Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_31S-76-2020.pdf
PDF · 172.56 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/76/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: M. E. D., nar. XX.XX.XXXX, prechodne pobytom M., XXX XX L.., štátny príslušník N. M., právne zastúpeného: Advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Krnáč, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 52 791 777, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-185-001/2019-SK zo dňa 12.11.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Žiline (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-4183-003/2019-PP zo dňa 04.09.2019 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo prvostupňové rozhodnutie) zrušil M. E. D., nar. XX.XX.XXXX prechodný pobyt na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov platný do 05.06.2020 z dôvodu, že účastník konania sa nezdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného pobytu v kalendárnom roku 2018. Zároveň uložil účastníkovi konania podľa § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte povinnosť vycestovať z územia Slovenskej republiky do 30 dní odo dňa vykonateľnosti tohto rozhodnutia, ak nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky z iného dôvodu. Podľa odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa má M. ako účastník konania na území Slovenskej republiky prechodný pobyt na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte platný do 05.06.2020. Kontrolnou činnosťou bolo zistené, že účastník sa nezdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného pobytu v kalendárnom roku o čom svedčia priechodové pečiatky v cestovnom doklade účastníka č. N011682374, platný od 02.04.2017 do 01.04.2023. Tento cestovný doklad je označený vstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 18.02.2018 z leteckého hraničného priechodu Wien-Schwechat a následne výstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 20.02.2018 z leteckého hraničného priechodu Wien-Schwechat, t.j. zdržiaval sa v schengenskom priestore 3 dni. Ďalej je tento cestovný doklad označený vstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 26.07.2018 z leteckého hraničného priechodu Wien-Schwechat a následne výstupnou priechodovou pečiatkou zo dňa 28.07.2018 z leteckého hraničného priechodu Wien-Schwechat, t.j. zdržiaval sa v schengenskom priestore 3 dni. Celkom v kalendárnom roku 2018 sa účastník konania zdržiaval v schengenskom priestore 6 dní. Od 01.05.2018 kedy bola účinná novela zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov sa do konca roka 2018 účastník konania zdržiaval v schengenskom priestore 3 dni. Žalovaný poukázal na úpravu podľa § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej policajný orgán zruší prechodný pobyt ak príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa § 111 ods. 1
písm. u) zákona o pobyte cudzincov, čo neplatí ak ide o príslušníka tretej krajiny podľa § 29 alebo § 30, alebo ak v danom kalendárnom roku je medzi udelením pobytu a koncom kalendárneho roka najmenej 90 dní. Na základe vyššie uvedeného zistenia rozsahu zdržiavania sa účastníka konania na území SR začal správny orgán prvého stupňa konanie o zrušení prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte. V rámci toho dal účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k predmetu správneho orgánu pred vydaním rozhodnutia o zrušení prechodného pobytu. Zo strany účastníka konania ani jeho splnomocneného zástupcu nebolo k predmetnému oznámeniu o začatí konania, ktoré bolo účastníkovi riadne doručené prostredníctvom splnomocneného zástupcu v stanovenej a ani v predĺženej lehote podané žiadne vyjadrenie. Správny orgán prvého stupňa zobral do úvahy pri svojom rozhodovaní aj ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o pobyte a dospel k záveru, že dôsledky zrušenia prechodného pobytu nebudú mať na súkromný a rodinný život účastníka konania taký dosah, ktorý by bol neprimeraný z dôvodu zrušenia prechodného pobytu a je zlučiteľný s článkom 8 ods. 2 Dohovoru (Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - ďalej len Dohovor). Účastník konania sa počas prechodného pobytu zdržiaval na území Slovenskej republiky len veľmi krátky čas a nie je napĺňaný účel prechodného pobytu na území Slovenskej republiky.
2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodoval žalovaný - Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica (ďalej ako žalovaný alebo odvolací správny orgán), ktorý rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-185-001/2019-SK zo dňa 12.11.2019 (ďalej ako rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu alebo rozhodnutie žalovaného alebo napadnuté rozhodnutie) potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a odvolanie žalobcu ako účastníka konania proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zamietol. Žalovaný zreprodukoval zistenia správneho orgánu prvého stupňa vyplývajúce z cestovného dokladu žalobcu č. N011682371 platného od 02.04.2017 do 01.04.2023, pokiaľ ide o priechodové pečiatky tak, ako je konštatované v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Žalovaný ako odvolací orgán zhodnotil všetky predložené písomné dôkazy, ktoré hodnotil samostatne a po častiach, ako aj vo vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Po preštudovaní predloženého administratívneho spisu skonštatoval, že prvostupňový správny orgán vychádzal pri rozhodnutí z úpravy podľa § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, zmysle ktorého policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, čo neplatí ak ide o príslušníka tretej krajiny podľa § 29 alebo § 30 alebo ak v danom kalendárnom roku je medzi udelením pobytu a koncom kalendárneho roka menej ako 90 dní. Žalovaný skonštatoval, že je zrejmé, že ak štátny príslušník tretej krajiny, teda aj účastník konania poruší povinnosť zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku bude mu pobyt zrušený. Zákonodarca umožňuje policajnému orgánu v tomto prípade prvostupňovému správnemu orgánu upustiť od takého postupu len v prípadoch, kedy by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny. Z fotokópie cestovného pasu účastníka konania, ktorý je nepopierateľným dôkazom možno skonštatovať, že tento sa skutočne v čase povoleného pobytu (prechodný pobyt povolený od 02.03.2017 do 05.06.2020), avšak posudzovaného až od 01.05.2018, teda od účinnosti novely zákona o pobyte cudzincov, ktorou bolo doplnené ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) tohto zákona, do 31.12.2018, v kalendárnom roku 2018 zdržiaval na území schengenského priestoru súhrnne iba 3 dni. Tento dôkaz je jednoznačný a nezameniteľný a svedčí o tom, že účastník konania sa zdržiaval na území schengenského priestoru - žalovaný predpokladá Slovenskej republiky, nakoľko Slovensko je súčasťou schengenského priestoru, menej ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2018, čím bol naplnený zákonný dôvod na začatie konania vo veci zrušenia jeho prechodného pobytu udeleného na území Slovenskej republiky. K odvolacej námietke žalobcu o nedodržaní zákona o správnom konaní a zásad správneho konania zo strany prvostupňového správneho orgánu žalovaný uviedol, že túto považuje za nedôvodnú a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a v súlade so zákonom o správnom konaní s dôrazom na to, že sa vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalovaný má za to, že bolo riadne preukázané, že účastník konania sa v kalendárnom roku 2018 preukázateľne zdržiaval na území schengenského priestoru iba 3 dni. Pokiaľ účastník konania v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že dôkazy získané správnym orgánom prvého stupňa nie sú relevantné a zdôraznil, že udeľovanie pečiatok na vstupoch a výstupoch do cestovných dokladov nie je vykonávané príslušnými úradmi, t.j. nie sú udeľované na všetkých hraničných
