Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-90-2020.pdf
PDF · 193.92 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/90/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Lucie Mizerovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Pavla Lacza, v právnej veci žalobcu: Bc. H. Y., LL.M., nar. XX. G. XXXX, bytom J. XX/X, W., zastúpeného advokátom: JUDr. Róbert Fatura, so sídlom Centrum 18/23, Považská Bystrica, proti žalovanému: Autogroup TT, s.r.o., so sídlom Nitrianska cesta 28, Trnava, IČO: 36 241 431, zastúpenému advokátom: JUDr. Peter Sopko, so sídlom Paulínska 24, Trnava, o zaplatenie 46.427,41 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 16. januára 2020 č. k. 23Cb/15/2013-625, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému k rukám právneho zástupcu žalovaného trovy konania (vrátane trov odvolacieho konania) v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 451 ods. 1, 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“).
2. Vecne dôvodil, že právny predchodca žalobcu sa žalobou doručenou súdu dňa 26.2.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 46.427,41 eura s príslušenstvom a náhradu trov konania, na základe toho, že žalovaný nevrátil žalobcovi akontáciu na predmet lízingu po stornovaní lízingovej zmluvy, čím sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Vykonaným dokazovaním (vychádzajúc z listinných dôkazov, z výsluchu sporových strán, ako aj svedkov) dospel súd k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Súd na základe vykonaného dokazovania nemohol prijať záver o pravdivosti tvrdení žalobcu (ako aj jeho právneho predchodcu), že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, vznikla titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného. Uviedol, že dôvodom vzniku takéhoto záväzku je preukázateľné získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného, na základe čoho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný obohatenie vydať a tým, na úkor ktorého sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie obohatenia. Predpokladom na úspech v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia je, že musí byť preukázané, že k obohateniu skutočne došlo.
3. Súd prvej inštancie poukázal na rozpory vo výpovediach svedkov K. H., Mgr. T. a Bc. Y., na základe ktorých súd dospel k nehodnovernosti nimi podaných svedeckých výpovedí a v dôsledku toho aj k celkovej nehodnovernosti K. H. nielen ako svedka, ale aj ako konateľa právneho predchodcu
žalobcu. Výpovede menovaných svedkov sa týkali (ne)platnosti postúpenia časti žalovanej pohľadávky na súčasného žalobcu. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie (v poradí prvého - pozn. odvolacieho súdu) žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože vlastníkom časti žalovanej pohľadávky sa mal stať JUDr. A. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.6.2017 (č.l. 395 spisu) a nie žalobca N. H.. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 22.3.2016 došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky vo výške 20.000 eur zo spoločnosti Calypso Agency s.r.o. na H. R. zmluvou o postúpení pohľadávky (č.l. 311 a č.l. 389 spisu). Sporným však bolo odstúpenie spoločnosti Calypso Agency s.r.o. od tejto zmluvy, resp. platnosť odstúpenia. K okolnostiam postúpenia pohľadávky na H. R. a k okolnostiam odstúpenia od tejto zmluvy svedok K. H. tvrdil, že bol oslovený pánom R., že by mal záujem o odkúpenie pohľadávky, že pozná pána Uhlíka (konateľa žalovaného) a že tento má veľký dosah na súd, a preto pristúpil svedok k postúpeniu pohľadávky. Naproti tomu ďalší svedkovia Mgr. T. a Bc Y. už vedeli, že nešlo o postúpenie celej pohľadávky, ale len jej časti vo výške 20.000 eur. Svedok H. pritom prezentoval postúpenie celej žalovanej pohľadávky, nie jej časti. Ďalej svedok H. uviedol, že jeho podmienkou pri postupovaní pohľadávky bolo, aby tam bol nejaký advokát, ktorý bude garantom a tým mal byť Mgr. D. T.. Zároveň dodal, že „si tam stanovil právnika, aby zastupoval ich oboch“, teda jeho a pána R.. Z toho vyplýva, že nie pán R., ale svedok H. trval na účasti Mgr. T. pri postupovaní pohľadávky, čo je zrejmé aj z toho, že originály listín mal mať k dispozícii práve Mgr. T. (a nie svedok H.). Naproti tomu svedok Mgr. T. sa prezentoval ako pomocník pána R., keď uviedol, že ho oslovil pán R. (teda nie pán H.) s tým, že ide odkúpiť pohľadávku od spoločnosti Calypso Agency a či by mu s tým nepomohol, lebo predtým mu všetky takéto zmluvy v podstate vypracovával. Pokiaľ ide o uzavretie predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky, svedok Mgr. T. spontánne a bez zaváhania uviedol, že to bolo „minulý rok dňa 22. marca“ (t.j. 22.3.2018), až v ďalšom priebehu výsluchu sa opravil, že k tomu malo dôjsť v roku 2016, pričom ako dôvod nepresnosti označil nervozitu. Súd mal však za to, že dôvodom „nepresnosti“ bola vopred pripravená výpoveď svedka, keď tento ani na moment nezaváhal, keď bolo treba uviesť presný dátum (22. marec), ale „omyl“ u neho nastal až v označení správneho roku. Zároveň súd poukázal na to, že svedok neuviedol nesprávne číslo roku (2018 namiesto 2016), ale vyslovene uviedol termín „minulý rok“. Aj z tohto dôvodu súd považoval výpoveď svedka Mgr. T. za vopred pripravenú tak, aby zodpovedala čo najviac tvrdeniam svedka H., a teda za nevierohodnú.
4. Pokiaľ ide o podpisovanie zmluvy o postúpení pohľadávky zo spoločnosti Calypso Agency na p. R., svedok H. najprv uviedol, že pri podpisovaní postúpenia pohľadávky bol prítomný Mgr. T. a že podpisovanie zmluvy s p. R. bolo prostredníctvom p. T.. Následne v rozpore s tým tvrdil, že najprv podpísal zmluvu o postúpení pohľadávky on a následne p. R.. V rozpore s tým, svedok Mgr. T. tvrdil, že daného dňa 22. marca sa stretli on, p. R., p. H. a p. Y.. Okrem toho v rozpore s tvrdením svedka H. dodal, že tú zmluvu podpísali osobne p. H. a p. R.. Rovnako aj svedok Bc. Y. spontánne (t.j. bez kladenia otázok strán sporu alebo súdu) uviedol, že „niekedy koncom marca 22.3.2016“ prišiel p. R. do kancelárskych priestorov na Matúšovej ulici v Trenčíne a tam aj s Mgr. T. a p. H. skoncipovali zmluvu o postúpení pohľadávky vo výške 20.000 eur. Teda aj tento svedok v rozpore so svedeckou výpoveďou p. H. uviedol, že pri podpise zmluvy mali byť prítomné aj ďalšie osoby (t.j. nielen p. H. a p. T.). Podľa súdu bolo očividné, že aj tento svedok si veľmi presne spomínal na dátum, kedy malo dôjsť k podpísaniu zmluvy o postúpení pohľadávky, čo nasvedčovalo tomu, že po výpovedi svedka H. a následne svedka Mgr. T., bol aj tento svedok vopred pripravený na okolnosti, ktoré má k prípadu vypovedať. Svedok Bc. Y. (na rozdiel od Mgr. T., ktorý tvrdil, že za ním prišiel p. R., aby mu pripravil zmluvu o postúpení pohľadávky) uviedol, že za ním prišiel jeho zamestnávateľ K. H., aby pripravil zmluvu o postúpení pohľadávky, pretože mal na starosti všetky typy zmlúv. Súd mal za to, že hoci podľa svedka Mgr. T. mal od neho chcieť p. R. vypracovanie zmluvy o postúpení pohľadávky a podľa svedka Bc. Y. zase mal chcieť od neho svedok H. vypracovanie zmluvy o postúpení pohľadávky, v konečnom dôsledku obaja svedkovia tvrdili, že v kancelárii v hoteli Fatima si stiahli vzorový typ zmluvy z internetu, doplnili v ňom údaje a túto zmluvu následne p. R. a p. H. podpísali. Na rozdiel od výpovede týchto dvoch svedkov, svedok H. tvrdil, že zmluvu medzi Calypso Agency a p. R. vyhotovoval zrejme Mgr. D. T. (a teda nepotvrdil verziu svedka Bc. Y., že sa so žiadosťou o vypracovanie predmetnej zmluvy obrátil na neho). Z uvedeného bolo súdu zrejmé, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky vznikla spoločným a koordinovaným postupom všetkých zúčastnených osôb - K. H., Bc. Y., Mgr. T. a H. R., s ktorým nemal žalovaný nič spoločné. Navyše, ak by súd prijal záver o pravdivosti spoločného tvrdenia svedkov o tom, že iniciatíva o odkúpení pohľadávky vzišla od p. R., nepochybne u nich muselo vzbudiť minimálne pochybnosť o vážnom záujme neznámej osoby odkúpiť časť pohľadávky vo výške 20.000 eur za rovnakú cenu 20.000 eur. Pre každú priemernú osobu je takéto konanie nanajvýš ekonomicky nezmyselné. Hoci svedok Mgr. T. sa snažil navodiť dojem, že snahou pána R. malo byť získanie úrokov z omeškania v prípade úspechu v súdnom konaní, takúto
interpretáciu nemožno uznať, pretože z predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že malo dôjsť k postúpeniu výlučne sumy 20.000 eur bez akéhokoľvek príslušenstva. Postupník by teda nemal z takto formulovanej zmluvy o postúpení pohľadávky absolútne žiadny finančný prospech. To okrem iného svedčilo aj o účelovosti ďalšieho spoločného tvrdenia všetkých troch svedkov o tom, že p. R. mal byť len nastrčenou osobou žalovaného. Ak by mal totiž žalovaný záujem na získaní žalovanej pohľadávky, aby sa tak vyhol ďalšiemu pokračovaniu súdneho sporu, nemalo by pre neho žiadny logický ani ekonomický význam nadobúdať len časť žalovanej pohľadávky, a to navyše za rovnakú sumu, ako mala byť postupovaná (t.j. 20.000 eur za 20.000 eur). Na to nemusel vymýšľať žiadne hry na postupovanie žalovanej pohľadávky, ale mohol rovno túto sumu uhradiť žalobcovi.
