Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_27Co-163-2018.pdf
PDF · 165.74 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/163/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A., proti žalovanému: Q., o zaplatenie 2.268,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 16. mája 2018, č.k. 2Csp/129/2017-112, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, výrokom I. súd žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.268,18 eur, úroky vo výške 1.018,61 eur, úroky zo zostatku nesplatenej istiny vo výške 19,50 % ročne zo sumy 2.268,18 eur od 08.06.2017 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.268,18 eur od 08.06.2017 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že dňa 05.04.2012 bola medzi veriteľom Poštová banka, a.s., (ďalej tiež len "banka") a žalovaným v právnom postavení dlžníka uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, súčasťou ktorej sú Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky pre úver. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanému titulom zmluvy postúpením na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.06.2017 uzavretej medzi spoločnosťou W.. ako postupcom a spoločnosťou A.. ako postupníkom. Na základe zmluvy bol žalovanému poskytnutý zo strany W. úver, a to vo výške 2.500,- eur. Žalovaný sa podľa zmluvy zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v splátkach vo výške podľa zmluvy o úvere, výška každej splátky, vrátane skladby a splatnosti jednotlivých splátok úveru je zrejmá z predpisu splátok. V prípade, ak je súčasťou zmluvy o úvere aj dohoda strán o poistení schopnosti splácať úver, v mesačnej splátke je zahrnuté aj dohodnuté poistné podľa Sadzobníka. V prípade, ak ide o poistenie dobrovoľné vo forme doplnkovej služby, poukázal na to, že takéto poistné sa nezapočítava do celkových nákladov úveru, a to s poukazom na § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V dobe od uzatvorenia zmluvy žalovaný splatil svoj záväzok len čiastočne, pričom jednotlivé platby a spôsob ich započítania sú uvedené v časti "Zaplatené splátky" listiny "Aktuálny stav úveru". Listina Aktuálny stav úveru je vyhotovená z bankového informačného systému žalobcu, ktorý je vedený v súlade s ustanovením § 40 ods. 8 a 9 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v platnom znení. Uviedol, že v zmysle Obchodných podmienok pre úver, ak je klient v omeškaní s platením čo i len jednej splátky, veriteľovi vzniká nárok požadovať predčasné splatenie úveru vrátane príslušenstva. Pred zosplatnením úveru bol zo strany právneho predchodcu žalobcu
uplatnený postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a žalovanému bolo zaslané upozornenie pred zosplatnením úveru. V upozornení pred zosplatnením bol žalovaný oboznámený s tým, že je viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti pohľadávka z titulu predmetnej zmluvy a zároveň bol žalovaný vyzvaný na doplatenie dlžnej sumy. Vzhľadom na to, že žalovaný úhradu pohľadávky nevykonal do 15 kalendárnych dní od doručenia upozornenia banky, veriteľ - W. pristúpil k zosplatneniu úveru listom - Výzva na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný ani napriek zaslanej výzve (o zosplatnení úveru) nezaplatil dlžnú pohľadávku. V súlade s Obchodnými podmienkami vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť za poskytnutý úver úroky. Takto určená úroková sadzba je v predmetnej zmluve dojednaná vo výške 19,50 % ročne, pričom výška úrokovej sadzby je špecifikovaná aj v listine "Aktuálny stav úveru" zo dňa 07.06.2017. V zmysle Obchodných podmienok, v prípade, ak sa úver stane predčasne splatným, veriteľ je ďalej oprávnený úročiť nesplatenú istinu úveru úrokom dojednaním v zmluve. Žalobca si v súdnom konaní uplatňuje voči žalovanému aj príslušné zákonné úroky z omeškania, a to v súlade s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Žalovaný ku dňu podania žaloby svoj dlh voči žalobcovi v celom rozsahu neuhradil, preto sa žalobca domáha nároku na zaplatenie súdnou cestou. Žalovaný okrem platieb uvedených v aktuálnom stave úveru zo dňa 07.06.2017 zaplatil po postúpení pohľadávky ešte čiastku 70,- eur, ktorá bola započítaná na vyčíslené úroky. Podaním doručeným súdu dňa 08.09.2017 sa k podanej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že výzva na celú úhradu bola až do 31.07.2017, ale žaloba bola podaná už 19.07.2017. Poukázal na skutočnosť, že nie sú zaznamenané posledné splátky, od marca 2016 spláca dlh v pravidelných splátkach dohodnutých do 28. dňa každého mesiaca. Začiatkom augusta bol dohodnutý splátkový kalendár. Prvá splátka v splátkovom kalendári mala byť zarátaná už 28.07.2017, pričom posledná zaznamenaná splátka je zo dňa 25.05.2017.
