Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2S-45-2019.pdf
PDF · 149.17 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/45/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa PhD., v právnej veci žalobcu Prešovské zdravotníctvo, a.s., so sídlom Nemocničná 7, 066 01 Humenné, IČO: 46 758 054, právne zastúpeného ACRES spol. s r.o., Advokátska kancelária, so sídlom Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia č. 101298200/2019 zo dňa 29.05.2019, na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vydal rozhodnutie č.102486791/2018 zo dňa 6.12.2018, ktorým podľa § 68 ods.6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Daňový poriadok) určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 489 538,34 Eur, t.j. znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2017 zo sumy 496 644,19 Eur na sumu 7105,85 Eur. Uvedené rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobca nesplnil podmienky definované v ustanovení § 54 ods. 2 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH) v znení platnom do 31.12.2017, pretože vykonal úpravu odpočítanej dane zo stavebných úprav budov a nebytových priestorov, ktoré si nevyžadovali stavebné povolenia, resp. zo stavebných úprav, ktoré neboli realizované na budovách, nebytových priestoroch a bytoch.
2. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že správca dane mu nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2017, ktorý vznikol z titulu uplatnenia úpravy odpočítanej pri investičnom majetku podľa § 54 zákona o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH), ktorý žalobca nadobudol v rokoch 2012 až 2016 a vo väčšine prípadov sa jedná o technické zhodnotenie nehnuteľností. V uvedenom období bol žalobca síce platiteľom DPH, avšak uskutočňoval zdaniteľné obchody iba oslobodené od dane, preto neuplatňoval pri obstaraní technického zhodnotenia odpočítanie dane a hodnota technického zhodnotenia spolu s daňou bola zahrnutá do obstarávacej ceny nehnuteľností. Od 1.1.2017 sa žalobca rozhodol, že nájom nehnuteľností už nebude od dane a v poslednom zdaňovacom období roka 2017 spoločnosť podľa § 54 zákona o DPH vykonala úpravu odpočítanej dane pri investičnom majetku. Postup správcu dane žalobca považoval za odporujúci § 54
ods. 2 písm. b) zákona o DPH a zásade neutrality DPH. V odvolaní žalobca poukázal na ustanovenie §54 ods. 2 zákona o DPH, na čl. 13b Nariadenia EÚ na účely uplatňovania smernice 2006/112/ES, ako aj na metodický pokyn FR SR k uplatneniu DPH pri službách vzťahujúcich sa na nehnuteľnosť v nadväznosti na vykonávacie nariadenie Rady EÚ č. 282/2011, taktiež na ustanovenie §119 ods.2 Občianskeho zákonníka a §43a ods. 1 Stavebného zákona a vyslovil, že realizované technické zhodnotenia sú nehnuteľným majetkom podľa smernice 2006/112/ES a zároveň sú investičným majetkom podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o DPH, keďže ich realizáciou sa stali neoddeliteľnou súčasťou budov a pre účely DPH je potrebné na ne nazerať ako na budovy. Namietal, že existencia stavebného povolenia nemá poukazujúc na nariadenie EÚ žiaden význam. Mal za to, že aplikácia mechanizmu úpravy odpočítanej dane pri technickom zhodnotení už skolaudovanej budovy, má byť rovnaká ako pri výstavbe novej budovy. Odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-184/04 a na nevyhnutnosť eurokonformného výkladu jednotlivých ustanovení zákona o DPH a taktiež na potrebu zachovania neutrality DPH. Neumožnenie úpravy odpočítanej dane pri stavebných úpravách inžinierskych stavieb by podľa názoru žalobcu viedlo k narušeniu zásady neutrality. Vyslovil, že postupom podľa vysloveného názoru správcu dane v jeho rozhodnutí by DPH súvisiaca s obstaranými úpravami zostala zahrnutá v zostatkovej cene inžinierskych stavieb a do ceny nájomného by tak vstupovala aj DPH, a teda by došlo k dvojitému zdaneniu a narušeniu základného princípu fungovania systému DPH. Poukazujúc na metodický pokyn FRSR žalobca konštatoval, že ani tento dokument nerozlišuje medzi pojmami budova a stavba, čo je zrejmé z príkladov č.1 až 3. Taktiež vyslovil, že uplatnená úprava odpočítanej DPH pri stavebných úpravách inžinierskych stavieb nevedie k žiadnej anomálii v systéme fungovania DPH a práve výsledok úpravy odpočítania dane je v súlade so zásadou neutrality.
