Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoCsp-40-2021.pdf
PDF · 102.46 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoCsp/40/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu I. G. Z., Z. so sídlom A. X,. XXX XX N., L.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému I. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XX, XXX XX S. T., adresa na doručovanie G. XXX, XXX XX C., o zaplatenie 6.109,51 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. 5Csp/7/2021-171 zo dňa 25. júna 2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta.
II. Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov konania.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 1, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 7 ods. 1, 2, 15, 16, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že medzi spoločnosťou Z. Z. a žalovaným bola dňa XX.XX.XXXX uzatvorená R. o splátkovom úvere, predmetom ktorej bol spotrebný úver na čokoľvek vo výške 6.000,- Eur. Dňa 12.07.2019 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému omeškanie so splácaním pohľadávky a zároveň ho vyzval k úhrade dlžnej sumy s tým, že v prípade jej neuhradenia je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Listom zo dňa 14.08.2019 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že ku dňu 12.08.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky a zároveň žiadal o uhradenie celkovej dlžnej sumy. Výzvou zo dňa 22.08.2019 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že z dôvodu omeškania so splácaním pohľadávky zo zmluvy vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stala splatnou v celom rozsahu a zároveň mu oznámila výšku splatnej a nezaplatenej pohľadávky a vyzvala ho k jej úhrade. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorenej medzi Z. Z.. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom a z prílohy k tejto zmluve vyplýva, že postupca postúpil na
postupníka pohľadávku voči žalovanému. Listom zo dňa 10.12.2019 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Listom zo dňa 09.07.2020 označeným ako „Pokus o zmier“ žalobca vyzval žalovaného k zaplateniu dlžnej sumy s tým, že v prípade jej neuhradenia bude nútený pristúpiť k uplatneniu pohľadávky na príslušnom súde. Z printscreenu obrazovky účtu žalovaného ako klienta zo záložky úverový register vyplýva šesť záznamov, pričom z piateho záznamu zo dňa 11.05.2015 vyplýva, že žalovaný má celkový počet kontraktov 8 v štyroch finančných inštitúciách. Z podaných žiadostí bolo päť zamietnutých. Z troch kontraktov je jeden existujúci a dva ukončené. Ďalej z uvedeného záznamu vyplýva, že celková angažovanosť žalovaného ako dlžníka je 24.021,- Eur a celková suma splátok 301,- Eur. Žiadne ďalšie údaje z uvedeného dôkazu nevyplývajú. Zároveň nie je zrejmé, kedy bol vykonaný printscreen účtu žalovaného. Z potvrdenia vystaveného spoločnosťou I. Z., s.r.o. zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že žalovaný je od XX.XX.XXXX zamestnaný v uvedenej spoločnosti, pričom boli uvedené jeho cestovné náhrady za posledných 12 mesiacov.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetná zmluva je vzhľadom na povahu účastníkov zmluvného vzťahu, t.j. dodávateľ a spotrebiteľ, zmluvou spotrebiteľskou. Z predloženej zmluvy bolo nesporne preukázané, že táto neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, t.j. nie sú uvedené predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je jedným z najdôležitejších údajov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže sú v ňom zohľadnené všetky náklady, ktoré musí dlžník, t.j. spotrebiteľ za úver veriteľovi, t.j. dodávateľovi zaplatiť, preto pri tomto údaji zákon stanovuje povinnosť uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, a teda nepostačuje uviesť len samotnú jeho výšku. Zároveň v zmluve chýba aj náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona, a to doba trvania zmluvy. Zmyslom uvedeného ustanovenia zákona je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje časovú špecifikáciu doby trvania zmluvy a zároveň dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Vzhľadom na nedodržanie uvedených obligatórnych náležitostí zmluvy sa tento považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal, že jeho právny predchodca s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver. Z vykonaného dokazovania nebolo vôbec preukázané, aby si banka preverovala výšku skutočného príjmu žalovaného. Z potvrdenia vystaveného spoločnosťou I. Z. s.r.o. vyplýva, že žalovaný bol v čase uzatvárania zmluvy jej zamestnancom a zároveň výška jeho cestovných náhrad za 12 mesiacov, avšak nie výška jeho hrubej alebo čistej mzdy. Zároveň z dokazovania nevyplynulo, aby banka žiadala