priechodoch, cez ktoré je možné cestovať na územie Slovenskej republiky, a preto táto skutočnosť, teda evidencia pečiatok v cestovnom pase nemôže obstáť ako preukázanie porušenia povinnosti žalovaný skonštatoval, že tieto námietky nepovažuje za relevantné. Prvostupňový správny orgán pri vydávaní svojho rozhodnutia zobral do úvahy výlučne tie priechodové pečiatky, ktoré boli v cestovnom doklade účastníka konania odtlačené od 01.05.2018 do 31.12.2018 a je výlučne na ťarchu účastníka konania, aby preukázal skutočnosti, že pri viacerých cestách, ktoré absolvoval mu pečiatky do pasu neboli odtlačené. Jeho čestné prehlásenie priložené k odvolaniu, ničím nepodložené, na takéto dokazovanie nepostačuje, teda nie je dostatočné na preukázanie tvrdenia, ktoré je možné preukázať napríklad letenkami, cestovnými lístkami, iným relevantnými dôkazmi a pod. Ak sa stali prípady, že úradníci pečiatky do pasu účastníkovi konania nedali, on sám ich mal na túto skutočnosť upozorniť a požiadať ich, aby mu vstupnú a výstupnú pečiatku do pasu odtlačili. V tejto súvislosti žalovaný podotkol, že najmä na letiskových hraničných priechodoch, pri prechode ktorých sa jedná o vstup a výstup cez vonkajšiu hranicu, dbajú hraničné a colné orgány na zvýšenú hraničnú a colnú kontrolu. Je ich povinnosťou odtlačky dávať do cestovných dokladov a túto povinnosť im stanovuje článok 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z 09.03.2016, ktorým sa ustanovuje Kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). V zmysle tohto článku sa cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a výstupe. V tejto časti zároveň žalovaný poukázal na článok 12 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dohodnutom členskom štáte, alebo ich prestal spĺňať. Podľa článku 12 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc domnienka uvedená v ods. 1 je vyvrátiteľná, ak štátny príslušník tretej krajiny ju môže vyvrátiť akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. Povinnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte platí od 01.05.2018, avšak v tomto prípade bolo vzaté do úvahy obdobie od 01.05.2018 do 31.12.2018, v rámci ktorého bolo účastníkovi preukázané, že sa na území Slovenskej republiky resp. v schengenskom priestore zdržiaval naozaj sporadicky. Žalovaný zdôraznil, že pokiaľ bola zákonodarcom do zákona o pobyte cudzincov zakotvená uvedená povinnosť, platí pre všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín rovnako a títo sú povinní v zmysle zákona o pobyte cudzincov dodržiavať všetky ustanovenia zákona o pobyte, vrátane novelizovaného prípadne doplneného zákona. Pokiaľ účastník konania v rámci udeleného prechodného pobytu ustanovenú povinnosť porušil, nemal prvostupňový správny orgán inú než zákonnú možnosť postupu, ktorý správne zvolil. Nakoľko správny orgán podľa fotokópie cestovného dokladu pojal podozrenie, že zo strany jeho držiteľa došlo k porušeniu povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov bol povinný v zmysle zákona o pobyte cudzincov začať konať v danej veci a nemohol sa tváriť, že k porušeniu zákona zo strany účastníka konania nedošlo. Na uvedenej veci nič nemení, že prechodný pobyt na účel podnikania mal žalobca už obnovený a očakával, že to tak pretrvá. Žalobca namietol vo svojom odvolaní, že vyžadovať od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú udelený pobyt, aby sa na území Slovenskej republiky zdržiavali viac ako polovicu času, mení v ich prípade príslušnosť daňovníka a toto považuje žalobca za zásadný zásah do slobody podnikania. Prenášanie daňového domicilu má za následok, že v rozhodnom období daňovník bude len veľmi problematicky určovať svoj daňový domicil a nebudeme môcť využiť výhody plynúce zo zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Túto námietku považuje žalovaný za irelevantnú, pretože daňové záležitosti nie sú predmetom posudzovania veci a nie je ani v kompetencii cudzineckej polície, aby posudzovala ako doplnené ustanovenie zákona ovplyvní platiteľa daní alebo nie. Žalovaný poukázal na úpravu podľa § 20 ods. 1, § 111 ods. 1 písm. u) všetko zákona o pobyte cudzincov a v nadväznosti na úpravu podľa § 21 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že pokiaľ štátny príslušník tretej krajiny, ako podnikateľ podniká väčšiu časť povoleného pobytu mimo územia Slovenskej republiky, nie je nevyhnutné ani logické, aby takýto cudzinec mal povolený pobyt na území Slovenska, keďže sa preukázateľne zdržiava väčšinu času na území iných štátov, z územia ktorých realizuje svoje podnikateľské aktivity, a to predovšetkým v jeho domovskej krajine. Vo vzťahu k úprave podľa § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žalovaný zdôraznil, že uplatnenie postupu podľa tohto ustanovenia je možné len v prípadoch, že by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu jeho zrušenia najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania. Po komplexnom preštudovaní všetkých administratívnych spisov od roku 2017 až po súčasnosť a všetkých písomností, ktoré boli k žiadostiam účastníka konania dokladané odvolací orgán skonštatoval,
že k narušeniu súkromného a rodinného života účastníka konania a jeho príbuzných nedôjde. Naopak na základe zistených informácií a zo žiadosti účastníka konania vyplýva, že jeho manželka, ako aj tri deti (22, 14 a 12 rokov) žijú v N. na spoločnej adrese, ktorú na svojich žiadostiach uvádza i účastník konania ako adresu trvalého pobytu. Aj z uvedeného je zrejmé, že účastník konania trávi celý čas resp. prevažnú časť života so svojou rodinou v N., ktorá s ním nemá na území Slovenskej republiky ani udelený prechodný pobyt za účelom zlúčenia rodiny. V N. sa nachádza celá jeho rozvetvená rodina vrátane jeho matky a štyroch súrodencov. Žalovaný v nadväznosti na to konštatuje, že nakoľko súkromný život účastníka konania účastník konania nevedie na území Slovenskej republiky, o čom svedčí aj fakt, že od 01.05.2018 do súčasnej doby sa väčšinu času zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky, zrušenie jeho pobytu nie je neprimerané dôvodu jeho zrušenia najmä s ohľadom na jeho súkromný život a rodinný život. Žalovaný tiež zastáva názor, že nie je ohrozená ani podnikateľská činnosť účastníka konania, nakoľko túto môže naďalej úspešne aj bez udeleného prechodného pobytu vykonávať zo N., čiže tak, ako fungoval doteraz. Jeho neustály pobyt v N. nenarušil chod spoločnosti, v ktorej je účastník konania konateľom, spoločnosť prosperuje aj bez jeho prítomnosti a v prípade potreby môže na území Slovenskej republiky kedykoľvek pricestovať na krátkodobý pobyt, a to na základe platného cestovného dokladu a v prípade, ak sa vyžaduje na základe udeleného víza. Tiež môže svoje podnikateľské aktivity realizovať aj prostredníctvom druhého konateľa spoločnosti Alayham s.r.o. štátnej príslušníčky Slovenskej republiky Z., a teda zrušením jeho prechodného pobytu na území Slovenska nedôjde ani k likvidačnému zásahu do jeho podnikateľských aktivít a nie je potrebné, aby za účelom podnikania mal priamo povolený pobyt na území Slovenskej republiky. Žalovaný zastáva názor, že v prípade účastníka konania evidentne postačujú len sporadické krátkodobé návštevy na území nášho štátu, čo nakoniec sám dokázal aj svojou neprítomnosťou na Slovensku a tento fakt preukázali aj odtlačky priechodových pečiatok v jeho cestovnom doklade. Pokiaľ účastník konania poukázal na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 10Sža 13/2015, v ktorom je uvedené, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a tieto dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali nedôvodné rozdiely, žalovaný nerozumie prečo žalobca upriamuje pozornosť na rozhodovanie zhodných alebo podobných prípadov, pričom zatiaľ zo strany prvostupňových správnych orgánov pôsobnosti žalovaného bolo postupované rovnako, teda pri porušení povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov bol prechodný pobyt cudzincom zrušený.