3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 05.04.2012 právny predchodca žalobcu (W.) a žalovaný uzatvorili zmluvu označenú ako "Zmluva o úvere dostupná pôžička" č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 2.500,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 72-och mesačných splátkach vo výške 63,29 eur splatných vždy k 5. dňu v mesiaci počnúc dňom 05.05.2012 pri úrokovej sadzbe vo výške 19,50 % ročne (ďalej len "predmetná zmluva"). Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola v predmetnej zmluve uvedená vo výške 21,34 %, priemerná RPMN vo výške 18,77 % a celková výška nákladov bola v predmetnej zmluve určená v sume 1.710,31 eur. Z nerozporovaného skutkového tvrdenia žalobcu, ako aj z listiny označenej ako "Aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017" vyplýva čerpanie úveru žalovaným v sume 2.500,- eur. Upozornením - Výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 18.06.2014 právny predchodca žalobcu upozornil žalovaného, že ku dňu 18.06.2014 je pohľadávka banky vyplývajúca z predmetnej zmluvy viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 324,42 eur pozostávajúcej z omeškanej splátky vo výške 288,46 eur, poplatkov vo výške 35,96 eur a poistného vo výške 0,- eur. V prípade, ak nedôjde k úhrade vyššie uvedenej dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť úver predčasne splatným v zmysle príslušných ustanovení predmetnej zmluvy a obchodných podmienok a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky. Uvedená výzva bola právnym predchodcom žalobcu odoslaná na adresu žalovaného uvedenú v predmetnej zmluve dňa 19.06.2014. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 07.07.2014 vyplýva, že právny predchodca žalobcu touto listinou žalovanému oznámil, že ku dňu 07.07.2014 sa stáva úverová pohľadávka z predmetnej zmluvy predčasne splatnou v celom rozsahu s uvedením dlžnej sumy v celkovej výške 2.694,48 eur. Právny predchodca žalobcu zároveň vyzval žalovaného na úhradu uvedenej sumy v lehote do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy. Uvedená listina bola doručená žalovanému v zmysle predloženej doručenky dňa 10.07.2014. Z nerozporovaného skutkového tvrdenia žalobcu, ako aj z listiny označenej ako "Aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017" vyplýva, že žalovaný do podania žaloby uhradil veriteľovi na úver celkovo sumu 1.913,88 eur. Medzi stranami zároveň nebolo sporné, že žalovaný po podaní žaloby titulom predmetnej zmluvy vykonal ďalšie úhrady, a to dňa 28.07.2017 v sume 70,- eur, dňa 23.10.2017 v sume 90,- eur, dňa 23.11.2017 v sume 70,- eur, dňa 22.12.2017 v sume 70,- eur, dňa 24.01.2017 v sume 90,- eur, dňa 22.02.2017 v sume 90,- eur, dňa 22.03.2018 v sume 90,- eur, dňa 20.04.2018 v sume 90,- eur, spolu v sume 660,- eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 W., ako postupca postúpila pohľadávku z predmetnej zmluvy spoločnosti A. (žalobcovi) ako postupníkovi, čo súd mal preukázané predmetnou zmluvou o postúpení pohľadávok a jej prílohy.
