Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/283/2018

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Frederiky Zozuľákovej v právnej veci navrhovateľa P. W. nar. XX.X.XXXX bývajúceho vo Š. H. XXXa, XXXX X.. L. zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom so sídlom advokátskej kancelárie na Tichej ul. č. 18 v Košiciach a Q. P. W. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej na Y. ul. č. XXX v Š. Č. zastúpenej advokátkou JUDr. Mgr. Drahoslavou Magdziak so sídlom advokátskej kancelárie na ul. Dlhý rad č. 16 v Bardejove v konaní o návrat maloletých detí W. X. nar. X.XX.XXXX a N. nar. XX.XX.XXXX zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bardejove do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Košice I z 10.4.2018 č.k. 18P/156/2017-235 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa na návrat maloletých detí W. X. nar. X.XX.XXXX a N. nar. XX.XX.XXXX do miesta obvyklého pobytu vo Švajčiarsku. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. O trovách účastníkov konania rozhodol tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a jeho návrhu vyhovel, eventuálne aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že v konaní bolo nesporne preukázane protiprávne premiestnenie maloletých detí matkou na územie Slovenskej republiky, a napriek tomu súd prvej inštancie nerešpektujúc základné atribúty Haagskeho dohovoru návrat maloletých do krajiny obvyklého pobytu nenariadil. V rámci dokazovania produkoval navrhovateľ celý rad dôkazov, z ktorých je podľa jeho názoru evidentné, že má oveľa lepšie možnosti a predpoklady postarať sa o maloleté deti vo Švajčiarsku ako matka na Slovensku. V tejto súvislosti vyslovil presvedčenie, že jeho sociálna a majetková ,,situovanosť“ je výrazne lepšia než matkina a poukázal na to, že ako pracovník švajčiarskej pošty má slušný a stabilný príjem, komplexne vyriešenú bytovú otázku, vlastní motorové vozidlo a požíva plnú podporu švajčiarskeho štátu pri výchove detí. Vytkol konajúcemu súdu, že tieto skutočnosti pri rozhodovaní nezohľadnil, keď na škodu maloletých detí rozhodol o ich umiestnení do prostredia rómskej rodiny bez náležitého sociálneho a finančného zabezpečenia v zapadnutej dedinke východného Slovenska. Položil otázku, ako chce matka vyživiť maloleté deti na Slovensku z podpriemernej podpory 260 Eur mesačne, keď tieto budú vyrastať a logicky sa budú zvyšovať ich životné náklady. Vytkol konajúcemu súdu, že rozhodol v rozpore s čl. 1 Haagskeho dohovoru, ktorého cieľom je okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do iného štátu. Podľa názoru otca, konajúci súd generálne negoval aj čl. 12 Haagskeho dohovoru, ktorý mu ukladá povinnosť zabezpečiť okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu, ak v deň začatia konania pred justičnými orgánmi neuplynula doba jedného roka. Poukázal na to, že jedinou výnimkou z vyššie uvedených zámerov prezentovaných v čl. 1 a čl. 12 Haagskeho dohovoru je čl. 13 a síce, že osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo súhlasila s premiestnením, resp. existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Uvedené v rámci dokazovania podľa názoru otca nebolo preukázané. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie podľa Haagskeho dohovoru nemožno považovať za rozhodnutie o opatrovníckom práve (článok 19) poukázal na to, že matka má možnosť kedykoľvek požiadať o úpravu opatrovníckych práv cestou švajčiarskych orgánov. Vytkol konajúcemu súdu, že nezohľadnil pomery otca vo Švajčiarsku, t.j. zabezpečenie plnej lekárskej starostlivosti pre deti a podporu švajčiarskeho štátu, ktorý je ochotný a pripravený podieľať sa na financovaní konkrétnych situácii ako je napr. úhrada cesty detí do Švajčiarska, výplata sociálnych dávok deťom alebo zaistenie prvotného ubytovania detí. Zdôraznil, že v priebehu konania ponúkol viacero alternatív ako sa mieni o deti postarať po ich návrate, preto nesúhlasil so závermi konajúceho súdu, ktorý netoleroval zámer otca umiestniť maloleté deti do detského domova vo Švajčiarsku. Uviedol, že starostlivosť o deti vo Švajčiarku môže zabezpečiť aj jeho sestra, ktorá toho času žije vo Francúzku, ale za účelom starostlivosti je pripravená okamžite presťahovať sa do bytu navrhovateľa alebo je tu možnosť zabezpečiť domácu opateru detí pomocou opatrovateľky. Opätovne zdôraznil, že konajúci súd nezohľadnil, že Švajčiarsko je ekonomicky vyspelou krajinou s vysokou úrovňou kultúry a demokracie, sociálne istoty obyvateľov sú na vysokej úrovni, krajina má vyspelé školstvo a zdravotníctvo na svetovej úrovni a napriek tomu súd odsúdil deti na pobyt v zapadnutej dedine v prostredí rómskej rodiny a tento stav označuje za výhodnejší ako pobyt vo Švajčiarsku. Neplatenie výživného na maloleté deti odôvodnil tým, že doposiaľ mu súdom nebolo určené, deťom hradí komplexné zdravotné poistenie vo Švajčiarsku a tiež odmieta platiť výživné matke, ktorá mu kontakt s deťmi odmieta umožniť. V závere odvolania dodal, že maloletým deťom žiadna ujma vo Švajčiarsku nehrozí a navyše konajúci súd ani žiadnym spôsobom nekonkretizoval aké ujmy a traumy by mali deťom hroziť za stavu, keď by boli umiestnené u otca, preto je v tomto smere rozhodnutie súdu nepreskúmateľné.