3. Podaním zo dňa 11.12.2019 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmať rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného a tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. V predloženej správnej žalobe žalobca namietal, že záver správneho orgánu prvého stupňa, podľa ktorého v danom prípade nemohol konať inak, pretože postup, ktorý viedol k jeho rozhodnutiu je určený kogentnou právnou úpravou, nemôže obstáť, pretože zásah rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa do práv žalobcu je zásadný. Rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného nie sú dostatočne odôvodnené vo vzťahu ku spôsobu a oprávnenosti posudzovania podmienok naplnenia dôvodov pre začatie konania o zrušenie prechodného pobytu. Žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že dostatočným a jednoznačným dôkazom a podkladom pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného bol cestovný pas žalobcu. V tejto časti poukázal žalobca na článok 11 ods. 1, a článok 12 Kódexu schengenských hraníc a uviedol, že ide o nesprávny záver. Zdôraznil, že nie všetky hraničné priechody, vrátane schengenského priestoru postupujú pri vstupe a pri výstupe štátnych príslušníkov tretích krajín s udeleným prechodným pobytom na území členského štátu rovnako, pokiaľ ide o doklady od cudzincov vyžadované. Žalobca poukázal na domnienku podľa článku 12 ods. 2 Kódexu schengenských hraníc, ktorá sa uplatní u pobytov krátkodobých. Ak sa má preukazovať neprítomnosť na území členských štátov je zrejmé, že ide o pobyt oprávňujúci štátneho príslušníka tretej krajiny v členskom štáte na základe víz alebo takýto pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, na ktorého sa nevzťahuje vízová povinnosť a nie na splnenie podmienok v prípade prechodného pobytu udeleného na území členského štátu. V tejto časti žalobca poukázal na prípad iných štátnych príslušníkov s udeleným prechodným pobytom v Slovenskej republike, a to konkrétne na prípad osoby V. nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka N. M. (v konaní vedenom OCP ZA pod č. PPZ-HCP-BB7-4726-003/2019-PP) ako aj osoby S. O., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušníčky F. F., (v konaní vedené OCP ZA pod č. PPZ-HCP-BB7-4329-005/2019-PP), ktoré osoby opakovane pricestovali na územie Slovenskej republiky bez toho, aby boli do ich cestovných dokladov na príslušnom hraničnom priechode orazené vstupné pečiatky. I v ich prípade bolo začaté konanie o zrušení prechodného pobytu jedine na základe podkladov - pečiatok v cestovnom doklade. Následne im bol prechodný pobyt na území Slovenskej republiky zrušený, pričom toto rozhodnutie
bolo v odvolacom konaní potvrdené. Na preukázanie toho, že udelenie/neudelenie vstupných a výstupných priechodových pečiatok nie je dostatočným a hodnoverným podkladom pre vyvodenie záveru o nesplnení stanovenej povinnosti podľa zákona o pobyte cudzincov však tieto subjekty predložili dokumenty preukazujúce ich prítomnosť na území Slovenskej republiky a súčasne dôkaz o tom, že pri ich vstupe do Schengenu im neboli do cestovných dokladov orazené žiadne priechodové pečiatky. Podľa názoru žalobcu uvedené nad akúkoľvek pochybnosť preukazuje, že občania tretích krajín môžu vstúpiť resp. vystúpiť z a do schengenského priestoru bez toho, aby obdržali akúkoľvek vstupnú/výstupnú pečiatku do ich cestovného pasu, nakoľko nie všetky hraničné priechody opatrujú pečiatkami cestovné doklady cudzincov s udelenými pobytmi na území členských štátov, keďže títo sa pri vstupe/výstupe preukazujú udelenými dokladmi o pobyte. Preto je podľa názoru žalobcu potrebné prijať záver, že pečiatky v cestovnom doklade nie sú jednoznačným a dostatočným dôkazom preukazujúcim prítomnosť resp. neprítomnosť na území Slovenskej republiky. Zákon o pobyte neustanovuje akým spôsobom má byť skonštatované porušenie povinnosti preukázané, správny orgán prvého stupňa nemá zákonné oprávnenia ani právomoc posudzovať splnenie podmienok pre začatie konania o zrušenie prechodného pobytu len na základe pečiatok v pase. V rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného sa správne orgány nevysporiadali s namietanou skutočnosťou, že povinnosť cudzincov s udeleným prechodným pobytom podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte je účinná od 01.05.2018 a zákon neurčuje, ako sa malo posudzovať splnenie tejto podmienky za obdobie od 01.01.2018 do 30.04.2018. Žaloba namieta nerešpektovanie požiadavky úplného, presného a zákonného spôsobu zistenia skutočného stavu veci. Požiadavky obstarania si potrebných podkladov pre rozhodnutie podľa § 32 ods. 1, § 46 Správneho poriadku, namieta až ignoráciu zásady materiálnej (objektívnej) pravdy v spojení so zásadou zákonnosti. Pri uplatnení vyhľadávacej zásady účastníci konania nenesú procesnú zodpovednosť za úplné a presné zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca tvrdí, že správne orgány rozhodli len na základe jedného dôkazu, ktorého výpovedná hodnota pre posúdenie naplnenia podmienok zrušenia prechodného pobytu je nulová, nakoľko skutočnosti, ktoré sú podľa správnych orgánov týmto dôkazom preukázané nie sú pravdivé. Napriek námietkam žalobcu v tomto smere vymedzeným v podanom odvolaní, žalovaný nedostatky postupu správneho orgánu prvého stupňa pri vydaní jeho rozhodnutia nenapravil a vyhodnotil okolnosti daného prípadu v rozpore s reálnym stavom veci. Postup správneho orgánu prvého stupňa bol zjednodušením na úkor žalobcu a porušením jeho práv podľa § 3 ods. 2, § 32 ods. 2 a § 33 ods. 1 všetko Správneho poriadku. Žalobca zdôraznil zásadu predvídateľnosti správnych rozhodnutí s odkazom na úpravu podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, ako súčasť princípu právnej istoty a právneho štátu, pričom ich nerešpektovanie správnymi orgánmi predstavuje i svojvôľu a zakladá nároky na náhradu škody. Postup orgánov verejnej moci musí byť predvídateľný, čo uviedol žalobca v spojení so zásadou legitímnych očakávaní. Žalobca namietal, že v čase podania žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu, a teda v roku 2015 a aj v čase podania následných žiadostí o obnovenie prechodného pobytu, povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte nebola v zákone o pobyte cudzincov a ani v inom právnom predpise upravená. Je teda v rozpore so zásadou legitímnych očakávaní žalobcu, ak po udelení prechodného pobytu boli menené podmienky platnosti alebo jeho trvania.