4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 524, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) a b), § 2 písm. d), g), § 2 písm. h), i), § 9 ods. 1, 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 1, veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., posúdiac zmluvu o úvere, uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľskú, na ktorú dopadajú normy spotrebiteľského práva, najmä príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, konštatujúc platné postúpenie pohľadávky na žalobcu, a tým jeho aktívnu vecnú legitimáciu v spore, skúmajúc zmluvu o úvere z hľadiska toho, či obsahuje obligatórne náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., dospel k záveru o nesprávne určenej celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako ju definuje § 2 písm. g), h) zákona č. 129/2010 Z. z., čo je významné aj pre správne stanovenie ročnej percentuálnej miery nákladov, z ktorého dôvodu pre absenciu náležitostí uvedenej v § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch považoval poskytnutý úver bez úrokov a bez poplatkov. V konkrétnostiach uviedol, že v danom prípade súd podrobil uvedenú zmluvu kontrole jej súladu so zákonom a zistil, že v predmetnej zmluve, od ktorej odvodzuje žalobca svoje nároky uplatnené v tomto konaní, nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť. V predmetnej zmluve je uvedená len výška úveru v sume 2.500,- eur a celková výška nákladov vo výške 1.710,31 eur. Malým, takmer nečitateľným písmom, je následne v predmetnej zmluve uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Súd zastáva v tejto súvislosti názor, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, musí byť v zmluve uvedená výslovne a jednoznačne, keď účelom uvedenia tejto náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úveru je nepochybne to, aby bol spotrebiteľ už na začiatku úverového vzťahu informovaný a mal prehľad o tom, koľko finančných prostriedkov bude povinný ako dlžník pri splácaní úveru celkovo vynaložiť. Uvedená náležitosť tak v predmetnej zmluve absentuje. Súd k tomu naviac konštatoval, že pri počte splátok 72 a výške splátky 63,29 eur tak, ako to bolo stanovené v predmetnej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť predstavuje sumu 4.556,88 eur, a teda nie sumu 4.210,31 eur (získanú výpočtom ako súčet výšky úveru 2.500,- eur + celková výška nákladov na úver uvedenej v zmluve v sume 1.710,31 eur). Podľa názoru súdu ide o nesprávne stanovenie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a tým aj nesprávne určenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm. g/, h/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj o celkovej sume "preplatenia" úveru. Uvedené je významné aj pre správne stanovenie ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). Je nepochybné, že ak sú celkové náklady na úver stanovené v predmetnej zmluve v nižšej sume, ako sú v skutočnosti, je následne aj RPMN stanovená v nižšej percentuálnej výške. Nad rámec uvedeného súd ešte uviedol, že žalobca si uplatňoval v konaní okrem iného aj nárok na úrok v dohodnutej výške z dlžnej istiny aj po zosplatnení predmetného úveru. Takýto úrok mu podľa názoru súdu nepatrí. Podľa ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je záväzok vrátiť úrok splatný "spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky". Citované ustanovenie podľa názoru súdu vychádza zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka) alebo zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Maximálna sadzba úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách je pritom kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Vzhľadom na vyššie uvedené súd považoval spotrebiteľský úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom žalovanému ako dlžníkovi za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovaného. Žalobca, resp. jeho právny predchodca poskytol žalovanému úver vo výške 2.500,- eur, pričom žalovaný na základe zisteného skutkového stavu uhradil titulom predmetnej zmluvy veriteľovi sumu v celkovej výške 2.573,88 eur, na základe čoho súd konštatuje, že žalovaný si svoju povinnosť z predmetnej zmluvy o úvere vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu úveru vykonanými úhradami v celom rozsahu splnil. Pokiaľ ide o nárok na zákonné úroky z omeškania, žalobca v petite žaloby po pripustení jej zmeny žiadal priznať voči žalovanému úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.268,18 eur od 01.06.2017 do zaplatenia. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že žalovaný bol v čase od 01.06.2017 v omeškaní s vrátením zostávajúcej
časti istiny poskytnutého úveru v sume 586,12 eur (istina poskytnutého úveru 2.500,- eur mínus úhrady žalovaného v sume 1.913,88 eur), žalobcovi tak vznikol nárok na zákonný úrok z omeškania v uplatnenej výške 5,25 % ročne neodporujúcej zákonu v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v príslušnom citovanom znení z uvedenej dlžnej sumy od 01.06.2017 až do jej zaplatenia. Súd následne prihliadajúc na dátumy a výšku vykonaných úhrad po uvedenom dátume a teda po podaní žaloby dospel k záveru, že vykonanými úhradami po podaní žaloby žalovaný uhradil do rozhodnutia súdu v predmetnej veci nielen celú omeškanú istinu poskytnutého úveru, ale tiež aj zákonné úroky z omeškania za uplatnené obdobie.
