Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Cpr/2/2022

Uznesenie

Okresný súd Bratislava III, vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalobkyne (navrhovateľka): G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. 9, Q., zastúpený Weis & Partners s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 30/B, Bratislava, IČO: 47234776, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 258/8, Bratislava, IČO: 30 845 572, takto

rozhodol:

I. Súd zamieta návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 25.01.2022.

II. Súd nepriznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 25.01.2022 sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým súd (1) zakáže žalovanému vyžadovať od žalobcu podrobenie sa očkovaniu proti ochoreniu COVID-19, (2) zakáže žalovanému vydať akt prikazujúci žalobcovi podrobiť sa očkovaniu proti ochoreniu COVID-19, (3) zakáže žalovanému vyžadovať od žalobcu preukázanie sa dokladom o podrobení sa očkovaniu proti ochoreniu COVID-19, (4) uloží žalovanému povinnosť zdržať sa uloženia sankcie voči žalobcovi z dôvodu nepodrobenia sa očkovaniu proti ochoreniu COVID-19 a (5) zakáže žalovanému diskriminovať žalobcu z dôvodu nepodrobenia sa očkovaniu proti ochoreniu COVID-19. Zároveň sa domáhala náhrady trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia.

2. Žalobkyňa odôvodnila požadované neodkladné opatrenie skutkovými tvrdeniami, v rámci ktorých uviedla, že vedúci hygienik žalovaného vydal dňa XX.XX.XXXX Opatrenie k očkovaniu v rezorte obrany č. B.-XX-XXX/XXXX, ktoré nadobudlo účinnosť dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „Opatrenie 1“). Na realizáciu uvedeného Opatrenia vydal Náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR dňa XX.XX.XXXX Nariadenie č. B.-XXX/XXXX (ďalej len „Nariadenie náčelníka GŠ “), ktorým okrem iného nariadil očkovanie proti ochoreniu COVID-19 profesionálnym vojakom vyslaným na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky, profesionálnym vojakom zaradeným do deklarovaných príspevkov Ozbrojených síl Slovenskej republiky pre NATO a EÚ s dobou pohotovosti do 60 dní od nasadenia, profesionálnym vojakom vyslaným na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky na zahraničnú služobnú cestu a zamestnancom rezortu obrany, ktorí sú vysielaní na zahraničnú služobnú cestu, a to najneskôr 50 dní pred ich vyslaním. Predmetné Nariadenie náčelníka GŠ neskôr Náčelník GŠ Slovenskej republiky upravil dokumentom s názvom Doplnok č. l zo dňa 22.11.2021 prijatým pod č. ŠBSP-121-1/2021 (ďalej len „Doplnok č. l“), ktorým došlo k zmene termínu uskutočnenia vakcinácie proti ochoreniu COVID-19 tak, že ich kompletná vakcinácia má byť ukončená najneskôr 60 dní odo dňa účinnosti Nariadenia náčelníka GŠ, tzn najneskôr do 27.12.2021. Týmto Doplnkom č. 1 bolo uvedené nariadenie doplnené o bod č. 5, v zmysle ktorého má byť profesionálnemu vojakovi, ktorý nesplní predmetné povinnosti, uložené disciplinárne opatrenie podľa , resp. podľa . Uvedené opatrenia sa nemali vzťahovať

