Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-81-2020.pdf
PDF · 166 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/81/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Silvie Tisovej (sudkyne spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: H. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. X. G. N. W. R. C., C. No X., P. O. W. XXXX, T., X. Y. republika, štátny občan X. Y. republiky, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s. r. o. so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina,, IČO: 52 791 777, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č. p.: PPZ-HCP- BB2-192-005/2019-SK zo dňa 15.11.2019,
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím PPZ-HCP-BB7-4726-003/2019-PP zo dňa 1.10.2019 zrušilo žalobcovi prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) udelený na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), a to podľa § 36 ods. 1 písm. d) v spojení s § 125 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Súčasne správny orgán prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov vycestovať z územia SR do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu. Správny orgán prvého stupňa odôvodnil rozhodnutie tým, že žalobca sa nezdržiaval na území SR viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2018, o čom svedčia priechodové pečiatky vyznačené v jeho cestovnom doklade. Správny orgán poukázal na to, že vzal do úvahy aj ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že prípadný zásah do súkromného a rodinného života účastníka konania (žalobcu) nie je neprimeraný dôvodu zrušenia prechodného pobytu a je zlučiteľný s článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko žalobca sa na území SR nachádzal v rozhodnom období len veľmi krátky čas.
2. Uvedené rozhodnutie napadol žalobca odvolaním, namietajúc nezákonnosť postupu a nedostatočne zistený skutkový stav, keď na podklade priechodových pečiatok v cestovnom doklade správny orgán I. stupňa posúdil porušenie povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov a zrušil žalobcovi prechodný pobyt. Podľa jeho názoru mal správny orgán podať návrh na Ústavný súd SR o vyriešenie predbežnej otázky, či takýto zásah nie je v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými predpismi, ktorými je SR viazaná. Zároveň žalobca poukázal na dopad tejto povinnosti na príslušnosť
daňovníka, považujúc ju za zásah do slobody podnikania. Postup správneho orgánu považoval žalobca za porušenie zásady legitímneho očakávania, keď v čase udelenia pobytu táto povinnosť nebola stanovená.
3. Žalovaný svojim rozhodnutím Č. p.: PPZ-HCP-BB2-192-005/2019-SK zo dňa 15.11.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. K odvolacím dôvodom žalobcu uviedol, že správny orgán prvého stupňa má povinnosť rozhodovať o zrušení prechodného pobytu, ak štátny príslušník tretej krajiny poruší povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, pričom mal za to, že z administratívneho spisu bolo nespochybniteľne preukázané porušenie povinnosti žalobcu zdržiavať sa počas udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2018 na území SR viac ako polovicu času (v posudzovanom období od účinnosti novely zavedenej zákonom č. 108/2018 Z. z. od 1.5.2018 do 31.12.2018). Táto povinnosť bola zavedená do aplikačnej praxe s účinnosťou od 1.5.2018 z dôvodu, že zo strany štátnych príslušníkov tretích krajín dochádzalo k účelovým žiadostiam o udelenie prechodného pobytu na území SR pre získanie bezvízového styku do krajín Európskej únie (ďalej len „EÚ“), pričom reálne nevykonávali účel pobytu na území SR a ani sa tu nezdržiavali. Z priechodových pečiatok nachádzajúcich sa v cestovnom doklade účastníka konania bolo zrejmé, že účastník vstúpil do Schengenského priestoru 25.5.2018 a opustil ho 28.5.2018, následne vstúpil do Schengenského priestoru 15.11.2018, pričom jeho pas je označený vstupnou priechodovou pečiatkou Spojených arabských emirátov zo dňa 17.12.2018. Žiadne ďalšie priechodové pečiatky sa v cestovnom pase žalobcu nenachádzajú. Žalovaný považoval cestovný pas žalobcu za jednoznačný a nespochybniteľný dôkaz porušenia uvedenej povinnosti. Tvrdenie žalobcu, že niektoré členské štáty neopatria cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín priechodovými pečiatkami, podľa názoru žalovaného neobstojí, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex Schengenských hraníc“) sa cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín systematicky označujú priechodovými pečiatkami pri vstupe a výstupe zo Schengenského priestoru. Žalobca žiadnym dôveryhodným spôsobom nepreukázal svoju prítomnosť v Schengenskom priestore. Žalovaný uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil domnienku podľa článku 12 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, podľa ktorého ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte, alebo ich už prestal spĺňať. Podľa článku 12 ods. 2 uvedeného kódexu možno túto domnienku vyvrátiť, ak štátny príslušník tretej krajiny akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. K rozsudku NS SR č. 10Sža 13/2015 zo dňa 15.04.2015 žalovaný uviedol, že nejde o skutkovo a právne zhodné prípady. Poukázal na to, že prvostupňový správny orgán nie je oprávnený požiadať Ústavný súd SR o posúdenie, či zásah vyvolaný rozhodnutím o zrušení prechodného pobytu nie je v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými predpismi. K odvolacej námietke žalobcu, že v čase udelenia prechodného pobytu táto povinnosť nebola v právnom poriadku SR zakotvená, žalovaný uviedol, že pre zákonnú domnienku podľa § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa týka) je irelevantná. Žalovaný považoval rozhodnutie prvostupňového orgánu za zákonné a vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu.
4. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie. V žalobe uviedol nasledovné žalobné body: 1) Záver žalovaného o oprávnenosti a správnosti vydania rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa o zrušení prechodného pobytu žalobcu a súčasne zákonnosť takéhoto postupu ako predpokladaného kogentným ustanovením zákona o pobyte nemôže obstáť s ohľadom na zásadný dopad rozhodnutia do sféry žalobcu. 2) Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neobsahuje žiadne odôvodnenie vo vzťahu k spôsobu a oprávnenosti posudzovania podmienok naplnenia dôvodov pre začatie konania o zrušenie prechodného pobytu žalobcu.