II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
3. Finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán rozhodnutím č.101298200/2019 zo dňa 29.5.2019 potvrdilo napadnuté rozhodnutie správcu dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca vlastní nehnuteľnosti, ktoré prenajíma nemocniciam s poliklinikou Humenné, Vranov nad Topľou a Svidník. V rokoch 2012 až 2016 vykonal žalobca na nehnuteľnostiach stavebné úpravy a to rekonštrukciu rôznych oddelení, strechy chirurgického a interného pavilónu nemocníc v Humennom a Vranove nad Topľou, stavebné úpravy, prestavby a modernizácie priestorov nemocníc, zateplenie objektov, štruktúrované kabeláže na oddeleniach nemocnice Humenné a Vranov nad Topľou, AL steny a automatické dvere - hlavný vstup v NsP Svidník a Vranovskej nemocnici, modernizácia výťahov, areálové osvetlenie v nemocnici Humenné a podobne. Taktiež vykonal aj stavebné úpravy (stavebné práce), ktoré neboli realizované na budovách, a to vnútroareálové komunikácie - pokládka asfaltu, rozšírenie cesty, spevnené plochy a vnútroareálová komunikácia v areáli nemocnice Humenné, obnova vnútroarealovýeh komunikácií a parkovacích plôch v areáli Vranovskej nemocnice, technická rekultivácia - sadové úpravy v areáli nemocnice Vranov nad Topľou a Svidník a záhradný altánok Alabama. Do 31.12.2016 bol nájom oslobodený od dane podľa § 38 ods. 3 zákona o DPH. Od 1.1.2017 sa žalobca rozhodol, že nájom nehnuteľností už nebude oslobodený od dane, a preto si v decembri 2017 uplatnil nadmerný odpočet, ktorý vznikol v dôsledku vykonania technického zhodnotenia, rekonštrukcie a modernizácie týchto nehnuteľnosti, o ktoré bola zvýšená obstarávacia cena nehnuteľností vrátane DPH, preto žalobca vykonal úpravu odpočítanej dane podľa § 54 zákona o DPH. Správca dane právne uzavrel, že žalobca nesplnil podmienky na vykonanie úpravy odpočítanej dane, definované v ustanovení § 54 ods.2 písm. b) zákona o DPH v znení do 31.12.2017, pretože vykonal úpravu odpočítanej dane zo stavieb, ktoré nie sú budovami, nebytovými priestormi alebo bytmi, a nesplnil podmienky definované v ustanovení § 54 ods. 2 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom do 31.12.2017, pretože vykonal úpravu odpočítanej dane zo stavebných úprav budov a nebytových priestorov, ktoré si nevyžadovali stavebné povolenia, resp. zo stavebných úprav, ktoré neboli realizované na budovách, nebytových priestoroch a bytoch.
4. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 38 ods.3, ods.5, § 49 ods.1, ods. 2, ods. 3, § 54 ods.1, ods.2, ods.3, ods.5 zákona o DPH ako aj § 3 ods.1, ods.3, § 24 ods.1, ods.2, ods.4 Daňového poriadku a konštatoval, že žalobca nepredložil správcovi dane stavebné povolenia na vykonanie uvedených stavebných úprav, s výnimkou spevnených plôch, vnútroareálovej komunikácie v
areáli nemocnice v Humennom a zdrojovej stanice kyslíka, pretože tieto stavby boli uskutočňované na základe ohlásenia stavebných úprav a nevyžadovali stavebné povolenie.
5. S námietkami žalobcu sa žalovaný vysporiadal tak, že čo týka tvrdenia žalobcu, že technické zhodnotenie, resp. stavebné úpravy budov sú investičným majetkom a spadajú pod ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona o DPH, keďže ich realizáciou sa tieto stali neoddeliteľnou súčasťou budov, žalovaný poukázal na ustanovenie § 54 zákona o DPH v spojení s článkom 189 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. V zmysle uvedených ustanovení si môže platiteľ uplatniť odpočítanie dane iba pri investičnom majetku, pričom podľa uvedeného ustanovenia smernice si môžu členské štáty na účely uplatňovania článkov 187 a 188 smernice (úprava odpočítanej dane) vymedziť pojem investičný majetok, určiť výšku DPH, ktorá sa zohľadní pri úprave odpočítanej dane, prijať všetky potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby úpravou odpočítanej dane nevznikli neoprávnené výhody, a povoliť zjednodušenie administratívnych postupov. Ustanovenie § 54 ods. 2 zákona o DPH v znení platnom do 31.12.2017 upravovalo, že investičným majetkom na účely tohto zákona sú a) hnuteľné veci, ktorých obstarávacia cena bez dane alebo vlastné náklady sú 3 319,39 eura a viac a ktorých doba použiteľnosti je dlhšia ako jeden rok, b) budovy, stavebné pozemky, byty a nebytové priestory a c) nadstavby budov, prístavby budov a stavebné úpravy budov, bytov a nebytových priestorov, ktoré si vyžadovali stavebné povolenie podľa osobitného predpisu. Žalovaný poukázal na zmenu predmetného ustanovenia zákonom č. 334/2017 Z. z. zo 7. decembra 2017 s súčinnosťou od 01.01.2018, v zmysle ktorej došlo k zmene § 54 ods. 2 písm. b) tak, že sa slovo „budovy“ nahrádza slovom „stavby“, a v § 54 ods. 2 písm. c) tak, že v celom texte sa slovo „budov“ nahrádza slovom „stavieb“. Podľa prechodného ustanovenia zákona (§ 85kf ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) sa úprava odpočítanej dane pri stavbe inej ako budova bude vzťahovať len na tú stavbu, pri ktorej si platiteľ dane odpočítal daň po 31.12.2017. Na základe uvedeného žalovaný uzavrel, že pri stavbe „Spevnené plochy a vnútroareálové spojovacie komunikácie“ povolenej Mestom Humenné (príslušný stavebný úrad) stavebným povolením č. 7103/23252/2014-MI zo dňa 17.10.2014 (stavebník Nemocnica A. Leňa Humenné, a.s. pri nájomnej zmluve s vlastníkom pozemkov Prešovské zdravotníctvo, a.s.) na pozemkoch v k. ú. Humenné a pri inžinierskej stavbe „Zdrojová stanica kyslíka“ (stavebné povolenie č. 1319-4452/2014 zo dňa 06.10.2015) nie je možná úprava odpočítanej dane, pretože stavby (iné ako budovy) neboli do 31.12.2017 na účely uplatnenia úpravy odpočítanej dane vymedzené v ustanovení § 54 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. ako investičný majetok. Vo vzťahu k ďalším stavebným úpravám, pri ktorých žalobca uplatňoval úpravu odpočítanej dane, žalovaný konštatoval, že pri týchto nie je možná úprava, nakoľko tieto si nevyžadovali stavebné povolenia, a preto sa na účely uplatňovania § 54 zákona č. 222/2004 Z. z. nemôžu považovať za investičný majetok. Žalovaný taktiež uviedol, že do 31.12.2017 na účely uplatnenia úpravy odpočítanej dane neboli v ustanovení § 54 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. vymedzené ako investičný majetok ani stavebné úpravy (práce) na stavbách (iných ako boli uvedené v § 54 ods. 2 písm. b) a c) v znení účinnom do 31.12.2017 - budovy), a preto ani pri stavebných úpravách stavieb (vnútroareálové komunikácie
- pokládka asfaltu, rozšírenie cesty v areáli MsP Humenné, obnova vnútroareálových komunikácií a parkovacích plôch v areáli Vranovskej nemocnice, technická rekultivácia v NsP Svidník a Vranovskej nemocnici, záhradný altánok) nie je možná úprava odpočítanej dane podľa § 54 zákona Č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2017.
