Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-44-2023.pdf
PDF · 154.57 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/44/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, proti žalovanej: E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. H. I. D. XXX, t.č. bytom C., F. J. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Jánom Kokindom, advokátom so sídlom v Prievidzi, M. Mišíka 780/19A, IČO: 50 211 943, o určenie času plnenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 18. januára 2023 č.k. 16C/2/2022-67, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovaná m á nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na nich náhradu v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou proti žalovanej domáhal určenia času plnenia - splatnosti pôžičky, ktorú poskytol žalovanej v období od júna 2018 do júna 2020 v 25-tich čiastkových plneniach v celkovej sume 8.524,57 eur, konkrétne žiadal určiť, že jednotlivé poskytnuté sumy pôžičky (špecifikované v petite žaloby) sú splatné v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobu zdôvodnil tým, že so žalovanou v mesiaci máj 2018 uzatvoril ústnu zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola dohoda o prenechaní finančných prostriedkov žalobcom žalovanej za účelom splácania záväzkov žalovanej počas rokov 2018 až 2020 nasledovne: v mesiaci jún roku 2018 prenechanie sumy 794,46 eur, v mesiaci júl roku 2018 prenechanie sumy 794,46 eur, v mesiacoch august roku 2018 až jún 2020 každý mesiac prenechanie sumy 301,55 eur. Žalobca tvrdil, že s ohľadom na účel pôžičky sa so žalovanou dohodli, že pôžička bude žalobcom poukázaná na účet tretej osoby - priamo na účet bankovej inštitúcie, voči ktorej žalovanej vznikol dlh, ktorý takýmto spôsobom z prostriedkov zmluvy o pôžičke žalovaná splácala. Zároveň tvrdil, že so žalovanou sa dohodli, že žalovaná ako dlžník mu pôžičku vráti, keď bude mať na to finančné prostriedky, t.j. čas plnenia záväzku bol na základe dohody žalobcu a žalovanej ponechaný na vôľu žalovanej ako dlžníka. Vzhľadom k tomu, že ku dňu podania žaloby žalovaná žalobcovi plnenie, t.j. vrátenie pôžičky neponúkla a žalobca sám nemôže určiť splatnosť pôžičky, pričom vzhľadom na dohodu, účinky splatnosti nenastanú v prípade, ak by žalobca žalovanú o vrátenie pôžičky požiadal, obrátil sa žalobca na súd so žalobou o určenie času plnenia - splatnosti pôžičky. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Potvrdila, že žalobca zaplatil finančné prostriedky tak, ako uviedol v žalobe, t.j. splatil jej úver, ktorý mala poskytnutý od I. K. F. a ktorý nedokázala splácať a žalobca takto splatil jej dlh v celkovej sume 8.524,57 eur. Poprela
však tvrdenie žalobcu o uzatvorení zmluvy o pôžičke. So žalobcom žila v partnerskom zväzku od januára 2018, spoločne bývali u jej starej mamy v obci L. v jej rodinnom dome, spoločne hospodárili a spolu so starou mamou aj znášali náklady spojené s chodom rodinného domu, partnerský zväzok aj inštitucionalizovali uzavretím manželstva v mesiaci júl 2020, ktoré manželstvo však bolo rozvedené Okresným súdom v Prievidzi. Žalovaná tiež uviedla, že zo strany jej veriteľa - I. K. F., jej došlo oznámenie o zosplatnení celej nesplatenej časti úveru pre porušovanie podmienok splácania, ktorú situáciu chcela riešiť tak, že pôjde pracovať do zahraničia a dlh splatí z prostriedkov, ktoré zarobí. Žalobca však uviedol, že do zahraničia pôjde pracovať on a vec dá do poriadku, t.j. zarobí peniaze a dlžnú sumu splatí, čo aj reálnej urobil. Žalobkyňa uviedla, že v čase, keď túto skutočnosť žalobcovi oznamovala, boli spolu na L. a bola tam prítomná stará mama žalovanej, nikto iný pri tejto dohode nebol. So žalobcom sa nikdy nedohodla, že ide o pôžičku a ani na tom, že peniaze vráti žalobcovi, keď bude mať. Brala to tak, že so žalobcom boli partneri, chceli uzavrieť manželstvo a zo strany žalobcu išlo o snahu, aby nemali žiadne finančné problémy.