na vojakov, ktorí prekonali ochorenie COVID-19 a sú v ochrannej lehote 90 dní, kedy nie je odporúčané vykonať očkovanie, ak sa títo preukážu potvrdením od ošetrujúceho lekára o prekonaní ochorenia COVID-19. Nariadenie náčelníka GŠ v znení Doplnku č. l neskôr Náčelník GŠ upravil Doplnkom č. 2 zo dňa 29.11.2021, prijatým pod č. ŠBSP-121-4/2021 (ďalej len „Doplnok číslo 2“), o zákaz vysielať na zahraničné služobné cesty profesionálnych vojakov a zamestnancov rezortu obrany, ktorí nie sú plne očkovaní proti ochoreniu COVID-19. Ďalej navrhovateľ uviedol, že vedúci hygienik MO SR vydal dňa 21.12.2021 Opatrenie k očkovaniu v rezorte obrany č. VÚHE-30-224/2021 (ďalej len „Opatrenie 2“), ktorým podľa ustanovenia , vyhlášky č. a podľa zdravotníckeho štandardu NATO, STANAG, nariadil vykonať očkovanie profesionálnych vojakov, kontrolu očkovania, hlásenie o vykonanom očkovaní, uchovávanie a manipuláciu s očkovacími látkami a spôsob prevodu záznamov o očkovaní pri ich prevzatí do starostlivosti zdravotníckeho zariadenia, a ktorým zároveň zrušil Opatrenie 1. Následne vedúci hygienik vydal dňa 30.12.2021 Opatrenie k očkovaniu v rezorte obrany č. VÚHE-30-230/2021 (ďalej len „Opatrenie 3“), ktorým došlo k oprave zrejmej chyby v písaní Opatrenia 2. V nadväznosti na vydané Opatrenia 2 a 3 vydal Náčelník GŠ SR Doplnok č. 3 z januára 2022 pod č. , ktorým doplnil Nariadenie náčelníka GŠ v znení Doplnku č. l a Doplnku č. 2 o vyhlásenie, že uvedené Nariadenie náčelníka GŠ v znení Doplnkov č. l , č. 2 a č. 3, slúži na vykonanie Opatrenia 2. Zároveň ním došlo k zmene definície osôb, ktorým je nariadené očkovanie proti ochoreniu COVID-19 tak, že tými osobami sú profesionálni vojaci plniaci úlohy podľa ustanovení § l06 ods. l písm. a) až i) a ďalších výcvikov podľa predmetného zákona, profesionálni vojaci vyslaní na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky podľa ustanovení Z. z„ profesionálni vojaci zaradení do deklarovaných príspevkov Ozbrojených síl republiky pre NATO a EÚ s určenou dobou pohotovosti k nasadeniu, profesionálni vojaci vyslaní na plnenie úloh mimo územia SR na zahraničnú služobnú cestu podľa a zamestnanci rezortu obrany, ktorí sú vysielaní na zahraničnú služobnú cestu, pričom kompletná vakcinácia má byť ukončená do 60 dní od nadobudnutia účinnosti Doplnku č. 3. Okrem toho došlo Doplnkom č. 3 zároveň k nahradeniu bodu 5 písm. b) Nariadenia Náčelníka GŠ v znení Doplnkov č. 1 a č. 2 znením, podľa ktorého Náčelník Generálneho štábu zakazuje vysielať na zahraničné služobné cesty profesionálnych vojakov a zamestnancov rezortu obrany, ktorí nie sú plne očkovaní/ preočkovaní proti ochoreniu COVID- 19. Nariadenie Náčelníka GŠ v znení Doplnkov č. 1, č. 2 a č. 3 neskôr Náčelník GŠ SR upravil Doplnok č. 4 zo dňa 20.01.2022 prijatým pod č. OdVS-4-17/2022- PravO (ďalej len „Doplnok č. 4“), ktorým došlo de facto k úplnému nahradeniu predchádzajúceho znenia Nariadenia Náčelníka GŠ v znení Doplnku č. 1, Doplnku č. 2 a Doplnku č. 3, s výnimkou lehôt v zmysle bodu 3. Nariadenia Náčelníka GŠ v znení Doplnku č. 1 a č. 2, novým znením, podľa ktorého bolo nariadené očkovanie proti ochoreniu COVID-19 v prípade nutnosti a epidemiologickej situácie v danom mieste profesionálnym vojakom plniacim úlohy podľa ustanovení až i) zákona č. Z.z., profesionálnym vojakom plniacim úlohy ďalších výcvikov podľa , profesionálnym vojakom vysielaným na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky podľa ustanovenia , profesionálnym vojakom zaradeným do deklarovaných príspevkov Ozbrojených síl SR pre NATO a EÚ s určenou dobou pohotovosti k nasadeniu (Notice to Move), a profesionálnym vojakom vysielaným na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky na zahraničnú služobnú cestu podľa a to tak, aby kompletná vakcinácia bola ukončená v zmysle Doplnku č. 1 a č. 2 Nariadenia Náčelníka GŠ najneskôr do 60 dní odo dňa účinnosti Nariadenia Náčelníka GŠ, ktorým je deň vydania predmetného nariadenia (najneskôr do 60 dní odo dňa 28.10.2021), tzn. najneskôr do dňa 27.12.2021. Podľa navrhovateľky neodkladného opatrenia, sú v nadväznosti na uvedené velitelia, náčelníci a riaditelia na všetkých stupňoch velenia OS SR údajne povinní zabezpečiť, aby uvedené osoby boli plne zaočkované proti ochoreniu COVID-19 jednodávkovou vakcínou, resp. v prípade dvojdávkovej vakcíny oboma dávkami vakcíny, za účelom zvýšenia ochrany príslušníkov Ozbrojených síl SR proti nebezpečenstvu prenosných ochorení, pre zabezpečenie udržania operačnej pripravenosti a akcieschopnosti priamo podriadených útvarov a zariadení GŠ Ozbrojených síl SR, veliteľstiev, útvarov a zariadení Ozbrojených síl SR. Preto Veliteľ Úradu logistického zabezpečenia Ozbrojených síl Slovenskej republiky vydal dňa 25.11.2021 Nariadenie č. ÚLZ-91-129/2021 na realizáciu predmetných Opatrení vedúceho hygienika MO SR a Nariadenia Náčelníka GŠ v znení jeho Doplnkov a na ich realizáciu Veliteľ 4. pluku logistiky Trenčín, vydal dňa 04.01.2022 Nariadenie č. . Podľa názoru žalobkyne po zrušení Opatrenia 1 vedúceho hygienika nebolo možné Doplnkom č. 3 a č. 4 zmeniť určenie Nariadenia Náčelníka GŠ v znení jeho Doplnkov, ktoré bolo vydané na jeho realizáciu a na realizácia Opatrenia 2 a Opatrenia 3 vedúceho hygienika, nakoľko je podľa žalobkyne nevyhnutné vydať nové nariadenie miesto vydávania doplnkov k Nariadeniu Náčelníka GŠ, vydaného na realizáciu Opatrenia 1. Preto aj zo strany Veliteľa

Úradu logistického zabezpečenia SR a Veliteľa 4. pluku logistiky Trenčín je nevyhnutné vydať nové nariadenie, na realizáciu Opatrenia 2 a 3 vedúceho hygienika a prípadného aj nového nariadenia Náčelníka GŠ. Zároveň však uviedla, že ani vydaním takéhoto nového nariadenia Náčelníka GŠ alebo Veliteľa Úradu logistického zabezpečenia Ozbrojených síl Slovenskej republiky alebo Veliteľa 4. pluku logistiky Trenčín, podľa žalobkyne nebude možné trvať na povinnom očkovaní dotknutých osôb.

3. K možnosti zavedenia povinného očkovania proti ochoreniu COVID-19 žalobkyňa poukázala na Čl. 13 ods. l SR a ďalej na ustanovenia ods. l písm. a) a b), a , , a , a a a , a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008. Podľa žalobkyne predmetná vyhláška určuje povinné očkovanie proti konkrétnym ochoreniam uvedeným vo vyhláške, medzi ktoré aktuálne ochorenie COVID-19 nepatrí. S poukazom na ustanovenie vyhlášky MZ SR č. , podľa ktorého „Ďalšie povinné očkovanie osoby v profesionálnom riziku nákazy môže nariadiť regionálny úrad.“ uviedla, že bez zmeny tejto vyhlášky je možné určiť povinné očkovanie proti ochoreniu COVID-19 iba osobám v profesionálnom riziku nákazy, pričom zároveň uviedla, že takéto povinné očkovanie, ako aj okruh osôb, na ktoré sa má predmetné očkovanie vzťahovať, môže určiť iba regionálny úrad verejného zdravotníctva. Konštatovala, že zmenou uvedené vyhlášky je možné nariadiť povinné očkovanie proti ochoreniu COVID-19 aj iným než uvedeným osobám. Mimoriadne povinné očkovanie môže nariadiť iba Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v prípade mimoriadnej epidemiologickej udalosti. Na základe toho žalobkyňa konštatovala, že síce vedúci hygienik MO SR nie je oprávnený nariadiť všeobecné povinné očkovanie nad rámec existujúcej právnej úpravy, avšak profesionálny vojak je podľa povinný podrobiť sa aj nepovinnému očkovaniu, ktoré sa pre neho stáva povinným očkovaním na základe príkazu nadriadeného na podrobenie sa takémuto očkovaniu. V tejto súvislosti žalobkyňa odkázala aj na 5 Z .z.. Potom vedúci hygienik MO SR môže v zmysle vyššie uvedeného nariadiť povinné očkovanie profesionálnych vojakov aj nad rámec existujúcej právnej úpravy, napríklad prostredníctvom opatrenia. Avšak akékoľvek povinné očkovanie (aj vo vzťahu k profesionálnym vojakom) môže byť nariadené výlučne iba očkovacími látkami schválenými na ich použitie Slovenskou republikou alebo Európskou liekovou agentúrou (EMA). Podľa žalobkyne však medzi schválenia udelené očkovacej látke Slovenskou republikou alebo agentúrou EMA, ktoré umožňujú nariadenie povinného očkovania takouto látkou, nepatrí tzv. Emergency Use Authorization, teda dočasné schválenie vakcíny na núdzové použitie. Preto do doby, kým niektorá z vakcín proti ochoreniu COVID-19 prejde jej testovacou fázou a Slovenská republika alebo agentúra EMA jej udelí trvalé povolenie na jej použitie, nebude možné nariadiť ňou povinné očkovanie žiadnej skupine osôb nachádzajúcej sa na území Slovenskej republiky.

