Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14S/113/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: SOGES WELDING

- EUROWELD, s.r.o., IČO 45466751, so sídlom Poľovnícka 754/74, 919 51 Špačince, v zastúpení Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., IČO 36865281, so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102616852/2018 zo dňa 17.12.2018, takto

rozhodol:

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného číslo 102616852/2018 zo dňa 17.12.2018 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo 101747858/2018 zo dňa 06.09.2018 a vec vracia prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1.

Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 102616852/2018 zo dňa 17.12.2018, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo 101747858/2018 zo dňa 06.09.2018 vyrubujúce mu rozdiel dane v sume 12.762,07 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012 na základe neuznania odpočítania dane z faktúr č. 20120151/390 zo dňa 23.11.2012, zálohová faktúra č. ZF2012001/fa č.20120150 zo dňa 20.11.2012, zálohová fakt.č.ZF2012002/fakt.č.20120153 zo dňa 23.11.2012 a zálohová fakt.č.ZF2012005, fakt.č.20120157 z 28.11.2012 dodávateľa F. I. - MONTI Records, Hrnčiarovce nad Parnou.

2.

V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

3.

Uvádzal, že hoci podľa rozhodnutia k nepriznaniu odpočítania dane došlo pre nepreukázanie, že tovar prijal na základe predmetných faktúr a že uplatnením práva na odpočítanie dane porušil § a 51 o DPH, podľa odôvodnenia rozhodnutia dôvodom nepriznania práva na

odpočítanie dane bolo, že preverovaním u subdodávateľov dodávateľa nebol potvrdený nákup tovarov a služieb, ktoré dodávateľ F. I. deklaroval. Žalovaný i správca dane pritom svoju argumentáciu smerovali takmer výhradne k výsledkom dokazovania medzi dodávateľom T. I. a spoločnosťami, od ktorých tovar a služby nakupoval, čím na žalobcu bola prenesená zodpovednosť za konanie jeho dodávateľa a tiež neprimerané dôkazné bremeno.

4.

Žalobca má za to, že vyhodnotenie dôkazov v napadnutom rozhodnutí absentuje, resp. nie je dostatočné, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je celkom zrejmé, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil dôkazy a skutočnosti, a ako sa s predmetnými zisteniami vo vzťahu k dokladom predloženým žalobcom vysporiadal. Taktiež z neho nevyplýva, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nadobudnutie tovaru a služieb od dodávateľa. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva len to, na základe čoho žalovaný prijal záver, že odberateľ F. I. neprijal tovary a služby od subdodávateľov, od ktorých prijatie tovarov a služieb deklaroval. Uvedené však v žiadnom prípade nemôže byť dôkazom o tom, že žalobca neprijal od dodávateľa F. I. tovary a služby na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom.

5.

Úvahy a hodnotenia správcu dane považuje za nejasné, nie je z nich zrejmé, čo nimi chcel správca povedať, prípadne len bez ozrejmenia konštatoval svoje závery. Taktiež v súvislosti s hotovostnými platbami správca dane nevysvetlil, prečo sú podľa jeho názoru „výpisy z peňažného účtu“ z hľadiska dôkaznej sily „preukaznejšie.“ S uvedenými námietkami sa však žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal.

6.

Prípad je podľa žalobcu potrebné posudzovať a vyhodnocovať v kontexte všetkých relevantných skutočností, teda aj s prihliadnutím na materiálne dôkazy preukazujúce reálnosť dodaní tovarov a služieb. Osobitosť tohto prípadu je v tom, že dodávateľ podľa žalovaného a správcu dane neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si práva na odpočítanie dane, ale zároveň preukázal, že tovary a služby reálne dodával, a to aj žalobcovi. Nadväzne na túto skutočnosť žalobca preukázal nielen formálnymi dôkazmi (faktúry, skladová evidencia, evidencia podľa zákona o DPH...), ale aj neformálnymi dôkazmi (fotokópie billboardov, lokalizačné listy umiestnenia billboardov, ukážky letákov, katalógov, grafických návrhov, obhliadka regálov...), že dodané tovary a služby prijal, a to práve od dodávateľa a zároveň preukázal, že ich použil na účely svojich zdaniteľných plnení ako platiteľ dane. Na základe vyššie uvedeného nemožno súhlasiť s názorom, že dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť, resp., že bol povinný daň odviesť len z titulu jej uvedenia na faktúrach. S uvedenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal dostatočne, keď uvádza, že ani lokalizačné listy s fotodokumentáciou reklamných billboardov nemožno považovať za dôkaz vylučujúci akékoľvek pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, a to opäť z dôvodu, že subdodávatelia nepotvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre F. I..

7.