5. Súd preto na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v kontexte citovaných právnych predpisov žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca bol v spore neúspešný, keď súd podanú žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, nárok na náhradu trov konania by mal v celom rozsahu žalovaný voči žalobcovi, ale pretože žalovanému žiadne účelné trovy preukázateľne v tomto konaní nevznikli a ani si žiadne neuplatnil, súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že žalobe bude aj v jej zamietajúcej časti vyhovené a žalovaný bude zaviazaný zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov konania. Namietajúc dôvody na odvolanie, uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP (nesplnenie procesných podmienok, porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces, nesprávne skutkové a právne závery), namietal, že žalobca nemal možnosť sa v konaní procesne brániť, keďže súd znemožnil účasť žalobcu na konaní a bez toho, aby ho oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, žalobu zamietol. Súd nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k uvedenej otázke, teda nepostupoval podľa § 129 CSP, keď ho nevyzval na odstránenie vady podania. Tiež nevyzval žalobcu ani podľa § 157 CSP, nevytýčil predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP, ktorý postup podľa jeho názoru nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti a nastáva situácia, keď jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu bolo právo podať odvolanie, čím sa de facto preniesla úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie. Namietal správnosť záveru súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere nie je uvedená správne celková čiastka úveru. Zmluva tento obsahuje a takýto záver považuje za šikanózny a formalistický. Poukazuje v tomto smere na rozsudok Súdneho dvora C-42/15, samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožnosť sankcionovať úver v dôsledku toho bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou . Celková čiastka je identifikovaná banálnym matematickým súčtom výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Žalovaný bol na tieto skutočnosti upozornený priamo v zmluve o úvere pod dojednanými parametrami úveru. Nemožno súhlasiť tiež s tým, že nebola správne vyčíslená RPMN. Všetky údaje, potrebné pre výpočet RPMN boli v zmluve o úvere obsiahnuté. Súd nedostatočne odôvodňuje, aké údaje v zmluve chýbajú, zmluva všetky potrebné údaje obsahuje. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Tento do kalkulačky implementoval žalobcovi externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 71. splátka úveru bola len vo výške 10,28 eur a 72. splátka vo výške 0,- eur. Súd si jednoduchým vynásobením určil celkovú výšku nákladov tak, že vynásobil počet mesačných splátok uvedených na úverovej zmluve krát výška mesačnej splátky, ktorý prepočet však nie je v žiadnom prípade správny. Súd neprepočítaval celkovú výšku nákladov na základe rozpisu splátok, resp. kalkulačky na výpočet RPMN, ktorý bol súdu zaslaný. Ak by tak bol urobil, bola by mu vyšla presná suma, ako tvrdí žalobca. Žalobca pred poslednou celou splátkou zasiela žalovanému informáciu o výške poslednej splátky, a tak by sa bol žalovaný dozvedel aj o tom, aká je výška predposlednej splátky a poslednej splátky. Do celkových nákladov úveru sa nepremietlo dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby. Celková výška nákladov a RPMN bola vypočítaná správne, a preto záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru neobstojí. Nesúhlasil tiež s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi neprináleží zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Poukázal na rozhodovaciu prax iných súdov. Nespochybnil, že táto otázka je riešená súdmi odlišne, čo podľa jeho názoru nie je v súlade s princípom právneho štátu. Žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy, čo znamená spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa. Poukázal na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho
poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia. Poukázal na dojednanie v bode 6.4 obchodných podmienok, teda na právo právneho predchodcu žalobcu úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou až do úplného splnenia zmluvného záväzku klienta voči banke, vrátane sadzby úroku z omeškania. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tejto časti nepreskúmateľné, parametrami nezodpovedajúce právu odvolateľa na spravodlivý proces, v súvislosti s čím poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a tiež ústavného súdu. V otázke ochrany spotrebiteľa poukazuje na stanovisko sudcu ústavného súdu Q. 7. Žalovaný nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
10. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existencia ktorej vady zistená nebola. Samotný odvolateľ síce formálne v odvolaní uvádzal, že uplatňuje o.i. tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP (nesplnenie procesných podmienok), v konkrétnostiach však jeho naplnenie neuviedol, z ktorého dôvodu nebola táto jeho odvolacia námietka spôsobilá k ďalšiemu odvolaciemu prieskumu, nad rámec ex offo skúmania splnenia procesných podmienok odvolacím súdom, ktorým v tomto smere nedostatok vadu konania nezistil.
11. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie predchádzajúcemu rozhodnutiu vo veci, zaoberal tiež tým, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), resp. vo vzťahu k námietke o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).
12. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP), je totiž taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva, ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza tiež v prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.
13. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, je pre strany veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
14. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej, je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
15. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska ani jedného z vyššie uvedeného dôvodu. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
17. V ďalšom odvolateľ vzhliadal dôvod naplnenia odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v tom, že súd prvej inštancie ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, teda nepostupoval podľa § 129 CSP, v zmysle ktorého možno vyzvať podávateľa aj na odstránenie takej vady podania vo veci samej, ktorá nebráni pokračovaniu v konaní, ak je to účelné pre ďalší priebeh konania.
