Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoCsp/52/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu X. V. L., L. so sídlom T. X, XXX XX F., K.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému Y. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T., adresa na doručenie Y. XX, XXX XX T., o zaplatenie 7.165,43 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. -116 zo dňa 21. októbra 2021, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, , , .

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa XX.XX.XXXX bola medzi právnym predchodcom žalobcu L. L. a žalovaným uzatvorená A. o spotrebiteľskom úvere. V zmysle tejto zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 6.000,- Eur. Žalobca ďalej predložil výzvu zo dňa 30.10.2019 s upozornením na omeškanie a s poučením o možnosti predčasného zosplatnenia úveru, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 02.12.2019 a výzvu zo dňa 16.12.2019 s upozornením na omeškania a poučením o možnosti postúpenia pohľadávky tretej osobe. Výzvou zo dňa 05.08.2021 požiadal súd žalobcu, aby okrem iného v lehote 10 dní zaslal všetky doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovaného. Žalobca na výzvu reagoval podaním zo dňa 22.09.2021 v ktorom uviedol, že bonitu žalovaného skúmal nasledujúco: žalovaný deklaroval príjem 438,- Eur, splácal úvery vo výške 0,- Eur mesačne a náklady na domácnosť mal vo výške 235,- Eur.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Výška príjmu žalovaného nie je žiadnym spôsobom preukázaná, rovnako nie sú preukázané žiadnym spôsobom ani výdavky na domácnosť. Zo zmluvy naopak vyplýva, že žalovaný je ženatý. Poukázal na výšku životného minima v roku 2018, ktorá by po odpočítaní od príjmu predstavovala disponibilný zostatok vo výške 99,46 Eur.

V čase poskytnutia úveru (ako vyplýva z lustrácie cez Register obyvateľov SR) mal naviac žalovaný X deti (rok narodenia XXXX, XXXX a XXXX), pričom nie je zrejmé, či išlo o deti ne/zaopatrené. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že veriteľ pri overovaní bonity nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pričom odborná starostlivosť zahŕňa aj povinnosť preukázať dokladmi postup pri preverovaní bonity dlžníka. Veriteľ musí chtiac-nechtiac urobiť audit domáceho rozpočtu žiadateľa o úver na podklade overených údajov (nie iba ničím nepreukázaných tvrdení o príjmoch a výdavkoch), pretože iba tak môže dostáť svojej povinnosti odbornej starostlivosti. Na základe uvedeného dospel k záveru, že poskytnutý úver je bez úrokov, bez poplatkov a k jeho platnému predčasnému zosplatneniu nedošlo. Predčasné zosplatnenie úveru je teda neplatným právnym úkonom bez akýchkoľvek účinkov, na čo prihliada ex offo. Žalovanému teda zostalo zachované právo splácania úveru v splátkach, pričom splátka je tvorená iba časťou pôvodnej splátky pripadajúcej podľa amortizačnej tabuľky na istinu. Ak v prejednávanej veci dospel súd k záveru, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo, nemohla byť pohľadávka z neho predmetom postúpenia a tak aktívna vecná legitimácia žalobcovi nesvedčí.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca bol v konaní neúspešný, preto nárok na náhradu trov konania nemá a úspešnému žalovanému tento nárok nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že uvedené skutočnosti ohľadom skúmania bonity neboli sporné. Navyše pravdivosť uvedených postupov banky riadne preukázal, kedy doručil výstup z bankového systému a súd nesprávne vyhodnotil predložený dôkaz. Opätovne poukázal na výpis z úverového registra a v tejto súvislosti poukazuje na to, že dôležité je, aby bol vykonaný dopyt v čase posudzovania bonity a podpise zmluvy, čo sa udialo. V tomto konkrétnom prípade bol dopyt vykonaný v deň podpisu zmluvy a bonita bola vypočítaná správne, teda na základe výsledkov dopytu, pričom dopyty predchádzajúce a následné neboli použité pre výpočet bonity k preverovanému úveru zo zmluvy. Ďalej uviedol, že splátka úveru je nižšia ako disponibilný zostatok, teda podmienka primárnej návratnosti z disponibilných príjmov bola splnená. Existujúce splátky úverov a úverová bonita, bola overená dopytom do úverového registra, nie do internej databázy postupcu. Tvrdil a tvrdí, že bonitu žalovaného riadne skúmal, pričom toto tvrdenie počas celého konania medzi stranami sporu nebolo sporným a nesporným bolo aj v čase vyhlásenia rozsudku, nakoľko žalovaný bol v predmetnom konaní absolútne pasívnym. Poukázal na to, že žalovaný nepoprel ani jedno z jeho tvrdení ohľadom skúmania bonity, preto je nutné jeho skutkové tvrdenia považovať za nesporné. Namietal, že napadnutý rozsudok je v časti skúmania bonity prekvapivý a nepredvídateľný, kedy súd bez akejkoľvek procesnej aktivity žalovaného nesporné skutkové tvrdenia podopreté relevantnými dôkazmi sám iniciatívne a tendenčne poprie a dospeje k svojvoľnému záveru o neskúmaní bonity postupcom. Súdne rozhodnutie v takom prípade neposkytuje stranám sporu právnu istotu a spravodlivé rozhodnutie ich sporu v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, ale prispieva k rozdeľovaniu už bez tak nejednotnej súdnej praxe v totožných veciach. V tomto smere poukázal aj na rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Za preukázané považuje to, že neboli splnené podmienky hrubého porušenia povinnosti, nakoľko si právny predchodca preukázateľne a nesporne svoju povinnosť preveriť dlžníka v registroch splnil. Poukázal na to, že k preverovaniu cez príslušné databázy došlo, preto nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu odbornej starostlivosti. Záverom mal za to, že ak postupca podľa súdu nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, potom táto skutočnosť v žiadnom prípade neznamená neplatnosť postúpenia pohľadávky a súd mal a mohol žalobcovi priznať nárok na zaplatenie úveru, ktorý nadobudol právoplatnosť ku dňu vyhlásenia rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( (ďalej len „“)) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

12. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

13. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

14. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, resp. jeho právny predchodca, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

15. Žalobca tak v priebehu prvoinštančného konania ako aj odvolacieho konania poukazoval na to, že jeho právny predchodca pri skúmaní bonity žalovaného vychádzal z príjmu a z nákladov na domácnosť, ktoré deklaroval žalovaný, ako aj z vykonaného dopytu do úverového registra, z ktorého nevyplýva, aby žalovaný splácal splátky úveru. Odvolací súd obdobne ako súd prvej inštancie však má za to, že len z týchto údajov nemohol žalobca, resp. jeho právny predchodca úplne zistiť celkovú finančnú situáciu na strane žalovaného, teda takýto postup nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie právneho predchodcu žalobcu bolo považované za skúmanie bonity žalovaného, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby právny predchodca žalobcu požadoval jednak preukázanie príjmu žalovaného a jednak skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. počet vyživovaných osôb, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy, atď., teda právny predchodca žalobcu si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať

správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené je tak možné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v dôsledku uvedeného nemohol právny predchodca žalobcu požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Už len samotná skutočnosť o nedostatočnom skúmaní bonity má za následok nemožnosť požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

17. V prípade, ak nedošlo k platnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru a v čase postúpenia pohľadávky, t.j. dňa 24.03.2020, nebola pohľadávka ani po konečnom termíne splatnosti (ten mal podľa vykonaného dokazovania nastať až dňa 15.02.2022), tak predmetom postúpenia pohľadávky v zmysle o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávok (ďalej len „“) nemohla byť spôsobilá pohľadávka. Z uvedeného dôvodu preto možno dospieť k záveru, že ak nedošlo k platnému zosplatneniu úveru, neboli splnené ani podmienky pre platné postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, a teda na strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, preto súd prvej inštancie žalobu správne zamietol.

18. Žalobca v podanom odvolaní uvádzal, že žalovaný v priebehu konania nepoprel jeho tvrdenia a predložené dôkazy, preto bolo potrebné tieto považovať za nesporné skutkové tvrdenia, k čomu odvolací súd uvádza, že pasivita žalovaného v konaní nemôže mať automaticky za následok povinnosť súdu priznať akýkoľvek žalobcom uplatnený nárok, a to naviac ak ide o konanie, v ktorom vystupuje spotrebiteľ. Napriek skutočnosti, že žalovaný bol v priebehu prvoinštančného konania pasívny, nevyjadril sa k podanej žalobe a ani k ďalším žalobcom predloženým dôkazom, nemožno v konečnom dôsledku dospieť k záveru o nespornosti skutkových tvrdení žalobcu, pretože ani uvedená skutočnosť neznamená, že súd musí rozhodnúť len na základe takto tvrdených skutočností a predložených dôkazov. Samotný v prípade spotrebiteľských sporov dáva súdu možnosť vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli spotrebiteľom navrhnuté, a to najmä vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd môže aj bez návrhu takýto dôkaz obstarať alebo zabezpečiť, čím sa tak sleduje vyrovnanie prirodzene nevyváženého postavenia medzi sporovými stranami, t.j. medzi veriteľom a spotrebiteľom. Skutočnosť, že žalobca v konaní na súde prvej inštancie uviedol svoje tvrdenia a predložil dôkazy, nezabavila súd prvej inštancie preskúmať spotrebiteľskú zmluvu ex offo, teda či táto neobsahuje prípadne neprijateľné zmluvné podmienky, ako aj to, či pre postúpenie pohľadávky boli splnené zákonom predpísané podmienky.

19. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k dodržaniu tejto povinnosti, následkom je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Primárne by jednoznačne mali byť všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej žalobe. Úlohou súdu v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán.

20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Preto na ďalšiu argumentáciu žalobcu zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

22. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

23. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle v spojení s ). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa v spojení s o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Odvolací súd nezistil ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa .

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).