Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_73S-17-2021.pdf
PDF · 317.38 KB
No categories available
73S/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej veci žalobcu: Q. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. trieda XX, XXX XX H., zast. JUDr. Pavol Gráčik, advokát, so sídlom Farská 40, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, Odbor opravných prostriedkov, referát pôdohospodárstva, Nám. Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica za účasti ďalšieho účastníka: Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., Mlynské nivy 59/A, 824 84 Bratislava 26, IČO: 35 829 141, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP4-2020/030474-002 zo dňa 21. decembra 2021, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Ďalšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., Mlynské nivy 59/A, Bratislava (ďalej len „ďalší účastník“) dňa 01.07.2020 podala na Okresnom úrade Žiar nad Hronom, Pozemkový a lesný odbor (ďalej len „prvostupňový orgán“) žiadosť o dočasné vyňatie a obmedzenie využívania lesných pozemkov podľa § 7 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lesoch“) pre účely stavby nového 2 x 400kV vedenia Horná Ždaňa - lokalita Oslany, patriaceho do súboru stavieb - Transformácia 400/1 0kV Bystričany - 1.časť. Predmetom žiadosti boli lesné podmienky špecifikované v tabuľke k.ú. D., T., S., N. S.. Zo zámeru ďalšieho účastníka z 30.06.2020 vyplýva, že dočasné vyňatie pozemkov sa navrhuje na obdobie dvoch rokov a obmedzené užívanie pozemkov na dobu 80 rokov. Odôvodnením vyňatia je trasovanie elektroenergetickej líniovej stavby, ktoré bolo určené ako odporúčané a akceptovateľné na základe záverečného stanoviska č. 2110/2013-3.4/ak z 05.06.2013 vydaného Ministerstvom životného prostredia SR podľa § 37 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Líniová stavba je podľa žiadosti v súlade s energetickou politikou SR, čo potvrdzuje osvedčenie Ministerstva hospodárstva SR č. 19430/2019-4110-4463 z 25.07.2019. Elektroenergetická stavba „Vedenie 2 x 400kV Horná Ždaňa - lokalita Oslany“ sa považuje za stavbu vo verejnom záujme, na čo prihliadal aj stavebný úrad pri vydaní územného rozhodnutia. Stavba je ako verejnoprospešná uvedená v územnoplánovacej dokumentácii VÚC Banskobystrického kraja. Z Koncepcie územného rozvoja Slovenska a iných dokumentov vyplýva, že trasovanie líniovej stavby podľa variantu VP3 je v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou VÚC Banskobystrického kraja. Ďalší účastník poukázal na § 11 ods. 1 písm. f/ zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o energetike“) v zmysle ktorého držiteľ povolenia alebo ním poverená osoba môže v nevyhnutnom rozsahu a v overenom záujme zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenie prenosovej sústavy, pri povoľovaní takej stavby stavebný úrad rozhodne o podmienkach, za akých možno stavbu uskutočniť a prevádzkovať na cudzom pozemku; oprávnenie stavebníka na uskutočnenie stavby vznikajú nadobudnutím právoplatnosti takého rozhodnutia.
2. Prvostupňový orgán úkonom z 01.07.2020 oznámil začatie správneho konania o uvedenej žiadosti a nariadenie ústneho pojednávania, ktorého uskutočnenie nariadil na 27.07.2020 o 9:00 hod. Oznámenie bolo doručené účastníkom konania verejnou vyhláškou na úradnej tabuli správneho orgánu ako aj na dočasných úradných tabuliach obcí D., S., N. S. a T.. Q. L., N. tr. č. XX, H. (ďalej len „žalobca“) urobil podanie z 27.07.2020 označené ako „Pripomienky, stanoviská, námietky a zásadné námietky k žiadosti o dočasné vyňatie a obmedzenie využívania lesných pozemkov a k oznámeniu o začatí správneho konania, Žiadosť o zaslanie a vyhotovenie fotokópie celého správneho spisu za účelom realizácie práva v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, Žiadosť o zákonné konanie a transparentné poskytnutie všetkých podkladov účastníkov konania s primeranou lehotou na možnosť vyjadriť sa do konania“, , ktoré doručil prvostupňovému orgánu pred konaním pojednávania, kde ako vlastník pozemkov a stavieb v k.ú. S. a k.ú. N. S. vyjadril nesúhlas s vydaním rozhodnutia o vyňatí lesných pozemkov a obmedzení využívania lesných pozemkov, nakoľko nedal stavebníkovi žiadny súhlas a nepodpísal žiadnu dohodu, keďže navrhovaná stavba je v nesúlade s územnými plánmi obcí ako aj s jeho súkromným záujmom vlastníka 400 ha pozemkov v obci S. a 12 ha v obci N. S.. Ďalej sa v spise nachádza Zápisnica z ústneho pojednávania vo veci dočasného vyňatia a obmedzenia využívania lesných pozemkov z plnenia funkcií lesov konaného dňa 27.07.2020 v sídle prvostupňového orgánu.
3. Prvostupňový orgán dňa 28.08.2020 vydal rozhodnutie č. OU-ZH-PLO-2020/007982-010, ktorým podľa § 5 ods. 1 zákona o lesoch dočasne vyňal na dobu od 01.07.2021 do 30.06.2023 (na dobu dvoch rokov) lesné pozemky v k.ú. obcí D., S., N. S., T., ktoré tam špecifikoval, z plnenia funkcií lesov pre účely líniovej stavby „Vedenie 2 x 400kV Horná Ždaňa - lokalita Oslany“, pričom rozsah a hranice pozemkov sú uvedené v priloženom geometrickom pláne, a súčasne obmedzil využívanie tam uvedených pozemkov v k.ú. uvedených obcí na účely označenej líniovej stavby, pričom na týchto pozemkoch obmedzil drevoprodukčnú funkciu a pozemky budú slúžiť ako bezlesie - ochranné pásmo vzdušného elektrického vedenia uvedenej stavby, pričom uložil ďalšiemu účastníkovi povinnosť nahradiť stratu mimoprodukčných funkcií lesa vo výške 7.872,38 Eur, uložil mu povinnosť zaslať prvostupňovému orgánu doklad preukazujúcu uhradenie náhrady za stratu mimoprodukčných funkcií lesa, uviedol, že s odlesňovaním vyňatých pozemkov možno začať až po uhradení náhrady za stratu mimoprodukčných funkcií lesa a tiež stanovil, že ďalší účastník je povinný v termíne do ukončenia doby dočasného vyňatia, t.j. do 30.06.2023 vykonať rekultiváciu lesných pozemkov uvedených vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a napokon uložil ďalšiemu účastníkovi podmienky, ktorými sa zabezpečí ochrana lesných pozemkov (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán poukázal na obsah žiadosti ďalšieho účastníka ako aj ďalší obsah administratívneho spisu. Uviedol tiež, že niektoré lesné pozemky uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia boli už v minulosti dočasne vyňaté z plnenia funkcií lesov pre účely tejto líniovej stavby na dobu od 01.02.2018 do 30.06.2018 a takisto bolo obmedzené ich využívanie. Ďalším obsahom odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je opis priebehu správneho konania. Prvostupňový orgán uviedol, že žiadateľ - ďalší účastník preukázal predložením právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby iné právo k pozemku a stavbe v zmysle § 7 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, z toho dôvodu nie je povinný predložiť ku konaniu súhlas vlastníkov alebo správcu pozemkov so zámerom a dohody o určení výšky a spôsobu poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv (§ 35 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch). Uviedol, že v tomto konaní nerieši práva a povinnosti účastníkov konania vyplývajúce z ustanovenia § 35 zákona o lesoch. Napriek skutočnosti, že dohoda o náhrade za obmedzenie vlastníckych práv sa v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 zákona o lesoch ku predmetnej žiadosti nepredkladá, nárok vlastníkov, resp. správcov dotknutých lesných pozemkov na poskytnutie náhrady za obmedzenie vlastníckych práv podľa § 35 zákona o lesoch je nezmenený, nakoľko z dôvodu vyňatia a obmedzenia využívania lesných pozemkov dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv. Podľa § 35 ods. 3 zákona o lesoch sa náhrada za obmedzenie vlastníckych práv podľa ods. 1 poskytuje na základe dohody o určení výšky a spôsobe jej poskytnutia, ktorej návrh predkladá vlastníkovi, resp. správcovi ten, na koho žiadosť alebo návrh dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv. Ak sa nedosiahne dohoda o výške alebo spôsobe poskytnutia náhrady
za obmedzenie vlastníckych práv, rozhoduje súd, teda nárok na náhradu škody nie je dotknutý. Prvostupňový orgán ďalej k námietkam žalobcu uviedol, že predmetom tohto správneho konania nie je konanie podľa zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie, podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ani podľa všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich záležitosti životného prostredia, rep. podľa Aarhuského dohovoru - Dohoda k prístupe k informácia, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Po preskúmaní žiadosti, predloženej dokumentácie a na základe skutočností zistených miestnou ohliadkou dospel prvostupňový orgán k záveru, že vyňatie je nevyhnutné pre účely realizácie líniovej stavby „Vedenie 2 x 400kV Horná Ždaňa - lokalita Oslany“. Na vyňatie sa používa nevyhnutne potrebná výmera pozemkov a vyňatie je v súlade so zásadami ochrany lesných pozemkov podľa § 5 zákona o lesoch. Vyňatie je nevyhnutné a odôvodnené, vo verejnom záujme, nakoľko úlohy spoločenského a ekonomického rozvoja, ktoré sa zabezpečia realizáciou líniovej stavby nemožno zabezpečiť inak. Prvostupňové rozhodnutie bolo doručované verejnou vyhláškou zverejnenou na úradnej tabuli prvostupňového orgánu a tiež na webovom portáli a na dočasných úradných tabuliach obcí D., S., N. S. a T..
4. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. OU-BB-OOP4-2020/030474-002 zo dňa 21.12.2020 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po ozrejmení obsahu prvostupňového rozhodnutia uviedol, že rešpektujúc základné pravidlá správneho konania vymedzené v ustanovení § 3 Správneho poriadku, ako aj v záujme presného úplného zistenia stavu veci preskúmal kompletný spisový materiál vzťahujúci sa k prvostupňovému rozhodnutiu v celom rozsahu a vyhodnotil opodstatnenosť všetkých námietok žalobcu uvedených v jeho odvolaní. Zo spisového materiálu žalovanému vyplynulo, že s problematikou vyňatia, obmedzenia využívania a zmeny využitia lesného fondu podľa § 7 zákona o lesoch a s ním spojeného vydania rozhodnutia podľa § 5 ods. 1 zákona o lesoch v súvislosti s „vedením 2 x 400kV Horná Ždaňa - lokalita Oslany“ sa už prvostupňový orgán aj žalovaný zaoberali pri vydávaní rozhodnutí a rozhodnutí o odvolaní. Predošlými rozhodnutia sa zaoberal i Krajský súd v Banskej Bystrici a napokon aj Najvyšší súd SR, pričom tento rozsudkom sp.zn. 10Sžrk/20/2018 z 25.09.2019 kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/123/2017 z 21.06.2018 zamietol, čím potvrdil vydanie predošlého rozhodnutia. Predošlé rozhodnutie bolo zákonné aj právoplatné, no keďže predošlé rozhodnutie bolo vydané na dobu dvoch rokov, platnosť tohto zákonného právoplatného predošlého rozhodnutia uplynula v zmysle § 8 ods. 4 zákona o lesoch, uplynutím doby, na ktorú bolo vydané a kvôli času potrebnému na procesné úkony odvolacích a súdnych konaní. K odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán nebol v zmysle § 7 ods. 2 zákona o lesoch povinný zverejňovať žiadosť ďalšieho účastníka, a to ani elektronicky, a to aj s odkazom na § 7 ods. 1 vyhlášky MŽP SR o ochrane lesných pozemkov pri územnoplánovacej činnosti a pri ich vyňatí a obmedzení z plnenia funkcií lesov č. 12/2009 Z.z. Žiadosť ďalšieho účastníka nemusela byť posudzovaná v zmysle zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, nakoľko predmetná žiadosť o vyňatie, obmedzenie využívania alebo zmena využívania lesných pozemkov je jedným z nasledujúcich krokov pri uskutočňovaní zámeru „Vedenie 2 x 400kV Bystrica - Horná Ždaňa“, ktorý už bol posudzovaný zákonom o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, čo potvrdzuje záverečné Stanovisko č. 2110/2013-3.4/ak vydané MŽP SR podľa § 37 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Žiadosť o vyňatie alebo obmedzenie využívania lesných pozemkov z plnenia funkcií lesa obsahuje v zmysle § 7 ods. 2 písm. h/ vyhlášky č. 12/2009 Z.z. stanovisko dotknutého orgánu štátnej správy a obhospodarovateľa lesa. Prvostupňový orgán preskúmaním spisového materiálu zistil, že žiadosť bola podaná s doloženými staviskami dotknutých správnych orgánov, pričom žalovaný dodal, že platnosť, resp. aktuálnosť priložených stanovísk nepominula. Z tohto dôvodu je námietka o aktuálnosti dodaných stanovísk zavádzajúca, nemajúca vplyv na platnosť priložených stanovísk. Ďalej podľa názoru žalovaného prvostupňové rozhodnutie spĺňalo kritériá v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, pričom nespomenutie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/124/2017 z 21.06.2018 nezakladá chybu ani nespôsobuje nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia a z tohto dôvodu pokladal námietku za neopodstatnenú, nemajúcu vplyv na zmenu rozhodnutia. K námietkam porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR žalovaný uviedol, že vlastnícke práva k lesným pozemkom žalobcu nie sú prvostupňovým rozhodnutím zrušené a žalobca ostáva aj počas doby obmedzenia využívania vlastníkom týchto pozemkov. V žiadosti o dočasné vyňatie lesných pozemkov z plnenia funkcií lesov a obmedzenie využívania funkcií lesov sa v zmysle § 7 ods. 3 zákona o lesoch súhlas vlastníka nevyžaduje. Obmedzenie využívania lesných pozemkov sa v tomto prípade v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy
SR opodstatňuje verejným záujmom na základe zákona a za primeranú náhradu. Totiž predmetná stavba je hodnotená ako verejnoprospešná stavba v zmysle Koncepcie územného rozvoja Slovenska 2011 schváleného vládou (nariadenie Vlády SR č. 461/2011) a územné plány regiónov (VÚC) musia byť v zmysle § 10 ods. 1 stavebného zákona v súlade so záväznou časťou KÚRS 2011. Zákonný rámec ustanovenia § 7 ods. 3 zákona o lesoch, ktorý hovorí, že dohodu o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv upravuje § 35 ods. 3 zákona o lesoch. Prvostupňový orgán ozrejmil, že z tejto osobitnej právnej úpravy obmedzenia vlastníckeho práva k lesným pozemkov vyplýva, že náhrada za obmedzenie vlastníckych práv sa poskytuje buď na základe dohody o určení výšky a spôsobe jej poskytnutia alebo pokiaľ sa dohoda nedosiahne, o výške alebo spôsobe poskytnutia náhrady sa obmedzenie vlastníckych práv rozhoduje súd v zmysle Civilného sporového poriadku. Z obsahu uvedeného je zjavné, že námietku týkajúcu sa dohody o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv nerieši prvostupňový orgán lesného hospodárstva, ale dohoda dvoch strán, resp. súd. Námietka, že stavba nie je verejnoprospešná je zavádzajúca, pretože predmetná stavba je verejnoprospešnou stavbou v zmysle KÚRS 2011 schváleného Vládou SR a bola posudzovaná v zmysle ustanovení zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Žalovaný opätovne pripomenul, že prvostupňový orgán nie je príslušným orgánom o rozhodovaní o zákonnosti územnoplánovacej dokumentácie. K ďalšej námietke uviedol, že porušenie stavebného zákona rieši príslušný orgán, ktorým prvostupňový orgán a žalovaný nie sú, nakoľko nie sú príslušnými orgánmi v rozhodovaní o veci legitimity rozhodnutí stavebných úradov. Ďalej žalovaný odmietol aj porušenie ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, nakoľko žalobcovi ako účastníkovi konania boli poskytnuté všetky práva v zmysle tohto ustanovenia. Taktiež bola nedôvodná námietka týkajúca sa prerušenia konania v zmysle § 29 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko v danom konaní sa rozhodnutia v iných otázkach nezakladajú predbežnú otázku vo veci správneho konania týkajúce sa vydania rozhodnutia podľa § 5 ods. 1 zákona o lesoch. Táto námietka bola nedôvodná aj preto, že nedošlo k žiadnemu rozporu medzi orgánmi štátnej správy vo veci vyňatia, obmedzenia, využívania a zmeny využívania lesných pozemkov. Ďalej uviedol, že stavebný úrad neprerušil konanie o vyňatie, obmedzenie, využívanie a zmenu využívania lesných pozemkov podľa § 7 zákona o lesoch, pretože stavebný úrad nie je v danej veci príslušným orgánom a nemá kompetencie v rozhodovaní vo veci vydávania rozhodnutí podľa tohto zákona. Ďalej žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán listom z 01.07.2020 oznámil začatie konania a nariadil ním aj ústne pojednávanie v súlade s § 21 ods. 1 Správneho poriadku, pretože si to vyžadovala povaha veci a bolo potrebné objasniť informácie týkajúce sa konania. Z tohto dôvodu je táto námietka bezpredmetná. Prvostupňový orgán konal v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR a teda konal na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Prizval na ústne pojednávanie všetkých účastníkov konania a požiadal ich, aby svoje pripomienky a námietky uplatnili najneskôr pri ústnom pojednávaní. Názor žalobcu, že správny orgán neoprávnene a bez právneho základu uviedol, že na neskoršie pripomienky a námietky nebude prihliadať, nie je dôvodný. Ďalej uviedol, že oznámenie o začatí konania a nariadení ústneho pojednávania taktiež samotné rozhodnutie boli zverejnené v súlade Aarhuským dohovorom aj s ustanovením § 26 Správneho poriadku, pretože doručenie verejnou vyhláškou sa používa v prípadoch, keď účastníci konania, alebo ich pobyt nie sú známi. Obidve listiny boli zverejnené vo všetkých obciach, ktoré boli vynímaním obmedzovaním využitia, alebo zmenou využívania v zmysle § 7 Zákona o lesoch dotknuté a to vyvesením po dobu 15 dní spôsobom v mieste obvyklým, tak že každý účastník konania, či aj iná verejnosť mohla s týmito písomnosťami oboznámiť. V prípade, že sa žalobca považuje za zainteresovanú verejnosť v zmysle čl. 6 ods. 3 a Aarhuského dohovoru, zainteresovaná verejnosť bola hneď na začiatku konania upovedomená oznámením o začatí konania a nariadením ústneho pojednávania a to verejnou vyhláškou (verejný oznam) o využívaní a obmedzovaní využitia, alebo zmeny využívania lesných pozemkov podľa § 7 zákona o lesoch. Z uvedeného zverejňovania listín je zrejmé, že námietky, resp. obavy žalobcu spojené s doručovaním, či určovaním okruhu účastníkov konania sú neodôvodnené. Žalobca bol zahrnutý do správneho konania, ako účastník konania v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku, nebol nijako pozbavený účastníctva v konaní. Ďalej žalovaný argumentoval, že žiadateľ - ďalší účastník konania vystupuje v tomto konaní ako osoba s iným právom z dôvodu citovaných zákonných ustanovení. Žiadal o vydanie rozhodnutia v zmysle § 7 ods. 3 Zákona o lesoch ako osoba opätovne s iným právom k pozemku a k stavbe, pričom toto ustanovenie sa odvoláva na § 139 ods. 1 stavebného zákona, ktorý v písm. c/ uvádza: pod pojmom iné práva k pozemkom a stavbám použitým v spojení vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich sa podľa povahy prípadov rozumie právo vyplývajúce z iných právnych predpis, pričom odvolávka tohto ustanovenie je aj na zákon o energetike. V zmysle § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike držiteľ povolenia, alebo ním poverená osoba môže v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo
zastaveného územia obce elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenie priemyselnej sústavy a distribučnej sústavy; pri povoľovaní takej stavby stavebný úrad rozhodne o podmienkach za akých možno stavbu uskutočniť a prevádzkovať na cudzom pozemku; oprávnená stavebníka na uskutočnenie stavby vznikajú nadobudnutím právoplatnosti takého rozhodnutia. Podľa žalovaného má ďalší účastník iné právo k pozemkom, tým pádom predmetné pozemky týkajúce sa napadnutého a prvostupňového rozhodnutia nemusia byť vyvlastnené (nemusia byť vyvlastnené taktiež aj keď dôjde k dohode o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv). Súhlas vlastníka k predmetnému správnemu konaniu nie je v zmysle § 7 Zákona o lesoch a zákonom s ním spojených potrebný. Žalovaný opakovane ozrejmil, že správne orgány na úseku lesnému hospodárstva nie sú príslušnými orgánmi pre vydávanie rozhodnutí o umiestnení stavby. Posudzovať, či rozhodnutia o umiestnení stavby nie je úlohou orgánov štátnej správy lesného hospodárstva pri vydávaní rozhodnutí podľa § 5 ods. 1 zákona o lesoch. Z týchto dôvodov považoval námietky žalobcu za neopodstatnené. Námietka, že žalobca nedal súhlas na vydanie územného rozhodnutia nie je v správnom konaní podľa § 7 zákona o lesoch opodstatnená. O územných rozhodnutiach rozhoduje príslušný stavebný úrad v zmysle Stavebného zákona. Žalovaný vo všeobecnosti hodnotil ako nedôvodné a zavádzajúce aj ostatné námietky žalobcu ohľadom rozhodnutí iných orgánov štátnej správy, ktoré síce súvisia s budúcou líniovou stavbou, ale nemajú žiadnu spojitosť s rozhodovaním orgánov štátnej správy na úseku lesného hospodárstva. K ďalším námietkam uviedol, že Ministerstvo hospodárstva SR, sekcia energetiky ako vecne príslušný správny orgán podľa § 12 Zák. č. 251/2012 Z. z. o energetike vydalo rozhodnutie č. 19430/2019-4110-44603 z 27.07.2019, ktorým vydalo osvedčenie pre žiadateľa
- ďalšieho účastníka na výstavbu elektronického zariadenia „súbor stavieb - transformácia 400/110 kv. Bystričany - 2.stavba: vedenie 2x 400 KW Horná Ždaňa - lokalita Oslany“. Osvedčenie MH SR nadobudlo právoplatnosť dňa 31.07.2019 a je platné 3 roky od predmetného dňa právoplatnosti. K námietke žalobcu, že stavba nie je verejnoprospešná bola taktiež žalovaným vyhodnotená ako zavádzajúca, pretože v označenom Osvedčení MH SR je uvedené, že predpokladaná trasa vedenia 2 x 400 KW Horná Ždaňa - lokalita Oslany (stavba č. 2) je zahrnutá v koncepcii územného rozvoja Slovenska (nariadenie vlády č. 461/2011). Jej koridor je zahrnutý a dlhodobo zálohovaný aj v územno-plánovacej dokumentácii pre VUÚ Banskobystrického a Trenčianskeho samosprávneho kraja, kde je zapracovaný v ich záväzných častiach ako verejnoprospešná stavba. Všetky dotknuté obce, ktoré spracovávajú svoj územný plán sú podľa § 25 a § 30 stavebného zákona povinné spracovať svoj územný plán v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou vyššieho stupňa, teda v súlade s nadradeným územným plánom VÚC. Záverom žalovaný uviedol, že po zhodnotení uvedených skutočností dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku, zákona o lesoch a s Ústavou SR a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
5. Žalobca podal správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že je vlastníkom pozemkov a stavieb v katastrálnom území S. v celkovej výmere 400 ha a v katastrálnom území N. S. v celkovej výmere 132 476 m2. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový orgán de facto bez náhrady vyvlastnil pre nezákonnú stavbu tieto pozemky a obmedzil ich využívanie na dobu 80 rokov. Žalobca primárne uviedol, že nedal žiaden súhlas stavebníkovi a nepodpísal žiadnu dohodu, keďže navrhovaná stavba je v nesúlade s územnými plánmi obcí, ako aj s jeho súkromným záujmom vlastníka pozemkov. Sám stavebník nemá žiadne právo bez jeho súhlasu ako vlastníka umiestňovať a realizovať stavbu na jeho pozemkoch a to ani v zmysle § 11 ods. 1písm. f/ zák. č. 251/2012 Z.z., pretože takéto právo by mu vzniklo len vydaním zákonného stavebného povolenia a práve stavebné povolenie bolo okresným úradom v sídle kraja zrušené. Ďalej s odkazom na neindetifikovanú judikatúru uviedol, že okrem toho, že stavebník nedoložil do konania aktuálne stanovisko dotknutých orgánov, takéto správne konanie o vyňatie z lesného fondu a bezlesie musí predchádzať územnému konaniu. Územné rozhodnutie vydané Obcou N. S. z 21.12.2015 však takéto konanie nespomína, to znamená, že bol porušený zákon a správny orgán sa s tým mal vysporiadať. Územné rozhodnutie zažaloval avšak Najvyšší súd SR jeho žalobu zamietol, pričom proti tomuto rozhodnutiu podal ústavnú sťažnosť. Táto okolnosť, že podal takúto žalobu mala byť pre správny orgán predbežnou otázkou podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku a bolo to aj dôvodom na prerušenie konania. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp/10/2009. Následne uviedol, že teda jasné toto konanie sa pre stavebné povolenie už nemôže konať, ale je nutné k územnému konaniu. Územné konanie neobsahovalo ani súhlasné záväzné stanovisko obcí o súlade s územným plánom a to aj preto, pretože niektoré obce územný plán ani vôbec nemajú, alebo majú, ale predmetná stavba sa v nich
nenachádza, alebo nenachádza sa v predmetnej trase. Správny orgán sa podľa žalobcu nezaoberal ani tým, že namietal záväzné stanoviská obcí o súlade s územným plánom podľa § 140 ods. b/ stavebného zákona a žiadal, aby správny orgán toto konanie prerušil a postupoval v intenciách predmetnej právnej normy vzhľadom k tomu, že je to pre vec dôležité, keďže nie je predsa možné, aby vyňatie z lesných pozemkov a bezlesie sa udialo len tak a nepreskúmal sa zákonný rámec a účel, či je v súlade so zákonom. Tiež namietal nesúladnosť rozhodnutia žalovaného s územným plánom z dôvodu, že ďalší účastník na vykonávanie svojej činnosti potrebuje Osvedčenie udelené Ministerstvom hospodárstva SR, pričom k žiadosti o vydanie osvedčenia sa prikladá stanovisko obce o súlade s územným plánom. Správne konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutí vykazuje podstatné znaky nezákonnosti, keďže v nich vôbec nebola riešená tá podstatná skutočnosť, že celé umiestnenie líniovej stavby na účel, ktorého boli napádané správne rozhodnutia vydané, má neexistujúci podklad a to absentujúci územný plán. Ďalej namietol, že pokiaľ má dôjsť k vybudovaniu verejnoprospešnej stavby táto môže byť vybudovaná len na základe zákonného postupu zahŕňajúceho skutočnosť, že každá obec musí mať vlastný územný plán podľa § 11 ods. 2 Stavebného zákona, aby z neho bolo možné zistiť kadiaľ vlastne verejno-prospešná stavba má byť postavená presnejšie jej povinnosť mať územný plán zóny, ktorý presne definuje parcely cez ktoré má verejnoprospešná stavba byť umiestnená. Územné rozhodnutie z 21.12. 015 však takéto konanie nespomína. To znamená, že bol porušený zákon a správny orgán sa s tým musí vysporiadať. Obec N. S. územný plán obce nemá. Proces schvaľovania územno- plánovacej dokumentácie je rovnako daný zákonom a nie je daná možnosť pre jeho obídenie. Ak dotknutá obec nemá aktualizovaný územný plán, nevyhovuje tak zákonnej požiadavke podľa § 30 ods. 4 nasl. stavebného zákona. To je potrebné prinajmenšom na to, aby aspoň administratívne mohlo dôjsť k realizovaniu výstavby rozvodov elektriny. Stavba sa teda umiestňuje do územia v rozpore s územným plánom Obce S. ako aj N. S., ktorý územný plán nemá a nejedná sa o verejnoprospešnú stavbu, pretože táto by musela byť schválená v územnom pláne obci. Vzhľadom na to, že podal proti územnému rozhodnutiu správnu žalobu je podľa neho právna aprobovanosť územného rozhodnutia prinajmenšom do ukončenia súvisiaceho súdneho konania spochybnená. Žalobca tiež namietal, že ďalší účastník nemôže stavať iba na základe územného rozhodnutia, pričom uviedol, že stavebné povolenie vydané nebolo. Podľa jeho názoru nie je ani vo verejnom záujme, aby boli pozemky odlesnené, pretože to nie je v súlade so zákonom o ochrane lesa, ktorý vyjadruje tento verejný záujem a nie je to vo verejnom záujme, ani preto, lebo takáto stavba nie je v územnom pláne obcí. Ďalej uviedol, že v záverečnom stanovisku z konania EIA, ktoré bolo vykonané Ministerstvom životného prostredia SR sa uvádza, že navrhovaná trasa - variant VP3 nie je v súlade s územným plánom BBSK a preto bude potrebné v budúcnosti zosúladenie navrhovaných činností aj s týmto územným plánom. Prvostupňový orgán, ako aj žalovaný podľa jeho názoru pochybili, keďže prvostupňový orgán nezverejnil žiadosť žiadateľa na elektronickej tabuli napriek tomu, že vyňatie z lesného fondu a bezlesie oznámil v zmysle § 5 ods. 1 zákona o lesoch pre účely líniovej stavby. Pre túto stavbu predchádzalo posudzovanie vplyvov na životné prostredie ukončené záverečným stanoviskom MŽP SR z 05.06.2013. Prvostupňový orgán porušil zákon, keď v oznámení neuviedol, že stavba, pre ktorú má byť uskutočňované toto konanie - vyňatie z lesných pozemkov bola posúdená z hľadiska vplyvu na životné prostredie a to tak, že konanie bolo ukončené záverečným stanoviskom. V predmetnom záverečnom stanovisku je dokonca na strane 2 uvedený termín dokončenia výstavby rok 2016 a termín začatia prevádzky rok 2017, pričom dnes je rok 2021, takže je dôvodné, že sú aj porušené podmienky z tohto záverečného stanoviska, keďže je z roku 2013 a považuje ho za neaktuálne. Z tohto dôvodu správny orgán neurčil správne ani okruh účastníkov konania, pretože sa prakticky o tom, nedozvedeli. Ďalej žalobca namietal, že prvostupňový orgán taktiež ignoruje zákon o posudzovaných vplyvov na životné prostredie a jeho účastníctvo vyplývajúce z § 24 ods. 2 ako aj účastníctvo ostatných účastníkov posudzovania vplyvov, že dotknutá verejnosť má postavenie účastníka a následne aj postavenie účastníka v povoľovacom konaní navrhovanej činnosti, alebo jej zmeny. Aj tú skutočnosť, že právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie môže byť povolením navrhovanej činnosti priamo dotknuté. Namietal, že právo zriaďovať na cudzích pozemkoch vo verejnom záujme mimo zastavaného územia elektrické vedenie alebo elektrické zariadenie prenosovej sústavy vzniká právoplatnosťou rozhodnutia, pričom podmienky uskutočnenia stavby sú predmetom rozhodnutia v stavebnom. Z toho je zrejmé, že iné právo k pozemkom vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré povoľuje zriadenie tejto stavby a teda v tomto konkrétnom prípade na základe právoplatného stavebného povolenia. Ďalší účastník nedisponuje právoplatným stavebným povolením pre realizáciu jeho stavby. Ním uplatnený postup v rámci zohľadnenia iného práva k pozemku na účely vylúčenia aplikácie § 7 ods. 3 zákona o lesoch by mohol správny orgán zvoliť len v prípade, ak by takéto iné právo stavebník mal, teda ak by disponoval stavebným povolením na realizáciu stavby, pričom je zrejmé, že takéto predpoklady splnené
neboli. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že v spise absentuje rozhodnutie o poškodzovaní a ničení biotopov, pretože existujúce bolo Krajským súdom v Trenčíne č. 13S/24/2018 zrušené a nové konanie nie je ani len objektívne začaté. Správny orgán nemôže svojvoľne konať v tomto konaní, keďže nie je ani jasné, či v tejto trase bude vydané rozhodnutie na poškodzovanie a ničenie biotopov a preto je logicky minimálne predbežnou otázkou a je tu minimálne nutný postup podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku. Žalovaný sa podľa jeho názoru nedostatočne vysporiadal s jeho zásadnými námietkami, že žiadosť bola podaná 01.07.2020 a prvostupňový orgán v ten istý deň vydal oznámenie o začatí správneho konania a nariadenie ústneho pojednávania, pričom žalobca nemal logicky dostatok času na preskúmanie žiadosti, ďalej namietal nedodržanie lehoty na prípravu na ústne pojednávanie a uplatnenie koncentračnej zásady, ktoré uplatnenie bolo nezákonné. V bode 16 správnej žaloby žalobca namietal hlavne tú skutočnosť, že stavba nie je v súlade s územným plánu regiónu - BBSK, čo namietal aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ako jednu z najpodstatnejších námietok. Podľa žalobcu žalovaný nepostupoval v súlade so Správnym poriadkom, pretože sa s jeho námietkami v predmetnom rozhodnutí riadne nevysporiadal, nezdôvodnil ich, čím porušil § 3 a § 46 Správneho poriadku. S poukazom na § 7 ods. 3 zákona o lesoch namietal, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný nesprávne aplikovali povinnosť žiadateľa predložiť dohodu o určení výšky a spôsob jej poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv vo vzťahu k ustanovenia stavebného zákona a predmetnému rozhodnutiu o umiestnení stavby, stavebný zákon a rozhodnutie o umiestnení stavby nestanovujú oslobodenie od predloženia dohody o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv podľa § 7 ods. 3 zákona o lesoch, čím porušil § 3 a § 46 Správneho poriadku a zároveň zákon o lesoch. V napadnutom rozhodnutí nie je relevantným spôsobom špecifikované na základe čoho dospel žalovaný k vedomosti o existencii iného práva k pozemku a následne k negovaniu povinnosti predložiť súhlas vlastníka pozemku so zámerom. Správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí s touto veľmi podstatnou námietkou nerešpektovanie dispozície právnej normy obsiahnutej § 7 ods. 3 Zákona o lesoch nijako relevantne nevysporiadal, čo považoval za flagrantný nedostatok napadnutého rozhodnutia vyúsťujúci do zjavnej arbitrárnosti a tým pádom aj protiústavnosti napadnutého rozhodnutia. Ďalej mal za to, že konajúci správny orgán nesprávne a neúplne posúdil jeho pripomienky a námietky, nezákonne v rozpore so správnym poriadkom a zákonom o lesoch v znení neskorších predpisov rozhodol v predmetnom správnom konaní. S poukazom na zák. č. 282/2015 Z.z. o vyvlastnení namietal, že v danom správnom konaní nebol preukázaný verejný záujem a nebola ani predložená dohoda o náhrade za obmedzenie jeho vlastníckych práv a rozhodlo sa o náhrade. Došlo tým k obídeniu predpisov o vyvlastňovacom konaní, v rámci ktorého by sa muselo rozhodnúť aj o náhrade za obmedzenie vlastníctva. V tejto súvislosti uviedol, že 80 ročné obmedzenie užívania nehnuteľnosti je ničím iným ako núteným obmedzením vlastníckeho práva, čo ako zásah do jedného zo základných ľudských práv a slobôd z hľadiska možnosti takého zásahu je primárne upravené v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Napadnutým rozhodnutím žalovaného a prvostupňovým rozhodnutím jednoznačne došlo k nútenému obmedzeniu jeho vlastníctva, čo je konštatované aj vo výroku tohto rozhodnutia. Keďže dôsledky tohto rozhodnutia spočívajú v tom, že predmetné pozemky nie je možné využívať na účel, pre ktorý slúžia, teda pre plnenie funkcie lesov v podobe drevoprodukčnej funkcie, resp. ich akejkoľvek iné očakávateľné využitie v súlade s terajším a budúcim platným územným plánom obce je priamo obmedzené tým, že sa tu zriaďuje ochranné pásmo vzdušného elektrického vedenia stavby elektrovodu a teda tieto pozemky budú slúžiť ako bezlesie so všetkými obmedzeniami v prospech dodržania predmetného ochranného pásma. Je teda zrejmé, že sa v prípade napadnutého rozhodnutia jedná o rozhodnutie, ktorým dochádza k nútenému obmedzeniu jeho vlastníctva. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Sprrong a Lőnnrothc. Švédsko. Z tohto rozsudku podľa žalobcu vyplynulo, že Európsky súd pre ľudské práva sa nestotožnil s argumentáciou vlády Švéddskej republiky, nakoľko nebolo v danom štádiu konania dôležité, či boli skutočne sťažovatelia poškodení, nakoľko samotné ich právne postavenie bolo dôkazom toho, že požadovaná rovnováha bola narušená. Ďalšie analogicky aplikované rozhodnutie ESĽP je v prípade Pasculli c Taliansko, z ktorého vyplýva, že mechanizmus nepriameho vyvlastnenia umožňuje vo všeobecnosti verejnej správe obísť pravidlá prekonanie o vyvlastnení, čo je presne prípad napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu. Je to podľa žalobcu úplná obdoba s touto vecou, keď je zrejmé, že dôsledky napádaných rozhodnutí sú vlastne totožné ako dôsledky vyvlastnenia v podobe núteného obmedzenia žalobcovho vlastníctva a teda jednoznačne sa malo postupovať v režime podľa zák. č. 282/2015 Z. z., ktorý vyslovene upravuje túto oblasť právnych vzťahov. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu nezákonné a napĺňa porušenie § 7 ods. 3 zákona o lesoch, keďže ďalší účastník nebol osobou s iným právom ani nemal vydané povolenie. Takisto z dôvodu neprimeraného obmedzenia užívacích práv žalobcu, teda vlastníckych práv na dobu 80 rokov presahujúcich dĺžku jedného ľudského života
