Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24CoCsp-22-2021.pdf
PDF · 109.51 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoCsp/22/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr. Andrey Dudášovej a JUDr. Ľubice Spálovej, v spore žalobkyne: D. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, XXX XX H. R. N., zastúpená Advokátskou kanceláriou Sidor a partneri, s.r.o., IČO: 52 635 970, so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie primeraného zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13Csp/56/2020
- 86 zo dňa 1. marca 2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 800 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1 Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (v ďalšom texte „zákon o ochrane spotrebiteľa“).
1.2 Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 19C/441/2015-192 zo dňa 16.09.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 23CoCsp/6/2020-234 zo dňa 29.06.2020 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.376,46 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.376,46 eura od 15.06.2017 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v plnom rozsahu, a to z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia, keď súd Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100045045 zo dňa 27.04.2012, č. 8500020698 zo dňa 28.01.2013 a č. 8500020702 zo dňa 28.01.2013, uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným posúdil za bezúročné a bez poplatkov. Súd prvej inštancie tak mal za preukázané, že žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne uplatnila na súde porušenie svojich práv, konkrétne nárok z bezdôvodného obohatenia, keď jej žalobe súd vo vzťahu k tomuto nároku priznanému uvedeným rozsudkom v celom rozsahu vyhovel. Splnila tak predpoklad, ktorý zákon o ochrane spotrebiteľa v ust. § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Žalovaný porušil svoje povinnosti dodávateľa v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tým, že zmluvy ním pripravené neobsahovali zákonom stanovené náležitosti, vo vzťahu k žalobkyni postupoval v rozpore so zákonom, používal nekalé obchodné praktiky a neplatné
zmluvné podmienky. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia nie je dané žiadnym konkrétnym postupom, závisí od úvahy súdu, akú sumu považuje v tom-ktorom prípade za primeranú s ohľadom na všetky okolnosti. Je pritom potrebné zohľadniť vyššie popísanú ujmu na strane žalobcu, ktorý musel pristúpiť k niekoľkoročnému súdnemu vymáhaniu svojej pohľadávky, trpel psychickým napätím a stresom, malo to nepriaznivý dopad na jeho finančnú situáciu a obstarávanie potrieb jeho rodiny, ktorú skutočnosť ani nie je potrebné iným spôsobom dokazovať. Po zhodnotení všetkých popísaných okolností dospel súd prvej inštancie k záveru, že suma 800 eur je primeraným finančným zadosťučinením pre žalobkyňu.
1.3 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný súdny poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“) tak, že žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech, vzniklo právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie svojich práv voči žalovanému. Neboli pritom tvrdené a súd ani sám nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 C. s. p.), pre ktoré by žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému nemal priznať. O výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne samostatným uznesením súdny úradník.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu napadol v zákonom stanovenej lehote žalovaný z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.).
2.1 Žalovaný vecne dôvodil tým, že vykonaným dokazovaním neboli preukázané skutočnosti a odôvodnenie napádaného rozsudku ani neobsahuje žiadne skutkové a právne závery nadväzujúce na vykonané dokazovanie, ktorými by sa preukázala dôvodnosť a výška zadosťučinenia v sume 800 eur. Z odôvodnenia napádaného rozsudku nevyplýva, na základe akého vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané psychické napätie a stres a nepriaznivý dopad na finančnú situáciu žalobcu. Odôvodnenie, podľa ktorého uvedené nie je potrebné dokazovať, nemá oporu v žiadnom zákone a je svojvoľným záverom. Odôvodnenie rozsudku je tak podľa žalovaného v rozpore s § 220 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V prípadoch nárokov, ktorých výška závisí od posúdenia súdu, nie je možné len stroho konštatovať, že určitá suma je podľa presvedčenia sudcu primeraná. Rozhodnutie musí byť opreté o konkrétne dokázané okolnosti, ktoré súd preukázateľne posudzoval, ďalej ako ich posudzoval a ako na ich základe dospel ku konkrétnej výške nároku. Rozhodnutie, ktoré dostatočne neobjasňuje dôvody, na základe ktorých bol zvolený určitý spôsob výkladu ustanovenia právneho predpisu, možno v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR považovať za „arbitrárne“ (svojvoľné) a „ústavne neakceptovateľné“. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach často vytýka všeobecným súdom, že „neozrejmili svoje myšlienkové pochody“, že bolo treba „hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov“, že ich záver je „iba vágne tvrdenie, z ktorého nevyplýva vysvetlenie, na základe akých úvah k nemu ... -3- súd dospel“ alebo že svoje rozhodnutie „vôbec nešpecifikovali a nekonkretizovali“ (napr. nálezy sp. zn. III. ÚS 311/07, sp. zn. I. ÚS 269/05 alebo sp. zn. III. ÚS 192/09). Zo znenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že finančné zadosťučinenie má byť primerané. Rozsudok ale túto primeranosť žiadnym spôsobom nezdôvodňuje a súčasne ani súd neuvádza, že účel označeného zákonného ustanovenia je možné odôvodniť až pri sume 800 eur. Žalovaný sumu 800 eur považuje za krajne neprimeranú, kedy jej výška nie je odôvodnená žiadnou osobitnou okolnosťou. Tým, že rozsudok je obsahovo a vecne nepreskúmateľný, absentujú v ňom základné skutočnosti, ktoré boli určitým spôsobom posudzované a na základe ktorých posúdenia súd určil uvedenú sumu ako oprávnenú v zmysle zákona, nie je možné napádať jeho vecnú (obsahovú) stránku. Odvolanie proti výroku o trovách konania žalovaný odôvodnil tým, že ide o výrok závislý od výroku vo veci samej.