3) Nie je možné sa stotožniť s názorom žalovaného, že cestovný doklad žalobcu je dostatočným a jednoznačným dôkazom a podkladom pre vydanie napadnutých rozhodnutí a postup prvostupňového orgánu je správny a vyplývajúci zo zákona o pobyte. Správny orgán má konať len na základe zákona a v skutkovo rovnakých veciach rozhodovať rovnako. Prvostupňový orgán v rámci svojho oprávnenia a kompetencie vyplývajúcej mu zo zákona o pobyte cudzincov nemal žiadne zákonné oprávnenie a právomoc posudzovať len na základe „pečiatok v cestovnom doklade“, či došlo zo strany žalobcu k porušeniu zákonnom stanovených povinností. Zákon o pobyte cudzincov nestanovuje spôsob, akým má byť porušenie tejto povinnosti preukázané. 4) Žalovaný ani prvostupňový orgán sa nevysporiadali s tým, ako sa splnenie predmetnej povinnosti má posudzovať za obdobie od 01.01.2018 do 30.04.2018 a či sa v cestovnom doklade žalobcu pečiatky z tohto obdobia nachádzali. V samotnom zákone o pobyte cudzincov sa neupravuje postup ani spôsob vyhodnocovania splnenia povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u). 5) Správne orgány nerešpektovali zásady správneho konania, a to najmä zásadu materiálnej pravdy, t. j. zistiť úplne, presne a zákonným spôsobom skutočný stav veci a zaobstarať si potrebné podklady pre svoje rozhodnutie, čo úzko súvisí so zásadou zákonnosti, keďže zistením skutočného stavu sa rozumie zistenie všetkých podstatných skutočností v súlade s príslušným hmotnoprávnym predpisom. Zásada materiálnej pravdy má dve stránky: úplnosť (správne orgány sú povinné zisťovať všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či sú v prospech alebo neprospech účastníka) a presnosť (zistený stav musí zodpovedať skutočnosti), ktoré majú viesť k presvedčivosti rozhodnutia, čo sa premieta pri odôvodnení rozhodnutia. Pri vyhľadávacej zásade nesú procesnú zodpovednosť na základe Správneho poriadku správne orgány. Prvostupňový orgán si svoj postup neodôvodnene zjednodušil na úkor žalobcu, v jeho neprospech a na jeho ťarchu, nerešpektujúc jeho zákonné práva garantované Ústavou SR a ustanoveniami Správneho poriadku (ust. § 3 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s ust. § 32 ods. 2 a § 33 ods. 1 Správneho poriadku). 6) Žalobca ďalej poukázal na zásadu predvídateľnosti správnych rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty a právneho štátu, podľa ktorej v zmysle § 3 ods. 5 veta druhá Správneho poriadku správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Nerešpektovanie tejto zásady predstavuje svojvôľu výkonu verejnej moci a úmyselné porušenie služobných povinností zakladajúce nárok na náhradu škody účastníka správneho konania. 7) Postup orgánov verejnej moci by mal byť predvídateľný aj s ohľadom na tzv. zásadu legitímneho očakávania. Keďže v čase podania žiadosti o udelenie prechodného pobytu (rok 2015) aj následných žiadostí o jeho obnovenie nebola povinnosť tak ako je aktuálne zakotvená ust. § 111 ods. písm. u/ zákona o pobyte žalobcovi stanovená, následná zmena podmienok platnosti či trvania jeho prechodného pobytu je v rozpore s uvedenou zásadou. 8) Podľa žalobcu je nesprávny záver, ak žalovaný považoval za dostatočný dôkaz preukazujúci splnenie či nesplnenie povinnosti podľa ust. § 111 ods. písm. u/ zákona o pobyte pečiatky v cestovnom doklade žalobcu, a to s odkazom na ust. článku 11 ods. 1 a článku 12 Kódexu schengenských hraníc. Žalobca poukázal na to, že nie všetky hraničné priechody v rámci schengenského priestoru postupujú rovnako v prípade vstupov a výstupov štátnych príslušníkov tretích krajín, pokiaľ ide o doklady vyžadované od cudzincov; žalobca sa preukazuje platným dokladom o pobyte a nie dokladmi uvedeným v čl. 11 Kódexu schengenských hraníc. Žalobca opakovane pricestoval na územie SR bez toho, aby mu do jeho cestovného pasu na hraničnom priechode bola orazená vstupná pečiatka, pričom svoju prítomnosť na území SR môže preukázať; žalobca predložil splnomocnenie a čestné prehlásenie, obe listiny z 6.11.2019 s úradne osvedčeným podpisom, a letenky z 5.11.2019. Zároveň žalobca poukázal na obdobnú situáciu cudzinky P. T. (vec vedená na tunajšom súde pod spis. zn. 31S/4/2020
- pozn. správneho súdu), ktorá v administratívnom konaní, ktoré sa jej týkalo, predložila dôkazy o prítomnosti na území SR dňa 11.9.2019, keď podľa výstupnej priechodovej pečiatky zo dňa 17.8.2019 sa mala nachádzať mimo Schengenského priestoru. Priechodové pečiatky teda nie sú jednoznačným a dostatočným dôkazom preukazujúcim prítomnosť/neprítomnosť na území SR. 9) Žalovaný nesprávnym spôsobom aplikoval predpisy Európskej únie v rámci schengenského priestoru, nakoľko závery o nesplnení podmienky podľa ust. § 111 ods. písm. u/ zákona o pobyte vyvodil z čl. 12 Kódexu schengenských hraníc, ktorý sa uplatňuje len v prípade krátkodobých pobytov cudzincov, a teda nemožno ju uplatňovať v prípade cudzincov disponujúcich právom prechodného pobytu na území členského štátu EÚ. 10) Následne žalobca s poukazom na ust. čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, § 3 ods. 1, 2 a 5, § 32 ods. 1 a 2 a § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku uviedol, že žalovaný nerešpektoval dobromyseľne nadobudnuté