Skutočnosť, že subdodávatelia dodávateľa nepotvrdili dodanie tak, ako tvrdil F. I., žalovaný vyhodnotil ako rozhodnú pre správne určenie dane podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku a na jej základe prijal záver, že žalobca neprijal dodanie tovarov a služieb v takom rozsahu ako je deklarované na faktúrach vystavených dodávateľom. Spôsob, akým žalovaný a správca dane hodnotí dôkazy, považuje žalobca za nesúladný s daňovým poriadkom, keďže porušenie zákonných povinností F. I. nehodnotí ako dôkaz porušenia daňových zákonov dodávateľa F. I., ale hodnotí ako dôkaz porušenia zákona o DPH u žalobcu.

8.

Žalobca má za to, že v skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nebolo spochybnené dodanie tovaru a služieb od dodávateľa F. I., žalovaný ako ani správca dane neuvádza a ani nedisponuje žiadnymi dôkazmi, ktoré by tento záver potvrdzovali. Z uvedeného dôvodu nie je zrejmé, na základe ktorých skutočností sa spochybňuje, resp. má žalovaný za nepreukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení medzi dodávateľom a žalobcom.

9.

Zo spisového materiálu, vyjadrení žalobcu, ako aj jeho dodávateľa a vykonaného preverovania vyplýva, že na základe uskutočnených zdaniteľných plnení medzi žalobcom a jeho dodávateľom boli vystavené faktúry, tieto boli zúčtované tak na strane žalobcu, ako aj na strane dodávateľa, daň z predmetných faktúr bola dodávateľom priznaná a odvedená, faktúry boli uhradené, dodávateľ, ako aj žalobca predmetné plnenia potvrdili. To znamená, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane, ktorá bola voči nemu uplatnená jeho dodávateľom, a to na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom, ktorý ju priznal a odviedol.

10.

Nakoľko nebolo spochybnené, že tovar a služby reálne existovali, nesplnenie si daňovej povinnosti na strane dodávateľa, resp. subdodávateľov, nemôže mať podľa žalobcu za následok odopretie práva na odpočítanie dane.

11.

Pri dodržaní zásad správy daní nie je podľa žalobcu možné ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami a ich následným dodaním. Hodnotenie dôkazov žalovaným a správcom dane je však porušením zásad správy daní, najmä zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady zákonnosti, zásady objektívnej (materiálnej) pravdy a zásady právnej ochrany.

12.

Namietal tiež zákonnosť protokolu z daňovej kontroly s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , s tým, že daňová kontrola v tomto prípade bola začatá 13.12.2013 a ukončenia dňa 29.09.2017, pričom prerušená bola od 23.10.2014 do 04.09.2017 z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, žiadosť, o ktorú však správca dane zaslal až po 10 mesiacoch od začatia daňovej kontroly, hoci vedomosť o obchodných vzťahoch žalobcu mal od začiatku daňovej kontroly. S touto jeho námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí taktiež nevysporiadal a nevysvetlil, prečo žiadosť bola správcom dane zaslaná až po tak dlhej dobe.

13.

Podľa žalobcu bolo neskoré zaslanie žiadosti spôsobené nečinnosťou a neodbornosťou správcu dane a následkom toho je nezákonnosť protokolu ako aj ukončenie daňovej kontroly.

14.

V súvislosti s námietkou týkajúcou sa prenášania neprimeraného dôkazného bremena správcom dane na daňový subjekt žalobca poukazoval na rozsudok NS SR sp. zn. a rozsudky ESD v spojených veciach Optigen Ltd a spol. č. C-354/03, C-353/03, C-484/03 a C-439/04, z ktorých vyplýva, že odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za konanie alebo nekonanie dodávateľa, ako aj na rozhodnutia č. C-80/11, C-142/11, podľa záverov ktorých právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu, a právo na odpočet môže byť zamietnuté len vtedy, ak sa preukáže, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu.

15.

V danom prípade žalovaný ani správca dane neskúmal a nepreukázal vedomosť žalobcu o neplnení si povinnosti jeho dodávateľom, preukázané nebolo, že predmetnými zdaniteľnými plneniami bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v rozpore s účelom zákona o DPH, z rozhodnutia nevyplýva ani to, že by za účasti a s vedomím žalobcu bola v preverovaných obchodoch vytvorená právo zneužívajúca situácia, ktorej cieľom by bolo získanie daňového zvýhodnenia. Daňový subjekt nemal žiadne pochybnosti a nemohol mať podozrenie o podvodnom alebo inom konaní dodávateľa, ktoré mu preto nemôže byť kladené za vinu. Žalobca nezodpovedá za konanie tretej osoby, jej konanie nemohol ovplyvniť a nemal o ňom ani žiadnu vedomosť.

16.

K pochybnostiam správcu dane týkajúcim sa dodávateľa žalobca poukazoval aj na rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v rozhodnutiach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) konštatuje, že je neprijateľné, aby vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustil nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

17.

Poukazoval aj na rozsudok C-285/11, podľa ktorého právo na odpočítanie zdaniteľnej osobe tak možno zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa takýmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.

18.