od žalovaného poskytnutie úplných, presných a pravdivých údajov potrebných na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak, ako táto povinnosť vyplýva pre spotrebiteľa z § 7 ods. 2 citovaného zákona. Súčasne žalobca ani len netvrdil a ani nepreukázal, aby zisťoval výšku výdavkov žalovaného a osôb, s ktorými žije v spoločnej domácnosti a vplyv týchto výdavkov na posúdenie jeho schopnosti splácať poskytnutý úver. Zároveň poznamenal, že z predloženého printscreenu obrazovky nie je vôbec zrejmé, kedy bol vyhotovený, teda či pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo až v budúcnosti. Vzhľadom na uvedené mal za to, že pôvodný veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri plnení svojej zákonnej povinnosti skúmať schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver, čo vedie k nemožnosti veriteľa požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Vo vzťahu k skúmaniu aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky nebol predmetný úver po konečnom termíne splatnosti a ani sa nestal splatným pred termínom konečnej splatnosti úveru, preto pôvodný veriteľ nebol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu, t.j. žalobcu. Vzhľadom na uvedené, je predmetná zmluva o postúpení pohľadávok vo vzťahu k pohľadávke voči žalovanému neplatným právnym úkonom, a to pre rozpor so zákonom. Žalobca tak nepreukázal, že sa platne stal veriteľom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému, teda žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na jej uplatňovanie a z uvedeného dôvodu žalobu zamietol.
5. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, avšak zo spisu vyplýva, že tomuto žiadne trovy konania nevznikli, preto stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie podal z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci.
V prvom rade uviedol, že sa nestotožňuje s aplikáciou § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. na prejednávaný prípad, pretože k uzatvoreniu zmluvy o splátkovom úvere došlo dňa XX.XX.XXXX, t.j. pred účinnosťou uvedeného ustanovenia, pričom súd vôbec nevzal do úvahy prechodné ustanovenia k tomuto zákonnému ustanoveniu. V prejednávanom prípade sa teda nejedná o úver, ktorý by bol poskytnutý na dobu neurčitú a rovnako sa nejedná ani o úver, kedy by mohol byť poskytnutý aj po nadobudnutí účinnosti § 17 ods. 1 citovaného zákona, pričom poukázal aj na rozhodnutia iných súdov v tomto smere. Uviedol, že ak súd dospel k záveru, že postupca nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, potom táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená neplatnosť postúpenia pohľadávky a súd mu mohol a mal priznať nárok na zaplatenie splátok úveru, ktoré nadobudli splatnosť ku dňu vyhlásenia rozsudku. Vo vzťahu k posúdeniu skúmania bonity súdom poukázal na znenie príslušných ustanovení zákona o skúmaní bonity a uviedol, že na základe týchto je zrejmé, že v prípade, ak veriteľ neskúmal bonitu ani jedným zo spôsobov, potom sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ale ak bola bonita posudzovaná aspoň jedným z uvedených spôsobov, potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinností. Skutočnosti ohľadom skúmania bonity aj prostredníctvom predloženia dokumentácie zo strany žalovaného neboli sporné, navyše pravdivosť postupov banky riadne preukázal, kedy predložil výstup z bankového systému, avšak súd nesprávne vyhodnotil predložený dôkaz. Ďalej uviedol, že dopyt do úverového registra bol vykonaný dva dni pred podpisom zmluvy a bonita bola vypočítaná správne, teda na základe výsledkov dopytu. V konaní tvrdil a tvrdí, že postupca bonitu žalovaného riadne skúmal, pričom toto tvrdenie nebolo počas celého konania medzi stranami sporu sporné. Podľa jeho názoru je rozsudok v časti skúmania bonity prekvapivý a nepredvídateľný. V tomto smere poukázal aj na viaceré rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach. Z uvedených skutočností mal za to, že nedošlo k hrubému porušeniu odbornej starostlivosti. Rovnako mal za to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu vo vzťahu k skúmaniu obsahových náležitostí zmluvy. Poukázal na to, že zmluva obsahuje informácie potrebné pre výpočet RPMN a rovnica pre výpočet je obsiahnutá v prílohe č. 2 zákona, pričom súd pojem predpoklady výpočtu RPMN vykladá extenzívne, nad rámec zákonného ustanovenia. Závery o dobe trvania zmluvy považuje za nepreskúmateľné, pretože z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akoby mal v zmysle požiadavky zákona postupovať a v zmluve prijateľným spôsobom uvádzať dobu trvania zmluvy. Vo vzťahu k uvedenému taktiež poukázal na viaceré rozhodnutia súdov v tomto smere. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania.