nemožno urobiť prostredníctvom kompetencii žalovaného resp. prvostupňového orgánu , keďže v tomto prípade malo ísť o výsledok konania o vyvlastňovacom konaní. Napadnutým rozhodnutím tak jednoznačne bolo zasiahnuté do žalobcových práv zaručených Ústavou SR. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že prvostupňový orgán vo svojom oznámení o začatí konania nevyriešil okruh účastníkov konania, ako aj to, že v ňom nebola zahrnutá informácia, že sa na toto konanie vzťahovalo povinné posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Namietol tiež to, že oznámenie o začatí správneho konania neobsahovalo informáciu o tom, že pre stavbu elektrovodu sa má dočasne vyňať na konkrétnu dobu konkrétne neobsahuje žiadnu informáciu o dobe a takisto v oznámení sa len uvádza, že sa má konať o obmedzení využívania lesných pozemkov, avšak vôbec sa neuvádza žiadna doba. V rozhodnutí vo výrokovej časti už uvádza doba dokonca neskutočne dlhých 80 rokov. Taktiež namietal to, že oznámenie o začatí správneho konania neobsahuje žiadnu informáciu o tom, že stavba bola posúdená v procese EIA opomínajúca účastníci konania a porušil sa tým Aarhuský dohovor. Netransparentnosť rozhodnutia prvého stupňa videl žalobca aj v tom, že podľa prvostupňového orgánu malo byť už v minulosti rozhodnutie o vyňatí lesných pozemkov a bezlesí, pričom tu však nebolo spomenuté, že takéto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 24S/124/2017. Predmetným administratívnym konaním a jeho výsledkom v podobe napadnutého rozhodnutia sa porušili princípy nadzákonnej normy Ústavy SR a teda hlavne základného ľudského práva vlastných pozemkov podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4, ktorého obmedzenie vlastníckych práv a vyvlastnenie je možné len za kumulatívneho splnenia štyroch podmienok - v nevyhnutnom rozsahu, na základe zákona, vo verejnom záujme a za primeranú náhradu. Žiadna náhrada sa vlastníkom nepriznala a stavba sa umiestňuje do územia v rozpore s územným plánom obcí. Ako zásadný žalobný bod uviedol, že v predmetnom spise sa nenachádza rozhodnutie o poškodzovaní a ničení biotopov, pretože existujúce bolo Krajským súdom Trenčín zrušené a nové konanie nie je ani len objektívne začaté. V ďalšom obsahu podanej správnej žaloby žalobca poukazoval na zásady správneho konania podľa § 3 ods. 6 Správneho poriadku, ako aj na ust. § 38 ods. 2 písm. a/ zákona č. 24/2006 Z.z. a vytýkal obidvom rozhodnutiam, že nie sú v súlade s § 46 Správneho poriadku. Tiež namietal, že samotná žiadosť ďalšieho účastníka nebola zverejnená a to aj napriek tomu, že toto konanie bolo predmetnom EIA a mala byť zverejnená minimálne rovnako ako oznámenie o začatí konania s prihliadnutím na metodické usmernenie Ministerstva dopravy a výstavby SR z 31.07.2017. Mal za zrejmé, že stavebný úrad porušil zákon nezverejnením žiadosti - návrhu žiadateľa, ako aj oznámenia o začatí konania na úradnej tabuli tak, ako je uvedené v § 3 ods. 6 Správneho poriadku a v § 38 ods. 2 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. K porušeniu § 46 Správneho poriadku uviedol, že správny orgán odignoroval zákon č. 24/2006 Z. z. posudzovaní vplyvov na životné prostredie vzhľadom na záverečné stanovisko MŽP SR tým, že je jednoznačne povoľovacie konanie a je nutné preniesť podmienky z rozhodnutia MŽP SR, ako aj nutné je bezpodmienečne určiť okruh účastníkov konania vrátane účastníkov z EIA procesu. Správny orgán neoznámil začatie konania spôsobom, že by informoval verejnosť o tom, že povoľovaciemu konaniu predchádzalo konanie o posudzovanie vplyvu na životné prostredie a tým zobral účastníkom z procesu EIA ale aj potencionálnym účastníkom možnosť sa do konania prihlásiť, keďže o ňom nevedeli. Právo na životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR je všeobecné a prináleží každému a z tohto dôvodu je právna norma priznávajúca účasť povoľovacích konaniach postavená tak, že každý kto prejaví záujem, ako dotknutá verejnosť byť účastný na procese EIA, čím sa považuje aj za účastníka nasledovných povoľovacích procesov. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti, alebo jej zmene postupom podľa § 24 ods. 3 alebo 4 zák. č. 24/2006 Z.z. môže byť povolením navrhovanej činnosti, alebo jej zmeny, alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti, alebo jej zmeny priamo dotknuté, čo je úplne jednoznačné vo vzťahu k tomu, že tzv. dotknutou verejnosťou nemusia byť je občiansky iniciatívne a združenie, ale každý kto využije postup podľa ods. 3 a 4 citovaných ustanovení. Z dikcie § 24 zák. č. 24/2006 Z.z. vyplýva, že dotknutá verejnosť má postavenie účastníka konania vo všetkých povoľovacích konaniach navrhovanej činnosti, alebo k jej zmene. Teda aj účastníctvo žalobcu v danom konaní vyplýva, z lex specialis § 24 ods. 2 zák. č. 24/2006 Z.z. a pokiaľ mu nebolo doručené rozhodnutie z predmetného povoľovacieho konania voči ktorému tak mal právo podať opravný prostriedok, je absurdné hovoriť o jeho právoplatnom skončení. Pokiaľ takéto konanie podľa zák. č. 24 /2006 Z.z. neprebehlo, nemohol byť automaticky ani povoľovací proces, čiže zákon o posudzovaných vplyvov mu jednoznačne umožnil byť účastníkom konania tak v zisťovacom konaní a následne aj automaticky vo všetkých poverovacích konaniach. Ďalej poukázal na komentár k zákonu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, z ktorého je podľa neho jednoznačné, že pochybnosti o tom, že by nemuselo byť tzv. dotknutou verejnosťou sú doslova nemiestne. V ďalšom žalobnom bode namietal nerešpektovanie Aarhuského dohovoru v postupe orgánu verenej správy, na ktoré je potrebné prihliadnuť, ako na medzinárodnú zmluvu, ktorá
bola Slovenskou republikou ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Poukázal na čl. 9 ods. 3 Aaurského dohovoru, ktorý je nutné vykladať v materiálnej rovine, teda tak, že prístup správnemu súdu umožňujúcou napadnutie úkonov verejnej moci má nielen niečo formálne, ale v prípade zrejmých nezákonných rozhodnutí vydaných v procese týkajúcich sa životného prostredia musí byť v rámci toho aj reálne zabezpečená náprava v prípade dôvody napadnutých takýchto nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej moci. Napadnutými rozhodnutiami účel tohto dohovoru nebol naplnený, keďže sa jeho relevantnými námietkami žalovaný nevysporiadal. Je totiž zrejmé, že cieľom čl. 9 ods. 3 a 4 Aauhurského dohovoru je zabezpečiť preskúmateľnosť aktu verejnej moci a tým v dostatočnom vymáhateľnosť práva v oblasti životného prostredia. V ďalšom obsahu správnej žaloby žalobca poukázal na jednotlivé články Aahurského dohovoru a jeho názory k nim s tým, že tieto okolnosti sú podľa jeho názoru tak podstatného charakteru, že je nutné sa z nimi vysporiadať, čo však žalovaný v dostatočnej miere nevykonal, keďže ak z týchto skutočností vyplýva, je evidentné, že predmetná investícia mala byť posudzovaná z hľadiska vplyvov na životné prostredie v zmysle § 18 ods. 1 písm. a/ zák. č. 24/2006 Z. z.. Zároveň namietal, že prvostupňový orgán sa nijako nevyporiadal vo svojom rozhodnutí so všetkými jeho pripomienkami a námietkami do tohto konania, pričom aj keď ich zopakoval v odvolaní a uviedol ako odvolacie dôvody ani žalovaný sa s nimi nevysporiadal a nedal na ne odpoveď, a obidve rozhodnutia sú zjavne nepreskúmateľné a arbitrárne. Z uvedených dôvodov žalobca tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmov vrátane ľudských práv a slobôd a súčasne došlo k porušeniu viacerých relevantných ustanovení zákonov ako aj zásahu do práva na ochranu životného prostredia a tiež tvrdil, že týmto napádaným konaním bol porušený verejný záujem aj v oblasti životného prostredia. Obidva správne orgány podľa jeho názoru postupovali s čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a/ ods. 2 a ods.4, čl. 20 ods. 1 a ods. 3 a ods. 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. V ďalšom žalobnom bode namietal, že prvostupňové rozhodnutie malo byť riadne doručované aj jemu, ako vlastníkovi pozemkov, ktoré sa vyňatie týka teda nestačilo vydať rozhodnutie iba formou verejnej vyhlášky, čím preukázateľne žalovaný nedodržal § 33 ods. 2 Správneho poriadku, keďže pred vydaním napadnutého rozhodnutia nemal možnosť sa vyjadriť k podkladom, s ktorým žalovaný vo svojom rozhodnutí vychádzal. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán sa vôbec nezaoberal jeho pripomienkami a námietkami, ani žalovaný sa nezaoberal s jeho dôvodmi uvedenými v odvolaní a preto uvádza znova tieto námietky a žiada, aby správny súd ich zobral na zreteľ ako žalobné dôvody jeho správnej žaloby. Nesúhlasil s vydaním kladného rozhodnutia o vyňatí lesných pozemkov a obmedzení využívania lesných pozemkov ako účastník konania a vlastných predmetných pozemkov a susediacich pozemkov, nakoľko nedal žiadny súhlas stavebníkovi a nepodpísal žiadnu dohodu, keďže navrhovaná stavba je v nesúlade s územnými plánmi obcí, ako aj s jeho súkromným záujmom vlastníka pozemkov v obci S. a N. S.. Stavebník nemá žiadne právo bez jeho súhlasu umiestňovať a realizovať stavbu na jeho pozemkoch a to ani v zmysle § 11 ods. 1písm. f/ zák. č. 251/2012 Z.z., pretože také právo by mu vzniklo len vydaním zákonného stavebného povolenia, ktoré bolo okresným úradom zrušené. Táto zásadná námietka je občianskoprávnou námietkou a poukazuje na to, že v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR nie je ani splnená kumulatívna podmienka a to všetky štyri podmienky uvedené pre zákonnú možnosť obmedzenia vlastníckeho práva, resp. pre vyvlastnenie. Ďalšia zásadná námietka, že v konaní a v spise absentuje rozhodnutie o poškodzovaní a ničení biotopov, nakoľko toto bolo zrušené Krajským súdom v Trenčíne. Obsahom ďalších námietok uvedených v správnej žalobe sú obdobné námietky, aké už boli uplatnené v priebehu predchádzajúcich častí správnej žaloby, najmä námietky týkajúce sa územného rozhodnutia, ktoré je podľa žalobcu v rozpore s územno-plánovacou dokumentáciou VÚC Banská Bystrica, čo žalovaný nebral na vedomie. Namietal tiež, že nejde o verejnoprospešnú stavbu ako aj namietal osvedčenie Ministerstva hospodárstva SR postupom podľa § 140b ods. 5 Stavebného zákona, pretože nemôže byť zákonné, keďže nemohla byť ani zákonná žiadosť o vydanie osvedčenia z dôvodu, že podmienku na vydanie osvedčenia je súladné stanovisko a teda kladné vo veci súladu stavby s územným plánom príslušnej obce a to v zmysle zákona nebolo v tomto prípade niekoľko obcí, pretože sa jedná o vedenie v desiatkach kilometrov. Osvedčenie, ktoré stavebník predložil do spisu sa javí ako podvodné. Opätovne namietal nezákonné použitie tzv. koncentračnej zásady, nedodržanie postupu v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Záverom navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovaného a ďalšieho účastníka
6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žiadateľ o vyňatie lesných pozemkov - ďalší účastník je v zmysle § 139 ods. 1 stavebného zákona osobou s iným právom k pozemku a stavbe a preto nie je povinná v zmysle § 7 ods. 3 zákona o lesoch žiadosti o vyňatie a obmedzenie
využívania a zmenu využitia lesného fondu, priložiť súhlas vlastníka, alebo správcom dotknutých lesných pozemkov a dohodu o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv. Iné práva k pozemkom a stavbám vyplývajú ďalšiemu účastníkovi z iných právnych predpisov a to zo zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Žalobca viacnásobne namietal voči stavbe elektrického vedenia na konanie o vyňatí obmedzení využívania, či zmene využiť lesného fondu, kde je územným konaním, či konaním o stavebnom povolení. Žalobca si mal tieto námietky uplatňovať v iných konaniach
- stavebné územné konanie. Správne orgány na úseku lesného hospodárstva nie sú oprávnené riešiť žalobcove sťažnosti voči stavbe elektrického vedenia, pretože predmetom tohto konania o vyňatí lesných pozemkov je ochrana lesných pozemkov nie stavba elektrovodu. Predmetná stavba elektrovodu je v súlade s bodom 12.2.2.8 záväzných častí Koncepcie územného rozvoja Slovenska 2011 zhodnotená ako verejnoprospešná stavba, pričom plány regiónov- VÚC musia byť v zmysle ust. § 10 ods. 1 stavebného zákona v súlade so záväznou časťou KÚRS 2011. Zopakoval, že prvostupňový orgán ako ani žalovaný nie sú orgánmi rozhodujúcimi o zákonnosti územnoplánovacej dokumentácie. Ministerstvo hospodárstva SR sekcia energetiky ako vecne príslušný správny orgán podľa § 12 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike vydalo dňa 27.07.2019 rozhodnutie, ktorým vydalo osvedčenie pre ďalšieho účastníka na výstavbu energetického zariadenia, ktoré je platné 3 roky od právoplatnosti. Z tohto dôvodu boli žalobcove námietky týkajúce sa nezákonnosti osvedčenia neopodstatnené. Žiadosť o vyňatie sa v zmysle § 7 ods. 1 Vyhlášky MŽP SR o ochrane lesných pozemkov pri územno- plánovacej činnosti a pri ich vyňatí a obmedzení z plnenia funkcie č. 12/2009 Z.z. predkladá sa písomne, a teda prvostupňový orgán nebol v zmysle tohto ustanovenia a ustanovenia § 7 ods. 2 Zákona o lesoch povinný zverejňovať žiadosť ďalšieho účastníka a to ani elektronicky, tak ako to namietal žalobca. Žiadosť nemusela byť posudzovaná v zmysle zák. č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, nakoľko predmetná žiadosť o vyňatie, obmedzenie využívania alebo zmenu využívania lesných pozemkov je jedným z krokov k uskutočňovaniu zámeru stavby, ktorý bol už posudzovaný zákonom o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, čo potvrdzuje záverečné stanovisko vydané Ministerstvom životného prostredia, pričom platnosť resp. aktuálnosť stanoviskami nepominula. Námietky voči nesprávne určenému okruhu účastníkov konania považoval taktiež za nedôvodné. Rozhodnutia boli účastníkom konania doručené verejnými vyhláškami zverejnenými v zmysle § 26 ods. 2 Správneho poriadku a to vyvesením na úradnej tabuli, ako aj na internetových stránkach a na dočasných úradných tabuliach obcí po dobu 15 dní. Aj druhostupňové rozhodnutie bolo vyvesené prostredníctvom verejnej vyhlášky na úradných tabuliach, centrálnej úradnej elektronickej tabuli a navyše na webových sídlach. Námietky týkajúce sa dohody o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv nerieši prvostupňový ani druhostupňový orgán lesného hospodárstva ako hypotezuje žalobca, ale dohoda dvoch strán (ďalší účastník a žalobca), prípadne súd v zmysle Civilného sporového poriadku. Napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie nie sú konaním o vyvlastnení predmetných pozemkov, ale konaním, v ktorom sa rozhoduje podľa § 5 ods. 1 zákona o lesoch. Vlastnícke práva k lesným pozemkom žalobcu nie sú prvostupňovým rozhodnutím ani napadnutým rozhodnutím zrušené, nakoľko žalobca ostáva aj počas doby obmedzenia využívania vlastníkov predmetných pozemkov. K námietke účastníctva konania žalovaný pripomenul, že žalobca bol zahrnutý do správneho konania ako účastník konania v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku, nebol nijako pozbavený účastníctva v danom správnom konaní. Konanie o vyňatí, obmedzení využívania a zmeny využitia lesného fondu nie je samotným povoľovacím konaním navrhovanej činnosti v zmysle zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Konanie podľa tohto zákona už prebehlo a žalobca v ňom nebol len dotknutou verejnosťou, pretože jeho účastníctvo bolo odvedené od jeho vlastníckeho vzťahu k pozemkom pod plánovanou činnosťou. Žalovaný k záverom navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
7. K správnej žalobe sa vyjadril aj ďalší účastník, ktorý so žalobou nesúhlasil v plnom rozsahu a mal za to, že rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu bol v súlade so všeobecnými záväznými právnymi predpismi platným v SR. Väčšina tvrdení žalobcu nesúvisí s postupom žalovaného a zároveň niektoré tvrdenia sú zavádzajúce. Poukázal na obdobné konanie, v ktorom bola žaloba žalobcu zamietnutá. S námietkami žalobcu sa vysporiadal aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 4Sžk/27/2019. Ďalší účastník pôsobí ako prevádzkovateľ prenosovej sústavy v SR a je členom medzinárodnej skupiny Európskej siete prevádzkovateľov prenosových sústav, aktívne podporuje integráciu trhov a cezhraničnú kooperáciu s okolitými prenosovými sústavami. Garantuje bezpečnú a spoľahlivú prevádzku, vyrovnanú elektricko-energetickú bilanciu, zabezpečuje tranzit, export a import elektriny, pri rešpektovaní zásad ochrany životného prostredia. Pri vykonávaní svojej činnosti vyplývajú ďalšiemu účastníkovi určité špecifické oprávnenia a povinnosti okrem iného aj zo zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike, jedným z ktorých
je aj právo vo verejnom záujme zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce elektrické vedenie a elektro-energetické zariadenie prenosovej sústavy, kedy oprávnenie stavebníka vzniká právoplatnosťou rozhodnutia, pričom podmienky uskutočnenia stavby sú predmetom rozhodnutia v povoľovacom konaní podľa stavebného zákona. Mal za to, že už zo samotného znenia § 7 ods. 3 zákona o lesoch vyplýva, ktoré subjekty k žiadosti nemusia predložiť súhlas vlastníka alebo správcu lesného pozemku a dohodu o určení výšky náhrady a to vlastník dotknutého lesného pozemku, správca lesného pozemku a osoba s iným právom k pozemku a stavbe podľa osobitného zákona. Ďalší účastník je jednoznačne osoba s iným právom k pozemku a stavbe podľa osobitného zákona
- § 139 ods. 1 stavebného zákona v spojení s ust. § 11 zákona o energetike, pričom ako osoba s iným právom k pozemku a stavbe nemusí jeho žiadosť obsahovať súhlas vlastníka, alebo správcu dotknutého lesného pozemku ani dohodu o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv. Premetom právnej úpravy Zákona o lesoch je osobitná právna úprava obmedzenia vlastníckeho práva k lesným pozemkom uplatnenie ktorej má prednosť pred uplatnením zákona týkajúceho sa odňatia alebo obmedzenia vlastníckeho práva k akémukoľvek pozemku, alebo stavbe. Obmedzením vlastníckeho práva spôsobom uvedenom v napadnutom rozhodnutí sa trvale nemení charakter k pozemku, ktorý svojou povahou stále zostáva lesným pozemkom. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutím o dočasnom vyňatí predmetných lesných pozemkov z plnenia funkcie lesov a o obmedzení ich využívania nedochádza k zmene a druhu predmetných lesných pozemkov a teda predmetné lesné pozemky zostávajú aj naďalej lesnými pozemkami. K obmedzeniu v užívaní predmetných lesných pozemkov dochádza len vo vzťahu k právu vlastníkov užívať plody a brať úžitky (ťažba dreva), pričom ostatné práva vlastníkov k predmetným lesom, lesným pozemkom zostávajú zachované. S prihliadnutím na dostatočné preukázanie z verejného záujmu je v tomto potrebné považovať aj argumentáciu žalobcu za nedôvodnú. Záverom žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
8. Žalobca podal podľa § 81 a § 90 Správneho súdneho poriadku námietku zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Petrovi Molčanovi, nakoľko už v inom konaní bol rozhodnutím predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici vylúčený z prejednávania a rozhodovania. Námietka bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu v SR, ktorý listom z 26.10.2021 oznámil, že námietka zaujatosti bola podaná oneskorene, nakoľko v zmysle § 91 ods. 1 Správneho súdneho poriadku sa na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti neprihliada a vec sa v takomto prípade nadriadenému súdu nepredkladá. Vzhľadom na oneskorenosť a absenciu obligatórnej obsahovej náležitosti uplatnenej námietky na námietku neprihliadal. Preto sa Najvyšší správny súd SR vecne nezaoberal konkrétnymi dôvodmi, ktoré boli v uplatnenej námietke zaujatosti uvedené žalobcom.