4. Žalobkyňa ďalej s poukazom na znenie článku 3 a článkov 6 a 7 Charty základných práv EÚ, SR a ustanovení a , , až h) a a uvedené skutočnosti uviedla, že z nich jasne vyplýva, že pokiaľ budú očkovacie látky proti ochoreniu COVID-19 v testovacej fáze, nebude možné nariadiť nimi povinné očkovanie pre žiadnu časť obyvateľstva SR, a to ani v prípade existencie materiálnych dôvodov pre zavedenie povinného očkovania akejkoľvek skupiny osôb, bez ohľadu na prípadný prísľub SR na odškodnenie osôb zasiahnutými nepriaznivými vedľajšími účinkami vakcíny proti ochoreniu COVID-19. Podľa názoru žalobkyne totiž v testovacej fáze nie je možné určiť, aké budú mať vakcíny dôsledky na ľudské zdravie. V tejto súvislosti odkázala aj na , podľa ktorého možno biomedicínsky výskum vykonať iba so súhlasom osoby. Žalobkyňa ďalej zdôvodnila svoj návrh rozsiahlymi úvahami o absencii materiálnych dôvodov pre zavedenie povinného očkovania a pre obmedzenie základných práva a slobôd nezaočkovaných osôb konštatujúc, že materiálne dôvody pre obmedzovanie základných práv a slobôd, napríklad aj v podobe nariadenia povinného očkovania, spočívajú v skutočnosti, že došlo, alebo že bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, pričom situáciu nie je možné vyriešiť miernejším spôsobom (a samozrejme za predpokladu, že prijaté obmedzenia sú spôsobilé zmierniť ohrozenie života a zdravia osôb). K materiálnym dôvodom sa logicky pridávajú ďalšie materiálne dôvody preukazujúce dôvodnosť obmedzenia konkrétnych základných práv a slobôd počas trvania ohrozenia života a zdravia osôb. Rovnako ani iné práva a slobody nie je možné obmedzovať bez existencie materiálnych dôvodov na takýto postup (a samozrejme za súčasného splnenia formálnych podmienok pre ich obmedzenie).

5. Ďalej žalobkyňa konštatujúc, že kompetentné orgány verejnej moci ku dnešnému dňu nepoznajú skutočný stav situácie v Slovenskej republike v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID-19, o čom podľa žalobkyne svedčí fakt, že všetky štatistiky Slovenskej republiky ohľadom predmetného ochorenia sú vypracovávané na základe výsledkov testovania populácie RT-PCR testami, avšak kompetentné orgány štátnej správy nemajú informácie o parametroch uvedených testov tiež tvrdila, že viaceré lekárske štúdie upozorňujú na nevhodnosť RT-PCR testov a antigénových testov na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID-19 u testovaného a potenciálnej možnosti prenosu tohto ochorenia na ďalšie osoby prostredníctvom testovaného. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že testy od začiatku detegujú okrem COVID-19 množstvo ďalších látok, ktoré sa môžu nachádzať v tele testovaného, avšak nemajú s ochorením COVID-19 nič spoločné, čoho dôsledkom je podľa žalobkyne falošná negativita. V tejto súvislosti poukazovala na rozhodnutie Viedenského správneho súdu zo dňa 24.03.2021, sp. zn . VGW-103/048/3227/2021-2, v ktorom súd okrem iného uviedol, že PCR testy vôbec nie sú vhodné na diagnostiku ochorenia COVID-19 a na stanovenie infekčnosti testovaného, pričom na základe vedeckých štúdií, dôvody zákazu vychádzania uvádzaného viedenskou políciou stoja na nesprávnom základe. Tento súd tiež spochybnil kritériá a definície používané na určenie počtu nakazených na koronavírus. Žalobkyňa na základe toho uviedla, že ak kompetentné orgány štátnej správy pri posudzovaní existencie hrozby ohrozenia života a zdravia osôb v súvislosti s ochorením COVID-19 vychádzajú zo štatistík vypracovaných na základe výsledkov testovania populácie nevhodnými testami, potom tieto výsledky testovania populácie a z nich vychádzajúce štatistiky, nie sú vhodnými podkladmi pre rozhodovanie kompetentných orgánov verejnej moci vo vzťahu k otázke zavedenia povinného očkovania, či k prijímaniu rozhodnutí obmedzujúcich základné práva a slobody, nakoľko neodzrkadľujú reálny stav situácie ochorenia COVID-19 v Slovenskej republike. Ďalej žalobkyňa odkázala aj na stanovisko odvolacieho súdu v Lisabone, ktorý sa stotožnil s názorom, že testovanie nemožno nariadiť žiadnym normatívnym spôsobom, pretože ide o úkon vo výlučnej kompetencii lekára, ktorý je oprávneným subjektom na vydanie lekárskeho predpisu či lekárskej diagnózy, ide o lekárske úkony, ktorých výkon je vo výlučnej kompetencii lekára a na jeho výlučnú zodpovednosť, pričom by samozrejme lekár mal vždy pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti získať informovaný súhlas pacienta. Preto podľa žalobkyne je lekársky predpis na vykonanie pomocných diagnostických metód (testu na detekciu ochorenia COVID-19), ako aj samotná diagnostika existencie ochorenia COVID-19, vo vzťahu ku každému človeku vo výlučnej kompetencii lekárov a zdravotníckych pracovníkov a ich nariadenie a aj ich vykonanie je výlučne na ich zodpovednosti. Testovanie na zistenie prítomnosti ochorenia COVID-19 je vykonávané bez predchádzajúceho pozorovania, či vzhliadnutia testovaného človeka, testovanie na mnohých odberných miestach nie je vykonávané zdravotníckym personálom, alebo aspoň pod dozorom zdravotníckeho personálu, pričom odber biologického materiálu je vykonávaný bez právne relevantného informovaného súhlasu pacienta, tzn. že ide o úkon non lege artis. Podľa lisabonského súdu, súčasné vedecké dôkazy nedokážu z viacerých dôvodov potvrdiť, že RT-PCR test sám osebe deteguje bez akýchkoľvek pochybností prítomnosť vírusu SARS-CoY-2 u testovaného, z ktorých lisabonský súd zdôraznil to, že spoľahlivosť RT-PCR testov závisí od počtu cyklov, ktoré tvoria test, a spoľahlivosť RT-PCR testov závisí od množstva prítomnej vírusovej záťaže u testovaného. Lisabonský odvolací súd v citovanom rozsudku taktiež vyslovil, že pozbavenie fyzickej, pohybovej, alebo inej slobody (bez ohľadu na to, akú nomenklatúru tento príkaz predpokladá: uväznenie, izolácia, karanténa, profylaktická ochrana, zdravotný dohľad, atď.), na základe skutočnosti, ktorá nie je vyslovene predpokladaná všeobecne záväznými právnymi predpismi, je nutné posúdiť ako nezákonné zadržanie, bez ohľadu na subjekt, ktorý svojim rozhodnutím takýmto spôsobom obmedzil osobnú slobodu človeka, keďže takéto rozhodnutie je za daných okolností vydané nekompetentným subjektom a bez právneho základu. Ak RT-PCR testy nie sú vhodnými testami na zisťovanie prítomnosti ochorenia COVID- 19 u testovaného a na jeho potenciálnu možnosť prenosu tohto ochorenia na ďalšie osoby, potom ani výsledky testovania takýmito testami nemôžu byť relevantným základom pre rozhodovanie o otázke povinného očkovania, vyhlásenia a predlžovania núdzového stavu, či obmedzovania základných práv a slobôd obyvateľstva. V nadväznosti na uvedené poukázala žalobkyňa na diskriminačný (a teda protiprávny) charakter vymáhania plnenia povinností, pre ukladanie ktorých chýba materiálny základ. 6. Ďalej žalobkyňa vo všeobecnosti poukazovala na vymedzenie obsahu základných ľudských práva a slobôd, a to že sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv pozbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť). Preto aj keby boli v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky legislatívnym procesom prijaté právne predpisy, ktoré by obmedzovali základné ľudské práva a slobody iným než povoleným spôsobom, podľa žalobkyni by nebolo možné hľadieť na takéto predpisy ako na