Žalovaný sa podľa žalobcu s uvádzanými rozhodnutiami riadne nevysporiadal, nezdôvodnil a nevysvetlil, prečo tieto rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou, do úvahy nevzal ani zásadu proporcionality, v zmysle ktorej členské štáty musia používať prostriedky, ktoré umožňujú účinne dosiahnuť cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, ale v čo najmenšej miere zasahujú do cieľov a zásad stanovených právnou úpravou spoločenstva.

19.

Žalobca má za to, že skutkové okolnosti zistené žalovaným a správcom dane neposkytujú dostatočný podklad pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane.

20.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

21.

Uvádzal, že žalobca spoľahlivým spôsobom nepreukázal dodanie fakturovaného sporného tovaru a služieb od F. I.. Žalobca pri uplatňovaní svojho nároku na odpočítanie DPH musí jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že sporné tovary a služby mu boli skutočne dodané od konkrétneho označeného platiteľa DPH. Povinnosťou žalobcu v prípade existencie pochybností je predložiť relevantné dôkazy preukazujúce v prospech žalobcu skutočnosti, že sporný zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Rozsiahlym šetrením správcu dane nebolo potvrdené uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov F. I. a subdodávateľskými spoločnosťami, ktoré mali na základe faktúr dodať sporné zdaniteľné obchody. Faktúry, dodacie listy, príjemky, skladové listy, pokladničné doklady, lokalizačné listy, rôzne tlačoviny nie sú sami o sebe schopné preukázať realizáciu obchodov, samotné tieto doklady nepreukazujú, že určité plnenia boli reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľom. Samotný svedok F. I. síce tvrdil, že sporné zdaniteľné obchody nakúpil a dodal žalobcovi, avšak potom čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných zdaniteľných obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane vypovedať o sporných fakturovaných zdaniteľných obchodoch v prospech žalobcu z dôvodu nebezpečenstva trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. K záveru, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané deklarovaným dodávateľom, nepostačuje len existencia vykonaným dokazovaním spochybnených sporných faktúr, skladovej evidencie, rôznych tlačovín, nekonkrétnych zmlúv či dokladov o úhrade v hotovosti. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo deklarovanou spoločnosťou. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie DPH, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom, údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu.

22.

Správca dane vykonal dokazovanie podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v súlade so zásadami správy daní, uvedenými v zákona o správe daní; záver ktorý správca dane vyvodil zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa zákona o správe daní rešpektujúc povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu. Žalobca mal sporné zdaniteľné obchody objednať u F. I.. Sporné zdaniteľné obchody však neboli vykonané F. I. ako to potvrdil i F. I., ale mali byť vykonané subdodávateľom, spoločnosťami ESAB Slovakia, s.r.o. a ARTON, s.r.o., čo sa však vykonaným dokazovaním nepotvrdilo. F. I. teda nepriznal fyzické vykonanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných spornými faktúrami a subdodávatelia popreli akékoľvek obchody s F. I.. Vykonaným dokazovaním sa teda nepreukázalo, že vôbec boli sporné zdaniteľné obchody dodané deklarovaným dodávateľom. Dodanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami sa vykonaným zisťovaním nepotvrdilo a žalobca záver správcu dane o nedodaní sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom žiadnym spôsobom nevyvrátil. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie DPH z dôvodu neunesenia dôkazného bremena však postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov či služieb. Skutočnosť, že niekto sporné zdaniteľné obchody dodal, ale nie je preukázané, že ich vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má viesť správcu dane k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je v danom prípade uskutočnenie resp. zabezpečenie uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov.

23.

Rozsah tovarov a služieb, ktoré mali byť žalobcovi dodané a ktorých dodanie deklarovaným dodávateľom bolo v konaní spochybnené, je deklarovaný spornými faktúrami, z čoho je zrejmý i záver správcu dane o tom, že dodanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných spornými faktúrami (t.j. v rozsahu deklarovanom spornými faktúrami, t.j. v celkovej sume bez DPH 63 810,34 eura) sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo a správca dane nepriznal právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr vo výške, v akej bolo daňovým subjektom uplatňované na základe sporných faktúr, t.j. v celkovej sume 12 762,07 eura. Žalovaný dáva do pozornosti skutočnosť, že s predmetnou žalobnou námietkou sa vysporiadal v odôvodnení žalovaného rozhodnutia.

24.

Podľa údajov na sporných faktúrach mali byť tieto hradené prevodným príkazom na účet v Z. R. a.s. s dátumami splatnosti väčšinou v júni 2012 a jedna zo sporných faktúr v júli 2012. Skutočnosť, že sporné zdaniteľné obchody boli uhradené v hotovosti a to až po takmer dvoch mesiacoch po tom ako sa mali uskutočniť, je vzhľadom k fakturovaným sumám neštandardný a v bežnej obchodne praxi vymykajúci sa spôsob platby, čo malo za následok vznik ďalších pochybností o dodaní sporných zdaniteľných obchodov F. I.. Z uvedeného logicky vyplýva, že nie správca dane mal vysvetľovať dôkaznú silu jednotlivých spôsobov úhrady, ale žalobca bol ten, kto mal vysvetliť, prečo neuhrádzal spôsobom požadovaným spornými faktúrami a prečo uhrádzal po lehote splatnosti s takmer dvojmesačným oneskorením. K samotnej platbe v hotovosti, žalovaný uvádza, že forma platenia je jednou zo skutočností, na ktorú má žalobca dosah. Forma platenia za tovar či služby v hotovosti je jednou zo skutočností, ktoré spochybňujú materiálny základ sporných faktúr v podobe dodávateľa tovaru. Takýmto spôsobom platenia si žalobca sám sťažil svoju dôkaznú situáciu, vystavenie pokladničných dokladov je pre priznanie práva na odpočítanie dane nedostačujúce, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo deklarovanou spoločnosťou a samotný dodávateľ, F. I. odoprel vypovedať ako svedok v prospech žalobcu.