6. Vo vzťahu k poukazu žalobcu na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-184/04 Uudenkaupungin kaupunki, žalovaný konštatoval, že v predmetnom rozhodnutí Súdny dvor rozhodol, že článok 20 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty sa má vykladať vtom zmysle, že pokiaľ ide o investičný majetok, s výhradou ustanovení jeho odseku 5, ukladá členským štátom povinnosť upraviť opravu odpočítanej dane. Ďalej v tom zmysle, že oprava, ktorú upravuje sa uplatní aj za tej okolnosti, že investičný majetok bol najskôr používaný na vykonanie činnosti oslobodenej od dane, ktorá nezakladá právo na odpočet a neskôr počas obdobia opravy odpočítanej dane bol použitý na činnosti, ktoré podliehajú DPH. Ďalej Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 13 C druhý odsek šiestej smernice 77/388/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý platiteľom dane udelí právo zvoliť si zdanenie nájmu nehnuteľnosti, nie je podľa tohto ustanovenia oprávnený vylúčiť odpočet DPH zaplatenej za investičný majetok uskutočnený pred uplatnením práva voľby, ak žiadosť spojená s uplatnením tejto voľby nebola podaná do šiestich mesiacov odvtedy, čo bola predmetná nehnuteľnosť daná do užívania, a že článok 17 ods. 6 šiestej smernice 77/388/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý platiteľom dane udelí právo zvoliť si zdanenie nájmu nehnuteľnosti, nie je podľa tohto ustanovenia
oprávnený vylúčiť odpočet DPH zaplatenej pri investičnom majetku uskutočnený pred uplatnením tohto práva, ak žiadosť spojená s vykonaním tejto voľby nebola podaná do šiestich mesiacov odvtedy, čo bola predmetná nehnuteľnosť daná do užívania.
7. Následne žalovaný konštatoval, že Súdny dvor EÚ všetky svoje závery vo vyššie uvedenom rozhodnutí viaže na inštitút investičného majetku a to tak v rovine povinnosti členských štátov upraviť opravu odpočítanej dane (uvedené odráža ustanovenie § 54 zákona č. 222/2004 Z. z.) ako aj v rovine časovej. Tento rozsudok však možno aplikovať iba na investičný majetok, pričom definíciu, čo je nevyhnutné považovať za investičný majetok upravuje vnútroštátne právo, konkrétne v podmienkach Slovenskej republiky ustanovenie § 54 ods. 2 zákona o DPH. V danom prípade však podľa názoru žalovaného nebolo v konaní preukázané, že daňový subjekt uplatnil úpravu odpočítanej dane pri investičnom majetku.
8. Žalovaný vo vzťahu k vyššie uvedenému rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ poukázal aj na bod 28 tohto rozsudku, v ktorom Súdny dvor EÚ skonštatoval, že vo fínskom práve nebola prijatá žiadna definícia pojmu investičný majetok, takže do vnútroštátneho práva nebol prebratý postup stanovený v článku 20 ods. 2 až 5 šiestej smernice, preto podľa vyslovených záverov Súdneho dvora EÚ nemožno občanom Spoločenstva brániť obmedzeniami, ktoré by bolo možné uložiť na základe ustanovení článku 20 ods. 2 až 5 šiestej smernice. Keďže však v podmienkach Slovenskej republiky je obsiahnutý a vymedzený pojem investičný majetok v súlade so šiestou smernicou Rady 77/388/EHS v znení jej zmien a doplnkov, možno podľa názoru žalovaného aplikovať obmedzenia stanovené v článku 20 ods. 2 až 5 šiestej smernice.
9. Na základe uvedeného dospel žalovaný k záveru, že správca dane postupoval v celom konaní v zmysle platných právnych predpisov, posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Taktiež konštatoval, že správca dane napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými námietkami daňového subjektu a uviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov.
III.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe
10. Voči rozhodnutiu žalovaného č.101298200/2019 zo dňa 29.05.2019 podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným.
11. Uviedol, že ustanovenie § 54 zákona o DPH je transpozíciou právnej normy obsiahnutej v šiestej smernici Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, ktorá bola neskôr nahradená smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej „smernica“), a preto je potrebné pojem „investičný majetok“ vykladať aj v kontexte Smernice, ňou presadzovaných princípov (zásada neutrality) a na ňu nadväzujúcich legislatívnych aktov (Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 282/2011 v znení zmien vykonaných Vykonávacím nariadením (EÚ) č. 1042/2013). Žalobca mal za to, že žalovaný však pri výklade pojmu „investičný majetok“ vyššie spomenuté právne akty opomenul a dospel tak k nesprávnemu právnemu záveru.
12. Taktiež konštatoval, že slovenský zákon o DPH pojmy budova a nebytové priestory nevymedzuje, preto je nevyhnutné pri výklade obsahu uvedených ustanovení vychádzať z Vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 282/2011 v znení zmien vykonaných Vykonávacím nariadením (EÚ) č. 1042/2013 (ďalej „vykonávacie nariadenie“), ktoré v článku 13b písm. c) a d) za nehnuteľný majetok považuje aj akýkoľvek prvok, ktorý sa inštaloval a tvorí neoddeliteľnú súčasť budovy alebo stavby, bez ktorého by budova alebo stavba nebola úplná alebo akýkoľvek prvok, vybavenie alebo prístroj trvalo namontovaný v budove alebo stavbe, ktorý nemožno premiestniť bez zničenia alebo úpravy budovy alebo stavby.