18. Civilné sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína výlučne na základe žaloby, ktorá musí obsahovať všeobecné náležitosti v súlade s ustanovením § 127 ods.1 CSP (a/ ktorému súdu je určené, b/ kto ho robí, c/ ktorej veci sa týka, d/ čo sa ním sleduje, e/ podpis) a § 132 ods.1 CSP (okrem všeobecných náležitostí podania musí byť uvedené označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh - petit, t.j. ako žiada žalobca rozhodnúť). Iba formálne spôsobilá žaloba je základným predpokladom vecného prejednania veci. Uvedené náležitosti sú stanovené obligatórne a ak v podaní vo veci samej ( žalobe ) absentujú celkom, či sú nezrozumiteľné, súd je povinný postarať sa o odstránenie týchto nedostatkov, a to postupom podľa § 129 ods.1, 2 CSP, t.j. uznesením vyzvať toho, kto podanie urobil, aby ho doplnil alebo opravil v lehote ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní, v ktorom tiež uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba opraviť alebo doplniť a poučí ho o možnosti podanie v prípade nečinnosti odmietnuť ( § 129 ods. 3 CSP). Pri rozhodovaní podľa uvedeného procesného ustanovenia však súd môže posudzovať len splnenie formálnych náležitostí podania (žaloby) uvedených v ust. § 127 CSP, v ust. § 132 a nasl. CSP (nemôže posudzovať nedôvodnosť, neopodstatnenosť žaloby, pretože to je dôvod pre jej zamietnutie).
19. Postup podľa § 129 CSP teda prichádza do úvahy vtedy, ak ide o podanie vo veci samej, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné, či nezrozumiteľné, takýto postup je odôvodnený iba za splnenia podmienky, že pre daný nedostatok žaloby nemožno v konaní pokračovať. V posudzovanej veci však žaloba netrpela takými nedostatkami, ktoré by bránili súdu prvej inštancie v konaní pokračovať, preto nebol daný dôvod na postup podľa § 129 CSP. Pokiaľ žalobca produkoval nedostatočné skutkové tvrdenia, či nepredkladal dostatočné dôkazy, odôvodňujúce jeho nárok, môže sa to premietnuť jedine v neunesení dôkazného bremena a následnom zamietnutí žalobného návrhu, nie je však v dôvodnosti postupu podľa § 129 CSP. Možnosť vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci (čo je vlastne podstatou tejto uplatnenej námietky), rozhodne neodôvodňuje postup podľa § 129 CSP, ide o úplne diferentnú kategóriu spadajúcu pod ust. § 181 ods. 2 CSP, ku ktorej odvolací súd zaujíma stanovisko v ďalšej časti odôvodnenia.
20. Rovnako v celom rozsahu nedôvodne odvolateľ namieta, že súd ho nevyzval tiež podľa § 157 CSP na vyjadrenie sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci, ďalej že nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že súd prvej inštancie na prejednanie veci nariadil dve pojednávania, na ktoré riadne tiež žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu predvolal s dodržaním zákonnej lehoty na prípravu pojednávania, a to v dňoch 30.04.2018 a 16.05.2018, pričom žalobca, ani jeho právny zástupca sa ani na jedno z týchto pojednávaní nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili a žiadali, aby súd pojednával a rozhodol v ich neprítomnosti. Z obsahu zápisnice zo dňa 16.05.2018 vyplýva, že súd prvej inštancie dôsledne postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, oznámil skutkové tvrdenia, ktoré nie sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné a podrobne a precízne, so zachytením jeho obsahu tiež do zápisnice, oboznámil predbežné právne posúdenie veci. Pokiaľ sa žalobca v dôsledku svojej nečinnosti z vlastnej vôle týchto pojednávaní nezúčastnil, bol to on sám, ktorý si znemožnil prostredníctvom svojej neúčasti na oboch pojednávaniach realizovať svoje procesné práva, okrem iného tiež vyjadriť sa k predbežnému posúdeniu veci dané mu súdom prvej inštancie priamo na pojednávaní, ktorá nečinnosť rozhodne nemôže byť pripísaná na ťarchu vady v procesnom postupe súdu prvej inštancie. Z uvedeného teda vyplýva jednoznačne neopodstatnené a nepravdivé tvrdenie žalobcu, že jedinou možnosťou procesnej obrany na jeho strane, bolo právo podať odvolanie.
21. Zo strany súdu prvej inštancie tak nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. vo vzťahu k uplatnenej odvolacej námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia nebola zistená ani žiadna tzv. iná vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.