3. Súd prvej inštancie po zhodnotení vykonaného dokazovania, v rámci ktorého boli ako svedkovia vypočutí aj C. M. a N. F., za aplikácie ust. § 564 Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca sa domáhal určenia, že jednotlivé poskytnuté sumy pôžičky (špecifikované v petite žaloby) v celkovej výške 8.524,57 eur, sú splatné v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, t.j. domáhal sa určenia času plnenia súdom. Predpokladom určenia doby plnenia súdom podľa § 564 Občianskeho zákonníka je jednak existencia dlhu a jednak zistenie, že doba plnenia bola skutočne ponechaná na vôľu dlžníka. V danom prípade medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobca uhradil v období od 15.6.2018 do 15.6.2020 sumu celkom 8.524,57 eur na dlh, ktorý mala žalovaná voči I. F., rovnako nebolo sporným, že strany sporu nadviazali v januári 2018 vzťah, neskôr spolu žili v dome starej matky žalovanej na adrese L. XXXX/X ako druh a družka (asi od mesiaca apríl 2018 - máj 2018), že dňa 25.7.2020 uzatvorili manželstvo, ktoré bolo dňa 8.10.2021 právoplatne rozvedené. V konaní bola spornou existencia pohľadávky žalobcu voči žalovanej, ako aj spôsob jej splatenia. Žalobca tvrdil, že so žalovanou uzatvoril zmluvu o pôžičke ústnou formou, na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť jej finančné prostriedky na splatenie dlhu v banke s tým, že žalovaná sa zaviazala tieto prostriedky mu vrátiť. Konkrétny termín vrátenia peňazí dohodnutý nemali, podľa tvrdenia žalobcu sa dohodli tak, že žalovaná mu pôžičku vráti, keď bude mať peniaze. Žalovaná v konaní popierala, že by so žalobcom uzavrela zmluvu o pôžičke. Podľa jej tvrdenia sa žalovaný sám ponúkol, že dlh, ktorý voči I. F. mala, zaplatí on, pričom o vrátení peňazí sa spolu vôbec nebavili a ani ona žalobcovi nepovedala, že peniaze mu vráti, keď bude mať. Žalovaná uviedla, že to brala tak, že boli partneri, plánovali v budúcnosti uzavrieť manželstvo a žalobca toto robí v snahe, aby nemali žiadne finančné problémy. Ona si od žalobcu peniaze na splatenie dlhu banke ani nepýtala, chcela ísť pracovať do zahraničia a dlh splatiť z finančných prostriedkov, ktoré tam zarobí. Toto tvrdenie vo svojej výpovedi potvrdila aj svedkyňa N. F., ktorá tiež uviedla, že žalobca žalovanú nechcel do zahraničia pustiť, navrhol, že on pôjde do zahraničia a že to zaplatí. Svedkyňa mala z celej situácie dojem, že to žalobca robí vzhľadom k tomu, že budú so žalovanou spolu žiť ako pár a nejedná sa o pôžičku z jeho strany. Žalobca uvádzal, že to, že on bude platiť za žalovanú, bude ako pôžička, sa dohodli v prítomnosti C. M., za ktorým spoločne išli, aby si od neho žalobca požičal peniaze na zaplatenie prvej splátky dlhu žalovanej. Predtým spolu o pôžičke nehovorili. Žalovaná potvrdila, že so žalobcom išli za C. M., ale poprela, že by sa vtedy so žalobcom bavili o tom, že jej poskytuje pôžičku. Uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou svedok C. M. jednoznačne nepotvrdil. Vo výpovedi uviedol, že sa bavili o tom, že žalobca žalovanej vypomôže s úhradou dlhu, ktorý mala, nespomínal si, ako presne to bolo povedané, on (svedok) to bral tak, že žalobca žalovanej peniaze požičia. Vychádzal z toho, že od neho si žalobca požičal na prvú splátku dlhu žalovanej (a aj neskôr, keď potreboval finančne pomôcť), preto to bral tak, že aj žalobca požičiaval peniaze žalovanej. K tomu, ako bol dohodnutý termín vrátenia peňazí žalobcovi zo strany žalovanej, sa svedok nevedel vyjadriť, uviedol, že nevie, ako sa strany v tomto smere dohodli. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie nemal za nepochybne preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Žalovaná v konaní od začiatku popierala, že by sa so žalobcom dohodla na požičaní peňazí, tvrdila, že takúto zmluvu so žalobcom neuzavrela, o peniaze ho ani nežiadala, sám sa ponúkol, že záležitosť s jej dlhom voči banke vyrieši on a ona to vnímala ako jeho snahu, aby ako partneri nemali žiadne finančné problémy. To, že strany sporu žili v jednej domácnosti od apríla alebo mája 2018 ako partneri a že 25.7.2020 uzavreli manželstvo, ktoré trvalo do 8.10.2021, v konaní sporným nebolo. Uzavretie zmluvy o pôžičke nebolo jednoznačne preukázané ani výpoveďou svedka M., ktorý síce v konaní uviedol, že žalobca peniaze na splatenie dlhu žalovanej asi požičal, ale svedok si nepamätal, ako konkrétne sa vlastne žalobca so žalovanou dohodli, pričom to, že malo ísť medzi nimi o pôžičku sa
svedok domnieval len z dôvodu, že keď si žalobca požičal peniaze od neho, myslel si, že aj žalovanej žalobca peniaze požičiava. V konaní teda absentuje preukázanie prejavu vôle žalovanej uzavrieť zmluvu o pôžičke, prípadne iný zmluvný vzťah so žalobcom. V danej veci by bolo možné posúdiť poskytnutie finančných prostriedkov zo strany žalobcu žalovanej len ako bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že nebola nepochybne preukázaná existencia záväzku žalovanej voči žalobcovi, nie je daný ani predpoklad na určenie času jeho plnenia. Súd tiež uvádza, že aj v prípade, ak by sa existencia záväzku žalovanej voči žalobcovi preukázala, nebolo by možné žalobe žalobcu vyhovieť. Predpokladom k tomu, aby súd určil čas plnenia dlhu je preukázanie, že medzi stranami sporu bolo výslovne dohodnuté, že splatnosť dlhu závisí od vôle žalovanej. Túto skutočnosť však v konaní tvrdil iba žalobca, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno. Žalovaná takúto dohodu popierala a jej existencia nevyplynula ani z výpovedí svedkov M. a F.. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná existencia záväzku žalovanej voči žalobcovi a ani dohoda o tom, že splatnosť dlhu závisí od vôle žalovanej, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V konaní mala žalovaná úspech v celom rozsahu, preto súd rozhodol tak, že jej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že podanej žalobe bude v celom rozsahu vyhovené a žalobcovi bude priznaná plná náhrada trov konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie) v konkrétnosti namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tvrdiac, že toto podľa jeho názoru neposkytuje vysvetlenie k jednotlivým dôkazom, nie je presvedčivé, neobsahuje dostatok dôvodov na základe ktorých je založené, ktoré má byť zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, v súvislosti s čím poukazuje na článok 46 ods. 1 Ústavy, článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, tiež niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR touto problematikou sa zaoberajúce (napr. II. ÚS 410/06, či III. ÚS 311/07). Tvrdí, že rozsudok je nezákonný a arbitrárny, založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch. Žalobca podľa jeho názoru riadne preukázal uzatvorenie ústnej zmluvy o pôžičke so žalovanou, čo podľa jeho názoru potvrdil aj svedok C. M., súd prvej inštancie sa však výlučne zaoberal jednou časťou výpovede tohto svedka, ktorý však tiež na otázku PZ žalobcu uviedol, že potom, ako sa žalobca so žalovanou rozišiel, mu žalobca potvrdil, že peniaze žalovanej na splatenie pôžičky požičal, ale že táto s ním nechce už komunikovať. Podľa jeho názoru tak tento svedok potvrdil zmluvu o pôžičke uzatvorenú medzi stranami. To, že svedkyňa N. F. nikdy o žiadnej pôžičke nepočula, prípadne nebola prítomná pri žiadnej komunikácii ohľadom uzatvorenia tejto zmluvy je irelevantné, keďže nebola prítomná pri všetkých rozhovoroch so žalobcom a žalovanou, ani pri rozhovore medzi žalobcom, žalovanou a svedkom M.. Samotné stretnutie so svedkom M. potvrdila aj žalovaná. Svedkyňa N. F. vo výpovedi uvádzala vo vzťahu k tomu, či medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, že išlo výlučne o jej pocit. Žalovaná vo svojich vyjadreniach potvrdila výšku žalovanej sumy, z čoho je zrejmé, že finančné prostriedky na vyriešenie situácie boli poskytnuté výlučne zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie sa však s týmito rozpormi nevysporiadal. Žalobca v konaní potvrdil, že sa spolu so žalovanou dohodli tiež na tom, že tieto finančné prostriedky žalovaná vráti vtedy, keď bude môcť, podľa toho ako jej to finančná situácia umožní, a teda splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovanej. Do pozornosti dal, že v čase poskytnutia týchto finančných prostriedkov partnerský vzťah medzi stranami trval pár mesiacov, a teda je nelogické, že by tieto žalovanej daroval, či posielal na účet jej veriteľa bez právneho dôvodu. Z dôvodu, že mali partnerský vzťah, nebola pôžička v písomnej forme a nebola presne dohodnutá lehota splatnosti. Nelogické sa javia vyjadrenia žalovanej, že žalobca jej chcel pomôcť s tým, že uhradí jej dlžobu bez toho, aby tieto peniaze od nej chcel späť. Podľa jeho názoru v prospech jeho tvrdení svedčí skutočnosť, že sám tieto finančné prostriedky nemal k dispozícii a požičal si ich od tretích osôb. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. V konečnom dôsledku odvolateľ tvrdí porušenie práva na spravodlivý proces odvodzujúc to od skutočnosti, že počas výsluchu svedka C. M. právny zástupca žalovanej opustil bez prerušenia pojednávania pojednávaciu miestnosť, čo bolo ešte predtým, ako bol uskutočnený výsluch svedkyne N. F., ktorú navrhovala žalovaná, pričom to bolo v čase, keď svedok M. uviedol už všetky relevantné
skutočnosti k veci. Túto skutočnosť priamo na pojednávaní namietala PZ žalobcu, žiadala v súvislosti s tým prerušenie pojednávania avšak do času kedy o tom konajúci súd rozhodol, sa PZ žalovanej vrátil do pojednávacej miestnosti. Z tohto dôvodu by nemal súd prihliadať na výpoveď svedkyne N. F..
5. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu požaduje rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a zároveň si uplatňuje plnú náhradu trov odvolacieho konania. Dôvody odvolania uplatnené žalobcom považuje za neopodstatnené. Podľa jej názoru súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a vysporiadal sa tiež so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania a z týchto vyvodil aj správne skutkové a právne závery, vo svetle ktorých dôvodne žalobu zamietol. Žalobca existenciu ním tvrdenej zmluvy o pôžičke nepreukázal a tiež nepreukázal, že čas plnenia bol ponechaný na jej vôli. Existenciu pôžičky nepreukázal svojou výpoveďou ani žalobcom navrhnutý svedok M. a už vôbec nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že medzi nimi bola taká dohoda, že čas plnenia bol ponechaný na vôli žalovanej. Na strane druhej výpoveď svedkyne N. F., jej starej matky, podporuje tvrdenia žalovanej, že žalobca sa rozhodol dobrovoľne zaplatiť záväzok, ktorý ona v tom čase mala voči peňažnému ústavu a že medzi nimi sa nehovorilo o pôžičke, ani o spôsobe, či čase jej splatenia. Pokiaľ ide o možné bezdôvodné obohatenie, tak vychádzajúc z jeho zásad, žalobca svoj nárok týmto spôsobom ani neuplatňoval. Vo vzťahu k jeho tvrdeniam týkajúcim sa toho, že PZ žalobkyne počas pojednávania opustil pojednávaciu miestnosť bez prerušenia pojednávania uviedla, že jej PZ požiadal sudcu o možnosť ísť si len zapiť liek, ktorý potreboval užiť a do pojednávacej miestnosti sa vrátil prakticky okamžite, v priebehu necelých 2 minút, ktorá skutočnosť žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť výsledok dokazovania. Odvolacie dôvody žalobcu tak podľa jej názoru neobstoja.