13. V tejto súvislosti poukázal na Metodický pokyn Finančného riaditeľstva SR k uplatneniu DPH pri službách vzťahujúcich sa na nehnuteľnosť v nadväznosti na vykonávacie nariadenie, v ktorom na str. 4 v časti c) je uvedené: „Podľa článku 13b písm. c) vykonávacieho nariadenia každý prvok, ktorý bol namontovaný v budove alebo stavbe, sa považuje za nehnuteľný majetok, ak tvorí neoddeliteľnú súčasť budovy alebo stavby. „Neoddeliteľnú“ znamená, že bez tohto prvku by bola budova alebo stavba neúplná. Okrem hlavnej konštrukcie budovy alebo stavby sa niektoré prvky, ktoré sú namontované v tejto budove alebo stavbe, majú tiež považovať za nehnuteľný majetok, ak tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. “ Na základe uvedeného má žalobca za to, že technické zhodnotenia, vo vzťahu ku ktorým si uplatnil odpočet DPH, sú nehnuteľným majetkom pre účely smernice, a teda aj pre účely zákona o DPH.
14. Žalobca taktiež uviedol, že technické zhodnotenia stavieb sa ich realizáciou (inštaláciou) stali neoddeliteľnou súčasťou stavieb, a teda v zmysle ustanovenia § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú nehnuteľnosťami. V tejto súvislosti odkázal aj na ustanovenie § 43a ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).
15. Vo vzťahu k technickým zhodnoteniam, resp. stavebným úpravám budov, žalobca uviedol, že tieto sú jednoznačne investičným majetkom, nakoľko výslovne spadajú pod ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona o DPH z dôvodu, že ich realizáciou sa stali neoddeliteľnou súčasťou budov a pre účely zákona o DPH na ne treba nazerať ako na budovy bez ohľadu na to, či si ich vykonanie vyžadovalo vydanie stavebného povolenia. Žalobca vyslovil, že aplikácia mechanizmu úpravy odpočítanej dane pri technickom zhodnotení, t.j. stavebných úpravách už skolaudovanej budovy by mala byť logicky rovnaká, ako pri výstavbe novej budovy, a teda je relevantný až výsledok týchto stavebných prác, t.j. budova, ktorá je investičným majetkom podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o DPH. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-184/04 Uudenkaupungin kaupunki, ktorý sa zaoberal skutkovo rovnakou situáciu, ako v danej veci. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/25-34/2012, ktoré vyslovilo povinnosť národných súdov aplikovať eurokonformný výklad pred výkladom založeným na izolovanej dikcii národného práva.
16. Vzhľadom na uvedené žalobca uzavrel, že Slovenská republika, na rozdiel od Fínska, transponovala do svojho zákona o DPH mechanizmus úpravy odpočítanej dane pri investičnom majetku, konkrétne do ustanovenia § 54 zákona o DPH. Žalobcom vykonané technické zhodnotenie, resp. stavebné úpravy budov, je podľa jeho názoru nevyhnutné v zmysle vykonávacieho nariadenia, metodického pokynu, ako aj rozsudku EÚ považovať za nehnuteľnosť, konkrétne budovu, a teda investičný majetok podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o DPH, preto má za to, že pri uplatnení mechanizmu úpravy odpočítanej dane pri stavebných úpravách budov postupoval v súlade s § 54 zákona o DPH.
17. Čo sa týka odpočtu dane pri inžinierskych stavbách žalobca namietal použitie slovného výkladu ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o DPH v znení do 31.12.2017. Uviedol, že slovný výklad je len jednou z alternatív výkladu právnych predpisov, pričom je nevyhnutné prihliadať aj na logický, systematický a v neposlednom rade v predmetnom prípade aj na euro-konformný výklad právnej normy. Práve uvedenými výkladmi predmetného ustanovenia je nevyhnutné zabezpečiť základný princíp dane z pridanej hodnoty a to princíp úplnej daňovej neutrality. Neumožnenie úpravy odpočítanej dane pri stavebných úpravách inžinierskych stavieb by viedlo k popretiu zásady neutrality z dôvodu, že DPH súvisiaca s obstaranými stavebnými úpravami by zostala zahrnutá v (zostatkovej) cene inžinierskych stavieb a z dôvodu jej neodpočítania žalobcom na vstupe a pripočítania dane žalobcom pri nájme nehnuteľností, teda na výstupe, by došlo k dvojitému zdaneniu.
18. Vo vzťahu k prechodným ustanoveniam žalobca poukázal na rozdiel medzi znením ustanovenia § 54 ods. 2 zákona o DPH, účinného do 31.12.2017 a od 1.1.2018, pričom došlo k zmene v tom, že pojem budovy bol nahradený pojmom stavby, teda došlo k rozšíreniu definícií na všetky druhy stavieb, teda aj na inžinierske stavby. Podľa § 85kf ods. 2 zákona o DPH sa úprava odpočítanej dane podľa § 54 a 54a neuplatní na daň odpočítanú pred 1. januárom 2018, ktorá sa vzťahuje na inú stavbu alebo časť stavby ako bola uvedená v § 54 ods. 2 písm. b) a c) v znení účinnom do 31. decembra 2017. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na dôvodovú správu (bod 20) k zákonu č. 334/2017, podľa ktorej prax ukázala, že aj inžinierske stavby, resp. stavby iné ako budovy, môžu podliehať zmene ich použitia, preto bolo nevyhnutné rozšíriť vymedzenie investičného majetku na všetky stavby a ak dôjde k zmene použitia stavby v rámci 20 - ročného obdobia, stanoveného na úpravu odpočítanej dane, platiteľ dane bude povinný upraviť odpočítanú DPH, a to pri každom druhu stavby. Osobitnú pozornosť upriamil žalobca na
tú časť dôvodovej správy, v ktorej je uvedené, že podľa prechodného ustanovenia sa úprava odpočítanej dane podľa 54 zákona o DPH pri stavbe inej ako budova bude vzťahovať len na tú stavbu, pri ktorej si platiteľ dane odpočítal DPH po 31. decembri 2017. Keďže v prejednávanom prípade žalobca menil účel použitia investičného majetku v roku 2017 posledným zdaňovacím obdobím kalendárneho roka, v ktorom sa menil účel použitia investičného majetku bol december 2017 podľa § 54 ods. 5 prvá veta zákona o DPH a žalobca si tento nadmerný odpočet z investičného majetku odpočítal až v januári 2018, konkrétne dňa 25.1.2018, kedy podal daňové priznanie, teda tento konal v súlade so zákonom.