22. Vychádzajúc z obsahu odvolania odvolací súd zistil, že zostávajúce odvolacie námietky žalobcu smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (tiež o nemožnosti priznať zmluvné úroky z úveru po zosplatnení úveru, popri úrokoch z omeškania), čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
23. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
24. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
25. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď právny vzťah založený zmluvou o úvere posúdil ako spotrebiteľský (§ 52 a nasl. OZ), podriadenú tiež režimu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, úver pre absenciu obligatórnej náležitosti v zmluve posúdil ako bezúročný a bez poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (05.04.2012), § 11 ods. 1 písm. a/,b/) a po zistení, že žalovaný zaplatil veriteľovi viac, ako mu bolo poskytnuté, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Správne tiež vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore konštatoval vznik práva na jeho strane na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 CSP), i keď mu vo výsledku ich náhradu nepriznal, keďže tomuto vznik trov z obsahu spisu nevyplynul. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
26. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné:
27. Predovšetkým nemožno pochybovať o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu (a v odvolaní to nespochybňuje ani samotný žalobca), založeného právnym predchodcom žalobcu a žalovaným predmetnou zmluvou o úvere, ktorá je teda spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou podriadenou tiež režimu zákona č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, teda na ktorú bez pochybnosti dopadajú normy spotrebiteľského práva.
28. Súd prvej inštancie založil svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na absencii obligatórnej náležitosti zmluvy uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (05.04.2012) a to údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a v nadväznosti na to, tiež nesprávne určenej RPMN.
29. Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (05.04.2012) zmluva o spotrebiteľskom úvere, okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
30. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/,b/ citovaného zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1 a je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
31. Podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, musela teda uzavretá zmluva obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 cit. zákona. Pokiaľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z podstatných (obligatórnych) náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere predpísaných v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je to postačujúce pre to, aby bol predmetný úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov. V danej veci súd prvej inštancie svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru založil primárne na závere o absencii obligatórnej náležitosti, a to údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť predpísanej ust. § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ jednoznačnú vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný, ktorý údaj musí byť zrozumiteľný a bez pochybností opoznateľný. Úverová zmluva je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia, bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru, alebo akékoľvek ďalšie oznámenia
( tiež o inej výške predposlednej, či poslednej splátke), musia byť dohodnuté určito a jednoznačne jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou právneho predchodcu žalobcu v uzatvorenej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne aj tento údaj uviesť a to v rámci hlavných parametrov úveru a tiež tak, aby nebol vo vnútornom rozpore s ďalšími parametrami úveru. Účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana ako slabšieho účastníka právneho vzťahu zodpovedá len taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý jasne a zrozumiteľne stanovuje (bez možnosti variabilných, či špekulatívnych interpretácií) aká je celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom netreba ďalej zdôrazňovať, že táto musí byť vzájomne súladná s ostatnými hlavnými parametrami úveru zavedenými do zmluvy.
32. Pri posudzovaní spornej otázky je potrebné vziať na zreteľ, že v spotrebiteľskom vzťahu je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. Preto treba od dodávateľa očakávať aj vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak takto nepostupuje, spreneverí dôveru druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania, a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje aj tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, zvlášť ak sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napr. zmluvné dojednanie musí mať dostatočnú veľkosť písma, nesmie byť vo výrazne menšej veľkosti, ako ďalší text, nesmie byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Pri konštrukcii zmluvy a súvisiacich dokumentov je potrebné sa zaoberať tiež otázkou, či úmyslom dodávateľa skutočne bolo postupovať v zmysle zákona tak, aby priemerný spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy mal vedomosť o všetkých podstatných parametroch úveru a mohol tak posúdiť svoju úverovú zaťaženosť, v súvislosti s čím je potrebné dodať, že nekalé obchodné praktiky sú zakázané (§ 7 zák. o ochrane spotrebiteľa).