5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že osoba p. R. nebola nastrčená žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu (ako sa to zhodne snažili prezentovať všetci traja svedkovia), ale práve naopak, osoba p. R. spolupracovala s konateľom právneho predchodcu žalobcu. Vzhľadom na rozpory vo výpovediach menovaných svedkov, resp. aj na očividne vopred pripravené časti výpovedí svedkov Mgr. T. a Bc. Y. (ktoré sa mali zhodovať s výpoveďou svedka H.), sa súd stotožnil s tvrdením konateľa žalovaného, že iniciatíva kúpiť žalovanú pohľadávku prišla žalovanému od p. R., ktorý sa konateľovi žalovaného sám ozval. Súd mal za to, že postúpenie pohľadávky zo spoločnosti Calypso Agency na p. R. bolo špekulatívne. Po nahliadnutí do zmluvy o postúpení pohľadávky medzi Calypso Agency, s.r.o. a p. R., svedok H. uviedol, že podpis na konci zmluvy je jeho, avšak na jednotlivých listoch zmluvy označil podpisy za sfalšované. Takisto pokiaľ ide o bod 4.2. zmluvy o postúpení pohľadávky (podľa ktorého došlo k zaplateniu kúpnej ceny v hotovosti pri podpise zmluvy) sa svedok H. vyjadril, že tam bolo úplne iné znenie a že táto strana je asi vymenená. Keď ho však súd konfrontoval s tým, že on sám predložil súdu identické znenie zmluvy o postúpení pohľadávky, odpovedal, že to musel to byť nejaký omyl a on tú zmluvu už dlho nevidel. Súd mal za to, že z obsahu výpovedí svedkov Mgr. T. a Bc. Y. bolo zjavné, že obaja vedeli podrobne a hlavne zhodne popísať okolnosti vyhotovovania dokumentu Odstúpenia od zmluvy. Aj z toho bolo zrejmé, že po výpovedi svedka H. (ktorý sa v tomto smere vyjadroval oveľa viac všeobecnejšie a nepresnejšie - napr. že „od zmluvy odstúpili do pol roka alebo aj skôr“) boli aj v tomto smere vopred pripravení na to, akým spôsobom majú vypovedať v prospech svedka H..
6. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie napadol žalovaný aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože žalovaná pohľadávka mala podľa neho zaniknúť, keď vlastníkom (minimálne časti) žalovanej pohľadávky sa mal stať JUDr. A.. Súd však v tomto smere dospel k záveru, že na základe toho, že právny predchodca žalobcu nepreukázal, že by z jeho strany došlo k úhrade zálohy za osobný automobil žalovanému, teda právny predchodca žalobcu neosvedčil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, potom ani aktuálny žalobca nemôže mať v konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Nie však z dôvodu, že by vlastníkom žalovanej pohľadávky (resp. jej časti) mal byť v skutočnosti JUDr. A., ale práve kvôli nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Ak totiž neuniesol právny predchodca žalobcu dôkazné bremeno o tom, že sa na jeho úkor žalovaný bezdôvodne obohatil a že má teda voči žalovanému pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, nemohol platne postúpiť takúto neexistujúcu pohľadávku na tretie subjekty (Bc. Y., H. R.) a tie následne na aktuálneho žalobcu (N. H.), resp. ani p. R. na JUDr. A.. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že všetky predložené zmluvy o postúpení žalovanej pohľadávky, vrátane odstúpenia od zmluvy, sú neplatné z dôvodu neexistencie predmetu postúpenia. Vykonané dokazovanie vo vzťahu k preukazovaniu namietanej aktívnej legitimácie žalobcu však utvrdilo súd v tom, že dôkazy (listiny a svedectvá), ktoré mali dokázať zaplatenie zálohy, resp. jej prevzatie žalovaným od právneho predchodcu žalobcu, nie sú vierohodné.
7. Pokiaľ ide o samotné meritum veci (bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor právneho predchodcu žalobcu), súd prvej inštancie poukázal na to, že odvolací súd vyčítal súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi. V intenciách záverov odvolacieho súdu súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo sporné, že dňa 19.6.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu (Calypso Agency s.r.o.) a spoločnosťou VÚB Leasing, a.s. uzavretá Zmluva o lízingu hnuteľných vecí č. 143587, podpísaná Dohoda o započítaní pohľadávok a vystavená faktúra č. 1411200046. Zároveň nebolo sporné, že 10.9.2012 bola Zmluva o lízingu stornovaná zo systému VÚB Leasing, a.s. V konaní však neobstáli tvrdenia žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu), že by potvrdenie o úhrade akontácie, ako aj Dohoda o započítaní pohľadávok, kde sa v článku I. bod 1 konštatuje úhrada preddavku na obstaranie predmetu lízingu, jednoznačne preukazovali aj faktickú úhradu akontácie právnym predchodcom žalobcu žalovanému, a teda, že by medzi stranami stornovaním lízingovej zmluvy vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia. Z výpovede svedka Y., ktorá bola v podstate
potvrdená svedeckou výpoveďou svedka Y., vyplynulo, že zavedenou obchodnou praxou žalovaného pri predaji ojazdených motorových vozidiel je taký postup, že relevantné listiny (lízingová zmluva, faktúra, atď.) sú vystavené a podpísané ešte pred úhradou akontácie a až na základe týchto dokladov sa platí akontácia do pokladne žalovaného nachádzajúcej sa vo vedľajšej budove. Uvedenými listinami teda žalovaný nepotvrdil aj úhradu akontácie právnym predchodcom žalobcu. Hoci odvolací súd poukázal na to, že svedok Y. má byť ako zamestnanec žalovaného osobou s podstatnou zainteresovanosťou v predmetnom prípade, súd prvej inštancie mal za to, že uvedené neznamená, že jeho výpoveď nemôže byť hodnoverná. V tomto smere súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2010, podľa ktorého hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal (a to vrátane posúdenia hodnovernosti svedeckých výpovedí). Výsluch svedkov Y. a Y. vykonal súd prvej inštancie a po vykonaní týchto dôkazov mal za to, že nenašiel dôvod (a tento ani nevyplynul z ďalšieho dokazovania), na základe ktorého by mal výpovede týchto svedkov považovať za nepravdivé.