9. Žalobca na nariadenom ústnom pojednávaní zotrval na písomne podanej správnej žalobe. Napriek oznámeniu Najvyššieho správneho súdu SR mal za to, že predseda senátu je zaujatý, nakoľko bol zaujatý už v inom konaní, v ktorom bol účastník žalobca a týkal sa obdobnej veci. Poukázal ďalej na to, že ide o vyvlastnenie pozemkov, nakoľko obmedzenie trvá 80 rokov. Stavba mala byť podľa neho v súlade s územnými plánmi obcí, pričom v územných plánoch obcí táto stavba sa nenachádza, resp. niektoré obce ani územné plány nemajú. Taktiež trasa stavby nie je s územným plánom VÚC, t.j. Banskobystrického samosprávneho kraja, čo vyplýva aj z rozhodnutia vydaného pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Ďalej mal za to, že aj postup prvostupňového orgánu a žalovaného je v rozpore so zákonom č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, konkrétne s § 24 ods. 2, nakoľko účastník tohto konania je aj účastníkom ďalšieho povoľovacieho konania, ktorým je aj konanie, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Čo sa týka podmienok pre vydanie rozhodnutia poukázal aj na to, že neexistuje rozhodnutie o poškodzovaní biotopov, nakoľko malo byť podľa jeho názoru podkladom prvostupňového rozhodnutia a toto rozhodnutie momentálne neexistuje. Zároveň namietal, že so žalobcom sa nekonalo ako s účastníkom konania - v postavení zainteresovanej verejnosti. Porušené boli tiež práva v zmysle Aarhuského dohovoru, ako aj obmedzené boli práva žalobcu ako vlastníka pozemkov, ktorý s týmito pozemkami vlastne už nemôže nakladať spôsobom, ktorý by si mohol zvoliť sám. Právny zástupca doplnil, že namieta aj porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, nakoľko žalobcovi nebolo pred vydaním rozhodnutia umožnené právo vyjadriť sa k podkladom prvostupňového rozhodnutia. Navrhol napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu.
10. K námietke zaujatosti predseda senátu uviedol, že nie je možné o námietke rozhodovať, keďže bola podaná oneskorene, čo skonštatoval aj Najvyšší správny súd SR a tak isto to konštatuje aj senát správneho súdu. V prípade keby bola podaná včas, tak v tom prípade by mohol o nej súd rozhodnúť,
resp. uplatniť zákonný postup, ktorý sa v takýchto prípadoch uplatňuje. Keďže je podaná oneskorene, tento postup sa neuplatňuje a správny súd na ňu neprihliada. Z tohto dôvodu na túto námietku zaujatosti nebudeme ďalej prihliadať. Predseda senátu ešte doplnil, že sám sa necíti byť zaujatý.
11. Predstúpil poverený zástupca žalovaného, ktorý zotrval na obsahu písomného vyjadrenia, ktoré bolo podané k správnej žalobe. Podľa jeho názoru boli dodržané všetky právne predpisy, ktoré sa na konanie vzťahovali. Doplnil svoje vyjadrenie tým, že poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu 5Sžk/29/2019 s tým, že ide o rozhodnutie v identickej veci. Prvostupňové rozhodnutie a tým aj napadnuté rozhodnutie boli následnými rozhodnutiami, nakoľko predchádzajúce rozhodnutia boli už preskúmané správnym súdom a správne žaloby podané voči nim žalobcom boli zamietnuté. Nové rozhodnutie bolo vydané len preto, že tieto rozhodnutia stratili platnosť z dôvodu plynutia času. Záverom uviedol, že zámer stavby bol posudzovaný aj z hľadiska vplyvov na životné prostredie, kde bolo skonštatované, že stavba je verejnoprospešnou stavbou a s takýmito závermi sa stotožňoval aj správny súd v predchádzajúcich prípadoch ako aj Najvyšší správny súd. Tak isto konštatoval, že zo záverečného stanoviska vyplýva, že stavba alebo zámer je v súlade s príslušnými územnými plánmi. Navrhol žalobu zamietnuť-
12. Predstúpil splnomocnený zástupca ďalšieho účastníka konania sa taktiež pridržiaval písomného vyjadrenia podaného k správnej žalobe, kde už poukázal na rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sa vysporiadal so všetkými relevantnými a zásadnými otázkami, ktoré vystali aj v danom súdnom konaní. V súčasnom rozhodnutí nejde o vyvlastnenie, nakoľko postup sa týka iných práv k pozemkom a možnosti ďalšieho účastníka zriaďovať mimo zastavaného územia stavby vo verejnom záujme. V zmysle zákona o lesoch ide o obmedzenie drevoprodukčnej funkcie lesa. Pozemky zostávajú lesnými pozemkami a z tohto dôvodu nebol žalobca obmedzený, resp. nedošlo k vyvlastneniu vlastníckeho práva. Záverom navrhol žalobu zamietnuť.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná a preto ju zamietol.
14. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
15. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
16. Podľa § 5 ods. 1 zákona o lesoch lesné pozemky možno využívať na iné účely ako na plnenie funkcií lesov, ak príslušný orgán štátnej správy lesného hospodárstva, po predchádzajúcom stanovisku dotknutých orgánov štátnej správy,8) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2005/326/20200101.html> rozhodne o ich dočasnom vyňatí alebo trvalom vyňatí z plnenia funkcií lesov (ďalej len „vyňatie“), alebo o obmedzení využívania funkcií lesov na nich (ďalej len „obmedzenie využívania“), ak tento zákon neustanovuje inak. K vyňatiu alebo obmedzeniu využívania môže dôjsť len v nevyhnutných a odôvodnených prípadoch, najmä ak úlohy spoločenského a ekonomického rozvoja nemožno zabezpečiť inak.
17. Podľa § 5 ods. 2 zákona o lesoch pri využívaní lesných pozemkov na iné účely ako na plnenie funkcií lesov sa a/ chránia lesné pozemky najmä v ochranných lesoch (§13) a v lesoch osobitného určenia (§14), b/ použije len nevyhnutne potrebná výmera lesných pozemkov a obmedzuje sa narúšanie celistvosti lesa, c/ neobmedzuje využívanie funkcií okolitého lesa, d/ zabezpečuje, ak je to účelné a technicky uskutočniteľné, skrývka organominerálnych povrchových horizontov pôdy a opatrenia na jej hospodárne využitie, e/ vykonáva rekultivácia lesných pozemkov po skončení ich využitia na iné účely, f/ umiestňujú prieseky v lese tak, aby bol les čo najmenej ohrozovaný vetrom.
18. Podľa § 7 ods. 1 zákona o lesoch orgán štátnej správy lesného hospodárstva rozhoduje podľa § 5 ods. 1 o a/ trvalom vyňatí, ktorým sa rozumie trvalá zmena druhu pozemku, b/dočasnom vyňatí, ktorým sa rozumie dočasná zmena využívania lesného pozemku na dobu najviac 20 rokov, ktorý sa technickou a biologickou rekultiváciou dostane do stavu umožňujúceho plnenie funkcií lesa, c/ obmedzení využívania, ktorým sa rozumie stav, kedy na dotknutom pozemku nemôžu byť plnené funkcie lesa v rozsahu pred obmedzením využívania; o obmedzení využívania možno rozhodnúť, ak po ukončení obmedzenia využívania lesný pozemok nebude vyžadovať technickú rekultiváciu na zabezpečenie plnenia funkcií lesa v rozsahu pred obmedzením využívania.
19. Podľa § 7 ods. 2 zákona o lesoch právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá žiada o vydanie rozhodnutia podľa odseku, je povinná predložiť orgánu štátnej správy lesného hospodárstva zámer, ktorý obsahuje najmä a/ návrh využitia lesného pozemku a návrh opatrení zabezpečujúcich ochranu lesa pred ohrozením a poškodením, b/ projekt technickej a biologickej rekultivácie s časovým harmonogramom jeho zalesnenia, ak ide o dočasné vyňatie lesného pozemku, c/ harmonogram prác na lesnom pozemku tak, aby tie boli vykonané mimo obdobia intenzívnych prác v lese a mimo obdobia osobitne významného z hľadiska funkcií lesa, najmä jarného zalesňovania, rozmnožovania živočíchov a zvýšeného nebezpečenstva vzniku požiaru.
20. Podľa § 7 ods. 3 zákona o lesoch ak o vydanie rozhodnutia podľa odseku 1 žiada iná osoba ako vlastník, správca, alebo osoba s iným právom k pozemku a stavbe, 12a) žiadosť musí obsahovať súhlas vlastníka alebo správcu dotknutého lesného pozemku so zámerom podľa odseku 2 a dohodu o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv (§ 35 ods. 3). 12a) § 139 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov
21. Podľa § 8 ods. 1 zákona o lesoch pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 1 je orgán štátnej správy lesného hospodárstva povinný posúdiť a/ súlad zámeru podľa § 7 ods. 2 so zásadami ochrany lesných pozemkov podľa § 5 ods. 2, b/ dodržanie podmienok podľa § 6 ods. 2 a 3 a § 7 ods. 2 a 3.
22. Podľa § 8 ods. 2 zákona o lesoch v rozhodnutí o vyňatí a v rozhodnutí o obmedzení využívania orgán štátnej správy lesného hospodárstva uvedie V rozhodnutí o vyňatí a v rozhodnutí o obmedzení využívania orgán štátnej správy lesného hospodárstva uvedie a/ údaje z katastra nehnuteľností a z programu starostlivosti o lesy (§ 40) o lesných pozemkoch, ktorých sa rozhodnutie dotýka, b/ účel, na ktorý sa rozhodnutie vydalo, c/ druh pozemku, ak rozhodnutím dochádza k jeho zmene, d/ súhlas a podmienky na vykonanie mimoriadnej ťažby na lesnom pozemku, o ktorom bolo rozhodnuté o vyňatí alebo obmedzení využívania; pri dočasnom vyňatí podľa § 7 ods. 1 písm. b/ aj spôsob a termín rekultivácie, e/ čas, na ktorý sa vyňatie alebo obmedzenie využívania povoľuje alebo časové etapy pri postupnom vynímaní, f/ spôsob a termín vykonania rekultivácie pri dočasnom vyňatí, g/ pri vyňatí výšku náhrady za stratu mimoprodukčných funkcií lesa (§ 9) a to aj pri oslobodení od úhrady (§ 9 ods. 7), h/ podmienky, ktorými sa zabezpečí ochrana lesných pozemkov, a podmienky, ktoré vyplývajú z vyjadrenia dotknutého orgánu verejnej správy, vlastníka, správcu alebo obhospodarovateľa lesa, i/ povinnosť žiadateľa o vyňatie (§ 7 ods. 2) zaslať orgánu štátnej správy lesného hospodárstva doklad preukazujúci uhradenie náhrady za stratu mimoprodukčných funkcií lesa podľa § 9 do 15 dní od jej uhradenia, j/ dôvody nesúhlasu s vyňatím alebo obmedzením využívania zistené pri posúdení podľa odseku 1, k/ identifikačné údaje osoby podľa § 4a ods. 4 písm. a/, ktorá po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o vyňatí alebo obmedzení využívania uvedenom v písmene d) zabezpečí povinnosti podľa § 4b ods. 2 písm. a/ do začatia odlesňovania vyňatého pozemku podľa odseku 3 alebo do straty platnosti
rozhodnutia o vyňatí alebo rozhodnutia o obmedzení využívania podľa odseku 4; na plnenie týchto povinností sa primerane vzťahujú § 24, § 28 a 36.
23. Podľa § 8 ods. 8 zákona o lesoch rozhodnutia o vyňatí alebo obmedzení využívania orgány štátnej správy lesného hospodárstva spolu s geometrickým plánom alebo kópiou katastrálnej mapy, ak ide o celú parcelu, predkladajú príslušnému orgánu štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností; 5) ak ide o rozhodnutie o dočasnom vyňatí alebo o obmedzení využívania na dobu dlhšiu ako tri roky, do katastra nehnuteľností sa údaje podľa odseku 2 písm. e) zapíšu formou poznámky.
24. Podľa § 35 ods. 1 zákona o lesoch náhrada za obmedzenie vlastníckych práv patrí vlastníkovi alebo správcovi, ak vyňatím [§ 7 ods. 1 písm. a/ a b/], obmedzením využívania [ § 7 ods. 1 písm. c/] alebo osobitným režimom hospodárenia (§ 14 ods. 1) dôjde k obmedzeniu vlastníckych práv. 54) Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva sa poskytne podľa tohto zákona, ak osobitné predpisy neustanovujú inak. 24)
25. Podľa § 35 ods. 2 zákona o lesoch náhradu za obmedzenie vlastníckych práv je v primeranom rozsahu povinný vlastníkovi alebo správcovi poskytnúť ten, na koho žiadosť alebo návrh dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv podľa odseku 1.
26. Podľa § 35 ods. 3 zákona o lesoch náhrada za obmedzenie vlastníckych práv podľa odseku 1 sa poskytuje na základe dohody o určení výšky a spôsobe jej poskytnutia, ktorej návrh predkladá vlastníkovi alebo správcovi ten, na koho žiadosť alebo návrh dochádza k obmedzeniu vlastníckych práv. Ak sa nedosiahne dohoda, o výške alebo spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv rozhoduje súd; 34) nárok na náhradu škody nie je tým dotknutý.
27. Podľa § 35 ods. 4 zákona o lesoch náhrada za obmedzenie vlastníckych práv sa uplatňuje najmä a/ pri vyňatí a obmedzení využívania 1. na lesnom pozemku v dôsledku 1.1. trvalého vyňatia, 1.2. dočasného vyňatia alebo obmedzenia využívania,
28. Podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona pod pojmom "iné práva k pozemkom a stavbám" použitým v spojení "vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich" sa podľa povahy prípadu rozumie a/ užívanie pozemku alebo stavby na základe nájomnej zmluvy, dohody o budúcej kúpnej zmluve alebo dohody o budúcej zmluve o vecnom bremene, z ktorých vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu, 13) b/ právo vyplývajúce z vecného bremena spojeného s pozemkom alebo stavbou, 13a) c/ právo vyplývajúce z iných právnych predpisov, 13b) d/ užívanie pozemku alebo stavby na základe koncesnej zmluvy, z ktorej vyplýva právo uskutočniť stavbu alebo jej zmenu. 13c) 13b) Napríklad zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike
29. Podľa § 6ods. 1 zákona o energetike podnikať v energetike možno len na základe a v súlade s povolením alebo potvrdením o splnení oznamovacej povinnosti.
30. Podľa § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike držiteľ povolenia alebo ním poverená osoba môže v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce 24) elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenie prenosovej sústavy a distribučnej sústavy, plynovody 25) a plynárenské zariadenia prepravnej siete, distribučnej siete, zásobníka a zariadení určených na ich ochranu, zabránenie ich porúch alebo havárií, alebo na zmiernenie dôsledkov porúch alebo havárií na ochranu života, zdravia a majetku osôb; pri povoľovaní takej stavby stavebný úrad rozhodne o podmienkach, za akých možno stavbu uskutočniť a prevádzkovať na cudzom pozemku; oprávnenia stavebníka na uskutočnenie stavby vznikajú nadobudnutím právoplatnosti takého rozhodnutia.
31. Preskúmaním veci správny súd zistil, že prvostupňový orgán na žiadosť ďalšieho účastníka, ktorý mal tzv. iné právo k pozemkom v zmysle § 7 ods. 3 zákona o lesoch prvostupňovým rozhodnutím, bez súhlasu vlastníkov dotknutých pozemkov a bez predloženia dohody o náhrade za obmedzenie
vlastníckeho práva, na dobu dvoch rokov dočasne vyňal lesné pozemky v k.ú. obcí D., S. a N. S. z plnenia funkcií lesov a obmedzil využívanie týchto lesných pozemkov na dobu 80 rokov pre účely líniovej stavby elektrovodu „Vedenie 2 x 400kV Horná Ždaňa - lokalita Oslany“. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci prvostupňovým orgánom a preto zamietol odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil
32. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal, že ako vlastník dotknutých pozemkov nedal stavebníkovi - ďalšiemu účastníkovi súhlas na stavbu elektrovodu, nepodpísal žiadnu dohodu a tiež to, že právo zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastaveného územia vo verejnom záujme elektrické vedenie alebo zariadenie vzniká právoplatnosťou rozhodnutia, pričom podmienky uskutočnenia stavby sú predmetom rozhodnutia v povoľovacom konaní podľa stavebného zákona, z čoho je podľa neho zrejmé, že iné právo k pozemkom vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré povoľuje zriadenie tejto stavby, teda stavebného povolenia. Poukázal pritom na to, že ďalší účastník nedisponuje právoplatným stavebným povolením, čím neboli splnené predpoklady na vylúčenie aplikácie § 7 ods. 3 zákona o lesoch. Podľa jeho názoru nie je vo verejnom záujme, aby boli pozemky odlesnené, pretože to nie je v súlade so zákonom o lesoch a nejde o verejnoprospešnú stavbu, nakoľko to nevyplýva z územných plánov dotknutých obcí a v územnom pláne BBBSK nie je zaradená ako verejnoprospešná stavba.