25.

Správca dane je v daňovom konaní príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Žalobca ako daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať podľa § 24 ods. 1 zákona o správe daní skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly

alebo daňového konania; vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takou skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Aj v danej veci je sporné práve to, či skutočným dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol F. I.. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol F. I., zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. Faktúra, doklad o jej zaplatení a iné doklady síce podporujú tvrdenie žalobcu obsiahnuté v daňovom priznaní, že práve tento dodávateľ mu tovar alebo službu dodal. Ak však správca dane pri preverovaní týchto tvrdení narazí na skutočnosti a dôkazy spochybňujúce či popierajúce tvrdenia z predložených dokladov, je v súlade so zákonom, keď považuje tieto tvrdenia za nepreukázané a vyzýva žalobcu ako daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany žalobcu žalovaný poukazuje na rozhodnutie NS SR z 28.04.2011: „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Podobne v rozsudku NS SR sp. zn. z 21.09.2011: „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom že predmetný tovar bol dodaný na faktúre deklarovaným dodávateľom.“ Je teda zrejmé, že žalobca ako daňový subjekt si musí zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že zdaniteľný obchod poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. Podstatné je, že žalobcu ako daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že tovar pre neho dodal a službu pre neho vykonal práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej voči nemu uplatnil daň. Avšak vyjadrenia deklarovaného dodávateľa, F. I. pochybnosti správcu dane o pravdivosti preverovaných tvrdení prehĺbili, keď F. I. uviedol, že sporný tovar a služby nakúpil od označených subdodávateľov, pričom títo popreli akékoľvek obchody s F. I. a po tomto zistení F. I. odoprel správcovi dane vypovedať ako svedok. Pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov a služieb.

26.

Predmetnú žalobnú námietku považuje žalovaný za nepravdivú a zavádzajúcu, takéto konštatovanie žalovaného ani správcu dane sa v žalovanom rozhodnutí ani v rozhodnutí správcu dane nenachádza. Deklarovaný dodávateľ, F. I. priznal, že sporné zdaniteľné obchody sám nevykonal, že tieto mal nakúpiť od subdodávateľov, ktorí však popreli akékoľvek obchody s F. I. a potom, čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných zdaniteľných obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane vypovedať o sporných fakturovaných zdaniteľných obchodoch v prospech žalobcu; nepreukázal, že tovary a služby reálne dodával žalobcovi.

27.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým dokladom, vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ v podobe dodávateľa tovaru, čo spôsobilo pochybnosti o uskutočnení sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. V danom prípade bol spochybnený priamy vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom a preto bolo na žalobcovi, aby si vo vzťahu k svojmu priamemu dodávateľovi zabezpečil dostatok relevantných dôkazov, na základe ktorých by nárok na odpočítanie dane nemohol byť spochybnený.

28.

Správca dane začal dňa 13.12.2013 daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2012 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 9201401/5/5056720/2013/Jan zo dňa

12.11.2013. Keďže z dôkazov získaných v súvislosti s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobia január až december 2012 (vzhľadom na výsledky zisťovaní ohľadne dodávateľa, F. I., ktoré spochybnili vierohodnosť sporných faktúr a vzhľadom nato, že žalobca v zdaňovacích obdobiach roku 2012 deklaroval i nadobudnutie tovaru a služieb z iného členského štátu) vyplynula potreba získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu a to podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 (ďalej len „nariadenie Rady“ účinné od 01.01.2012, do 01.01.2012 nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003), správca dane zaslal dňa 20.10.2014 žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a rozhodnutím č. 9201401/5/4693156/2014 zo dňa 20.10.2014 prerušil z dôvodov podľa § 61 ods. 1 zákona o správe daní predmetnú daňovú kontrolu odo dňa 23.10.2014 do dátumu doručenia odpovede na zaslanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Podľa § 61 ods. 4 zákona o správe daní prvá veta správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Vzhľadom nato, že dôvod pre ktorý bola predmetná daňová kontrola prerušená pominul doručením odpovede na predmetnú žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií a to dňa 04.09.2017, správca dane postupoval správne, keď v predmetnej daňovej kontrole pokračoval až po pominutí dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená.

29.