práva žalobcu, postupoval v rozpore s právnymi predpismi, pričom nechránil práva a záujmy žalobcu, ale do nich hrubým a nezákonným spôsobom zasiahol. Rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa tak trpia vadami spôsobujúcimi ich nezákonnosť, a to: 11) Vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny orgán I. stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia zákona o pobyte, ako aj iných predpisov, na podklade ktorých sa predmetné rozhodnutie vydalo. Žalovaný v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nesprávnym spôsobom aplikoval právne predpisy upravujúce pobyt cudzincov na území SR ako aj predpisy EÚ o pobyte príslušníkov tretích krajín na území členských štátov v rámci Schengenského priestoru. 12) Sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočné odôvodnenie. Rozhodnutia neobsahujú dostatočné odôvodnenie predpokladov, podmienok a záverov, na základe ktorých došlo k vydaniu, resp. potvrdeniu rozhodnutia o zrušení prechodného pobytu žalobcu. Rozhodnutia sa nevysporiadali s námietkami žalobcu v odvolaní, a to konkrétne, že sa neposudzovalo obdobie od 1.1.2018 do 30.4.2018. Správne orgány odignorovali, že samotný zákon o pobyte neupravuje postup ani spôsob vyhodnocovania splnenia povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u/. Skutkový stav bol vyhodnotený len na základe jediného dôkazu (cestovného pasu), čo nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. 13) Vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Správne orgány pristúpili k rozhodnutiu len na základe jediného dôkazu, ktorého výpovedná hodnota je pre posúdenie naplnenia podmienok pre zrušenie prechodného pobytu nulová. Žalovaný vyhodnotil okolnosti daného prípadu v rozpore s reálnym stavom veci. 14) Vychádzajú zo skutkového stavu, ktorý nemá oporu v administratívnom spise. K naplneniu podmienok pre zrušenie prechodného pobytu žalobcu nedošlo, pretože správny orgán I. stupňa nevydal rozhodnutie v súlade s príslušnými právnymi predpismi a na podklade dostatočne preukázaných skutočností, pričom rozhodnutie žalovaného trpí rovnakou vadou.
5. K správnej žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 14.10.2020, pričom zotrval na argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný si zaobstaral nespochybniteľný dôkaz odôvodňujúci zrušenie prechodného pobytu žalobcu, a to cestovný pas vydaný na jeho meno. Prvostupňový správny orgán konal striktne v rozsahu a spôsobom stanoveným zákonom o pobyte cudzincov, ktorý mu kogentným spôsobom neumožňuje iný postup, keď je naplnený niektorý z dôvodov uvedených § 36 ods. 1. Zákonodarca nekonkretizuje, akým spôsobom sa má preukázať porušenie povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný posudzoval obdobie plnenia povinnosti od účinnosti právnej úpravy zavedenej zákonom č. 108/2018 Z. z., pričom takýto postup bol len v prospech žalobcu, nakoľko sa v danom období nachádzal na území SR len 4 dni. Cudzinecká polícia je jediným kompetentným orgánom na posudzovanie splnenia povinností stanovených týmto zákonom a na vyvodenie dôsledkov (vydávanie rozhodnutí). Žalovaný považuje za irelevantné a subjektívne tvrdenie, že priechodové pečiatky nie sú na hraničných priechodoch do cestovných dokladov udeľované, naopak, hraničné a colné orgány dbajú na zvýšenú hraničnú a colnú kontrolu cez vonkajšiu hranicu Schengenského priestoru. Žalobca sa len snaží odpútať pozornosť od toho, že preukázateľne necestoval na územie Schengenského priestoru. Čestné vyhlásenie o splnení porušenej povinnosti považoval za účelové. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že pri vstupe na hraniciach Schengenského priestoru sa preukazuje iba platným dokladom o pobyte a nie niektorým z dokladov uvedených v článku 11 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, nakoľko inak by sa v jeho cestovnom doklade nenachádzali priechodové pečiatky; článok 11 ods. 1 písm. c) Kódexu sa na žalobcu vzťahuje. Predložená letenka zo dňa 5.11.2019 je mimo posudzovaného obdobia. Podľa názoru žalovanému žalobca za predpokladu splnenia určitých stanovených podmienok zdržiavať sa určité obdobie na území SR a vykonávať svoje podnikateľské aktivity, prípadne môže využiť inštitút obchodného zastúpenia. Zároveň žalovaný zdôraznil, že žalobca si odporuje vo viacerých tvrdeniach. Na základe uvedeného navrhol žalobu zamietnuť.
6. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou zo dňa 25.02.2021, teda po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP, pričom zotrval na svojej doterajšej argumentácii zdôrazňujúc, že priechodové pečiatky nemôžu byť považované za dostatočný a jednoznačný dôkaz o porušení stanovenej povinnosti, o čom svedčí niekoľko obdobných konaní o správnej žalobe vedených proti žalovanému. Predložil aj potvrdenie zo strany Riaditeľstva nemeckej spolkovej polície Letisko Frankfurt, že štátni príslušníci tretích krajín s povolením na pobyt v rámci EÚ
neobdržia pečiatku. Navyše, žalobca nemá v žiadnom právnom predpise stanovenú povinnosť domáhať sa udelenia pečiatok do jeho cestovného dokladu.
7. Žalovaný duplikou nereagoval.
8. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca mal platne udelený prechodný pobyt na účel podnikania od 23.8.2017 do 24.8.2020. Listom zo dňa 20.08.2019 prvostupňový správny orgán oznámil začatie konania o zrušení prechodného pobytu splnomocnenému zástupcovi žalobcu s uvedením skutočností zistených kontrolnou činnosťou, že žalobca sa na území SR v roku 2018 nezdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu. Súčasne ho podľa § 32 a § 33 Správneho poriadku prvostupňový správny orgán vyzval na vyjadrenie ku konaniu do 7 dní od doručenia výzvy (9.9.2019), na ktorú žalobca nereagoval. Na to bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, ktoré žalobca napadol odvolaním. Dňa 6.11.2019 žalobca požiadal o prerušenie odvolacieho konania z dôvodu, že do právoplatného skončenia správneho konania vedeného na tunajšom súde pod spis. zn. 30S/132/2019, považujúc ho za konanie o predbežnej otázke podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku, s ktorým názorom sa žalovaný nestotožnil a žiadosti nevyhovel. Následne administratívne konanie pokračovalo vydaním napadnutého rozhodnutia tak, ako je uvedené vyššie. Ďalej je súčasťou spisu fotokópia cestovného pasu žalobcu vydaného Sýrskou arabskou republikou č. N 011858241, ktorý obsahuje vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 25.05.2018 (letecký hraničný priechod Viedeň Schwechat, Rakúsko), výstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 28.05.2018 (letecký hraničný priechod Viedeň Schwechat, Rakúsko), vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 15.11.2018 (letecký hraničný priechod Viedeň Schwechat, Rakúsko), vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 17.12.2018 do Spojených arabských emirátov (UAE) a vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 12.05.2019 (letecký hraničný priechod Viedeň Schwechat, Rakúsko).
9. Podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 21.11.2019, t. j. ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku; to neplatí, ak štátny príslušník tretej krajiny uplatňuje mobilitu v inom členskom štáte.
Podľa § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u); to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 29 alebo § 30 alebo ak v danom kalendárnom roku je medzi udelením pobytu a koncom kalendárneho roka menej ako 90 dní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ustanovenie ods. 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny. Podľa § 120 ods. 1 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 37) 37) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Podľa § 131f ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, konanie začaté pred 1. májom 2018, ktoré nebolo právoplatne ukončené, sa dokončí podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od 1. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie.
Podľa § 131f ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, trvalý pobyt udelený na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2 v znení účinnom do 30. apríla 2018 sa považuje za trvalý pobyt na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 1 písm. a) v znení účinnom od 1. mája 2018.
Podľa § 131f ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, tolerovaný pobyt udelený podľa § 58 ods. 1 v znení účinnom do 30. apríla 2018 sa považuje za zotrvanie na území Slovenskej republiky podľa § 61a v znení účinnom od 1. mája 2018.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc):
Článok 1 - Predmet úpravy a zásady
Toto nariadenie umožňuje, aby sa nevykonávala hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vnútorné hranice medzi členskými štátmi Únie. Stanovuje pravidlá, ktorými sa spravuje hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vonkajšie hranice členských štátov Únie.
Článok 2 - Vymedzenie pojmov
Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov: bod 5. - „osoby, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie“, sú: a) občania Únie v zmysle článku 20 ods. 1 ZFEÚ a štátni príslušníci tretej krajiny, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorý požíva právo na voľný pohyb, na ktorého sa vzťahuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES, b) štátni príslušníci tretej krajiny a ich rodinní príslušníci bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí podľa dohôd medzi Úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a týmito tretími krajinami na strane druhej požívajú práva na voľný pohyb rovnocenné právam občanov Únie; bod 6. - „štátny príslušník tretej krajiny“ je každá osoba, ktorá nie je občanom Únie v zmysle čl. 20 ods. 1 ZFEÚ (Zmluvy o fungovaní Európskej únie) a na ktorú sa nevzťahuje bod 5 tohto článku.
Článok 3 - Rozsah pôsobnosti
Toto nariadenie sa uplatňuje na každého, kto prekračuje vnútorné alebo vonkajšie hranice členských štátov, a nie sú ním dotknuté: a) práva osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie; b) práva utečencov a osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu, najmä s ohľadom na zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia „non-refoulement“.
Článok 11 - Označovanie cestovných dokladov odtlačkom pečiatky
Ods. 1 - Cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny sa systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a na výstupe. Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa dáva najmä na: a) doklady s platným vízom, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom tretej krajiny prekročiť hranicu; b) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorým bolo vízum vydané členským štátom na hranici; c) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorý sa nevzťahuje vízová povinnosť.
Ods. 3 - Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa nedáva: a) na cestovné doklady hláv štátov a hodnostárov, ktorých príchod bol vopred oficiálne ohlásený cez diplomatické kanály; b) na preukazy pilotov alebo osvedčenia členov posádky lietadiel; c) na cestovné doklady námorníkov, ktorí sa nachádzajú na území členského štátu, len keď tam pristane ich loď, a v oblasti prístavu, kde loď pristála; d) na cestovné doklady posádky a cestujúcich lodí na okružnej plavbe, ktoré nepodliehajú hraničným kontrolám v súlade s bodom 3.2.3 prílohy VI; e) na doklady, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom Andorry, Monaka a San Marína prekročiť hranicu; g) na cestovné doklady personálu medzinárodných osobných a nákladných vlakov; h) na cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí predložia pobytový preukaz stanovený v Smernici 2004/38/ES. Výnimočne možno na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny upustiť od označenia dokladu vstupnou alebo výstupnou pečiatkou, ak by to tejto osobe mohlo spôsobiť vážne problémy. V takom prípade sa vstup alebo výstup zaznamená na osobitnom liste s uvedením mena a čísla pasu danej osoby. Tento list sa odovzdá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. Príslušné orgány členských štátov môžu viesť štatistiku takýchto výnimočných prípadov a môžu ju poskytnúť Komisii.
Článok 12 - Domnienka splnenia podmienok dĺžky pobytu
Ods. 1 - Ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte, alebo ich už prestal spĺňať.