19. Na základe uvedeného navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane č. 102486791/2018 zo dňa 6.12.2018 zrušiť a vec vrátiť Daňového úradu Prešov na ďalšie konanie.
IV.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
20. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 18.11.2019, v ktorom uviedol, že po oboznámení sa s obsahom žaloby zistil, že žalobca v žalobných námietkach zotrval na dôvodoch, ktoré uviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom s týmito námietkami sa vysporiadal v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia a na týchto záveroch trvá.
21. Záverom konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj rozhodnutie žalovaného je náležite odôvodnené, vychádza z popísaného a správne vyhodnoteného skutkového stavu, preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
V.
Replika žalobcu
22. Žalobca v replike zo dňa 10.12.2019 uviedol, že s ohľadom na to, že vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne nové skutkové ani právne tvrdenia, považuje za potrebné iba konštatovať, že sa nestotožňuje s vyjadrením žalovaného, že v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami, nakoľko žaloba obsahuje v porovnaní s odvolaním žalobcu aj nové právne tvrdenia a to konkrétne v bode 4.2. žaloby (pozn. súdu: námietky týkajúce sa prechodných ustanovení zákona o DPH, momentu úpravy odpočítanej dane a momentu odpočítania nadmerného odpočtu).
VI.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom
23. Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
24. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
25. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
26. Podľa § 38 ods. 3 zákona č.222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH), Oslobodený od dane je nájom nehnuteľnosti alebo jej časti s výnimkou a) nájmu v ubytovacích zariadeniach (ubytovacie služby), b) nájmu priestorov a miest na parkovanie vozidiel,
c) nájmu trvalo inštalovaných zariadení a strojov, d) nájmu bezpečnostných schránok.
27. Podľa § 38 ods. 5 zákona o DPH platiteľ, ktorý prenajíma nehnuteľnosť alebo jej časť zdaniteľnej osobe, sa môže rozhodnúť, že nájom nebude oslobodený od dane okrem nájmu bytu, rodinného domu a nájmu apartmánu v bytovom dome alebo ich častí.
28. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6.
31. Podľa § 54 ods. 1 zákona o DPH platiteľ upraví odpočítanú daň, ak v období nasledujúcom po zdaňovacom období, v ktorom nadobudol investičný majetok alebo ho vytvoril na vlastné náklady, zmení účel jeho použitia.
32. Podľa § 54 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2017, investičným majetkom na účely tohto zákona sú a) hnuteľné veci, ktorých obstarávacia cena bez dane alebo vlastné náklady sú 3 319,39 eura a viac a ktorých doba použiteľnosti je dlhšia ako jeden rok, b) budovy, stavebné pozemky, byty a nebytové priestory, c) nadstavby budov, prístavby budov a stavebné úpravy budov, bytov a nebytových priestorov, ktoré si vyžadovali stavebné povolenie podľa osobitného predpisu.
33. Podľa § 54 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 1.1.2018, investičným majetkom na účely tohto zákona sú a) hnuteľné veci, ktorých obstarávacia cena bez dane alebo vlastné náklady sú 3 319,39 eura a viac a ktorých doba použiteľnosti je dlhšia ako jeden rok, b) stavby,26a) stavebné pozemky, byty a nebytové priestory, c) nadstavby stavieb, prístavby stavieb a stavebné úpravy stavieb, bytov a nebytových priestorov, ktoré si vyžadovali stavebné povolenie podľa osobitného predpisu.27)
34. Podľa § 54 ods. 3 zákona o DPH zmenou účelu použitia investičného majetku sa rozumie, ak platiteľ a) investičný majetok, pri ktorom odpočítal daň, používa na dodávky tovarov a služieb bez možnosti odpočítania dane alebo na dodávky tovarov a služieb s možnosťou pomerného odpočítania dane, b) investičný majetok, pri ktorom nemohol odpočítať daň, používa na dodávky tovarov a služieb s možnosťou odpočítania dane alebo na dodávky tovarov a služieb s možnosťou pomerného odpočítania dane, c) investičný majetok, pri ktorom odpočítal pomernú výšku dane, používa na dodávky tovarov a služieb s možnosťou odpočítania dane alebo na dodávky tovarov a služieb bez možnosti odpočítania dane; za zmenu účelu použitia investičného majetku, pri ktorom platiteľ odpočítal pomernú výšku dane, považuje sa aj zmena výšky ročného koeficientu (§ 50 ods. 4) o hodnotu väčšiu ako 0,10.
35. Podľa § 54 ods. 5 zákona o DPH úpravu odpočítanej dane platiteľ vykoná v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom zmenil účel použitia investičného majetku. Platiteľ postupuje pri
úprave odpočítanej dane podľa prílohy č. 1. na účely výpočtu úpravy dane odpočítanej pri investičnom majetku sa daň, ktorú platiteľ nemôže odpočítať, považuje za odpočítanie dane vo výške 0.