8. Z hľadiska posúdenia vzniku vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu bola podstatnou tá skutočnosť, či došlo k skutočnému odovzdaniu akontácie žalovanému, pričom súd mal za to, že ohľadom uvedeného žalobca (ani jeho právny predchodca) neprodukoval taký dôkaz, ktorý by to preukazoval. Svedkovia F. a W. tvrdili, že konateľ právneho predchodcu žalobcu odovzdával obálku svedkovi D.. Ich výpovede sa však rozchádzali v tom, či k odovzdaniu obálky malo dôjsť priamo v aute (podľa svedka W.) alebo vonku pri aute pred predajňou Motor-Caru (podľa svedkyne F.). Ani jeden zo svedkov sa však nevedel vyjadriť k obsahu obálky a vyslovili len predpoklad, že v obálke sa nachádzali peniaze. Takisto K. H. ako štatutárny zástupca právneho predchodcu žalobcu k tomu uviedol, že H. Y. nebol priamo prítomný pri prevzatí peňazí H. D., ale musel to vidieť, pretože prichádzal pred budovu naproti D.. Z toho vyplynulo, že k odovzdaniu obálky muselo dôjsť vonku a nie vnútri v aute, pretože inak by nebolo dobre možné, aby prichádzajúci svedok Y. mal možnosť vidieť odovzdávanie obálky od pána H. pánovi D.. Súd mal na základe uvedeného za to, že výpoveď svedka W. bola ovplyvnená tým, že v danom čase pracoval pre svedka D. ako jeho osobný vodič, a teda svojou výpoveďou sa mu snažil pomôcť aj tvrdením, že videl, ako H. D. dal obálku pánovi Y. s peniazmi. A to napriek tomu, že ani svedkovia H. a F., hoci mali byť tiež prítomní na tom istom mieste, nepotvrdili, že by tiež videli odovzdanie obálky od pána D. pánovi Y..
9. Za nevierohodnú súd považoval tiež výpoveď svedka D., pretože ako jediný zo svedkov sa snažil tvrdiť, že k odovzdaniu peňazí malo dôjsť v showroome u žalovaného a nie vonku. Takisto sa svedok snažil vyhýbavo prezentovať okolnosti odovzdávania peňazí žalovanému tak, že finančné prostriedky na úhradu akontácie v podstate neprevzal, bol prítomný, keď mu ich pán H. podal a následne ich odovzdal H. Y.. Tiež tvrdil, že on neodovzdával žiadne peniaze za auto, odovzdávali sa priamo pánovi Y. a pokiaľ mu aj boli podané, odovzdal ich pánovi Y., a to za prítomnosti štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalobcu. Takéto vyhýbavé neurčité odpovede považoval súd za nevierohodné a v rozpore s tvrdeniami ostatných svedkov, ktorý nepotvrdili verziu svedka D., že k odovzdaniu peňazí pánovi Y. malo dôjsť v prítomnosti štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalobcu. Okrem toho mal súd za to, že keby svedok tieto peniaze skutočne odovzdal zamestnancovi žalovaného, tak ako bol na to splnomocnený konateľom právneho predchodcu žalobcu, nepochybne by si vyžiadal aj potvrdenie o úhrade hotovostnej platby. Svedok Y. poprel, že by mu bola zo strany svedka D. vydaná hotovosť v sume 46.427,41 eura, a teda ani nevydával potvrdenie o prijatí takejto platby.
10. S poukazom na uvedené výpovede svedkov súd nemal dostatočne preukázané, že by došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov H. D. zamestnancovi žalovaného H. Y.. V konaní tiež nebolo preukázané, že by bol H. D. oprávnený konať v mene žalovaného ako jeho zamestnanec, prípadne osoba poverená pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou. Skutočnosť, že H. D. bol oprávnený konať za žalovaného nemožno vyvodiť ani z konania H. D., ktorý sa mal, ako vyplýva zo svedeckej výpovede H. X., prezentovať ako zástupca žalovaného. Z jeho výpovede bolo zrejmé, že stretnutie, na ktorom malo dôjsť k ubezpečeniu, že je zástupcom žalovaného, neprebehlo v prevádzkarni žalovaného a tiež nebolo zo strany H. D. predložené žiadne oprávnenie alebo splnomocnenie, na základe ktorého by bolo možné uvedené usudzovať.
11. Právny predchodca žalobcu tiež tvrdil, že dôvodnosť jeho nároku vyplýva aj z platne uzatvorenej Dohody o urovnaní z 10.9.2012. S uvedeným sa však súd nestotožnil, pretože z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality ČVS: ORP-1028/OEK-TN-2012 vyplynulo, že došlo k pozmeneniu pôvodného znenia tejto dohody a
tiež k sfalšovaniu podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB Leasing, a.s., a teda takáto dohoda je neplatná. Takisto zo zápisnice Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III o výsluchu svedka JUDr. T. T. z 3.7.2013 (č.l. 83 spisu) vyplynulo, že tento bol dňa 28.6.2013 splnomocnený spoločnosťou VÚB Leasing, a.s. na jej zastupovanie, pričom tento svedok do zápisnice uviedol, že spoločnosť VÚB Leasing, a.s. vypracovala Dohodu o urovnaní, predloženie tejto dohody na podpis spoločnosti Calypso Agency zabezpečovala Y. U.. Táto dohoda sa spoločnosti zo strany Calypso Agency nikdy nevrátila. Následne im však bola doručená overená fotokópia dohody, na ktorej sa nachádzali už aj podpisy štatutárov, hoci títo dohodu nikdy nepodpísali. Pretože štatutári túto dohodu nepodpísali a podpisy na nej uvedené sa nezhodujú s ich bežnými podpismi, mali za to, že tieto podpisy nie sú platné. Táto dohoda sa navyše odlišovala od znenia dohody, ktorá im bola predložená na podpis, a to hlavne v čl. II ods. 2 písm. b), f) a ods. 3. Nepravosť podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB Leasing, a.s. v Dohode o urovnaní potvrdila aj svedkyňa U., ktorá k tomu uviedla, že predmetná Dohoda sa vrátila podpísaná spoločnosťou VÚB Leasing, ale neboli to podpisy štatutárov spoločnosti. Hoci pravosť podpisov na predmetnej Dohode o urovnaní nepopreli priamo štatutárni zástupcovia spoločnosti VÚB Leasing, súd mal za to, že keď splnomocnili JUDr. T. (pričom súd prvej inštancie tu vyjadril pochybnosť, že by vyšetrovateľ konal s menovanou osobou, ak by mu pri výsluchu nepredložila platné plnomocenstvo), aby podal svedeckú výpoveď v mene spoločnosti VÚB Leasing, a.s., podal ju aj v mene konateľov spoločnosti. Preto ak JUDr. T. (ako splnomocnený zástupca) poprel pravosť podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB Leasing, podpisy na predmetnej Dohode o urovnaní popreli aj štatutárni zástupcovia. Zo sporného textu Dohody o urovnaní bolo zrejmé, že pozmenený text mal byť na prospech právneho predchodcu žalobcu, a teda bolo vysoko nepravdepodobné, že by práve žalovaný alebo spoločnosť VÚB Leasing mali dôvod pozmeňovať text dohody alebo falšovať podpisy konateľov spoločnosti VÚB Leasing.
12. Žalobca teda podľa súdu v konaní svoje dôkazné bremeno neuniesol a jednoznačne nad všetku pochybnosť nepreukázal, že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy je oprávnený. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že konateľ právneho predchodcu žalobcu odovzdal žalovanú sumu svedkovi H. D., čo bolo potvrdené aj výpoveďami svedkov v konaní a listinným dôkazom Zmluvou o peňažnej úhrade, avšak nebolo preukázané, že by H. D. následne odovzdal žalovanú sumu žalovanému, resp. jeho zamestnancovi. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že sa na jeho úkor (resp. na úkor jeho právneho predchodcu) žalovaný obohatil, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
13. Súd nevykonal znalecké dokazovanie, ani opätovné výsluchy svedkov, ktorí už boli v konaní vypočutí (keď je málo pravdepodobné, že by si s odstupom ďalších rokov detailnejšie pamätali sporné udalosti ako pri ich prvých výpovediach), ani ďalšie navrhnuté dôkazy, pretože pre rozhodnutie v merite veci a aj z dôvodu hospodárnosti konania, ich vykonanie nebolo potrebné.
14. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom žalovaného.
15. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie odôvodnil zjavne ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ CSP. Dôvodil, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý nerešpektoval inštrukciu odvolacieho súdu, nepostupoval v súlade so svojím plánom dokazovania a zamietol návrhy na vykonanie dokazovania, bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie vo veci vydal rozsudok pre zmeškanie, a teda v tom štádiu konania musel mať minimálne vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, ktorý je predmetom sporu. Po zrušení rozsudku pre zmeškanie však svoj názor bez toho, aby bol vykonaný čo i len jeden úkon dokazovania v merite veci, negoval. V odôvodnení rozhodnutia je už zmluva o postúpení pohľadávok a odstúpenie, ktorú súd považoval za preukázanú a platnú, vyhodnotená ako neplatná. Po zrušení rozsudku pre zmeškanie už súd svedkov, najmä svedka D., nepredvolával a svojej dokazovanie zameral výlučne na preukazovanie aktívnej legitimácie nového žalobcu, a to vzhľadom na právne úkony postupovania pohľadávky, ktorá je predmetom konania. V odôvodnení súd uviedol subjektívne názory na celý proces postupovania pohľadávok, avšak tieto hodnotil iba z pozície postúpenia medzi pôvodným žalobcom, jeho právnym nástupcom a súčasným žalobcom a osobou p. R., nie však z pozície postupovania, ktoré realizoval žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu p. A. s osobou p. R.. Žalobca mal za to, že postup súdu preferuje žalovaného, ktorý sám svojou iniciatívou o kúpu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, odkúpil časť pohľadávky, a teda akceptoval jej existenciu.
Namietal, že súd nie je oprávnený vyhodnotiť v neprospech žalobcu platne a účinne uzatvorené zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávky s osobou p. R., keď ich existencia bola formálne preukázaná a celý postup uzatvárania týchto úkonov bol potvrdený všetkými svedkami. Rovnako súd nie je oprávnený vyniesť záver o neplatnosti zmlúv o postupovaní pohľadávky a odstúpenia od tejto z dôvodu, že predmet plnenia t.j. pohľadávka neexistovala, keďže bezdôvodné obohatenie nevzniklo, pretože tento záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a najmä právoplatne a vykonateľne potvrdenom súdnym rozhodnutím. Podľa žalobcu je nesporné, že minimálne existuje potvrdenie o uhradení akontácie vo výške žalovanej sumy žalobcom, ktorá tomuto nebola vrátená, a tak záver o neexistencii pohľadávky je neopodstatnený.
16. Žalobca ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal v intenciách odvolacieho súdu žiadne dodatočné dokazovanie k meritu veci a opakovane rovnako rozhodol. Návrhom z 8.8.2019 žalobca opätovne k meritu veci navrhol dôkazy, pričom súd v rozpore so svojím predchádzajúcim plánovaným postupom, keď predvolal svedkov, avšak týchto nevypočul, zamietol návrhy na doplnenie dokazovania a vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol. Podľa názoru žalobcu bol súd prvej inštancie povinný po zrušení rozsudku pre zmeškanie opätovne predvolať svedkov, čo však nevykonal. Z inštrukcie odvolacieho súdu vyplývala nutnosť doplniť dokazovanie opätovným výsluchom svedkov a nutnosť opätovného hodnotenia zistených skutočností. Súd však takto nepostupoval a pokiaľ svoj postup odôvodnil tým, že svedkovia by si detaily už asi nepamätali a nehospodárnosťou ďalšieho dokazovania, takýto postup nie je právne prípustný, je v rozpore s procesnými právami žalobcu a základnými zásadami CSP. Žalobca mal tiež za to, že je nad rámec kompetencie súdu, aby posudzoval čo si svedok môže alebo nemôže pamätať a na základe takejto úvahy zamietnuť návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania. Pokiaľ bol v roku 2018 súd ochotný a mal záujem opätovne vypočúvať svedkov, týchto môže rovnako vypočuť aj o rok neskôr, pričom disproporciu svojej úvahy o ich pamäťovej stope zmenenej za cca 1 rok, súd žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Nové hodnotenie pôvodných výpovedí svedkov a listinných dôkazov zo strany súdu považoval žalobca za nedostatočné, neúplné a nezrozumiteľné. Podľa názoru žalobcu súd nepostupoval v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a nemohol vydať spravodlivé a správne rozhodnutie bez vykonania ďalšieho dokazovania, ktoré pôvodne plánoval iba na základe toho, že opätovne prehodnotí pôvodné dokazovanie s tým istým záverom. Takýto postup podľa žalobcu vyvoláva dojem o preferovaní pozície a argumentácie žalovaného v neprospech žalobcu.
17. Súd prvej inštancie podľa žalobcu tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nedostatočného právneho posúdenia skutkového stavu. Mal za to, že súd konštatoval skutočnosti svedčiace o dôvodnosti návrhu žalobcu (že existoval medzi žalobcom a žalovaným právny vzťah, ktorý sa týka leasingu osobného motorového vozidla, bol podpísaný právny dokument preukazujúci odovzdaní akontácie, dokonca aj odovzdanie tejto akontácie osobe p. D.), avšak uvedené skutočnosti, ktoré mali byť z hľadiska dokazovania upresnené a doplnené, súd vyhodnotil tak, že žiadne bezdôvodné obohatenie nevzniklo, nebolo preukázané odovzdanie peňazí p. D. zamestnancovi žalovaného, a to bez toho, aby súd vyhodnotil časovú postupnosť a skutočnosť potvrdenia uhradenia akontácie žalovaným. Žalobcovi nebolo zrejmé, akým spôsobom súd prvej inštancie vyhodnotil výpoveď zástupcu žalovaného, ktorý na pojednávaní dňa 10.9.2019 uviedol, že mal záujem o odkúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom sporu prostredníctvom p. R. cez svojho právnika p. A.. Pokiaľ žalovaný mal záujem o kúpu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu a jej časť skutočne odkúpil, úvaha súdu o neexistencii pohľadávky, ako aj argumentácia žalovaného o jej nedôvodnosti, je pochybná. Ak by pohľadávka neexistovala, žalovaný by nemal dôvod túto, aj keď v časti, kupovať. S touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Jednoznačný a nespochybniteľný dôkaz o úhrade akontácie je aj dohoda o započítaní pohľadávok, ktorej platnosť a existenciu nikto nespochybnil, pričom túto súd vyhodnotil v neprospech žalobcu a v rozpore s pôvodnými výpoveďami svedkov. Takýmto postupom súdu by mohla byť spochybnená akákoľvek písomná dohoda účastníkov, a to iba na základe svedeckej výpovede osôb, ktoré navyše odporujú svedeckým výpovediam iných osôb.
18. Žalobca ďalej uviedol, že celá problematika tohto prípadu a predmet dokazovania spočíval v tom, či zo strany žalobcu došlo k fyzickému odovzdaniu akontácie žalovanému, a teda následne, po storne zmluvy, k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Súd vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že je nesporné a preukázané, že zo strany žalobcu bola dňa 19.6.2012 podpísaná lízingová zmluva, vystavená faktúra, podpísaná dohoda o započítaní pohľadávok ako aj podpísané písomne prihlásenie VÚB Leasing, a.s. Z týchto dôkazov je podľa žalobcu zrejmé, že žalobca mal povinnosť
uhradiť preddavok v dohodnutej výške, pričom tento, ako je konštatované v dohode o započítaní pohľadávok z 19.6.2012, uhradil žalovanému. Ide o jednoznačný a výslovný prejav vôle, ktorý priamo preukazuje uhradenie tejto sumy. Predmetnú dohodu podpísal pôvodný žalobca, žalovaný, ako aj lízingová spoločnosť, pričom nie žalobca vyhotovil v písomnej podobe jej znenie. Táto dohoda nebola zrušená ani súdom, ani právnym úkonom niektorého z účastníkov. Akýkoľvek výklad tejto dohody v neprospech žalobcu je tak nespravodlivý, čo však súd bezdôvodne vykonal, keď sa uspokojil s výpoveďami tvrdeniami svedkov protistrany, že išlo o bežný postup. Takýto bežný postup však súd ďalej nedokazoval, aj keď táto povinnosť bola naznačená odvolacím súdom. Žalobca považoval za nelogické, aby v dnešnej dobe subjekt podnikajúci v oblasti financií obchodu podpísal potvrdenie o prijatí tak vysokej finančnej sumy bez preverenia reálnosti úhrady. Preto je úvaha súdu, ktorý dal prioritu svedeckým výpovediam pred zaužívanou a logickou praxou kolobehu písomných dokladov v rámci obchodu a účtovníctva v rámci relevantného trhu, nedostatočne odôvodnená. Skutočnosť uhradenia preddavku je súčasne konštatovaná aj vo faktúre č. 1411200046, pričom túto faktúru vyhotovil a podpísal žalovaný.