Ods. 2 - Domnienku uvedenú v odseku 1 možno vyvrátiť, ak štátny príslušník tretej krajiny akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom, napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov, poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. V takých prípadoch: a) ak sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis, uvedú príslušné orgány, v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnou praxou, do cestovného dokladu štátneho príslušníka tretej krajiny dátum, kedy prekročil vonkajšiu hranicu jedného z členských štátov, ktoré plne uplatňujú schengenské acquis, a miesto, na ktorom ju prekročil; b) ak sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu, vo vzťahu ku ktorému nebolo prijaté rozhodnutie, ktoré predpokladá článok 3 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2003, článok 4 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2005 a článok 4 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2011, príslušné orgány v súlade s vnútroštátnym právom a praxou uvedú do cestovného dokladu tohto štátneho príslušníka tretej krajiny dátum, kedy prekročil vonkajšiu hranicu takéhoto členského štátu, a miesto, na ktorom ju prekročil. Okrem údajov, ktoré sú uvedené v písmenách a) a b), možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytnúť formulár uvedený v prílohe VIII. Členské štáty sa navzájom informujú a informujú aj Komisiu a Generálny sekretariát Rady o svojich vnútroštátnych postupoch so zreteľom na uvádzanie údajov uvedených v tomto článku.
Ods. 4 - Príslušné ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane uplatňujú v prípade absencie odtlačku pečiatky na výstupe.
Článok 6 - Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny
Ods. 1 - Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov; b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza;
Ods. 2 veta druhá
Obdobie pobytu povoleného na základe povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt sa nezapočítavajú do trvania pobytu na území členských štátov. Podľa § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Správny poriadok“):
- ods. 1: Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
- ods. 2: Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
- ods. 5: Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.
Podľa § 33 Správneho poriadku:
- ods. 1: Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.
- ods. 2: Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 34 Správneho poriadku:
- ods. 1: Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
- ods. 2: Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.
- ods. 3: Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.
- ods. 4: Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
- ods. 5: Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
- ods. 6: Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.
Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
Podľa čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.: -ods. 2: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
- ods. 3: Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
10. Krajský súd v Žiline ako správny súd prejednal a rozhodol vec na pojednávaní dňa 23.2.2022 za splnenia podmienok podľa § 114 SSP v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, ktorí s uvedeným postupom z dôvodu pretrvávajúcej pandémie ochorenia COVID-19 súhlasili. Rozsudok bol následne postupom podľa § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli správneho súdu po dobu 14 dní.
11. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa a postupu týchto orgánov predchádzajúceho ich vydaniu podľa § 177 ods. 1 SSP, a to vychádzajúc zo žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP). Po zistení, že žaloba nie je dôvodná, rozhodol o zamietnutí žaloby podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov:
12. Správny súd s poukazom na žalobný bod 2, 4 a 12 správnej žaloby, ktorými je namietané nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí žalovaného i orgánu prvého stupňa, musel pri skúmaní ich dôvodnosti začať od posúdenia obsahových náležitostí rozhodnutí správnych orgánov, zrozumiteľnosti ich odôvodnenia a u rozhodnutia žalovaného aj pokiaľ ide o mieru a kvalitu vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi žalobcu.
13. Správny súd v prvom rade dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003, nález Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 60/04 z 19.5.2004). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (cit. z uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 209/04 z 23.6.2004).
14. Európsky súd pre ľudské práva tiež opakovane konštatoval, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedenú judikatúru je možné nepochybne aplikovať aj v prípade rozhodnutí správnych orgánov.
15. Správny súd ďalej poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. rozsudok sp. zn. 1Sžd/16/2014 zo dňa 12.5.2015, z ktorého cituje: „V súvislosti s uvedeným je nutné uviesť, že súdna judikatúra na prvom mieste nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu spája s nedostatkom dôvodov, a to aj keď tento závažný argument bol účastníkmi zamlčaný (viď sp. zn. 1Sžr 8/2011 <https:// www.epi.sk/form/goto.ashx?t=44&p=3652273&f=3> z 15.05.2012). Na tomto mieste je nutné opätovne spomenúť (viď aj bod č. 47) klasickú judikatúru ESĽP, najmä vo veci účastníkov García Ruiz v. Španielsko (rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej dodržiavanie pri poskytovaní súdnej ochrany ESĽP starostlivo preveruje. Podľa spomenutej konštantnej judikatúry bola nastolená trvalá požiadavku vysporiadať sa nie so všetkými, ale iba s relevantnými argumentmi účastníka konania. Z uvedenej judikatúry preto pre správne súdnictvo vyplýva záver, že: 1. na každý relevantný argument účastníka musí správny orgán primerane reagovať, tzn. vo svojom odôvodnení musí presvedčivým spôsobom ponúknuť účastníkovi konania odpoveď, či je jeho argument dôvodný, a aký záver z toho pre konanie o jeho návrhu (resp. nároku) vyplýva; 2. aj na každý irelevantný argument žiadateľa musí správny orgán reagovať minimálnym spôsobom, tzn. stručne objasniť, prečo je argument žiadateľa nedôvodný.“
16. Správny súd po vykonanom prieskume má za to, že obe napadnuté rozhodnutia správnych orgánov atribúty náležitého, a teda zrozumiteľného a aj dostatočného odôvodnenia spĺňajú. Prvostupňový správny orgán jasne opísal zistený skutkový stav ako aj dôkaz - priechodové pečiatky v cestovnom doklade žalobcu, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal, pričom vyhodnotil aj dopad rozhodnutia o zrušení