6. Žalobca vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že trvá na skutočnostiach uvedených v podanom odvolaní. Nesúhlasí s tým, že neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam o existencii pôžičky, o okolnostiach jej poskytnutia či dohode o dobe jej splatnosti. Podľa jeho názoru súd nesprávne právne posúdil vec, keď v rozhodnutí uviedol, že nie je preukázané, že by došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. O bezdôvodné obohatenie tu ísť nemôže, lebo uzavretie záväzku medzi žalobcom a žalovanou bolo preukázané a nebolo rozporované ani jedným z účastníkov konania. Stará matka žalovanej N. F. pri uzatváraní ústnej zmluvy o pôžičke nebola. Táto síce žila s účastníkmi v spoločnej domácnosti, avšak mohla len okrajovo vnímať priebeh uzatvárania pôžičky, nebola prítomná pri uzatváraní zmluvy a preto jej výpoveď v tomto smere nemôže byť ani objektívna, či preukazujúca relevantné skutočnosti. Táto samozrejme vykladala situáciu alebo zachytené prejavy vôle v prospech žalovanej, ktorá je jej vnučkou. Podľa jeho názoru z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ako sa súd s výpoveďou tejto svedkyne vysporiadal. Naviac táto svedecká výpoveď nemôže byť braná do úvahy, a to s poukazom na opustenie pojednávacej miestnosti PZ žalovanej počas výsluchu svedka M.. Ak PZ žalovanej potreboval zapiť liek, mohol požiadať súd o výnimku zo zákazu požívať stravu a nápoje v pojednávacej miestnosti. Nie je zrejmé, čo počas takmer dvoch minút mimo pojednávaciu miestnosť tento robil. Takéto konanie podľa jeho názoru je spôsobilé nielen ohroziť, ale aj porušiť jeho procesné práva. Na rozdiel od žalovanej zotrváva na tom, že výpoveď svedka M. preukázala existenciu zmluvy o pôžičke. Dohoda o splatnosti zmluvy síce svedkovi nebola známa, táto skutočnosť, však nevylučuje, že žalobca ponechal úhradu dlhu na vôli žalovanej, čo táto prijatím peňažných prostriedkov konkludentne prijala. Vo vzťahu k posudzovaniu existencie uzavretia pôžičky (nad rámec toho čo uvádzal v zákonnej lehote na podanie odvolania) žalobca poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/51/2020 zo dňa 28.09.2022, v ktorom v súvislosti s rozhodovaním o žalobe v zmysle § 564 OZ konajúci súd uviedol, že v takomto prípade sa súd obmedzí na určenie splatnosti dlhu bez toho, aby dlžníkovi ukladal povinnosť dlh plniť, keď predpokladom takéhoto rozhodnutia je zistenie, že záväzok bol dohodnutý a že čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka a nakoľko ide len o nahradenie prejavu vôle dlžníka ohľadne doby splatnosti, nemusí súd v tomto konaní zisťovať, či dlh platne vznikol a či a v akom rozsahu ešte existuje, čo musí byť preukázané až v konaní o splnenie takéhoto záväzku. V tomto prípade podľa jeho názoru bolo preukázané, že záväzok vznikol, žalobca s prihliadnutím na okolnosti v ktorých sa žalovaná nachádzala, ponechal splatnosť dlhu na úvahe žalovanej s tým, že mu dlh vráti, keď bude mať peňažné prostriedky a súd nebol oprávnený skúmať, či došlo k platnému uzavretiu pôžičky, keďže žalobca žiadal o vydanie rozhodnutia, ktorým bude nahradená vôľa žalovanej a určená splatnosť dlhu, aby sa následne mohol dovolávať svojich práv. Súd preto nesprávne posúdil, keď uzavrel, že nemal za preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Takéto právne posúdenie nebolo v danej veci na súde, ktorý sa mal
zaoberať len nahradením prejavu vôle a nie existenciou uzavretia zmluvy o pôžičke. Trvá na podanom odvolaní.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore (žalobca), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
9. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia času plnenia - splatnosti pôžičky, ktorú podľa jeho tvrdenia poskytol žalovanej v období od júna 2018 do júna 2020 v celkovej sume 8.524,57 eur, splatnosť ktorej žiadal určiť v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, tvrdiac existenciu dohody so žalovanou na základe ktorej čas plnenia tohto záväzku bol ponechaný na vôľu žalovanej ako dlžníka.
10. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobu v plnom rozsahu zamietol, keď vyhodnotiac výsledky dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno voči svojim tvrdeniam o existencii záväzku na strane žalovanej a dohody o čase plnenia takéhoto záväzku, ktorý by bol ponechaný na vôli žalovanej ako dlžníka, ako základných predpokladov pre určenie času splatnosti záväzku podľa § 564 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Pokiaľ ide o trovy konania vzniknuté stranám sporu, žalovanej ako úspešnej strane, ich náhradu priznal v plnom rozsahu voči žalobcovi.
11. Odvolateľ (žalobca) v odvolaní uvádza, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 pod písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia, nevykonanie navrhovaných dôkazov, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), v konkrétnosti tvrdiac vady odôvodenia napadnutého rozhodnutia, vadu procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal rozhodnutiu vo veci a v konečnom dôsledku namieta vady skutkových a právnych záverov týkajúcich sa ním požadovaného určenia času plnenia záväzku.
12. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a odvolateľ existenciu takejto vady ani netvrdil.
13. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal prieskumom odvolateľom tvrdených vád procesného postupu súdu prvej inštancie, či samotného rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru indikujú k zmene, prípadne zrušeniu napadnutého rozhodnutia.
14. Žalobca v odvolaní primárne spochybňuje odkazom na konkretizované rozhodnutia Ústavného súdu SR touto problematikou sa zaoberajúce (napr. II. ÚS 410/06, či III. ÚS 311/07), tiež poukazom na článok 46 ods. 1 Ústavy, či článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tvrdiac, že toto podľa jeho názoru nie je presvedčivé, neobsahuje dostatok dôvodov na ktorých je založené ako záruka jeho spravodlivosti, označuje ho za nepresvedčivé, nepreskúmateľné, nezákonné a arbitrárne, čo možno subsumovať pod ním uplatnené dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces), príp. pod písm. d/ CSP (existencia inej vady).
15. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje (ako to vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje tak najvyšší, ako aj ústavný súd), aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
16. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (porušenie práva na spravodlivý proces), následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 vychádzajúc z ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
17. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade, však rámcovo tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, bezo zvyšku spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP, vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou oboch strán sporu, prieskumom nebola zistená jeho nekonzistentnosť, či vnútorná rozpornosť, je dostatočne presvedčivé a nevykazuje ani znaky arbitrárnosti. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.
18. Skutočnosť, že žalobca sa so spôsobom posúdenia ním nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ich za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových
okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnenom nároku.
19. Samotná polemika odvolateľa so závermi súdu prvej inštancie, či len prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, alebo len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
20. S poukazom na vyššie uvedené, tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP, teda z pohľadu tvrdených nedostatkov odôvodenia napadnutého rozhodnutia.
21. Následne odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo svetle vecných odvolacích námietok žalobcu, teda možného naplnenia ním produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery na ktorých je založené rozhodnutie).
22. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
23. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
24. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery na ktorých založil svoje rozhodnutie. Výsledkom vykonaného dokazovania je zodpovedajúci jeho skutkový a právny záver, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam o existencii záväzku žalovanej voči nemu, ktorý mal mať pôvod v ním tvrdenej, medzi nimi uzatvorenej ústnej zmluve o pôžičke, nepreukázal nadväzne ani existenciu medzi nimi uzatvorenej dohody o čase plnenia takéhoto záväzku, ktorý by bol ponechaný na vôli žalovanej ako dlžníka, čím neboli splnené zákonné predpoklady pre žalobcom požadované určenie času splatnosti záväzku podľa § 564 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na nároky strán, vychádzajúc z nich správne žalobe nevyhovel a žalovanej tiež vzhľadom na plný úspech vo veci priznal aj plnú náhradu trov konania voči žalobcovi (§ 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich skutočností postupoval v súlade so zákonom, rozhodol o nich poukazom na všetky relevantné skutočnosti, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s dostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho
dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení dotknutých právnych predpisov. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie.
25. Nad rámec toho, že s ťažiskovými vecnými argumentmi, ktoré boli produkované žalobcom už v rámci konania pred súdom prvej inštancie a ktoré sú v zásade väčšinovo v identickom duchu produkované aj v odvolacom konaní, sa dostatočne a správne vysporiadal vo svojom rozhodnutí už súd prvej inštancie, odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam ešte uvádza nasledovné:
26. Žalobca ním uplatnený žalobný návrh konštruoval na určenie času plnenia – splatnosti pôžičky, ktorú žiadal určiť v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti vydaného rozsudku, zakladajúc jeho opodstatnenosť na skutkových tvrdeniach o ústne uzatvorenej zmluve o pôžičke, ktorú ako tvrdil poskytol žalovanej v období od júna 2018 do júna 2020 v celovej sume 8.524,57 eur (ktoré peňažné prostriedky mal postupne poukazovať na splatenie dlhu žalovanej plynúcej zo zmluvy o úvere poskytnutého jej bankovou inštitúciou), zároveň tvrdiac existenciu dohody so žalovanou, na základe ktorej čas plnenia tohto záväzku mal byť ponechaný na vôli žalovanej ako dlžníčky.