2.2. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný si uplatnil v plnom rozsahu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že si bez akýchkoľvek pochybností v inom súdnom konaní úspešne uplatnila právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pri rozhodovaní
o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od získavaní plnení vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite. V konaniach predmetom ktorý bol súdny prieskum zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500020698 zo dňa 28.01.2013, zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100045045 zo dňa 27.04.2012 a zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500020702 zo dňa 28.01.2013 (t.j. 3 súdne konania) bolo preukázané, že veriteľ (dodávateľ služby ) v každom riešenom zmluvnom vzťahu porušil svoju povinnosť informovať spotrebiteľa úplne pravdivo o podstatných náležitostiach resp. informáciách o spotrebiteľskom úvere. V dôsledku neakceptovateľného postupu dodávateľa na úver (pri prijatí záveru o ich bezúročnosti a bezpoplatkovosti) zaplatila žalobkyňa podstatne viac, než bolo jej povinnosťou. Táto skutočnosť bezpochyby sa odzrkadlila nepriaznivo aj v majetkovej sfére žalobkyne, prípadne majetkovej sfére jej rodiny. Žalovaný porušil práva žalobkyne v dôsledku čoho jej nevznikla len ujma majetková, ale i nemajetková ujma. Žalobkyňa musela vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor (aby chránila svoje majetkové práva) proti žalovanému, ktorý ako podnikateľ v oblasti poskytovania úverov postupoval v rozpore so zákonom. Zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť (a i privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského úveru a teda k strate finančných prostriedkov žalobkyne. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný siahol na jej majetok aj prostredníctvom inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy, ktorý je v súdnej praxi vo vzťahu k spotrebiteľom považovaný za neprípustný. Rovnako je významná skutočnosť, že žalovaný prijímal platby, resp. vykonával zrážky až do sumy 9.281,79 eura, pričom žalobkyni sa na základe žaloby vrátila iba suma 3.376,46 eura. Zvyšnú časť bezdôvodného obohatenia žalovaný sám dobrovoľne nikdy nevrátil, teda vzniknutý stav nikdy sám dobrovoľne nereparoval. Žalobkyňa poukázala na niektoré rozsudky odvolacích súdov a rozsudok Najvyššieho sudu SR zo dna 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorý vo vzťahu k podstate primeraného zadosťučinenia uviedol, že „...Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú.“ Výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods. 5 ZOS môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže rovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu, ako je to v prejednávanej veci do skutočného vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom, bola aj spôsobená. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Žalovaný v odvolaní uvádza, že z odôvodnenia napádaného rozsudku nevyplýva, na základe akého vykonaného dokazovania súd mal preukázané psychické napätie a stres a nepriaznivý dopad na finančnú situáciu žalobcu. Odôvodnenie, podľa ktorého uvedené nie je potrebné dokazovať, nemá podľa žalovaného oporu v žiadnom zákone a je svojvoľným záverom. V uvedenej súvislosti žalobkyňa upriamila pozornosť na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný dosahoval plnenia prostredníctvom zrážok zo mzdy je už touto okolnosťou daný nespochybniteľný zásah do osobnej sféry žalobkyne a to z dôvodu nespochybniteľného zníženia jej životnej úrovne resp. jej rodiny, čo napokon aj súd v bode 18 rozhodnutia dôvodí. Nie je preto dôvodná námietka žalovaného v uvedenej súvislosti. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vzal do úvahy všetky funkcie primeraného zadosťučinenia o ktoré tiež oprel dôvodnosť požadovanej výšky žalobkyňou, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom popísal priebeh konania, stanovisko procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery vysvetlil jasne, presvedčivo a zrozumiteľne. Súd dôvodil (v bode 19-21 rozhodnutia) i priznanú výšku primeraného zadosťučinenia i úvahy ktoré súd viedli k tomu, aby rozhodol o tom, že suma 800 eur je primeraná satisfakcia pre žalobcu z dôvodu, že sa musel brániť v 3 súdnych konaniach pred žalovaným, tiež to že vo všetkých prípadoch bolo ustálené že jednoznačne k porušeniu práv žalobcu došlo, opakovane sa žalobkyňa snažila vec riešiť mimosúdnym urovnaním (bez reakcie žalovaného) a nezaťažovať súd ďalším konaním ( práve z naposledy uvedeného dôvodu urobila predmetom konania všetky zmluvy o spotrebiteľských úveroch (pri ktorých bolo porušenie preukázané právoplatným rozhodnutím), aby jednak zdôraznila závažnosť konania žalovaného, ale i to, aby súd nezaťažovala separátnymi konaniami). Je tiež zrejmé, že žalobkyňou žiadaná suma 800 eur je skutočne len symbolickou (v priemere k počtu zmlúv o spotrebiteľských úveroch, ktorými došlo k
porušeniu jej práv), preto nie je dôvodná námietka žalovaného ani v uvedenej súvislosti. Žalobkyňa má zato, že súd prvej inštancie postupoval procesne správne, dostatočne umožnil jednotlivým procesným stranám konať tak, aby nedošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Prvoinštančné konanie nemá žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, súd vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe takto vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Žalovaný neuviedol v rámci odvolania také dôvody, na základe ktorých by bolo potrebné zmeniť alebo zrušiť rozsudok prvoinštančného súdu v rozsahu, v akom ho žalovaný napadol odvolaním. Rozsudok v žalovaným napadnutom rozsahu, žalobkyňa považuje za správny riadne odôvodnený vychádzajúci z relevantnej právnej úpravy a výsledkov dokazovania.
3.1 Žalobkyňa žiadala odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávneným subjektom, zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.
5. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 800 eur. Nebolo pritom sporným, že medzi stranami sporu ide o spotrebiteľský vzťah, ktorý sa spravuje aj právnymi normami na ochranu spotrebiteľa.
6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Z dôvodu vyrovnania sa s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd konštatuje nasledovné:
9. Žalovaný v odvolaní namietal dôvodnosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni vo výške 800 eur podľa § 3 ods. 5 zákona na ochranu spotrebiteľa, keď najmä tvrdil, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku vo výške 800 eur, naviac súd prvej inštancie neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k priznaniu finančného zadosťučinenia práve v sume 800 eur.
10. Podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
11. Citované zákonné ustanovenie priamo zakotvuje, že ten spotrebiteľ, ktorý bol na súde úspešný za porušenie práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi, má nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Osobitným predpisom je aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zakotvuje vo svojich ustanoveniach povinnosti dodávateľa
- veriteľa, porušenie ktorých má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa spája vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie len s úspešnosťou spotrebiteľa na súde pri uplatnení práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi.
12. Z obsahu preskúmavaného spisu - z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa v predmetnej právnej veci právoplatným rozhodnutím súdu (rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 19C/441/2015-192 zo dňa 16.09.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 23CoCsp/6/2020-234 zo dňa 29.06.2020) úspešne voči žalovanému domohla uloženia povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie po tom, ako bol spotrebiteľský úver, ktorý jej žalovaný poskytol, posúdený za bezúročný a bez poplatkov. Voči žalovanému si teda žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie povinnosti žalovaným stanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch, čím jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.
13. S poukazom na uvedenú argumentáciu neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď nebola preukázaná dôvodnosť a výška priznaného nároku. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, najmä v ods. 14, 16 až 20 dostatočným spôsobom vysvetlil jednak právny základ nároku, jednak primeranosť výšky priznaného finančného zadosťučinenia.
14. Podľa Čl. 2 ods. 1 C. s. p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
15. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
16. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje (súhlasne s odvolateľkou) na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorý nepochybne najvyššou súdnou autoritou je a v záveroch ktorého je konštatované, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku zákonodarca pri uplatňovaní nároku na primerané zadosťučinenie nevyžaduje. Najvyšší súd súčasne konštatuje, že zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany, pričom preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, na ktorý správne zvolil a aplikoval príslušné právne normy. Z obsahu preskúmavaného spisu nevyplynul nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého by bolo možné konštatovať porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie tak rozhodol vecne správne, pričom svoje rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 220 C. s. p. odôvodnil. Odvolacie námietky žalovaného sú tak nedôvodné.
18. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté rozhodnutie postupom podľa citovaného ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.
19. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C. s. p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t. j. jednomyseľne (§ 393 ods. 2 C. s. p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).