platné a účinné, a to ani do času pozbavenia ich účinnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, keď ani Ústavný súd SR nemôže svojimi rozhodnutiami vysloviť zánik základných ľudských práv a slobôd. Opačný výklad by úplne popieral nezrušiteľnosť základných práv a slobôd zakotvenú nie len v Ústave SR, ale aj v ústavnom , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd či v Charte základných práv Európskej únie.

7. Ďalej žalobkyňa rozvíjala úvahy o prezumpcii legálnosti právneho aktu, ktorý musí mať logické hranice a v prípade nečinnosti Ústavného súdu SR (ktorý ako jediný môže rozhodnúť o súlade právneho aktu s právnymi aktmi vyššej právnej sily, a aj to iba na návrh obmedzeného počtu subjektov), alebo v prípade zjavného zásahu právneho aktu do základných ústavných princípov či do medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (do pokojného stavu), nie je možné podľa žalobkyne absurdne trvať na prezumpcii legálnosti právneho aktu až do rozhodnutia ÚS SR o súlade takéhoto právneho aktu s právnymi aktmi vyššej právnej sily. Žalobkyňa poukazovala na to, že pri hierarchii právnych predpisov, sú medzinárodné zmluvy a dohovory zaväzujúce Slovenskú republiku na úrovni a ústavných zákonov, čo samozrejme nebráni prijatiu vnútroštátnej právnej úpravy rozširujúcej záväzky Slovenskej republiky z medzinárodných zmlúv a dohovorov. Ak by však zmenou vnútroštátnych právnych predpisov došlo k zásahu do existujúcich medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, znamenalo by to porušenie medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, čo zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky voči jej obyvateľom za škodu, ktorú im týmto Slovenská republika spôsobí. Žalobkyňa poukázala na článok 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny - Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 1.12.1999, v súlade s článkom 33 ods. 3. tohto Dohovoru, podľa ktorého záujmy jednotlivca sa v tejto oblasti úpravy nikdy nesmú podrobovať tzv. verejnému záujmu, pričom právo jednotlivca končí tam, kde sa začína právo iného. To platí pre všetky oblasti života, vrátane oblasti zdravia, o čom svedčí aj článok 5 Dohovoru. Preto bez informovaného súhlasu nie je možné nariadiť obyvateľstvu alebo jeho časti povinné očkovanie, hromadne ho nútiť absolvovať test na ochorenie COYID-19, nosiť prekrytie horných dýchacích ciest, dodržiavať karanténu, a pod. Konkrétne povinnosti je podľa žalobkyne možné ukladať jednotlivo osobám, u ktorých na to vznikol dôvod, tzn, že došlo k ich nákaze alebo prejavujú symptómy ochorenia, a pod., avšak osobu nevykazujúcu symptómy ochorenia, nie je možné nútiť absolvovať test na ochorenie COVID-19, či nosiť prekrytie horných dýchacích ciest, rovnako nemožno osobu nenakazenú ochorením nútiť absolvovať karanténu či inak obmedzovať jej slobodu pohybu a pobytu. Žalobkyňa na základe uvedeného tvrdila, že všeobecnú povinnosť vakcinácie, či povinnú vakcináciu určitej skupiny obyvateľstva, môže Slovenská republika určiť iba zákonom, a to iba očkovacou látkou schválenou agentúrou EMA na jej trvalé použitie.