7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
12. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k viacerým záverom. V prvom rade mal za to, že úver poskytnutý právnym predchodcom je bezúročný a bez poplatkov, následne mal za to, že vzhľadom na nedostatočné skúmanie bonity nebol právny predchodca žalobcu oprávnený úver jednorazovo zosplatniť a keďže nedošlo k platnému zosplatneniu úveru a ani k jeho konečnej splatnosti, neboli splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, preto žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciu. S uvedenými závermi však nesúhlasil žalobca, nakoľko mal za to, že súdom prvej inštancie prijaté závery vychádzajú z nesprávne zistených skutkových okolností a nesprávneho právneho posúdenia. Odvolací súd sa preto v prvom rade zaoberal postupom a prijatým záverom vo vzťahu k skúmaniu bonity, a teda nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.
13. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.
14. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
15. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, resp. jeho právny predchodca, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
16. Žalobca tak v priebehu prvoinštančného konania ako aj odvolacieho konania poukazoval na to, že jeho právny predchodca pri skúmaní bonity žalovaného vychádzal z dopytu do úverového registra z ktorého boli zisťované existujúce splátky úverov, úverová história klienta a rovnako bol vypočítaný ukazovateľ schopnosti splácať úver. Odvolací súd obdobne ako súd prvej inštancie však má za to, že len z týchto údajov nemohol žalobca, resp. jeho právny predchodca úplne zistiť celkovú finančnú situáciu na strane žalovaného, teda takýto postup nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie právneho predchodcu žalobcu bolo považované za skúmanie bonity žalovaného, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. Počet vyživovaných osôb, mesačný príjem, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., teda právny predchodca žalobcu si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti
splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v dôsledku uvedeného nemohol právny predchodca žalobcu požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Už len samotná skutočnosť o nedostatočnom skúmaní bonity má za následok nemožnosť požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, pričom žalobca nesprávne vytýkal súdu prvej inštancie prijatý záver o hrubom porušení povinnosti skúmať bonitu žalovaného, pretože takýto záver z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva.
18. V prípade, ak nedošlo k platnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru a v čase postúpenia pohľadávky, t.j. dňa 09.12.2019, nebola pohľadávka ani po konečnom termíne splatnosti (ten mal podľa vykonaného dokazovania nastať až dňa 25.02.2024), tak predmetom postúpenia pohľadávky v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok (ďalej len „ZoSÚ“) nemohla byť spôsobilá pohľadávka. Z uvedeného dôvodu preto možno dospieť k záveru, že ak nedošlo k platnému zosplatneniu úveru, neboli splnené ani podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, a teda na strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, preto súd prvej inštancie žalobu správne zamietol.
19. K námietkam žalobcu o nesprávnom aplikovaní § 17 ods. 1 ZoSÚ a nevzatí v úvahu prechodné ustanovenia k uvedenému zákonnému ustanoveniu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne aplikoval § 17 ods. 1 ZoSÚ na predmetný prípad, a správne aplikoval uvedené ustanovenie v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok, nie v čase uzatvorenia Zmluvy o splátkovom úvere, ako tvrdil žalobca. Podmienky pre postúpenie pohľadávky je potrebné posudzovať podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase samotného postúpenia pohľadávky, nie podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy. V predmetnom prípade bola Zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená dňa XX.XX.XXXX, t.j. už za účinnosti dotknutého ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ, preto aplikácia prechodných ustanovení k uvedenému zákonnému ustanoveniu vzhľadom na dátum uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola bezpredmetná. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd vyhodnotil tieto odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné.
20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ďalšiu argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
21. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
22. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
23. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).