19. V súvislosti s existenciou bezdôvodného obohatenia žalobca poukázal na pôvodné výpovede svedkov, ktoré síce bolo potrebné doplniť, avšak aj v pôvodnom znení preukazujú nasledovné skutočnosti: výpoveď Ing. U. dňa 20.11.2013, ktorá potvrdila, že dohodu o započítaní pohľadávok vyhotovili VÚB Leasing a.s. pričom ide o štandardné tlačivo; výpoveď p. W. dňa 26.3.2014, ktorý uviedol, že videl ako p. H. dal p. D. obálku s peniazmi, tento mu podpísal nejaký dokument a následne p. D. túto dosť hrubú obálku odovzdal zástupcovi žalovaného p. Y.; výpoveď p. X. dňa 4.6.2014, ktorý uviedol, že videl odovzdanie peňazí p. H. p. D., pričom má vedomosť o tom, že p. D. tieto ihneď následne odovzdal p. Y.; výpoveď p. F. dňa 4.6.2014, ktorá uviedla, že videla odovzdanie peňazí p. H. p. D., pričom má vedomosť o tom, že p. D. tieto ihneď následne odovzdal p. Y., ako aj, že má priamu vedomosť, že pri podpise dohody o započítaní pohľadávok dňa 19.6.2012 a súvisiacich dokumentov neboli vznesené žiadne námietky zo strany žalovaného, resp. lízingovej spoločnosti; výpoveď p. D. dňa 4.6.2014, ktorý uviedol, že prostredníctvom jeho osoby boli odovzdané peniaze p. Y.. Pokiaľ súd ignoroval pôvodné výpovede týchto svedkov mal podľa názoru žalobcu opakovane vykonať ich výsluchy, doplniť svedecké výpovede, čo mal aj v pláne, avšak nevykonal, keď podľa názoru žalobcu prekročil rámec svojej povolenej sudcovskej úvahy konštatovaním, že s odstupom času by si pravdepodobne títo už detaily nepamätali.
20. Ďalej mal žalobca za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je nezrozumiteľný, nedostatočne odôvodnený a v rozpore so zásadou právnej istoty. Súd síce odôvodňuje svoje rozhodnutie čiastočne inými úvahami pri hodnotení dôkazov ako v pôvodnom rozhodnutí, ktoré mu bolo odvolacím súdom zrušené, pričom zdôrazňuje subjektívne právo sudcu voľného hodnotenia dôkazov, avšak bez doplnenia dokazovania, ktoré žalobca navrhol a ktoré dokonca mal súd v pláne. Je preto nespravodlivé a predčasné vydať rozsudok o zamietnutí žaloby žalobcu. Odôvodnenie rozsudku je tak nesprávne, subjektívne a zároveň nedostatočné, keďže tento neodôvodňuje svoje závery podľa bodu 47 svojho odôvodnenia, ani neodôvodňuje prečo nevykonal svedecké dokazovanie, keď tak v roku 2018 preukázateľne v pláne mal a zároveň neodôvodňuje ako sa vyporiadal s námietkou odvolacieho súdu zváženia výpovede svedka p. E.. Pokiaľ súd nesprávne uviedol, že svedkovia si už nebudú pamätať detaily aj je nehospodárne pokračovať ďalej v konaní, žalobca poukázal na to, že vo veci mohli byť vykonané aj iné dôkazy ako svedecké výpovede a zároveň uviedol, že čo si svedkovia pamätajú, je možné zistiť iba ich vypočutím, čo však súd nevykonal.
21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal existenciu obohatenia na strane spoločnosti CALYPSO AGENCY s.r.o., a preto následne ani takýto nepreukázaný nárok spoločnosti CALYPSO AGENCY s.r.o. nebolo možné platne postupovať. Žalobca ako posledný z viacerých postupníkov preto nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Záver súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že by H. D. odovzdal žalovanú sumu žalovanému, resp. jeho zamestnancovi H. Y., považoval za správny a rovnako za správne považoval aj skutkové zistenie, že nebolo preukázané, že by H. D. bol oprávnený konať v mene žalovaného, a že takéto oprávnenie nemožno vyvodiť ani z jedinej výpovede H. X., pretože stretnutie neprebehlo ani v prevádzkarni žalovaného a tiež zo strany H. D. nebolo predložené žiadne oprávnenie alebo splnomocnenie, na základe ktorého by bolo možné usudzovať, že je oprávnený konať v mene žalovaného.
22. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nepostupoval v intenciách inštrukcie odvolacieho súdu, keď v konaní nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, vrátane výsluchov svedkov. Zdôraznil, že odvolací súd v uznesení z 31.3.2016 neinštruoval súd prvej inštancie doplniť dokazovanie výsluchom svedkov, a preto nerešpektovaním neexistujúcej inštrukcie nemohla byť žalobcovi ani odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd nevytkol súdu prvej inštancie nedostatočné zistenie skutkového stavu, ale len nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Napriek tomu súd prvej inštancie dokazovanie doplnil výsluchom svedkov K. H., D. T. a H. Y.. Poukázal na to, že ostatní svedkovia boli v konaní riadne vypočutí a z odvolania žalobcu nie je zrejmé, k akým otázkam mohli/mali byť ešte dodatočne vypočutí a žalobca ani nesvetlil, aké ďalšie skutočnosti by mali byť zisťované opakovaným výsluchom týchto osôb, a či by vôbec tieto nezodpovedané otázky mali právny význam pre rozhodnutie súdu prvej inštancie.
23. Súd prvej inštancie podrobne zdôvodnil, z akých hľadísk posudzoval vierohodnosť svedkov (bod 37 rozsudku), ako aj to, či sú ich výpovede súladné s inými vykonanými dôkazmi. Správne poukázal na rozpory svedkov navrhnutých žalobcom (K. H., Mgr. T. a Bc. Y.) a najmä na nehodnovernosť výpovede K. H. - niekdajšieho konateľa spoločnosti CALYPSO AGENCY s.r.o., ktoré rozpory sú podrobne vyhodnotené v bode 39 odôvodnenia rozsudku. Súd prvej inštancie bol pri hodnotení dôkazov veľmi dôsledný, keď postrehol, že všetci traja svedkovia spontánne vypovedali k sporným skutočnostiam bez toho, aby tieto vyplynuli z otázok súdu alebo strán sporu, z čoho je zrejmé, že boli zjavne pripravení, k čomu, čo a ako majú vypovedať. Napriek tomu však boli vo výpovedi svedkov závažné rozpory. Rozpor vo výpovediach svedkov vyplynul aj ohľadom deklarovanej vôle pri postupovaní pohľadávky na H. R., kedy K. H. tvrdil, že bol H. R. oslovený so záujmom o odkúpenie pohľadávky (ako celku), no svedkovia Mgr. T. a Bc. Y. uviedli, že predmetom postúpenia mala byť iba časť pohľadávky. Povinnosťou súdu prvej inštancie nebolo vykonať každý jeden dôkaz navrhovaný stranami sporu, ak s ohľadom na právny názor súdu nebolo vykonanie takýchto ďalších dôkazov potrebné, hospodárne a ak vykonanie takýchto dôkazov nebolo spôsobilé zmeniť právne závery súdu. Ak žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, vykonávanie ďalších dôkazov nesmerujúcich k preukázaniu práve tejto aktívnej vecnej legitimácie, by bolo nadbytočné. Napriek tomu súd prvej inštancie navrhovaný výsluch K. H. a U. I. - za účelom preukazovania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu - vykonal.
24. Žalovaný sa nestotožnil ani s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať (ne)platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu, že by nemal oporu vo vykonanom dokazovaní a najmä právoplatne a vykonateľne potvrdenom súdnom rozhodnutí. Mal za to, že súd je oprávnený (ne)platnosť právnych úkonov posudzovať ako predbežnú otázku, a to aj vo vzťahu k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Záver súdu o nepreukázaní vzniku bezdôvodného obohatenia na strane právneho predchodcu žalobcu vyplynula z vykonaného dokazovania.