8. Napokon žalobkyňa všeobecne poukázala aj na diskriminačný, tzn. protiprávny charakter právnych noriem, upravujúcich rozdielne zaobchádzanie s osobami, ktoré sa rozhodli dobrovoľne nezaočkovať proti ochoreniu COVID-19. Tvrdila, že nedôvodné rozlišovanie medzi očkovanými a neočkovanými osobami v podobe zvýhodňovania jednej skupiny osôb alebo v podobe znevýhodňovania druhej skupiny osôb predstavuje diskriminačné konanie, a preto je takéto rozlišovanie, napríklad aj prostredníctvom prijatých právnych predpisov, v rozpore s platným právom Európskej Únie. Preto podľa žalobkyne vo vzťahu k nariadeniu povinného očkovania skupiny osôb, definovanej v Dodatku č. 3 a vo vzťahu k prípadnému sankcionovaniu týchto osôb v prípade, ak sa odmietnu podrobiť povinnému očkovaniu, ide o jednoznačne diskriminačné konanie štátu, pretože podľa dostupných vedeckých štúdií a aj v zmysle vyjadrení samotných slovenských štátnych orgánov, sa môžu aj osoby očkované proti ochoreniu COVID-19 nakaziť ochorením COVID-19 a tieto osoby môžu ochorenie COVID-19 šíriť, pričom nemusia pritom vykazovať žiadne klinické príznaky ochorenia COVID-19. Tiež žalobkyňa tvrdila, že naopak u osôb, ktoré nie sú očkované proti ochoreniu COVID-19, je pravdepodobnosť asymptomatického šírenia ochorenia COVID-19 blížiaca sa k nule. Na základe toho podľa žalobkyne nie je zo strany štátu dôvodné pristúpiť k sankcionovaniu týchto osôb v prípade, ak sa odmietnu podrobiť povinnému očkovaniu, a takýto postup štátu by predstavoval diskriminačné, tzn. protiprávne konanie v rozpore s platným právom Európskej Únie, ktorým je Slovenská republika viazaná.

9. V rámci záverečného zhrnutia odôvodnenia návrhu na neodkladné opatrenie žalobkyňa ešte uviedla všeobecné úvahy o tom, že spoločnosť je v otázkach súvisiacich s ochorením COVID- 19 rozdelená, že vlády väčšiny krajín sveta naliehajú na očkovanie obyvateľstva aj napriek tomu, že viacerí vedci poukazujú na možné negatívne dôsledky očkovania proti ochoreniu COVID- 19, poukazujúc a citujúc

rôzne vyjadrenia a štúdie uverejnené na internetových stránkach a z pohľadu žalobkyne známych osôb vedeckého a lekárskeho prostredia (napr. prof. Bridle v apríli 2021 uviedol, že spike proteín je spojený s tvorbou Lewyho teliesok, ktorá súvisí s priónovými chorobami a vyjadril obavy, že vakcíny môžu spôsobovať nevyliečiteľné a vždy smrteľné priónové choroby, ako je demencia, Alzheimerova choroba a Creutzfeldt-Jakobova choroba (CJD), prof. U. Y., prof. V. B., B. B., H. F. a ďalší o aktuálnej situácii a opatreniach prijatých Ruskou federáciou sa zhodli, že skutočná prirodzená imunita a nie vakcinačná imunita, je najlepšou a najspoľahlivejšou ochranou proti vzniku ochorenia a tiež vyjadrili znepokojenie, že žiadna vakcína proti COVID-19 zatiaľ neprešla predchádzajúcimi fázami klinického výskumu a napriek tomu sa plošne používajú na základe dočasných povolení tzv. emergency use licences. Opätovne s odkazom na medzinárodné dohovory a normy EÚ, žalobkyňa uviedla, že vakcíny sa majú podávať iba v prípade, ak neexistuje žiaden iný účinný spôsob liečby, avšak v súčasnosti existuje schválená liečba prostredníctvom tzv. monoklonálnych proti látok - kasirivimab/imdevimab, pričom podľa žalobkyne je vakcinácia zbytočná v prípadoch mutujúcich vírusov a je podľa nej aj potvrdené, že aktuálne vakcíny schválené na ich núdzové použitie, sú neúčinné voči najnovšej mutácii vírusu SARS-CoV-2, tzv. Omicron, čo sa šíri zhodne všetkými prostriedkami masmediálnej komunikácie. K tomu bez zrejmej súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie amerického súdu, potvrdeného americkým odvolacím súdom, v zmysle ktorého vláda USA nariadením povinného očkovania zamestnancov proti ochoreniu COVID-19 pre súkromné spoločnosti so 100 a viac zamestnancami prekročila svoju právomoc, na základe ktorého americký úrad pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (OSHA), ktorý podlieha ministerstvu práce, v novembri 2021 pozastavil presadzovanie požiadavky na povinné očkovanie zamestnancov proti ochoreniu COVID-19 pre súkromné spoločnosti. Ďalej poukázala na to, že v Rezolúcii Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 2361 (2021) z 27.01.2021 sa v bode 7.1.5. nalieha na členské štáty Rady Európy a Európskej Únie, aby zriadili nezávislé vakcinačné kompenzačné programy na zabezpečenie kompenzácie za škody a ujmy z vakcinácie, ktoré sa netýkajú výslovne iba prípadov povinnej vakcinácie, ale vakcinácie ako takej, pretože uvedená rezolúcia akcentuje zásadu dobrovoľnosti očkovania a zákaz diskriminácie pre osoby, ktoré k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu nepristúpia. Na uvedenú rezolúciu nadväzuje citované nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/953 zo 14. júna 2021 o digitálnom COVID preukaze EÚ, v ktorom sa taktiež akcentuje potreba zabrániť priamej alebo nepriamej diskriminácii osôb, ktoré nie sú zaočkované, hoci aj z dôvodu, že sa rozhodli nenechať sa zaočkovať. Žalobkyňa upozornila aj na trestnoprávnu rovinu uvádzaných súvislosti podľa , a , v zmysle ktorých, sa trestom odňatia slobody potrestá ten, kto za krízovej situácie núti iného, aby niečo trpel, zneužívajúc jeho tieseň vyvolanú jeho nepriaznivými osobnými pomermi,; verejný činiteľ, ktorý za krízovej situácie v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu alebo prekročí svoju právomoc a napokon ten, kto za krízovej situácie obmedzuje iného vojaka na právach.

10. Na osvedčenie svojich tvrdení opísaných v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a nároku, ktorého ochrany sa domáha, žalobca npripojil nasledovné listinné dôkazy, a to: opatrenie vedúceho hygienika MO SR zo dňa 17.09.2021 vrátane prílohy č. 1, nariadenie náčelníka GŠ OS SR zo dňa 28.10.2021 na realizáciu opatrenia vedúceho hygienika zo dňa 17.09.2021 v znení doplnkov č. 1 až 4, nariadenie veliteľa ÚLZ OS SR zo dňa 25.11.2021, opatrenie vedúceho hygienika MO SR zo dňa 21.12.2021 vrátane prílohy č. 1, opatrenie vedúceho hygienika MO SR zo dňa 30.12.2021, nariadenie náčelníka GS OS SR zo dňa 01.12.2021, nariadenie veliteľa 4. plog zo dňa 04.01.2022, článok doc. JUDr. X. P., P., odborné stanovisko spolku RESETHEUS z.s., list o vyslaní PrV/zamestnancov do krátkodobých odborných kurzov zo dňa 30.12.2021 a nariadenie náčelníka GS OS SR zo dňa 21.01.2022.