33. Podľa ust. § 7 ods. 3 zákona o lesoch (a contrario) žiadosť vlastníka, správcu alebo osoby s iným právom k pozemku o vydanie rozhodnutia o dočasnom vyňatí a obmedzení užívania lesného pozemku nemusí obsahovať súhlas vlastníka alebo správcu dotknutého lesného pozemku so zámerom podľa odseku 2 a dohodu o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv (§ 35 ods. 3). Zákon o lesoch v uvedenom ustanovení (poznámka 12a) v súvislosti s osobou s iným právom k pozemku odkazuje na § 139 ods. 1 stavebného zákona (zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov), podľa ktorého (§ 139 ods. 1 písm. c/) pod pojmom „iné práva k pozemkom a stavbám“ použitým v spojení „vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich“ sa podľa povahy prípadu rozumie právo vyplývajúce z iných právnych predpisov (poznámka 13b odkazuje mimo iných na zákon o energetike). Podľa § 11 ods. 1 písm. f/ zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike držiteľ povolenia alebo ním poverená osoba môže v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenie prenosovej sústavy a distribučnej sústavy. Pri povoľovaní takej stavby stavebný úrad rozhodne o podmienkach, za akých možno stavbu uskutočniť a prevádzkovať na cudzom pozemku; oprávnenia stavebníka na uskutočnenie stavby vznikajú nadobudnutím právoplatnosti takého rozhodnutia.
34. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike zreteľne rozlišuje medzi „povolením“ a „povolením stavby“ a systematicky nadväzuje na svoje predchádzajúce ustanovenia § 6 a nasl., podľa ktorých podnikať v energetike možno len na základe a v súlade s povolením alebo potvrdením o splnení oznamovacej povinnosti (o toto potvrdenie zjavne nešlo). Systematickým a logickým výkladom (e ratione legis) možno dospieť k záveru, že žalobca, podľa ktorého právo zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastaveného územia vo verejnom záujme elektrické vedenie alebo elektroenergetické zariadenie prenosovej sústavy a distribučnej sústavy (iné právo k pozemku) vzniká právoplatnosťou stavebného povolenia tohto zariadenia (ako stavby v zmysle stavebného zákona), sa mýlil. V zmysle postupu regulovaného stavebným zákonom právo stavby vzniká právoplatnosťou stavebného povolenia. Samotné ust. § 11 ods. 1 písm. f/ zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, veta za bodkočiarkou, deklaruje, že nadobudnutím právoplatnosti stavebného povolenia vzniká oprávnenie stavebníka na uskutočnenie stavby (jej technickú realizáciu), teda nie iné právo k pozemku vo verejnom záujme zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenie prenosovej sústavy a distribučnej sústavy plynúce ex lege (po splnení zákonných podmienok), práve na základe ktorého môže byť stavebné povolenie takej stavby vydané. O postup alebo rozhodnutie vydané v stavebnom konaní však v danom prípade nejde, pretože predmetom preskúmania zákonnosti je rozhodnutie vyňatí a obmedzení užívania lesných pozemkov.
35. V rozpore s elementárnymi zásadami logického uvažovania je prijatie takého záveru, že na vznik iného práva k pozemku, ktoré pre nositeľa povolenia zakladá oprávnenie žiadať o dočasné vyňatie a obmedzenie užívania lesných pozemkov bez súhlasu vlastníka alebo správcu dotknutého lesného pozemku so zámerom a bez dohody o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie
vlastníckych práv, je rozhodujúce povolenie stavby (vydanie stavebného povolenia elektrovodu), hoci rozhodnutie o dočasnom vyňatí a obmedzení užívania lesných pozemkov (o ktorého vydanie žiadal ďalší účastník ako nositeľ iného práva k pozemkom v zmysle § 7 ods. 3 zákona o lesoch) je podkladom práve rozhodnutia o povolení stavby (stavebného povolenia elektrovodu). Nebolo sporné (žalobca to nenamietal), že ďalší účastník bol v čase vydania prvostupňového rozhodnutia držiteľom povolenia podľa § 6 zákona o energetike, ktorý tak bol oprávnený vo verejnom záujme zriaďovať na cudzom pozemku elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenie prenosovej sústavy a distribučnej sústavy (§ 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike) a preto vzhľadom na § 139 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona nebol v súlade s § 7 ods. 3 zákona o lesoch povinný so žiadosťou o vyňatie lesných pozemkov a obmedzenie ich využívania predkladať súhlas vlastníka alebo správcu dotknutého lesného pozemku so zámerom a dohodu o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv.
36. Vzhľadom na uvedené nebola dôvodná ani žalobná námietka nesprávnej aplikácie povinnosti žiadateľa predložiť dohodu o určení a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv podľa § 7 ods. 3 zákona o lesoch. Doplniť možno, že nepredložením tejto dohody ďalším účastníkom spolu so žiadosťou žalobcovi nezaniklo právo na náhradu za obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je zabezpečené dohodou, resp. súdom, pokiaľ sa dohoda nedosiahne (§ 35 ods. 3 zákona o lesoch). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia sú zrejmé úvahy a hodnotenia konajúcich orgánov, prostredníctvom ktorých dospeli k záverom svedčiacim v prospech existencie iného práva ďalšieho účastníka k dotknutým pozemkom a tým k negovaniu povinnosti žiadateľa predložiť so žiadosťou súhlas vlastníkov pozemkov a dohodu o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva, t.zn. k subsumovaniu skutkového stavu pod relevantné zákonné ustanovenia (najmä § 7 ods. 3 zákona o lesoch, § 139 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona a § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike). Dôvodná preto nebola ani námietka arbitrárnosti spočívajúca v tom, že prvostupňový orgán a žalovaný nesprávne a neúplne posúdili pripomienky žalobcu. Žalobcov nesúhlas s hodnotením žalovaného založeným na odlišných názoroch a záveroch než presadzuje žalobca neznamená, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre nepreskúmateľnosť.
37. Podľa žalobcu nie je odlesnenie lesných pozemkov vo verejnom záujme, pretože to nie je v súlade s predpismi o ochrane lesa, nie je to v územnom pláne dotknutých obcí a z dôvodu, že v záverečnom stanovisku z konania EIA sa uvádza, že navrhovaná trasa nie je v súlade s územným plánom BBSK, pričom k zosúladeniu doteraz nedošlo; taktiež tomu tak nie je ani v zmysle osvedčenia Ministerstva hospodárstva SR. Táto žalobná námietka je v rozpore so zákonom o lesoch (§ 5 až § 8), ktorý zo zákonných dôvodov a za zákonom splnených podmienok (ktoré sa netýkajú územných plánov obcí a vyšších územných celkov ani záverečných stanovísk v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ako je to odôvodnené v iných častiach tohto rozsudku) predpokladá vyňatie lesných pozemkov z drevoprodukčnej funkcie lesa a obmedzenie ich využívania na stanovené účely, ktoré zahŕňa aj odlesnenie pozemkov (§ 8 ods. 3 zákona o lesoch). Zákon o lesoch je právnym predpisom lex specialis, teda v konaní o dočasnom vyňatie a obmedzení užívania lesných pozemkov sa uplatňuje prednostne pred všeobecnými predpismi. V konaní bol posúdený súlad zámeru so zásadami ochrany lesných pozemkov a v rozhodnutí boli uvedené podmienky, ktorými sa zabezpečila ochrana lesných pozemkov (v bodoch XIII. až XVII. výroku prvostupňového rozhodnutia), na základe predložených aktuálnych stanovísk dotknutých orgánov štátnej správy a to súhlas správcu a obhospodarovateľa lesov
- Lesy SR, š.p. z 22.06.2020 a Obecných lesov Veľké Pole z 12.05.2020, dotknutých obcí, Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR z 05.05.2020, v ktorom je potvrdená platnosť jeho stanoviska z 14.12.2016, Okresného úradu Žarnovica, odboru starostlivosti o životné prostredie z 05.05.2020 a iné (nebola tak dôvodná ani námietka neaktuálnosti stanovísk dotknutých orgánov, ktorú žalobca bližšie nekonkretizoval). Verejný záujem na vyňatí lesných pozemkov a obmedzení ich využívania je daný verejným záujmom na stavbe, pre účely výstavby ktorej sa žiadosť o vyňatie, resp. obmedzenie ich využívania podala. Verejný záujem na výstavbe líniovej stavby „Vedenie 2x400 kV Horná Ždaňa - lokalita Oslany“ bol, ako jedna zo zákonných podmienok, posudzovaný v územnom konaní o umiestení tejto stavby, ktoré je právoplatné skončené vydaním rozhodnutia u umiestnení stavby v súlade so žiadosťou, čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu (a čo je správnemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti vo veci sp.zn. 24S/162/2018). O danosti verejného záujmu tak už bolo právoplatne rozhodnuté a nie je dôvod mať o ňom pochybnosti.
38. Správny súd v bode 45. rozsudku sp.zn. 24S/162/2018-63 zo dňa 25.04.2019, ktorým rozhodol o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti územného rozhodnutia o umiestnení stavby elektrovodu,
s ktorým sa aj v súčasnosti stotožňuje, k tomu uviedol: „Dôvodom uplatnenej žalobnej námietky bolo tvrdenie žalobcu, že predmetná líniová stavba nie je „verejnoprospešnou stavbou“, pretože jej umiestnenie podľa prvostupňového rozhodnutia nezodpovedá ÚPD VÚC Banskobystrického kraja. Správny súd poukazuje na bod 44 tohto rozsudku, v ktorom sa otázkou súladu umiestnenia predmetnej líniovej stavby s ÚPD VÚC Banskobystrického kraja zaoberal. Naviac uvádza, že Nariadením vlády SR č. 461 zo dňa 16. novembra 2011, ktorou sa vyhlasujú zmeny a doplnky záväznej časti Koncepcie územného rozvoja Slovenska 2001 a ktoré bolo zverejnené v Zbierke zákonov č. 461/2011 s účinnosťou od 20. decembra 2011 bolo v § 1 upravené, že záväzná časť Koncepcie územného rozvoja Slovenska 2001 sa mení a dopĺňa v prílohe v bode 12 tak, že za bod 12.2.1 sa vkladá nový bod 12.2.2.8, ktorý znie: „pre rozvojové zámery zabezpečenia vnútroštátnych a medzinárodných elektrických sietí a zariadení rešpektovať existujúce koridory vedení 220 kV a 400 kV a územnú rezervu pre navrhované v existujúcich, či novo navrhovaných koridoroch - koridor pre nové 2 x 400 kV vedenie ZVN v profile Bystričany - Horná Ždaňa“. Koncepcia územného rozvoja Slovenska je základným prvkom územnoplánovacej dokumentácie, ktorá sa spracúva pre celé územie Slovenskej republiky a rieši jeho priestorové usporiadanie a funkčné využitie, zohľadňujúc aj medzinárodné a celoštátne súvislosti. Je východiskom pre územné plány menších územných celkov (§ 9 ods. 1 Stavebného zákona). Zámery funkčného a priestorového usporiadania územia Slovenskej republiky boli premietnuté aj do územnoplánovacej dokumentácie VÚC Banskobystrického kraja a to v bode 7.2.6 záväzných regulatívov funkčného a priestorového usporiadania územia v oblasti rozvoja nadradenej technickej infraštruktúry. Verejnoprospešný charakter predmetnej líniovej stavby predurčuje zámer jej realizácie a to: zabezpečiť územné podmienky pre výstavbu nových zariadení na výrobu elektrickej energie a tepla a s tým súvisiacich stavieb, vrátane zabezpečenia územnej prípravy, výstavbu a dobudovanie vnútroštátnych elektrických vedení a zariadení slúžiacich na prenos elektrickej energie, výstavbu ďalších medzinárodných prepojení v súvislosti s liberalizáciou energetiky a s otvorením trhov s elektrickou energiou v súlade so Stratégiou energetickej bezpečnosti SR“. V zmysle § 139a ods. 1 Stavebného zákona regulatív priestorového usporiadania a funkčného využívania územia je záväzná smernica, ktorou sa usmerňuje umiestnenie a usporiadanie určitého objektu alebo vykonávanie určitej činnosti v území. Má charakter zákazov a obmedzení alebo podporujúcich faktorov vo vzťahu k priestorovému usporiadaniu a funkčnému využívaniu územia. Určuje zakázanú, obmedzenú a prípustnú činnosť alebo funkciu v území. Už uvedenými skutočnosťami považoval správny súd verejný záujem na vybudovaní predmetnej líniovej stavby elektrického vedenia za osvedčený, a to bez ohľadu na jej konkrétne umiestnenie, rešpektujúce miestne územné podmienky a iné relevantné skutočnosti (napr. rozvojové plány menších územných celkov), pretože „verejnoprospešný charakter“ stavby je daný jej účelom a nie jej konkrétnym umiestnením na území Slovenskej republiky. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že predmetná líniová stavba je verejnoprospešnou stavbou, a preto stavebný úrad a ani žalovaný, ktorý jeho rozhodnutie potvrdil, nepochybil, keď rozhodnutie o umiestnení predmetnej líniovej stavby vydal bez súhlasu žalobcu. Správny súd sa v súvislosti s touto žalobnou námietkou stotožnil aj s argumentáciou žalovaného, ktorý poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. e) vyhlášky č. 453/2000 Z.z. s tým, že súhlas žalobcu ako vlastníka pozemkov k vydaniu prvostupňového rozhodnutia nebol potrebný aj preto, že ďalší účastník 1/ ako navrhovateľ konania o umiestnení predmetnej líniovej stavby je subjektom, ktorý je držiteľom osvedčenia podľa § 6 Zákona o energetike č. 251/2012 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že má v zmysle § 139 ods. 1 Stavebného zákona tzv. „iné práva k pozemkom“ žalobcu v zmysle písm. c) cit. zákonného ustanovenia, a to právo zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastaveného územia obce elektrické vedenie alebo zariadenie. Je preto oprávnený vo verejnom záujme zriaďovať na cudzom pozemku elektrické vedenie a elektroenergetické zariadenia prenosovej sústavy a distribučnej sústavy (§ 11 ods. 1 písm. f) Zákona o energetike), a preto stavebný úrad mohol vydať prvostupňové rozhodnutie aj bez súhlasu žalobcu. To znamená, že jeho rozhodnutím, a ani rozhodnutím žalovaného, ktorý rozhodnutie stavebného úradu potvrdil, nebolo porušené ust. §§ 38 a 108 ods. 2 písm. a) Stavebného zákona. S argumentáciou žalovaného ohľadom aplikácie zákona č. 282/2015 Z.z. sa správny súd nestotožnil, pretože uvedený zákon nadobudol účinnosť až 1. júla 2016, v dôsledku čoho ho nebolo možné aplikovať na rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 21. decembra 2015.“ Závery tohto rozsudku boli potvrdené Najvyšším súdom SR, ktorý rozsudkom sp.zn. 4Sžk/27/2019 z 10.09.2020 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu.
39. Žalobca, okrem námietky nesúladu s územnými plánmi dotknutých obcí, ktoré musia byť v súlade s územným plánom BBSK (VÚC Banskobystrického kraja) a Koncepciou územného rozvoja Slovenska, ako základného prvku územnoplánovacej dokumentácie, namietal aj to, že v záverečnom stanovisku z konania EIA, ktoré bolo vykonávané Ministerstvom životného prostredia SR sa uvádza, že navrhovaná
trasa nie je v súlade s územným plánom BBSK a v budúcnosti bude potrebné zosúladenie navrhovaných činností aj s týmto územným plánom. Správny súd v bode 44. rozsudku sp.zn. 24S/162/2018-63 zo dňa 25.04.2019 k tomu uviedol: „Žalobná námietka, že orgány verejnej správy rozhodnutím o umiestnení predmetnej líniovej stavby podľa VP3 variantu jej trasy porušili ust. § 37 a 39 Stavebného zákona, pretože v tomto variante trasovania nebola stavba súčasťou územnoplánovacej dokumentácie VÚC Banskobystrického kraja, nebola dôvodná, pretože bola v rozpore so zisteným skutkovým stavom veci. Žalobca svoje tvrdenie odôvodnil obsahom Správy o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (bod X., str. 312 - variant VP3: línia vedenia v rámci tohto katastrálneho územia nie je zapracovaná v ÚPD VÚC Banskobystrického kraja), ktorá bola vypracovaná v novembri 2012 a Záverečného stanoviska (bod 3.3, str. 34 - trasu koridoru navrhovaného elektrického vedenia zapracovať do ÚPN VÚC Banskobystrického kraja) zo dňa 5. júna 2013 a tvrdil, že k zapracovaniu variantu VP3 predmetnej líniovej stavby do územného plánu nedošlo. Správny súd k uvedenému uvádza, že v záväznej časti územného plánu VÚC Banskobystrického kraja, ktorá bola vyhlásená Nariadením vlády SR zo dňa 9. júna 1998, zverejneným v Zbierke zákonov pod č. 263/1998 Zb. boli v bode I. jeho prílohy č. 2 upravené záväzné regulatívy funkčného a priestorového usporiadania územia (okrem iných oblastí) aj v oblasti rozvoja nadradenej technickej infraštruktúry. Obsahom bodu 7.2 - Zásobovanie elektrickou energiou bol zámer vybudovať dvojité 400 kV prenosové vedenie na území Slovenskej republiky a potreba rezervovať v Banskobystrickom kraji pre uvedený zámer priestor. Zároveň bola realizácia tohto elektrického vedenia a súvisiacich stavieb označená v bode 8. II. časti za verejnoprospešnú stavbu. Následne, Všeobecne záväznými nariadeniami Banskobystrického samosprávneho kraja č. 4/2004, č. 6/2007, č. 14/2010 a najmä č. 27/2014, ktoré nadobudlo účinnosť 16. januára 2015 (VZN BBSK) došlo k zmenám záväznej časti tohto územného plánu - Zmeny a doplnky 2014 v časti záväzných regulatívov funkčného a priestorového usporiadania územia v oblasti nadradenej technickej infraštruktúry - zásobovanie elektrickou energiou. Obsahom nového bodu 7.2.6 bolo „rezervovať koridor pre výstavbu vedenia ZVN 2 x 400 kV v trase Rz Horná Ždaňa - Rz Bystričany na území Banskobystrického kraja“. Súčasťou územnoplánovacej dokumentácie (§ 8 ods. 2 Stavebného zákona) bola aj grafická časť vyhotovená v mierke 1:50 000, v ktorej bola trasa elektrického vedenia zakreslená. Z uvedeného je zrejmé, že po vypracovaní Správy o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a Záverečného stanoviska, na ktoré žalobca poukazoval došlo k zmene záväznej časti územného plánu VÚC Banskobystrického kraja a v jeho bode 7.2.6 bola plánovaná výstavba elektrického vedenia 2 x 400 kV v trase Rz Horná Ždaňa - Rz Bystričany obsiahnutá, čo žalobca vo svojom tvrdení, v rozpore so skutočnosťou nezohľadnil. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení dospel správny súd k záveru, že stavebný úrad svojím rozhodnutím, ktoré žalovaný potvrdil, rozhodol o umiestnení predmetnej líniovej stavby v súlade s územným plánom VÚC Banskobystrického kraja v znení jeho zmien z roku 2014 (regulatív 7.2.6), keď líniovú stavbu umiestnil na území, ktoré bolo na tento účel vymedzené, a preto k porušeniu ust. §§ 37 a 39 Stavebného zákona nedošlo. Žalobca tiež tvrdil, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je nepresvedčivé až arbitrárne, pretože k jeho námietke ohľadom umiestnenia predmetnej líniovej stavby vo variante VP3 v rozpore s územným plánom VÚC Banskobystrického kraja sa žalovaný vyjadril len poukazom na koridor umiestnenia predmetnej líniovej stavby, ktorý bol vymedzený regulatívom funkčného a priestorového usporiadania územia č. 7.2.6 obsiahnutým v územnom pláne VÚC Banskobystrického kraja, ktorým neboli konkrétne určené dotknuté katastrálne územia ani parcelné čísla pozemkov. Správny súd k uvedenému uvádza, že rozhodnutie je arbitrárne vtedy, ak neobsahuje vôbec odôvodnenie, alebo je odôvodnenie rozhodnutia nedostatočné, čo v súvislosti s touto uplatnenou námietkou žalobcu nie je možné konštatovať. Žalovaný jasne, zrozumiteľne a dostatočne odpovedal na žalobcom uplatnenú námietku, a to v súlade so zisteným skutkovým stavom veci a technicky možnou „podrobnosťou“ grafickej prílohy územného plánu VÚC Banskobystrického kraja, ktorá v mierke 1:50 000 objektívne neumožňuje zadefinovať, resp. rozlíšiť konkrétne územné členenie stavbou dotknutého územia. Oddelenie územného rozvoja Banskobystrického samosprávneho kraja ako orgán územného plánovania svojím stanoviskom zo dňa 28. mája 2015 potvrdilo súlad plánovaného vybudovania predmetnej líniovej stavby s regulatívnom č. 7.2.6 záväznej časti ÚPN VÚC Banskobystrického kraja.“ Navyše záverečné stanovisko Ministerstva životného prostredia SR ( príloha č. l8 k žiadosti) nie je aktom, ktorý stanovuje alebo neguje verejnoprospešnú povahu stavby elektrovodu, nakoľko také oprávnenie zo zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie konajúcemu orgánu verejnej správy neplynie.
