Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-19-2024.pdf
PDF · 116.44 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/19/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Táne Šefčíkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., narodený XX.XX.XXXX, v konaní zastúpený Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno, dieťa matky: C. D., narodená XX.XX.XXXX, bytom E., F. G. XXX/XX, zastúpená splnomocnencom: Dr. jur. Zita Machlicová Czibor, advokátka so sídlom Komárno, Dunajské nábrežie 14 a otca: H. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom E., D. G. XXX/XX, zastúpený splnomocnencom: Mgr. Dana Hanková, advokátka so sídlom Nové Zámky, M. R. Štefánika 3, o návrhu matky na zvýšenie výživného a o návrhu otca na zníženie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 11P/10/2023-242 zo dňa 27.10.2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a závislom výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh matky na zvýšenie výživného, výrokom II. zamietol návrh otca na zníženie výživného a výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 121 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len ,,CMP“), § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 až 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „ZoR“), vecne tým, že nedošlo k podstatnej zmene pomerov odôvodňujúcej zmenu rozsahu vyživovacej povinnosti otca.
3. Zistil, že matka navrhla zvýšiť vyživovaciu povinnosť otca od 01.11.2022 zo sumy 250,- eur na sumu 300,- eur mesačne na bežné výživné s ponechaním čiastky 50,- eur mesačne na tvorbu úspor z dôvodu zmeny pomerov na strane maloletého, kedy v dôsledku plynutia času došlo k zvýšeniu jeho výdavkov, najmä na školskú a záujmovú činnosť. Otec naopak navrhol znížiť jeho vyživovaciu povinnosť zo sumy 250,- eur na sumu 150,- eur mesačne na bežné výživné a tiež znížiť výživné o čiastku na tvorbu úspor dôvodiac, že došlo k poklesu jeho príjmu, keďže pre zdravotné problémy prišiel o zamestnanie v Rakúsku. Kolízny opatrovník ponechal rozhodnutie na úvahe súdu. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že výživné na maloletého bolo naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Komárno č.k. 18P/13/2019-134 zo dňa 21.02.2020, a to vo výške 250,- eur titulom bežného výživného a 50,- eur titulom tvorby úspor maloletého. V čase poslednej úpravy výživného bol maloletý vo veku 10 rokov, bol žiakom 4. ročníka základnej školy. Výdavky na maloletého boli bežné, primerané veku, už v tom čase maloletý chodil na futbal. Matka maloletého bola zamestnaná s čistým mesačným príjmom vo výške 1 100,- eur. Okrem maloletého v tom čase žil spolu s matkou ďalší plnoletý syn, voči ktorému mala
vyživovaciu povinnosť. Otec maloletého bol zamestnaný s čistým mesačným príjmom 2 300,- eur, býval v rodinnom dome svojho synovca, na bývanie prispieval sumou 200,- eur. Toho času mal maloletý 13 rokov, naďalej žil v spoločnej domácnosti so svojou matkou. Mesačné výdavky na starostlivosť o maloletého boli zistené vo výške 237,- eur (strava 100,- eur, ošatenie 50,- eur, telefón 7,- eur, životné poistenie 20,- eur a výdavky za futbal 60,- eur), s výdavkami na doučovanie slovenského jazyka vo výške 120,- eur a s podielom na nákladoch na bývanie v sume 297,87 eur. Na strane matky zároveň prišlo k navýšeniu čistého príjmu na sumu 1 569,- eur mesačne. Na strane otca prišlo k poklesu jeho čistého príjmu, a to zo sumy 2 300,- eur na sumu 1 000,- eur mesačne. Jeho zdravotný stav je zhoršený, pričom z lekárskej správy vyplynulo, že jeho pracovná spôsobilosť môže byť znížená na vykonávanie ťažkej fyzickej práce. Od mája 2023 bol otec v pracovnom pomere v spoločnosti I. D. J. ako pomocný šofér. Žil v spoločnej domácnosti s partnerkou s mesačným príjmom 600,- eur, jej dospelým synom a jeho priateľkou; obaja s príjmom spolu v sume 1 500,- eur mesačne, na domácnosť neprispievali. Mesačné výdavky na domácnosť boli v sume 220,- eur, otec prispieval sumou 250,- eur, okrem toho prispieval svojej matke sumou 100,- eur mesačne. Po podaní návrhu, dňa 12.05.2023 uzatvoril zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, s viazanosťou na 96 mesiacov, s výškou úveru 24 600,- eur a výškou mesačnej splátky 369,41,- eur. Styk otca s maloletým sa nerealizoval. Po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva (02.03.2020) obaja rodičia obdržali sumu 17 278,- eur z predaja spoločného bytu. Titulom vyporiadania podielového spoluvlastníctva k spoločnej garáži uhradila matka otcovi v roku 2022 sumu 5 000,- eur a titulom vyporiadania BSM v roku 2023 sumu 4 200,- eur.
4. Dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na zvýšenie, ani na zníženie výživného. Na strane matky prišlo k navýšeniu príjmu, na strane otca k jeho výraznému poklesu. Matka v konaní namietala, že otec sa dobrovoľne vzdal lepšieho zamestnania, a preto by súd na pokles príjmu nemal prihliadať a pri rozhodnutí by mal vychádzať z jeho príjmu v predchádzajúcom zamestnaní. Súd vykonal dopyt na zamestnávateľa otca v Rakúsku, z akých dôvodov prišlo k ukončeniu pracovného pomeru, avšak ani po následnej urgencii súdu nebola zo strany zamestnávateľa otca doručená odpoveď. Nesporné však bolo zhoršenie zdravotného stavu otca, v dôsledku čoho sú jeho pracovné možnosti obmedzené. Nakoľko došlo k poklesu príjmu, nie je v možnostiach otca platiť vyššie výživné. Rovnako na strane maloletého nebolo preukázané, že by prišlo k radikálnemu zvýšeniu výdavkov na jeho starostlivosť, išlo o bežné zvýšenie, primerané jeho veku. Z uvedených dôvodov návrh matky na zvýšenie výživného zamietol. Vo vzťahu k návrhu otca na zníženie výživného dospel k záveru, že pokiaľ bolo v možnostiach otca pokrývať celkové výdavky na domácnosť, s prihliadnutím na skutočnosť, že v domácnosti žili tri ďalšie pracujúce osoby, ďalej prispievať jeho matke sumou 100,- eur a splácať úver splátkami v sume 369,41 eur mesačne, tak návrh otca na zníženie je nedôvodný, keďže výživné má prednosť pred ostatnými výdavkami otca. Aj napriek skutočnosti, že na strane otca došlo k poklesu jeho príjmu, vyhodnotiac jeho celkovú životnú úroveň, dospel k záveru, že v prípade otca nie sú splnené podmienky na zníženie výživného, nakoľko takého rozhodnutie by sa jednoznačne priečilo najlepšiemu záujmu dieťaťa. Z uvedeného dôvodu návrh otca na zníženie výživného zamietol.
5. Proti výroku II. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec, poukazujúc na § 220 ods. 2, § 365 ods. 1 písm. d) a f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP) a článok 6, § 35, § 62 ods. 1 CMP. Odôvodnenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje za nedostatočné. Namietal nedostatočné zistenie skutočného stavu. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s výrazným zvýšením príjmu na strane matky, vrátane zvýšených rodinných prídavkov na sumu 60,- eur a daňového bonusu 140,- eur, s poklesom výdavkov na strane maloletého na sumu 499,- eur, s dôvodmi, pre ktoré otec prevzal na seba záväzok z úveru, a to na pokrytie jeho výdavkov a predovšetkým nezohľadnil výrazný pokles jeho príjmu, čo predstavuje podstatnú zmenu pomerov odôvodňujúcu zníženie vyživovacej povinnosti. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zníži vyživovaciu povinnosť otca na sumu 200,- eur mesačne. Aktuálna výška výživného predstavuje 30% z jeho čistého mesačného príjmu a presahuje aktuálne potreby maloletého. Poukázal na teoretické východiská pri určovaní výživného, a teda, že výživné musí zodpovedať možnostiam a schopnostiam povinného a zohľadňovať celkovú životnú úroveň oboch rodičov.
6. K odvolaniu otca sa vyjadrila matka tak, že námietky otca o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, či neúplnom zistení skutočného stavu sú nedôvodné. Nemožno súhlasiť s tvrdením otca, že úver na seba prevzal z dôvodu potreby platiť svoje výdavky, keď v konaní preukázala, že ona i otec v roku 2020 získali finančné prostriedky z predaja bytu v sume 17 280,- eur. Titulom vysporiadania zaplatila matka otcovi v roku 2022 sumu 5 000,- eur a v roku 2023 sumu 4 200,- eur. Od uvedeného času
otec nenadobudol žiaden majetok, preto nebol dôvod požičiavať si ďalšie peniaze na zabezpečenie každodenných výdavkov. Namietala započítanie daňového bonusu a prídavkov na dieťa do výšky výživného.
7. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny s poukazom na záujem maloletého.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.
9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmať, či odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku II. vecne správny, a teda či súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a vec správne právne posúdil ohľadom zamietnutia návrhu otca na zníženie výživného zo sumy 250,- eur na bežné výživné a sumy 50,- eur na tvorbu úspor, na sumu 200,- eur mesačne.
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Odvolací súd preberá skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre meritórne rozhodnutie, pričom sa vysporiadal s podstatnými argumentmi otca a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie námietky nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:
13. Vlastnosťou právoplatných meritórnych súdnych rozhodnutí je ich zásadná nezmeniteľnosť, ktorá je imanentnou súčasťou záruky právneho štátu. Ak súd o veci raz rozhodol a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, nemôže ju prejednávať znova. Z tejto zásady je výnimka uvedená v § 121 CMP, v zmysle ktorej zmenu tam uvedených rozhodnutí (rozsudkov o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a o výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu) možno dosiahnuť novým konaním v tej istej veci. Hmotnoprávnou podmienkou je, že sa zmenia pomery oproti času, keď súd rozhodoval v pôvodnom konaní. Bez návrhu môže byť rozhodnutie súdu o výživnom zmenené len vtedy, ak ide o výživné pre maloleté deti (tu pozri VI. ÚS 473/2012).
14. Podľa § 62 ods. 1 až 5 ZoR, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťaťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení
rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
15. Podľa § 75 ods. 1 ZoR, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
16. Podľa § 78 ods. 1 ZoR, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
17. Podľa § 78 ods. 3 ZoR, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
18. Podľa § 121 CMP rozsudky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery.
19. Nesporným je záver súdu prvej inštancie, že v čase posledného rozhodovania o rozsahu vyživovacej povinnosti otca voči maloletému mal maloletý 10 rokov, v čase rozhodovania súdu prvej inštancie 13 rokov, navštevoval druhý stupeň základnej školy. Už len z uvedeného záveru je podľa súčasnej súdnej praxe nepochybné, že na strane maloletého tak možno konštatovať zmenu pomerov, spočívajúcu v plynutí času, keď pri vyššom veku dieťaťa sa zvyšujú výdavky na jeho starostlivosť. Uvedenú zmenu je potrebné posudzovať v nadväznosti aj na iné zistené zmeny, ktoré sú významné pri posudzovaní rozsahu vyživovacej povinnosti. Za takúto zmenu súd prvej inštancie považoval výrazné zníženie príjmu otca, ku ktorému došlo v dôsledku jeho zdravotných problémov.
20. Otec namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil aj výrazný nárast príjmu na strane matky a nezohľadnil poberanie prídavkov na dieťa a daňový bonus, ktoré pokrývajú podstatnú časť výdavkov.
21. Vo vzťahu k predmetným námietkam odvolací súd poukazuje na správny postup súdu prvej inštancie, ktorý zameral dokazovanie na zisťovanie predovšetkým odôvodnených potrieb maloletého, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného (§ 75 ods. 1 ZoR). Prípadné zvýšenie životnej úrovne rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, vrátane poberania daňového bonusu a prídavkov na dieťa, nie je podľa odvolacieho súdu dôvodom pre zníženie vyživovacej povinnosti povinného, keďže takýto postup nie v záujme maloletého dieťaťa. Pretože čím vyššia je životná úroveň rodiča, tým širšie možno interpretovať pojem odôvodnené potreby dieťaťa. Inak povedané, zmena v životnej úrovni rodiča nie je dôvodom, pre ktorý by mal byť zvýhodnený povinný rodič tým, že sa zníži jeho vyživovacia povinnosť, ale má byť na prospech maloletému dieťaťu. Aj v prejednávanom prípade je to otec (povinný), t.j. nie matka (podieľajúca sa na úhrade odôvodnených potrieb maloletého jednak výlučnou osobnou starostlivosťou a tiež finančne), ktorý tvrdí, že sa nemôže ďalej podieľať na úhrade pôvodne stanoveného výživného. Preto je uvedená námietka otca neopodstatnená.