prechodného pobytu na súkromný a rodinný život žalobcu a vzal do úvahy čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal tiež na to, že účastník ani jeho splnomocnený zástupca sa napriek výzve podľa § 32 a 33 Správneho poriadku, ktorý procesný predpis sa na konanie o zrušení prechodného pobytu podľa § 120 ods. 1 veta prvá zákona o pobyte cudzincov subsidiárne použije, v stanovenej lehote k veci nevyjadrili. Prvostupňový správny orgán uviedol aj právne posúdenie veci, t. j. ktorými ustanoveniami sa riadil a ako zistený skutkový stav právne posúdil. Uvedené možno rovnako konštatovať aj o rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho orgánu, ktorý preskúmal rozhodnutie prvostupňového orgánu v plnom rozsahu v súlade s ust. § 59 ods. 1 Správneho poriadku a reagoval na všetky odvolacie námietky, ktorými bolo rozhodnutie žalovaného napadnuté. Žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom, s citáciou príslušných vnútroštátnych noriem ako aj nariadení Európskej únie vzťahujúcej sa k veci, vysvetlil postup správnych orgánov, vyhodnotil dokazovanie, podrobne sa venoval hlavnej odvolacej námietke o nedostatočnom zistení skutkového stavu len na základe vstupných a výstupných pečiatok v cestovnom pase žalobcu a vyhodnotil aj absenciu riadnych návrhov na dokazovanie z jeho strany. Rozhodnutie žalovaného obsahuje aj právne posúdenie veci nielen ohľadne splnenia dôvodov pre zrušenie prechodného pobytu žalobcu, ale žalovaný sa vysporiadal aj s časovou pôsobnosťou zákona o pobyte cudzincov a jeho novely vykonanej zákonom č. 108/2018 Z. z., teda prečo sa neposudzoval pobyt žalobcu na území SR v období od 1.4.2018 do 30.4.2018. V tejto časti správny súd konštatuje v zhode so žalovaným, že podľa nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 15 zákona č. 400/2018 Z. z.) nemožno považovať za porušenú zásadu legitímneho očakávania. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 41 piateho dielu zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR nie je oprávneným subjektom na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom. Správny súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú zrozumiteľné, určité a obsahujú zdôvodnenie tak postupu ako aj rozhodnutia vo veci samej, v nadväznosti na čo vyhodnotil námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nedostatok dôvodov ako nedôvodné.
17. Kľúčovou spornou námietkou, na ktorú sa žalobca zameral v celom konaní tak pred správnymi orgánmi ako aj pred správnym súdom (žalobné body 3, 5, 8, 12, 13 a 14), bola námietka, podľa ktorej vstupné a výstupné pečiatky v cestovnom pase sami osebe nepostačujú na preukázanie, či sa cudzinec na území SR (resp. EÚ) nachádzal, a teda či splnil podmienku stanovenú ust. § 111 ods. 1 písm. u/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca považoval postup správnych orgánov pri vyhľadávaní, zabezpečovaní a vyhodnocovaní dôkazov za účelom preukázania skutočného stavu veci za nezákonný a nedostatočný. Možno dať žalobcovi za pravdu, že ust. § 111 ods. 1 písm. u/ zákona o pobyte cudzincov nestanovuje postup ani spôsob, akým má byť splnenie v ňom stanovenej povinnosti preukázané. V zmysle § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť akýkoľvek prostriedok získaný v súlade s právnymi predpismi, ktorým možno zistiť skutočný stav veci, teda nepochybne ako dôkaz môže slúžiť aj cestovný pas žalobcu a v ňom vyznačené údaje. Navyše cestovný pas vzhľadom na povinnosť jeho predkladania pri vstupe a výstupe zo schengenského priestoru je podstatným dôkazným prostriedkom a nevyhnutným podkladom pre rozhodnutia správnych orgánov. Správny súd dáva do pozornosti žalobcu, že na jeho sa situáciu vzťahuje článok 11 Kódexu schengenských hraníc, ktorý jednoznačne stanovuje povinnosť príslušníkov pohraničnej stráže označovať cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín pri prekračovaní hraníc schengenského priestoru. Bolo preto na mieste zo strany správnych orgánov predpokladať, že cestovný doklad žalobcu bude obsahovať údaje o vstupe a výstupe žalobcu do/zo schengenského priestoru a je teda základným a najrelevantnejším dôkazným prostriedkom o dĺžke jeho pobytu v schengenskom priestore. Na druhej strane správnemu súdu je známe z jeho vlastnej činnosti (napr. rozhodnutie cudzineckej polície vo veci maloletej Y. I. predložené ako dôkaz vo veci cudzinky P. T. vedenej na tunajšom súde pod spis. zn. 31S/4/2020), že pohraničné orgány si nie vždy plnia povinnosť stanovenú čl. 11 Kódexu schengenských hraníc týkajúcu sa vyznačovania priechodových pečiatok v cestovných dokladoch. Uvedená okolnosť však sama osebe nezakladá dôvodnosť námietky žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave či porušení zásad správneho konania (zásady zákonnosti, materiálnej pravdy či vyhľadávacej zásady) zo strany správnych orgánov v tejto veci. Správny súd poukazuje na to, že správny orgán si sám určuje rozsah zisťovania pokladov, ktoré si pre rozhodnutie zabezpečí (§ 32 ods. 2 veta druhá Správneho poriadku), a to z vlastnej iniciatívy alebo aj na návrh účastníka administratívneho konania. Hoci to bolo jeho právom a v jeho záujme, sám žalobca v konaní žiadne dôkazy na relevantné spochybnenie správnosti vyznačenia jeho vstupu a výstupu z/do Európskej únie v roku 2018 neprodukoval, pričom je veľmi pravdepodobné, že by takýmito disponoval (napr. letenky),
keby sa na území EÚ v rozhodnom období nachádzal. Letenku z 5.11.2019 predloženú správnemu súdu nebolo možné vziať do úvahy, keďže sa netýkala posudzovaného obdobia a ani nebola predložená správnym orgánom v administratívnom konaní. Vzhľadom k tomu, že žalobca žiadny iný dôkaz vykonať nenavrhol, bez jeho iniciatívy a súčinnosti boli možnosti správnych orgánov vykonávať ďalšie dokazovanie za účelom preukázania, v akom rozsahu sa nachádzal na území SR v posudzovanom období, značne obmedzené. Preto správne orgány nakoniec vyvodili skutkové závery z jediného podkladu - cestovného dokladu žalobcu, vychádzajúc zo vstupných a výstupných pečiatok, ktoré sa tam nachádzali a z domnienky ich správnosti, pričom iné skutočnosti spochybňujúce ich správnosť preukázané a ani zistené v konaní neboli. Správny súd vyhodnotil takýto postup správnych orgánov ako zákonný, logický a súladný s požiadavkou podľa § 32 ods. 1 a § 34 ods. 1 Správneho poriadku konštatujúc, že skutočný stav veci bol zistený dostatočne a má aj oporu v administratívnom spise.
