvyklé ceny prenájmu obdobných vozidiel v danom mieste a čase, nakoľko výška tejto náhrady nie je daná čiastkou skutočne vyplatenou v akejkoľvek výške, ale vo výške čiastky účelne vynaloženej s tým, že otázka, či náklady na nájom náhradného vozidla boli nutné a účelné, závisí vždy na posúdení konkrétnych okolností prípadu, pričom dôkazné bremeno o výnimočných okolnostiach odôvodňujúcich v konkrétnom prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej, než je obvykle potrebná k prenájmu porovnateľného vozidla, zaťažuje žalobcu.

20.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z konania žalovaného, ktorý dňa 29. 05. 2013 (č. l. 10 spisu) nahradil žalobcovi skutočnú škodu v sume 160,71 eur a výpočtu účelne vynaložených nákladov za prenájom náhradného motorového vozidla (č. l. 34 spisu) vyplýva, že za účelné a nevyhnutné uznal obdobie nájmu náhradného motorového vozidla poškodeným v trvaní 11 dní (od 27. 04. 2013 do 07. 05. 2013), t. j. sporným medzi stranami je výška nájmu za deň prenájmu náhradného motorového vozidla a zohľadnenie nákladov, ktoré by poškodený za obdobie 11 dní vynaložil na prevádzku vlastného motorového vozidla, pokiaľ by k škodovej udalosti nedošlo (pri najazdení 1.539 km ako s náhradným vozidlom).

21.

Súd prvej inštancie dospel k absolútne nesprávnemu právnemu záveru, že poškodenému vznikla prenájmom náhradného motorového vozidla skutočná škoda v sume 297,69 eur, nakoľko skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu, avšak z dôkazov v spise zatiaľ nevyplýva, že poškodený vyúčtovanú odplatu (nájomné) za prenajaté náhradné vozidlo na základe faktúry č. 2013/048 aj žalobcovi skutočne zaplatil, teda svoju pozornosť nevenoval aktívnej vecnej legitimácii žalobcu ako elementárnemu predpokladu pre úspech v spore, ktorá závisí od toho, či je žalobca účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok.

22.

Podľa § 11 ods. 6 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z., poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.

23.

Podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.

24.

Podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z., ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu.

25.

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že poistiteľ je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania iba v prípade, ak v lehote 3 mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti neposkytne poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie, preto ak poškodený oznámil žalovanému (poistiteľovi) škodovú udalosť listom doručeným dňa 20. 05. 2013 (č. l. 51 spisu) a žalovaný listom zo dňa 29. 05. 2013 poskytol žalobcovi písomné vysvetlenie, pre ktoré znížil poistné plnenie, je vylúčené, aby sa dostal týmto dňom do omeškania a vznikla mu povinnosť zaplatiť žalobcovi ako právnemu nástupcovi poškodeného úroky z omeškania podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. 26.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že strana sporu má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti strán sporu o zákonnosti rozhodnutia, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Rozhodovacia činnosť súdov predstavuje jeden zo spôsobov realizácie objektívneho práva za účelom nápravy jeho nesprávneho chápania zo strany fyzických a právnických osôb pri realizácii právnych vzťahov. Autoritatívna povaha rozhodovacej činnosti zakladá pre súdy zodpovednosť v zmysle požiadavky náležitého výkladu z hľadiska odbornosti, ktorá však nesmie ísť na úkor všeobecnej zrozumiteľnosti a jednoznačnosti vysloveného právneho názoru. Vyžaduje sa teda, aby súd nielen vyslovil svoj záver, ale aj vyložil úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a ktoré ho viedli k aplikácii práve zvolených predpisov, avšak odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nespĺňa vyššie uvedené atribúty súdneho rozhodnutia, nakoľko prvoinštančný nereagoval na zásadné, relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany prednesenej žalovaným v konaní (vo vyjadrení k žalobe a v podanom odpore), a preto je napadnutý rozsudok nielen vecne nesprávny, ale aj arbitrárny.

27.

Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie vo veci samej nariadiť pojednávanie, určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci a následne opätovne kvalifikovaným spôsobom rozhodnúť o nároku žalobcu v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne, dostatočne presvedčivo a logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 234 ods. 2 C. s. p. v spojení s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

28.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

29.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).