4. K žalobe sa podaním zo dňa 07.07.2020 vyjadril žalovaný. Uviedol, že žaloba je napísaná nekoncepčne a žalobca na viacerých miestach opakuje rovnaké argumenty. Zdôraznil, že žalovaný a aj prvostupňový správny orgán disponovali jednoznačným a nespochybniteľným dôkazom, ktorý odôvodňoval zrušenie prechodného pobytu žalobcovi a týmto dôkazom bol cestovný pas žalobcu vydaný na jeho meno č. N011682374 platný 02.04.2017 do 01.04.2023, v ktorom sa nachádzali odtlačky priechodových pečiatok, na základe ktorých bolo preukázané, že sa žalobca na území schengenského priestoru zdržiaval po 01.05.2018, teda od novely zákona o pobyte cudzincov menej ako polovicu zákonom stanoveného času. Žalovaný poukázal na úpravu podľa § 36 ods. 1, § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov a skonštatoval, že formulácia vyplývajúca z úpravy § 36 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, upravujúceho zrušenie prechodného pobytu má kogentnú povahu a neumožňuje policajnému útvaru iný postup ako zrušiť prechodný pobyt, keď je naplnený ktorýkoľvek z dôvodov v ňom uvedených. Zákonodarca nekonkretizuje resp. nevymedzuje spôsobom preukazovania porušenia povinnosti podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, z čoho vyplýva, že sú to akékoľvek preukázané skutočnosti, ktoré potvrdzujú porušenie tejto povinnosti. Z priechodových pečiatok v cestovnom pase žalobcu jasne vyplynulo, že sa žalobca od 01.05.2018, kedy nadobudla účinnosť novela zákona o pobyte cudzincov v schengenskom priestore zdržiaval iba 3 dni. Poukázal na článok 11 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2016/399 z 09.03.2016, ktorým sa
ustanovuje kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), v zmysle ktorého sa cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny systematicky odtlačujú odtlačkom pečiatky na vstupe a výstupe. Pokiaľ by sa aj v ojedinelom prípade stalo, že cestujúcemu už akoukoľvek formou dopravy by nebola v cestovnom doklade vyznačená priechodová pečiatka, bol by výlučne na ťarchu žalobcu, aby si cestovný doklad odkontroloval a odtlačok priechodovej pečiatky v takom ojedinelom prípade žiadal. V nadväznosti na článok 12 ods. 1, 2 Kódexu schengenských hraníc žalovaný uviedol, že ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte alebo ich už prestal spĺňať. Domnienku uvedenú v článku 12 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc možno vyvrátiť, ak štátny príslušník tretej krajiny akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom, napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov, poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. V nadväznosti na to, pokiaľ žalobca hodlal relevantným spôsobom vyvrátiť pochybnosti prvostupňového správneho orgánu a taktiež žalovaného a hodlal preukázať, že v schengenskom priestore naozaj tranzitoval a zároveň, že sa na území Slovenskej republiky zdržiaval, mohol toto preukázať inými dôveryhodnými dôkazmi napríklad letenkami, cestovnými lístkami autobusov, vlakov, zaplateným ubytovaním v hoteli, na súkromí a pod. Žalovaný tvrdí, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade so zásadou zákonnosti s dôrazom na to, že vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Bolo vydané v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, teda bola dodržaná zásada zákonnosti a obsahuje predpísané náležitosti. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a aj žalovaného má všetky obligatórne náležitosti, teda výrok odôvodnenie a poučenie s jasne, zreteľne a dostatočne verbalizovanými paragrafovými ustanoveniami, ktoré v odôvodnení zhrnuli a zhodnotili všetky podstatné okolnosti a skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia reagoval na námietky žalobcu vyslovené v jeho odvolaní, na jeho návrhy a odôvodnenie svojho rozhodnutia podrobne a rozsiahlo rozpracoval a to nielen, čo sa týka postupu prvostupňového správneho orgánu a celkového preskúmavania jeho rozhodnutia, ale podrobne popísal aj dôkazné konanie vo veci v súvislosti so zrušením pobytu žalobcu. V konaní bol zabezpečený jednoznačný nespochybniteľný dôkaz, a to žalobcov pas, ktorý bez akejkoľvek pochybnosti potvrdzuje porušenie povinnosti stanovenej zákonom o pobyte cudzincov. V nadväznosti na § 15 zákona č. 400/2018 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky žaloba zdôraznil, že domnienka vyplývajúca z tejto právnej úpravy o znalosti vyhlásení všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná a na základe toho tvrdenie žalobcu o porušení zásady legitímneho očakávania a o jeho neznalosti vo vzťahu k ustanoveniu § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov neobstojí. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal skutočnosti, ktoré uvádza v správnej žalobe, a to konkrétne, že sa zdržiaval na území Slovenskej republiky a povinnosť podľa ustanovenia § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov neporušil. Vo všetkých žalobcom označených obdobných prípadoch došlo ku zrušeniu prechodného pobytu práve z dôvodu, že sa na území Slovenskej republiky a v celom schengenskom priestore označení účastníci konania, teda štátni príslušníci tretích krajín prevažne zo Sýrie a Iránu zdržiavali iba sporadicky, čo sa rovnako všetci snažili účelovo oprieť o to, že im do cestovných pasov neboli odtlačené priechodové pečiatky. Žalobca poukázal na článok 11 bod 1 Kódexu schengenských hraníc, podľa ktorého sa cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a na výstupe a medzi demonštratívny výpočet podľa tejto úpravy sú zaradené doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorých sa nevzťahuje vízová povinnosť. Žalovaný zdôraznil, že nielen štátni príslušníci tretích krajín, ale aj občania Slovenskej republiky, ktorí využívajú nielen letecký tranzit, ale aj tranzit pozemný sú povinní preukazovať sa pri vstupe a výstupe cez vonkajšie hranice mimo Európskej únie jedine cestovným dokladom. Bez cestovného pasu tranzit nie je možný, doklad na pobyt je len pridruženým dokladom, ktorým cudzinec preukáže to, že nepotrebuje na cesty do schengenského priestoru udelené vízum, keďže je vízovým cudzincom.