18. Správny súd hodnotí ako zákonné aj následné vyhodnotenie uvedeného dôkazu v administratívnom konaní, tak jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti s absenciou iného dôkazu preukazujúceho opak, na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, majúc za to, že toto hodnotenie bolo v súlade so zásadami logiky i so Správnym poriadkom.
19. Na základe takéhoto vyhodnotenia výsledkov dokazovania dospeli prvostupňový správny orgán i žalovaný k správnemu skutkovému záveru, že žalobca sa v období od 01.05.2018 do 31.12.2018 nachádzal na území SR (nanajvýš) čase od 25.05.2018 do 28.05.2018 a od 15.11.2018 do 17.12.2018, pričom neuplatňoval mobilitu v inej krajine EÚ. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že žalobca neprodukoval žiadne tvrdenia ani nepredložil spoľahlivé dôkazy v tom smere, že by sa na území SR od 1.5.2018 do 31.12.2018 zdržiaval aj v inom ako zistenom období, prípadne sa zdržiaval v inom členskom štáte Únie.
20. Námietky nesprávneho právneho posúdenia, ktoré boli obsahom žalobných bodov 9) a 11) , správny súd hodnotí ako nedôvodné. Podľa názoru správneho súdu zistený skutkový stav bol následne zo strany správnych orgánov správne právne posúdený ako nesplnenie zákonnej podmienky dĺžky pobytu podľa ust. § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, a preto začatie konania a následné rozhodnutie v merite o zrušení prechodného pobytu žalobcu v SR boli zákonné. Správny súd dáva žalobcovi za pravdu len v tom smere, že článok 12 Kódexu schengenských hraníc týkajúci sa domnienky splnenia podmienok dĺžky pobytu sa vzťahuje len na krátkodobé pobyty cudzincov na území členských štátov EÚ (v dĺžke max. 90 dní v rámci 180 dní podľa článku 6 Kódexu schengenských hraníc). Správny súd pri tomto výklade vychádzal najmä z odseku 2 veta prvá článku 12 Kódexu schengenských hraníc, ktorý priamo nadväzuje na ods. 1 a stanovuje možnosti vyvrátenia domnienky o nedodržaní podmienok súvisiacich s dĺžkou krátkodobého pobytu; domnienka podľa odseku 1 sa podľa názoru správneho súdu taktiež vzťahuje len na krátkodobý pobyt upravený Kódexom schengenských hraníc. Ďalej z článku 6 Kódexu schengenských hraníc upravujúceho Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny sa v ods. 2 veta druhá uvádza, že obdobia pobytu povoleného na základe povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt sa nezapočítavajú do trvania pobytu na území členských štátov. Z uvedeného vyplýva, že Kódex schengenských hraníc rozlišuje medzi obdobím pobytu, keď sa cudzinec zdržiava na území EÚ na základe rozhodnutí orgánov členských krajín EÚ o povolení pobytu a medzi pobytom krátkodobým, na ktorý pobyt je oprávnený cudzinec priamo na základe ust. článku 3 Kódexu schengenských hraníc, za splnenia tam stanovených podmienok v maximálnej dĺžke 90 v rámci 180 dní. Taktiež správny súd poukazuje na bod 9) Preambuly Kódexu schengenských hraníc, podľa ktorého je potrebné stanoviť pravidlá týkajúce sa výpočtu dĺžky oprávneného krátkodobého pobytu v Únii. Cestujúcim, ako i hraničným a vízovým orgánom by prospeli jasné, jednoduché a harmonizované pravidlá vo všetkých právnych aktoch týkajúcich sa tejto otázky; úlohou Kódexu schengenských hraníc nemalo byť teda harmonizovať pravidlá pre iné typy oprávneného (povoleného) pobytu ako krátkodobého pobytu. Ak v rámci odôvodnenia rozhodnutia zaujal žalovaný k čl. 12 Kódexu schengenských hraníc týkajúcemu sa nedodržania podmienok pobytu stanovisko, bolo to v tom smere, že žalobca mal možnosť domnienku stanovenú týmto článkom vyvrátiť. Správny orgán I. stupňa a žalovaný však svoje rozhodnutia v merite nezaložili na tom, že žalobca domnienku podľa čl. 12 Kódexu schengenských hraníc nevyvrátil, ale na porušení § 111 ods. 1 písm. u/ zákona o pobyte cudzincov a na nepreukázaní splnenia stanovenej povinnosti zo strany žalobcu, čo malo za následok zrušenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom k uvedenému správny súd nemohol dospieť k záveru, že žalovaný nesprávne aplikoval čl. 12 Kódexu schengenských hraníc, a teda vec nesprávne právne posúdil.