25. Žalobcom prezentované výpovede svedkov považoval žalovaný za účelové. Svedok W. síce vypovedal, že K. H. ako štatutár právneho predchodcu žalobcu mal H. D. v aute odovzdať obálku s peniazmi, avšak z neskorších odpovedí na kladené otázky vyplynulo, že nepoznal obsah obálky, pričom to, že malo ísť o peniaze len usudzoval z toho, že išlo o obálku z banky a sumu posudzoval podľa toho, že obsah obálky bol dosť veľký. Nepreukázal teda ani to, že obsahom obálky boli peniaze a ak áno, koľko peňazí, keď tieto v podstate nevidel. Svedok X. nepotvrdil odovzdanie konkrétnej sumy peňazí K. H. H. D., ako podsúva žalobca, pretože svedok X. tieto nemal možnosť prepočítavať a videl len „bankovky rôznej hodnoty“. Nepotvrdil to, že by videl, ako tieto peniaze (neurčenej sumy) odovzdával H. D. H. Y., uviedol len, že po prevzatí peňazí H. D. mal ísť tento následne za H. Y.. Pri oboch svedkoch sú ďalšie závažné rozpory. Kým svedok W. uviedol, že K. H. odovzdával H. D. obálku (ktorej obsah len usudzoval), svedok X. uviedol, že odovzdávané bankovky mali rôznu hodnotu (t.j. ak videl bankovky, tieto nemohli byť odovzdávané v obálke). Kým svedok W. uviedol, že K. H. odovzdával H. D. obálku v aute, svedok X. uviedol, že pri odovzdávaní peňazí K. H. a H. D. stáli (teda nemohli byť v aute). Napokon žiaden z týchto svedkov nepotvrdil, že by videl, že H. D. odovzdával H. Y. konkrétne peniaze v konkrétnej výške. O nič hodnovernejšia nebola ani výpoveď svedkyne F., o ktorej žalobca tvrdí, že mala vidieť odovzdanie peňazí K. H. H. D., a že by mala mať skutočnú vedomosť o následnom odovzdaní peňazí H. D. H. Y.. Táto sa len domnievala, že K. H. „pravdepodobne“ celú akontáciu odovzdal H. D., pričom svedkom odovzdania peňazí H. D. H. Y. nebola. Na rozdiel od výpovede svedka K. H., ktorý uviedol, že odovzdával peniaze H. D. v aute, svedkyňa F. uvádzala, že k tomu malo dôjsť vonku pred predajňou. Svedkyňa napokon ani nevedela potvrdiť, čo bolo obsahom obálky - len predpokladala, že išlo o peniaze. Y. D., na rozdiel od
všetkých svedkov (K. H., H. F. a H. X.) uviedol, že on sám peniaze na úhradu akontácie neprevzal (nie je teda pravdivým tvrdenie žalobcu, že prostredníctvom H. D. mali byť peniaze odovzdané H. Y.). Svedok D. na rozdiel od ostatných svedkov, ktorí uvádzali, že k odovzdaniu malo dôjsť v aute, resp. vonku pred showroomom, zasa uviedol, že k odovzdaniu peňazí z rúk K. H. malo dôjsť v showroome.
26. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že žalobca údajné výpovede svedkov výrazne prekrúca spôsobom, aby sa tieto javili, že mali preukazovať ním prezentované skutkové tvrdenia, napriek tomu, že výpovede svedkov jeho tvrdenia vôbec nepotvrdzujú. Ak totiž nie je preukázané, že H. Y. ako zamestnanec žalovaného prevzal akontáciu, je irelevantné, čo a či preberal H. D., ktorý so žalovaným nemal a nemá vôbec žiadny vzťah. Opakovane zdôraznil, že výpovede všetkých týchto svedkov sa rozchádzajú v tom, či odovzdanie prebehlo priamo medzi K. H. a H. Y. alebo medzi K. H., následne H. D. a H. Y., či k tomu došlo v aute, pred showroomom alebo v showroome, či došlo k odovzdaniu v obálke alebo bez nej, a čo vlastne konkrétne (a ak peniaze v akej sume) malo byť odovzdávané. Za tejto situácie nemožno konštatovať, že by žalobca ním navrhnutými a vypočutými svedkami preukázal existenciu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (ktorého zamestnancom bol navyše len H. Y.).
27. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Zopakoval, že celý proces postupovania pohľadávok hodnotil súd účelovo v prospech žalovaného, ktorý sám svojou iniciatívou o kúpu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, odkúpil časť pohľadávky, a teda akceptoval jej existenciu. Doplnil, že za uznanie záväzku sa považuje aj plnenie časti záväzku, ak z všetkých okolností prejavu dlžníka možno vyvodzovať, že čiastočným plnením uznáva aj zvyšok svojho záväzku. Poukázal na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného a mal za to, že tento odkúpením časti pohľadávky priznal existenciu pohľadávky, a preto boli z jeho strany iniciované kroky k odkúpeniu pohľadávky prostredníctvom jeho právneho zástupcu JUDr. A., ktorý aj spomenutú časť pohľadávky nadobudol. Z výpovede konateľa spoločnosti Motor-Car Trnava podľa žalobcu jednoznačne vyplýva podvodné, ovplyvňované konanie počas súdneho sporu, čo nepriamo potvrdil svojou výpoveďou.
28. Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval svoju argumentáciu vo vyjadrení k odvolaniu. Doplnil, že v súvislosti so svedkom p. E. odvolací súd neinštruoval súd prvej inštancie tohto svedka vypočuť; odvolací súd odporučil len zvážiť jeho výsluch. Zdôraznil, že žalobca ani v ďalšom priebehu konania osobu p. E. neoznačil spôsobom, ktorým by ho bolo možné identifikovať a predvolať, preto nemôže účinne namietať, že v konaní nebol vypočutý.
29. K námietke žalobu, že súd sa zameral výlučne na preukazovanie aktívnej legitimácie nového žalobcu, hoci podľa jeho názoru táto skutočnosť mala byť súdom už dávno preskúmaná a súdom právoplatne rozhodnutá, žalovaný uviedol, že v merite veci, ktorého súčasťou je aj skúmanie aktívnej vecnej legitimácie, niet žiadneho právoplatného rozhodnutia, ako naznačuje žalobca. Súd je povinný skúmať aktívnu i pasívnu vecnú legitimáciu ex lege, obzvlášť v prípade, ak má počas súdneho konania dochádzať k postupovaniu tvrdenej pohľadávky uplatnenej žalobou a tiež v prípade, ak už pri prvom postupcovi nie je preukázaná existencia obohatenia, ktoré sa má vydať. Ak súd dospel záveru, že pôvodný žalobca nemal pohľadávku voči žalovanému, konal správne, ak usúdil, že takáto (neexistujúca) pohľadávka nemohla byť predmetom ďalšieho postúpenia. V konaní nebol vykonaný žiadny taký dôkaz, na základe ktorého by v kontexte ostatných vykonaných dôkazov bolo možné dospieť k záveru, že by svedok H. D. žalobou uplatnenú sumu odovzdával H. Y. (zamestnancovi žalovaného), teda, že by sa žalovaný na úkor pôvodného žalobcu obohatil.
30. S námietkou žalobcu, že súd nesprávne vyhodnotil listiny súvisiace s leasingom, sa žalovaný nestotožnil, pretože súd prvej inštancie sa v bodoch 29 a 30 odôvodnenia rozsudku zaoberá rozpornými verziami dohôd o urovnaní a následne vo vzájomnej súvislosti vyhodnocuje relevanciu ostatných listín súvisiacich s leasingom (bod 41), a to aj vo väzbe na výpovede svedkov (bod 42).