22. Ani námietka otca, že súdom pôvodne určené výživné nezodpovedá potrebám maloletého nie je dôvodná.
23. Mesačné výdavky maloletého matka vyčíslila na sumu vo výške 237,- eur (strava 100,- eur, ošatenie 50,- eur, telefón 7,- eur, životné poistenie 20,- eur a výdavky za futbal 60,- eur), s výdavkom na doučovanie slovenského jazyka v sume 120,- eur a s podielom na nákladoch na bývanie v sume 297,87 eur. Otec v odvolaní považoval za odôvodnenú sumu výdavkov 499,- eur, pričom z odvolania nie je zrejmé ako dospel k uvedenému výpočtu. Akokoľvek, pre posúdenie je smerodajné zistenie, že výdavky na maloletého sú bežné.
24. Odvolací súd dáva týmto do pozornosti otca Metodiku „Rodičovské kompetencie - Metodika pre výpočet výživného rodičov k deťom – tzv. tabuľkové výživné“, ktorá je súhrnom odporučených východísk pre stanovenie výšky výživného za účelom zjednotenia praxe súdov v otázkach výživného rodičov
k deťom (schválená ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, uverejnená na webovom portáli Ministerstva spravodlivosti SR; ďalej len „Metodika“). Metodika vychádza z premisy, že výška výživného rodičov k deťom by mala byť v skutkovo obdobných prípadoch obdobná, bez ohľadu na skutočnosť, ktorý súd a v ktorom regióne o výške výživného rozhoduje. Z možných spôsobov objektivizácie výživného bol ako najvyhovujúcejší spôsob stanovený výpočet pevným percentom, v závislosti od výšky príjmu rodiča, životnej etapy dieťaťa a celkového počtu vyživovacích povinností rodiča. Uvedené skutočnosti sú premietnuté do tabuľky, ktorá má výlučne odporúčací charakter.
25. Podľa Metodiky by malo by byť rešpektované, že potreby dieťaťa s vekom všeobecne neustále rastú. Výživné sa totiž neurčuje podľa výšky výdavkov, ktoré rodič realizujúci osobnú starostlivosť už platí v rámci svojich finančných možností. Takýto spôsob výpočtu by nebol v záujme maloletého dieťaťa. V zmysle aktuálnej právnej úpravy má dieťa právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Čím vyššia je životná úroveň rodiča, tým širšie možno interpretovať pojem odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Vyššia životná úroveň umožňuje napĺňať odôvodnené potreby vo väčšej miere. Dieťa sa môže venovať viacerým voľnočasovým aktivitám, môže mať zdravšiu a pestrejšiu stravu, kvalitnejšie oblečenie. Preto námietka otca, že u maloletého bolo zistené zníženie výdavkov od podania návrhu, ktoré by malo byť dôvodom pre zníženie výživného nezodpovedá konceptu výpočtu výživného a aj túto námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú.
26. Výška výživného sa v zmysle Metodiky odvíja od čistého príjmu povinného rodiča a je určená percentom z jeho čistého príjmu v závislosti od životnej etapy, v ktorej sa dieťa nachádza a od celkového počtu vyživovacích povinností. V danom prípade mal maloletý v čase rozhodnutia 13 rokov, navštevoval druhý stupeň základnej školy. Nesporným bol zistený čistý mesačný príjem otca v sume 1 000,- eur. Podľa tabuľky pre výpočet výživného rodičov k deťom v Slovenskej republike sa pri jednom dieťati, ktoré navštevuje druhý stupeň základnej školy uplatní 22% podiel z príjmu rodiča, čo v prejednávanom prípade predstavuje sumu 220,- eur z čistého mesačného príjmu povinného rodiča. Pri tabuľke ohľadne výpočtu výživného je však výslovne uvedené, že má odporúčací charakter, nemožno ju bez ďalšieho používať na všetky prípady, v ktorých súd rozhoduje o určení výživného. V každom prípade je potrebné zohľadniť okolnosti prejednávanej veci. Touto špecifickou okolnosť je fakt, že otec sa s maloletým vôbec nestretáva a rovnako tak skutočnosť, že tabuľka vychádza výlučne z príjmov povinného, nezohľadňuje napr. jeho majetkové pomery, ktoré môžu mať významný vplyv na určenie výšky vyživovacej povinnosti; nezohľadňuje okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na jeho životnú úroveň.