33. Z obsahu úverovej zmluvy, ktorá je súčasťou spisového materiálu, vyplýva, že výraznejší oproti ostatnému textu, a to či už z hľadiska veľkosti písma, alebo rámčekmi oddelených údajov, sú uvedené hlavné parametre úveru, a to výška úveru 2.500,- eur, výška mesačnej splátky 63,29 eur, dátum prvej platby do 05.05.2012, počet mesačných splátok 72, celková výška nákladov 1.710,31 eur, dátum konečnej splatnosti 05.04.2018, priemerná RPMN na trhu 18,77 %, RPMN banky 21,34 %, úroková sadzba 19,50 %, dátum každej ďalšej platby k 5. dňu v mesiaci, poistenie základný súbor poistenia, tiež číslo úverového účtu, osobného účtu a číslo zmluvy. Pod takto výrazne odlíšeným textom, obsahujúcim hlavné parametre úveru, je v zmluve uvedené malým, takmer nečitateľným písmom, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Predovšetkým vychádzajúc z takto uvedených údajov, ako správne tiež konštatuje súd prvej inštancie, jednoduchým výpočtom pri vynásobení v zmluve uvedeného počtu splátok 72 s výškou mesačnej splátky 63,29 eur, je celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť suma 4.556,88 eur a nie suma 4.210,31 eur, získaná výpočtom ako súčet výšky úveru uvedenej v zmluve sumou 2.500,- eur a celkovej výšky nákladov na úver uvedenej v zmluve sumou 1.710,31 eur. Takže nad rámec toho, že údaj o tom, ako spotrebiteľ má zistiť aká je celková čiastka, ktorú má zaplatiť je uvedený mimo hlavné parametre zmluvy, dva síce jednoduché výpočty, vychádzajúce z hlavných parametrov zmluvy, mu vzhľadom k ich odlišnému výsledku poskytujú v tomto smere nejednoznačný a pre neho z hľadiska určitosti nezrozumiteľný údaj. Takýmto spôsobom hlavné parametre úveru, do zmluvy zaviedol samotný právny predchodca žalobcu. Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že predposledná splátka mala byť v menšej výške, či posledná splátka mala byť vo výške 0 a tak v zásade je súčet údajov o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť správne. Takéto skutočnosti totiž z hlavných parametrov úveru nevyplývajú. Práve jednoduchým výpočtom (na ktorý sa paradoxne odvoláva práve žalobca), vychádzajúc z hlavných parametrov úveru, uvedených v zmluve, je pre priemerného spotrebiteľa síce opoznateľné (pri násobku počtu splátok a výšky mesačnej splátky), že čiastka, ktorú musí celkovo žalobcovi zaplatiť nie je jednoznačne určená, keďže koliduje s údajom získaným súčtom ďalších údajov (výšky úveru a celkovej výšky nákladov na úver), tak ako sú v zmluve uvedené. Teda nielen, že údaj o tom, čo tvorí, resp. by malo tvoriť celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ dodávateľovi zaplatiť, je uvedený mimo hlavných parametrov zmluvy, opoznateľne menším písmom, takmer nečitateľným, ale aj konštrukcia hlavných parametrov zmluvy si navzájom odporuje a znemožňoval spotrebiteľovi pri uzatváraní zmluvy jednoznačne opoznať, akú čiastku skutočne má žalobcovi zaplatiť. Konštrukcia, podsúvaná odvolateľom, o výške predposlednej a poslednej splátky, či neuvedenie dojednaného poistného následne do RPMN, je tak bez právneho významu, pretože tieto skutočnosti z hlavných parametrov úveru, uvedených v zmluve, jednoznačne nevyplývajú. Nedôvodne v tomto smere sa
žalobca odvoláva na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 pod sp. zn. C/42/2016, týkajúci sa výkladu niektorých článkov Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, keďže práve tento výklad nasvedčuje v prospech záveru, že zákonné náležitosti zmluvy o úvere (teda jeho hlavné parametre) majú byť uvedené v zmluve tak, aby nebolo možné spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, z čoho teda vyplýva, že aj celková čiastka úveru, ako zákonom vyžadovaný údaj, musí byť zo zmluvy jednoznačne identifikovaná zrozumiteľným, vnútorne nerozporným spôsobom. V konkrétnostiach na podmienky posudzovanej veci je síce pravdou, že súčet výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa, spojených so spotrebiteľským úverom, je banálnym matematickým výpočtom (ako to uvádza samotný žalobca v odvolaní), avšak tieto údaje sú v rozpore s ďalšími v zmluve uvedenými hlavnými parametrami, predstavujúcimi tiež obligatórne náležitosti úveru, a to údajom o počte a výške mesačných splátok, násobok ktorých nie je súladným s vyššie uvedeným výpočtom. Tieto navzájom odporujúce si údaje znemožňujú a to nielen nie len priemernému spotrebiteľovi, jednoznačne a s určitosťou identifikovať, aká bola v skutočnosti celková čiastka, ktorú podľa zmluvy v čase jej uzatvorenia mal spotrebiteľ zaplatiť. Nejednoznačnosť tohto údaju má rovnaké dôsledky, ako neuvedenie tohto údaju vôbec. Možno sa preto v plnom rozsahu identifikovať so záverom súdu prvej inštancie, že takto spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj, významný tiež pre správne stanovenie ročnej percentuálnej miery nákladov, je postačujúcim pre dôvodnosť záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Nedôvodne v tomto smere žalobca poukazuje na to, že prostredníctvom dosadenia údajov do vzorca RPMN je táto stanovená správne, pretože nesprávne, resp. zavádzajúco, navzájom si odporujúc, sú totiž v zmluve uvedené samotné parametre úveru, ktorých akékoľvek variabilné dosadenie do vzorca môže síce vo výsledku dať výšku RPMN uvedenú v zmluve, keďže však vadou trpia samotné tieto údaje, nemožno ani takto stanovenú RPMN považovať za správnu. Takáto konštrukcia hlavných parametrov úveru, akú zvolil právny predchodca žalobcu, nemožno považovať za súladnú s úmyslom dodávateľa postupovať tak, aby spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy mal reálnu vedomosť o všetkých podstatných parametroch úveru, ktoré následnou interpretáciou by bolo možné podľa vôle dodávateľa ďalej variovať, ako tomu došlo tiež v odvolacom konaní, z ktorého dôvodu nemôže takáto konštrukcia zmluvy požívať právnu ochranu.
34. Odvolací súd preto identicky so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku toho, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, považuje sa úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/,b/ zákona o spotrebiteľských úveroch.
35. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú ( i keď s poukazom na vyššie uvedené závery z hľadiska odvolacieho prieskumu nadbytočnú) vyhodnotil odvolací súd tiež námietku žalobcu smerujúcu voči záveru súdu prvej inštancie o nemožnosti priznať zmluvné úroky po zosplatnení úveru popri úrokoch z omeškania. Žalobca sa teda v konaní prostredníctvom odvolacích námietok dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvania záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, teda za stavu, ak by nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru.
36. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, už zaoberala. Najvyšší súd SR konštatoval cit. ,,Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania“ (§ 369 Obchodného zákonníka) - uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 4 Obo/143/98. V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania, označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania.
37. Rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/40/2015 zo dňa 28.07.2015, jeho rozsudok sp. zn. 15Co/871/2014 zo dňa 02.09.2015, rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5Co/479/2015-128 zo dňa 10.02.2016) sa priklonila k právnemu názoru, že dojednané úroky z úveru patria veriteľovi len za dobu do splatnosti úveru. Po splatnosti úveru patria veriteľovi už len úroky z omeškania, ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej povinnosti vrátiť riadne a včas poskytnutý úver. Tento právny názor bol odobrený aj uznesením Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, ktorý v zásade vyslovil, že takéto rozhodnutie súdu, ak je riadne odôvodnené, nemožno považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.
38. Uvedenou problematikou sa odvolacie senáty Krajského súdu Trenčín zaoberali tiež v rozhodnutiach, príkladmo zo dňa 26.04.2016 pod č.k. 6Co/304/2015, zo dňa 18.07.2017 pod č.k. 6Co 303/2017 a tiež ďalších, kde vyslovili : „Keďže tento stav netrvá, (rozumej stav trvania záväzku pred zosplatnením úveru) je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. K predčasnému zosplatneniu záväzku došlo konaním veriteľa. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide oproti právny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a Nariadenia vlády 87/1995 Z.z.. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej, alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.“.
39. Od vyššie uvedeného právneho názoru nemá dôvod sa odvolací súd odkloniť ani v preskúmavanej veci. Na podporu jeho správnosti aj v tomto prípade poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, v zmysle ktorého ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.
40. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na závery v tejto otázke, ako ich vo svojom rozsudku sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015 uviedol tiež Krajský súd v Prešove, vychádzajúc z ktorého úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
41. S uvedeným právnym názorom sa identifikuje odvolací súd tiež v posudzovanej veci. I keď nedôvodnosť nároku žalobcu na zmluvné úroky (a to či už do zosplatnenia, alebo po zosplatnení) vyplýva zo správneho posúdenia úveru ako bez úrokov a bez poplatkov v dôsledku absencie jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako je to uvádzané v predchádzajúcich častiach rozhodnutia, z vyššie uvedeného nad rámec týchto záverov (vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu v tomto smere) vyplýva tiež nedôvodnosť nároku na zaplatenie zmluvného (tiež kapitalizovaného) úroku po zosplatnení úveru, i keď v tomto prípade aj z iného (ďalšieho) právneho dôvodu.
42. Keďže teda preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že žiadna z odvolacích námietok žalobcu nie je spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.
43. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ako síce úspešnej strane sporu v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tomuto vznik trov v odvolacom konaní z obsahu spisu nevyplýva.
44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).