21. Právna úprava ust. § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej sa (okrem výnimiek) od štátnych príslušníkov tretej krajiny vyžaduje zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, bola do právneho poriadku SR zavedená novelou vykonanou zákonom č. 108/2018 Z. z. účinnou od 1.5.2018. Prechodné ustanovenia k uvedenej novele (§ 131f) sa týkali len už začatých administratívnych konaní, trvalého pobytu udeleného na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2 (účinného do 30.4.2018) a tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (účinného do 30.4.2018). Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k postupu pri už udelených povoleniach na prechodný pobyt je nutné vyvodiť, že povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje aj na osoby s už udeleným prechodným pobytom, teda aj na žalobcu, a to s účinnosťou od 1.5.2018. S poukazom na uvedené správny súd považuje za zákonné vyhodnotenie žalovaného, že zmenené podmienky pre zrušenie prechodného pobytu sa týkajú aj žalobcu, hoci mu bol udelený prechodný pobyt pred účinnosťou danej novely. Námietka žalobcu o porušení tzv. zásady legitímneho očakávania (žalobný bod 7) zo strany správnych orgánov vzhľadom na uvedenú legislatívnu zmenu je teda nedôvodná. Vzhľadom na neexistenciu zákonnej výnimky bolo povinnosťou žalobcu uvedenú podmienku splniť, pokiaľ si právo prechodného pobytu chcel udržať. Navyše prechodný pobyt bol žalobcovi na základe jeho žiadosti predĺžený dňa 24.7.2019 (do 24.8.2020), a teda jeho legitímne očakávania boli naplnené, nakoľko nedodržanie požadovanej doby pobytu nie je dôvodom na zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu podľa § 34 ods. 12 až 14 zákona o pobyte cudzincov. Naproti tomu nedodržanie požadovanej doby pobytu je dôvodom na začatie konania o jeho zrušenie podľa § 36 zákona o pobyte cudzincov, čo aj správny orgán prvého stupňa učinil na základe výsledkov vlastnej kontrolnej činnosti vykonanej dňa 20.8.2019.
22. Podľa názoru správneho súdu bola správna aj úvaha žalovaného, že v administratívnom konaní nebolo nutné sa zaoberať obdobím od 01.01.2018 do 30.04.2018 (žalobný bod 4), v ktorom právna norma zavádzajúca povinnosť pobytu na území SR v stanovenom rozsahu nebola ešte účinná. Ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov ukladá povinnosť zdržiavať sa na území SR viac ako polovicu času, počas ktorého je prechodný pobyt v danom kalendárnom roku cudzincovi udelený. Vzhľadom na účinnosť novely č. 108/2018 Z. z., počnúc 01.05.2018 bolo preto povinnosťou správnych orgánov skúmať, či sa žalobca zdržiaval na území SR viac ako polovicu obdobia od 01.05.2018 do 31.12.2018, prípadne či uplatňoval mobilitu v inom členskom štáte Európskej únie. Uvedené ustanovenie neukladá, aby cudzinec strávil viac ako polovicu (daného) kalendárneho roka na území SR; v takom prípade by sa správne orgány museli zaoberať aj predchádzajúcim obdobím 1.1.2018 - 30.4.2018 (je však predpoklad, že v takom prípade by zákonodarca ustanovil prechodné ustanovenie pre postup v prvom kalendárnom roku účinnosti novely). Na základe uvedeného je zrejmé, že tak žalovaný ako ani správny orgán prvého stupňa neboli povinní sa obdobím pred 01.05.2018 zaoberať a ani toto obdobie po skutkovej či právnej stránke vyhodnocovať. Správny súd vo väzbe na vyššie uvedené odôvodnenie poukazuje na ust. § 135 ods. 1 SSP, podľa ktorého na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy, pričom uvedené sa týka tak skutkového ako i právneho stavu.
23. Námietku žalobcu, že zrušenie udelenia prechodného pobytu cudzincovi malo zásadný dopad na dobromyseľne nadobudnuté práva žalobcu a postup správnych orgánov hrubo zasiahol do ústavných a zákonných práv žalobcu (žalobné body 1, 5 a 10), považuje správny súd za nedôvodnú. Zákonné podmienky pre zrušenie prechodného pobytu a následný postup správnych orgánov sú stanovené jednoznačne bez možnosti iného výkladu s tým, že správne orgány nezistili okolnosti pre postup podľa § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keď sa k zrušeniu prechodného pobytu nepristúpi, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny. V danej veci sa správne orgány zaoberali aj týmto hľadiskom, avšak relevantné skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu tejto výnimky nezistili, pričom žalobca ich v administratívnom konaní netvrdil ani nepreukazoval. Správny súd nedospel ani k záveru o rozpore napadnutého rozhodnutia s Ústavou SR, Chartou základných práv EÚ či Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko nebolo preukázané, že sa žalobca zdržiaval na území Slovenskej republiky v takom rozsahu, aby účel svojho pobytu na území SR nenaplnil aj bez udeleného prechodného pobytu, najmä ak mu na doterajšiu formu
aktivity postačovalo (maximálne) 37 kalendárnych dní v priebehu 8 mesiacov tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vyššie (4 dni v máji 2018, 16 dní v novembri 2018 a 17 dní v decembri 2018).
24. Správny súd tiež nezistil, že by správne orgány nenaplnili zásadu predvídateľnosti správnych rozhodnutí a v obdobných veciach nerozhodovali rovnako ako tvrdil žalobca v žalobných bodoch 3 a 6). Naopak, z vlastnej činnosti ako aj z obsahu administratívneho spisu, konkrétne z návrhu právneho zástupcu žalobcu zo dňa 6.11.2019 o prerušenie odvolacieho konania, mal správny súd preukázané, že správne orgány u viacerých cudzincov postupovali pri nesplnení podmienky dĺžky prechodného pobytu rovnako a tento za obdobných skutkových okolností zrušili.
25. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd vyhodnotiac námietky žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodné žalobu s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol.
26. Podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 SSP, podľa ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov prácneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
27. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že ako neúspešnému účastníkovi mu náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa § 168 SSP a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.