40. Žalobca namietal nesúlad navrhovanej stavby elektrovodu s územnými plánmi obcí, keďže niektoré obce územný plán nemajú (napr. obec N. S.) alebo v územnom pláne zmienku o stavbe elektrovodu nemajú (napr. obec S.), t.zn. na umiestnenie líniovej stavby elektrovodu neexistuje podklad v územných
plánoch obcí. Zákon o lesoch (v § 5, § 7 ani v iných) na vydanie rozhodnutia o dočasnom vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov nekladie podmienku súladnosti stavby, ktorá má byť v rámci následných povoľovacích procesoch na týchto pozemkoch postavená, s územným plánom. Taký podklad sa nepožaduje ani v ust. § 7 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky o ochrane lesných pozemkov pri územnoplánovacej činnosti a pri ich vyňatí a obmedzení z plnenia funkcií lesov, ktoré stanovuje obsahové náležitosti žiadosti o vyňatie a obmedzenie lesných pozemkov. Podľa žalobcu ďalej územné konanie neobsahovalo súhlasné stanoviská obcí o súlade s územným plánom. Tiež namietal, že správne konanie o vyňatie z lesného fondu a bezlesie musí predchádzať územnému rozhodnutiu, ktoré také konanie nespomína, čo podľa žalobcu znamená, že bol porušený zákon, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp/10/2009.
41. Žalobca tak namietal zákonnosť samotného územného rozhodnutia obce N. S. č. 207/2015 ÚR-02/2015 zo dňa 21.12.2015 o umiestnení líniovej stavby „Súbor stavieb“ Transformácia 400/110 KV Bystričany - I. časť, 2. stavba - Vedenie 2 x 400kV H. Ždaňa - lokalita Oslany“, vydanie ktorého predchádzalo vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Zákonnosť územného rozhodnutia žalobca namietal aj v niekoľkých ďalších žalobných bodoch podanej správnej žaloby (napr. bod 8. a 16, str. 17 až 20). Na základe takých námietok nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, v rámci preskúmania zákonnosti ktorého nebolo prípustné preskúmať súčasne zákonnosť územného rozhodnutia. Opodstatnenosti týchto námietok bráni právoplatnosť územného rozhodnutia, ktorá okrem formálneho dôsledku v nemožnosti uplatnenia riadneho opravného prostriedku proti nemu, z materiálneho hľadiska predstavuje jeho vecnú nemennosť a viazanosť jeho výrokom, pokiaľ nebolo zákonným spôsobom zrušené alebo zmenené. K tomu, vzhľadom na obsah rozsudku správneho súdu sp.zn. 24S/162/2018-63 zo dňa 25.04.2019 a rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžk/27/2019 z 10.09.2020, zjavne nedošlo.
42. V konaní pred správnym súdom je možné účinky právoplatného rozhodnutia preklenúť len vo vzťahu k žalovanému (napadnutému) rozhodnutiu, nie k inému, hoci aj súvisiacemu rozhodnutiu, ktoré správnou žalobou, o ktorej sa koná, napadnuté nebolo. Účinky právoplatnosti neplatia tiež vo vzťahu k tzv. skôr vydanému rozhodnutiu alebo opatreniu (§ 27 ods. 1 SSP), ktoré je možné v prípade stotožnenia sa súdu s dôvodmi žaloby zrušiť, pričom v danom prípade tieto podmienky splnené neboli, ani takýto návrh v rámci správnej žaloby podaný nebol. Keďže správna žaloba o preskúmanie zákonnosti územného rozhodnutia bola podaná samostatne, pričom na jej základe k zrušeniu rozhodnutia o umiestnení líniovej stavby „Vedenie 2x400 kV Horná Ždaňa - lokalita Oslany“ správnym súdom nedošlo, spochybňovanie zákonnosti právoplatného územného rozhodnutia v konaní o vyňatí lesných pozemkov z funkcie a lesa a dočasnom obmedzení ich užívania, resp. v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v tomto konaní vydaného, je bez právneho významu, pretože správny súd nie je oprávnený ho v tomto konaní preskúmať.
43. Uvedené platí obdobne pre osvedčenie na výstavbu energetického zariadenia, ktorého nedostatok podkladu spočívajúceho v stanoviskách obce o súlade s územným plánom obcí žalobca namietal, čím v podstate namietal nesplnenie podmienok jeho vydania a teda jeho nezákonnosť. Rozhodnutie č. 19430/2019-4110-44603 zo dňa 25.07.2019 bolo vydané Ministerstvom hospodárstva SR podľa § 12 zákona o energetike. Účelom osvedčenia je oprávnenie na výstavbu energetického zariadenia, ktoré priamo nezakladá oprávnenie na vydanie rozhodnutia o vyňatí lesných pozemkov z funkcie a lesa a dočasnom obmedzení ich užívania, podmienky na vydanie ktorého stanovuje zákon o lesoch. Rovnako ako územné rozhodnutie však rozhodnutie o osvedčení na výstavbu energetického zariadenia predstavuje samostatne stojace a samostatne správnym súdom preskúmateľné rozhodnutie, ktoré mohol žalobca požadovať preskúmať samostatne, resp. v súlade s § 27 ods. 2 Správneho poriadku, čo neurobil. Preto prostredníctvom námietok týkajúcich sa zákonnosti osvedčenia nemohla byť preskúmaná zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pri rozhodovaní o vyňatí lesných pozemkov a obmedzení ich využívania podľa § 5, 7 a 8 zákona o lesoch sa platnosť osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia osobitne neosvedčuje, pretože sa posudzuje súlad zámeru obsahujúceho návrh využitia lesného pozemku a opatrení zabezpečujúcich ochranu lesa pred ohrozením a poškodením, projekt technickej a biologickej rekultivácie a harmonogram prác na lesnom pozemku a dodržanie ďalších zákonných podmienok (podľa zákona o lesoch), pričom predmetné osvedčenie netvorí ani jeden zo zákonných podkladov rozhodnutia o vyňatí lesných pozemkov z funkcie lesa a dočasnom obmedzení ich užívania, ktorých okruh stanovuje zákon o lesoch a § 7 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 12/2009 Z.z. o ochrane lesných pozemkov pri územnoplánovacej činnosti a pri
ich vyňatí a obmedzení z plnenia funkcií lesov. Zákonný podklad rozhodnutia netvorí ani rozhodnutie o poškodzovaní a ničení biotopov, ako to bez bližšieho zdôvodnenia namietal žalobca, preto bola aj táto námietka žalobcu nedôvodná. Z uvedených dôvodov na námietky nezákonnosti územného rozhodnutia a osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia, ako aj absencie rozhodnutia o poškodzovaní a ničení biotopov, nemohol pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia správny súd prihliadať.
44. Z týchto dôvodov správny súd nebol oprávnený prihliadať ani na námietky neuplatnenia postupu podľa § 140b ods. 5 stavebného zákona vo vzťahu k absencii stanovísk dotknutých obcí o súlade stavby s územným plánom v územnom konaní ako aj v konaní o vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia, nakoľko procesným výsledkom týchto konaní bolo rozhodnutie o umiestnení stavby a rozhodnutie o vydaní osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia. Postup podľa § 140b ods. 5 stavebného zákona sa uplatňuje v územnom alebo stavebnom konaní, ktoré nie je predmetom prieskumu správnym súdom vymedzeného správnou žalobou žalobcu. Neuplatňuje sa v konaní o vyňatie alebo obmedzenie využívania lesných pozemkov, kde sa uplatňuje zákon o lesoch a subsidiárne Správny poriadok. Rozhodnutia o umiestnení stavby a o vydaní osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia z už zmienených dôvodov nemohli byť podrobené preskúmaniu zákonnosti správnym súdom v tomto konaní, ani prostredníctvom žalobných námietok týkajúcich sa zákonnosti týchto rozhodnutí alebo im predchádzajúceho konania nemohla byť preskúmaná zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia (str. 7-8) je námietka žalobcu, že správny orgán sa s námietkou neuplatnenia postupu podľa § 140b ods. 5 stavebného zákona nezaoberal. Samotný nesúhlas žalobcu s posúdením veci a postupom žalovaného neznamená, že žalobca postupoval a rozhodol nezákonne.
45. Vzhľadom na to, že žalobca proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžk/27/2019 z 10.09.2020 podal ústavnú sťažnosť, podľa neho mala byť táto okolnosť predbežnou otázkou podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku a dôvodom na prerušenie konania. Podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Pokiaľ bolo o predbežnej otázke právoplatne rozhodnuté, na prerušenie správneho konania z tohto dôvodu nebol dôvod, nakoľko právoplatnosť rozhodnutia o predbežnej otázke je tou definitívnou kategóriou, ktorou sa predbežná otázka uzatvára a konajúci orgán verejnej správy je týmto právoplatným rozhodnutím viazaný. Rovnako ako je ním viazaný aj správny súd v konaní o správnej žalobe. Uvedené však platí len vtedy, ak právoplatné územné rozhodnutie predstavovalo otázku, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie o vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov. So zreteľom na to, že územné rozhodnutie predstavuje záväzný podklad prvostupňového rozhodnutia minimálne v otázke identifikácie lesných pozemkov, na ktorých má byť umiestnená stavba a ich nevyhnutne potrebnej výmery (§ 5 ods. 1, ods. 2 písm. b/ zákona o lesoch) a tým aj v otázke identifikácie rozsahu uplatnenia iného práva k pozemkom, predstavovalo v konaní o žiadosti ďalšieho účastníka o vyňatie a obmedzenie užívania lesných pozemkov predbežnú otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. Z uvedených dôvodov tak logicky bola nedôvodná aj námietka žalobcu, že správne konanie o vyňatie z lesného fondu a bezlesie musí predchádzať územnému rozhodnutiu. Nebol tak dôvod prerušiť konanie z dôvodu predbežnej otázky, ako to mylne namietal žalobca. Prvostupňový nemal ani povinnosť vysporiadať sa s prípadnými žalobcom tvrdenými nedostatkami územného konania, naopak mal povinnosť výsledky konania v podobe právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby rešpektovať, pretože ním bol viazaný.
46. Ďalej žalobca nezrozumiteľne konštatoval, že je jasné, že toto konanie (mal zrejme na mysli konanie, ktoré prechádzalo vydaniu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia) sa pre stavebné povolenie už nemôže konať, čo však bližšie neodôvodnil a správny súd viazaný žalobnými bodmi nebol oprávnený za neho jeho nekonkrétne námietky spresňovať, dopĺňať ani špecifikovať so zohľadnením obsahu spisu. Žalobca neurčito namietal aj to, že v rámci tejto akcie elektrovodu bolo vydané súvisiace územné rozhodnutie a je toho času síce právoplatné, avšak je napadnuté žalobou, ktorá bol zjavne nezákonne odmietnutá, čo je napadnuté kasačnou sťažnosťou na Najvyššom súde SR (sp.zn. 4Sžk/8/2018), čím je právna aprobovanosť do ukončenia súvisiaceho súdneho konania spochybnená. Žalobca v bode 17/1 správnej žaloby tiež namietal, že žalovaný nepostupoval v súlade so Správnym poriadkom, pretože sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho námietkami (nezdôvodnil), ktoré nekonkretizoval, čím porušil § 3 a § 46 Správneho poriadku. Žalobca ďalej, bez toho aby uviedol aký to má dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, žaloval, že Oznámenie o začatí správneho konania neobsahuje žiadnu informáciu o tom, že pre stavbu elektrovodu sa majú lesné pozemky dočasne vyňať a obmedziť
ich využívanie na konkrétnu dobu, v rozpore s čím prvostupňové rozhodnutie uvádza dva roky dočasného vyňatia a neskutočne dlhých 80 rokov obmedzenia. Netransparentnosť prvostupňového rozhodnutia žalobca videl aj v tom, že podľa prvostupňového orgánu malo už byť v minulosti rozhodnuté o vyňatí lesných pozemkov a bezlesí, pričom tu však nebolo spomenuté, že takéto rozhodnutie bolo aj zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 24S/124/20178 zo dňa 21.06.2018. Žalobca opakovane bez ďalšieho namietal porušenie § 3, § 32, § 33 §46 a iných Správneho poriadku, ustanovení zákona č. 24/2006 Z.t. ako aj stavebného zákona. Značný priestor v obsahu správnej žaloby (str.11 až 21) žalobca venoval polemike, kde uviedol svoje názory na tému povinností plynúcich zo zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, zo stavebného zákona, na tému nerešpektovania uplatnenia Aarhuského dohovoru, a opakoval svoje odvolacie námietky, ktoré už boli predmetom a obsahom predchádzajúcich žalobných bodov. Z formulácie týchto častí správnej žaloby je neurčité, aký mali mať tieto námietky vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, resp. sú nekonkrétne, čo možno hodnotiť len ako všeobecný nesúhlas žalobcu so spôsobom rozhodnutia žalovaného, čo nestačí na to, aby na základe takých námietok mohol správny súd dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd nie je za žalobcu oprávnený nezákonnosť vyhľadávať a jeho nekonkrétne námietky dopĺňať, špecifikovať alebo spresňovať, nakoľko konanie pred správnym súdom je ovládané dispozičnou zásadou (§ 134 ods. 1 SSP). Teda je výlučne na žalobcovi, aby dostatočne určito vymedzil predmet a dôvody preskúmania zákonnosti. Bez vyjadrenia jednoznačného stanoviska žalobcu k tomu, v čom sa žalovaný mýlil a z akých dôvodov, správny súd nemohol uskutočniť preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia s požadovaným výsledkom.
47. Žalobca ďalej namietal pochybenie v postupe prvostupňového orgánu spočívajúce v nezverejnení žiadosti ďalšieho účastníka na elektronickej tabuli napriek tomu, že pre túto stavbu predchádzalo posudzovanie vplyvov na životné prostredie ukončené záverečným stanoviskom Ministerstva životného prostredia SR z 05.06.2003 a zákon bol porušený aj tým, že v oznámení o začatí konania neuviedol, že stavba, pre ktorú má byť uskutočnené konanie o vyňatí lesných pozemkov a bezlesie bola posúdená z hľadiska vplyvov na životné prostredie, ktoré bolo ukončené záverečným stanoviskom obsahujúcim termín skončenia výstavby v roku 2016 a termín začatia prevádzky v roku 2017, čím boli porušené aj podmienky záverečného stanoviska, ktoré považoval navyše za neaktuálnu, nakoľko bolo z roku 2013. V tejto súvislosti žalobca namietal aj to, že prvostupňový orgán tým pádom nesprávne určil okruh účastníkov konania, pretože sa prakticky nedozvedeli o tom, že ide o konanie podliehajúce posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Uvedené námietky neboli dôvodné, pretože konanie o dočasnom vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov podľa § 7 ods. 3 zákona o lesoch nepodlieha posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, nakoľko nemá charakter povoľovania navrhovanej činnosti, ktorý v tomto prípade bude mať až stavebné povolenie stavby elektrovodu. Povinnosti, ktoré stanovuje zákon č. 24/2006 Z.z. teda pre postup prvostupňového orgánu v konaní o dočasnom vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov neplynuli, vrátane povinnosti zverejňovania oznámení o začatí správneho konania a rozhodnutí. Taktiež podmienky (časové termíny) stanovené v záverečnom stanovisku pre stavebné konanie sa na konanie predchádzajúce vydaniu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia nijako nevzťahovali.
