Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Co-1-2018.pdf
PDF · 136.42 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Jozef Mačej a sudcov: JUDr. Daniel Ilavský a JUDr. Ľubica Spálová v spore žalobkyne: Poštová banka, a.s. Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, zast. splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: B. C., nar. XX. U. XXXX, bytom W., X. XX, o 1.500 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16Csp/191/2016-78 zo dňa 6. októbra 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietnutí úrokov z úveru (II. výrok), ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania (III. výrok) p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.859,48 eur s 5,25 % úrokom z omeškania zo sumy 1.500 eur od 11. novembra 2016 do zaplatenia, II. výrokom žalobu v časti o zaplatenie 1.018,90 eur a 25,5 % ročného úroku zo sumy 1.500 eur od 11. novembra 2016 do zaplatenia zamietol a III. výrokom uložil žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 16 % účelne vynaložených nákladov.
2. Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáha svojich nárokov z titulu zmluvy, ktorou sa zaviazala poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky prevodom na účet a žalovaný sa zaviazal vrátiť ich a zaplatiť dohodnutý úrok. Uvedená právna konštrukcia napĺňa definíciu zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch.z., ktorá je tzv. absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obch.z. v znení účinnom k 28. novembru 2013, takže sa na ňu vzťahuje celá tretia časť Obch.z. Žalobkyňa poskytovala úver v rámci svojho podnikania (§ 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách) a žalovaný ho neprijímal na takéto účely, spĺňajú definíciu veriteľa a spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) a b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k tomuto dňu, a zmluva o úvere dostupnápôžička č. 1329383156 je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) cit. zákona a úver ňou poskytnutý je spotrebiteľským úverom v právnej forme úveru (§ 1 ods. 2 cit. zákona). Zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Zároveň obe strany spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 O.z. v znení účinnom k tomuto dňu a táto zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. O.z., ktoré ustanovenia sa nepochybne aplikujú aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obch.z. spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje (§ 1 ods. 2 Obch. zák.). Najneskôr od účinnosti zákona č. 106/2014 Z. z. sa však aj v absolútnych obchodnoprávnych vzťahoch musia prednostne použiť ustanovenia občianskeho práva, ak ide o spotrebiteľské vzťahy (§ 52 ods. 2 druhá veta O.z.).
3. Vecne bolo prvoinštančné rozhodnutie odôvodnené tým, že žalobkyňa je bankou podnikajúcou na základne bankového povolenia a žalovaný v prerokúvanej veci nekonal na účely svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ani nevystupoval ako podnikateľ. Žalovaný ako dlžník a žalobkyňa ako „Poštovka" 28. novembra 2013 podpísali listinu označenú ako „Zmluva o úvere dostupnápôžička" č. 1329383156 (č. l. 4). V jej ods. 3.1 sa banka zaviazala poskytnúť žalovanému úver vo výške 1.500 eur. Úver mal byť úročený pevnou sadzbou 25,5 % ročne a žalovaný ho mal splácať v 72 pravidelných mesačných splátkach spolu s poistením po 43,62 eur vždy do 25. dňa príslušného mesiaca počnúc 25. decembra 2013 a končiac 25. novembra 2019. Celkové náklady žalovaného mali dosahovať 1.414,84 eur. Okrem toho bol v oddiele 2 dohodnutý tzv. základný súbor poistenia. Oddiel 3 zmluvy obsahuje okrem iného tieto ustanovenia: „[5] Právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia OP (Obchodné podmienky pre úver - dostupnápôžička, pozn.), VOP (Všeobecné obchodné podmienky, pozn.), Sadzobníkom poplatkov...". Obchodné podmienky pre úver - dostupnápôžička, dostupnápôžička - šikovnárezerva účinné od 10. júna 2013 (č. l. 5 až 7) obsahujú okrem iného tieto ustanovenia: „Článok 4 - Úroky a poplatky. 