5. Podaním zo dňa 04.02.2021 učinil žalobca repliku. Uviedol, že žalovaný účelovo opomína spomenúť vo svojej argumentácii prípady, kedy bolo preukázané, že obsah vstupných a výstupných pečiatok v cestovnom doklade nemôže byť jednoznačným a už vôbec potom nie jediným dôkazom, na základe ktorého môže byť prechodný pobyt zrušený. Uviedol, že už v správnej žalobe poukázal na prípady, kedy uvedené tvrdenie žalovaného resp. správneho orgánu prvého stupňa bolo bez akýchkoľvek pochybností vyvrátené a predovšetkým tieto organy pripustili a potvrdili, že údaje vyplývajúce z pečiatok v cestovnom doklade nezodpovedajú skutočnému stavu. Zopakoval argumentáciu, podľa
ktorej na niektorých hraničných priechodoch v rámci Schengenu nebývajú osobám s povolením na pobyt v krajinách Európskej únie udeľované do ich cestovných dokladov pečiatky a túto skutočnosť preukazuje aj potvrdenie zo strany Riaditeľstva nemeckej spolkovej polície Letisko Frankfurt, ktoré bez prekladu do úradného jazyku súdu predložil ako prílohu repliky. Opakovane spochybnil tvrdenie žalovaného, podľa ktorého na prípad žalobcu bolo možné využiť domnienku v zmysle článku 12 Kódexu schengenských hraníc, pričom v danom prípade ide o nestrannú aplikáciu daného právneho predpisu, nakoľko tento postup sa uplatňuje vo vzťahu k osobám s krátkodobým povolením na pobyt v rámci Schengenu a nie voči osobám s udeleným prechodným pobytom. Žalobca uviedol, že žalovaný neumožnil žalobcovi v rámci konania preukázať, že sa nedopustil porušenia príslušného zákonného ustanovenia, v dôsledku ktorého bol jeho prechodný pobyt zrušený, pričom k tejto argumentácii uviedol, že správny orgán nezohľadnil objektívnu skutočnosť, že žalobca v čase kedy bolo začaté konanie o zrušení jeho prechodného pobytu už nedisponuje takými podkladmi, ktorými by preukázal, že túto povinnosť neporušil. Zdôraznil fakt, že predmetné konanie o zrušení prechodného pobytu žalobcu začalo takmer po roku od sledovaného obdobia. Žalobca sa domáha, aby žalovaný pristúpil k tomu, že sa bude zaoberať otázkou zdôrazňovanou žalobcom, podľa ktorej nie na všetkých hraničných priechodoch bývajú pečiatky do cestovných dokladov udeľované. K tejto argumentácii žalobcu sa žalovaný vyhol bez toho, že by sa ňou riadne zaoberal. Záver, podľa ktorého zrušenie prechodného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky nebude mať akýkoľvek negatívny dopad na podnikanie spoločnosti, v ktorej je žaloba spoločníkom a konateľom považuje žalobca za absurdný.
6. Podaním zo dňa 24.02.2021 učinil žalovaný dupliku, v obsahu ktorej zotrval v plnom rozsahu na svojom vyjadrení k správnej žalobe. Osobitne zdôraznil, že žalobca vo svojom vyjadrení doznal a potvrdil, že mu bývajú udeľované vstupné a výstupné pečiatky do cestovného dokladu. Neuvážene teda jednoznačne priznal, že pečiatky mu boli do cestovného dokladu udeľované, takže to znamená, že vychádzajúc práve z týchto udelených priechodových pečiatok vyšlo žalobcovým doznaním najavo, že naozaj porušil zákon o pobyte cudzincov konkrétne ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov.
7. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázané vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak, ako sú v podstatnom obsahu zreprodukované v bode 1. a 2. odôvodnenia tohto rozsudku. Ďalej je súčasťou pripojeného administratívneho spisu čestné prehlásenie žalobcu zo dňa 04.09.2019, podľa obsahu ktorého tento čestne prehlásil, že pri prechode cez hraničné priechody pri vstupe do krajín Európskej únie, t.j. aj do Slovenskej republiky nie sú vždy pracovníkmi príslušných úradov udeľované vstupné či výstupné pečiatky do cestovných dokladov (pasov), a že si nie je vedomý porušenia príslušných platných právnych predpisov súvisiacich s udeleným prechodným pobytom na území Slovenskej republiky. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je fotokópia cestovného pasu žalobcu č. N011682374 so zobrazením priechodových pečiatok v ňom obsiahnutých svedčiacich o rozsahu zdržiavania sa žalobcu na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru.
8. Podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“): Štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku; to neplatí, ak štátny príslušník tretej krajiny uplatňuje mobilitu v inom členskom štáte.
Podľa § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov: Policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u); to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 29 alebo § 30 alebo ak v danom kalendárnom roku je medzi udelením pobytu a koncom kalendárneho roka menej ako 90 dní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov: Ustanovenie ods. 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny.
Podľa § 120 ods. 1 veta prvá zákona o pobyte cudzincov: Ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.
Podľa § 131f ods. 1 zákona o pobyte cudzincov: Konanie začaté pred 1. májom 2018, ktoré nebolo právoplatne ukončené, sa dokončí podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od 1. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie.
Podľa § 131f ods. 2 zákona o pobyte cudzincov: Trvalý pobyt udelený na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2 v znení účinnom do 30. apríla 2018 sa považuje za trvalý pobyt na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 1 písm. a) v znení účinnom od 1. mája 2018.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc): Článok 1 - Predmet úpravy a zásady Toto nariadenie umožňuje, aby sa nevykonávala hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vnútorné hranice medzi členskými štátmi Únie. Stanovuje pravidlá, ktorými sa spravuje hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vonkajšie hranice členských štátov Únie.