31. K vyjadreniu žalobcu, že nakoľko p. A. inicioval kúpu „pohľadávky“, ktorá je predmetom sporu a za túto zaplatil odplatu, akceptuje jej existenciu, čo žalobca považuje za uznanie záväzku, žalovaný uviedol, že zmluvnou stranou zmluvy o postúpení pohľadávky nebol žalovaný, ale p. A., preto akékoľvek úkony p. A. nemôžu byť považované za úkony žalovaného, ktoré by mali smerovať k uznaniu žalobou uplatnenej sumy. Pán A. neuhrádzal časť „pohľadávky“ uplatnenej žalobou v tomto konaní, ale odplatu za postúpenie takejto domnelej pohľadávky, teda plnil z iného právneho dôvodu, pričom žalovaný nikdy
nevykonal úhradu čo i len časti údajnej pohľadávky uplatnenej žalobou v tomto konaní. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nevykonal žiaden úkon, ktorý by mohol byť považovaný za úhradu časti akéhosi záväzku voči žalobcovi, resp. pôvodnému žalobcovi, a teda nemožno uvažovať ani o uznaní záväzku. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní neargumentoval „uznaním záväzku“, teda žalobca neprípustne rozširuje odvolacie dôvody v rozpore s § 365 ods. 3 CSP a súd by na takéto odvolacie dôvody a argumentáciu nemal prihliadať.
32. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
33. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
34. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu domáhajúceho sa zaplatenia sumy 46.427,41 eura s príslušenstvom (titulom vydania bezdôvodného obohatenia) zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal odovzdanie žalovanej sumy žalovanému, a teda ani pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného.
35. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
36. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia 46.427,41 eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému malo vzniknúť tým, že prevzal akontáciu vo vyššie uvedenej sume ako preddavok na obstaranie predmetu leasingu, pričom následne došlo k stornovaniu leasingovej zmluvy. V konaní medzi stranami nebolo sporné, že dňa 19.6.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu (Calypso Agency s.r.o.) a spoločnosťou VÚB Leasing, a.s. uzavretá Zmluva o lízingu hnuteľných vecí č. 143587, tohto istého dňa podpísaná Dohoda o započítaní pohľadávok a vystavená faktúra č. 1411200046, ako ani skutočnosť, že 10.9.2012 bola Zmluva o lízingu stornovaná zo systému VÚB Leasing, a.s. Spornou medzi stranami bola najmä otázka prevzatia akontácie žalovaným, keď tento uvedenú skutočnosť popieral.
37. Žalobca v odvolaní v prvom rade namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval inštrukciu odvolacieho súdu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal v intenciách odvolacieho súdu žiadne dodatočné dokazovanie k meritu veci a opakovane rovnako rozhodol. V tejto súvislosti ďalej argumentoval tým, že súd prvej inštancie vo veci vydal rozsudok pre zmeškanie, a teda v tom štádiu konania musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení rozsudku pre zmeškanie už nepostupoval v súlade so svojím plánom dokazovania a svoj názor o dôvodnosti nároku žalobcu negoval.
38. Vo vzťahu k týmto námietkam odvolací súd uvádza, že odvolací súd uznesením z 31.3.2016 č. k. 31Cob/90/2020-316 zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho nedostatočného a príliš stručného odôvodnenia, keď toto podľa názoru odvolacieho súdu vychádzalo zo zjednodušujúceho súhrnného vyhodnocovania dôkazov, nedôsledného ozrejmenia záveru o obchodnej zvyklosti žalovaného vystavovať doklady, ako aj rozporu spochybňujúceho hodnovernosť svedkov, pričom na zváženie dal aj výsluch neidentifikovaného majiteľa vozidla E.. Odvolací súd teda v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie nezrušil z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (ani nesprávneho právneho posúdenia), ale výlučne z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd neuložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie, ako to mylne v odvolaní prezentuje odvolateľ. Nebolo preto ani povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie navrhnuté žalobcom, keď jednoznačne spadá do kompetencie súdu prvej inštancie rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP) a tieto súd vykoná len rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj sporových strán, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania, a preto sa v dokazovaní obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Sudca sa teda nestáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán. Pravdaže súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Pokiaľ teda žalobca namietal, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktoré súd aj mal v pláne pred vydaním rozsudku pre zmeškanie vykonať, bol povinný po zrušení rozsudku pre zmeškanie opätovne predvolať svedkov, čo však nevykonal, táto námietka dôvodná nebola. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci, pričom ak nevykonal ďalšie dokazovanie (napr. i výsluchom svedka E. ako vlastníka motorového vozidla, ktoré malo byť predmetom leasingu, ktorý však nebol prítomný pri odovzdaní akontácie žalovanému, z čoho vyplýva, že by svojou výpoveďou nemohol objasniť základnú spornú skutočnosť medzi stranami) s poukazom na zásadu hospodárnosti, jeho postup bol správny.
39. Rovnako tak dôvodnou nebola ani námietka žalobcu, že ak súd vydal rozsudok pre zmeškanie, musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení rozsudku pre zmeškanie tento svoj názor negoval. Rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP predstavuje formu procesnej sankcie za pasivitu žalovaného, ktorá spočíva v nedostavení sa na už nariadené pojednávanie. Účelom zákona je sankcionovať pasivitu žalovaného v konaní, ako aj eliminovať obštrukcie. Je teda výlučne procesnou sankciou a neprejudikuje žiadny záver súdu o dôvodnosti, či preukázaní nároku žalobcu.
40. Žalobca ďalej namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nedostatočného právneho posúdenia skutkového stavu, keď súd mal za to, nebolo preukázané odovzdanie peňazí p. D. zamestnancovi žalovaného.
41. Žalobca žalobou uplatnený nárok založil na svojom tvrdení, že akontácia na predmet leasingu bola žalovanému zaplatená v hotovosti dňa 19.6.2012. Jeho dôkazy (podpísaná lízingová zmluva z 19.6.2012, faktúra č. 1411200046, podpísaná dohoda o započítaní pohľadávok z 19.6.2012, prehlásenie VÚB Leasing, a.s. z 19.9.2012) o tejto skutkovej okolnosti boli žalovaným účinne spochybnené a následne i preukázané (výsluchom svedkov Y. a Y. ohľadom obchodnej praxe žalovaného, výsluchom svedkyne U., ktorá uviedla, že pred podpisom dohody o započítaní neoverujú úhradu akontácie /č.l. 185/). Zároveň má odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za to, že ak by svedok D. akontáciu skutočne odovzdal zamestnancovi žalovaného, tak ako bol na to splnomocnený konateľom právneho predchodcu žalobcu, nepochybne by si právny predchodca žalobcu následne vyžiadal aj potvrdenie o úhrade hotovostnej platby. Žiadnym takýmto potvrdením však žalobca, resp. jeho právny predchodca, nedisponuje a ani to v konaní netvrdil. Preto bolo pre úspech žalobcu v spore potrebné, aby preukázal zaplatenie akontácie žalovanému inými hodnovernými dôkazmi. Za takéto dôkazy žalobca považoval výsluch svedkov X. /č.l. 238/, F. /č.l. 240/ a W. /č.l. 222/, avšak ani jeden zo svedkov s výnimkou svedka W. nepotvrdil, že by videl odovzdanie obálky od pána D. pánovi Y., rovnako tak nepoznali ani obsah obálky, len predpokladali, že by mohlo ísť o peniaze. Takúto skutočnosť netvrdil ani samotný štatutárny zástupca pôvodného žalobcu K. H. (neskôr v konaní vypočutý i ako svedok), ktorý mal sumu akontácie v obálke odovzdať svedkovi D.. Súd prvej inštancie sa pritom dôsledne vysporiadal v ods. 42 rozsudku s rozpormi vo výpovediach jednotlivých svedkov ako i s možnou ovplyvnenosťou svedka W. (ktorý v
danom čase pracoval pre svedka D.). Pokiaľ ide o výpoveď svedka D. /č.l. 241/, ktorý tvrdil, že žiadne finančné prostriedky na úhradu akontácie od K. H. neprevzal, maximálne mu ich podal a on ich odovzdal svedkovi Y. (zamestnancovi žalovaného), táto bola rozporná s tvrdeniami ostatných svedkov a vzhľadom na to, ako i na neurčitosť a vyhýbavosť odpovedí, súd prvej inštancie správne považoval výpoveď svedka D. za nevierohodnú.
42. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom podľa judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca robí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom rade však ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a podobne. Súd teda musí pri hodnotení dôkazov zohľadňovať okrem zásad logického myslenia aj bežné ľudské a odborné skúsenosti, teda skúsenosti každého bežného človeka. Najmä pri hodnotení svedeckej výpovede, ale aj všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti, sudca nemusí ani nesmie bez ďalšieho uveriť takej verzii udalosti, ktorá odporuje bežnej ľudskej skúsenosti a ktorá navodzuje dojem celkom nelogického nezmyselného konania ľudí, ktorí inak pôsobia racionálne. Práve snaha dokazovať takúto verziu udalostí musí v sudcovi vzbudiť pochybnosti o tom, prečo daný ľudia konajú nelogicky alebo spôsobom, ktorý sa vymyká bežnému ľudskému správaniu. Na tieto prípadné motívy potom musí takisto prihliadnuť pri celkovom hodnotení dôkazov, pretože môžu spätne zohrávať úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti jednotlivých dôkazov. V tu prerokúvanej veci najmä v súvislosti s postupovaním časti pohľadávky vo výške 20.000 eur bez príslušenstva za odplatu 20.000 eur súd správne vyhodnotil nevierohodnosť svedeckých výpovedí K. H., Mgr. T. a Bc. Y., ktorí tvrdili, že osoba pána R. bola nastrčená žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu, a preto sa tiež správne stotožnil s tvrdením konateľa žalovaného, že iniciatíva kúpiť žalovanú pohľadávku prišla žalovanému od pána R., ktorý sa konateľovi žalovaného sám ozval. I podľa názoru odvolacieho súdu, postúpenie časti pohľadávky vo výške 20.000 eur za rovnakú cenu 20.000 eur je z hľadiska bežných ľudských, ale aj odborných skúseností ťažko uveriteľný. V prípade, ak by osoba p. R. bola voči žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) nastrčená žalovaným, resp. ak by mal žalovaný záujem na získaní žalovanej pohľadávky, aby sa tak vyhol ďalšiemu pokračovaniu súdneho sporu, nemalo by pre neho žiadny logický ani ekonomický význam nadobúdať len časť žalovanej pohľadávky, a to navyše za rovnakú sumu, ako mala byť postupovaná (t.j. 20.000 eur za 20.000 eur), ako správne uviedol súd prvej inštancie. Preto správne dospel k záveru o nevierohodnosti uvedených svedkov.
43. Z tejto odvolacej námietky žalobcu tiež možno vyvodiť, že nesúhlasí s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie (uvedeným v ods. 41 až 43 napadnutého rozsudku), pokiaľ ide o preukázanie skutočnosti odovzdania akontácie žalovanému. Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov (výsluchom svedkov ohľadom odovzdania akontácie žalovanému) sa však ani podľa odvolacieho súdu nepreukázalo odovzdanie finančných prostriedkov svedkom D. zamestnancovi žalovaného. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.
Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
44. Vychádzajúc z podstaty bezdôvodného obohatenia, ktorou je zákonom ustanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný, jeho prvoradým a základným predpokladom je vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, tento základný predpoklad žalobca v konaní nepreukázal, a tým pádom ani pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v konaní. V konaní bolo preukázané len odovzdanie obálky (nevedno s akou finančnou hotovosťou) svedkovi D., avšak nie odovzdanie žalovanej sumy žalovanému. Žalovaný preto nemôže byť tým, kto sa na úkor žalobcu obohatil. Súd prvej inštancie potom správne žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zamietol.
45. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať (ne)platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu, že by nemal oporu vo vykonanom dokazovaní a najmä právoplatne a vykonateľne potvrdenom súdnom rozhodnutí, odvolaciemu súdu nie je zrejmé z čoho žalobca takýto záver o nedostatku oprávnenia súdu prvej inštancie vyvodil a rovnako tak nie je zrejmé, čo malo byť podľa žalobcu potvrdené právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Ak mal na mysli skutočnosť, že súd uznesením pripustil zmenu strany sporu z dôvodu postúpenia pohľadávky žalobcu na iný subjekt, je potrebné uviesť, že ide procesné rozhodnutie (§ 80 CSP), pri ktorom súd skúma, či zmenu strán navrhol oprávnený subjekt (žalobca), či s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť do konania na miesto žalobcu a či je preukázané, že došlo k právnej skutočnosti spôsobujúcej prevod alebo prechod práv alebo povinností tvoriacich predmet konania. Už pri rozhodovaní o takomto procesnom návrhu je súd oprávnený skúmať, či je zmluva o postúpení pohľadávky platná (ale len z formálneho hľadiska), pričom takéto rozhodovanie v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že na postúpenie je spôsobilá aj pohľadávka, ktorej existencia je sporná (ako tomu bolo i prejednávanej veci). Otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené existujú alebo či naozaj boli prevedené na iný subjekt sa súd zaoberá v rozhodnutí o veci samej (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo/45/2012 z 26.11.2012). Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie pritom vyvodil správny záver o tom, že žalobcovi nesvedčí hmotné právo, pretože žalobca, ako postupník, sa nestal veriteľom vymáhanej pohľadávky, keďže v konaní nebolo preukázané, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil.
46. Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil výpoveď zástupcu žalovaného, ktorý na pojednávaní dňa 10.9.2019 uviedol, že mal záujem o odkúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, prostredníctvom p. R. cez svojho právnika p. A.. Podľa žalobcu celý proces postupovania pohľadávok hodnotil súd prvej inštancie účelovo v prospech žalovaného, ktorý sám svojou iniciatívou o kúpu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, odkúpil časť pohľadávky, a teda akceptoval jej existenciu. V odvolacej replike zároveň žalobca argumentoval tým, že odkúpením časti pohľadávky žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi uznal s poukazom na to, že za uznanie záväzku sa považuje aj plnenie časti záväzku, ak z všetkých okolností prejavu dlžníka možno vyvodzovať, že čiastočným plnením uznáva aj zvyšok svojho záväzku.
47. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
48. Odvolací súd má za to, že úkon žalovaného, ktorý ako sám uviedol (prednes štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. Uhlíka na pojednávaní /č.l. 538/) mal záujem o kúpu časti pohľadávky a realizoval to prostredníctvom zmluvy o postúpení časti pohľadávky uzatvorenej medzi postupcom p. R. a postupníkom p. A., nemožno považovať za uznanie záväzku. Čiastočné plnenie je právnym úkonom, ktorý má účinky uznania zvyšnej časti dlhu za podmienok uvedených v § 407 ods. 3 ObZ, pričom o čiastočné plnenie ide vtedy, keď dlžník poskytne veriteľovi len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť plnenie celé. Dlžník tu vedome plní len časť predmetu plnenia. Uzatvorenie zmluvy o postúpení časti pohľadávky, resp. zaplatenie odplaty za postúpenie časti pohľadávky, však
nepredstavuje čiastočné plnenie záväzku. Všeobecne sa splnenie (solúcia) poníma ako právny úkon povinnej osoby (dlžníka, prípadne inej na splnenie oprávnenej osoby), ktorá s úmyslom splniť povinnosť poskytne oprávnenej osobe (veriteľovi) to, čo je predmetom plnenia. Ide o jednostranný, adresovaný právny úkon dlžníka. V danom prípade však osoba poverená žalovaným - p. A. neposkytovala čiastočné plnenie žalobcovi, ale odplatu za postúpenie pohľadávky zaplatila p. R., preto nemožno uvažovať o čiastočnom plnení dlhu žalovaným žalobcovi.
49. Nad rámec uvedeného odvolací súd uvádza, že čiastočné plnenie (o ktoré sa však v danej nejedná) má účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Pre posúdenie splnenia tejto podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Poskytnutie čiastočného plnenia musí byť uskutočnené takým spôsobom, že z konkrétnych okolností prípadu je možné vyvodiť, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť záväzku. Štatutárny zástupca žalovaného však na pojednávaní dňa 10.9.2019 jednoznačne uviedol, že o odkúpenie pohľadávky mal záujem z dôvodu, aby nemusel chodiť po súdoch. Z uvedeného potom nie je možné vyvodiť vôľu žalovaného uznať spornú pohľadávku, resp. jej časť. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v prípadoch konkludentného uznania záväzku platení úrokov alebo čiastočným plnením (§ 407 ods. 2, 3 ObZ) ide o výnimku zo všeobecného princípu, ktorá si zaslúži byť vykladaná skôr reštriktívne.
50. Z vyššie uvedeného vyplýva, že argumentácia žalobcu o uznaní záväzku žalovaným tým, že uzavrel zmluvu o postúpení časti pohľadávky, ktorá je predmetom sporu a za túto zaplatil odplatu, bola v celom rozsahu nedôvodná.
51. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
52. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
53. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
54. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
55. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).