11. Podľa (ďalej len „“) neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

12. Podľa , v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.

13. Podľa , k návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.

14. Podľa , ak súd nepostupoval podľa , nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa , inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

15. Podľa veta prvá , súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

16. Podľa , pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.

17. Podľa , ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami.

18. Neodkladné opatrenie je procesným prostriedkom poskytnutia reálnej a efektívnej súdnej ochrany pri bezprostrednom ohrození práva. Danosť práva, ktorého ochrany sa ním navrhovateľ domáha musí byť aspoň osvedčená. Potom je základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi účastníkmi, alebo existencia obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené. Hoci súd pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nemusí nariadiť pojednávanie ( ), a rozhoduje bez vykonania dokazovania, danosť konkrétneho práva ako predpokladu na nariadenie neodkladného opatrenia musí byť zo strany jeho navrhovateľa aspoň osvedčená.

19. Osvedčenie chráneného práva sa realizuje tým, že tvrdené skutočnosti v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, z ktorých sa odvodzuje dôvodnosť a zakladá predpoklad pre jeho nariadenie, budú nesporné skutočnosti alebo skutočnosti podložené (osvedčené) napr. listinnými dôkazmi, prípade inými dôkaznými prostriedkami, na základe ktorých možno bez väčších pochybností prijať pravdivosť tvrdení navrhovateľa, slúžia k objasneniu veci a boli získané zákonným spôsobom ( ). Ide o premietnutie základného princípu civilného sporového konania spočívajúceho v tom, že strana sporu (tzn. aj navrhovateľ neodkladného opatrenia) je povinná opísať konkrétne skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, vymedzujúce sporný právny vzťah, čím si plní tzv. povinnosť tvrdenia. Na túto povinnosť nadväzuje dôkazná povinnosť strany sporu (tzv. dôkazné bremeno); v danom prípade ide o povinnosť osvedčiť opísané rozhodujúce skutočnosti, odôvodňujúce potrebu navrhovanej neodkladnej úpravy. Kumulatívne splnenie týchto povinností ( ), zakladá predpoklad úspechu v konaní o nariadení neodkladného opatrenia. Civilné sporové konanie vychádza z tzv. formálneho chápania pravdy, podľa ktorého súd nezisťuje skutočnú pravdu, ale za pravdu považuje len takú stranou sporu tvrdenú skutočnosť, ktorá bola preukázaná, resp. v prípade neodkladného opatrenia bez vykonania dokazovania na pojednávaní bola aspoň osvedčená. Následkom neunesenia povinnosti osvedčiť opísané rozhodujúce skutočnosti, ktorými navrhovateľ odôvodnil potrebu neodkladnej úpravy a skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, je neúspech v konaní. Dokazovať nie je potrebné skutočnosti vymedzené v .

20. Súd v danom prípade, predovšetkým skúmal, či návrh spĺňa zákonné požiadavky z hľadiska predpísaných náležitostí ( ) a či nie je daný postup podľa na jeho odmietnutie pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť a absenciu listín, na ktoré sa odvoláva, otázku vecnej príslušnosti súdu (tzn. či podľa obsahu nejde o správnu žalobu v zmysle a nasl. ). Pritom je vždy rozhodujúce zodpovedanie otázky, či vady návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bránia v pokračovaniu v konaní alebo nie, pričom túto otázku je potrebné vyhodnotiť vždy individuálne v každom jednotlivom prípade. Pokračovaniu v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nemusí nevyhnutne brániť ani absencia tých rozhodujúcich skutočností, ktoré hodnoverne osvedčujú dôvodnosť a trvanie nároku alebo absencia dôkazov a listín, ktoré má navrhovateľ pripojiť v zmysle . Tieto vady návrhu sú však v konečnom dôsledku častým dôvodom na jeho zamietnutie pre nedostatočné osvedčenie práva, ktorého ochrany sa navrhovateľ dovoláva. Zodpovednosť za vlastnú procesnú aktivitu, za dôsledné koncipovanie návrhu a za zabezpečenie a predloženie príloh, na ktoré sa vo svojich tvrdeniach odvoláva, je výlučne na navrhovateľovi. Preto ak navrhovateľ v návrhu uvedie opis rozhodujúcich skutočností, avšak nie je dostatočným na nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia, nevyhnutným následkom je zamietnutie jeho návrhu.

21. Z obsahu navrhovaného neodkladného opatrenia, odhliadnuc od široko koncipovaných úvah ohľadom opatrení, ktoré boli prijaté v súvislosti s vyvíjajúcou sa pandemickom situáciou a šírením vírusového ochorenia (COVID-19) vyplýva, že žalobkyňa sa ním domáha voči žalovanému zákazu vyžadovať od žalobkyne ako profesionálneho vojaka podrobiť sa očkovaniu, zákazu vydať akt prikazujúci takéto očkovanie, zdržať sa uloženia sankcií pokiaľ sa očkovaniu nepodrobí, a z tohto dôvodu zákaz diskriminovať žalobkyňu.

22. K otázke diskriminácie navrhovateľky neodkladného opatrenia súd uvádza, že zásada rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie je zakotvená v Čl. I Základných zásad a v a , neznamená len rovnaké zaobchádzanie s ľuďmi v rovnakých situáciách, ale aj nerovnaké zaobchádzanie s ľuďmi v nerovnakých situáciách. K odlišnému zaobchádzaniu, ktoré nie je objektívne a ospravedlniteľné dochádza vtedy, keď neexistuje legitímny cieľ, primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Povinným subjektom dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania je štát, neštátne subjekty, fyzické osoby a právnické osoby. Pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov vyplývajú zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie predovšetkým z Antidiskriminačného zákona.

23. Inak povedané, argumentácia žalobkyne a ňou stručne opísané rozhodné konkrétne skutkové okolnosti vo veci predmetného návrhu, sa dotýkali porušovania zásady rovnakého zaobchádzania v rámci jej štátnej služby profesionálneho vojaka, podľa antidiskriminačného zákona, z dôvodu odmietania žalobkyne podrobiť sa povinnosti očkovaniu proti ochoreniu COVID-19, v jej postavení profesionálneho vojaka, čo by bolo možné považovať za „diskrimináciu z dôvodu iného zmýšľania“ (§ 2, § 2a, § 6 ods. 1 a 2 a v nadväznosti na § 8 Antidiskriminačného zákona).