Článok 11 - Označovanie cestovných dokladov odtlačkom pečiatky Ods. 1 - Cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny sa systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a na výstupe. Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa dáva najmä na: a) doklady s platným vízom, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom tretej krajiny prekročiť hranicu; b) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorým bolo vízum vydané členským štátom na hranici; c) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorý sa nevzťahuje vízová povinnosť. Ods. 3 - Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa nedáva: a) na cestovné doklady hláv štátov a hodnostárov, ktorých príchod bol vopred oficiálne ohlásený cez diplomatické kanály; b) na preukazy pilotov alebo osvedčenia členov posádky lietadiel; c) na cestovné doklady námorníkov, ktorí sa nachádzajú na území členského štátu, len keď tam pristane ich loď, a v oblasti prístavu, kde loď pristála; d) na cestovné doklady posádky a cestujúcich lodí na okružnej plavbe, ktoré nepodliehajú hraničným kontrolám v súlade s bodom 3.2.3 prílohy VI; e) na doklady, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom Andorry, Monaka a San Marína prekročiť hranicu; g) na cestovné doklady personálu medzinárodných osobných a nákladných vlakov; h) na cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí predložia pobytový preukaz stanovený v Smernici 2004/38/ES. Výnimočne možno na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny upustiť od označenia dokladu vstupnou alebo výstupnou pečiatkou, ak by to tejto osobe mohlo spôsobiť vážne problémy. V takom prípade sa vstup alebo výstup zaznamená na osobitnom liste s uvedením mena a čísla pasu danej osoby. Tento list sa odovzdá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. Príslušné orgány členských štátov môžu viesť štatistiku takýchto výnimočných prípadov a môžu ju poskytnúť Komisii.
Článok 12 - Domnienka splnenia podmienok dĺžky pobytu Ods. 1 - Ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte, alebo ich už prestal spĺňať. Ods. 2 - Domnienku uvedenú v odseku 1 možno vyvrátiť, ak štátny príslušník tretej krajiny akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom, napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov, poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. V takých prípadoch: a) ak sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis, uvedú príslušné orgány, v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnou praxou, do cestovného dokladu štátneho príslušníka tretej krajiny dátum, kedy prekročil vonkajšiu hranicu jedného z členských štátov, ktoré plne uplatňujú schengenské acquis, a miesto, na ktorom ju prekročil; b) ak sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu, vo vzťahu ku ktorému nebolo prijaté rozhodnutie, ktoré predpokladá článok 3 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2003, článok 4 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2005 a článok 4 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2011, príslušné orgány v súlade
s vnútroštátnym právom a praxou uvedú do cestovného dokladu tohto štátneho príslušníka tretej krajiny dátum, kedy prekročil vonkajšiu hranicu takéhoto členského štátu, a miesto, na ktorom ju prekročil. Okrem údajov, ktoré sú uvedené v písmenách a) a b), možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytnúť formulár uvedený v prílohe VIII. Členské štáty sa navzájom informujú a informujú aj Komisiu a Generálny sekretariát Rady o svojich vnútroštátnych postupoch so zreteľom na uvádzanie údajov uvedených v tomto článku. Ods. 4 - Príslušné ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane uplatňujú v prípade absencie odtlačku pečiatky na výstupe.
Podľa § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Správny poriadok“): Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku: Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku: Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.
Podľa § 33 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku: Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 34 ods. 1, ods.2, ods. 3, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6 Správneho poriadku: Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku: V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
9. Správny súd vec prejednal a rozhodol dňa 27.04.2022 za splnenia podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP, bez nariadenia pojednávania a za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP.
10. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa a postupu týchto orgánov predchádzajúceho ich vydaniu podľa § 177 ods. 1 SSP, a to vychádzajúc zo žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP). Po zistení, že žaloba nie je dôvodná, rozhodol o zamietnutí žaloby podľa § 190 SSP.
11. Správny súd s poukazom na námietky žalobcu, ktorými je namietané nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, primárne vyhodnocoval túto námietku žalobcu (u rozhodnutia žalovaného osobitne pokiaľ ide o mieru a kvalitu vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi žalobcu). Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu vo všeobecnej rovine pri jeho naplnení predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Správny súd posudzuje zákonnosť postupov a rozhodnutí správnych orgánov, pričom úlohou správneho súdu nie je nahrádzať svojim postupom a rozhodnutím činnosť správnych orgánov. V nadväznosti na to pokiaľ v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu chýbajú dôvody spĺňajúce požiadavku individuálneho a presvedčivého zdôvodnenia prijatých záverov pri vysporiadaní sa s tvrdeniami účastníkov konania, trpí rozhodnutie správneho orgánu nedostatkom, ktorý zakladá dôvod jeho zrušenia pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Len náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je spôsobilé presvedčiť účastníkov konania o správnosti postupu a zákonnosti samotného prijatého rozhodnutia. Len odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu spĺňajúce takúto kvalitu odôvodnenia zároveň umožňuje naplnenie kontrolnej funkcie, ktorá patrí správnemu súdu pri prieskume zákonnosti takéhoto rozhodnutia. Ak preskúmavané rozhodnutie dostatočné dôvody po skutkovej i po právnej stránke neuvádza, nevytvára ani základ pre samotný vecný prieskum zákonnosti v nadväznosti na ostatné vecné námietky obsiahnuté v žalobných bodoch. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe je pri hodnotení preskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu potrebné aplikovať v zásade rovnaké princípy ako pri posudzovaní preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí a vychádzať z princípu právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR) a zo zohľadnenia práva na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy SR). Právo na uvedenie dostatočných dôvodov je súčasťou práva na spravodlivý proces a v nadväznosti na to poukazuje správny súd i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (konkrétne napríklad vo veci Ruiz Torija v. Španielsko alebo vo veci Hiro Balani v. Španielsko) ako aj na závery rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. III. ÚS 119/03 alebo IV. ÚS 115/03). V zmysle uvedenej judikatúry správny súd zdôrazňuje, že nie je nevyhnutné, aby na každú námietku bola daná podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak však žalovaný v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku prednesenú žalobcom je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti - svojvoľnosti postupu a rozhodovacej činnosti žalovaného. Správny súd má za to, že obe preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov atribúty náležitého, a teda zrozumiteľného a aj dostatočného odôvodnenia spĺňajú. Prvostupňový správny orgán jasne opísal zistený skutkový stav ako aj dôkaz - priechodové pečiatky v cestovnom doklade žalobcu, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal, pričom vyhodnotil aj dopad rozhodnutia o zrušení prechodného pobytu na súkromný a rodinný život žalobcu a vzal do úvahy čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal tiež na to, že účastník ani jeho splnomocnený zástupca sa napriek výzve k Oznámeniu o začatí správneho konania v stanovenej lehote nevyjadrili. Prvostupňový správny orgán uviedol aj právne posúdenie veci, t. j. ktorými ustanoveniami sa riadil a ako zistený skutkový stav právne posúdil. Uvedené možno rovnako konštatovať aj o rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho orgánu, ktorý preskúmal rozhodnutie prvostupňového orgánu v plnom rozsahu v súlade s ust. § 59 ods. 1 Správneho poriadku a reagoval na všetky odvolacie námietky, ktorými bolo rozhodnutie žalovaného napadnuté. Žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom, s citáciou príslušných vnútroštátnych noriem ako aj nariadení Európskej únie vzťahujúcich sa k veci, vysvetlil postup správnych orgánov, vyhodnotil dokazovanie, podrobne sa venoval hlavnej odvolacej námietke o nedostatočnom zistení skutkového stavu len na základe vstupných a výstupných pečiatok v cestovnom pase žalobcu. Rozhodnutie žalovaného obsahuje aj právne posúdenie veci nielen ohľadne splnenia dôvodov pre zrušenie prechodného pobytu žalobcu, ale žalovaný sa vysporiadal aj s časovou pôsobnosťou zákona o pobyte cudzincov a jeho novely vykonanej zákonom č. 108/2018 Z. z. Správny súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutia správnych
orgánov sú zrozumiteľné, určité a obsahujú zdôvodnenie tak postupu ako aj rozhodnutia vo veci samej, v nadväznosti na čo vyhodnotil námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nedostatok dôvodov ako nedôvodné.