Predmetná daňová kontrola bola začatá dňa 13.12.2013, podľa § 61 ods. l bola prerušená odo dňa 23.10.2014 do dňa 04.09.2017, ukončená bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) zákona o správe daní doručením protokolu podľa odseku 8, dňa 29.09.2017, z čoho je zrejmé, že v danom prípade lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 zákona o správe daní bola dodržaná, protokol z predmetnej daňovej kontroly nebol získaný v rozpore so zákonom a preto mohol byť použitý ako dôkaz vo vyrubovacom konaní.

30.

Z odpovede dožiadaného orgánu iného členského štátu EU je zrejmé, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly nebola spôsobená nečinnosťou správcu dane, čoho dôkazom sú opakované urgencie správcu dane zo dňa 04.02.2015, 19.06.2015,09.11.2015,23.02.2016, 31.05.2016, 31.08.2016, 30.11.2016, 01.03.2017 a 02.06.2017 zaslané žiadanému orgánu. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly č. 9201401/5/4693156/2014 zo dňa 20.10.2014, kontrola bola prerušená z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií do obdržania odpovede a ako vyplýva zo spisového materiálu a oznámenia č. 101860533/2017 zo dňa 04.09.2017 odpoveď na predmetnú žiadosť správca dane obdržal dňa 04.09.2017. V súvislosti s uvedeným žalovaný poukazuje na skutočnosť, že k základným zásadám daňového konania patrí zásada zákonnosti. Podľa článku 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V procese správy daní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že pri správe daní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú a správca dane nie je oprávnený posudzovať dodržiavanie lehôt žiadaného orgánu v inom členskom štáte. Táto skutočnosť vyplýva aj z článku l , podľa ktorého orgány štátu nemôžu konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia a iným ako zákonom ustanoveným postupom, pričom zákon o správe daní jasne a jednoznačne definuje dôvody, pre ktoré je možné daňové konania a v nadväznosti na zákona o správe daní i daňovú kontrolu prerušiť, ako i lehoty, dokedy je možné daňovú kontrolu prerušiť, preto správca dane musí postupovať v súlade s týmito ustanoveniami zákona o správe daní.

31.

Nie je chybou správcu dane, že v súvislosti s preverením žalobcom deklarovaných tvrdení sporné faktúry neodrážajú aj reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov od dodávateľa F. I.. Žalobca pochybnosti vzniknuté v súvislosti s dodaním sporného tovaru od dodávateľa, F. I. nevyvrátil a to ani v odvolacom konaní nepredložil dôkazy vylučujúce akékoľvek pochybnosti o dodaní sporného tovaru F. I.. Právnu otázku rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany žalobcu bola vyriešená i v rozsudku sp. zn. zo dňa 21.09.2011: „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z dňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predložených dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal,

alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany. Podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu. Vzhľadom na to žalobca ako platiteľ DPH mal možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie DPH. Odpočítanie DPH nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. V žalovanej veci správca dane vyvodil záver z toho, že žalobca nepreukázal dodanie sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, teda osobou, s ktorou on sám, ako uviedol vo svojich vyjadreniach mal rokovať, a ani na návrh žalobcu vykonanými dôkazmi sa tvrdenie žalobcu o dodaní sporného tovaru F. I. nepreukázalo. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dodania sporného tovaru a služieb, t.j. že mu sporný tovar a služby dodala osoba uvedená na faktúre, preto nebolo dôvodné skúmať ďalšie skutočnosti ohľadne podvodného konania, keďže už primárna podmienka nebola splnená.

32.

Podstatou rozsudkov ESD týkajúcich sa podvodného konania je, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. To znamená, že primárne zákonné podmienky na odpočítanie dane musia byť splnené, t.j. platiteľ dane má právo na odpočítanie dane, avšak jeho znalosť o podvodnom konaní dáva ďalšiu možnosť vnútroštátnemu orgánu neuznať právo na odpočítanie dane. V danom prípade však vôbec neboli splnené prvotné podmienky stanovené zákonom o DPH pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, preto nebolo potrebné vec posudzovať z hľadiska práva Európskej únie a rozsudkov ESD.

33.

Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

34.

Krajský súd v Trnave prejednal vec bez nariadenia pojednávania a rozsudkom sp. zn. -106 zo dňa 20.2.2020 zamietol žalobu a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.

35.

Správny súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zásadnou spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcom z § 24 ods. 1 Daňového poriadku konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt. Poukázal na to, že v danej veci bolo sporným, či skutočným dodávateľom tovarov a služieb bol deklarovaný dodávateľ F. I., pričom pokiaľ žalobca tvrdil napriek zjavne dôvodným pochybnostiam správcu dane majúcim pôvod v zisteniach týkajúcich sa dodávateľského subjektu (tento síce pri realizácii miestneho zisťovania realizáciu dodávok potvrdil, avšak v súvislosti s nariadením jeho výsluchu ako svedka využil právo odoprieť vypovedať podľa ) a jeho deklarovaných subdodávateľov, že dodávateľom tovarov a služieb bol práve na faktúrach označený dodávateľský subjekt, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. V tejto súvislosti prvostupňový súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.11.2018.