27. Súd prvej inštancie žalobný návrh sprevádzaný vyššie uvedenými skutkovými tvrdeniami právne subsumoval pod ust. § 564 Občianskeho zákonníka, ktorú právnu kvalifikáciu odvolateľ ani nenamieta, keď nakoniec aj on samotný takto svoj nárok právne kvalifikoval a ktorú právnu kvalifikáciu tiež odvolací súd považuje za správnu.
28. Podľa § 564 OZ, ak je časť plnenia ponechaná na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.
29. Aplikácia vyššie citovaného ustanovenia § 564 OZ prichádza do úvahy iba vtedy, ak nepochybne došlo k dohode o ponechaní času plnenia na vôli dlžníka, pretože veriteľ sa v prípade takejto dohody bez určenia času plnenia súdom nemôže domáhať plnenia. Povinnosťou súdu v takomto spore nie je zisťovať existenciu dlhu v čase jeho rozhodovania, ani jeho prípadnú výšku (porovnaj napríklad rozhodnutie KS Hradec Králové sp. zn. 17Co/328/2009, R 10/2011), ale iba zisťovať, či medzi zmluvnými stranami nejaký zmluvný záväzok existoval a či tieto strany uzatvorili dohodu o tom, že čas jeho splnenia je ponechaný na vôli dlžníka. Vychádzajúc z vyššie uvedeného teda predpokladom úspechu žaloby podľa § 564 Občianskeho zákonníka je zo strany žalobcu niesť dôkazné bremeno tak o existencii nejakého zmluvného záväzku a súčasne o nespochybniteľnej dohode strán o ponechaní času plnenia na vôli dlžníka. Predmetom dokazovania tak v konaní podľa § 564 OZ je, či tu určitý dlh bol a čas jeho plnenia či bol ponechaný na vôľu dlžníka, v ktorých otázkach súd pri rozhodovaní o takomto nároku musí mať jasno. Či záväzok trvá a v akom rozsahu v čase rozhodovania súdu, zisťovať nie je potrebné, teda ani na tieto skutočnosti viesť dokazovanie.
30. V okolnostiach danej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobca uhradil v období od 15.06.2018 do 15.06.2020 sumu v celkovej sume 8.524,57 eur na dlh, ktorý mala žalovaná voči I., F., čo bolo v čase, kedy strany sporu mali partnerský vzťah (od januára 2018), ktorý partnerský vzťah vyústil do uzatvorenia manželstva medzi nim dňa 25.07.2020, ktoré manželstvo však bolo následne dňa 08.10.2021 právoplatne rozvedené. Sporným však v konaní bola existencia akéhokoľvek zmluvného záväzku žalovanej voči žalobcovi, či spôsobu jeho splatenia, keď žalovaná v konaní poprela tvrdenia žalobcu o tom, že s týmto uzatvorila ústnou formou zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sa tento zaviazal poskytnúť jej finančné prostriedky na splatenie dlhu v banke s tým, že ona sa mu mala zaviazať tieto vrátiť. Žalovaná jednoznačne popierala, že by so žalobcom ním tvrdenú zmluvu o pôžičke uzatvorila, či dohodla sa s ním na čase jej plnenia tak, že tento bude ponechaný na jej vôli. Podľa jej tvrdenia to bol samotný žalovaný, ktorý sa mal ponúknuť, že v čase ich partnerského vzťahu zaplatí dlh, ktorý mala vo I., čo ona vnímala tak, že toto jeho konanie bolo motivované snahou, aby pri vstupe do manželstva nemali žiadne finančné problémy.
31. Keďže žalovaná tvrdenia žalobcu o existencii záväzku v podobe zmluvy o pôžičke či dohode o čase jeho plnenia účinne poprela, bolo jednoznačne na žalobcovi, aby produkoval také dôkazy, prostredníctvom ktorých by svoje tvrdenia uvádzané na podporu svojho žalobného nároku, aj vierohodne preukázal.
32. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci totiž platí prejednací princíp, ktorým je ovládané dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, či dôkazy na jeho preukázanie produkovať nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech, k naplneniu čoho aj došlo aj v posudzovanej veci, keď žalobca za situácie, že žalovaná účinne poprela jeho skutkové tvrdenia o existencii ním tvrdeného záväzku a dohody o čase jeho splatnosti, neprodukoval dôkazy v takej kvalite, ktoré by boli spôsobilé preukázať jeho tvrdenia a tak viesť k odlišnému, na jeho prospech vydanému rozhodnutiu.
33. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že medzi ním a žalovanou došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke navrhol výsluch svedka C. M., od ktorého si mal požičať peniaze na zaplatenie prvej splátky dlhu žalovanej, v prítomnosti ktorého sa vtedy mali strany dohodnúť, že to, čo žalobca bude plniť za žalovanú na jej dlh, bude z jeho strany ako pôžička, zároveň tvrdiac, že predtým spolu so žalovanou o pôžičke nehovorili. Žalovaná nepoprela, že so žalobcom za menovaným svedkom išla, avšak poprela jeho tvrdenia o tom, že by v prítomnosti svedka C. M. sa bola dohadovala so žalobcom o tom, že jej tento poskytuje pôžičku. V konaní vypočutý svedok C. M. však uzatvorenie dohody o pôžičke v jeho prítomnosti medzi stranami sporu svojou výpoveďou nepotvrdil a rovnako sa nevedel vyjadriť ani k možnej dohode medzi stranami o čase vrátenia peňazí žalobcovi zo strany žalovanej. Svedok vo svojej výpovedi produkoval len svoje vlastné domnienky o tom, že vzhľadom k tomu, že žalobca si od neho požičiaval na prvú splátku dlhu žalovanej, bral to tak, že aj žalobca požičiaval peniaze žalovanej. Nepotvrdil však, že by v jeho prítomnosti boli strany výslovne sa dohadovali o uzavretí zmluvy o pôžičke, či lehote jej splatnosti. Keďže žalobca na preukázanie svojich tvrdení o existencii ním tvrdeného zmluvného záväzku žalovanej voči nemu žiadne ďalšie dôkazy neprodukoval a z výsluchu žalobcom navrhnutého svedka M. zistenia potrebné pre postup podľa § 564 OZ (nespochybniteľná existencia záväzku a tiež dohody o čase jeho plnenia ponechaného na vôľu dlžníka) nevyplynuli, nemohol súd prvej inštancie postupovať inak, ako žalobu pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam, nevyhnutným pre ním požadované určenie času plnenia tvrdeného záväzku, zamietnuť.
34. Odvolací súd teda nemôže za týchto okolností súhlasiť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že v konaní preukázal tak existenciu záväzku, ako aj dohodu o čase jeho plnenia a rovnako nemôže súhlasiť s jeho námietkou, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil všetky výsledky vykonaného dokazovania. Pokiaľ v tomto smere v konkrétnosti žalobca poukazuje na tú časť výpovede svedka M., v ktorej tento uviedol, že po rozvode manželstva v čase, keď stretol žalobcu, mu tento povedal, že vo vzťahu k žalovanej sa má jednať o pôžičku, toto tvrdenie svedka nie je spôsobilé k odlišným záverom, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, keďže aj v tomto prípade ide len o tvrdenie žalobcu naviac produkované v čase, kedy došlo k diametrálnej zmene vo vzájomných vzťahoch medzi žalobcom a žalovanou (oproti času, kedy podľa tvrdenia žalobcu mala byť pôžička z jeho strany žalovanej poskytnutá), ktorý rozvrat vzájomných vzťahov vyústil až do rozvodu manželstva a jednak aj v tomto prípade ide len o jednostranné tvrdenie žalobcu bez účasti či konsenzuálneho prejavu zo strany žalovanej, ktorého by bol svedok prítomný. Súd prvej inštancie teda posúdil správne, že za stavu, že žalobca nepochybne nepreukázal existenciu akéhokoľvek záväzku žalovanej voči nemu a v nadväznosti na to tiež existenciu dohody o čase plnenia ponechanej na vôli žalovanej ako dlžníčky, nebol daný zákonný predpoklad na určenie času jeho plnenia.
35. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež námietka žalobcu odkazujúca na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/51/2020 zo dňa 28.09.2022 (naviac produkovaná až v odvolacom konaní a tiež až po uplynutí lehoty na podanie odvolania), prostredníctvom ktorej tejto spochybňuje správnosť interpretácie ust. § 564 Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie, vychádzajúc z ktorého súd v takomto konaní nemusí zisťovať, či dlh platne vznikol a či a v akom rozsahu ešte existuje, ale má sa obmedziť len na zistenie, či záväzok bol dohodnutý a čas plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka. Vyššie uvedené závery plynúce z rozhodnutia najvyššej súdnej autority totiž nie sú v žiadnej kolízii so závermi, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ale naopak tieto sú s nimi v plnom súlade. Súd
prvej inštancie totiž v tomto konaní vôbec nezisťoval, či žalobcom tvrdený dlh vznikol platne, či a v akom rozsahu ešte existuje, ale v rámci zistení plynúcich z dokazovania sa obmedzil výlučne na zistenie, či žalobcom tvrdený záväzok vôbec existoval a na existenciu dohody o ponechaní času plnenia na vôli žalovanej. Tvrdenia žalobcu v tomto smere tak nie sú pravdivé, pretože nemajú oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
36. V ďalšom slede žalobca vychádzajúc z odvolania uplatňuje dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP (nevykonanie navrhovaných dôkazov).
37. I keď vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaného dôkazu je jednoznačne doménou súdu, tento pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, pretože tak sťaží dôkaznú pozíciu dotknutej strany a môže spôsobiť vo vzťahu k nej vydanie nepriaznivého rozhodnutia pre neunesenie dôkazného bremena, keďže sa takto môže vzdialiť od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu, ktorý postup je spôsobilý k záveru o naplnení odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP.
38. K preskúmaniu správnosti postupu súdu prvej inštancie v tomto smere nie je však v okolnostiach danej veci táto námietka spôsobilou, keďže odvolateľ ani len nekonkretizoval dôkaz, ktorý mal byť ním v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhovaný a súdom nevykonaný, ani aké relevantné skutkové zistenia by bol spôsobilý do konania priniesť, teda akým spôsobom by tento mal potenciu ovplyvniť rozhodnutie vo veci na prospech požiadaviek žalobcu, čím nemožno konštatovať ani naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP.
39. V konečnom dôsledku žalobca tvrdí porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP) spočívajúceho v tom, že počas výsluchu svedka C. M. právny zástupca žalovanej opustil pojednávaciu miestnosť (pred výsluchom svedkyne N. F. a počas výsluchu svedka M. ktorý v tom čase mal už uviesť všetky relevantné skutočnosti k veci) napriek čomu súd prvej inštancie pojednávanie neprerušil, z ktorého dôvodu by nemal súd prihliadať na výpoveď svedkyne N. F..
40. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Nemožno totiž pochybovať, ako to uvádza vo svojom rozhodnutí tiež NS SR (uznesenie zo dňa 17.10.2011 pod sp.zn. 7Cdo 42/2010) so závermi ktorého sa odvolací súd plne identifikuje, že konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Ako však tiež uvádza vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 8Cdo 84/2017 NS SR základné právo na spravodlivé súdne konanie treba chápať ako zásadne „výsledkové“, z čoho vyplýva, že pri skúmaní, či (ne)došlo k zásahu do tohto práva treba mať na zreteli proces ako celok (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Určujúci z tohto hľadiska nie je jednotlivý úkon súdu alebo niektorá časť súdneho konania (ako celku), kľúčový význam má jeho výsledok. Vo svetle uvedeného je potrebné teda skúmať, či účastník (aj v prípade možného procesného pochybenia) mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania v okolnostiach posudzovanej veci napríklad tým, že mohol produkovať tvrdenia, či dôkazy. Konanie pred súdom musí totiž zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Civilný sporový poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich, v neposlednom rade aj právo na zachovanie rovnosti strán v konaní tiež prostredníctvom práva zúčastniť sa pojednávania a v rámci neho uplatňovať tiež procesné oprávnenia.
41. V konkrétnosti posudzovanej veci pravdou je, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania a nespochybňuje to ani samotná žalovaná či jej právny zástupca, že v priebehu pojednávania počas výsluchu svedka M. (čo bolo pred uskutočnením výsluchu svedkyne N. F. – starej mamy žalovanej) PZ žalovanej opustil pojednávaciu miestnosť v časovom úseku cca do 2 minút s odôvodnením, že musí zapiť lieky, na ktorú vzniknutú situáciu súd prvej inštancie vzhľadom na krátkosť času v podstate ani nestihol zareagovať procesným inštitútom prerušenia konania, ktorý nedostatok sám o sebe nie je spôsobilý privodiť ujmu na realizáciu procesných práv žalobcu. Odvolateľ však v súvislosti s opustením pojednávacej miestnosti PZ žalovanej podsúva odvolaciemu súdu (i keď to takto priamo neformuluje)
možnosť ovplyvnenia svedeckej výpovede svedkyne N. F., ktorú v konaní navrhla vypočuť žalovaná, na výpoveď ktorej svedkyne žiada, aby nebolo ďalej prihliadané. V kontexte okolnosti danej veci a obsahu výpovedí oboch svedkov sa javí táto žalobcom podsúvaná konštrukcia ako účelovou. Je totiž zrejmé, že svedkovia C. M. a N. F. neboli účastnými totožného skutkového deja, o ktorom mali vo svojich výpovediach hovoriť, v dôsledku čoho ani výpoveď svedkyne F. reálne nemala byť akým spôsobom podmienená obsahom výpovede svedka C. M.. Svedok M. totiž mal vypovedať k obsahu stretnutia medzi ním a stranami sporu, ktorého však svedkyňa N. F. účastná nebola, na ktorom podľa tvrdenia žalobcu mala byť pôžička so žalovanou dohodnutá, čo nakoniec svedok ani nepotvrdil. Svedkyňa F. logicky, keďže na stretnutí nebola, k jeho obsahu ani nevypovedala, ale keďže po určitý čas s účastníkmi sporu žila v spoločnej domácnosti, hovorila len o svojich domnienkach v tom zmysle, že splatenie dlhu žalobcom žalovanej nevnímala ako pôžičku z jeho strany, ktorý dojem nadobudla z toho, že žalobca žalovanú nechcel pustiť do zahraničia pracovať, aby si mohla svoj dlh voči banke zaplatiť, ale sám navrhol, že do zahraničia pôjde on a že to zaplatí, čo nie sú skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom boli previazané na obsah výpovede svedka M.. Faktom však je a v tom je potrebné odvolateľovi prisvedčiť, že výpoveď svedkyne F. síce jednoznačne nevyvracia jeho tvrdenia o existencii záväzku žalovanej, avšak na strane druhej odvolací súd uvádza, že táto výpoveď nie je spôsobilou sama o sebe akýmkoľvek spôsobom zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a tiež aj súdom prvej inštancie prijaté skutkové a právne závery na prospech žalobcu ovplyvniť, keďže aj v prípade, ak by túto výpoveď súd do úvahy nebral vôbec, nič to nemení na tom, že samotný žalobca, ktorého jednoznačne prioritne zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia o existencii záväzku a dohode o čase plnenia, toto neuniesol, následkom čoho legitímne nemohol očakávať iné, ako v jeho neprospech vydané rozhodnutie.
42. Súd prvej inštancie teda správne posúdil pre rozhodnutie všetky relevantné otázky a vydal vo výsledku správne rozhodnutie, založené na správnych skutkových a právnych záveroch, s ktorými sa odvolací súd identifikuje.
43. Žalobcom produkované odvolacie námietky tak neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
44. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti o trovách konania, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.
45. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej vzhľadom k jej plnému úspechu v odvolacom konaní, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi ako odvolateľovi.
46. O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).