12. Podstatnou námietkou, na ktorú sa žalobca zameral v celom konaní tak pred správnymi orgánmi ako aj pred správnym súdom, bola námietka, podľa ktorej vstupné a výstupné pečiatky v cestovnom pase sami osebe nepostačujú na preukázanie, či sa cudzinec na území SR (resp. EÚ) nachádzal, a teda či splnil podmienku stanovenú v § 111 ods. 1 písm. u/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca považoval postup správnych orgánov pri vyhľadávaní, zabezpečovaní a vyhodnocovaní dôkazov za účelom preukázania skutočného stavu veci za nezákonný a nedostatočný. Možno dať žalobcovi za pravdu, že úprava § 111 ods. 1 písm. u/ zákona o pobyte cudzincov nestanovuje postup ani spôsob, akým má byť splnenie v ňom stanovenej povinnosti preukázané. V zmysle § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť akýkoľvek prostriedok získaný v súlade s právnymi predpismi, ktorým možno zistiť skutočný stav veci, teda nepochybne ako dôkaz môže slúžiť aj cestovný pas žalobcu a v ňom vyznačené údaje. Navyše cestovný pas vzhľadom na povinnosť jeho predkladania pri vstupe a výstupe zo schengenského priestoru je podstatným dôkazným prostriedkom a nevyhnutným podkladom pre rozhodnutia správnych orgánov. Správny súd dáva do pozornosti žalobcu, že na jeho sa situáciu vzťahuje článok 11 Kódexu schengenských hraníc, ktorý jednoznačne stanovuje povinnosť príslušníkov pohraničnej stráže označovať cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín pri prekračovaní hraníc schengenského priestoru. Bolo preto na mieste zo strany správnych orgánov predpokladať, že cestovný doklad žalobcu bude obsahovať údaje o vstupe a výstupe žalobcu do/zo schengenského priestoru a je teda základným a najrelevantnejším dôkazným prostriedkom o dĺžke jeho pobytu v schengenskom priestore. Na druhej strane správnemu súdu je známe z jeho vlastnej činnosti (napr. rozhodnutie cudzineckej polície vo veci maloletej M. predložené ako dôkaz vo veci cudzinky S. O. vedenej na tunajšom súde pod spis. zn. 31S/4/2020), že pohraničné orgány si nie vždy plnia povinnosť stanovenú čl. 11 Kódexu schengenských hraníc týkajúcu sa vyznačovania priechodových pečiatok v cestovných dokladoch. Uvedená okolnosť však sama osebe nezakladá dôvodnosť námietky žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave či porušení zásad správneho konania (zásady zákonnosti, materiálnej pravdy či vyhľadávacej zásady) zo strany správnych orgánov v tejto veci. Správny súd poukazuje na to, že správny orgán si sám určuje rozsah zisťovania pokladov, ktoré si pre rozhodnutie zabezpečí (§ 32 ods. 2 veta druhá Správneho poriadku), a to z vlastnej iniciatívy alebo aj na návrh účastníka administratívneho konania. Hoci to bolo jeho právom a v jeho záujme, sám žalobca v konaní žiadne dôkazy na relevantné spochybnenie správnosti vyznačenia jeho vstupu a výstupu z/do Európskej únie v roku 2018 neprodukoval, pričom je veľmi pravdepodobné, že by takýmito disponoval (napr. letenky), keby sa na území EÚ v rozhodnom období nachádzal. Vzhľadom k tomu, že žalobca žiadny iný dôkaz vykonať nenavrhol, bez jeho iniciatívy a súčinnosti boli možnosti správnych orgánov vykonávať ďalšie dokazovanie za účelom preukázania, v akom rozsahu sa nachádzal na území SR v posudzovanom období, značne obmedzené. Preto správne orgány nakoniec vyvodili skutkové závery z jediného podkladu - cestovného dokladu žalobcu, vychádzajúc zo vstupných a výstupných pečiatok, ktoré sa tam nachádzali a zo záveru o ich správnosti, nakoľko iné skutočnosti spochybňujúce ich správnosť preukázané a ani zistené v konaní neboli. Správny súd vyhodnotil takýto postup správnych orgánov ako zákonný, logický a súladný s požiadavkou podľa § 32 ods. 1 a § 34 ods. 1 Správneho poriadku konštatujúc, že skutkový stav veci bol zistený dostatočne a má aj oporu v administratívnom spise. Správny súd hodnotí ako zákonné aj následné vyhodnotenie uvedeného dôkazu - predmetného cestovného dokladu žalobcu v administratívnom konaní, tak jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti s absenciou iného dôkazu preukazujúceho opak, na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, majúc za to, že toto hodnotenie bolo v súlade so zásadami logiky i so Správnym poriadkom.