24. Na základe uvedeného je potom právnym rámcom navrhnutého neodkladného opatrenia podľa opísaných skutkových okolností, právny vzťah žalobkyne ako profesionálneho vojaka a žalovaného, upravený o štátnej službe profesionálnych vojakov, Čl. 1 v nadväznosti na , (antidiskriminačný zákon) a ďalej príslušné ustanovenia zákona č o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, v nadväznosti na <https:// www.zakonypreludi.sk/zz/2015-281>ustanovenia upravujúce neodkladné opatrenie ( a nasl.).

25. Ohľadom odkazu navrhovateľky na porušovanie platného práva Európskej únie, Charty a Dohovoru súd uvádza, že ustanovenia Charty základných práv Európskej únie, ktorá je od 01.12.2009 súčasťou primárneho práva EÚ, respektíve Dohovoru, na ktoré sa navrhovateľka odvolávala, nie sú priamo aplikovateľné na daný právny vzťah, nakoľko ustanovenia Charty sa vzťahujú na členské štáty len ak vykonávajú právo Únie (Čl. 51 ods.1). Uvedené je potrebné chápať v tom kontexte, že pre vnútroštátne právo, sú ustanovenia Charty okrem iného predovšetkým významným interpretačným pravidlom a ich priamy účinok sa uplatňuje najmä v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, v rámci skúmania ústavnosti a zákonnosti rozhodnutí a právnych aktov vnútroštátnych orgánov, resp. v rozhodovacích procesoch Súdneho dvora. Ide o všeobecné právne princípy, ktoré korešpondujú s ústavnými zásadami a princípmi obsiahnutými v Ústave SR a zväčša sú tieto všeobecné právne princípy implementované vo vnútroštátnom právnom poriadku. To znamená, že priama neaplikovateľnosť článkov Charty a Dohovoru je nahradená priamou aplikáciou vnútroštátnej úpravy v predpisov hmotného práva. Preto aj s odkazom na vyššie uvedené závery (odseky 22. až 24. uznesenia), tieto zdroje práva nevymedzujú hmotno právny rámec pre vzťah žalobkyne a žalovaného tak, aby ich bolo možné naň priamo aplikovať.

26. K veci súd ďalej uvádza, že služobný pomer profesionálneho vojaka a štátu, je upravený v osobitnom , pričom jeho charakteristickou črtou je vzťah podriadenosti profesionálneho vojaka vykonávajúceho štátnu službu, definovaný aj jeho špecifickým postavením oproti iným druhom štátnej služby, resp. pracovného pomeru, čo sa okrem iného odzrkadľuje aj v súvislosti s osobitnou úpravou sociálneho zabezpečenia, platových pomerov profesionálnych vojakov, atď.. Jednou zo základných povinností profesionálneho vojaka, danú zákonom (), ktorej sa profesionálny vojak nemôže žiadnym spôsobom zbaviť a vyjadrujúcu uvedenú podriadenosť, je dodržiavanie služobnej disciplíny, čo okrem iného znamená aj zákonnú povinnosť profesionálneho

vojaka dodržiavať vojenskú prísahu, vojenské rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny veliteľov, v rámci SR, ústavných zákonov, zákon a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Je zrejmé, že ani uvedená povinnosť profesionálneho vojaka, vyplývajúca z jeho silnej podriadenosti k svojim veliteľom nemôže byť absolútna, a preto zákon v ustanovení vymedzuje postup v prípade, ak sa profesionálny vojak domnieva, že nariadenie, príkaz, rozkaz a pokyn veliteľa je v rozpore SR, ústavnými zákonmi, zákonmi a pod., podľa ktorého je profesionálny vojak povinný upozorniť veliteľa na takýto rozpor. V prípade, že veliteľ aj naďalej trvá, na splnení takéhoto rozkazu, nariadenia alebo pokynu, profesionálny vojak je po písomnom potvrdení veliteľa povinný splniť aj takýto rozkaz, nariadenie, alebo pokyn veliteľa, hoci sa domnieva, že je v rozpore s SR alebo zákonmi. Jediným prípadom, kedy zákon dáva profesionálnemu vojakovi právo odmietnuť rozkaz pokyn alebo nariadenie, o ktorom sa domnieva, že je v rozpore s SR alebo zákonom je prípad, ak by ním spáchal trestný čin alebo priestupok (), pričom povinnosťou profesionálneho vojaka je túto skutočnosť oznámiť najbližšie nadriadenému veliteľa, ktorý vydal takýto rozkaz, príkaz, nariadenie alebo pokyn.

27. V danom prípade žalobkyňa predovšetkým žiadnym spôsobom skutkovo nevymedzila, v čom je diskriminovaná oproti ostatným profesionálnym vojakom v obdobnom postavení ako je ona sama, ani neuviedla v akom zaradení ako profesionálny vojak pôsobí, tak, aby bolo možné vôbec posúdiť či sa na ňu spomenuté opatrenia, dodatky a nariadenia náčelníka GŠ vzťahuje, keď v návrhu opísala najmä všeobecné názory na problematiku očkovania, respektíve povinného očkovania v súvislosti s epidémiou ochorenia COVID-19. Z návrhu vôbec nevyplývalo, či je jeho navrhovateľka profesionálnym vojakom plniacim úlohy podľa až i) , alebo je vyslaná na plnenie úloh mimo územia SR alebo zaradená do jednotiek NATO a EÚ s notice to Move alebo vyslaná na zahraničnú služobnú cestu podľa , tzn, že sa na ňu podľa opatrenia vzťahuje povinnosť očkovania. Možno konštatovať, že žalobkyňa nielenže neosvedčila ani len dostatočne neuviedla potrebné tvrdenia týkajúce sa diskriminácie jej osoby, ktorú v rámci návrhu deklarovala. Z ničoho nevyplýva, že by s ňou bolo zaobchádzané iným spôsobom, ako je zaobchádzané s ďalšími profesionálnymi vojakmi v rovnakom postavení, pre jej odlišné zmýšľanie v otázke očkovania.

28. Za daných okolností súd nemal osvedčenú danosť práva (porušenie zákazu diskriminácie), ochrany ktorého sa domáhala navrhovateľka vydaním neodkladného opatrenia.

29. Ďalej súd uvádza, že v súvislosti s opísaným stavom veci nebolo sporné, že žalovaný je podľa orgánom verejného zdravotníctva, ktorého činnosť riadi a za ktorú zodpovedá podľa vedúci hygienik, s právomocou vydať podľa opatrenie na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, a to formou osobitného a mimoriadneho očkovania, očkovania pred cestou do zahraničia a očkovania osobitných skupín obyvateľstva.