36.

Prvostupňový súd ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalovaný resp. správca dane od žalobcu preukázanie dodania tovaru, jeho tvrdením dodávateľmi ani nepreukazoval, pričom vlastným postupom zistil, že tieto dodávky neboli realizované, pričom otázka schopnosti tvrdeného dodávateľského subjektu dodať požadovaný tovar a služby je z hľadiska naplnenia zákonných podmienok odpočítania dane nanajvýš relevantnou. V súlade s námietkou žalobcu pritom nemožno ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami a ich následným dodaním, avšak ani v prípade dodávateľa žalobcu nadobudnutie tovaru a služieb, ktorým nebolo preukázané jeho tvrdenie v tomto smere, boli bez pochybnosti nepravdivými a ktorý tieto logicky nemohol tento tovar a služby dodať žalobcovi.

37.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal žalobca dňa 24.3.2020 kasačnú sťažnosť.

38.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 24.11.2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -106 zo dňa 20. 2.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

39.

Kasačný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že samotná skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom nepostačuje na vylúčenie

práva na odpočet, pričom právo na odpočet DPH, ktoré je uvedené na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom ani jeho subdodávateľom, možno zamietnuť jedine pod dvojitou podmienkou a tou je skutočnosť, ktorá predstavuje podvodné konanie, ktoré treba preukázať vzhľadom na zistené objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi, že zdaniteľná osoba vedela, alebo mala vedieť, že uvedené plnenie, ktoré zakladá právo na odpočet DPH bolo súčasťou podvodu a táto skutočnosť prislúcha vnútroštátnemu súdu ako povinnosť túto skutočnosť overiť (C-18/13).

40.

Kasačný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude ustáliť si existenciu sporného plnenia a následne vec posúdiť s dôrazom na judikatúru kasačného súdu ako aj Súdneho dvora EÚ, aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-186/20 zo dňa 30.9.2021 týkajúce sa dĺžky prerušenia daňovej kontroly pri NVI ako aj svoje rozhodnutie náležite odôvodniť v rozsahu všetkých relevantných námietok.

41.

Krajský súd v Trnave vo veci rozhodol dňa 24.3.2022 bez nariadenia pojednávania, pričom zistil, že žaloba je dôvodná a s poukazom na právny záver Najvyššieho súdu SR v intenciách dôvodov jeho rozhodnutia zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu - rozhodnutie správcu dane a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

42.

Krajský súd konštatuje, že zo spisového materiálu zistil, že žalobca si uplatnil v zdaňovacom období november 2012 právo na odpočítanie dane podľa v znení neskorších predpisov z faktúr od dodávateľa F. I. - MONTI RECORDS so sídlom Cintorínska 5, Hrnčiarovce nad Parnou, jednalo sa o faktúry č. 20120151/390 zo dňa 23.11.2012 základ dane 3650,34 eur, DPH 730,07 eur spolu 4380,41 eur za kov. pal. drôt. elektróda, zálohová faktúra č. ZF 2012001/ faktúra č. 20120150 zo dňa 20.11.2012, základ dane 23372 eur, DPH 4674,40 eur spolu 28046,40 eur za výrobu billboardu 5x2 m, prenájom reklamnej plochy. Zálohová faktúra č. ZF 2012002/faktúra č. 20120153 zo dňa 23.11.2012, základ dane 29 260 eur, DPH 5 852 eur spolu 35 112 eur za výrobu billboardov, prenájom reklamnej plochy a zálohová faktúra č. ZF 2012005, faktúra č. 20120157 zo dňa 28.11.2012, základ dane 7 528 eur, DPH 1 505,60 eur spolu 9 033,60 eur za výrobu billboardov, prenájom reklamnej plochy.

43.

Správca dane ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že z vykonaných dôkazov počas kontroly a vyrubovacieho konania zistili, že vznik daňovej povinnosti z dôvodu dodania sporných zdaniteľných obchodov F. I. a následným vznikom práva na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie november 2012 žalobca nepreukázal.

44.

Spornými faktúrami deklarovaný dodávateľ F. I. mal sporné zdaniteľné obchody dodať daňovému subjektu prostredníctvom subdodávateľov a to spoločnosti ARTON s.r.o., ESAB Slovakia s.r.o., čo preukazoval F. I. predloženým účtovníctvom, zoznamom odberateľských faktúr s priradenými dodávateľskými faktúrami a tiež dodávateľskými faktúrami, ktoré mali vystaviť označených subdodávatelia, čo sa však vykonaním dokazovania nepotvrdilo. Spoločnosť ARTON s.r.o. a spoločnosť ESAB Slovakia s.r.o. nemali tieto obchody zaúčtované v účtovníctve za rok 2012, nevystavili žiadne faktúry pre spoločnosti F. I. a neprijali od neho žiadne platby, pričom konatelia týchto spoločností popreli, že by s F. I. uskutočňovali nejaké obchody, čo je zrejmé i z účtovníctva spoločnosti ARTON s.r.o. a ESAB Slovakia s.r.o.