13. Námietku nesprávneho právneho posúdenia, správny súd hodnotí ako nedôvodnú. Podľa názoru správneho súdu zistený skutkový stav bol zo strany správnych orgánov správne právne posúdený ako nesplnenie zákonnej podmienky dĺžky pobytu podľa úpravy § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, a preto začatie konania a následné rozhodnutie v merite o zrušení prechodného pobytu žalobcu v SR boli zákonné. Správny súd dáva žalobcovi za pravdu len v tom smere, že článok 12 Kódexu schengenských hraníc týkajúci sa domnienky splnenia podmienok dĺžky pobytu sa vzťahuje len na krátkodobé pobyty cudzincov na území členských štátov EÚ (v dĺžke max. 90 dní v rámci 180 dní podľa článku 6 Kódexu schengenských hraníc). Správny súd pri tomto výklade
vychádzal najmä z odseku 2 veta prvá článku 12 Kódexu schengenských hraníc, ktorý priamo nadväzuje na ods. 1 a stanovuje možnosti vyvrátenia domnienky o nedodržaní podmienok súvisiacich s dĺžkou krátkodobého pobytu; domnienka podľa odseku 1 sa podľa názoru správneho súdu taktiež vzťahuje len na krátkodobý pobyt upravený Kódexom schengenských hraníc. Ďalej z článku 6 Kódexu schengenských hraníc upravujúceho Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny sa v ods. 2 veta druhá uvádza, že obdobia pobytu povoleného na základe povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt sa nezapočítavajú do trvania pobytu na území členských štátov. Z uvedeného vyplýva, že Kódex schengenských hraníc rozlišuje medzi obdobím pobytu, keď sa cudzinec zdržiava na území EÚ na základe rozhodnutí orgánov členských krajín EÚ o povolení pobytu a medzi pobytom krátkodobým, na ktorý pobyt je oprávnený cudzinec priamo na základe článku 3 Kódexu schengenských hraníc, za splnenia tam stanovených podmienok v maximálnej dĺžke 90 v rámci 180 dní. Taktiež správny súd poukazuje na bod 9 Preambuly Kódexu schengenských hraníc, podľa ktorého je potrebné stanoviť pravidlá týkajúce sa výpočtu dĺžky oprávneného krátkodobého pobytu v Únii. Cestujúcim, ako i hraničným a vízovým orgánom by prospeli jasné, jednoduché a harmonizované pravidlá vo všetkých právnych aktoch týkajúcich sa tejto otázky; úlohou Kódexu schengenských hraníc nemalo byť teda harmonizovať pravidlá pre iné typy oprávneného (povoleného) pobytu ako krátkodobého pobytu. Ak v rámci odôvodnenia rozhodnutia zaujal žalovaný k čl. 12 Kódexu schengenských hraníc týkajúcemu sa nedodržania podmienok pobytu stanovisko, bolo to v tom smere, že žalobca mal možnosť domnienku stanovenú týmto článkom vyvrátiť. Správny orgán I. stupňa a žalovaný však svoje rozhodnutia v merite nezaložili na tom, že žalobca domnienku podľa čl. 12 Kódexu schengenských hraníc nevyvrátil, ale na porušení § 111 ods. 1 písm. u/ zákona o pobyte cudzincov a na nepreukázaní splnenia stanovenej povinnosti zo strany žalobcu, čo malo za následok zrušenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom k uvedenému správny súd nemohol dospieť k záveru, že žalovaný nesprávne aplikoval čl. 12 Kódexu schengenských hraníc, a teda vec nesprávne právne posúdil.
14. Právna úprava podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej sa (okrem výnimiek) od štátnych príslušníkov tretej krajiny vyžaduje zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, bola do právneho poriadku SR zavedená novelou vykonanou zákonom č. 108/2018 Z. z. účinnou od 1.5.2018. Prechodné ustanovenia k uvedenej novele (§ 131f) sa týkali len už začatých administratívnych konaní, trvalého pobytu udeleného na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2 (účinného do 30.4.2018) a tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (účinného do 30.4.2018). Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k postupu pri už udelených povoleniach na prechodný pobyt je nutné vyvodiť, že povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje aj na osoby s už udeleným prechodným pobytom, teda aj na žalobcu, a to s účinnosťou od 1.5.2018. S poukazom na uvedené správny súd považuje za zákonné vyhodnotenie žalovaného, že zmenené podmienky pre zrušenie prechodného pobytu sa týkajú aj žalobcu, hoci mu bol udelený prechodný pobyt pred účinnosťou danej novely. Vzhľadom na neexistenciu zákonnej výnimky bolo povinnosťou žalobcu uvedenú podmienku splniť, pokiaľ si právo prechodného pobytu chcel udržať. Námietka žalobcu o porušení tzv. zásady legitímneho očakávania zo strany správnych orgánov vzhľadom na uvedenú legislatívnu zmenu je teda nedôvodná. Vzhľadom na neexistenciu zákonnej výnimky bolo povinnosťou žalobcu uvedenú podmienku splniť, pokiaľ si právo prechodného pobytu chcel udržať. Navyše prechodný pobyt bol žalobcovi na základe jeho žiadosti obnovený, a teda jeho legitímne očakávania boli naplnené, nakoľko nedodržanie požadovanej doby pobytu nie je dôvodom na zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu podľa § 34 ods. 12 až 14 zákona o pobyte cudzincov. Naproti tomu nedodržanie požadovanej doby pobytu je dôvodom na začatie konania o jeho zrušenie podľa § 36 zákona o pobyte cudzincov, čo aj správny orgán prvého stupňa učinil na základe výsledkov vlastnej kontrolnej činnosti. Ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov ukladá povinnosť zdržiavať sa na území SR viac ako polovicu času, počas ktorého je prechodný pobyt v danom kalendárnom roku cudzincovi udelený. Vzhľadom na účinnosť novely č. 108/2018 Z. z., počnúc 01.05.2018, bolo preto povinnosťou správnych orgánov skúmať, či sa žalobca zdržiaval na území SR viac ako polovicu obdobia od 01.05.2018 do 31.12.2018, prípadne či uplatňoval mobilitu v inom členskom štáte Európskej únie. Uvedené ustanovenie neukladá, aby cudzinec strávil viac ako polovicu (daného) kalendárneho roka na území SR; v takom prípade by sa správne orgány museli zaoberať aj predchádzajúcim obdobím 1.1.2018 - 30.4.2018 (je však predpoklad, že v takom prípade by zákonodarca ustanovil prechodné ustanovenie pre postup v prvom kalendárnom roku účinnosti novely). Na základe uvedeného je zrejmé, že tak žalovaný ako ani správny orgán prvého stupňa neboli povinní sa obdobím pred 01.05.2018 zaoberať a ani toto obdobie po skutkovej či právnej stránke vyhodnocovať.
Správny súd vo väzbe na vyššie uvedené odôvodnenie poukazuje na úpravu podľa § 135 ods. 1 SSP, podľa ktorej pre rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy, pričom uvedené sa týka tak skutkového ako i právneho stavu.
15. Námietky žalobcu, podľa ktorých zrušenie udelenia prechodného pobytu cudzincovi malo zásadný dopad na dobromyseľne nadobudnuté práva žalobcu a postup správnych orgánov hrubo zasiahol do ústavných a zákonných práv žalobcu, považuje správny súd za nedôvodné. Zákonné podmienky pre zrušenie prechodného pobytu a následný postup správnych orgánov sú stanovené jednoznačne bez možnosti iného výkladu s tým, že správne orgány nezistili okolnosti pre postup podľa § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, keď sa k zrušeniu prechodného pobytu nepristúpi, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny. V danej veci sa správne orgány zaoberali aj týmto hľadiskom, avšak relevantné skutočnosti odôvodňujúce aplikáciu tejto výnimky nezistili.
16. Správny súd tiež nezistil, že by správne orgány nenaplnili zásadu predvídateľnosti správnych rozhodnutí a v obdobných veciach nerozhodovali rovnako ako tvrdil žalobca. Naopak, z vlastnej činnosti, mal správny súd preukázané, že správne orgány u viacerých cudzincov postupovali pri nesplnení podmienky dĺžky prechodného pobytu rovnako a tento za obdobných skutkových okolností zrušili (napríklad konanie Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 31S/81/2020 týkajúce sa žalobcu V..
17. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd vyhodnotiac námietky žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodné žalobu s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol.
18. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov prácneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
19. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že ako neúspešnému účastníkovi mu náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa § 168 SSP a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.
20. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jeden mesiac od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.