48. Najvyšší súd SR v bode 48. rozsudku sp.zn. 10Sžk/5/2018 z 25.03.2021 týkajúceho sa obdobnej veci (žalobca bol aj v tomto prípade v postavení žalobcu), uviedol, že: „Sťažovateľ tiež odvodzuje svoje postavenie účastníka konania o odňatí poľnohospodárskej pôdy od svojho postavenia účastníka konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, predmetom ktorého je posudzovanie navrhovanej činnosti - stavby elektrického vedenia. Rozhodnutím o trvalom odňatí v zmysle zákona č. 220/2004 Z. z. sa nepovoľuje navrhovaná činnosť (stavba), ale sa mení druh pozemku. Skutočnosť, že sťažovateľ má nárok byť účastníkom konania v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti neznamená, že má nárok byť účastníkom konania o trvalom odňatí poľnohospodárskej pôdy. Konanie o trvalom odňatí poľnohospodárskej pôdy nie je samotným povoľovacím konaním navrhovanej činnosti v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. Rozhodnutie o odňatí poľnohospodárskej pôdy je len podkladom pre konanie o povolení navrhovanej činnosti (líniovej stavby elektrického vedenia), ale priamo neoprávňuje k realizácii navrhovanej činnosti. Sťažovateľ ani nebol v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie dotknutou verejnosťou, ale jeho postavenie účastníka bolo odvodené od jeho vlastníckeho vzťahu k pozemkom, pričom však nejde o pozemky, ktoré sú predmetom konania v tejto veci (o odňatí poľnohospodárskej pôdy).“ Nie je rozhodujúce, či ide o poľnohospodárske alebo lesné pozemky, ale skutočnosť, že rozhodnutie o dočasnom vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov, obdobne ako rozhodnutie o odňatí poľnohospodárskej pôdy, je len podkladom pre konanie o povolení navrhovanej
činnosti - stavby elektrovodu. Žalobca neuviedol žiadne relevantné námietky, z ktorých by bolo možné dospieť k inému záveru než tomu, že povoľovaním navrhovanej činnosti nie je povolenie stavby elektrovodu tak, ako to uzavrel aj Najvyšší súd SR.
49. Prvostupňový orgán nemal povinnosť v oznámení o začatí správneho konania uviesť, že ide o konanie podliehajúce posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, nakoľko o také konanie nešlo. Nemal ani povinnosť podľa § 38 ods. 2 písm. a/ zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v nadväznosti na § 3 ods. 6 Správneho poriadku zverejniť na svojom webovom sídle žiadosť o začatie povoľovacieho konania vo vzťahu k povoľovaniu navrhovanej činnosti, keďže konanie o žiadosti o dočasné vyňatie a obmedzenie využívania lesných pozemkov nebolo povoľovacím konaním. Oznámenie o začatí správneho konania bolo oznámené v súlade s § 26 ods. 2 Správneho poriadku vyvesením na úradnej tabuli prvostupňového orgánu a na dočasných úradných tabuliach v obciach D., S. a N. S. po dobu 15 dní. Postup podľa § 26 ods. 2 Správneho poriadku pri oznamovaní oznámenia o začatí správneho konania o žiadosti o dočasné vyňatie a obmedzenie využívania lesných pozemkov bol uplatnený rovnalo voči všetkým známym účastníkom konania (vrátane žalobcu), nakoľko v správnom konaní platí zásada rovnosti účastníkov (§ 4 ods. 2 Správneho poriadku). Prvostupňový orgán oznámením Oznámenia o začatí správneho konania neurčoval okruh účastníkov konania, ani zákon o lesoch ho neurčuje. Pre identifikovanie účastníkov konania sa preto použijú všeobecné ustanovenia § 14 Správneho poriadku. Bolo tak na každom, kto sa cítil byť účastníkom konania, aby využil svoje procesné práva, ktoré takému postaveniu zodpovedajú. Žalobca tak urobil svojim podaním, ktoré doručil pred konaním ústneho pojednávania. Konajúci orgán verejnej správy koná s osobami, ktoré spĺňajú predpoklady byť účastníkom konania, pričom prihliada na uplatňované hmotné právo. Pokiaľ sa účastníctva v konaní domáhajú aj osoby, ktorým také postavenie neprislúcha, orgán verejnej správy vydá rozhodnutie, ktorým im postavenie účastníka neprizná.
50. Prvostupňový orgán so žalobcom konal, nakoľko následkom úkonov žalobcu nevydal rozhodnutie, ktorým by mu nepriznal postavenie účastníka konania o žiadosti ďalšieho účastníka o dočasnom vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov. Naopak umožnil mu uplatňovať úkony na ochranu jeho práv akceptovaním jeho podania doručeného pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, obsahom ktorého sa zaoberal, ako aj akceptovaním jeho odvolania, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím. Z obsahu administratívneho spisu plynie, že postavenie žalobcu v konaní bolo odvodené od jeho vlastníckeho vzťahu k pozemkom, ktoré procesné postavenie mu umožňovalo uplatňovať ochranu svojich práv v celom rozsahu. Opakujúce sa námietky žalobcu týkajúce sa nepriznania práv byť účastníkom konania tak neboli dôvodné. Námietky, kde svoje účastníctvo odvodzoval z konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ako zainteresovaná verejnosť, boli nedôvodné preto, že konanie dočasnom vyňatí a obmedzení využívania lesných pozemkov posudzovaniu vplyvov na životné prostredie nepodlieha, nakoľko nebolo povoľovacím konaním v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. Pokiaľ mal žalobca na mysli nemožnosť uplatnenia účastníckych práv prípadných iných osôb, ktoré boli zainteresovanou verejnosťou, nemal na také námietky aktívnu žalobnú legitimáciu (žalobca bol oprávnený domáhať sa len ochrany tých práv, na ktorých bol sám ukrátený). Z citovaného bodu 48. rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžk/5/2018 z 25.03.2021 vyplýva tiež záver, že skutočnosť, že sťažovateľ má nárok byť účastníkom konania v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti neznamená, že má nárok byť účastníkom konania o trvalom odňatí poľnohospodárskej pôdy, obdobne v konaní o žiadosti o dočasné vyňatie a obmedzenie využívania lesných pozemkov, pretože toto konanie nie je samotným povoľovacím konaním navrhovanej činnosti v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z.
51. V oznámení o začatí správneho konania o vyňatí lesných pozemkov z funkcie lesa a dočasnom obmedzení ich užívania z 01.07.2020 je dostatočne zreteľne vymedzené o aké konanie ide a ktorých pozemkov sa týka. Oznámenie obsahuje poučenie o tom, že do podkladov rozhodnutia je možné nahliadnuť v pracovnej dobe na prvostupňovom orgáne a účastníci konania môžu svoje pripomienky a námietky uplatniť najneskôr na ústnom pojednávaní, ktorého termín bol nariadený na 27.07.2020. Porušenie postupu podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku tak zistené nebolo, pričom žalobcovi bol elektronicky sprístupnený obsah spisu čo vyplýva z doplniť č.l.8 administratívneho spisu ako aj z Oznámenia o lehote pre rozhodnutie z 27.07.2020 č.l. 7 administratívneho spisu, kde prvostupňový orgán opätovne poučil účastníkov konania možnosti oboznámiť sa s obsahom spisu a tým s podkladmi prvostupňového rozhodnutia. Žalobca namietal krátkosť času na preskúmanie žiadosti a porušenie oprávnení prvostupňového orgánu, ak stanovil, že účastníci konania môžu pripomienky a námietky uplatniť najneskôr pri ústnom pojednávaní a na neskôr uplatnené pripomienky a námietky nebude
prihliadané. Z týchto dôvodov neboli porušené práva žalobcu spôsobom, ktorý by si vyžadoval poskytnutie súdnej ochrany, nakoľko žalobca podal svoje pripomienky a návrhy pred začatím konania ústneho pojednávania dňa 27.07.2020, na ktoré bolo prihliadnuté. Na jeho práva tak nemalo žiadny dopad ani uplatnenie koncentračnej zásady, na použitie ktorej prvostupňový orgán nemal oporu v platnej právnej úprave. Na základe uvedeného tieto námietky žalobcu neboli spôsobilé mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
52. Námietka, že prvostupňovým a napadnutým rozhodnutím došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu spôsobom obchádzajúcim vyvlastňovacie konanie podľa zákona č. 282/2015 Z.z. o vyvlastnení, s poukázaním na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva nebola opodstatnená z viacerých dôvodov. Námietka neobstojí jednak z toho dôvodu, že predmetom právnej úpravy zákona o lesoch je osobitná právna úprava obmedzenia vlastníckeho práva k lesným pozemkom (lex specialis), uplatnenie ktorej má aj v tomto prípade prednosť pred uplatnením zákona týkajúceho sa odňatia alebo obmedzenia vlastníckeho práva k inému pozemku alebo stavbe. Potrebné je zdôrazniť, že prvostupňové a napadnuté rozhodnutie vydali príslušné orgány štátnej správy na úseku lesného hospodárstva čo vyplýva zo zákona o lesoch, podľa ktorého bol prvostupňový orgán miestne a vecne príslušným orgánom verejnej správy na rozhodnutie o vyňatí lesných pozemkov z plnenia funkcie lesov a obmedzenia ich využívania (§ 60 ods. 1 písm. b/ zákona o lesoch). Žalovaný tak bol funkčne príslušný rozhodnúť o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Postup týchto orgánov v konaní o predmetnej žiadosti je stanovený zákonom o lesoch, podľa ktorého postupovali.
53. Ďalej je potrebné poukázať na to, že obmedzením vlastníckeho práva spôsobom uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí (obmedzená drevoprodukčná funkcia lesa, bezlesie - ochranné pásmo vzdušeného elektrického vedenia počas doby životnosti stavby - 80 rokov) sa trvale nemení charakter pozemkov, ktoré svojou povahou stále zostávajú lesnými pozemkami vo vlastníctve žalobcu (a iných vlastníkov). Aj evidenčne sa v súlade s § 8 ods. 8 zákona o lesoch dočasné vyňatie a obmedzenie hospodárenia v katastri nehnuteľností zapíše len formou poznámky (§ 38 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností). Lesnými pozemkami nie sú nevyhnutne len pozemky, resp. ich časti trvale plniace drevoprodukčnú funkciu lesa, ale aj tie, ktoré sú dočasne alebo aj dlhodobo bez lesných porastov (napr. čistiny a podobné úseky lesa, ktoré sú samovoľne alebo regulovane nezalesnené), preto z hľadiska záujmu na zachovaní drevoprodukčnej funkcie lesov nejde o výnimočný jav alebo stav.
54. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva žalobcovi len možné obmedzenie týkajúce sa spôsobu užívania dotknutých lesných pozemkov - ich plodov a úžitkov v podobe produkcie dreva a povoleného rozsahu ťažby dreva (ius utendi, ius fruendi), pričom na ďalších zložkách tvoriacich obsah vlastníckeho práva k týmto lesným pozemkom obmedzený nebol, pretože mu nič nebráni s pozemkami disponovať (ius disponendi) ani ich držať (ius possidendi). Tvrdené porušenie uvedených zložiek vlastníckeho práva žalobca bližšie neodôvodnil, čo správny súd zaňho urobiť nemohol. Zákon o lesoch v ust. § 35 predpokladá, že finančná strata žalobcu na drevoprodukčnej funkcii lesa (ius fruendi) na vymedzených častiach pozemkov v jeho vlastníctve bude predmetom dohody o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv. Rozsah a následky obmedzenia vlastníckych práv žalobcu v celom rozsahu by mali byť súčasťou jej obsahu a to bez ingerencie orgánov štátnej správy lesného hospodárstva. V prípade, ak sa dohoda o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv podľa § 35 ods. 3 zákona o lesoch nedosiahne, rozhodne o primeranej náhrade súd. Uvedeným zákonným mechanizmom poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv je dostatočne zabezpečená ochrana práv a chránených záujmov žalobcu, ako vlastníka dotknutých lesných pozemkov.
55. Správny súd už minulosti pri rozhodovaní o správnych žalobách žalobcu proti rozhodnutiam žalovanému v rovnakých veciach (napríklad rozsudok sp.zn. 24S/189/2018-89 z 15.05.2019) konštatoval, že postupom podľa zákona o lesoch boli zachované práva žalobcu v rovnakej kvalite, ako ich priznáva zákon na ochranu práv vlastníkov pozemkov a stavieb ust. § 2 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z.z., ako aj boli zachované ústavné garancie vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, pretože využívanie lesných pozemkov bolo obmedzené: 1/. len v nevyhnutnej miere, nakoľko nebolo spochybnené, že pri vydaní prvostupňového rozhodnutia bol zachovaný postup v súlade s § 5 ods. 2 písm. b/ zákona o lesoch, podľa ktorého sa pri využívaní lesných pozemkov na iné účely ako na plnenie funkcií lesov použije len nevyhnutne potrebná výmera lesných pozemkov (plynúca z územného rozhodnutia) a obmedzí sa narúšanie celistvosti lesa,
2/. vo verejnom záujme na účel stanovený zákonom, pretože v s súlade s inou časťou tohto rozsudku odôvodňujúcou osvedčenie verejného záujmu na verejnoprospešnej stavbe elektrovodu boli lesné pozemky vyňaté z funkcie lesov, resp. ich využívanie bolo obmedzené v súlade s ust. § 5 ods. 1 zákona o lesoch, ktoré predpokladá obmedzenie využívania lesných pozemkov, po vyjadrení príslušných dotknutých orgánov a na zabezpečenie úloh spoločenského a ekonomického rozvoja, ktoré nemožno zabezpečiť inak, 3/. za primeranú náhradu, čo je zabezpečené zákonným inštitútom dohody žiadateľa (ďalší účastník) so žalobcom o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, inak rozhodnutím súdu podľa § 35 zákona o lesoch, o výške ktorej môže rozhodovať súd, 4/. a za splnenia podmienky, že cieľ nebolo možné dosiahnuť iným spôsobom, čo vyplýva zo záväzného trasovania stavby elektrovodu podľa právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby, ako aj z Koncepcie územného rozvoja Slovenska.