4.1] Klient má povinnosť platiť za poskytnutý úver Poštovke úroky v zmysle aktuálneho Oznámenia... Článok 5 - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie 5.1] Celkové náklady Klienta... zahŕňajú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu... Súčet celkovej výšky úveru uvedenej v ZoÚ a celkových nákladov tvorí celkovú čiastku, ktorú musí Klient zaplatiť... Klient [je] povinný splácať sumu predstavujúcu jeho zmluvný záväzok v pravidelných mesačných anuitných splátkach... Článok 6 - Predčasné splatenie úveru, následky nesplácania a ukončenie ZoÚ... 6.2] Ak Klient je v omeškaní s platením čo i len jednej Splátky... je Poštovka oprávnená požadovať predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva. 6.3] V prípade, ak je Klient v omeškaní so splácaním Splátok, Poštovka je oprávnená úročiť nezaplatené dlžné Splátky úveru zmluvnou Úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania... 6.4] V prípade, ak sa úver stane predčasne splatným v zmysle bodu 6.2. OP, Poštovka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou Úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania... až do úplného splatenia zmluvného záväzku... 6.5] Klient je povinný zaplatiť Poštovke i príslušenstvo pohľadávky, a to vrátane poplatkov, spojené s upomínaním Klienta v zmysle Sadzobníka poplatkov a nákladov Poštovky..."Všeobecné obchodné podmienky Poštovej banky, a.s., účinné od 15. júla 2013 (č. l. 8 až 15) neobsahovali žiadne osobitné ustanovenia ohľadom produktu dostupná pôžička. Sadzobník poplatkov banky účinný od 10. augusta 2013 (č. l. 18) obsahuje okrem iného tieto položky: „3.1. ÚVERY PRE OBYVATEĽSTVO... dostupnápôžička... Zasielanie upomienok Upomienka po omeškaní splátky 1. upomienka 9,96 eur 2. upomienka 24,90 eur Upozornenie pred výzvou na splatenie poštovné v zmysle Tarify SP, a.s. Výzva na splatenie úveru a] dostupnápôžička 3,32 eur dostupnápôžička... poistenie schopnosti splácať úver*
- základný súbor poistenia [mesačne] b] 2,62 eur pri pôžičke nad 400 eur do 1 500 eur vrátane" Úver bol žalovaným čerpaný 28. novembra 2013, nezaplatil ani jednu splátku (stav úveru č. l. 26 a 27). Preto žalobkyňa po upozornení na možnosť zosplatnenia listom zo 16. apríla 2014 (č. l. 16) oznámila žalovanému, že vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru a vyzvala žalovaného, aby splatil istinu 1.500 eur, úroky a úroky z omeškania 147,23 eur, poplatky za upomienky 39,28 eur a poistné 5,24 eur. Tento list bol žalovanému uložený na adrese uvedenej v zmluve (obálka č. l. 16/rub a 17).
4. O náhrade trov konania sporových strán rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 2 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala prevažný úspech priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 16 %. Nároky žalobkyne tvorí istina 1.500 eur, úrok vo výške 145,66 eur, úrok z omeškania vyčíslený do 10. novembra 2016 v sume (1,57+202,59=) 204,16 eur, ako aj poplatky vo výške (5,24+3,32+1,10=) 9,66 eur. Žalobe bolo vyhovené v časti o zaplatenie (1.500+145,66+204,16+9,66=) 1.859,48 eur, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania z istiny 1.500 od 11. novembra 2016 (výrok I) a v prevyšujúcom rozsahu ju zamietol (výrok II) priznal nárok na náhradu (1.645,66 : 1.188,20, t. j. 58 : 42=) t. j. 16 % jej trov (výrok III).