36. Podľa § 85kf ods. 2 zákona o DPH úprava odpočítanej dane podľa § 54 a 54a sa neuplatní na daň odpočítanú pred 1. januárom 2018, ktorá sa vzťahuje na inú stavbu alebo časť stavby ako bola uvedená v § 54 ods. 2 písm. b) a c) v znení účinnom do 31. decembra 2017.
37. Podľa článku 188 ods. 1 smernice č.2006/112/ES (ďalej len smernica o DPH), ak je investičný majetok dodaný v priebehu obdobia na úpravu odpočítanej dane, posudzuje sa tento investičný majetok až do uplynutia obdobia na úpravu odpočítanej dane, ako keby ho zdaniteľná osoba stále používala v rámci svojej ekonomickej činnosti. Ekonomická činnosť sa považuje za úplne zdanenú v prípade, keď je zdanené dodanie investičného majetku. Ekonomická činnosť sa považuje za úplne oslobodenú od dane v prípade, keď je oslobodené od dane dodanie investičného majetku.
38. Podľa článku 188 ods. 2 smernice o DPH, úprava odpočítanej dane ustanovená v odseku 1 sa urobí len raz za celé obdobie na úpravu odpočítanej dane, ktoré ešte neuplynulo. Keď je však dodanie investičného majetku oslobodené od dane, členské štáty môžu upustiť od požiadavky na úpravu odpočítanej dane, pokiaľ je nadobúdateľ zdaniteľnou osobou, ktorá používa dotknutý investičný majetok výlučne na transakcie, pri ktorých je DPH odpočítateľná.“
39. Podľa článku 189 smernice o DPH na účely uplatňovania článkov 187 a 188 môžu členské štáty prijať tieto opatrenia: a) vymedziť pojem investičný majetok, b) určiť výšku DPH, ktorá sa zohľadní pri úprave odpočítanej dane, c) prijať všetky potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby úpravou odpočítanej dane nevznikli neoprávnené výhody, d) povoliť zjednodušenie administratívnych postupov.“
40. Podľa článku 190 smernice o DPH, na účely článkov 187, 188, 189 a 191 môžu členské štáty za investičný majetok považovať služby, ktoré majú vlastnosti podobné vlastnostiam, ktoré sa bežne pripisujú investičnému majetku.
41. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia, pričom považuje za potrebné najskôr zdôrazniť, že v zmysle ustálenej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo 98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či správne orgány pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
42. V takto vymedzenom rámci súdneho prieskumu, správny súd preskúmal žalobcom napadnuté rozhodnutia žalovaného č. 101298200/2019 zo dňa 29.5.2019 v spojení s rozhodnutím správcu dane, Daňového úradu Prešov, č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 6.12.2018, ktorým daňový úrad podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 489 538,34 Eur, t.j. znížil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie december 2017 zo sumy 496 644,19 Eur na sumu 7105,85 Eur žalobcovi, najmä právne posúdenie skutkového stavu, zisteného správcom dane, a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného sú v súlade s platnou právnou úpravou.
43. Správny súd najskôr považuje za potrebné uviesť, že zákonom č. 222/2004 Z.z. o DPH bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratá Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. 5. 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (ďalej len Šiesta smernica). Na základe uvedeného bola do ustanovenia § 54 predmetného zákona prebratá úprava investičného majetku, upraveného v článku 20 ods.2 až 5 Šiestej smernice. Predmetná smernica v ods.4 uvedeného článku umožňovala jednotlivým členským štátom pre potreby požitia ustanovení v článku 20 odseku 2 a 3 definovať pojem investičného majetku. Následne jednotlivými novelami zákona o DPH bola prebratá do právneho poriadku Slovesnej republiky aj Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 11.12.2006) v znení jej ďalších zmien, ktorá nahradila Šiestu smernicu a ktorá taktiež
v článkoch 187 až 192 upravuje odpočítanie dane v prípade investičného majetku, pričom konkrétne v článku 189 predmetnej smernice táto splnomocňuje jednotlivé členské štáty na vymedzenie pojmu investičný majetok. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že je výlučnou kompetenciou členských štátov stanoviť podmienky, za naplnenia ktorých sa bude majetok považovať za investičný a na ktorý sa bude aplikovať úprava článkov 187 a 188 Smernice Rady 2006/112/ES. Uvedené potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorý v bode 22 a 23 rozsudku C-201/18 z 27.3.2019 uviedol: „Články 184 a 185 smernice o DPH určujú podmienky, za ktorých musí vnútroštátna daňová správa vyžadovať vykonanie úpravy pôvodne odpočítanej DPH. Naopak, články 187 až 189 tejto smernice stanovujú osobitné pravidlá na úpravu odpočítania DPH, pokiaľ ide o investičný majetok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 2018, SEB bankas, C-532/16, EU:C:2018:228, body 25 až 28). 23. Na úvod je potrebné konštatovať, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že nehnuteľnosti dotknuté vo veci samej treba kvalifikovať ako „investičný majetok“, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu na základe vnútroštátneho práva. Podľa článku 189 písm. a) uvedenej smernice členské štáty môžu definovať pojem „investičný majetok“.“ Z uvedeného je zrejmé, že aj Súdny dvor EÚ a jeho judikatúra rešpektuje voľnosť členských štátov pri vymedzení pojmu investičný majetok.
44. Čo sa týka preberania obsahu smerníc ako práva EÚ do právneho poriadku Slovenskej republiky, správny súd konštatuje, že smernica je špecifickým prameňom práva Európskej únie, ktorý vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). V prejednávanom prípade však smernica výslovne splnomocnila členské štáty, aby vo vnútroštátnom práve upravili pojem investičného majetku a tak stanovili predpoklady, ktoré musí majetok daňového subjektu spĺňať, aby tento subjekt mohol vo vzťahu k majetku napĺňajúcemu predpoklady investičného majetku uplatniť postup podľa § 54 a nasl. zákona o DPH.