56. Nielen k námietke týkajúcej sa nepoužitia zákona č. 282/2015 Z.z. o vyvlastnení ako aj k namietaným ústavným aspektom prejednávanej veci správny súd poukazuje na obsah rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 5Sžk/29/2019 z 27.10.2021, ktorým rozhodol o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku správneho súdu sp.zn. . 24S/189/2018-89 z 15.05.2019 vydanému v rovnakej veci dočasného vyňatia a obmedzenia využívania lesných pozemkov žalobcu rozhodnutím žalovaného. V bodoch 16 až 27 tohto rozsudku Najvyšší správny súd SR vyjadril názor, že “žalobca nesprávne poníma predmet a účel rozhodovania orgánov štátnej správy lesného hospodárstva v prerokúvanej veci, nakoľko účelom zákona o lesoch je podľa § 1 ods. 2 písm. a/ tohto zákona zachovanie, zveľaďovanie a ochrana lesov ako zložky životného prostredia a prírodného bohatstva krajiny na plnenie ich nenahraditeľných funkcií. Podľa § 2 písm. e/ zákona o lesoch sú funkciami lesov úžitky, účinky a vplyvy, ktoré poskytujú lesy ako zložka prírodného prostredia a objekt hospodárskeho využívania; členia sa na mimoprodukčné funkcie a na produkčné funkcie. Mimoprodukčnými funkciami lesov sú podľa § 2 písm. f/ ekologické funkcie, ktorými sú pôdoochranná, vodohospodárska a klimatická funkcia a spoločenské funkcie, ktorými sú najmä zdravotná, kultúrna, výchovná, rekreačná, prírodoochranná a vodoochranná funkcia. Produkčnými funkciami lesov sú podľa § 2 písm. g/ funkcie, ktorých výsledkom sú úžitky z lesov spravidla materiálovej povahy. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona o lesoch normuje ako zásadu ochrany lesa, že lesné pozemky možno na iné účely ako na plnenie vyššie vymedzených funkcií lesa možno využívať len vtedy, ak príslušný orgán rozhodne buď o ich dočasnom alebo trvalom vyňatí z plnenia týchto funkcií alebo o obmedzení využívania funkcií lesov na nich. Kasačný súd zvýraznil, že zákon nepoužíva pojem obmedzenie užívania (lesných pozemkov), ale obmedzenie využívania funkcií lesov na týchto pozemkoch. K takému vyňatiu alebo obmedzeniu pritom môže dôjsť len v nevyhnutných a odôvodnených prípadoch, najmä ak úlohy spoločenského a ekonomického rozvoja nemožno zabezpečiť inak. Zásady, podľa ktorých sa má postupovať pri využívaní lesných pozemkov, sú vymedzené v § 5 ods. 2 zákona o lesoch. Ustanovenie § 7 zákona o lesoch potom podrobnejšie dopĺňa úpravu konania o týchto otázkach. Z § 7 ods. 3 pritom možno vyvodiť, že o vyňatie alebo obmedzenie využívania žiada v prvom rade vlastník alebo správca. Iná osoba musí k takej žiadosti pripojiť súhlas vlastníka alebo správcu a dohodu o určení výšky a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv (§ 35 ods. 3). Z uvedených ustanovení podľa kasačného súdu vyplynulo, že predmetom konania o vyňatí alebo obmedzení využívania je napĺňanie úlohy ochrany lesa ako zložky životného prostredia a prírodného bohatstva. Lesy pritom plnia určité funkcie, ktoré zákon vymedzuje a ktorých zachovanie je prvoradým verejným záujmom, ktorý orgány štátnej správy lesného hospodárstva chránia. Vyňatie alebo obmedzenie využívania predstavuje výnimku z tohto pravidla. Ak tieto orgány povolia vyňatie alebo obmedzenie využívania, prejavia tým svoj súhlas s tým, aby záujem na ochrane lesov v danom konkrétnom prípade ustúpil dôležitejšiemu záujmu, kvôli ktorému les minimálne na určitý čas nebude môcť plniť svoje funkcie v zmysle § 2 písm. d/ až f/ zákona o lesoch. Zároveň tým autoritatívne deklarujú, že ten, kto bude realizovať zámer, kvôli ktorému sa vyňatie alebo obmedzenie využívania povolilo (§ 7 ods. 2 cit. zák.), môže určeným spôsobom zasiahnuť do lesa, ktorý v dôsledku takého zásahu už nebude plniť všetky svoje funkcie. Takýto zásah sa z hľadiska zákona o lesoch (verejnoprávneho predpisu) nebude považovať za nedovolené obmedzovanie funkcií lesa. Predmetom konania o vyňatí alebo obmedzení využívania tak nie je otázka, či žiadateľ o tieto opatrenia je z hľadiska súkromného práva oprávnený aj príslušný zásah vykonať. Žalobca správne počas celého konania poukazuje na to, že súčasťou obsahu vlastníckeho práva podľa § 123 Občianskeho zákonníka je právo vec držať, nakladať s ňou, užívať ju a brať z nej požitky a že vlastník má právo na ochranu proti každému, kto by mu do tohto práva neoprávnene zasahoval. Práve preto však § 7 ods. 3 zákona o lesoch výslovne ustanovuje, že o vyňatie môže žiadať len ten, kto už má k pozemkom určité právo, ktoré ho oprávňuje
k vykonávaniu zásahov do tohto pozemku. Ak takéto právo nemá, musí zároveň preukázať súhlas vlastníka, resp. správcu s takýmto zásahom do lesného pozemku. A contrario teda možno vyvodiť, že samotné rozhodnutie o vyňatí alebo obmedzení využívania podľa § 5 a 7 zákona o lesoch nezakladá oprávnenie žiadateľa o tieto opatrenia, aby zasahoval do lesa ako predmetu vlastníckeho práva. Ako už bolo uvedené v predošlom odseku, takéto rozhodnutie predstavuje len verejnoprávne dovolenie na to, aby sa zasiahlo do lesa ako zložky životného prostredia takým spôsobom, že les už nebude plniť všetky svoje funkcie. V prospech tohto výkladu svedčí aj to, že o povolenie v zmysle § 5 a 7 zákona o lesoch musí žiadať aj vlastník lesného pozemku, pokiaľ by chcel tam ustanoveným spôsobom zasiahnuť do funkcie lesov. Z uvedeného výkladu teda vyplýva, že podmienky, za akých môže dôjsť k zásahu do konkrétneho lesa ako súčasti lesného pozemku ako predmetu vlastníckeho práva (t. j. zásah v zmysle súkromnoprávnom), treba odlišovať od podmienok, za akých môže dôjsť k zásahu do lesa ako zložky životného prostredia a prírodného bohatstva (zásah do lesa v zmysle verejnoprávnom). Podmienky súkromnoprávneho zásahu upravuje predovšetkým Občiansky zákonník, ako aj iné predpisy, ktoré za určitých okolností dávajú možnosť obmedziť vlastnícke právo v prospech určitej osoby. Zákon o lesoch v § 5 a 7 upravuje práve a len podmienky zásahu do lesa vo verejnoprávnom zmysle. Na tom nič nemení ani úprava náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 35. Vyňatím alebo obmedzením využívania funkcií lesa (osobitne produkčných) totiž dochádza k stratám už len tým, že les nie je plnohodnotne využívaný, nie je súčasťou pravidelného lesného hospodárenia, nedosahujú sa na ňom výnosy a podobne. Okrem toho ustanovenie § 35 slúži aj ako podklad pre dohodu medzi žiadateľom, ktorý nemá žiadne právo k pozemku, a vlastníkmi, ktorá sa následne predkladá k žiadosti podľa § 7 ods. 3. Zo samotného zaradenia § 35 v zákone o lesoch však nemožno vyvodzovať, že predmetom konania podľa § 7 sú aj podmienky zásahu do lesa v súkromnoprávnom zmysle. Preto nemožno akceptovať všetky námietky žalobcu o tom, že sa postupom podľa § 7 zákona o lesoch „obchádzajú“ vyvlastňovacie predpisy. Účelom vyvlastnenia, ako to možno vyvodiť z § 1 a § 15 ods. 1 zákona č. 282/2015 Z. z., je totiž práve prechod vlastníckeho práva k pozemku alebo stavbe z jednej osoby (vyvlastneného) na inú osobu (vyvlastňovateľa), prípadne zriadenie iného oprávnenia, na základe ktorého bude môcť vyvlastňovateľ oprávnene zasahovať do vlastníckeho práva vyvlastneného. Naopak, ustanovenie § 7 ods. 3 zákona o lesoch už existenciu takéhoto oprávnenia vyžaduje, v opačnom prípade žiada predložiť súhlas vlastníkov s plánovanými opatreniami (zámerom), ktorými sa bude zasahovať do ich vlastníckeho práva. Obe konania majú teda celkom iný účel a jedným sa tak logicky ani nemôže obchádzať druhé. Správny súd potom správne vyriešil otázku, že právo zasahovať do vlastníckeho práva žalobcu vyplýva ďalšiemu účastníkovi z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike, podľa ktorého držiteľ povolenia (okrem iného na prenos elektriny) môže v nevyhnutnom rozsahu zriaďovať na cudzích pozemkoch mimo zastavaného územia obce elektrické vedenie. Ďalší účastník tak nebol povinný postupovať podľa zákona č. 282/2015 Z.z., pretože jeho právo zasahovať do vlastníckeho práva žalobcu a ostatných vlastníkov lesných pozemkov vyplýva práve z citovaného ustanovenia zákona o energetike. Toto právo je tzv. iným právom k pozemku v zmysle § 139 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona, ktoré ďalšieho účastníka oprávňovalo aj na zriadenie navrhovanej líniovej stavby - elektrického vedenia. Z ustanovenia § 38 stavebného zákona možno vyvodiť, že ten, kto má k pozemku toto tzv. iné právo, je oprávnený navrhovať vydanie územného rozhodnutia pre stavbu, na ktorej zriadenie ho takéto iné právo oprávňuje. Ďalší účastník bol teda oprávnený podľa citovaných ustanovení navrhovať vydanie územného rozhodnutia. Žalobca bol účastníkom územného konania o umiestnenie navrhovanej stavby a mohol v ňom uplatniť všetky svoje námietky. Takto mohol uplatniť aj námietku, že navrhovaná stavba nie je vo verejnom záujme, ako to vyžaduje § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike, takže ďalší účastník na jej zriadenie nemá právo. Napriek tomu je skutočnosťou, že územné rozhodnutie z 21. decembra 2015 bolo vydané a bola ním umiestnená navrhovaná stavba ďalšieho účastníka, ktorá bola zároveň vyhodnotená ako verejnoprospešná. Z toho vyplýva, že stavebný úrad v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že je splnená podmienka verejného záujmu na umiestnení stavby § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike, inak by bol žiadosť ďalšieho účastníka zamietol kvôli nedostatku iného práva k pozemku v zmysle § 139 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona. Kasačný súd zhodne so správnym súdom zdôrazňuje, že žalobca mal možnosť domáhať sa súdneho prieskumu územného rozhodnutia, čo aj využil. Jeho správna žaloba však bola právoplatne zamietnutá, rovnako ako jeho kasačná sťažnosť. Ustanovenie § 27 SSP potom správnemu súdu v tu prerokúvanej veci bránilo zaoberať sa správnosťou právoplatného územného rozhodnutia, vrátane námietok žalobcu o rozpore umiestnenej stavby s územnými plánmi. V územnom rozhodnutí je jasne určený priebeh líniovej stavby - elektrického vedenia, a to jednak vo výroku opisom územia, ako to vyžaduje § 4 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 453/2000 Z. z., a jednak v grafickej prílohe, ako to vyžaduje § 39a ods. 1 stavebného zákona. V prílohe je presne vyznačený priebeh líniovej stavby v teréne, na základe čoho je možné ustáliť, ktoré lesy a v akom rozsahu budú touto stavbou dotknuté.
Tento rozsah bol podrobnejšie (rozmenením na jednotlivé parcely) mapovo aj tabuľkovo vyznačený v geometrickom pláne, ktorý ďalší účastník pripojil už k svojej žiadosti podanej pozemkovému a lesnému odboru 27. februára 2017. Kasačný súd sa stotožňuje s celkom logickým záverom správneho súdu, že verejný záujem na tom, aby sa lesné pozemky dočasne vyňali a aby sa dočasnom obmedzilo ich využívanie na plnenie funkcií lesov, je v takto vyznačenom rozsahu opodstatnený tým, že samotná líniová stavba, ktorou sú tieto pozemky dotknuté, bola posúdená ako stavba vo verejnom záujme (verejnoprospešná stavba). Ak teda orgány verejnej správy v prerokúvanej veci rozhodli o takomto vyňatí a obmedzení využívania v rozsahu, v akom je to potrebné na výstavbu vedenia a v akom bude prebiehať ochranné pásmo elektrického vedenia, rozhodli v súlade s § 5 ods. 1 a § 7 zákona o lesoch. K opakovaným námietkam žalobcu o zásahu do jeho vlastníckeho práva odlesnením a zriadením ochranného pásma kasačný súd opäť poukazuje na výklad podaný vyššie v odsekoch 16 až 20. Napadnuté rozhodnutia nezaložili ďalšiemu účastníkovi právo zasahovať do vlastníckeho práva žalobcu vykonaním odlesnenie, pretože toto právo mu takisto vyplýva z § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o energetike. Súčasťou práva zriadiť na pozemku stavbu celkom logicky je aj právo najskôr vykonať potrebné úpravy na pozemku tak, aby tam stavbu bolo možné umiestniť. Takisto tu napadnuté rozhodnutia žalovaného ani pozemkového a lesného odboru nerozhodli o zriadení ochranného pásma. Ochranné pásma elektrických vedení sa zriaďujú na základe § 43 zákona o energetike, ktorý upravuje aj obmedzenia v ňom, a právo odstraňovať porasty, ktoré ohrozujú bezpečnosť alebo spoľahlivosť prevádzky energetických zariadení, dáva držiteľovi povolenia ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o energetike. Ako už uviedol správny súd, žiadnym z tu napadnutých rozhodnutí nie je dotknutý nárok žalobcu na náhrady za obmedzenia, ktoré mu činnosťami ďalšieho účastníka vzniknú. Rozsah a výpočet tejto náhrady, pokiaľ ide o zníženie produkčných funkcií lesa, upravuje § 35 zákona o lesoch. Zákon o energetike zasa v § 11 ods. 8, 9 a 12 upravuje právo vlastníka pozemku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré vzniká v dôsledku oprávnení držiteľa povolenia uvedených v § 11 ods. 1 resp. v dôsledku existencie ochranného pásma. Názor žalobcu, že o náhrade malo byť rozhodnuté ihneď v momente obmedzenia vlastníckeho, však nie je správny. Ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy totiž (popri nevyhnutnej podmienke legality, teda zákonného základu vyvlastnenia) ustanovuje, že vyvlastniť možno len vo verejnom záujme, v nevyhnutnom rozsahu a za primeranú náhradu. Zatiaľ čo prvé tri podmienky sú nevyhnutným predpokladom ústavne dovoleného vyvlastnenia, primeraná náhrada nie je jeho podmienkou, ale následkom. Inak povedané, vyvlastnenie je prípustné, len ak sú splnené prvé tri podmienky; ak sú splnené, možno vec vyvlastniť a v takom prípade sa za vyvlastnenú vec musí zaplatiť primeraná náhrada, samozrejme v predvídateľnom čase a výške (porov. nález sp. zn. PL. ÚS 42/15). To isté platí aj pre nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Preto samotná okolnosť, že v napadnutých rozhodnutiach nebola určená náhrada za obmedzenia, ktoré žalobcovi zásahom do lesov na jeho pozemkoch vzniknú, nemá za následok zásah do základného práva žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy alebo čl. 1 dodatkového protokolu. Kasačný súd sa konečne v zásade stotožňuje aj s tým, ako sa správny súd vyrovnal s procesnými námietkami žalobcu. Je pravda, že pozemkový a lesný odbor sa vo svojom rozhodnutí z 27. marca 2017 nezaoberal podaním žalobcu, ktoré mu bolo doručené až po skončení ústneho pojednávania. Orgánom verejnej správy možno v prerokúvanej veci vytknúť, že v oznámení o začatí konania určili okamih pojednávania ako okamih preklúzie námietok účastníkov. Podľa § 21 ods. 2 správneho poriadku však takýto prekluzívny účinok môže ústne pojednávanie mať, len ak to ustanovuje osobitný predpis (napr. § 61 ods. 1 stavebného zákona). Zákon o lesoch v § 67 upravuje niektoré osobitosti správneho konania vo veciach, ktoré sú týmto zákonom upravené. Podľa § 67 ods. 2 cit. zákona možno napríklad doručovať verejnou vyhláškou, ak je v konaní viac ako 50 účastníkov. Ani z tohto paragrafu, ani z iného ustanovenia zákona o lesoch však nevyplýva, že by ústne pojednávanie mohlo mať prekluzívny účinok. V takom prípade správny orgán nie je oprávnený prekluzívny účinok ústneho pojednávania sám vysloviť. Na druhej strane však podľa ustálenej judikatúry (porov. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 116/96, 5 Sž 106/01, 6 Sžp 26/2011, z posledného obdobia napr. 7 Sžsk 58/2020) tvorí prvostupňové a odvolacie správne konanie jeden celok, v dôsledku čoho postačí, ak sa námietkami účastníka zaoberá odvolací orgán. V prerokúvanej veci správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí z 20. októbra 2018 námietkami žalobcu dostatočne zaoberal tým, že konštatoval, že neobsahujú žiadne nové skutočnosti. Žalobca v kasačnej sťažnosti nijako neuvádza, v čom je tento záver správneho súdu nesprávny. K námietkam týkajúcim sa platnosti osvedčenia o súlade stavby so štátnou energetickou politikou správny súd trefne poukázal na to, že toto osvedčenie bolo platné v čase vydania rozhodnutia žalovaného. Takisto správne zdôraznil, že predloženie tohto osvedčenia nie je náležitosťou žiadosti o vyňatie alebo obmedzenie využívania v zmysle § 7 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 12/2009 Z. z. o ochrane lesných pozemkov pri
územnoplánovacej činnosti a pri ich vyňatí a obmedzení z plnenia funkcií lesov. Rovnako náležitosťou žiadosti podľa tejto vyhlášky nie je ani záverečné stanovisko z posúdenia vplyvov na životné prostredie. Ak teda ďalší účastník na ústnom pojednávaní 27. februára 2017 tieto listiny predložil, netvorili podklad vydaného rozhodnutia o vyňatí a obmedzení využívania. V dôsledku toho správny orgán nemusel podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku ani dávať účastníkom priestor, aby sa k nim vyjadrili. Okrem toho žalobca ani v žalobe, ani v kasačnej sťažnosti nijako bližšie neozrejmil, aký vplyv táto vada mala na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ak tieto listiny neboli podkladom pre jeho vydanie.“
57. K citovaným rozhodnutiam Európskeho súdu pre ľudské práva, vzhľadom na uvedené možno uviesť len to, že v danom prípade neboli ústavne garantované pravidlá pre vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva obídené, pretože boli zachované zákonným postupom podľa veci priliehavej právnej regulácie zákona o lesoch (išlo o lesné pozemky), ktorá predvída následky obmedzenia vlastníckeho práva k lesným pozemkom a poskytuje za ne primeranú náhradu a ktorá nespôsobuje zmenu vlastníctva k lesným pozemkom takým spôsobom, že sa tieto pozemky budú považovať za verejný majetok bez toho, aby bolo vydané formálne rozhodnutie o prevode vlastníckeho práva. Na druhej strane je potrebné poukázať aj na čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, podľa ktorého možno fyzickú alebo právnickú osobu zbaviť majetku vo verejnom záujme pri splnení zákonných podmienok a všeobecných zásad medzinárodného práva (druhé pravidlo) a podľa neho tiež právo na pokojné užívanie majetku nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívane majetku v súlade so všeobecným (verejným) záujmom (tretie pravidlo). V žalobcom nastolenom prípade Sporrong a Lonnröth proti Švédsku ESĽP dospel k záveru, že druhé pravidlo a tretie pravidlo sa na tento prípad nevzťahuje. Avšak dospel tiež k záveru, že pretrvávanie právnej neistoty počas dlhého časového obdobia (čo v danom prípade namietané ani zaznamenané nebolo) znamenalo porušenie prvého pravidla. Keďže v danom prípade, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku, sa postupom alebo napadnutým rozhodnutím žalovaného nenastolil dlhšie trvajúci stav právnej neistoty ani neboli obídené ústavné pravidlá pre vyvlastnenie, nemožno do úvahy vziať ani rozsudok ESĽP v prípade Pasculli c. Taliansko, ktorý je založený práve na takejto situácii.
58. Námietka žalobcu, že žalovaný sa s jeho odvolacími námietkami nevysporiadal nebola dôvodná, pretože žalovaný sa na str. 4 až 12 napadnutého rozhodnutia zaberal výlučne odvolacími námietkami žalobcu. Prvostupňové a napadnuté rozhodnutia obsahujú náležitosti na odôvodnenie požadované v ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno považovať rozhodnutie orgánu verejnej správy, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, ale aj ak rozhodnutie nie je odôvodnené alebo odôvodnenie trpí takými vadami, že v ňom absentujú právne závery, ktoré vyplývajú z rozhodujúcich skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. Tiež také vady, keď chýbajú skutkové dôvody. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia však nemôže spôsobiť to, že účastník konania (v tomto prípade žalobca) nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Muselo by ísť o vady v skutkových zisteniach, t.j. ak by bolo rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré v konaní neboli zisťované, alebo na dôkazoch, ktoré by boli získané v rozpore so zákonom. Vyššie uvedenými vadami napadnuté rozhodnutie žalovaného netrpí. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia nezistil dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúci v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatočné odôvodnenie.
59. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
60. Pokiaľ žalobca namietal porušenie jeho práv v zmysle Aarhuského dohovoru, právo verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí v zmysle čl. 4 tohto dohovoru bolo v právnom poriadku v Slovenskej republike zabezpečené zákonom č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorého účelom však nie je nahrádzať procesné nástroje správneho konania o žiadosti o dočasné vyňatie a obmedzenie využívania lesných pozemkov. Porušenia práv žalobcu na informácie o životnom prostredí v zmysle Aarhuského dohovoru (aj keby k nemu došlo) preto nemohlo nájsť svoj odraz v porušení procesného postupu v uvedenom konaní, ktorý sa riadil zákonom o lesoch a Správnym poriadkom. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 205/2004 Z.z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí a o zmene a doplnení niektorých zákonov sprístupňovanie informácií o životnom prostredí na základe žiadosti upravuje osobitný predpis (poznámka pod čiarou 7 - zákon č. 211/2000 Z.z.). Zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorým bola do právneho poriadku mimo iných transponovaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28.01.2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje Smernica Rady 90/313 EHS, súladne s požiadavkou plynúcou z čl. 4 Aarhuského dohovoru zabezpečuje, aby boli informácie o životnom prostredí sprístupnené bez toho, aby musel byť preukázaný právny záujem. Zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám tak spôsobom konformným s právami zaručenými Aarhuským dohovorom zabezpečuje všeobecné právo na informácie týkajúce sa životného prostredia, ktoré v zmysle ustálenej judikatúry je možné využiť aj účastníkmi správneho konania, avšak v inom (užšom) rozsahu, než ponúkajú ich procesné oprávnenia. Žalobca súčasne neutrpel ujmu ani neuplatnením ďalších ustanovení Aaarhukého dohovoru týkajúcich sa prístupu k spravodlivosti v oblasti životného prostredia (tento dohovor sa týka informácií o životnom prostredí a prístupu k spravodlivosti v oblasti životného prostredia), nakoľko mu boli v správnom konaní priznané všetky procesné práva účastníka konania a nebolo mu odopreté ani podanie správnej žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
61. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré mu predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že z týchto dôvodov je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom, a preto s poukazom na § 190 SSP žalobu zamietol.
62. O náhrade trov konania rozhodoval správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Správny súd tiež nepriznal náhradu trov konania ďalšiemu účastníkovi nakoľko mu správnym súdom nebola uložená žiadna povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy v konaní vznikli. Neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi
63. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.