45.

Krajský súd ďalej zo spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného, ako aj správcu dane zistil, že žalovaný, ako aj správca dane z dôvodu neuznania nároku žalobcu na odpočet DPH považovali tú skutočnosť, žalobca nepredložil vierohodné dôkazy správcovi dane na preukázanie svojich tvrdení, že sporné zdaniteľné obchody boli skutočne dodané F. I..

46.

Z obsahu spisového materiálu nevyplýva skutočnosť, že by správca dane resp. žalovaný poprel uskutočnenie zdaniteľných plnení a služieb, pričom správca dane, ako aj žalovaný, ako dôvod neuznania nároku žalobcu uvádzajú zhodne, že preverovaním tvrdených obchodných transakcií v roku 2012 na základe predložených dokladov daňovým subjektom správca dane zistil a konštatoval, že deklarované obchodné transakcie sa neuskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach za obdobie január - december 2012 prijatých od F. I.. V priebehu daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní daňový subjekt okrem ním predložených dokladov žiadnym spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočet dane.

47.

Z obsahu spisového materiálu ako aj z odôvodnení rozhodnutí oboch správnych orgánov jednoznačne vyplýva, že správne orgány nepopreli existenciu plnenia tovarov, ktoré mali byť plneniami, z ktorých si mal žalobca následne uplatňovať svoj nárok, pričom z protokolu o výsledku daňovej kontroly vyplýva stanovisko správcu dane, ktorý uviedol, že nikdy netvrdil, že by daňový subjekt nemal skladové priestory a takisto správca dane pri sporných nákupoch existenciu skladu ako aj vedenie skladovej evidencie nikdy nepoprel, avšak jednoznačne poprel, že nákup bol uskutočnený od dodávateľa F. I., správca dane tvrdí, že dodanie tovaru nedošlo deklarovaným dodávateľom na faktúrach. Tvrdenie daňového subjektu o následnom dodaní tovaru inému odberateľovi na splnenie zákonnej podmienky na uplatnenie práva na odpočet DPH nepostačuje. Záver správcu dane je jednoznačný a to nepreukázanie, že nakúpený tovar odberateľom je dodaný dodávateľom F. I.. Z uvedeného stanoviska správcu dane teda jednoznačne vyplýva, že správca dane a následne aj žalovaný nepoprel existenciu tovaru a služieb deklarovaných žalobcom, poprel len to, že tieto tovary a služby boli dodané samotným dodávateľom, ktorého deklaroval žalobca na sporných faktúrach.

48.

V tomto prípade, s poukazom na právny záver kasačného súdu, krajský súd dospel k záveru, že judikatúra Súdneho dvora EÚ ako aj ustanovená judikatúra Najvyššieho súdu SR poskytuje ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi zdaniteľného plnenia v prípade, ak plnenie bolo poskytnuté za štandardných okolností ako k nemu dochádzalo v rámci predchádzajúcej obchodnej praxe a takisto, ak je preukázaná reálnosť dodaného tovaru a služieb, pričom v danom prípade je potrebné, aby správne orgány, ktoré založili svoj zamietajúci výrok v rozhodnutiach o nepriznaní nároku na odpočet DPH na tom, že sa jednalo o skutočnosti na strane dodávateľov a subdodávateľov tak v tomto smere je možné takýto nárok zamietnuť jedine ak preukážu v konaní, že sa jednalo o podvodné konanie, o ktorom žalobca mal a mohol vedieť.

49.

V prípade žalobcu takéto skutočnosti zo strany správnych orgánov konštatované neboli. Správca dane založil svoj záver o nepreukázaní reálneho dodania tovarov a služieb na nepriamych dôkazoch a to na nedostatkoch na strane dodávateľa - sťažovateľa, pričom nekonštatoval vedomosť žalobcu o jeho účasti na podvodnom konaní resp. nedostatočnú obozretnosť. Z dikcie ustanovenia upravujúce zásady zákonnosti daňového konania vyplýva, že daňové orgány nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov tzn. že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Správca dane postupuje v danom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektami a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použil len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú im správne vyrubiť daň. Krajský súd v súlade s právnym názorom kasačného súdu uvádza, že rozhodujúcim faktorom pre správne posúdenie nároku na odpočet DPH v kontexte odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a žalobných námietok žalobcu, je správne určenie a stotožnenie predmetu plnenia, keď vychádza z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného možno konštatovať, že správca dane nepovažoval za preukázané ani len existenciu plnenia, keď predloženú dokumentáciu považoval za vágnu, neurčitú, zatiaľ čo žalobkyňa v žalobe konštatovala, že existencia plnenia bola v konaní nesporná, spornými boli len okolnosti na strane dodávateľa. Existencia materiálneho plnenia, kedy daňový subjekt disponuje materiálnou existenciou daňového plnenia nevykazuje známky daňového podvodu. Z uvedeným korešponduje tvrdenie žalobkyne, že dodávateľ nielenže sporné faktúry zaevidoval do svojho účtovníctva, ale aj z nich odviedol príslušnú daň.