5. Proti tomuto rozsudku výlučne do výroku II. (zamietnutý úrok z úveru) podala odvolanie žalobkyňa, pričom navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu alternatívne žalobe vyhovieť v celom rozsahu a zároveň zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. Poukázala na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) C.s.p. Argumentovala tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu okresný súd vychádzal, keď uzavrel, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Má za to, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, je spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (žalobcu). Poukázala na § 503 ods. 3 Obch.z., ktorý upravuje obdobie za ktoré veriteľ má nárok na zmluvný úrok (až do splatenia úveru). Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov súd diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného (pozn. odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku uvedené neobsahuje). Napriek judikovanému právu v oblasti zmluvného úroku a jeho uplatňovania po zosplatnení úveru v rozhodnutiach Ústavného súdu IV 476/2012 a Najvyššieho súdu 4 Obo 143/1998 nie je na pôdach okresných súdov ustálená súdna prax v ich uplatňovaní. Okresný súd porušil práva žalobkyne vychádzajúce z § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické pravidlá. Na podporu uvedeného poukázal na rozhodnutia II. ÚS 117/07, III. ÚS 311/01, IV. ÚS 14/07, II. ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 323/2012, III. ÚS 199/09, ako aj nález ÚS ČR IV. ÚS 1551/08, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/25/2007, nález ÚS SR I. ÚS 114/08, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 85/06, II. ÚS 380/2013. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení O.z. na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal na článok II. bod 1 zákona č. 102/2014 Z. z., ktorým došlo k novelizácii ust. § 52 ods. 2 O.z. že „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia O.z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Zároveň článkom II. bodom 7 zákona č. 102/2014 Z.z. došlo k prijatiu § 879p O.z., ktorý zakotvil nepriamu retroaktivitu pre ust. § 53 ods. 4 písm. s), t), § 53 ods. 7 a § 614a „Ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s) a t), § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014, ak nie je ustanovené inak. Podľa článku XIV zákona č. 102/2014, tento zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014, okrem čl. I, čl. II bodov 2 až 8, čl. III, čl. V bod 2, čl. VI., čl. VIII bod 2, 4 až 6, 8 až 10, 19 až 24, 28, 31 a 36, čl. XII bodov 1 až 5, 15 a 16, ktoré nadobúdajú účinnosť 13. júna 2014 a čl. II bod 1, ktorý nadobúda účinnosť 1. apríla 2015. Z uvedené vyplýva, že na § 52 ods. 2 O.z. sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Úmysle zákonodarcu je ten, že § 52 ods. 2 v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 1.4.2015. Na všetky úverové zmluvy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné aplikovať ust. Obch.z., keďže zákonodarca až s účinnosťou 1.4.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanovenia O.z. (poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012).
6. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/, h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietnutí úrokov z úveru (19,5 % ročne zo sumy 3.000 eur od 1.5.2016 do zaplatenia) vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.
8. Odvolaním nebol napadnutý výrok I. rozsudku (zaplatiť sumu 1.859,48 eur s 5,25 % úrokom z omeškania zo sumy 1.500 eur od 11. novembra 2016 do zaplatenia), ktorý nadobudol právoplatnosť.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak II. výrokom zamietol žalobu v časti o zaplatenie 1.018,90 eur a 25,5 % ročného úroku zo sumy 1.500 eur od 11. novembra 2016 do zaplatenia a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľkou, ktorá namietala, že zmluvný úrok 25,5 % ročne bol dohodnutý ako zmluvné plnenie akcesorickej povahy, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Rozhodnutie je nepreskúmateľné, keďže nie je zrejmý právny predpis, z ktorého vyplýva záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obch.z., keď § 52 ods. 2 O.z. v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právny vzťahy založené po 1. apríli 2015.
10. Žalobkyňa ako právnická osoba poskytla v rámci svojho podnikania finančné prostriedky žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Právny vzťah medzi stranami zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obch.z.). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obch.z., je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení O.z.
11. Odvolací súd sa vzhľadom na odvolaciu argumentáciu dáva odpoveď na vyriešenie nasledovných otázok nastolených odvolateľom:
12. Pokiaľ ide o zodpovedanie otázky, či sa zmluva o úvere ako zmluvný typ bude spravovať príslušnými ustanoveniami Obch.z., pretože ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah i v prípade, ak je subjektom právneho vzťahu spotrebiteľ, tu súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený úverovou zmluvou uzatvorenou medzi žalobkyňou a žalovaným ako spotrebiteľský, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 1, 2 O.z. v znení účinnom do 31. marca 2015).
13. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v O.z. je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, „profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.
14. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o úvere, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah strán bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu na druhej strane vystupoval žalovaný ako fyzická osoba. Na strane dodávateľa tu vystupoval právny predchodca žalobcu zameraný na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré dodával i fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra na internete) a žalovaný vystupoval ako fyzická osoba, teda ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
15. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54 O.z.), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných typov.
16. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O.z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákony o ochrane spotrebiteľa (v čase uzavretia zmluvy aj aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.). Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca sa domáhal svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.