3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca nesúhlasila s návratom maloletých detí do Švajčiarska a podané odvolanie považuje za právne irelevantné a v rozpore s generálnym zákazom diskriminácie pri uplatňovaní všetkých práv ustanovených zákonom. Poukázala na to, že v návratovom konaní súd rozhoduje o tom, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý dôvod na nenariadenie návratu, pritom starostlivo zvažuje v prvom rade najlepší záujem dieťaťa. Matka zotrvala na vyjadreniach prednesených konaní keď uviedla, že premiestnenie detí nebolo neoprávnené odôvodňujúc, že navrhovateľ ju nechal s maloletými deťmi odísť na Slovensko bez prejavenia nesúhlasu a aj preto, že navrhovateľ svoje rodičovské práva reálne nevykonával, o deti sa nezaujímal a všetku starostlivosť o deti zabezpečovala matka. Tento preukázateľný nezáujem o osobnú starostlivosť o mal. deti rezultuje podľa názoru navrhovateľky, aj z postoja otca vo vzťahu k otázke zabezpečenia výživného v súčasnosti. Zdôraznila, že obvyklý pobyt maloletých detí nie je na území Švajčiarska a na podporu svojho tvrdenia poukázala na uznesenie Ústavného súdu ČR z 5.1.2011 sp. zn. ÚS 3436/10. Vzhľadom ku skutočnosti, že deti prežili vo Švajčiarsku mimoriadne krátke obdobie svojho života nemohlo, podľa názoru matky, dôjsť k splneniu elementárnych požiadaviek odôvodňujúcich záver o existencii miesta ich obvyklého pobytu, o to viac ak obaja rodičia neprejavili úmysel zdržiavať sa na uvedenom mieste natrvalo. Dodala, že deti v tomto veku potrebujú najmä starostlivosť svojej matky a oddelenie od nej im môže spôsobiť psychickú ujmu, čo by bolo v rozpore s najlepším záujmom maloletých, zákonom o rodine ako aj Dohovorom o právach dieťaťa.

4. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky naďalej v plnom rozsahu zotrval na odvolacích dôvodoch, ktoré uviedol už v podanom odvolaní. Opätovne vytkol konajúcemu súdu, že nezohľadnil tak zásadný fakt, ako je podpora otca od švajčiarskeho štátu pri výchove a opatere detí. Zdôraznil, že otázka platenia výživného na deti netroví obsah tohto rozhodnutia a poukázal na skutočnosť, že výživné na maloleté deti nemá dodnes určené. Uviedol, že matka mu bráni v akomkoľvek kontakte s maloletými a vzťahy medzi rodičmi sú antagonistické. Keď sa otec pokúsil deti vyhľadať a navštíviť v mieste terajšieho pobytu, rodina matky ho nevpustila do obydlia a za veľkého kriku a zvady musel miesto pobytu detí urýchlene opustiť. Podľa názoru otca sa postojom matky a jej rodiny tejto dlhodobo darí odbúrať akékoľvek väzby detí na otca a tento stav smeruje do roviny, že sa otcovi postupne odcudzia, čo podľa jeho názoru taktiež nevystihuje najlepší záujem detí. V závere zdôraznil, že deti sa narodili vo Švajčiarsku a boli z neho matkou neoprávnene premiestnené na územie Slovenska.

5. Matka v podaní z 31.8.2018 reagovala na vyjadrenie otca a uviedla, že neisté, nejasné a ničím nepodložené podmienky alebo okolnosti eventuálnej starostlivosti otca o maloleté deti nepovažuje za v záujme a na prospech maloletých detí oproti súčasným podmienkam, keď sa o deti celodenne stará ich vlastná matka v domácom prostredí. Uviedla, že deti sú slovenskej národnosti a z pobytu vo Švajčiarsku boli odhlásené. V ďalšej časti podania zopakovala tvrdenia, ktoré predniesla už v konaní pred súdom prvej inštancie a zdôraznila, že deti sú v súčasnosti šťastné, spokojné a milované, je o ne riadne postarané a nič im nechýba.

6. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

7. Konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).

8. Podľa ust. § 2 ods. 1 na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP“) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

11. Podľa článku 1 písm. a) Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť 1.2.2001 (ďalej len ,,Haagsky dohovor“) predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.

12. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

13. Podľa článku 5 písm. a) Haagskeho dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

14. Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

15. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

16. Podľa článku 14 Haagskeho dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.

17. Podľa článku 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

18. Podľa článku 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu. 19. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a contrario v rozsahu danom ust. § 66 v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. 20. Súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle článku 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, tak aj k zisteniu, či došlo k ich neoprávnenému premiestneniu, resp. zadržiavaniu na území Slovenskej republiky, pričom vo vzťahu k uvedeným nastoleným otázkam sa odvolací súd s jeho právnym záverom vysloveným v písomnom odôvodnení rozhodnutia stotožnil. V konaní nebolo sporné, že pred premiestením opatrovnícke práva k maloletým deťom vykonávali rodičia spoločne, a to v spoločnej domácnosti vo Švajčiarsku, z ktorej skutočnosti možno vyvodiť záver, že obvyklý pobyt maloletých detí v čase ich premiestnenia na územie Slovenskej republiky bola Švajčiarska konfederácia. V tejto súvislosti bez právneho významu ostali vyjadrenia matky prednesené v odvolacom konaní, ktorá tvrdila, že otec sa o deti skutočne nezaujímal a neposkytoval im osobnú starostlivosť v takom rozsahu ako ona. Uvedený záver podporilo aj rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie podrobne uvedené v napadnutom uznesení, na ktoré odvolací súd poukazuje. Po ustálení obvyklého pobytu maloletých detí a konštatovaní, že 20.3.2017 došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletých detí W. na území Slovenskej republiky, správne súd prvej inštancie v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, keďže obrana matky v konaní smerovala k preukázaniu, že deti by návratom boli vystavené nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy.

21. Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že v posudzovanej veci v ďalšom vychádzal z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

22. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. mája 2014 sp. zn. IV. ÚS 100/2014 vyplýva, že pri rešpektovaní zásady prihliadania k „najlepšiemu záujmu dieťaťa“ je potrebné tvrdenie matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy náležité preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť adekvátnosť „primeraných opatrení na ochranu“ navrhnutých otcom. Ústavný súd nespochybnil názor, podľa ktorého dĺžka obdobia, počas ktorého sa maloleté sťažovateľky nachádzajú bez súhlasu ich otca v Slovenskej republike, nie je sama osebe dôvodom na nenariadenie ich návratu, avšak je potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku ich pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod.

23. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len ,,EĽSP“) vo svojom rozsudku z 06.07.2010 vo veci č. 41615/07 Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku vyslovil, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy

24. Z rozsudku ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci x v. Lotyšsko možno vyvodiť, že pri interpretácii Haagskeho dohovoru je rozhodujúci najlepší záujem dieťaťa. V predmetnej veci rozhodol, že lotyšské súdy nedodržali procesné požiadavky čl. 8 Dohovoru z dôvodu, že odmietli posúdiť tvrdenie o „vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia aj náležité odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

25. Odvolací súd konštatuje, že pri formulovaní svojho právneho záveru, pokiaľ ide o použitie článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, vychádzal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania, vykonané dôkazy posudzoval v kontexte s najlepším záujmom maloletých detí, na ktoré kritérium keďže ide o konanie týkajúce sa ochrany práv maloletých je potrebné aj v návratovom konaní prihliadať. Keďže ide o kritérium najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa treba uviesť, že napriek účelu Haagskeho dohovoru, ktorým je okamžité navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, t.j. do prostredia z ktorého bolo vytrhnuté, v dôsledku čoho boli porušené už vytvorené väzby dieťaťa na prostredie v ktorom žilo (sociálne, rodinné väzby), treba každý prípad posudzovať individuálne. Individuálnym posudzovaním danej prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že ide o špecifický prípad v tom, že v čase neoprávneného premiestnenia mala maloletá X. 2 roky a maloletý N. len necelé 3 mesiace, z čoho jednoznačne vyplýva, že žiadne väzby okrem fyzickej prítomnosti rodičov nemali vo Švajčiarsku vytvorené. Väzby, ktoré si postupne svojim vlastným vnímaním vytvárali sa viažu, vzhľadom na ich útly vek, na matku a jej príbuzných, t.j. iba na územie Slovenskej republiky. Deti za svoj domov považujú bydlisko matky, keďže iný domov nepoznajú a sú v každom smere fixované a plne odkázané na osobu matky žijúcu na území Slovenska, ktorá im od narodenia poskytuje riadnu starostlivosť, deti majú vytvorené väzby k priateľom, známym, príbuzným iba na území Slovenskej republiky. Pokiaľ by nešlo o neoprávnené zadržanie maloletých detí, charakteristika začlenenie detí na Slovensku, špeciálne v prípade maloletého N. prakticky od jeho narodenia, by spĺňala všetky atribúty pojmu „obvyklý pobyt“, tak ako je charakterizovaný v zmysle Haagskeho dohovoru a ustálenej judikatúry týkajúcej sa návratových konaní. Prítomnosť matky je vzhľadom na útly vek detí (X. nemá v čase rozhodnutia odvolacieho súdu ani 3 roky a N. ani 2 roky) psychicky a fyzicky nevyhnutná a v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by dôvodne vyvolávali pochybnosti o tom, že by sa matka o deti nedokázala riadne postarať. Podľa názoru odvolacieho súdu by bolo v rozpore so záujmom maloletých detí keby bola celodenná starostlivosť matky po návrate detí do krajiny obvyklého pobytu nahradená a do času príchodu otca zo zamestnania zabezpečovaná jednou z troch eventuálnych foriem starostlivosti, ktoré v odvolacom konaní ponúkol (detský domov, opatrovateľka alebo starostlivosť zabezpečená sestrou navrhovateľa). Konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd nevzhliadol dôvodnou ani odvolaciu námietku otca, ktorou súdu prvej inštancie vytýkal nezohľadnenie ekonomickej, sociálnej a kultúrnej vyspelosti Švajčiarskej konfederácie (o ktorej odvolací súd nepochybuje), nie je však v tomto konaní relevantnou a otázku najlepšieho výchovného prostredia maloletých detí pro futuro posúdi švajčiarsky súd ako orgán príslušný pre rozhodnutie o opatrovníckom práve. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 a podľa ust. § 387 ods. 2 sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

26. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zák.č. 160/2015 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Uvedená povinnosť neplatí, ak je :

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.