50.

Podľa rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/11 je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitím systému dane z pridanej hodnoty cieľom uznaným a podporovaným smernicou Rady 2006/112S a prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie DPH, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol tovar alebo služba poskytnutá zakladajúca právo na odpočítanie dane vedela alebo mala vedieť, že takýmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb sa zúčastňuje na transakcii predstavujúcim daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo výstupe zasahujú do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.

51.

Z obsahu spisového materiálu ako aj z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, že by sa správca dane resp. žalovaný zaoberal otázkou vedomosti žalobcu o podvodnom konaní spoločnosti, ktoré sa zúčastňovali v reťazci spoločností zabezpečujúcich dodávku tovaru a služieb, pričom takisto správne orgány nekonštatovali ani zanedbanie primeranej obozretnosti zo strany žalobcu vo vzťahu k svoju dodávateľom resp. subdodávateľom.

52.

Krajský súd v danom prípade musí skonštatovať, že úlohou správcu dane po vrátení veci bude ustáliť, či je existencia tovaru a služieb sporná, resp. či táto existencia tovaru a služieb je preukázaná a následne v prípade skonštatovania existencie tovaru a služieb zaoberať sa otázkou vedomosti žalobcu o podvodnom konaní svojho dodávateľov resp. subdodávateľov, resp. otázkou primeranej obozretnosti vo vzťahu k týmto spoločnostiam, ktorú mal žalobca pri vstupovaní do obchodných vzťahov s týmito spoločnosťami zachovať.

53.

V súvislosti s namietanou dĺžkou daňovej kontroly ako aj dĺžkou prerušenia daňovej kontroly krajský súd poukazuje na to, že v danom prípade začala daňová kontrola 13.12.2013 a bola ukončená 29.9.2017, pričom v čase od 23.9.2014 do 4.9.2017 bola prerušená rozhodnutím číslo 9201401/5/4693156/2014 zo dňa 20.10.2014 odo dňa 23.10.2014 v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku. Dôvodom prerušenia boli tie skutočnosti, že správca dane preveroval, či tovar do tuzemska bol dodaný kontrolovanej spoločnosti a musel žiadať v danom prípade odpoveď Taliansku daňovú správu prostredníctvom žiadosti MVI, pričom tieto žiadosti viackrát urgoval, nakoľko Talianska daňová správa na tieto žiadosti vôbec nereagovala.

54.

V zmysle rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-186/20, na ktorú poukazuje vo svojom rozhodnutí aj kasačný súd, tak krajský súd dospel k záveru, že potreba získať informácie podľa nariadenia číslo 904/2010 odôvodňuje prerušenie daňovej kontroly, pričom počas daňovej kontroly neplynú lehoty daňovej kontroly, teda nemožno dobu prerušenia považovať za dobu trvania daňovej kontroly.

55.

Potreba získať informácie podľa nariadenia číslo 904/2010 v zmysle článku 10 tohto nariadenia v spojení s odôvodnením 25 by však žiadané orgány mali poskytnúť túto odpoveď maximálne do troch mesiacov odo dňa, kedy im bola doručená žiadosť o informácie. V prejednanej veci však táto lehota dodržaná nebola.

56.

Európsky súdny dvor sa zaoberal otázkou, či má článok 10 nariadenia číslo 904/2010 v spojení s jeho odôvodnením 25 vykladať v tom zmysle, že stanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

57.

V nadväznosti na analýzu znenia ustanovenia nariadenia číslo 904/2010 ako aj kontextu, do ktorého patrí a cieľoch sledovaných právnou úpravou, ktorého je súčasťou, Súdny dvor EÚ konštatoval, že uvedené

nariadenie sa týka umožnenia administratívnej spolupráce na účely výmeny informácií, ktoré môžu byť potrebné pre daňové orgány členských štátov EÚ.

58.

Toto nariadenie však nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, ktoré neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle.

59.

Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly, ani podmienky jej prerušenia, ak sa začne postup výmeny informácií medzi daňovými orgánmi členských štátov. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly z dôvodu jej neprimeranej dĺžky.

60.

Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že článok 10 nariadenia číslo 904/2010 v spojení s jeho odôvodnením 25 nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

61.

Z uvedeného dôvodu krajský súd vyhodnotil námietku neprimeranej dĺžky daňovej kontroly resp. neprimeranej dĺžky prerušenia daňovej kontroly zo strany žalobcu ako nedôvodnú.

62.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

63.

O trovách konania rozhodol súd tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, teda žalobcovi prislúchajú voči žalovanému trovy konania za konanie pred prvostupňovým správnym súdom ako aj trovy kasačného konania, o ktorých súd rozhodol s poukazom na bod 34 rozhodnutia kasačného súdu.

64.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté ( ).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.