17. Podľa znenia § 52 ods. 1 O.z. v čase uzavretia zmluvy medzi stranami, zmluva o úvere pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 O.z. spadala, hoci je uzavretá podľa Obch.z. ale jej charakteristickým znakom je, že je uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
18. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený zmluvou zo dňa 28. novembra 2013 je nevyhnutné posudzovať podľa O.z., ako aj podľa zákonov o ochrane spotrebiteľa (v čase uzavretia zmluvy aj aktuálne platný zákon č. 250/2007 Z. z.) a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obch.z.). S poukazom na doposiaľ uvedené, vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je zákon č. 250/2007 Z. z., ako i § 52 a nasledujúcich O.z., má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obch.z., je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení O.z., prípadne príslušných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.
19. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 O.z., podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy, ktorá by bola na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy obchodnoprávnej. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
20. Pokiaľ ide o Novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z.z., táto definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 O.z.), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia O.z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že O.z. bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obch.z. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu O.z. na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. marca 2013, sp. zn. 6MCdo/4/2012 odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 O.z.
21. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety O.z., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia O.z., aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 O.z. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo/17/2014.
22. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon" síce nezakladá právne následky pre minulosť, ale buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchá výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené (sťažená výlučnosť). Nepravé spätné pôsobenie zákona len znamená, že nový zákon zachytáva (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.
23. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.
24. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru v tomto odseku odvolací súd dopĺňa, že závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98), na ktoré správne poukázal aj súd prvej inštancie v odseku 29 napadnutého rozsudku, boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru", Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.
25. K odvolacej argumentácii žalobcu sa žiada dodať i to, že vyššie uvedený záver nie je v rozpore ani so znením ust. § 502 ods. 1 Obch.z., podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona, keďže právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku žalobcovi bol priznaný nárok na vrátenie dlžnej sumy i s úrokmi (avšak za čas do zosplatnenia úveru). Znenie § 502 ods. 1 Obch.z. zakotvuje, že po zosplatnení úveru vzniká nárok na zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení.
26. Je možné ešte dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť skrátiť, tu i využitím práva odstúpiť od úverovej zmluvy. Pričom niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového vzťahu úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po ukončení zmluvy (po splatnosti) splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta).
27. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
28. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
29. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
30. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) C.s.p. sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
31. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
32. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 234 ods. 2 C.s.p.) musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 C.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 C.s.p. je nepreskúmateľné.
33. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
34. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí námietka žalobkyne, že postupom súdu prvej inštancie bolo porušené jej základné právo ako strany sporu na spravodlivý proces tým, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, keďže tento neobsahuje zákonné ustanovenie na základe, ktorého prvoinštančný súd uzavrel, že mu nepriznal úrok z úveru po zosplatnení. Zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu a to k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 C.s.p.) vo vzťahu k odôvodneniu zamietnutia úroku z úveru po splatnosti. Zároveň podľa odvolacieho súdu teda nedošlo ani k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch riadne právne aj vecne odôvodnil, keď konkrétne zákonné ustanovenia aj súd prvej inštancie riadne citoval v odsekoch 11 až 18 napadnutého rozsudku, pričom na podporu svojho právneho záveru súd prvej inštancie správne uviedol rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 143/98.
35. Žalobkyňa vo svojom odvolaní tak neuplatnila opodstatnene dôvod na odvolanie podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), h) C.s.p.
36. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V súvislosti s uvedenou námietkou treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v časti vyhovel. Pokiaľ žalobkyňa zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci konajúcim súdom, polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenie o nelogickosti rozsudku súdu prvej inštancie.
37. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a niektoré čiastkové práva, tvoriace právo na spravodlivý proces, zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu, však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práva strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Avšak ani k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu podľa záveru odvolacieho súdu nedošlo.
38. Žalobkyňa vo svojom odvolací ďalej poukázal za odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f), g) C.s.p., avšak tieto iba odcitoval v ich zákonnom znení bez toho, aby ich podporila konkrétnou odvolacou argumentáciou, čím odvolaciemu súdu znemožnila posúdiť rozhodnutie v napadnutom rozsahu aj s ohľadom na tieto odvolacie dôvody. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
39. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietnutej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok v napadnutej časti, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolaním nenapadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov), potvrdil.
40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
41. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.