45. Slovenský zákonodarca v ustanovení § 54 ods. 2 zákona o DPH, účinného do 31.12.2017, definoval investičný majetok ako hnuteľné veci, ktorých obstarávacia cena bez dane alebo vlastné náklady sú 3 319,39 eura a viac a ktorých doba použiteľnosti je dlhšia ako jeden rok. Taktiež ako investičný majetok definoval budovy, stavebné pozemky, byty a nebytové priestory a taktiež nadstavby budov, prístavby budov a stavebné úpravy budov, bytov a nebytových priestorov, ktoré si vyžadovali stavebné povolenie podľa osobitného predpisu. Až novelou zákona o DPH č. 334/2017 Z.z., účinnou od 1.1.2018, došlo v ustanovení § 54 ods. 2 písm. b) a c) k nahradeniu pojmu budovy pojmom stavby, v dôsledku čoho došlo k rozšíreniu majetku, ktorý je možné považovať za investičný majetok. Uvedená novela bola odôvodnená tým, že v praxi sa prejavuje skutočnosť, že aj inžinierske stavby, resp. stavby iné ako budovy, môžu podliehať zmene ich použitia na oslobodené činnosti zo zdaňovaných činností a naopak, príp. sa môže meniť rozsah ich použitia na zdaňované činnosti a súčasne na činnosti oslobodené od dane. Zároveň však zákonodarca predmetnou novelou prijal aj prechodné ustanovenie (konkrétne §85kf ods.2), v zmysle ktorého sa úprava odpočítanej dane podľa § 54 zákona o DPH pri stavbe inej ako budova, bude vzťahovať len na tú stavbu, pri ktorej si platiteľ dane odpočítal DPH po 31. decembri 2017.
46. Úprava odpočítanej dane sa v zmysle § 54 ods. 5 zákona o DPH vykonáva v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, keď nastala zmena účelu použitia, čo v prejednávanom prípade bol december 2017, keďže žalobca od januára 2017 zmenil účel použitia majetku, vo vzťahu ku ktorému si následne uplatnil postup podľa § 54 a nasl. zákona o DPH. Na základe uvedeného bolo nevyhnutné pri posudzovaní charakteru majetku, teda či sa jedná o investičný majetok, postupovať podľa ustanovení zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2017. Čo sa týka námietky žalobcu, že tento si postupom podľa § 79 ods. 1 prvá veta zákona o DPH nadmerný odpočet odpočítal až januári 2018, pričom prechodné ustanovenie § 85kf ods. 2 zákona o DPH používa práve pojem „odpočíta“, teda je nevyhnutné na vec aplikovať ustanovenia účinné od 1.1.2018, správny súd k uvedenému tvrdeniu konštatuje, že ustanovenie §85kf a použité slovné spojenie „úprava odpočítanej dane podľa § 54 a 54a sa neuplatní na
daň odpočítanú pred 1. januárom 2018“ je nevyhnutné chápať v kontexte momentu, kedy došlo k úprave odpočítanej dane platiteľom. Nemožno sa stotožniť so závermi žalobcu, že v tomto prípade je relevantný čas, kedy žalobca odpočítal vzniknutý nadmerný odpočet podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko v uvedenom prechodnom ustanovení § 85kf nebolo uvedené, že je relevantný moment odpočítania nadmerného odpočtu ale práve moment odpočítania dane, k čomu dochádza práve pri úprave dane postupom podľa § 54 ods. 4 zákona o DPH. Odkazujúc na uvedené došlo zo strany daňového subjektu k odpočítaniu dane, tak ako to upravuje ustanovenie § 85kf ods. 2 zákona o DPH, do 31.12.2017, preto nemožno na vec aplikovať ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) a c) v znení účinnom po 1.1.2018.
47. Poukazujúc na vyslovený záver správny súd sa stotožnil so záverom správneho orgánu, že žalobca nesplnil podmienky na vykonanie úpravy odpočítanej dane, definované v ustanovení § 54 ods. 2 písm. c) zákona č. 222/2004 v znení platnom do 31.12.2017, pretože v prípade stavebných úprav (vnútroareálové komunikácie pokládka asfaltu, rozšírenie cesty, spevnené plochy a vnútroareálové komunikácia a parkovacie plochy v areáli Vranovskej nemocnice, technická rekultivácia- sadové úpravy v areáli nemocnice Vranov nad Topľou a Svidník, záhradný altánok Alabama a areálové osvetlenia) sa nejedná o stavebné úpravy budov, bytov a nebytových priestorov a vzhľadom na vyššie uvedené závery nemožno na vec aplikovať ustanovenie §54 ods. 2 písm. c) zákona o DPH, účinného od 1.1.2018, ktoré rozšírilo pojem investičný majetok aj na stavebné úpravy stavieb iných ako sú budovy. V preskúmavanom prípade došlo k stavebným úpravám iných stavieb ako to predpokladalo ustanovenie §54 ods. 2 písm. c) zákona o DPH v znení do 31.12.2017, preto nebolo možné priznať žalobcovi právo na úpravu odpočítanej dane v zdaňovacom období december 2017.