30. Práve na základe tejto právomoci vedúci hygienik Ministerstva obrany SR vydal za účelom účinnej ochrany profesionálnych vojakov pred zvýšeným nebezpečenstvom prenosných ochorení opatrenie dňa 21.12.2021 v znení zo dňa 30.12.2021, ktorým nariadil vykonať očkovanie, kontrolu očkovania, hlásenie o vykonanom očkovaní. V zmysle Čl. 4.1 písm. b) až d) uvedeného opatrenia podliehali očkovaniu proti ochoreniu COVID-19 výlučne profesionálni vojaci plniaci úlohy podľa až i) , profesionálni vojaci vyslaní na plnenie úloh mimo územia SR, profesionálni vojaci zaradení do jednotiek NATO a EÚ s notice to Move a profesionálni vojaci vyslaní na zahraničnú služobnú cestu podľa , pričom na realizáciu uvedeného opatrenia vedúceho hygienika bolo vydané Nariadenie náčelníka GŠ OS SR v znení Doplnku č. 4, ktoré sú profesionálni vojaci, ktorým bolo adresované, povinní podľa dodržiavať, rešpektovať a podrobiť sa mu. Ako už bolo uvedené, ide o zákonnú povinnosť profesionálneho vojaka, ktorej môže byť zbavený len zákonom predpokladaným spôsobom podľa až 5 . Obsah predmetného Nariadenia náčelníka GŠ OS SR naviac nadväzuje na ďalšiu zákonnú povinnosť profesionálnych vojakov, podľa , ktorou je povinnosť podrobiť sa očkovaniu a ďalším profylaktickým opatreniam súvisiacim s výkonom štátnej služby.

31. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ profesionálny vojak nedodrží Nariadenie náčelníka GŠ OS SR, dopúšťa sa porušenia svojej zákonnej povinnosti dodržiavať služobnú disciplínu podľa a zároveň aj porušenia povinnosti podrobiť sa očkovaniu podľa písm. ú) bodu 2 .

32. V takom prípade ide o zavinené porušenie alebo nesplnenie základných povinností profesionálneho vojaka a pokiaľ nejde o prípad, že by dodržaním služobnej disciplíny spáchal trestný čin alebo priestupok, podlieha disciplinárnej právomoci, ktorú voči profesionálnemu vojakovi má veliteľ, v rámci zákonom upraveného postupu, ktorým veliteľ vo vzťahu k profesionálnemu vojakovi uplatňuje nadriadenosť na mocenskej úrovni (tzv. disciplinárne konanie), výsledkom ktorého môže byť uloženie disciplinárneho opatrenia, voči, ktorému sa profesionálny vojak môže brániť odvolaním alebo prostredníctvom správnej žaloby.

33. Vzhľadom na popísaný právny stav a vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, súd konštatuje že, v danom prípade je účinným nástrojom ochrany práv žalobkyne zákonom stanovený postup a nie neodkladné opatrenie v navrhovanom znení, ktorého účelom je poskytnutie reálnej a efektívnej súdnej ochrany pri bezprostrednom ohrození práva neodkladnou úpravou pomerov alebo pri ohrození exekúcie osvedčeného práva. Uvedené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia v predmetnej veci splnené neboli a naviac by súd vydaním navrhnutého opatrenia, postupoval v rozpore so upravujúcim štátnu službu profesionálnych vojakov, ktorý pre prípad nesúhlasu profesionálneho vojaka s rozkazmi, príkazmi, pokynmi a nariadeniami veliteľa, upravuje presný postup a predpokladá iný spôsob ochrany práv profesionálneho vojaka (napr. upozornenie veliteľa na rozpor jeho nariadenia s SR a pod., odopretie splnenia nariadenia veliteľa, pokiaľ by ním mal byť spáchaný trestný čin alebo priestupok), v záujme zabezpečenia účelu a cieľa štátnej služby profesionálneho vojaka, jeho zákonnej povinnosti dodržiavať služobnú disciplínu ako aj plnenia úloh ozbrojených síl SR. Pokiaľ by súd nariadil neodkladné opatrenie v navrhnutom znení, takéto rozhodnutie by de facto poprelo zákonný postup a povinnosti profesionálneho vojaka dodržiavať služobnú disciplínu, tzn. aj nariadenie veliteľa podrobiť sa povinnému očkovaniu podľa bodu , a zároveň právo veliteľa na vydanie nariadenia, pokynu, príkazu alebo rozkazu profesionálnemu vojakovi v zmysle . Naopak, pokiaľ by aj uvedený predpísaný zákonný postup vyústil do disciplinárneho konania, v rámci ktorého je povinnosťou veliteľa zistiť objektívny skutkový stav, umožniť profesionálnemu vojakovi vyjadriť sa a navrhnúť dôkazy, prihliadnuť na dané okolnosti, mieru zavinenia alebo neuposlúchnutia, jeho následky a pod., zákon poskytuje dotknutému profesionálnemu vojakovi súdnu ochranu v rámci správneho súdnictva.

34. S poukazom na uvedené skutočnosti a dôvody, súd po preskúmaní návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, pre rozpor so a pre nesplnenie podmienok a zákonných predpokladov podľa z hľadiska preukázania potreby neodkladnej úpravy medzi stranami alebo hrozby exekúcie a napokon navrhovateľka ani neuviedla, čoho sa mieni domáhať vo veci samej ( ). Preto súd návrh podľa ako nedôvodný zamietol.

35. Súd záverom dopĺňa, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí zodpovedať všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu,,,,,,Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , , a podobne). Preto sa súd nezaoberal argumentáciou žalobkyne ohľadom jej polemiky o možnostiach povinného očkovania očkovacími látkami proti COVID-19, ktoré sú podľa nej len v testovacej fáze, úvahami o tom, či kompetentné orgány poznajú skutočný stav situácie v SR, či súd testy (RT-PCR al. Ag) vhodnými a dostatočne presnými pri zisťovaní vírusového ochorenia, či je všeobecne možné alebo nemožné nariadiť povinné očkovanie obyvateľov alebo určitej časti a ďalšími všeobecnými úvahami, nakoľko neboli právne významnými pre posúdenie a rozhodnutie veci a v tomto smere súd dáva do pozornosti analýzu MZ SR z januára 2022.

36. O nároku na náhradu trov konania vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd rozhodol tak, že žalovanému ako úspešnej strane sporu podľa tento nárok nepriznal, keďže mu žiadne trovy konania ani nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.