27. Úlohou odvolacieho súdu bolo preto posúdiť, či je naďalej v schopnostiach a možnostiach otca platiť súdom určené výživné v rozsahu 300,- eur mesačne, z toho 250,- eur na bežné výživné a 50,- eur na tvorbu úspor a či táto suma zodpovedá jeho majetkovým pomerom a celkovej životnej úrovni.
28. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosti, ktoré sú významné z hľadiska posúdenia celkovej životnej úrovne otca, a to, že uhrádza výdavky na domácnosť v sume 250,- eur mesačne, v ktorej žijú ďalšie tri pracujúce osoby, ktoré sa na týchto výdavkoch nepodieľajú, otec dobrovoľne prispieva svojej matke sumou 100,- eur mesačne a po podaní návrhu prevzal na seba záväzok z úveru v celkovej sume 24 600,- eur s výškou mesačnej splátky 369,41,- eur. Matka poukazovala na majetkové pomery otca, keď v priebehu rokov 2020 až 2023 nadobudol finančné prostriedky, čo otec ani v odvolaní nenamietal.
29. Preto pokiaľ otec namietal nedostatok finančných prostriedkov na úhradu výživného, tak táto námietka nezodpovedá vyššie opísanému zistenému skutočnému stavu, keď realizuje dobrovoľné úhrady za iné osoby, na úkor zabezpečenia výživy maloletého dieťaťa. Námietku otca, že predmetný úver prevzal z dôvodu potreby pokrytia svojich každodenných výdavkov tiež nemožno akceptovať, keď zároveň nešpecifikoval také každodenné výdavky, ktoré by neboli pokryté jeho pravidelným príjmom a z finančných prostriedkov nadobudnutých v rámci majetkového vyporiadania po rozvode manželstva. Svoj príjem naviac v priebehu konania o zvýšenie vyživovacej povinnosti zaťažil o pravidelné a vysoké splátky úveru a následne žiadal zníženie výživného. Takéto správanie otca nemožno hodnotiť inak ako rozporné so záujmom maloletého, keď z príjmu otca je potrebné v prvom rade pokryť výdavky na výživu maloletého.
30. Aj odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov (§ 62 ods. 5, prvá veta ZoR). Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných
potrieb. Zákon nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súdy nemajú povinnosť konkrétne skúmať otázku výšky životných nákladov rodiča, o vyživovacej povinnosti ktorého sa koná. Pokiaľ súd vyzve povinného rodiča, aby predložil doklady o svojich výdavkoch, môže tento dôkaz slúžiť skôr na stanovenie jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu. Súd však nemusí výdavky povinného rodiča zisťovať vôbec a môže sa obmedziť len na zistenie jeho možností, schopností, prípadne majetkových pomerov ako meradiel jeho životnej úrovne a na špecifikáciu potrieb oprávneného. Samotné určenie vyživovacej povinnosti môže byť aj len výsledkom porovnania týchto dvoch veličín. Životné potreby si potom povinný rodič bude uspokojovať zo sumy príjmu, ktorá mu zostane po uhradení výživného. (pozri Zákon o rodine, Komentár, Doc. JUDr. Bronislava Pavelková, PhD., 2. vydanie 2013, C-H-BECK, str. 395) Súd prvej inštancie preto správne zohľadnil skutočnosť, že z otcovho príjmu je potrebné v prvom rade uspokojiť odôvodnené potreby maloletého. Súdom určené výživné zodpovedá zákonným kritériám a nevybočuje zo zaužívanej súdnej praxe odvolacieho súdu, podľa ktorej je v prípadoch obdobných ako je ten prejednávaný, možné určiť výživné vo výške najviac 30% zo sumy čistého príjmu povinného rodiča, v danom prípade 300,- eur mesačne. Na záver odvolací súd dodáva, že zníženie výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, by malo byť len výnimočné a založené na výsostne objektívnych dôvodoch neschopnosti povinného rodiča plniť si vyživovaciu povinnosť, ktoré skutočnosti v konaní preukázané neboli.
31. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a závislom výroku III. ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.
32. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
33. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pretože žiaden z účastníkov nepodal návrh na ich priznanie v zmysle § 57 CMP.
34. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).