48. Čo sa týka žalobnej námietky, že slovenský zákon nevymedzuje pojmy budova a nebytové priestory, preto je potrebné vychádzať z definície pojmu nehnuteľný majetok v článku 13b písm. c) a d) vykonávacieho nariadenia rady č.282/2011, správny súd konštatuje, že vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 282/2011 z 15. marca 2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia smernice 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, upravuje okrem iného aj pojmy použité v smernici č. 2006/112/ES, avšak na základe tohto práva EÚ nemožno vykladať pojmy použité vo vnútroštátnej právnej úprave za situácie, ak samotná smernica stanovuje, že obsah pojmu investičný majetok si majú upraviť jednotlivé členské štáty. V takomto prípade sa nemožno odvolávať na charakteristiku pojmu nehnuteľný majetok vo vykonávacom nariadení k smernici č. 2006/112/ES, ktorý je nevyhnutné aplikovať na prípady, ak samotná smernica používa pojem nehnuteľný majetok. V prípade inštitútu investičného majetku však smernica neupravuje žiadnu charakteristiku tohto majetku a túto možnosť ponecháva na jednotlivé vnútroštátne právne úpravy. Ani samotný slovenský právny poriadok neustanovuje, že by pod pojmom investičný majetok bolo nevyhnutné chápať nehnuteľný majetok ale výslovne vymedzuje, že investičným majetkom sú budovy, stavebné pozemky, byty a nebytové priestory, resp. stavebné úpravy budov, bytov a nebytových priestorov, ktoré si vyžadovali vydanie stavebného povolenia podľa stavebného zákona. V tejto súvislosti je potrebné skonštatovať, že aj samotné vykonávacie nariadenie rozlišuje medzi pojmom budova a stavba, pričom slovenský zákonodarca v zákone o DPH zvolil definíciu investičného majetku tak, že pod tento pojem je možné do 31.12.2017 považovať iba budovy, resp. stavebné úpravy budov, ktoré si vyžadujú stavebné povolenie, teda nie všetky druhy stavieb sú investičným majetkom podľa zákona o DPH. V tejto súvislosti je nevyhnutné upriamiť pozornosť na fakt, že pojem stavba predstavuje širšie vymedzenie ako pojem budova. Pojmy stavba a budova sú v podmienkach Slovenskej republiky definované v stavebnom zákona č. 50/1976 Zb. v ustanovení § 43 a nasl., preto je potrebné pri určovaní, čo patrí pod pojem budova vychádzať z uvedených zákonných ustanovení. Aj vo vzťahu k ostatným námietkam, ktorými žalobca poukazuje na to, že technickým zhodnotením stavieb došlo k ich neoddeliteľnému spojeniu so samotnými stavbami, v dôsledku čoho sa jedná o nehnuteľností, správny súd opätovne uvádza, že zákonodarca nepovažuje za investičný majetok nehnuteľný majetok ale výslovne vymedzené druhy stavieb, akými sú do 31.12.2017 budovy, resp. ich stavebné úpravy, na ktoré je potrebné stavebné povolenie. Teda aj predmetnú námietku žalobcu vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.
49. Čo sa týka rozhodnutia C-184/04, na ktoré poukazuje žalobca, správny súd uvádza, že sa jedná o rozhodnutie, ktoré nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko ide o odlišné skutkové okolnosti ako v preskúmavanom prípade. Z bodu 28 rozhodnutia SD EÚ, na ktoré poukazuje žalobca, je zrejmé, že fínsky právny poriadok nedefinoval pojem investičný majetok, preto SD EÚ konštatoval: „Pokiaľ ide o tvrdenie fínskej vlády, že článok 20 ods. 4 šiestej smernice členským štátom umožňuje definovať pojem „investičný majetok“ a že poskytnutia stavebných služieb by sa nemali nevyhnutne
pod tento pojem zahrnovať, postačí skonštatovať, že táto vláda pripúšťa, že vo fínskom práve nebola prijatá žiadna definícia tohto pojmu, takže do vnútroštátneho práva nebol prebratý postup stanovený v článku 20 ods. 2 až 5 šiestej smernice. Pritom z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členský štát, ktorý do svojho vnútroštátneho právneho poriadku neprebral ustanovenia smernice, nemôže občanom Spoločenstva brániť obmedzeniami, ktoré by bolo možné uložiť na základe týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 21, a zo 14. júla 2005, Aslanidou, C-142/04, Zb. s. I-7181, bod 35).“ Keďže SD EÚ dospel k záveru o neprebratí smernice do fínskeho vnútroštátneho právneho poriadku, bolo možné sa dovolávať aplikácie smernice. V preskúmavanom prípade však Slovenská republika do svojho vnútroštátneho právneho poriadku prevzala predmetnú smernicu a v zmysle čl.20 ods. 4 (v súčasnosti čl.189 smernice č.2006/112/ES) definovala pojem investičný majetok, preto nemožno závery vyplývajúce z tohto rozhodnutia aplikovať aj v prejednávanej veci.
50. Vo vzťahu k odpočtu dane pri stavbe „Zdrojová stanica kyslíka v NsP Svidník“ správny súd uvádza, že v tomto prípade sa jedná o inžiniersku stavbu, ktorá taktiež nenapĺňa podmienky stanovené v ustanovení § 57 ods. 2 písm. b) zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2017. Pri uvedenej stavbe platia rovnaké závery aké už boli vyslovené správny súdom vo vyššie uvedenom odôvodnení a teda, že sa nejedná o budovu, stavebný pozemok, byt alebo nebytový priestor, preto nemožno priznať tejto stavbe charakter investičného majetku do 31.12.2017, v dôsledku čoho nemožno priznať oprávnenosť úpravy odpočítanej dane podľa § 54 zákona o DPH za zdaňovacie obdobie december 2017.
51. Záverom správny súd konštatuje, že z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že správne orgány sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadali so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v podaniach žalobcu. Taktiež má správny súd za preukázané, že zistené skutkové okolnosti predmetného prípadu boli náležite vyhodnotené a v ich hodnotení správny súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené aj správny súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu. Vzhľadom na uvedené žalobu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a postupom podľa § 190 SSP ju zamietol.
52. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva právny záver, že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
53. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na § 167 a nasledujúcich ustanovení Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal ich náhradu. Žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok, keďže v danom prípade neboli splnené podmienky podľa § 168 a § 169 Správneho súdneho poriadku.
54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku)
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci (§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku).